Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Nitra Spisová značka: 9Co/42/2020 Identifikačné číslo súdneho spisu: 4113226506 Dátum vydania rozhodnutia: 31. 03. 2020 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Katarína Marčeková ECLI: ECLI:SK:KSNR:2020:4113226506.3 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Kataríny Marčekovej a členiek senátu Mgr. Andrey Szombathovej-Polákovej a JUDr. Denisy Šaligovej, v právnej veci žalobcu: EOS KSI Slovensko, s. r. o., so sídlom Bratislava, Pajštúnska 5, IČO: 35 724 803, zast. Advokátska kancelária TOMÁŠ KUŠNÍR, s. r. o., so sídlom Bratislava, Pajštúnska 5, IČO: 36 613 843, proti žalovaným: 1. O. P., nar. XX. XX. XXXX, bytom D. XXX a 2. Z. P., nar. XX. XX. XXXX, bytom R. Ot H. Am Z. XX, Nemecká spolková republika, o zaplatenie sumy 2.288,65 eura s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Nitra zo dňa 27. marca 2018 č. k. 17C/212/2014-116 v spojení s opravným uznesením zo dňa 22. augusta 2019 č. k. 17C/212/2014-182 takto r o z h o d o l : Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e . Žalovaným v 1. a 2. rade sa náhrada trov odvolacieho konania nepriznáva. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie žalobu zamietol a rozhodol, že žalovanému v 1. rade a žalovanej v 2. rade sa náhrada trov konania nepriznáva. Rozhodnutie odôvodnil ustanoveniami § 52 ods. 1, § 53 ods. 1, 2, 3, 4 písm. b), § 54 ods. 1, 2, § 879j Občianskeho zákonníka a § 2 ods. 1, § 92 ods. 8 zák. č. 483/2001 Z. z. o bankách a uviedol, že právny predchodca žalobcu Slovenská sporiteľňa a. s. uzavrela so žalovanými dňa 30. 07. 2003 zmluvu o splátkovom úvere, na základe ktorej Slovenská sporiteľňa, a. s. poskytla žalovaným v 1. a v 2. rade finančné prostriedky vo výške 150.000,- Sk v prepočte 4.979,08 eura spolu so 9,30% úrokom, ktorý mali žalovaní splácať mesačne k 20. dňu v mesiaci vo výške 1.970,00 Sk (65,39 eura), počnúc prvou splátkou splatnou dňa 20. 08. 2003 a s konečnou splatnosťou úveru 20. 07. 2013. Prípisom zo dňa 27. 12. 2011 právny predchodca žalobcu oznámil žalovaným, že postúpil na základe Zmluvy o postúpení pohľadávok uzatvorenej dňa 15. 12. 2011 pohľadávku vo výške 5.388,13 eura s príslušenstvom na spoločnosť EOS KSI Slovensko, s. r. o., Údernícka 5, 851 01 Bratislava, IČO: 35 724 803. Z písomného oznámenia zo dňa 23. 01. 2012 bolo zistené, že žalobca vyzval žalovaných k úhrade a zároveň predmetným prípisom oznámil aj vyhlásenie mimoriadnej splatnosti úveru, pričom úver vyhlásil za splatný ku dňu 23. 01. 2012. Súd na základe vykonaného dokazovania, ako aj oboznámením sa s listinnými dôkazmi nachádzajúcimi sa v spise mal za preukázané, že žaloba podaná žalobcom nie je dôvodná. Z vykonaného dokazovania mal súd za preukázané, že predmetom sporu je zaplatenie sumy vo výške 2.888,65 eura, ktorú si žalobca uplatňuje z titulu, že predmetná pohľadávka mu bola postúpená na základe zmluvy o postúpení uzavretej medzi postupcom Slovenskou sporiteľňou, a. s., so sídlom Bratislava a žalobcom, a to dňa 15. 12. 2011. Právny predchodca žalobcu uzavrel so žalovanými dňa 30. 07. 2003 zmluvu o splátkovom úvere, na základe ktorej Slovenská sporiteľňa, a. s. poskytla žalovaným v 1. a v 2. rade finančné prostriedky vo výške 150.000,- Sk, v prepočte 4.979,08 eura spolu s 9,30% úrokom, ktorý mali žalovaní splácať mesačne k 20. dňu v mesiaci vo výške 1.970,00 Sk (65,39 eura), počnúc prvou splátkou splatnou dňa 20. 