Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Nitra Spisová značka: 11S/13/2020 Identifikačné číslo súdneho spisu: 4020200032 Dátum vydania rozhodnutia: 29. 04. 2020 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Marta Molnárová ECLI: ECLI:SK:KSNR:2020:4020200032.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Marty Molnárovej a členiek senátu JUDr. Dariny Vargovej a JUDr. Evy Šiškovej, v právnej veci žalobcu: Feliz Trade, s.r.o., Majzonovo námestie 2A, Nové Zámky, zastúpeného JUDr. Matejom Marhavým, advokátom, Šafárikovo námestie 4, Bratislava, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, Lazovná 63, Banská Bystrica, o správnej žalobe proti rozhodnutiu žalovaného č. 100654024/2017 zo dňa 19. 04. 2017, takto r o z h o d o l : Súd z r u š u j e rozhodnutie Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky č. 100654024/2017 zo dňa 19. 04. 2017 a rozhodnutie Daňového úradu Nitra č. 100034495/2017 zo dňa 09. 01. 2017 a vec v r a c i a Daňovému úradu Nitra na ďalšie konanie. Súd p r i z n á v a žalobcovi právo na náhradu trov konania v plnom rozsahu. o d ô v o d n e n i e : I. 1. Z predloženého administratívneho spisu žalovaného súd zistil, že žalobca dňa 27. 08. 2012 podal daňové priznanie k dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie júl 2012, v ktorom si uplatnil nadmerný odpočet v sume - 8.571,57 eur. Podľa § 79 ods. 2 zákona o DPH lehota na vrátenie nadmerného odpočtu mala uplynúť dňa 26. 09. 2012, ale správca dane dňa 25. 09. 2012 začal u žalobcu daňovú kontrolu na zistenie nároku alebo jeho časti za toto zdaňovacie obdobie. 2. Daňová kontrola u žalobcu bola ukončená dňa 05. 05. 2014 (prerokovaním protokolu) bez nálezu a správca dane v protokole z daňovej kontroly potvrdil nadmerný odpočet v sume 8.571,57 eur. Nadmerný odpočet za zdaňovacie obdobie júl 2012 v sume 8.571,57 eur bol daňovému subjektu - žalobcovi vrátený v súlade s § 79 ods. 6 zákona o DPH a preúčtovaný dňa 15. 05. 2014 v lehote stanovenej zákonom , t. j. do 10 dní od skončenia daňovej kontroly. 3. Dňa 19. 05. 2014 žalobca elektronicky podal žiadosť, v ktorej požiadal o priznanie úroku z oneskoreného vrátenia nadmerného odpočtu za zdaňovacie obdobie júl 2012 v sume 8.571,57 eur podľa § 79 ods. 3 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov. 4. Správca dane odpovedal na žiadosť žalobcu oznámením zo dňa 21. 05. 2014, v ktorom uviedol, že v lehote na vrátenie nadmerného odpočtu za uvedené zdaňovacie obdobie bola správcom dane začatá daňová kontrola dňom 25. 09. 2012 a po jej ukončení správca dane vrátil žalobcovi nadmerný odpočet dňa 15. 05. 2014, teda v lehote 10 dní od skončenia daňovej kontroly a podľa jeho názoru nedošlo k naplneniu ust. § 79 ods. 3 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní na priznanie úroku za oneskorené vrátenie nadmerného odpočtu, pretože správca dane vrátil nadmerný odpočet daňovému subjektu v zákonom stanovenej lehote. 5. Na základe listu Krajskej prokuratúry Nitra č. k. Kd 203/16/4400-6 zo dňa 09. 12. 2016 správca dane vydal rozhodnutie č. 1000034495/2017 dňa 09. 01. 2017, ktorým žiadosti žalobcu o priznanie úroku z oneskoreného vrátenia nadmerného odpočtu na dani z pridanej hodnoty za uvedené zdaňovacie obdobie nevyhovel a úrok mu nepriznal. Proti tomuto rozhodnutiu podal žalobca odvolanie. II. 6. Žalovaný žalobou napadnutým rozhodnutím č. 100654024/2017 zo dňa 19. 04. 2017 rozhodol tak, že rozhodnutie správcu dane č. 1000034495/2017 zo dňa 09. 01. 2017 potvrdil ako vecne správne. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že nadmerný odpočet nebolo možné odpočítať od vlastnej daňovej povinnosti v nasledujúcom zdaňovacom období a v lehote na vrátenie nadmerného odpočtu podľa ust. § 79 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov začal správca dane 25. 09. 2012 daňovú kontrolu na zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu za zdaňovacie obdobie júl 2012, ktorá bola ukončená dňa 05. 05. 2014 a nadmerný odpočet bol žalobcovi vrátený dňa 15. 05. 2014, teda v lehote 10 dní od skončenia daňovej kontroly. 7. Dňa 19. 05. 2014 žalobca elektronicky požiadal o priznanie úroku z oneskoreného vrátenia nadmerného odpočtu v zmysle ust. § 79 ods. 3 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní. O tejto žiadosti správca dane rozhodol rozhodnutím zo dňa 09. 01. 2017 tak, že žiadosti o priznanie úroku z oneskoreného vrátenia nadmerného odpočtu nevyhovel a úrok žalobcovi ako daňovému subjektu nepriznal. Správca dane bol toho názoru, že pokiaľ nadmerný odpočet bol daňovému subjektu vyplatený v zákonom stanovenej lehote podľa ust. § 79 ods. 6 zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov, nemohol mu vzniknúť nárok na úrok za oneskorené vyplatenie nadmerného odpočtu podľa § 79 ods. 3 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní. Žalovaný pripustil, že sa má aplikovať princíp prednosti práva Európskej únie, ale zároveň štátne orgány sú povinné postupovať v zmysle zásady zákonnosti podľa § 3 Daňového poriadku. 