Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Nitra Spisová značka: 6Co/140/2018 Identifikačné číslo súdneho spisu: 4415212463 Dátum vydania rozhodnutia: 30. 09. 2020 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ingrid Doležajová ECLI: ECLI:SK:KSNR:2020:4415212463.4 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ingrid Doležajovej a sudkýň JUDr. Dagmar Podhorcovej a JUDr. Marty Polyákovej, v právnej veci žalobkyne: K. M., nar. XX. XX. XXXX, bytom N. D., T. M. XXXX/XX, zast. Mgr. Máriou Špacírovou, advokátkou so sídlom Nové Zámky, Rákocziho 12, proti žalovaným: 1. P. K., nar. XX. XX. XXXX, bytom N. D., N. X, zast. JUDr. Klárou Decsiovou, advokátkou so sídlom Nové Zámky, Radničná 4 a 2. P. K., nar. XX. XX. XXXX, bytom N. D., N. X, o zaplatenie 7150 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovanej v 2. rade proti rozsudku Okresného súdu Nové Zámky zo dňa 08. 09. 2017, č. k. 17C/412/2015-149, takto r o z h o d o l : Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej vyhovujúcej časti m e n í tak, že žalovaní v 1. a 2. rade sú povinní spoločne a nerozdielne zaplatiť žalobkyni sumu 4050 eur s 8,25% úrokom z omeškania od 26. 01. 2015 do zaplatenia a vo zvyšku žalobu z a m i e t a . Žiadna zo strán nemá právo na náhradu trov konania. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie žalovaným v 1. a v 2. rade (ďalej len „žalovaní“) uložil povinnosť spoločne a nerozdielne zaplatiť žalobkyni sumu 5850 eur s 8,25% úrokom z omeškania zo sumy 4050 eur od 26. 05. 2014 do zaplatenia a zmluvnú pokutu po 50 eur mesačne od 26. 05. 2015 do zaplatenia za každý nezaplatený mesiac, a to do 3 dní od jeho právoplatnosti. Konanie v časti o zaplatenie 50 eur zastavil a vo zvyšnej časti žalobu zamietol. Žalobkyni priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 64 %, o ktorom rozhodne samostatným rozhodnutím. 2. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že právny predchodca žalobkyne H. M., sa žalobou domáhal voči žalovaným zaplatenia sumy 7150 eur s príslušenstvom z dôvodu, že medzi ním ako veriteľom a žalovanými ako dlžníkmi došlo dňa 06. 04. 2011 k uzatvoreniu dohody o splácaní úveru v sume 4500 eur bezúročne podľa dohodnutého splátkového kalendáru každého 25-teho dňa v mesiaci v splátkach po 100 eur s tým, že prvá splátka mala byť uhradená dňa 25. 04. 2011 osobne do rúk veriteľa. Žalovaní tiež prehlásili, že termín budú dodržiavať a pre prípad, že ho nedodržia sú ochotní znášať penále za každý nezaplatený mesiac vo výške 50 eur. Zároveň so žalovanými uzatvoril aj ústne zmluvy o pôžičke a to v septembri 2012 na sumu 450 eur a v októbri 2012 na sumu vo výške 150 eur tak, že žalovaným požičal celkovo sumu 5100 eur, pričom žalovaní mu uhradili v mesiacoch jún - september 2013 po 100 eur a od uvedenej doby žiadnu splátku neuhradili. Uznesením zo dňa 12. 09. 2016 č. k. 17C/412/2015-47 rozhodol o pokračovaní v konaní s dedičom pôvodného žalobcu a to s K. M. (žalobkyňa) v zmysle § 63 odsek 2 zák. č. 160/2015 Civilný sporový poriadok (ďalej len CSP), pretože pôvodný žalobca zomrel dňa 15. 12. 2015. V nadväznosti na podanie žalobkyne zo dňa 29.09.2016, ktorým zobrala žalobu v časti týkajúcej sa istiny 50 eur späť, postupujúc podľa § 145 ods. 2 CSP konanie v tejto časti zastavil. 