Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Nitra Spisová značka: 19Sa/19/2020 Identifikačné číslo súdneho spisu: 4020200529 Dátum vydania rozhodnutia: 09. 06. 2021 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eva Šišková ECLI: ECLI:SK:KSNR:2021:4020200529.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Nitre, sudkyňou JUDr. Evou Šiškovou, v právnej veci žalobcu: KAER-M, s.r.o., Javorová 643/8, Nitra, IČO: 46 650 091, zastúpeného advokátkou JUDr. Máriou Konrádovou, Farská 8, Nitra, proti žalovanej: Sociálna poisťovňa, ústredie, 29. augusta 8 a 10, Bratislava, za účasti ďalšieho účastníka: H. S., U. XXX, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovanej č. 48401-2/2019-BA zo dňa 17. 05. 2019 v spojení s oznámením č. 48401-3/2019-BA zo dňa 24. 06. 2019, takto r o z h o d o l : Súd žalobu z a m i e t a . Žalovanej právo na náhradu trov konania n e p r i z n á v a . Ďalšiemu účastníkovi právo na náhradu trov konania n e p r i z n á v a . o d ô v o d n e n i e : I. Priebeh administratívneho konania 1. Z administratívneho spisu žalovanej, súčasťou ktorého je i spis Sociálnej poisťovne, pobočka Nitra ako prvostupňového správneho orgánu, súd zistil, že Sociálna poisťovňa vykonala u žalobcu (ako zamestnávateľa) vlastnú vonkajšiu kontrolu odvodu poistného na sociálne poistenie a príspevkov na starobné dôchodkové sporenie a kontrolu plnenia povinností zamestnávateľa. Svedčia o tom Protokoly č. 700-1110103016-AG02/16 zo dňa 11. 11. 2016 a č. 700-1110066217-AG02/17 zo dňa 20. 12. 2017. 2. Sociálna poisťovňa, pobočka Nitra (ďalej len „správny orgán prvého stupňa“) vydala rozhodnutie č. 7414-15/2019-NR zo dňa 20. 02. 2019 týkajúce sa zamestnanca H. S., nar. XX. XX. XXXX, ktorému zaniklo povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti ako zamestnancovi žalobcu dňa 08. 09. 2015. 3. Proti uvedenému rozhodnutiu správneho orgánu prvého stupňa podal žalobca odvolanie, o ktorom rozhodla žalovaná rozhodnutím č. 48401-2/2019-BA zo dňa 17. 05. 2019 v spojení s oznámením č. 48401-3/2019-BA zo dňa 24. 06. 2019 tak, že odvolanie proti rozhodnutiu Sociálnej poisťovne, pobočka Nitra zamietla v celom rozsahu a napadnuté rozhodnutia potvrdila. II. Zhrnutie napadnutého rozhodnutia žalovanej 4. V záhlaví rozsudku uvedeným preskúmavaným rozhodnutím Sociálna poisťovňa, ústredie, so sídlom v Bratislave, ako príslušný odvolací orgán, v súlade so zákonom č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení rozhodla podľa § 218 ods. 2 zákona o sociálnom poistení tak, že odvolanie žalobcu, podané proti rozhodnutiu Sociálnej poisťovne, pobočka Nitra, č. 7414-15/2019-NR zo dňa 20. 02. 2019 vo veci zániku povinného nemocenského poistenia, povinného dôchodkového poistenia a povinného poistenia v nezamestnanosti zamestnanca zamestnávateľa (žalobcu) H. S. zamietla v celom rozsahu a rozhodnutia Sociálnej poisťovne, pobočka Nitra, potvrdila. 5. V napadnutom rozhodnutí poukázala na odvolanie žalobcu proti vyššie uvedenému rozhodnutiu Sociálnej poisťovne, pobočka Nitra, v ktorom uviedol, že predmetné rozhodnutie nie je v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi, nevychádza zo spoľahlivo zisteného stavu veci, je nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov, tiež nevychádza zo správne posúdeného právneho stavu veci. Mal za to, že správny orgán prvého stupňa v nich nekonkretizoval, kedy sa preukázalo plnenie podmienok vyslania počas celej doby vyslania zamestnanca, ktoré konkrétne podmienky vyslania počas doby vyslania zamestnanca neboli splnené a z ktorých dôkazov skutočnosti, ktoré tvrdí správny orgán prvého stupňa, vychádzajú. Žalobca ďalej uviedol, že mu nie je do dnešného dňa známe, na základe akých skutočností vyhlásila Sociálna poisťovňa formulár PD A1 za neplatný, tvrdil, že opakovane preukazoval plnenie podmienok vyslania počas celej doby vyslania zamestnancov. Poukázal na článok 11 ods. 1 a na článok 11 ods. 3 písmeno a) Základného nariadenia, ďalej na článok 14 Vykonávacieho nariadenia. Taktiež poukázal na ustanovenie § 3 ods. 1, 2 a 3 zákona č. 351/2015 Z. z. o cezhraničnej spolupráci pri vysielaní zamestnancov na výkon prác a na článok 4 Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2014/67/EÚ z 15. mája 2014. Mal za to, že vydané formuláre PD A1 nemali byť vyhlásené za neplatné a navrhol, aby bolo rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa zrušené. 6. Žalovaná dospela k záveru, že napadnuté rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa je vecne správne a v súlade so zákonom. Uviedla, že od vstupu Slovenskej republiky do Európskej únie sa v oblasti sociálneho zabezpečenia uplatňujú koordinačné nariadenia. Nariadenia Spoločenstva majú všeobecnú právnu pôsobnosť a uplatňujú sa priamo vo všetkých členských štátoch. Sú teda záväzné vo všetkých svojich častiach pre každého a musia byť uplatňované vnútroštátnymi orgány, štátnou správou, inštitúciami príslušnými v oblasti sociálneho zabezpečenia a vnútroštátnymi súdmi, pričom majú prednosť pred vnútroštátnou legislatívou. 