8. Zákon č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov účinnom v čase podania daňového priznania za uvedené zdaňovacie obdobie upravoval lehoty na vrátenie nadmerného odpočtu v ust. § 79 v závislosti od toho, či sa nadmerný odpočet odpočítava od vlastnej daňovej povinností v nasledujúcom zdaňovacom období, alebo, či je platiteľ povinný podať daňové priznanie v nasledujúcom zdaňovacom období, alebo, či sú splnené podmienky na skoršie vrátenie nadmerného odpočtu. V posudzovanom prípade lehota na vrátenie neodpočítaného nadmerného odpočtu podľa ust. § 79 ods. 1 vyššie citovaného zákona by uplynula dňa 26. 09. 2012. V lehote na vrátenie nadmerného odpočtu sa začala daňová kontrola dňa 25. 09. 2012, ktorá bola ukončená dňa 05. 05. 2014 bez nálezu, s priznaním vykazovaného nadmerného odpočtu a tento nadmerný odpočet bol vrátený žalobcovi v lehote ustanovenej v § 79 ods. 6 vyššie citovaného zákona, teda do 10 dní odo dňa ukončenia daňovej kontroly, čo bolo dňa 15. 05. 2014. Zákon č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov platný a účinný v čase vykonávania daňovej kontroly a následného vrátenia uplatneného nadmerného odpočtu neobsahoval osobitné ustanovenia o povinnosti daňového úradu zaplatiť daňovému subjektu úrok zo sumy zadržaného nadmerného odpočtu počas vykonávania daňovej kontroly. Inštitút náhrady za zadržanie nadmerného odpočtu počas daňovej kontroly bol do tohto zákona zakomponovaný novelou zákona o DPH č. 297/2016 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon o DPH až s účinnosťou od 01. 01. 2017. Podľa prechodného ustanovenia k tejto právnej úprave účinnej od 01. 01. 2017 (§ 85ke) sa ust. § 79a neuplatní, ak daňová kontrola začatá v lehote na vrátenie nadmerného odpočtu podľa ust. § 79 ods. 1, 2 alebo 5 bola ukončená do 31. 12. 2016. V prípade nadmerného odpočtu zadržaného žalobcovi počas vykonávania daňovej kontroly za zdaňovacie uvedené obdobie nemožno túto právnu úpravu aplikovať. 9. Daňové preplatky a úrok upravuje daňový poriadok v ust. § 79. Žalobca sa domáhal priznania úroku na základe ust. § 79 ods. 3 daňového poriadku, ktorý má však povahu sankcie pre správcu dane za porušenie povinnosti stanovenej zákonom. Kompenzácia vo forme úroku zo sumy zadržaného nadmerného odpočtu počas vykonávania daňovej kontroly nemôže mať povahu sankcie pre správcu dane. Zadržanie finančných prostriedkov po dobu nevyhnutnú na vykonanie daňovej kontroly je aj podľa judikatúry SD EÚ oprávnené a legitímne, nakoľko slúži na preverenie skutočností potrebných pre správne určenie dane a na predchádzanie a odhaľovanie daňových podvodov. Túto kompenzáciu, ktorá bola do zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov zakomponovaná až s účinnosťou od 01. 01. 2017 je nutné odlíšiť od úroku z nadmerného odpočtu podľa ust. § 79 daňového poriadku, ktorý patrí platiteľovi pri vrátení nadmerného odpor z dôvodu uplynutia zákonných lehôt, v ktorých je správca dane povinný nadmerný odpočet vrátiť. 10. Žalovaný bol toho názoru, že vo vnútroštátnom právnom poriadku v čase zadržania nadmerného odpočtu na dani z pridanej hodnoty neexistovala právna úprava výšky kompenzácie za toto ekonomické znevýhodnenie. Kľúč k riešeniu situácie má len zákonodarca, ktorý ako jediný môže prijať zodpovedajúcu legislatívu, ktorá bude v naznačenom smere riešiť aj prípady daňových kontrol ukončených pred dňom 31. 12. 2016. III. 11. Žalobca sa podanou žalobou na tunajší súd dňa 19. 06. 2017 domáhal, aby správny súd zrušil rozhodnutie žalovaného uvedené v záhlaví tohto rozsudku ako aj rozhodnutie správcu dane, zo dňa 09. 01. 2017 a vec vrátil správcovi dane na ďalšie konanie. 12. Žalobca uviedol, že dňa 27. 08. 2012 podal daňové priznanie k dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie júl 2012, v ktorom si uplatnil nadmerný odpočet v sume 8571,57 eur, ktorý mal byť žalobcovi vrátený v lehote 30 dní od doručenia žiadosti o jeho vrátenie. Nadmerný odpočet bol žalobcovi vrátený z dôvodu začatia a následného prerušenia daňovej kontroly až dňa 15. 05. 2014 bez priznania úroku. Elektronicky dňa 19. 05. 2014 žalobca požiadal o priznanie úroku z oneskoreného vrátenia nadmerného odpočtu v zmysle ust. § 79 ods. 3 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov. Správca dane tejto žiadosti žalobcu nevyhovel, a to z dôvodu, že nadmerný odpočet bol žalobcovi vrátený v súlade s ust. § 79 ods. 6 zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov, t. j. v lehote 10 dní od skončenia daňovej kontroly, a teda v zákonom stanovenej lehote. 