08. 2003 a s konečnou splatnosťou úveru 20. 07. 2013. Právny predchodca žalobcu žalovaným v 1. a v 2. rade listom zo dňa 27. 11. 2011 oznámil postúpenie pohľadávky podľa § 526 Občianskeho zákonníka. Z listinného dokladu nachádzajúceho sa v spise na č. l. 14 bolo zistené, že právny predchodca žalobcu nevyhlásil mimoriadnu splatnosť úveru, ale k vyhláseniu mimoriadnej splatnosti úveru došlo ku dňu 23. 01. 2012 až zo strany žalobcu, pričom oznámenie o vyhlásení mimoriadnej splatnosti úveru bolo spojené spolu s výzvou k úhrade žalovanej sumy. Právny zástupca žalobcu až do vyhlásenia dokazovania za skončené nepredložil súdu listinné dôkazy preukazujúce jeho aktívnu legitimáciu. Aktívnou vecnou legitimáciou sa rozumie také hmotnoprávne postavenie, z ktorého vyplýva subjektu - žalobcovi ním uplatňované právo (nárok), respektíve mu vyplýva procesné právo si tento hmotnoprávny nárok uplatňovať. Preskúmavanie vecnej legitimácie, či už aktívnej (existencia tvrdeného práva na strane žalobcu) alebo pasívnej (existencia tvrdenej povinnosti na strane žalovaného) je imanentnou súčasťou súdneho konania (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 29. 06. 2010 sp. zn. 2Cdo205/2009). Z obsahu spisu nevyplýva, že postupca ukončil záväzkovo - právny vzťah uzatvorený medzi postupcom na jednej strane a žalovanými na strane druhej, ani že by bola z jeho strany vyhlásená mimoriadna splatnosť úveru, vypovedaná zmluva alebo, že by došlo k odstúpeniu od zmluvy. Žalobca nepredložil súdu doklady, ktoré by danú skutočnosť - ukončenie zmluvy - preukázali. K predčasnému ukončeniu zmluvy došlo až zo strany žalobcu oznámením o vyhlásení mimoriadnej splatnosti úveru ku dňu 23. 01. 2012 (č. l. 14). Z ustanovenia § 92 ods. 8 zák. č. 483/2001 Z. z. (Zákon o bankách) vyplýva, že banka môže postúpiť inému subjektu iba tú časť pohľadávky, ktorá zodpovedá nesplácanému dlhu. Pokiaľ teda Slovenská sporiteľňa, a. s. postúpila zmluvou zo dňa 15. 12. 2011 predmetnú pohľadávku z úveru v celom rozsahu žalobcovi EOS KSI Slovensko, s. r. o., so sídlom Bratislava, Údernícka 5, postupovala v rozpore s § 92 ods. 8 zák. č. 483/2001 Z. z. Keďže ku dňu postúpenia pohľadávky nebol splatným celý úver (nedošlo k vyhláseniu jeho mimoriadnej splatnosti), Slovenská sporiteľňa, a. s. nebola oprávnená postúpiť svoju pohľadávku z úveru, vrátane úrokov z neho v celosti inému subjektu. Zmluva o postúpení pohľadávok z 15. 12. 2011 je preto neplatným právnym úkonom v zmysle § 39 Obč. zákonníka. Žalobcovi preto v spore chýba aktívna vecná legitimácia. Súd poukázal na to, že žalobca nie je subjektom oprávneným poskytovať úvery, a preto ich nemôže vo vlastnej réžii ani spravovať. Vyhlásenie mimoriadnej splatnosti úveru je pritom úkonom, ktorý možno podradiť pod pojem spravovanie úveru, a vzhľadom na to, žalobca zrejme nebol oprávnený vyhlásiť mimoriadnu splatnosť predmetného úveru. Na základe tejto skutočnosti potom nie je daná vecná aktívna legitimácia žalobcu na uplatnenie si danej pohľadávky pred súdom, čiže z neplatného postúpenia pohľadávky nesvedčí mu právo, ktorého sa domáha v žalobe, a preto súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výroku tohto rozsudku a žalobu pre nedostatok aktívnej legitimácie na strane žalobcu zamietol. O trovách konania súd rozhodol podľa § 262 ods. 1, 2, § 255 ods. 1 CSP, a nakoľko žalovaný síce bol v konaní úspešný a vznikol mu nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu, ale pretože mu žiadne trovy konania nevznikli, súd rozhodol tak, že žalovanému sa náhrada trov konania nepriznáva. 