3. Svoje rozhodnutie právne oprel o ust. § 37 ods. 1, § 39, § 39a, § 101, § 103, § 110 ods. 1, § 544 ods. 1-3, § 558, § 657, § 658 ods. 1 Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“). Na základe vykonaného dokazovania mal preukázané, že žalovaní dňa 06. 04. 2011 podpísali listinu, ktorú žalovaná v 2. rade spísala, s názvom Dohoda o splácaní úveru, v prvej časti ktorej čestne prehlásili, že prevzali od H. M. úver vo výške 4500 eur bezúročne dňa 15. 03. 2010 v N. D. a v jej ďalšej časti sa dohodli na splátkovom kalendári 100 eur mesačne vždy k 25. dňu v mesiaci s tým, že prvá splátka bola splatná 25. 04. 2011, vyplácaná osobne veriteľovi a tiež sa dohodli pre prípad nedodržania dohody na penáloch vo výške 50 eur za každý nezaplatený mesiac. V časti prevzatia úveru vo výške 4500 eur, posudzujúc listinu podľa jej obsahu, vyhodnotil ju ako uznanie dlhu, keď v tejto časti spĺňala formálne náležitosti v zmysle § 558 OZ, t. j. dôvod a výšku dlhu. Žalovaní totiž písomne uznali (čestne prehlásili), že prevzali úver vo výške 4500 eur dňa 15. 03. 2010 od právneho predchodcu žalobkyne, aj keď bola nazvaná ako dohoda o splácaní úveru, pričom zvýraznil, že listina bola spísaná osobami bez právneho vedomia, ktorá skutočnosť však nespôsobuje jej neplatnosť. Argumentoval, že uznanie dlhu plní zabezpečovaciu funkciu tým, že zakladá vyvrátiteľnú právnu domnienku o existencii dlhu v dobe uznania. Procesným dôsledkom uznania dlhu je presun dôkazného bremena z veriteľa na dlžníka. Dlžník uznaním dlhu potvrdzuje jeho existenciu, pričom môže namietať, že dlh nevznikol alebo že v čase uznania netrval. Vyvrátiteľnú právnu domnienku o tom, že v dobe uznania dlhu záväzok existoval, nemožno vyvracať samotným negatívnym tvrdením žalovaného o neexistencii záväzku. Ani všeobecné popretie záväzku nie je dôvodom na preskúmanie nároku súdom. Súdna prax pripúšťa možnosť vyvrátiť právnu domnienku, ak je preukázané, že dlh vôbec nevznikol. V nadväznosti na to konštatoval, že žalobkyňa v konaní nemala povinnosť preukazovať vznik dlhu a jeho výšku. Uviedol, že žalovaní sa v konaní bránili len negatívnym tvrdením, že dlh nevznikol a tým, že dohoda o splácaní úveru je neplatná s poukazom na § 37, 39 a 39a OZ, pretože ju podpísali pod nátlakom a vyhrážkami. Takéto konanie predchodcu žalobkyne v konaní preukázané nemal, keď samotní žalovaní sa na pojednávaní dňa 05. 04. 2017 vyjadrili, že listinu nepodpísali pod tlakom, žalovaný v 1. rade vypovedal aj k priateľskej povahe p. M., ktorú skutočnosť potvrdzovali tiež svedkovia V. J., K. W. a V. K.. Neboli tak splnené podmienky na vyhlásenie neplatnosti predmetnej listiny a ani rozpor s § 37 a 39 OZ. Poukázal na to, že žalovaní zhodne vypovedali, že im bola v roku 2010 poskytnutá pôžička vo výške 1500 eur bez akéhokoľvek písomného potvrdenia, ktorú mali splatiť so 100 % úrokom, a tvrdili, že právnemu predchodcovi žalobkyne uhradili celkom sumu 7280 eur titulom pôžičky a to od augusta 2010 do novembra 2011 spolu vo výške 1500 eur, od januára 2012 do decembra 2013 vo výške 4800 eur a v roku 2014 spolu 980 eur. K svojmu tvrdeniu predložili svoje čestné prehlásenie z 25. 04. 