13. V odvolaní proti rozhodnutiu správcu dane žalobca poukázal na uznesenie SD EÚ č. C-120/15 vo veci Kovozber zo dňa 21. 10. 2015, ktorým bol doplnený rozsudok SD EÚ č. C-107/10 a ktorým sa rozhodlo o prejudiciálnej otázke vznesenej zo strany Krajského súdu v Košiciach. SD EÚ v právnej vete ustálil, že článok 183 prvý odsek Smernice 2006/112/ES z 28. 11. 2006 o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty sa má vykladať v tom zmysle, že bráni takej vnútroštátnej úprave, ktorá upravuje výpočet úrokov z omeškania pri vrátení nadmerného odpočtu dane z pridanej hodnoty až od uplynutia lehoty 10 dní po skončení daňovej kontroly. Žalobca bol toho názoru, že žalovaný, resp. aj správca dane porušili ust. § 1 ods. 2, § 63 ods. 5, § 79 ods. 2 veta prvá, ods. 3 prvé dve vety a ust. § 74 ods. 2 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov. 14. Žalobca poukázal na ust. § 1 ods. 2 vyššie citovaného zákona, v ktorom je uvedená všeobecná subsidiarita okrem iného aj vo vzťahu k zákonu o dani z pridanej hodnoty, ktorý je osobitným (špeciálnym) predpisom voči daňovému poriadku ako všeobecnému predpisu, a teda osobitná právna úprava obsiahnutá v zákone o dani z pridanej hodnoty má prednosť. V súčasnosti je otázka kompenzácie - úrokov za oneskorené vrátenie nadmerného odpočtu dane z pridanej hodnoty riešená jednak v daňovom poriadku (§ 79 ods. 3), ale aj v zákone o dani z pridanej hodnoty (§ 79a). V zmysle aktuálneho právneho stavu je otázka úrokov za oneskorené vrátenie nadmerného odpočtu dane z pridanej hodnoty riešená komplexne v zákone o dani z pridanej hodnoty a táto úprava má prednosť pred všeobecnou úpravou daňového poriadku. Osobitná úprava tejto problematiky, obsiahnutá v ust. § 79a zákona o dani z pridanej hodnoty, je účinná iba od 01. 01. 2017, a teda na prejednávané zdaňovacie obdobie (3. štvrťrok 2011) sa táto osobitná úprava nedá použiť. Žalovaný ale v napadnutom rozhodnutí nijako nezdôvodnil opomenutie aplikácie všeobecnej subsidiarity daňového poriadku k zákonu o dani z pridanej hodnoty. Z rozsudku vo veci C-107/10 jednoznačne vyplýva, že akýkoľvek vnútroštátny predpis, ktorý neumožňuje kompenzáciu úrokmi pri oneskorenom vrátení dane z pridanej hodnoty, alebo ktorý takúto kompenzáciu priznáva až odo dňa skončenia daňovej kontroly, je v rozpore s ust. článku 183 Smernice 2006/112/ES z 28. 11. 2006. Slovenská právna úprava je však v súlade s európskou legislatívou, keďže kompenzácia je upravená v daňovom poriadku (§ 79 ods. 3) a od 01. 01. 2017 aj v zákone o dani z pridanej hodnoty (§ 79a). 15. Žalobou napadnuté rozhodnutia sú celkom jednoznačne v rozpore s ust. § 79 ods. 2 prvá veta a ods. 3 prvé dve vety daňového poriadku, ktoré ukladá povinnosť daňového úradu priznať úroky daňovému subjektu, pokiaľ mu daňový preplatok bude vrátený neskôr ako do 30 dní od podania žiadostí o jeho vrátenie (v danom prípade od podania daňového priznania). Táto právna úprava je zároveň v súlade s ustálenou judikatúrou. Daňové orgány nemali žiadny právny dôvod dotknutú právnu úpravu ust. § 79 ods. 2 a 3 daňového poriadku na daný prípad neaplikovať. Daňový poriadok v žiadnom zo svojich ustanovení neuvádza, že zaplatenie úrokov v zmysle ust. § 79 ods. 3 je sankciou a už vôbec nie to, že ich správca dane platiť nemusí. Rozhodnutie žalovaného v tomto smere vykazuje znaky svojvôle. 16. Žalovaný porušil svoju zákonnú povinnosť preskúmať prvostupňové rozhodnutie v rozsahu požadovanom v odvolaní tak, ako mu to ukladá zákon. Bez akéhokoľvek racionálneho dôvodu sa stotožnil s nedostatkami prvostupňového rozhodnutia Žalobca žiadal, aby správny súd zrušil rozhodnutie žalovaného ako i správcu dane. IV. 17. Žalovaný, na výzvu súdu, podal k žalobe písomné vyjadrenie, v ktorom poukázal na dôvody svojho žalobou napadnutého rozhodnutia, z ktorého je zrejmá prednosť hmotnoprávneho zákona pred zákonom procesnoprávnym. Poukázal na odôvodnenie svojho rozhodnutia a uviedol skutočnosti, ktoré boli podkladom jeho rozhodnutia. Okrem iného sa žalovaný zaoberal i odvolacími námietkami žalobcu ohľadne ustálenej judikatúry Súdneho dvora Európskej únie (C-107/10 a C-120/15), pričom skutočnosť, že žalovaný nevyhovel odvolaniu žalobcu neznamená, že jeho rozhodnutie nepreskúmateľné. V prípade žalobnej námietky viažucej sa k úroku v zmysle ust. § 79 ods. 3 daňového poriadku (ktorý má podľa názoru žalovaného, vyjadreného v napádanom rozhodnutí, povahu „sankcie“). V prípade, ak by správca dane vydával v nadväznosti na rozsudky Súdneho dvora EÚ rozhodnutie o priznaní úroku, musel by v zmysle ust. § 63 ods. 3 písm. d/ daňového poriadku vo výroku uviesť ustanovenie právneho predpisu, podľa ktorého sa rozhodovalo. Takéto ustanovenie týkajúce sa daňových kontrol ukončených do 31. 