2. Rozsudok súdu prvej inštancie napadol v zákonnej lehote odvolaním žalobca, odôvodniac ho tým, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Poukázal na ustanovenie § 92 ods. 8 a § 89 ods. 1 zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách a o zmene a doplnení niektorých zákonov a bod 18.16 všeobecných obchodných podmienok a uviedol, že nakoľko ustanovenie § 89 ods. 1 Zákona o bankách pripúšťa úpravu vzťahov medzi bankou a klientom odchýlne od ustanovení daného zákona, pokiaľ zákon predmetnú odchýlku nevylučuje, pričom ustanovenie § 92 ods. 8 predmetného zákona nevylučuje odchýlnu úpravu vzájomných vzťahov, zmluvné strany si dohodli otázku postúpenia odchýlne od predmetného zákona. Vo všeobecných obchodných podmienkach, ktoré sú neoddeliteľnou súčasťou úverovej zmluvy si zmluvné strany dohodli možnosť postúpenia pohľadávky nepodmienenú počtom dní omeškania, prípadne zaslaním písomnej výzvy. Vzhľadom na uvedené možno konštatovať, že došlo k platnému postúpeniu pohľadávky. Uviedol, že ustanovenie bodu 18.16 všeobecných obchodných podmienok nie je v rozpore so zákonnými ustanoveniami, keďže samotný Zákon o bankách umožňuje zmluvným stranám upraviť si vzájomné vzťahy odchylne od ustanovení zákona, pričom predmetné ustanovenie obchodných podmienok je v súlade s ustanoveniami Občianskeho zákonníka. Žalobca nevidí dôvod, pre ktorý by malo predmetné ustanovenie spôsobovať hrubý nepomer, keď v podstate vyplýva zo zákonných ustanovení Občianskeho zákonníka. Uviedol tiež, že uvedené ustanovenie všeobecných obchodných podmienok je teda možné aplikovať aj na ešte nezosplatnené pohľadávky. Zdôraznil, že pokiaľ aj súd mal za to, že postúpiť možno len splatnú pohľadávku, nevysporiadal sa s týmto záverom dôsledne. K postúpeniu pohľadávky totiž došlo 15. 12. 2011, pričom žalobca si v podanej žalobe uplatnil splátky splatné od 20. 09. 2010. Ak je podľa názoru súdu možné postúpiť len splatné splátky (s čím žalobca nesúhlasí), súd sa nijako nevysporiadal so splátkami splatnými od 20. 09. 2010 do 20. 11. 2011, ktoré v čase postúpenia pohľadávky boli splatné a neuhradené. Podľa názoru žalobcu z ustanovenia § 92 ods. 8 Zákona o bankách nevyplýva, že predmetom postúpenia môže byť len splatná pohľadávka. Predmetné ustanovenie je potrebné vykladať tak, že pokiaľ je dlžník v omeškaní so splnením čo len časti svojho peňažného záväzku, môže banka postúpiť pohľadávku zodpovedajúcu celej výške peňažného záväzku, nie len časť, s ktorou je dlžník v omeškaní. Pokiaľ by predmetné ustanovenie malo na mysli postúpenie len časti peňažného záväzku, s ktorou je dlžník v omeškaní, bolo by to v predmetnom ustanovení výslovne uvedené. Uvedený názor je zrejmý aj zo samotného logického znenia daného ustanovenia, inak by nebolo formulované v tom zmysle, že ak je klient v omeškaní so splnením čo len časti svojho peňažného záväzku, ale bolo by formulované v tom zmysle, že časť peňažného záväzku, s ktorou je dlžník v omeškaní, môže byť predmetom postúpenia. Z gramatického výkladu nielen prvej, ale aj druhej vety tohto ustanovenia je zrejmé, že zákonodarca rozlišuje dva pojmy, pojem peňažný záväzok ako celok a pojem časť peňažného záväzku. Ak sa