7. Podotkla, že základným nariadením vo vzťahu ku koordinácii systému sociálneho zabezpečenia je nariadenie (ES) Európskeho parlamentu a Rady 883/2004 z 29. apríla 2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia (ďalej len „Základné nariadenie“) v znení neskorších zmien a doplnkov. Súčasne sa uplatňuje aj nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 987/2009 zo 16. septembra 2009, ktorým sa stanovuje postup vykonávania nariadenia (ES) č. 883/2004 o koordinácii systému sociálneho zabezpečenia (ďalej len „Vykonávacie nariadenie“) v znení neskorších zmien a doplnkov. Základnou úlohou koordinačných nariadení je určiť uplatniteľnú legislatívu, ktorá sa bude v oblasti sociálneho zabezpečenia vzťahovať na fyzické osoby počas výkonu činnosti v rámci spoločenstva. Pravidlá určujúce uplatniteľnú legislatívu majú za úlohu zabezpečiť, aby sa na fyzickú osobu nevzťahovali legislatívy dvoch alebo viacerých členských štátov, resp. aby nedošlo k situácii, že sa na danú osobu nebude vzťahovať legislatíva žiadneho členského štátu. 8. Zdôraznila, že vysielajúci zamestnávateľ musí na území vysielajúceho štátu vykonávať podstatné činnosti a medzi zamestnávateľom a zamestnancom musí existovať priamy vzťah, ktorý je charakterizovaný: a) trvaním pracovnoprávneho vzťahu počas celej doby vyslania, b) právom zamestnávateľa skončiť pracovnoprávny vzťah, c) právom vysielajúceho zamestnávateľa určiť povahu práce (toto právo sa nevzťahuje na určenie podrobností týkajúcich sa druhu práce a jej výkonu alebo základnej povahy poskytovanej služby), d) podmienku odmeňovania (vyplácanie mzdy) za vykonanú prácu počas doby vyslania zamestnanca vysielajúcim zamestnávateľom, e) právomocou začať disciplinárne konanie voči zamestnancovi. 9. Aby zamestnávateľ mohol uplatniť inštitút vyslania, musí spĺňať určité podmienky, predovšetkým musí na území vysielajúceho štátu vykonávať podstatné činnosti, ktoré sú charakterizované najmä týmito prvkami: a) výkonom predmetu ekonomických činností a riadiacich činností a registráciou zamestnávateľa na účely sociálneho zabezpečenia na území Slovenska najmenej dva mesiace pred vyslaním zamestnancov; ak je toto obdobie kratšie, výkon podstatných činností sa posúdi v jednotlivých prípadoch prihliadnutím na všetky ostatné okolnosti a so zreteľom zabrániť obchádzaniu právnych predpisov sociálneho zabezpečenia, b) výkonom činnosti vysielajúceho zamestnávateľa prostredníctvom aspoň 10 % zamestnancov z celkového počtu zamestnancov na území Slovenska počas vyslania ostatných zamestnancov, c) predpokladaným, aspoň 25 % obratom, ktorý z celkového obratu dosiahne zamestnávateľ na území Slovenska počas obdobia vyslania zamestnanca, d) právom uplatniteľným na zmluvy, ktoré vysielajúci zamestnávateľ uzatvára so zamestnancami a zákazníkmi (uzatváranie väčšiny zmlúv podľa slovenských právnych predpisov), e) počtom zmlúv, ktoré zamestnávateľ realizuje na Slovensku a v prijímajúcom členskom štáte, f) miestom, kde na Slovensku a v prijímajúcom štáte vykonávajú činnosť vyslaní zamestnanci, g) miestom náboru výsledného zamestnanca. 10. Žalovaná zdôraznila, že vysielajúci zamestnávateľ musí počas celej doby vyslania spĺňať všetky požiadavky na uplatnenie inštitútu vyslania. Ak osoba zvyčajne vykonáva činnosť ako zamestnanec v dvoch alebo viacerých členských štátoch, prvým krokom je určenie toho, či vykonáva podstatnú časť činnosti, t. j. najmenej 25 % z celkového pracovného času a/alebo dosahuje najmenej 25 % z celkovej odmeny v členskom štáte bydliska. 11. Ďalej uviedla, že k zisteniu, že zamestnávateľ nemá od svojho založenia žiadnu prevažujúcu činnosť v krajine pôvodu, t. j. v Slovenskej republike, dospela francúzska inštitúcia sociálneho zabezpečenia na základe vlastného šetrenia. V súvislosti s uvedeným došlo k výmene informácií medzi oboma inštitúciami, pričom francúzska inštitúcia sociálneho zabezpečenia požiadala Sociálnu poisťovňu o odobratie prenosných dokumentov A1 udelených zamestnancom zamestnávateľa na základe protokolu o nelegálnej práci vypracovaného DIRECCTE. Sociálna poisťovňa na základe dohody o spolupráci požiadala o preverenie uvedenej veci Národný inšpektorát práce a zároveň vykonala v zmysle zákona v znení neskorších predpisov u zamestnávateľa aj vlastnú vonkajšiu kontrolu odvodu poistného na sociálne poistenie a príspevkov na starobné dôchodkové sporenie a kontrolu plnenia povinností zamestnávateľa. Sociálna poisťovňa a Národný inšpektorát práce dospeli k rovnakému zisteniu o rozsahu výkonu činnosti zamestnávateľa na území Slovenska vo vzťahu k výkonu činnosti na území Francúzska ako francúzska inštitúcia sociálneho zabezpečenia. 