12. 2016 v právnom poriadku Slovenskej republiky však absentuje. Nie je teda jasné, od ktorého dátumu by sa mal úrok počítať (primeraná lehota daňovej kontroly), aká úroková sadzba by sa mala použiť, príp. iné skutočnosti, ktoré sú nevyhnutné a majú vplyv na algoritmus výpočtu úroku. Žalovaný nesúhlasil s tvrdením žalobcu, že jeho rozhodnutie ukazuje vykazuje znaky svojvôle a navrhol podanú žalobu zamietnuť. 18. Žalobca v replike na vyjadrenie žalovaného v podstate zotrval na dôvodoch podanej žaloby. Taktiež žalovaný v duplike (k vyjadreniu žalobcu) zotrval na dôvodoch uvedených vo vyjadrení k žalobe. V. 19. Krajský súd v Nitre, ako súd vecne a miestne príslušný na konanie v predmetnej veci , viazaný rozsahom a dôvodmi podanej žaloby (ust. § 134 ods. 1, 2 SSP) a vychádzajúc zo zisteného skutkového stavu, preskúmal žalobou napadnuté rozhodnutie žalovaného uvedeného v záhlaví tohto rozsudku, ako i rozhodnutie správcu dane a dospel k záveru, že žaloba je dôvodná, a preto obe žalobou napadnuté rozhodnutia podľa ust. § 191 ods. 1, písm. c/ SSP zrušil a vec vrátil správcovi dane na ďalšie konanie z dôvodu, že obe tieto rozhodnutia vychádzali z nesprávneho právneho posúdenia veci. Súd takto rozhodol v pomere hlasov 3:0, a to s poukazom na ust. § 3 ods. 9 zák. č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov. Správny súd takto rozhodol bez nariadenia pojednávania podľa § 107 ods. 2 SSP. Súd danú vec rozhodol bez pojednávania, nakoľko boli splnené podmienky podľa ust. § 137 ods. 4 SSP. Termín verejného vyhlásenia rozsudku bol oznámený na webovej stránke súdu a na úradnej tabuli súdu. 20. Podľa čl. 1 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, Slovenská republika uznáva a dodržiava všeobecné pravidlá medzinárodného práva, medzinárodné zmluvy, ktorými je viazaná, a svoje ďalšie medzinárodné záväzky. Podľa § 79 ods. 3 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (Daňový poriadok), v znení účinnom od 01.01.2012, ak správca dane vráti daňový preplatok po lehote ustanovenej v odseku 2, je povinný v lehote do 15 dní od vrátenia daňového preplatku rozhodnúť o priznaní úroku zo sumy daňového preplatku. Pri výpočte úroku sa použije trojnásobok základnej úrokovej sadzby Európskej centrálnej banky platnej v posledný deň lehoty, v ktorej mala byť suma daňového preplatku podľa tohto zákona vrátená; ak trojnásobok základnej úrokovej sadzby Európskej centrálnej banky nedosiahne 10%, pri výpočte úroku sa namiesto trojnásobku základnej úrokovej sadzby Európskej centrálnej banky použije ročná úroková sadzba 10%. Úrok sa priznáva za každý deň omeškania. Správca dane tento úrok zaplatí do 15 dní od doručenia rozhodnutia o priznaní úroku. Ak správca dane eviduje voči daňovému subjektu daňový nedoplatok, použije tento úrok alebo jeho časť v lehote na jeho zaplatenie podľa § 55 ods. 6 a 7. Rovnako správca dane zaplatí daňovému subjektu úrok aj v prípadoch oneskoreného vrátenia nadmerného odpočtu a spotrebnej dane, na ktorú bolo uplatnené jej vrátenie, ak sa nadmerný odpočet a spotrebná daň nepoužijú podľa § 55 ods. 6 a 7. 21. Podľa § 79 ods. 7 Daňového poriadku v znení účinnom od 01. 01. 2012 na nadmerný odpočet a spotrebnú daň, pri ktorej bolo uplatnené jej vrátenie, sa primerane vzťahujú odseky 1 až 6. Podľa § 79 ods. 2 zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov (ďalej len zákon o DPH) účinnom do 31. 12. 2012, daňový úrad vráti nadmerný odpočet do 30 dní od uplynutia lehoty na podanie daňového priznania za zdaňovacie obdobie, v ktorom nadmerný odpočet vznikol, ak a) zdaňovacím obdobím platiteľa je kalendárny mesiac, b) platiteľ bol platiteľom najmenej 12 kalendárnych mesiacov pred skončením kalendárneho mesiaca, v ktorom nadmerný odpočet vznikol, a c) platiteľ nemal v období 12 kalendárnych mesiacov pred skončením kalendárneho mesiaca, v ktorom nadmerný odpočet vznikol, daňové nedoplatky a colné nedoplatky voči daňovému úradu a colnému úradu a nedoplatky na povinných odvodoch poistného podľa osobitných predpisov. Podľa § 79 ods. 6 vety prvej zákona o DPH, ak daňový úrad v lehote na vrátenie nadmerného odpočtu podľa odseku 1, 2 alebo odseku 5 začne daňovú kontrolu, vráti nadmerný odpočet do desiatich dní od skončenia daňovej kontroly, a to vo výške zistenej daňovým úradom. Podľa § 86 vyššie citovaného zákona, týmto zákonom sa preberajú právne záväzné akty Európskej únie uvedené v prílohe č. 6. 22. V prílohe č. 6 (Zoznam preberaných právne záväzných aktov Európskej únie) k zákonu č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov, je pod bodom 7. uvedená Smernica Rady 2006/112/ES z 28. 11. 2006 o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty (Ú. v. EÚ L 347, 11. 12. 2006) v znení smernice Rady 2006/138/ES z 19. 12. 