2017, avšak tvrdené skutočnosti, a to výšku pôžičky a jej uhradenie vo výške 7280 eur iným listinným dôkazom nepreukázali, nepreukázali to ani výpoveďami nimi navrhnutých svedkov, ktorí sa k dohode o splácaní úveru vyjadriť nevedeli a nemali vedomosť ani o tom, že by žalovaní splácali pôžičku a v akej výške. Pokiaľ svedok S. vypovedal, že videl, ako žalovaný v 1. rade dával trikrát peniaze p. M., nevedel však uviesť v akej výške, táto výpoveď sa zhodovala aj s tvrdením žalobkyne, že z dlhu bola vrátená suma vo výške 450 eur v štyroch častiach, pričom pri poslednej splátke vo výške 100 eur v septembri 2013 bola prítomná. Mal za to, že žalovaní nijakým spôsobom nepreukázali výšku poskytnutej pôžičky v roku 2010, keď pri odovzdaní pôžičky právnym predchodcom žalobkyne žalovanému v 1. rade nikto prítomný nebol a žalovaní výšku tejto pôžičky nepreukázali ani výpoveďami navrhnutých svedkov V. S., V. K. a V. J., ktoré výpovede nepovažoval za dôveryhodné vzhľadom na ich samotný obsah. Konštatoval, že žalovaní v sporovom konaní neuniesli dôkazné bremeno tvrdenia o tom, že dlh nevznikol, preto ich zaviazal na zaplatenie sumy 4050 eur titulom uznania dlhu, (predstavujúcej rozdiel medzi uznanou sumou 4500 eur a uhradenými splátkami vo výške 450 eur), keď v zmysle dohody o splátkach bol celý dlh splatný dňa 25. 01. 2015. K námietke premlčania vznesenej žalovanou v 2. rade poukázal na ust. § 110 odsek 1 OZ, a skutočnosť, že uznanie dlhu bolo žalovanými podpísané dňa 06. 04. 2011, z ktorého dôvodu premlčacia lehota doposiaľ neuplynula. O úrokoch z omeškania rozhodol podľa ust. § 517 odsek 1, 2 OZ a § 3 Nariadenia vlády SR č. 87/1995 Zb. účinného v čase vzniku omeškania a zaviazal žalovaných aj na zaplatenie úroku z omeškania majúc za preukázané z predloženej listiny o mediácii zo dňa 29. 08. 2014, že žalovaní boli vyzvaní mediátorom na uhradenie dlhu a dňa 26. 05. 2014 už boli v omeškaní s úhradou dlhu vo výške 4050 eur. Zároveň zaviazal žalovaných aj na zaplatenie zmluvnej pokuty vo výške 1800 eur od 19. 06. 2012 do 25. 05. 2015 za 36 mesiacov, ktorá bola vyčíslená právnym predchodcom žalobkyne do 25. 05. 2015 a následne odo dňa jej vyčíslenia, keď žalovaní doposiaľ svoj dlh neuhradili. Dôvodil, že zmluvná pokuta musela byť stanovená tak, aby jej výška bola zistiteľná ku dňu porušenia zmluvnej povinnosti, na ktorú sa viaže a oprávnenému vznikne právo na jej zaplatenie, ak nastala okolnosť, ktorej sa týka. V tejto súvislosti zvýraznil, že dohoda bola spísaná osobami práva neznalými, preto aj s poukazom na úpravu znenia petitu považoval v Dohode o splácaní úveru zo dňa 06. 04. 2011 penále za zmluvnú pokutu. Zmluvná pokuta bola dohodnutá v zmysle § 544 odsek 1 - 3 OZ, bola dojednaná jej výška ako aj spôsob určenia a nepovažoval ju za neprimerane vysokú s ohľadom na poskytnutú sumu pôžičky, ktorá nebola žiadnym iným spôsobom zabezpečená. Vo zvyšnej časti zmluvnej pokuty vo výške 650 eur žalobu zamietol, keď námietku premlčania vznesenú žalovanou v 2. rade vyhodnotil ako dôvodnú v časti od 25. 04. 2011 do 18. 06. 2012. Zároveň žalobu zamietol aj v časti týkajúcej sa zaplatenia sumy 600 eur titulom ústnej zmluvy o pôžičke. Opierajúc sa o ust. § 657 OZ dôvodil, že pre uzavretie dohody o pôžičke sa nevyžaduje písomná forma, takže môže byť uzatvorená i ústne, pričom jej podstatnou náležitosťou je určenie jej predmetu a k jej uzatvoreniu zákon vyžaduje skutočné odovzdanie predmetu pôžičky. Na veriteľovi preto spočíva dôkazné bremeno nielen tvrdenia, že zmluva bola uzatvorená, ale že bolo podľa nej dlžníkovi i plnené. Žalobkyňa, ktorú zaťažovalo dôkazné bremeno však v konaní nepreukázala, že by došlo k odovzdaniu vyššie uvedenej sumy titulom zmluvy o pôžičke. 