12. Na základe tejto skutočnosti sa nepreukázalo splnenie podmienok vyslania počas celej doby vyslania zamestnancov a vzhľadom na túto skutočnosť boli PD A1 formuláre vyhlásené za neplatné. 13. Uviedla, že zamestnanci boli prihlásení do systému sociálneho poistenia v zmysle právnych predpisov Slovenskej republiky správne. Formulár PD A1, ktorý potvrdzoval určenie slovenskej uplatniteľnej legislatívy pre zamestnanca od 09. 09. 2015, bol vyhlásený za neplatný a z uvedeného dôvodu vznikla zamestnávateľovi povinnosť podať za zamestnanca odhlášku ku dňu 08. 09. 2015. Túto povinnosť si zamestnávateľ nesplnil. Na zamestnanca sa odo dňa jeho vyslania na výkon činnosti na územie Francúzska v súlade s článkom 11 ods. 3 písm. a) Základného nariadenia vzťahuje uplatniteľná legislatíva Francúzska. Sociálna poisťovňa a inštitúcia sociálneho zabezpečenia Francúzska dospeli k zhode vo veci určenia uplatniteľnej legislatívy pre zamestnanca odo dňa jeho vyslania na výkon činnosti na územie Francúzska v rámci zmierovacieho dialógu, ktorého postup upravuje rozhodnutie správnej komisie pre koordináciu systému sociálneho zabezpečenia č. A1 z 12. júna 2009. III. Argumenty žalobcu v podanej žalobe 14. Predmetné rozhodnutie žalovanej (spolu s ďalšími rozhodnutiami, ktorých súdny prieskum bol vylúčený na samostatné konanie) napadol žalobca včas podanou žalobou zo dňa 26. 07. 2019, ktoré žiadal zrušiť (aj spolu s príslušnými prvostupňovými rozhodnutiami správneho orgánu prvého stupňa). 15. Žalobca považoval prvostupňové rozhodnutia správneho orgánu týkajúce sa zamestnanca H. S. ako aj ďalších konkretizovaných zamestnancov za nezákonné z dôvodu, že v nich bolo uvedené len to, že bolo týmto orgánom zistené, že sa nepreukázalo plnenie podmienok vyslania počas celej doby vyslania zamestnancov, formuláre PD A1 boli vyhlásené za neplatné a nakoľko zamestnanci vykonávali činnosť ako zamestnanci vo Francúzsku, majú podliehať právnym predpisom Francúzska. V rozhodnutiach prvostupňového orgánu tak absentujú uvedenia, na základe akých skutkových zistení dospel k výroku rozhodnutia, keď v ňom nie je bližšie konkretizované, kedy sa nepreukázalo plnenie podmienok vyslania, ktoré podmienky vyslania neboli splnené a z ktorých dôkazov tieto tvrdenia prvostupňového orgánu vychádzajú. 16. Bol názoru, že rozhodnutia žalovanej vychádzajú z nesprávneho právneho posúdenia veci. Poukázal na výnimku upravenú v článku 12 ods. 1 Nariadenia pre vyslaných zamestnancov zo všeobecného pravidla ustanoveného v článku 11 ods. 3 písm. a) Základného nariadenia, a to: „Osoba, ktorá ako zamestnanec vykonáva v členskom štáte činnosť v mene zamestnávateľa, ktorý tam zvyčajne vykonáva svoju činnosť a ktorá je týmto zamestnávateľom vyslaná do iného členského štátu, aby tam vykonávala prácu v mene tohto zamestnávateľa, naďalej podlieha právnym predpisom prvého členského štátu za predpokladu, že očakávané trvanie takejto práce nepresahuje 24 mesiacov a že táto osoba tam nie je vyslaná, aby nahradila inú vyslanú osobu.“ V prípade využitia inštitútu vyslania zamestnanca do iného členského štátu EÚ, ak očakávané trvanie vyslania nepresahuje 24 mesiacov a ak zamestnanec nie je do iného členského štátu EÚ vyslaný, aby tam nahradil inú vyslanú osobu, teda zamestnanec naďalej podlieha právny prepisom vysielajúceho štátu. To znamená, že zamestnávateľ a zamestnanec sa registrujú podľa právnych predpisov vysielajúceho štátu a v tomto vysielajúcom štáte platia poistné na sociálne zabezpečenie. 17. Uviedol, že ak chce slovenský zamestnávateľ uplatniť inštitút vyslania, spolu so zamestnancom podajú na príslušnej pobočke Sociálnej poisťovne žiadosť o vystavenie prenosného dokumentu A1. Pobočka Sociálnej poisťovne posúdi podmienky vyslania a ak ich zamestnávateľ splní, vystaví PD A1. Sociálnou poisťovňou vystavený PD A1 je potvrdením o tom, že zamestnanec počas celej doby vyslania podlieha slovenským právnym predpisom sociálneho zabezpečenia a vyslaný zamestnanec sa ním preukazuje inštitúciám sociálneho zabezpečenia a iným príslušným orgánom štátu, do ktorého bol vyslaný. 18. Poukázal na to, že na Slovensku v rozhodnom období riadne podnikal a na území Slovenska, t. j. vysielajúceho štátu, nevykonával iba činnosti týkajúce sa výlučne vnútorného riadenia. Na území SR sa venoval výkonu ekonomických činností v súlade s predmetmi činností uvedenými vo výpise z obchodného registra, taktiež vykonával riadiace činnosti na území SR a od dátumu 01. 12. 