2006 (Ú. v. EÚ L 384, 29. 12. 2006). 23. Podľa čl. 183 Smernice rady 2006/112/ES z 28. novembra 2006 o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty, ak za dané zdaňovacie obdobie výška odpočítanej dane prevyšuje výšku splatnej DPH, členské štáty môžu rozdiel buď preniesť do nasledujúceho obdobia, alebo ho vrátiť v súlade s podmienkami, ktoré určia. Členské štáty však môžu odmietnuť preniesť alebo vrátiť rozdiel, ak výška nadmerného odpočtu predstavuje zanedbateľnú sumu. 24. Zo spisového materiálu žalovaného a správcu dane nie je sporne a správny súd mal za preukázané, že žalobca dňa 27. 08. 2012 podal daňové priznanie k dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie júl 2012, v ktorom si uplatnil nadmerný odpočet v sume 8571,57 eur, ktorý mal byť žalobcovi vrátený v lehote 30 dní od doručenia žiadosti. V posudzovanom prípade lehota na vrátenie neodpočítaného nadmerného odpočtu podľa ust. § 79 ods. 1 vyššie zákona o DPH by uplynula dňa 26. 09. 2012. V lehote na vrátenie nadmerného odpočtu správca dane začal daňovú kontrolu dňa 25. 09. 2012, ktorá bola ukončená dňa 05. 05. 2014 bez nálezu. Správca dane tento nadmerný odpočet vrátil žalobcovi dňa 15. 05. 2014 (10 dní odo dňa ukončenia daňovej kontroly) bez priznania úroku. 25. Elektronicky dňa 19. 05. 2014 žalobca požiadal o priznanie úroku z oneskoreného vrátenia nadmerného odpočtu v zmysle ust. § 79 ods. 3 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov. Správca dane tejto žiadosti žalobcu nevyhovel, a to z dôvodu, že nadmerný odpočet bol žalobcovi vrátený v súlade s ust. § 79 ods. 6 zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov, t. j. v lehote 10 dní od skončenia daňovej kontroly, a teda v zákonom stanovenej lehote a daňovému subjektu nemohol vzniknúť nárok na úrok za oneskorené vyplatenie nadmerného odpočtu podľa § 79 ods. 3 zákona č. 563/2009 Z. z. Uplatnený úrok žalobcom nemohol byť priznaný aj vzhľadom na absenciu právnej úpravy v slovenskej legislatíve priznania a výpočtu úroku za dobu vykonania daňovej kontroly ukončenej do 31. 12. 2016. 26. Správny súd o predmetnej správnej žalobe prvý raz rozhodol rozsudkom č. k. 11S/87/2017-81 dňa 27. 06. 2018 tak, že žalobe vyhovel a rozhodnutie žalovaného a daňového úradu zrušil a vec vrátil daňovému úradu na ďalšie konanie v zmysle ust. § 191 ods. 1, písm. c/ SSP (z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci). Na základe kasačnej sťažnosti žalovaného kasačný súd rozsudkom č. k. 1Sžfk/70/2018 rozsudok správneho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. V rozsudku poukázal na zjednocujúce stanovisko správneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 30. októbra 2019 sp. zn. Snj 36/2019 k zjednoteniu rozhodovacej činnosti Najvyššieho súdu ohľadne náhrady za zadržanie nadmerného odpočtu počas daňovej kontroly, publikovaného v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a súdov SR 6/2019 a v súlade s týmto zjednocujúcim stanoviskom konštatoval, že krajský súd síce postupoval správnou právno-aplikačnou metódou, keď sa snažil dospieť k eurokonformnému výkladu príslušných predpisov, ale dospel k nesprávnemu právnemu záveru. keď považoval ustanovenie § 85ke zákona o DPH za súladné s európskym právom a následne trval na analogickej aplikácii ustanovenia § 79 ods. 3 Daňového poriadku. Zaviazal správny súd rešpektovať najnovší vývoj súvisiacej judikatúry a citovaného zjednocujúceho stanoviska. 27. Krajský súd v intenciách zrušujúceho rozhodnutia kasačného súdu poukazuje na stanovisko správneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 30. októbra 2019, sp. zn. Snj 36/2019, k zjednoteniu rozhodovacej činnosti najvyššieho súdu ohľadne náhrady za zadržanie nadmerného odpočtu počas daňovej kontroly vyplýva: „Ustanovenie § 79a zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení účinnom od 1. januára 2017 (Náhrada za zadržanie nadmerného odpočtu počas daňovej kontroly) je v pomere špeciality k ustanoveniu § 79 ods. 3. zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 1. januára 2012 (Daňové preplatky a úrok). Vnútroštátna úprava právneho poriadku Slovenskej republiky spočívajúca v ustanovení § 85ke vety druhej zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení účinnom od 1. januára 2017 (Prechodné ustanovenia k úpravám účinným od 1. januára 2017) v znení: „Ustanovenie § 79a sa neuplatní, ak daňová kontrola v lehote na vrátenie nadmerného odpočtu podľa § 79 ods. 1, 2 alebo ods. 5 bola skončená do 31. decembra 2016 vrátane.“, nie je v súlade s právom Európskej únie, a to najmä s uznesením Súdneho dvora Európskej únie vo veci C-120/15 Kovozber, ktoré má aplikačnú prednosť s účinkom ex tunc. Na zabezpečenie súladu s právom Európskej únie sú orgány verejnej správy a súdy povinné zdržať sa aplikácie tohto ustanovenia.