4. O nároku na náhradu trov konania rozhodol podľa § 255 ods. 1 a § 262 odsek 1 Civilného sporového poriadku, keď pomer úspechu žalobkyne voči žalovaným bol vo výške 82 % : 18 %, čo predstavuje rozdiel v prospech žalobkyne 64 %, ktorej ako úspešnej preto v tomto rozsahu priznal nárok na náhradu trov konania. 5. Rozsudok súdu prvej inštancie napadla v zákonnej lehote odvolaním žalovaná v 2. rade len v jeho vyhovujúcej časti a vo výroku o trovách konania, domáhajúc sa jeho zmeny a zamietnutia žaloby, alternatívne jeho zrušenia a vrátenia veci súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia. Tvrdila, že súd prvej inštancie sa pri svojom rozhodovaní nevysporiadal so všetkými argumentami uvádzanými v jej odpore, ako aj v písomných a ústnych vyjadreniach. Dohodu o splácaní úveru označila za neplatný právny úkon, pretože išlo o fiktívny, simulovaný právny úkon, v ktorom úplne absentovala vôľa žalovaných uzavrieť tento právny úkon. Argumentovala, že k poskytnutiu úveru vo výške 4500 eur dňa 15.03.2010 pôvodným žalobcom nedošlo, túto sumu od právneho predchodcu žalobkyne nikdy neprevzali a žalobkyňa nepreukázala odovzdanie tejto sumy žalovaným. Pokiaľ súd prvej inštancie skúmal platnosť dohody o splácaní úveru len z hľadiska, či túto podpisovali pod nátlakom, takéto skúmanie platnosti právneho úkonu nepovažovala za dostatočné. V tejto súvislosti dodala, že súd prvej inštancie sa tiež nevysporiadal s otázkou, či zo strany pôvodného žalobcu nedošlo k úžere, čo by malo za následok neplatnosť dohody a s ich tvrdením, že pôžičku splatili. Nesúhlasila s tým, aby boli zaviazaní zaplatiť zo sumy 4050 eur úroky z omeškania a zmluvnú pokutu, nakoľko už v tejto sume boli pôvodným žalobcom započítané aj rôzne úroky, úroky z omeškania a penále. Poukázala na to, že pôvodný žalobca si dlžné sumy dlžníkov svojvoľne menil a navyšoval. Vytkla, že prvoinštančný súd sa nezaoberal otázkou možnosti nepriznania penálov ako zmluvnej pokuty a využitia jeho moderačného oprávnenia týkajúceho sa zníženia výšky zmluvnej pokuty, ktorú považovala za neprimerane vysokú. Akcentovala, že nárok je nedôvodný, pretože Dohoda o splácaní úveru je v rozpore s § 37, § 39a, § 544, § 545 a § 566 OZ, nespĺňa zákonné náležitosti uznania dlhu, a peňažné prostriedky žalovaní v plnom rozsahu vrátili pôvodnému žalobcovi. 6. K odvolaniu žalovanej v 2. rade sa vyjadrila žalobkyňa písomným podaním, v ktorom žiadala rozsudok súdu prvej inštancie potvrdiť. Uviedla, že vo veci predložila dostatočné množstvo dôkazov a vyjadrení, boli vypočutí svedkovia a súd prvej inštancie vo veci rozhodol po podrobnom vykonaní dôkazov. Mala za to, že súd prvej inštancie postupoval správne za splnenia procesných podmienok, vykonal navrhnuté dôkazy na zistenie rozhodujúcich skutočností, na základe vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam a jeho rozhodnutie vychádza zo správneho právneho posúdenia veci. 7. Odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379 a § 380 CSP) po zistení, že odvolanie podala v stanovenej lehote (§ 362 ods. 1 CSP) strana, v neprospech ktorej bolo rozhodnutie vydané (§ 359 CSP) prejednal odvolanie žalovanej v 2. rade bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP, s verejným vyhlásením rozhodnutia pri splnení si povinnosti upravenej v ust. § 219 ods. 3 CSP a po prejednaní veci dospel k záveru, že odvolanie je sčasti dôvodné. 