2012 bol registrovaný ako zamestnávateľ na účely sociálneho zabezpečenia na území Slovenska v sociálnej poisťovni. V rozhodnom období taktiež platil dane a odvody do systému sociálneho zabezpečenia na Slovensku. Počas vyslania zamestnancov žalobca vykonával činnosti na území Slovenska prostredníctvom aspoň 10 % zamestnancov z celkového počtu zamestnancov. 19. Poznamenal, že pri podaní žiadosti o vystavenie prenosného dokumentu A1 z dôvodu vyslania zamestnanca na území iného členského štátu EÚ predpokladal dosiahnutie obratu na území Slovenska aspoň 25 % z celkového obratu a na území Slovenska obrat dosahoval. Väčšinu zmlúv v rozhodnom čase uzatváral podľa slovenských právnych predpisov. Mal aj má súčasne prenajatý nebytový priestor - kanceláriu na adrese: Y. 1, Q., v ktorej v rozhodnom čase prijímal zamestnancov do pracovného pomeru a v ktorej sa vykonával nábor vyslaných zamestnancov a z tohto miesta boli zamestnanci aj vysielaní na výkon práce v jeho mene do Francúzska. Zároveň v meste Nitra zamestnával administratívnych zamestnancov. 20. Splnenie podmienok vyslania, ako ďalej uviedol, prvostupňovému orgánu preukázal rozsiahlymi dôkazmi počas obdobia, v ktorom prebiehal vzájomný dialóg medzi francúzskou a slovenskou stranou, a to na základe žiadosti správneho orgánu prvého stupňa. Správnemu orgánu prvého stupňa na vyžiadanie predložil okrem iného Odpoveď na žiadosť o zaslanie dokladov číslo: 8653-1/2018-NR spolu s prílohami v počte kusov 239, ktoré sa nachádzajú v administratívnom spise žalovanej. 21. Keďže žalobca je agentúrou dočasného zamestnávania, ktorá za dohodnutú odplatu „prenajíma“ zamestnancov k užívateľským zamestnávateľom a teda jeho obrat vo veľkej miere ovplyvňuje výška mzdy agentúrnych zamestnancov, ktorých prideľuje k užívateľským zamestnávateľom, je presvedčený, že v súlade s koordinačnými predpismi sa v jeho prípade malo prihliadať na výrazný rozdiel v mzdách vo Francúzsku a na Slovensku a túto skutočnosť brať do úvahy pri zohľadňovaní jedného z mnohých kritérií charakterizujúcich vyslanie - dosiahnutého obratu na území vysielajúceho štátu. 22. Mal za to, že v súlade s koordinačnými predpismi, Príručkou, zákonom č. 351/2015 Z. z. a Smernicou mala žalovaná a aj prvostupňový správny orgán prispôsobiť posudzované kritérium obratu konkrétnemu prípadu, t. j. mali na tento výrazný rozdiel v mzdách na Slovensku a vo Francúzsku prihliadať, no neurobili tak a preto postupovali v rozpore so Základným nariadením a Vykonávacím nariadením a v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi Slovenskej republiky, keď dospeli k záveru, že vysielajúci zamestnávateľ musí počas celej doby vyslania spĺňať všetky požiadavky na uplatnenie inštitútu vyslania a že obrat vo výške 25 % je jedna zo základných podmienok pre udelenie formulárov PD A1 pre vyslanie zamestnancov do zahraničia. 23. Uviedol, že napadnuté rozhodnutia a rovnako tak prvostupňové rozhodnutia z dôvodu prijatého záveru orgánmi verejnej správy, že sa nepreukázalo splnenie podmienok vyslania počas celej doby vyslania zamestnancov a že PD A1 formuláre boli vyhlásené za neplatné, vychádzajú z nesprávneho právneho posúdenia veci a zistenie skutkového stavu žalovanou a správnym orgánom prvého stupňa bolo nedostačujúce na riadne posúdenie veci. 24. Poukázal na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Vs/1/2018 zo dňa 04. 12. 2018, ktorým Veľký senát správneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky prijal odpovede na otázky nastolené uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 9Sžsk/22/2017 zo dňa 16. mája 2018 a v ktorom dospel k záveru, že dohoda medzi inštitúciami dvoch alebo viacerých členských štátov EÚ podľa čl. 16 ods. 4 Vykonávacieho nariadenia musí byť určitá čo do obsahu, ako aj subjektov, ktorých sa má určenie uplatniteľných právnych predpisov týkať a zároveň musí byť zachytená v akomkoľvek formáte (napr. písomne, na elektronickom nosiči, atď.) a založená do spisu inštitúcie sociálneho poistenia členského štátu, v tomto prípade žalovanej. 25. Uviedol, že medzi francúzskou a slovenskou inštitúciou sociálneho zabezpečenia nedošlo k uzavretiu dohody podľa článku 16 ods. 4 Vykonávacieho nariadenia, keď jej existencia správnym orgánom prvého stupňa ani žalovanou nebola preukázaná. V tomto smere poukázal aj na právoplatne rozsudky Krajského súdu v Nitre sp. zn. 23Sa/76/2018, 23Sa/77/2018, 23Sa/95/2018 zo dňa 20. 05. 2019. 