“ 28. Toto stanovisko zjednotilo názory, ktoré už boli publikované najvyšším súdom v jeho rozhodnutiach ako napríklad v rozhodnutí sp. zn. 3Sžfk/41/2017 zo dňa 23. 02. 2019, 3Sžfk/4/2019 zo dňa 17. 04. 2019, 6Sžfk/59/2018, 5Sžfk/24/2017 a 5Sžfk/24/20 zo dňa 28. 03. 2019 ako aj ďalších. 29. Úniové právo sa na základe jeho bezprostrednej aplikovateľnosti priamo stáva súčasťou právnych poriadkov členských štátov, môže sa dostať do rozporu s vnútroštátnou právnou úpravou. V takom prípade má úniové právo podľa prípadovej praxe Súdneho dvora EU prednosť pred vnútroštátnym predpisom, ktorý je s ním v rozpore a ktorý by nemal byť ďalej aplikovaný. 30. Správny súd nespochybňuje oprávnenie daňového orgánu, aby v lehote na vrátenie nadmerného odpočtu začať daňovú kontrolu a peňažné prostriedky vrátiť až po jej skončení (do 10 dní). Nemožno však stotožňovať nárok na vrátenie nadmerného odpočtu po skončení daňovej kontroly a nárok na úrok z takto zadržiavaných finančných prostriedkov, pričom takýto postup nevyplýva ani zo zákona o DPH a ani z Daňového poriadku a je v rozpore s judikatúrou SD- EÚ. 31. Smernica Rady 2006/112/ES z 28. novembra 2006 je prameňom práva EÚ, ktorá je pre členský štát záväzná a má v zmysle článku 7 ods. 2 Ústavy SR prednosť aj pred vnútroštátnym právnym poriadkom. Všetky vnútroštátne orgány aplikujúce právo sú povinné toto vykladať eurokomformne, t. j. v súlade s právom EÚ. Pokiaľ ustanovenie vnútroštátneho predpisu nemožno vyložiť eurokomformne, je orgán aplikujúci právo povinný toto ustanovenie nepoužiť. Aplikácia vnútroštátnej právnej úpravy, na základe ktorej žalovaný vydal preskúmavané rozhodnutie, bola v rozpore so záväznou interpretáciou článku 183 Smernice Rady 2006/112/ES z 28. novembra 2006, ktorá vyplýva z judikatúry SD EÚ. 32. Správny súd je toho názoru, že medzi účastníkmi konania skutkový stav opísaný v I. časť tohto rozsudku nebol sporný, spornou zostala otázka výkladu ust. § 79 ods. 3 daňového poriadku v spojení s čl. 183 Smernice rady 2006/112/ES z 28. novembra 2006 o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty, či platiteľovi DPH (žalobca) vzniká nárok na úroky z omeškania z nadmerného odpočtu zadržiavaného počas daňovej kontroly na overenie správnosti uplatneného odpočtu DPH, ktorá trvala odo dňa 25. 09. 2012 a bola ukončená dňa 05. 05. 2014, ak žalovaný pri vrátení nadmerného odpočtu postupoval podľa ust. § 79 ods. 6 zákona o DPH, pričom žiadosti žalobcu zo dňa 19. 05. 2014 o úhradu úrokov zo zadržiavaného nadmerného odpočtu nevyhovel, riadiac sa pritom vnútroštátnou právnou úpravou tvrdiac, že ust.§ 79 ods. 3 daňového poriadku pre tento prípad nie je aplikovateľný, vzhľadom na absenciu právnej úpravy v slovenskej legislatíve priznania a výpočtu úroku za dobu vykonania daňovej kontroly ukončenej do 31. 12. 2016. 33. S týmto názorom žalovaného sa správny súd nestotožňuje a rešpektujúc najnovší vývoj súvisiacej judikatúry (bod 37 zrušujúceho rozsudku) poukazuje na rozsudok Najvyššieho súdu SR č. 5Sžfk/33/17 zo dňa 28.03.2019 (analogicky obdobná situácia uplatnenia nadmerného odpočtu, ukončenia daňovej kontroly do 31.12.2016 a podania žiadosti daňovým subjektom o priznanie úroku z oneskoreného vrátenia nadmerného odpočtu), ktorý v bode č. 59 a č. 60 uviedol: „K námietke žalovaného, že § 79 ods. 3 daňového poriadku pre tento prípad nie je aplikovateľný, kasačný súd uvádza, že z bodu 30 uznesenia SD EÚ z 21. októbra 2015 vo veci C-120/15 Kovozber s. r. o. proti DÚ Košice vyplýva, že v prípade chýbajúcich právnych predpisov EÚ v danej oblasti prináleží vnútroštátnemu právnemu poriadku každého členského štátu určiť podmienky, za akých sa majú zaplatiť úroky z omeškania. Ak právny predpis výslovne neupravuje určitú skutkovú podstatu alebo ju upravuje len neúplne, neznamená to, že takú situáciu nemožno riešiť. V danom prípade možno použiť analógiu legis a výšku úroku určiť v nadväznosti na § 79 ods. 3 daňového poriadku. Výška takto ustanoveného úroku by podľa kasačného súdu zodpovedala zásadám ekvivalencie a efektivity, na ktoré poukazuje SD EÚ. Kasačný súd dáva do pozornosti, že v rozsudkoch SD EÚ nejde o odporúčania, pretože výklad práva spoločenstva podľa článku 267 Zmluvy o fungovaní EÚ Súdnym dvorom EÚ v konaní o prejudiciálnej otázke je záväzným prameňom práva a súčasťou právneho základu rozhodovania vo veci samej. SD EÚ v bode 32 uznesenia z 21. októbra 2015 vo veci C-120/15 Kovozber s. r. o. proti DÚ Košice uviedol, že vnútroštátny súd je v rámci svojej právomoci poverený uplatňovať ustanovenia práva EÚ, má povinnosť zabezpečiť ich plný účinok. Ak je Smernica Rady 2006/112/ES z 28. novembra 2006 súčasťou právneho poriadku SR a ak vnútroštátna právna úprava nie je v súlade s uvedenou