v prvej vete súvetia použil pojem peňažný záväzok ako celok s tým, že zákonodarca jednoznačne identifikoval súčasne aj pojem časť peňažného záväzku, je potom zrejmé, že ak v druhej vete súvetia požije pojem z prvej vety súvetia, bude ho chápať v tom istom význame. Správnosť záveru o tom, že banka môže postúpiť aj nezosplatnenú pohľadávku, možno tiež potvrdiť posúdením druhej vety citovaného ustanovenia. Toto ustanovenie nadväzuje na predchádzajúcu, teda prvú vetu ustanovenia. Jeho zmyslom je vyjadrenie podmienky, že pokiaľ dlžník uhradil banke tú časť záväzku, s plnením ktorej bol v omeškaní, a to v čase pred postúpením pohľadávky, právo banky postúpiť celú pohľadávku, najmä jej nezaplatený zostatok zaniká. Podľa dôvodovej správy k ustanoveniu § 92 ods. 7 (teraz ods. 8) ZoB v odseku 7 sa upravuje možnosť použiť inštitút postúpenia svojej pohľadávky zodpovedajúcej nesplácanému dlhu, a to aj osobe, ktorá nie je bankou. Je zrejmé, že pod slovným spojením „nesplácaný dlh“ je treba rozumieť dlh dlžníka v podobe vrátenia celého poskytnutého úveru veriteľovi, nakoľko tento dlh vzniká už poskytnutím úveru dlžníkovi, ktorý ho má len možnosť vrátiť v splátkach postupným splácaním za zmluvne dohodnutých podmienok. Uviedol, že v konaní predložil aj výzvu zo dňa 25. 11. 2008, ktorá bola zaslaná dlžníkovi pred postúpením pohľadávky, a ktorou bol žalovaný vyzvaný na úhradu dlžnej sumy. Pokiaľ ide o preukázanie jej doručenia, k tomu uviedol, že žalovaný v konaní nespochybnil doručenie výzvy. Podľa ustanovenia § 151 ods. 1 Civilného sporového poriadku skutkové tvrdenia strany, ktoré protistrana výslovne nepoprela, sa považujú za nesporné. Vzhľadom na vyššie uvedené je potrebné tvrdenia žalobcu, ktoré zo strany žalovaného neboli nijakým spôsobom spochybnené, považovať za nesporné. Žalobca zastáva názor, že ustanovenie § 92 ods. 8 Zákona o bankách nemožno spájať s aktívnou legitimáciou žalobcu ako postupníka pohľadávky. Účelom predmetného ustanovenia je úprava výnimiek z bankového tajomstva a nehovorí o podmienkach platnosti postúpenia pohľadávok, ale iba o podmienkach, za splnenia ktorých nedochádza k porušeniu bankového tajomstva. Aj podľa dôvodovej správy bolo hlavným účelom predmetného ustanovenia prelomenie bankového tajomstva, a nie obmedzenie možnosti postúpiť pohľadávku. Zo zákona nevyplýva, že by podmienky uvedené v predmetnom ustanovení podmieňovali platnosť právneho úkonu postúpenia pohľadávky. Poukázal na rozhodnutie Krajského súdu v Prešove zo dňa 02. 05. 2017 sp. zn. 19Co/2/2016. Poukázal tiež na skutočnosť, že oznámenie postupcu žalovanému o postúpení pohľadávky spolu s podacím hárkom preukazuje odoslanie tejto písomnosti žalovanému, ktoré bez ďalšieho zakladá aktívnu legitimáciu postupníka na vymáhanie postúpenej pohľadávky a súd má povinnosť z tohto oznámenia vychádzať bez toho, aby ako prejudiciálnu otázku skúmal existenciu a platnosť zmluvy o postúpení. Poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu SR zo dňa 11. 06. 2003 sp. zn. 4 Obo 210/01. Z uvedených dôvodov navrhol, aby odvolací súd rozsudok v napadnutom rozsahu preskúmal a v zmysle ustanovenia § 388 CSP ho zmenil tak, že vyhovie žalobe, resp. aby ho v zmysle ustanovenia § 389 ods. 1 Civilného sporového poriadku zrušil a vrátil vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Žiadal priznať trovy odvolacieho konania. 3. Podaním doručeným súdu dňa 05. 