26. Záverom mal za to, že ako účastník administratívneho konania bol napadnutými rozhodnutiami žalovanej ukrátený na svojich právach a právom chránených záujmoch, najmä na práve vyplývajúcom žalobcovi z článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a teda, že každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Namietal, že žalovaná svoje rozhodnutia neodôvodnila relevantnými dôvodmi, a preto došlo tiež k porušeniu článku 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, keď nekonala v súlade s Ústavou Slovenskej republiky, so Základným nariadením a Vykonávacím nariadením, ktoré majú prednosť pred zákonom a zasiahla tým aj do princípu právnej istoty a zároveň došlo k jeho ukráteniu aj na práve vyplývajúceho mu z článku 12 ods. 1 Základného nariadenia. IV. Vyjadrenie žalovanej k podanej žalobe 27. Žalovaná vo svojom vyjadrení k správnej žalobe zo dňa 05. 09. 2019 uviedla, že námietky žalobcu sú obsahovo obdobné s námietkami uvedenými v jeho odvolaniach voči prvostupňovým rozhodnutiam v daných veciach. Ku každej z uvedených námietok sa žalovaná vyjadrila v napadnutých uzneseniach a na uvedených vyjadreniach aj naďalej trvá. 28. Uviedla, že od vstupu Slovenskej republiky do Európskej únie sa v oblasti sociálneho zabezpečenia uplatňujú koordinačné nariadenia, ktoré majú všeobecnú právnu pôsobnosť, uplatňujú sa priamo vo všetkých členských štátoch a majú prednosť pred vnútroštátnou legislatívou. Podľa pravidiel Spoločenstva, pracovníci, ktorí sa pohybujú v rámci Európskej únie podliehajú v zmysle článku 11 ods. 1 Základného nariadenia právnym predpisom o sociálnom zabezpečení len jedného členského štátu. V zmysle koordinačných nariadení systémom sociálneho zabezpečenia, ktorý sa uplatňuje na tých zamestnancov, ktorí sa z dôvodu práce pohybujú z jedného členského štátu do iného, je systém sociálneho zabezpečenia ustanovený právnymi predpismi členského štátu nového zamestnania. 29. Podotkla, že na zabezpečenie riadneho vykonávania Základného nariadenia sú príslušné orgány a inštitúcie členských štátov na základe článku 76 Základného nariadenia povinné navzájom spolupracovať, vzájomne sa informovať o relevantných skutočnostiach, poskytovať svoje služby a komunikovať medzi sebou. Preto Sociálna poisťovňa, ktorej príslušné inštitúcie na určenie uplatniteľnej legislatívy na území Slovenskej republiky, bola oprávnená rozhodujúce skutočnosti preskúmať. Dokumenty vydané inštitúciou členského štátu, ktoré osvedčili situáciu osoby na účely uplatnenia Základného nariadenia a Vykonávacieho nariadenia, ako aj podporné doklady, na základe ktorých boli dokumenty vydané, uznávajú inštitúcie iných členských štátov, pokiaľ ich členský štát, v ktorom boli vydané, nezrušil ani nevyhlásil za neplatné. 30. Z uvedeného vyplýva, že žalovaná nie je v zmysle koordinačných nariadení príslušná na posúdenie skutočností rozhodných pre určenie uplatniteľných právnych predpisov zamestnancov žalobcu a súčasne s poukazom na čl. 5 Vykonávacieho nariadenia ani nemá právo spochybňovať dokument, ktorým CLEISS žalovanej oznámil skutočnosti o výsledkoch vyšetrovania žalobcu na území Francúzska. 31. Uviedla, že okrem priameho vzťahu je ďalší nevyhnutným predpokladom na to, aby žalobca mohol uplatniť inštitút vyslania aj splnenie ďalších podmienok. Vysielajúci zamestnávateľ (žalobca) musí počas celej doby vyslania kumulatívne spĺňať všetky požiadavky na uplatnenie inštitútu vyslania, tak ako to vyplýva z gramatického výkladu článku 14 ods. 2 Vykonávacieho nariadenia. K námietkam žalobcu, že v zmysle uvedených smerníc nemusia byť splnené všetky podmienky vyslania, uviedla, že pri uplatňovaní inštitútu vyslania sú pre všetky členské štáty záväzné predovšetkým koordinačné nariadenia, z ktorých jednoznačne vyplýva povinnosť príslušnej inštitúcie preskúmať všetky kritériá charakterizujúce činnosti vykonávané dotknutým zamestnávateľom. V tejto súvislosti zároveň uviedla, že smernica je právny akt, ktorým sa stanovujú ciele, ktoré majú dosiahnuť členské štáty EÚ. Je však na jednotlivých krajinách, aby navrhli vlastne právne predpisy, ktorými sa tieto ciele dosiahnu. 32. Za účelom vysvetlenia nezrovnalostí vyplývajúcich z dokumentov predložených žalobcom a došetrenia správnosti registrácie zamestnancov žalobcu žalovaná vykonala pred vydaním prvostupňového rozhodnutia u žalobcu fyzickú kontrolu, pričom priebeh a výsledky uvedenej kontroly podrobne objasnila v napadnutých rozhodnutiach. Z dôvodu, že neexistovali pochybnosti o správnosti skutočností zistených ako CLEISS, tak aj žalovanou, vydala napadnuté rozhodnutia, v ktorých detailne popísala, prečo žalobca nesplnil podmienky na uplatnenie inštitútu vyslania, pričom zdôraznila, že na splnenie týchto podmienok je potrebné kumulatívne splnenie všetkých podmienok stanovených v článku 12 ods. 1 Základného nariadenia a v článku 14 ods. 1 a 2 Vykonávacieho nariadenia. Pri vydaní napadnutých rozhodnutí hodnotila všetky dôkazy samostatne a následne všetky dôkazy vo vzájomnej súvislosti a postupovala v súlade so zákonom o sociálnom poistení a koordinačnými nariadeniami. 