smernicou, je povinnosťou súdu vykladať vnútroštátne právo v súlade s právom EÚ. Ak existuje medzera vo vnútroštátnej právnej úprave, v takom prípade treba použiť taký výklad, ktorý by základné právo nielenže neporušoval, ale garantoval a bol v súlade s právom EÚ. Súčasťou právneho poriadku SR je Smernica 2006/112/ES z 28. novembra 2006. Smernica ako akt sekundárneho úniového práva je záväzná pre členský štát, ktorý má zvoliť formy a metódy na dosiahnutie cieľa smernice. Povinnosť vykladať vnútroštátne právo v súlade s právom EÚ sa nazýva nepriamy účinok. Keďže Smernica 2006/112/ES z 28. novembra 2006 je súčasťou právneho poriadku SR a SD EÚ vo veci C-120/15 Kovozber s. r. o. proti DÚ Košice podal eurokonformný výklad článku 183 prvý odsek Smernice 2006/112/ES z 28. novembra 2006, potom je rozsudok správneho súdu vecne správny“. 34. Z citovaného stanoviska správneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 30. októbra 2019, sp. zn. Snj 36/2019 tiež vyplýva, že Súdny dvor EÚ v uznesení vo veci C-120/15 Kovozber, ktoré sa týka slovenského právneho poriadku, vyslovil jednoznačný záver, že „Článok 183 prvý odsek smernice Rady 2006/112/ES z 28. 11. 2006 o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty sa má vykladať v tom zmysle, že bráni takej vnútroštátnej právnej úprave, ako je vo veci samej, ktorá upravuje výpočet úrokov z omeškania pri vrátení nadmerného odpočtu DPH až od uplynutia lehoty 10 dní po skončení daňovej kontroly.“ V dôvodoch tohto uznesenia, bod 32, uviedol: „Keďže Súdny dvor v každom prípade nie je príslušný na to, aby v konkrétnom prípade vykladal vnútroštátne právo ani aby uplatnil pravidlo Únie (pozri najmä rozsudok Ioannis Katsivardas - Nikolaos Tsitsikas, C-160/09, EU:C:2010:293, bod 24), prináleží vnútroštátnemu súdu, ktorý má ako jediný priame poznatky o procesných podmienkach žalôb o náhradu uplatňovaných voči štátu, overiť, či vo veci, v ktorej koná, boli dodržané zásady ekvivalencie a efektivity, a prípadne zabezpečiť, aby sa dodržali. Vzhľadom na to, že vnútroštátny súd je v rámci svojej právomoci poverený uplatňovať ustanovenia práva Únie, má povinnosť zabezpečiť ich plný účinok (pozri v tomto zmysle uznesenie Delphi Hungary Autóalkatrész Gyártó, C-654/13, EU:C:2014:2127, body 37 a 38 a citovanú judikatúru“. 35. Na základe vyššie uvedeného dospel správny súd k záveru, že právny názor žalovaného o neoprávnenosti nároku na úrok uplatnený žalobcom sa nepohybuje v rámci voľnosti priznanej členským štátom EÚ, pokiaľ ide o stanovenie podmienok náhrady nadmerného odpočtu DPH a je v rozpore so zásadami fungovania systému DPH, ako aj so zásadou ochrany legitímnej dôvery, ktorá sa vzťahuje na každú dotknutú osobu v obdobnej veci. K vráteniu nadmerného odpočtu bežne dochádza vo všeobecnej lehote, čo je lehota, ktorá sama osebe v súlade s článkom 183 Smernice o DPH a povinnosť platiť úrok z omeškania z nevrátenej sumy vzniká až po uplynutí tejto lehoty. 36. Predpokladom riadneho fungovania spoločného systému DPH je správne vyberanie dane a preto každý členský štát musí prijať všetky legislatívne opatrenia, aby zabezpečil, že splatná DPH bude na jeho území vyberaná v plnej výške. V tejto súvislosti sú členské štáty povinné overovať daňové priznania zdaniteľných osôb, ich účtovné uzávierky a ostatné relevantné dokumenty, ako aj vypočítať a vybrať dlžnú daň. Z toho vyplýva, že lehota na vrátenie nadmerného odpočtu DPH môže byť v zásade predĺžená na účely vykonania daňovej kontroly bez toho, aby bolo nutné považovať túto lehotu za neprimeranú ak toto predĺženie neprekračuje medze toho, čo je nevyhnutné na riadne vykonanie tejto daňovej kontroly. 37. Keďže zdaniteľná osoba dočasne nemôže disponovať finančnými prostriedkami vo výške nadmerného odpočtu DPH je postihnutá hospodárskym znevýhodnením, ktoré by malo byť kompenzované zaplatením úrokov ako istou paušalizovanou náhradou škody, či je zaručené dodržanie zásady daňovej neutrality. 38. Podľa názoru súdu by bolo v rozpore s princípmi právneho štátu, keby tým daňovým subjektom, u ktorých bola uskutočnená daňová kontrola, bol vrátený nadmerný odpočet z dôvodu výkonu daňovej kontroly neskôr a bez akejkoľvek kompenzácie. Práve na tento účel slúži štátom platený úrok zo zadržiavanej sumy za obdobie už odo dňa uplynutia uvedenej všeobecnej lehoty, na vrátenie nadmerného odpočtu až do jeho vrátenia. Možno teda konštatovať, že žalovaný je v prerokovávanej veci povinný priznať žalobcovi ako daňovému subjektu (platiteľovi DPH), ktorý si uplatnil nadmerný odpočet, úrok z omeškania zo zadržiavaných finančných prostriedkov za obdobie odo dňa uplynutia všeobecnej lehoty na vrátenie nadmerného odpočtu podľa zákona o DPH až do jeho vrátenia. 39. Súdny dvor Európskej Únie uznesením C-120/15 z 21. 