12. 2019 žalovaná v 2. rade súdu oznámila, že žiada, aby jej boli umožnené splátky. Aj keď toto podanie označila ako odvolanie, neuviedla v ňom, ani proti akému rozhodnutiu smeruje, pričom ho podala viac ako rok po tom, ako jej bol doručený napadnutý rozsudok, preto odvolací súd toto jej podanie vyhodnotil ako žiadosť o splátky a neposúdil ho ako odvolanie. Po doručení tohto podania žalobcovi, ten uviedol, že s úhradou žalovanej sumy v pravidelných mesačných splátkach vo výške 100 eur súhlasí. 4. Krajský súd v Nitre ako súd odvolací (§ 34 CSP), viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania žalobcu (§ 379 a § 380 ods. 1 CSP), prejednal vec bez nariadenia odvolacieho pojednávania, s verejným vyhlásením rozsudku a po prejednaní veci dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné, preto napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdil. 5. Predmetom konania je žaloba žalobcu na zaplatenie sumy 2.288,65 eura s úrokom z omeškania 74,75 eura a ročným úrokom z omeškania 9% zo sumy 2.288,65 eura od 12. 02. 2012 do zaplatenia. Žalobca žalobu odôvodnil tým, že právny predchodca žalobcu uzavrel so žalovanými dňa 30. 07. 2003 zmluvu, na základe ktorej Slovenská sporiteľňa, a. s. poskytla žalovaným v 1. a v 2. rade finančné prostriedky. Žaloba bola súdom prvej inštancie zamietnutá z dôvodu nedostatku aktívnej vecnej legitimácie žalobcu. V dôsledku odvolania žalobcu je tento rozsudok predmetom preskúmania odvolacím súdom. 6. Podľa § 387 ods. 1 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. 7. Podľa § 387 ods. 2 CSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. 8. Prieskumná činnosť odvolacieho súdu zahŕňa ako hmotnoprávnu, tak aj procesnoprávnu oblasť. Odvolací súd musí preto preskúmať nielen zákonnosť rozhodnutia so zreteľom k hmotnému právu, ale tiež zákonnosť konania, z ktorého napadnuté konanie vzišlo. Pri rozhodovaní odvolacieho súdu o odvolaní proti napadnutému rozsudku je odvolací súd viazaný ako rozsahom odvolania (okrem prípadov uvedených v ustanovení § 379 CSP), tak aj dôvodmi podaného odvolania. Odvolateľ v podanom odvolaní fakticky svojím dispozičným úkonom vymedzuje nielen rozsah, ale aj dôvody preskúmavacej činnosti odvolacieho súdu. 9. Po prejednaní veci odvolací súd dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie je vecne správne, keď súd prvej inštancie správne zistil skutkový stav veci a vec aj správne právne posúdil a v otázke rozhodujúcej pre posúdenie danej veci - v otázke aktívnej legitimácie žalobcu je rozhodnutie správne. S poukazom na uvedené, odvolací súd napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie ako vecne správne, v zmysle ustanovenia § 387 ods. 1 CSP potvrdil, a keďže sa s odôvodnením napadnutého rozhodnutia stotožňuje, na tieto dôvody v zmysle ustanovenia § 387 ods. 2 CSP odkazuje. 10. Na potvrdenie záverov súdu prvej inštancie, s ohľadom na dôvody podaného odvolania žalobcu, odvolací súd udáva, že v prejednávanej veci bolo zrejmé, že vzťah medzi právnym predchodcom žalobcu a žalovanými vznikol z bankového úveru, ktorý je regulovaný špeciálnou právnou úpravou, a to Zákonom o bankách, ktorý je vo vzťahu k Občianskemu zákonníku predpisom s charakterom lex specialis. Keďže k postúpeniu pohľadávky v danej veci došlo medzi bankou a nebankovým subjektom, okrem všeobecnej úpravy postúpenia pohľadávky podľa Občianskeho zákonníka je