33. Podotkla, že vzhľadom na skutočnosť, že zamestnanci žalobcu boli prihlásení v registri poistencov a sporiteľov starobného dôchodkového sporenia Sociálnej poisťovne, to znamená v systéme slovenského sociálneho poistenia, pričom formuláre PD A1 o podliehaní uplatniteľnej legislatíve Slovenskej republiky boli vyhlásené za neplatné, bola nútená odstrániť dôsledky nesprávnej registrácie dotknutých zamestnancov žalobcu, t. j. rozhodnúť, že uvedený zamestnanci nepodliehajú právnym predpisom sociálneho zabezpečenia Slovenskej republiky. Požadovanú nápravu bolo možné zo strany žalovanej vykonať len vydaním rozhodnutí o zániku slovenského sociálneho poistenia, pretože dotknutí zamestnanci podliehajú legislatíve štátu miesta vyslania, t. j. Francúzska, ako to vyplýva z listu zo dňa 12. júna 2018. 34. Záverom uviedla, že žalobca si nemôže zvoliť systém sociálneho zabezpečenia tej krajiny, kde to je pre jeho podnikanie ekonomicky výhodnejšie, ale má povinnosť prihlásiť zamestnancov do sociálneho systému toho štátu, ktorému v zmysle koordinačných nariadení podliehajú, preto námietky žalobcu, že žalovaná mala zohľadniť výšku minimálnej mzdy vo Francúzsku a na Slovensku považuje za právne irelevantné. V zmysle uvedeného žiadala, aby Krajský súd v Nitre predmetnú žalobu o preskúmanie zákonnosti napadnutých rozhodnutí žalovanej zamietol. V. Ďalší priebeh súdneho konania 35. Následne sa k vyjadreniu žalovanej vyjadril žalobca v podaní zo dňa 28. 11. 2019, v ktorom uviedol, že ho považuje za rozporuplné a nesúhlasil s uvedenými tvrdeniami žalovanej. Považoval ich za nesprávnu interpretáciu Základného a Vykonávacieho nariadenia zo strany žalovanej. 36. Podotkol, že práve slovenská Sociálna poisťovňa, ktorá vydala prenosné dokumenty A1 pre zamestnancov žalobcu, je inštitúciou, ktorá určila slovenské právne predpisy za uplatniteľné a práve PD A1 je dokumentom, ktorý osvedčil situáciu osoby na účely uplatnenia Základného a Vykonávacia nariadenia. Článok 5 ods. 1 Vykonávacieho nariadenia upravuje, že takýto dokument sú inštitúcie iných členských štátov povinné uznávať, pokiaľ ich členský štát, v ktorom boli vydané (v tomto prípade Slovenská republika), nezrušil alebo nevyhlásil za neplatné. 37. V tejto súvislosti poukázal na ustanovenie článku 5 ods. 2 Vykonávacieho nariadenia, podľa ktorého v prípade pochybnosti o platnosti dokumentu alebo pravdivosti skutočnosti, z ktorých vychádzajú tvrdenia, ktoré sú v ňom uvedené, inštitúcia členského štátu, ktorej sa dokument predložil, požiada inštitúciu, ktorá dokument vydala (v danom prípade slovenskú Sociálnu poisťovňu), o poskytnutie potrebných objasnení a v prípade potreby o zrušenie tohto dokumentu. Vydávajúca inštitúcia prehodnotí dôvody na vydanie dokumentu a prípadne ho zruší. Zastával názor, že absolútne nie je možné akceptovať tvrdenie žalovanej, že nie je príslušná na posúdenie skutočností rozhodných pre určenie uplatniteľných právnych predpisov zamestnancov žalobcu. Práve slovenská Sociálna poisťovňa aj príslušná na posúdenie skutočností rozhodných pre určenie uplatniteľných právnych predpisov. 38. Namietal, že z vyjadrenia žalovanej zároveň nevyplýva, kto je podľa nej príslušný na posúdenie skutočností rozhodných pre určenie uplatniteľných právnych predpisov zamestnancov žalobcu, pričom CLEISS takouto inštitúciou určite nie je, keďže nie inštitúciou príslušnou na určovanie uplatniteľných právnych predpisov a na akékoľvek rozhodovanie. 39. Nesúhlasil ani s tvrdením žalovanej, že vysielajúci zamestnávateľ musí počas celej doby vyslania kumulatívne spĺňať všetky požiadavky na uplatnenie inštitútu vyslania. V článku 14 ods. 2 Vykonávacieho nariadenia je upravené, že zamestnávateľ má vykonávať na území vysielajúceho štátu činnosti, ktoré sú iné ako činnosti výlučne vnútorného riadenia a majú sa zohľadniť všetky kritéria, ktoré sú typické pre činnosti vykonávané daným podnikom. Tieto kritéria sa majú zároveň prispôsobiť osobitným vlastnostiam každého zamestnávateľa a skutočnej povahe vykonávaných činností. 40. Mal za to, že konanie žalovanej a prvostupňového správneho orgánu vyvoláva stav absolútnej právnej neistoty a takéto arbitrárne konanie nemôže požívať právnu ochranu v právnom štáte, ktorým podľa Ústavy SR Slovenská republika je. 41. Podotkol, že v podanej správnej žalobe je dosť jasne uvedené, že argumentuje výškou minimálnej mzdy v rámci posudzovania kritéria obratu zamestnávateľa, keďže jeho obrat ako agentúry dočasného zamestnávania vo veľkej miere ovplyvňuje mzda agentúrnych zamestnancov. Zároveň uviedol, že systém sociálneho zabezpečenia, do ktorého boli odvádzané odvody na sociálne zabezpečenie, určila Slovenská inštitúcia sociálneho zabezpečenia, t. j. Sociálna poisťovňa, tým, že vydala formuláre PD A1. 