10. 2015 vo veci Kovozber s.r.o., v ktorom posudzoval právnu úpravu Slovenskej republiky týkajúcu sa vrátenia nadmerného odpočtu dane z pridanej hodnoty, uvedenú v zákone o DPH, prijal záver, že takáto vnútroštátna právna úprava nie je v súlade s požiadavkami vyplývajúcimi zo zásad daňovej neutrality, podľa ktorej vrátenie nadmerného odpočtu dane z pridanej hodnoty sa musí uskutočniť v primeranej lehote, keďže v prípade začatia daňovej kontroly má za následok zadržanie finančných prostriedkov zodpovedajúce nadmernému odpočtu dane z pridanej hodnoty zdaniteľnej osobe, počas podstatného obdobia, ktoré môže byť šesťkrát až dvanásťkrát dlhšie ako je zdaňovacie obdobie jedného mesiaca. 40. V súvislosti s úrokmi z omeškania Súdny dvor EÚ v bode 24 citovaného rozhodnutia uvádza... v súlade s judikatúrou Súdneho dvora, kedy dôjde k vráteniu nadmerného odpočtu DPH zdaniteľnej osobe, po uplynutí primeranej lehoty, zásada neutrality daňového systému DPH vyžaduje, aby takto generované finančné straty na ujmu zdaniteľnej osoby, ktoré vyplývajú z nemožnosti disponovať s predmetnými peňažnými sumami, boli kompenzované zaplatením úrokov z omeškania. 41. Na základe vyššie uvedených skutočností súd skonštatoval, že žalovaný je v prejednávanej veci povinný priznať daňovému subjektu, ktorý si uplatnil nadmerný odpočet úrok z omeškania zo zadržiavaných finančných prostriedkov. 42. V tomto smere, zhodne ako žalobca , i správny súd v súvislosti s uplatňovaním nároku na priznanie úroku z oneskoreného vrátenia nadmerného odpočtu poukazuje na rozsudok ESD C-107/10, ktorý sa zaoberal článkom 183 smernice, z ktorého vyplýva, že z hľadiska zásady daňovej neutrality, sa má vykladať v tom zmysle, že bráni takej vnútroštátnej právnej úprave, ktorá stanovuje, že všeobecná lehota na vrátenie nadmerného odpočtu dane z pridanej hodnoty, po ktorej uplynutí vzniká nárok na úroky z omeškania zo sumy, ktorá sa má vrátiť, sa v prípade začatia konania o daňovej kontrole predlžuje, pričom toto predĺženie má za následok, že nárok na uvedené úroky vzniká až odo dňa skončenia tejto kontroly. Aj keď postupy na uplatnenie nároku na vrátenie nadmerného odpočtu DPH upraveného v článku 183 Smernice o DPH v zásade patria do procesnej autonómie členských štátov, nič to nemení na skutočnosti, že táto autonómia je vymedzená zásadami ekvivalencie a efektivity. Podľa ustálenej judikatúry navyše platí, že členské štáty musia pri uplatňovaní právnej úpravy únie dodržiavať zásadu ochrany legitímnej dôvery (pozri napr. rozsudok SD EÚ - Marks & Spencer, C-62/00, rozsudok Najvyššieho súdu SR č. 4Sžf/65/2014). 43. Preskúmaním žalobou napadnutého rozhodnutia žalovaného v intenciách podanej žaloby správny súd dospel k záveru, že žaloba je dôvodná, a preto súd napadnuté rozhodnutie žalovaného zo dňa 19. 04. 2017 podľa ust. § 191 ods. 1, písm. c/ SSP (z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci) zrušil a zároveň z toho istého dôvodu zrušil i rozhodnutie správcu dane v súlade s ust. § 191 ods. 3, písm. a/ SSP, keďže žalobca navrhol zrušiť i uvedené rozhodnutie. 44. V ďalšom konaní daňový orgán vo veci rozhodne v súlade s právnym názorom správneho súd uvedeným v odôvodnení tohto rozhodnutia, vrátane názoru kasačného súdu v zrušujúcom rozhodnutí a stanoviska správneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 30. októbra 2019, sp. zn. Snj 36/2019 (prijaté z podnetu žalovaného listom zo dňa 27. 05. 2019 ) ktorým je správny orgán podľa § 191 ods. 6 SSP v ďalšom konaní viazaný. 45. O trovách konania správny súd rozhodol tak, že žalobcovi, ktorý mal v konaní úspech (súd žalobe vyhovel), priznal právo na plnú náhradu trov konania, a to s poukazom na ust. § 167 ods. 1 SSP. O výške náhrady trov konania rozhodne správny súd po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. (§ 175 ods. 2 SSP). Poučenie: Proti tomuto rozsudku možno podať kasačnú sťažnosť v lehote 30 dní od jeho doručenia, na Krajský súd v Nitre. Zmeškanie lehoty nemožno odpustiť. Kasačnú sťažnosť možno odôvodniť len dôvodmi uvedenými v ust. § 440 ods. 1, 2 SSP. V kasačnej sťažnosti nemožno uplatňovať nové skutočnosti a dôkazy, okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podanej kasačnej sťažnosti. Kasačná sťažnosť sa podáva na krajskom súde, ktorý napadnuté rozhodnutie vydal. V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (ďalej len "sťažnostné body"), návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh), pričom sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti. Sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Tieto povinnosti neplatia, ak má sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, ak ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d) a v prípade, ak je žalovaným Centrum právnej pomoci.