8. V tomto konaní sa právny predchodca žalobkyne žalobou domáhal uloženia povinnosti žalovaným v 1. a 2. rade zaplatiť mu spoločne a nerozdielne sumu 7.150 eur s 8,25% úrokom z omeškania zo sumy 4.700 eur od 26.05.2014 do zaplatenia a zmluvnú pokutu po 50 eur mesačne od 26.05.2014 do zaplatenia z titulu nesplatených pôžičiek. Súd prvej inštancie preskúmavaným rozsudkom žalobe vyhovel v časti týkajúcej sa sumy 5850 eur s úrokom z omeškania vo výške 8,25 % ročne zo sumy 4050 eur od 26. 05. 2014 do zaplatenia a v časti zmluvnej pokuty po 50 eur mesačne od 26. 05. 2015 do zaplatenia za každý nezaplatený mesiac, ktoré zaviazal žalovaných zaplatiť spoločne a nerozdielne do 3 dní od právoplatnosti rozhodnutia. Konanie v časti o zaplatenie 50 eur zastavil a vo zvyšnej časti žalobu zamietol, ktoré výroky pre absenciu odvolania strán sporu nadobudli právoplatnosť. Predmetom odvolacieho konania tak zostala len odvolaním napadnutá vyhovujúca časť rozsudku súdu prvej inštancie a nadväzujúci výrok o náhrade trov konania. 9. Z hľadiska skutkového stavu vykonaným dokazovaním bolo preukázané, že dňa 06. 04. 2011 v písomnosti nazvanej „Dohoda o splácaní úveru“ podpísanej právnym predchodcom žalobkyne ako veriteľom a žalovanými ako dlžníkmi, žalovaní prehlásili, že od právneho predchodcu žalobkyne H. M. prevzali bezúročný úver vo výške 4 500 eur dňa 15. 03. 2010. Zároveň sa dohodli, že tento budú žalovaní splácať v splátkach po 100 eur mesačne vždy 25-teho dňa v mesiaci so splatnosťou prvej splátky dňa 25. 04. 2011 do rúk veriteľa a v prípade nedodržiavania tejto dohody sú žalovaní ochotní znášať penále každý nezaplatený mesiac v sume 50 eur. Žalovaní v nadväznosti na túto dohodu zaplatili právnemu predchodcovi žalobkyne celkovo sumu 450 eur a to splátkami v mesiacoch jún - september 2013. 10. Podľa § 657 zák. č. 40/1965 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len OZ) zmluvou o pôžičke prenecháva veriteľ dlžníkovi veci určené podľa druhu, najmä peniaze, a dlžník sa zaväzuje vrátiť po uplynutí dohodnutej doby veci rovnakého druhu. 11. Podľa § 558 OZ ak niekto uzná písomne, že zaplatí svoj dlh určený čo do dôvodu aj výšky, predpokladá sa, že dlh v čase uznania trval. Pri premlčanom dlhu má také uznanie tento právny následok, len ak ten, kto dlh uznal, vedel o jeho premlčaní. 12. Uznanie dlhu predstavuje zabezpečovací prostriedok, prostredníctvom ktorého dochádza k zabezpečeniu práv a povinností zo záväzkov. Ide o jednostranné vyhlásenie, resp. jednostranný právny úkon dlžníka adresovaný veriteľovi, ktorým dlžník v písomnej forme vyhlasuje, že zaplatí svoj dlh čo do dôvodu a výšky. Uznanie dlhu zakladá vyvrátiteľnú právnu domnienku, že v čase uznania dlh existoval. Tento právny úkon okrem všeobecných náležitostí pre právne úkony (§ 34 a nasl.) musí mať písomnú formu, musí byť z neho zrejmý dôvod (kauza) vzniku pohľadávky, musí v ňom byť presne určená výška pohľadávky a napokon musí obsahovať aj prísľub dlžníka tento dlh zaplatiť. 13. Vymedzením dôvodu dlhu sa myslí určenie jeho právneho titulu, z ktorého vznikol, t. j. primárneho záväzku. Pre platnosť uznania dlhu dlžník nemusí mať právnu vedomosť o tom, z ktorého konkrétneho právneho titulu vznikol jeho dlh, musí ho však aspoň nepriamo označiť tak, aby bolo objektívne zistiteľné, o aký záväzok, resp. inú právnu skutočnosť ide. 14.V súvislosti so sľubom zaplatiť dlh platí, že nepostačuje len samotné uznanie existencie dlhu, ale je potrebný prísľub dlžníka, že svoj existujúci dlh zaplatí. V opačnom prípade by nešlo o platné uznanie dlhu. Uvedené vyplýva i z ustálenej praxe najvyšších súdnych autorít. Samotný prísľub dlžníka, že svoj dlh zaplatí, nemusí byť striktne formalistický, t. j. stačí ak z dlžníkovho písomného prejavu vyplýva vôľa splniť dlh. 15. Súd prvej inštancie svoje rozhodnutie v časti týkajúcej sa sumy 4 050 eur založil na závere, že listina zo dňa 06. 