42. K uvedenému vyjadreniu žalobcu sa vyjadrila žalovaná v podaní zo dňa 19. 12. 2019, v ktorom sa pridržala svojich predchádzajúcich vyjadrení a opätovne uviedla, že napadnutými rozhodnutiami neurčila uplatniteľnú legislatívu, ale rozhodla vo veci zániku sociálneho poistenia zamestnancov žalobcu podľa právnych predpisov Slovenskej republiky. Zásadne nesúhlasila s vyjadrením žalobcu, že napadnutými rozhodnutiami rozhodla o tom, že na zamestnancov žalobcu sa vzťahuje výlučne legislatíva Francúzska. 43. Vo vzťahu k námietkam žalobcu týkajúcim sa zrušenia oznámení o vyhlásení formulárov PD A1 za neplatné uviedla, že správny orgán prvého stupňa tieto prvotné oznámenia zrušil z dôvodu nedostatočného odôvodnenia a následne vydal nové oznámenia o vyhlásení formulárov PD A1 za neplatné s dostatočným odôvodnením. Podotkla, že uvedené konanie však nemožno chápať v tom zmysle, že by Sociálna poisťovňa prehodnotila správnosť svojho rozhodnutia, ale len napravila formálne nedostatky predmetných oznámení. Z uvedeného dôvodu preto napadnuté rozhodnutia nemožno považovať za nezákonné, nakoľko vychádzajú zo zisteného skutkového stavu, teda zo skutočnosti, že zamestnanci boli prihlásení do francúzskeho systému sociálneho zabezpečenia. 44. V súvislosti so žalobcom spochybňovaným postavením francúzske inštitúcie CLEISS a jej oprávnenosti komunikovať so Sociálnou poisťovňou vo veciach uplatniteľnej legislatívy uviedla, že CLEISS je francúzska inštitúcia sociálneho zabezpečenia, ktorá sa nachádza v Registri inštitúcií obsahujúcom aktualizované údaje o kompetentných inštitúciách zapojených do elektronickej alebo papierovej výmeny správ v oblasti sociálneho zabezpečenia, zriadenom Európskou komisiou. Každý z členských štátov EÚ, EHP a Švajčiarska je povinný do Registra inštitúcií zasielať aktualizované údaje, okrem iného aj o inštitúciách oprávnených za daný štát konať za príslušnú vecnú oblasť. Nakoľko sa CLEISS nachádza v tomto registri inštitúcií za oblasť uplatniteľnej legislatívy, je oprávnená komunikovať v tejto oblasti s príslušnými inštitúciami dotknutých členských štátov (t. j. v tomto prípade Sociálnu poisťovňou). VI. Posúdenie podstatných skutkových zistení a právne argumenty 45. Krajský súd v Nitre ako súd vecne a miestne príslušný v čase začatia predmetného konania (ust. § 10, 13 ods. 3 zák. č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok, ďalej len SSP) primárne po ukončení písomnej časti konania pred nariadením pojednávania preskúmal správnu žalobu žalobcu zo dňa 26. 07. 2019 a dospel k záveru, že keďže sa každé zo žalobou napadnutých rozhodnutí žalovanej týka iného zamestnanca žalobcu, nie je vhodné tieto preskúmavať v jednom súdnom konaní, z ktorého dôvodu uznesením č. k. 19Sa/10/2019-225 zo dňa 12. 10. 2020, právoplatným dňa 18. 11. 2020, žalobu žalobcu zo dňa 26. 07. 2019 jednak odmietol v časti preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovanej č. 48408-2/2019-BA zo dňa 17. 05. 2019 (keďže zamestnanec žalobcu, ktorého sa rozhodnutie týkalo, stratil právnu subjektivitu ešte pred doručením uvedeného rozhodnutia žalovanej), jednak vylúčil na samostatné konania predmetnú žalobu v časti o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovanej č. 48404-2/2019-BA zo dňa 17. 05. 2019, rozhodnutia žalovanej č. 48435-2/2019-BA zo dňa 17. 05. 2019, rozhodnutia žalovanej č. 48399-2/2019-BA zo dňa 17. 05. 2019, rozhodnutia žalovanej č. 48436-2/2019- BA zo dňa 17. 05. 2019, rozhodnutia žalovanej č. 48409-2/2019-BA zo dňa 17. 05. 2019, rozhodnutia žalovanej č. 48401-2/2019-BA zo dňa 17. 05. 2019, rozhodnutia žalovanej č. 48398-2/2019-BA zo dňa 17. 05. 2019 a rozhodnutia žalovanej č. 48434-2/2019-BA zo dňa 17. 05. 2019, ktorým boli elektronickou podateľňou pridelené nové spisové značky v rámci senátu 19Sa. 46. Následne správny súd vychádzajúc zo zisteného skutkového stavu preskúmal rozhodnutie žalovanej č. 48401-2/2019-BA zo dňa 17. 05. 2019 v spojení s oznámením č. 48401-3/2019-BA zo dňa 24. 06. 2019, ako i konanie, ktoré predchádzalo jeho vydaniu, a dospel k záveru, že žaloba je nedôvodná a preto ju na pojednávaní konanom dňa 09. 06. 2021 zamietol podľa § 190 SSP. 47. Správny súd v prejednávanej veci v súlade s návrhom žalobcu o nariadenie pojednávania prejednal vec na pojednávaní dňa 09. 06. 