potrebné zohľadniť aj špeciálnu úpravu týkajúcu sa postúpenia pohľadávky podľa Zákona o bankách, zakotvenú v ustanovení § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z. Toto ustanovenie sprísňuje zákonné predpoklady postúpenia bankovej pohľadávky z dôvodu, že po postúpení pohľadávky rôznym subjektom už nad pohľadávkou nie vždy je zachovaná kontinuita dôležitého dohľadu centrálnej banky, ktorá je dôležitá v priebehu trvania úverového vzťahu. Podmienky uvedené v predmetnom ustanovení podmieňujú platnosť právneho úkonu postúpenia pohľadávky, pričom súd prvej inštancie ustálil správny právny záver, keď uviedol, že právny predchodca žalobcu splnenie týchto podmienok nepreukázal, keď takúto výzvu v konaní vôbec nepredložil. Uvedený predpoklad je zákonným predpokladom pre platné postúpenie pohľadávky a musí byť splnený v čase postúpenia pohľadávky. Súd prvej inštancie sa tak správne vysporiadal s otázkou aktívnej vecnej legitimácie žalobcu, keď mal za to, že táto v predmetnom konaní nie je daná, keď žalobca nepredložil súdu výzvu právneho predchodcu žalobcu na plnenie, teda túto skutočnosť nepreukázal. Súd prvej inštancie tak správne postupoval, keď žalobu z dôvodu nedostatku aktívnej vecnej legitimácie žalobcu zamietol. S ohľadom na dôvod zamietnutia žaloby a nenaplnenie zákonného predpokladu pre platné postúpenie pohľadávky je potom ďalšia argumentácia žalobcu v podanom odvolaní, týkajúca sa splatnosti pohľadávky a vyhlásenia jej mimoriadnej splatnosti bezpredmetná. Na tomto závere nič nemení ani iná úprava vzťahov medzi bankou a klientom upravená ohľadne postúpenia pohľadávky vo všeobecných obchodných podmienkach, pretože ide o spotrebiteľskú zmluvu a takéto ustanovenie by bolo v neprospech spotrebiteľa a okrem toho nebolo ani individuálne dohodnuté. Bod 18.16 všeobecných obchodných podmienok je v rozpore so Zákonom o bankách. 11. Právny predchodca žalobcu bol oprávnený postúpiť svoju pohľadávku voči žalovaným len po tom, ak boli žalovaní, napriek písomnej výzve, nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní v omeškaní s plnením čo len časti svojho peňažného záväzku voči banke, a to aj bez súhlasu žalovaných. V prípade, že takéto predpoklady splnené neboli, resp. z vykonaného dokazovania ich splnenie nevyplynulo, bolo potrebné na takúto pohľadávku hľadieť ako na nepostupiteľnú, teda pohľadávku, ktorej postúpenie by bolo v priamom rozpore so zákonom. Z tohto dôvodu potom samotná zmluva o postúpení pohľadávky v časti týkajúcej sa takejto nepostupiteľnej pohľadávky bola absolútne neplatným právnym úkonom, na ktorú neplatnosť je povinný súd v konaní ex offo aj bez námietky žalovaného prihliadať. 12. Odvolací súd ešte dodáva, že s touto otázkou sa už vo svojom rozhodnutí vyporiadal aj NS SR v rozhodnutí sp. zn. 7Cdo 26/2017 zo dňa 28. marca 2018, v ktorom k ustanoveniu § 92 ods. 8 Zákona o bankách uviedol, že pre správne pochopenie významu a povahy tejto právnej úpravy podľa názoru dovolacieho súdu nepostačuje vychádzať z jej zaradenia do konkrétnej časti zákona, či dokonca do určitého zákona, ale nevyhnutným je práve posúdenie, či posudzovaná úprava reguluje správanie subjektov verejného práva, alebo naopak, dopadá na súkromnoprávne konanie. Rozborom ustanovenia § 92 ods. 8 Zákona o bankách, ktoré od schválenia pôvodného znenia zákona do času uzavretia zmluvy o úvere treba dospieť k tomu, že celkom jednoznačne