04. 2011 podľa jej obsahu je uznaním dlhu zo strany žalovaných v zmysle § 558 OZ v súvislosti s čím poskytol i obsiahlu argumentáciu dôvodov, na ktorých svoj záver vyvodil. Zároveň sa vysporiadal i s námietkami žalovaných, ktorými rovnako ako v odvolaní, tento záver spochybňovali. Keďže odvolací súd sa v tejto časti v celom rozsahu stotožnil s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, využijúc postup podľa § 387 ods. 2 CSP sa obmedzuje len na skonštatovanie správnosti týchto dôvodov, ktoré si ako správne, presvedčivé a výstižné osvojil. Na zdôraznenie ich správnosti dodáva, že v zhode s prvoinštatnančným súdom zdieľa názor, že obsahom posudzovanej listiny, vyhotovenej dokonca samotnou žalovanou v 2. rade, je prejav vôle žalovaných smerujúci k uznaniu dlhu, ktorý je predmetom (okrem iného) uplatnenej žaloby. Predmetná listina totiž spĺňa obsahové náležitosti uznania dlhu, keď z nej nad akúkoľvek pochybnosť vyplýva záväzok žalovaných, t. j. dôvod vzniku pohľadávky, ktorým bolo poskytnutie pôžičky dňa 15. 03. 2010, výška tejto pohľadávky - 4500 eur a vôľa žalovaných ju zaplatiť v dohodnutých splátkach v presne určenej výške a dobe splatnosti. Zákonným dôsledkom uznania záväzku je tak právna domnienka, že záväzok žalovaných v čase uznania existoval (trval). Keďže právna domnienka existencie záväzku v čase jeho uznania je vyvrátiteľná, dlžník môže dodatočne namietať, že záväzok vôbec nevznikol alebo v čase jeho uznania už neexistoval (bol splnený). Žalovaných preto v tomto smere zaťažovalo dôkazné bremeno, ktoré v konaní neuniesli. Na svoje tvrdenia, že uznanie dlhu podpísali pod nátlakom a vyhrážkami, že pôžička im právnym predchodcom žalobkyne v roku 2010 bola poskytnutá len vo výške 1500 eur a túto splatili totiž neposkytli žiaden hodnoverný dôkaz, preukazujúci pravdivosť ich tvrdení tak, ako na to poukázal prvoinštančný súd v odôvodnení svojho rozhodnutia, s ktorým sa odvolací súd stotožnil, preto ho duplicitne opakovať nebude. V danom prípade tak žaloba bola opodstatnená v rozsahu 4050 eur uplatnenej pohľadávky predstavujúcej rozdiel medzi výškou uznanej pohľadávky a jej splatenej časti (4500 eur - 450 eur), ako i 8,25% úroku z omeškania z tejto sumy od 26. 05. 2014 do zaplatenia určeného v súlade s § 517 ods. 1,2 OZ v spojení s § 3 nariadenia vlády SR č. 87/1995 Zb., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka v platnom znení. Správne preto súd prvej inštancie v tejto časti žalobe vyhovel. 16. Preskúmavaným rozsudkom bola žalobkyni z titulu zmluvnej pokuty priznaná i suma 1800 eur za obdobie od 19. 06. 2012 do 25. 05. 2015 (36 mesiacov) a zmluvná pokuta 50 eur mesačne za každý nezaplatený mesiac od 26. 05. 2015 do zaplatenia, keď provinštančný súd mal za to, že v Dohode o splácaní úveru zo dňa 06. 04. 2011 si jej účastníci dohodli zmluvnú pokutu v zmysle § 544 ods. 1 - 3 OZ, ktorú nepovažoval za neprimerane vysokú a ktorú boli žalovaní pre nesplnenie povinnosti splácať uznaný dlh povinní zaplatiť. 17. Zmluvná pokuta ako jeden zo zabezpečovacích prostriedkov je upravená v § 544 a § 545 Občianskeho zákonníka. Zmluvná pokuta je peňažná suma, ktorú je dlžník povinný zaplatiť veriteľovi v prípade, že nesplní svoju zmluvnú povinnosť, i keď porušením takto zabezpečenej povinnosti nevznikne veriteľovi škoda (§ 544 ods. 1 Občianskeho zákonníka). Zmluvnou pokutou možno zabezpečovať akúkoľvek právnu (zmluvnú alebo zákonnú) povinnosť, ktorá sa môže týkať peňažného alebo iného plnenia. Zákon teda nevylučuje možnosť dojednania zmluvnej pokuty za omeškanie s plnením peňažného záväzku. Dohoda o zmluvnej pokute musí mať obligatórne písomnú formu. Jej nevyhnutnou náležitosťou je uvedenie výšky pokuty, prípadne aspoň spôsob, akým bude stanovená (§ 544 ods. 2 Občianskeho zákonníka). Výška zmluvnej pokuty nie je v Občianskom zákonníku upravená a nestanovuje sa tu ani spôsob jej určenia. Dojednanie jej výšky či spôsobu určenia je teda vecou dohody účastníkov. Účelom zmluvnej pokuty zakotvenej v ustanovení § 544 a § 545 Občianskeho zákonníka je donútiť dlžníka hrozbou majetkovej sankcie k riadnemu splneniu záväzku. Zmluvná pokuta teda predovšetkým predstavuje hrozbu dlžníkovi, že pokiaľ nesplní svoju (najmä) zmluvnú povinnosť, vznikne mu povinnosť poskytnúť pre tento prípad dojednané plnenie, t. j. pokutu. Dojednaná zmluvná pokuta má teda v prvom rade čeliť porušeniu povinnosti (funkcia prevenčná) lebo ak bude zabezpečená povinnosť plnená, bola hlavná funkcia zmluvnej pokuty vyčerpaná. Vedľa toho má zmluvná pokuta i funkciu reparačnú (uhradzovaciu), lebo jej zmyslom je tiež reparovať na strane veriteľa ujmu, ktorá mu vznikla v dôsledku porušenia povinnosti zo strany dlžníka. Zároveň však v sebe zmluvná pokuta môže zahrňovať i ďalšie čiastky, ktoré predstavujú trest (sankciu) pre toho, kto povinnosť porušil, čo vyplýva z výslovného znenia ustanovenia § 544 Občianskeho zákonníka, ktoré povinnosť hradiť zmluvnú pokutu činí nezávislou na vzniku škody. Inými slovami povedané, zmluvná pokuta je peňažitá čiastka, ktorú je dlžník povinný zaplatiť veriteľovi v prípade, že nesplní svoju zmluvnú povinnosť, na ktorú je pokuta viazaná a to bez ohľadu na to, či porušením povinností vzniká veriteľovi škoda. 18. Ako už bolo uvedené, dojednanie zmluvnej pokuty a jej výška je zásadne vecou vzájomnej dohody strán. Neznamená to však, že by v každom jednotlivom prípade mohla byť zmluvná pokuta dojednaná v neobmedzenej výške. Zákon výslovne neupravuje obmedzenie dojednania zmluvnej pokuty, preto je nutné toto obmedzenie skúmať pri posudzovaní súladu dojednania o zmluvnej pokute s dobrými mravmi v zmysle § 39 OZ. 19. Podľa § 39 OZ je neplatný právny úkon, ktorý svojim obsahom alebo účelom odporuje zákonu alebo ho obchádza, alebo sa prieči dobrým mravom. Výkon práv vyplývajúcich z občianskoprávnych vzťahov nesmie byť mimo iného v rozpore s dobrými mravmi (§ 3 ods. 1 OZ). 