definuje podmienky, za akých možno, resp. nemožno postúpiť pohľadávku patriacu banke buď inej banke, alebo aj subjektu, ktorý nie je bankou. Prvá veta ustanovenia definuje dve takéto podmienky, z ktorých prvou je písomná výzva banky uvažujúcej o postúpení riadne nesplácanej úverovej pohľadávky klientovi, aby pohľadávku splnil a druhou nepretržité viac než 90 dní trvajúce omeškanie klienta so plnením čo i len časti jeho peňažného záväzku zodpovedajúceho pohľadávke banky. Druhá veta potom obsahuje úpravu situácie, v ktorej banka uplatniť právo pohľadávku postúpiť nebude môcť a to vtedy, ak klient ešte pred postúpením svoj omeškaný peňažný záväzok v celom rozsahu vrátane jeho príslušenstva splní; okrem nej ale tiež prípad, v ktorom práve zmienené obmedzenie banky existovať nebude - vtedy, ak súčet všetkých omeškaní klienta so plnením čo len časti toho istého peňažného záväzku zákonom trval kvalifikovaný čas presahujúci jeden rok. Ostatná veta ustanovenia je potom z pohľadu správnosti uchopenia problému nižšími súdmi bez významu, nakoľko táto vymedzuje len povinnosť odovzdania postupníkom postupcovi aj dokumentácie preukazujúcej tzv. život právneho vzťahu a úpravu týkajúcu sa samotného bankového tajomstva a jeho prelomenia. Za neudržateľnú považoval argumentáciu, podľa ktorej v prípade súčtu všetkých omeškaní úverového dlžníka trvajúceho viac než rok sa nemusí trvať ani na výzve banky klientovi pred postúpením pohľadávky, keď časť úpravy o tom, že skôr uvedené neplatí, sa vzťahuje výlučne na zachovanie práva banky uplatniť právo na postúpenie pohľadávky napriek neskoršiemu plneniu klienta, a nie aj na ustúpenie od podmienok, za ktorých k postúpeniu možno pristúpiť. Uviedol, že ak zákonným dôsledkom rozporu právneho úkonu so zákonom je v sfére súkromného práva jeho neplatnosť, neexistuje prakticky žiadny priestor pre inú interpretáciu úpravy rozhodnej aj pre výsledok konania v prejednávanej veci než tú, že podmienky podľa § 92 ods. 8 vety prvej Zákona o bankách, za splnenia ktorých môže banka postúpiť svoju pohľadávku inému subjektu, sú z povahy veci podmienkami, bez plnenia ktorých k postúpeniu prísť nesmie. Nerešpektovanie takejto právnej úpravy má potom za následok neplatnosť zmluvy o postúpení pohľadávky pre rozpor so zákonom. 13. Vzhľadom na dôvody uvedené vyššie, odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdil. 14. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP a v odvolacom konaní úspešným žalovaným v 1. a 2. rade síce vznikol nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu, avšak keďže im žiadne trovy odvolacieho konania nevznikli, odvolací súd rozhodol, že žalovaným sa náhrada trov odvolacieho konania nepriznáva. Odvolací súd síce v zmysle ustanovenia § 262 ods. 1 CSP mal rozhodovať len o nároku na náhradu trov konania, ale keďže v takom prípade by o výške náhrady trov konania po právoplatnosti rozhodnutia musel rozhodovať podľa § 262 ods. 2 CSP súd prvej inštancie, aj keď už v čase rozhodovania odvolacieho súdu bolo zrejmé, že žalovaným žiadne trovy odvolacieho konania nevznikli, preto v záujme, aby bola vec čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá v zmysle čl. 17 CSP rozhodol, že žalovaným v 1. a 2. rade sa náhrada trov odvolacieho konania nepriznáva. Toto rozhodnutie bolo v senáte prijaté pomerom hlasov 3 : 0. Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).