20. Dobré mravy netvoria spoločenský normotvorný systém, ale sú skôr meradlom etického hodnotenia konkrétnych situácií zodpovedajúcich všeobecne uznávaným pravidlám slušnosti, poctivého konania a pod. Sú definované ako súhrn spoločenských, kultúrnych a mravných noriem, ktoré v historickom vývoji osvedčujú istú nemennosť, vystihujú podstatné historické tendencie, sú prijímané rozhodujúcou časťou spoločnosti a majú povahu noriem základných. Ku konkretizácii takto všeobecne stanovených pravidiel je potrebné použiť ďalších vodidiel, z ktorých možno usúdiť, čo je vo vzťahu k zmluvnej pokute v súlade so spoločenskými, kultúrnymi a mravnými normami. Pri skúmaní platnosti dojednania o zmluvnej pokute z hľadiska dobrých mravov je nutné uvážiť jej funkcie a v súvislosti s jej výškou je potrebné, aby zahŕňala škody, ktoré možno rozumne v danom vzťahu s porušením povinnosti očakávať, preto musí byť jej výška dostatočná, nie však premrštená. Pri posudzovaní primeranosti dojednanej výšky zmluvnej pokuty je totiž potrebné prihliadnuť k celkovým okolnostiam úkonu, jeho pohnútkam a účelu, ktorý sledoval. Do úvahy je treba taktiež vziať výšku úrokov z omeškania, ktoré tiež predstavujú sankciu za porušenie povinnosti i výšku zabezpečenej čiastky, z ktorej možno taktiež usúdiť na neprimeranosť zmluvnej pokuty s ohľadom na vzájomný pomer pôvodnej a sankčnej povinnosti. 21. V danom prípade súčasťou „Dohody o splácaní úveru“ zo dňa 06. 04. 2011 bola i medzi stranami dojednaná zmluvná pokuta, čo nespochybňovali ani žalovaní. Odvolací súd, na rozdiel od súdu prvej inštancie, posudzujúc dohodu o zmluvnej pokute vo svetle zhora uvedených teoreticko právnych východísk, dospel k záveru, že pre neprimeranú výšku zmluvnej pokuty je neplatná pre rozpor s dobrými mravmi. V tomto smere bolo potrebné vychádzať z celého obsahu sporom dotknutej dohody, ktorá okrem uznania dlhu, obsahovala záväzok žalovaných uznaný dlh splatiť v splátkach po 120 eur mesačne počnúc dňom 25. 04. 2011 do 25-teho dňa v mesiaci do rúk právneho predchodcu žalobkyne. V prípade nedodržania povinnosti žalovanými zaplatiť splátku, si tak strany dohody dojednali zmluvnú pokutu vo výške 50 eur. Znamená to, že zmluvnou pokutou nebolo zabezpečené splnenie dlhu, ale dohodnutého splátkového kalendára. Za danej situácie tak zmluvná pokuta vo výške 50 eur predstavujúca 50% z neuhradenej splátky 100 eur nie je, s ohľadom i na ďalšie osobitosti prípadu, primeraná zabezpečovanej povinnosti a je v rozpore s dobrými mravmi, z ktorého dôvodu je neplatná. V tejto časti preto odvolací súd uplatnený nárok považoval za neopodstatnený a žalobu zamietol. 22. Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej vyhovujúcej časti podľa § 388 CSP zmenil, keďže neboli splnené podmienky na jeho potvrdenie ani na jeho zrušenie spôsobom uvedeným v enunciáte tohto rozhodnutia. 23. O náhrade trov celého konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1, 2 a § 255 ods. 2 CSP tak, že žiadna zo strán nemá právo na náhradu trov konania, vzhľadom na takmer približne rovnaký rozsah ich čiastočného úspechu v konaní, keď žalobkyňa bola úspešná v časti, ktorou jej bolo prisúdené plnenie a žalovaní v časti, v ktorej bolo konanie zastavené a žaloba zamietnutá. Toto rozhodnutie bolo prijaté odvolacím senátom pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote 2 mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii; ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP); dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP); povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je a/ dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b/ dovolateľom právnická osoba, jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná, má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c/ dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná, má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).