2021, a to v neprítomnosti žalobcu, žalovanej a ďalšieho účastníka konania v súlade s § 114 SSP. Právna zástupkyňa žalobcu na pojednávaní k podanej žalobe doplnila, že rozhodnutia žalovanej sú nezákonné aj z dôvodu, že postupovala v rozpore s § 195 zákona o sociálnom poistení: žalovaná tvrdí, že obrat v SR v čase podania žiadosti aj v rokoch 2012 až 2017 nedosiahol 25% a toto kritérium je pre vyslanie také podstatné, že je dôvodom na zrušenie formulára, sama však formuláre vydávala a v poučení uviedla, že sociálna poisťovňa vystaví formulár najneskôr v lehote 45 dní odo dňa doručenia žiadosti po splnení všetkých podmienok vyslania vysielajúcim zamestnávateľom. Žalovaná tým, že vydala formuláre PD A1 sama určila, že vyslaný zamestnanci podliehajú sociálnemu zabezpečeniu v SR. V konaní 23Sa/75/2019 sa vyjadrila, že žalovaný by formuláre nebol zrušil, keby sa ich zrušenia nedomáhala francúzska strana, z toho vyplýva, že sama bola presvedčená o ich správnosti, preto ich následne nemôže zrušiť, nakoľko po ich vydaní nenastal žiadny dôvod, o ktorom by v čase vydávanie formulárov a vyslania zamestnancov nevedela, ani nenastali žiadne okolnosti, pre ktoré by bolo možné vyhlásiť formuláre za neplatné. Pokiaľ žalovaná tvrdí, že medzi poisťovňami bola uzatvorená dohoda, k takejto dohode nikdy nedošlo, čo už konštatoval aj krajský súd vo svojich rozhodnutiach. Vyjadrila presvedčenie, že lehota 5 rokov od vydania po zrušenie formulárov sa nemôže považovať za primeranú, ako je uvedené v nariadení EU S 883/2004. Z tvrdenia žalovanej vyplýva, že rozhodla o zániku sociálneho poistenia v SR z dôvodu, že francúzska sociálna poisťovňa prihlásila žalobcu na sociálne poistenie vo Francúzsku. Tento postup považovala zo strany tak francúzskej ako i žalovanej za nezákonný, nakoľko francúzska sociálna poisťovňa zaradila zamestnancov žalobcu do francúzskeho sociálneho poistenia v čase, keď títo boli poistencami v SR, čo ani slovenské zákony ani medzinárodné predpisy nepripúšťajú. 48. Na otázku sudkyne, v čom došlo k ukráteniu práv žalobcu, právna zástupkyňa uviedla, že nezákonným postupom dochádza k zásahu do princípu do právnej istoty a tento postup je v rozpore so zásadou legitímnych očakávaní, ktoré sa uplatňujú nielen v právnom poriadku SR, ale aj v práve EU. Rozhodnutie žalovaného má široký dosah na práva a povinnosti žalobcu aj jeho zamestnancov týkajúcich sa tak sociálneho zabezpečenia, zdravotného poistenia aj daňových povinností, ktoré si tak žalobca ako aj jeho zamestnanci jeho prostredníctvom riadne a včas plnili voči slovenskému štátu aj poisťovniam. Pre žalobcu by to znamenalo, že by musel duplicitne platiť dane a odvody vo Francúzsku, na čo už nemá finančné prostriedky, pretože už svoje povinnosti splnil a platby zaplatil na Slovensku a pre zamestnancov to dnes už spôsobuje problémy napr. so sociálnym zabezpečením, napr. pri výpočte dôchodkov a v budúcnosti by mohli mať problémy so zdravotným poistením, keď si poisťovne budú vymáhať finančné prostriedky, ktoré zaplatili za ich vyšetrenia, operácie a hospitalizácie. Sumu, ktorú uvádzal žalobca, t. j. cca 1.300.000,- eur, vypočítali ako nedoplatky na sociálne a zdravotné odvody spolu s určitými sankciami za neskoré úhrady, on to však vlastne zaplatil slovenskej sociálnej poisťovni. Uviedla, že ak naše súdy zrušia nezákonné rozhodnutia žalovanej, bude to mať dopad i na rozhodnutie francúzskych súdov, ktoré budú musieť žaloby zamietnuť. V tejto súvislosti dodala, že francúzske súdy zatiaľ neakceptovali rozhodnutie správnych súdov, ale čakajú na rozhodnutie kasačného súdu. 49. Podľa § 2 ods. 1, 2 zák. č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok, (ďalej len SSP), v správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo právom chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje ďalších veciach ustanovených týmto zákonom. Každý, kto tvrdí, že jeho práva alebo právom chránené záujmy boli porušené alebo priamo dotknuté rozhodnutím orgánu verejnej správy, opatrením orgánu verejnej správy, nečinnosťou orgánu verejnej správy alebo iným zásahom orgánu verejnej správy, sa môže za podmienok ustanovených týmto zákonom domáhať ochrany na správnom súde. Podľa § 6 ods. 1 SSP, správne súdy v správnom súdnictve preskúmavajú na základe žalôb zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy, opatrení orgánov verejnej správy a iných zásahov orgánov verejnej správy, poskytujú ochranu pred nečinnosťou orgánov verejnej správy a rozhodujú v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom. Podľa § 134 ods. 1, 2 SSP, správny súd je viazaný rozsahom a dôvodmi žaloby, ak nie je ďalej ustanovené inak. Správny súd nie je viazaný rozsahom a dôvodmi žaloby, ak a) rozhodnutie orgánu verejnej správy alebo opatrenie orgánu verejnej správy bolo vydané na základe neúčinného právneho predpisu, b) rozhodnutie alebo opatrenie vydal orgán, ktorý na to nebol podľa zákona oprávnený, c) ide o veci podľa § 192, d) ide o veci podľa § 6 ods. 2 písm. c), ak je žalobcom fyzická osoba, e) ide o veci podľa § 6 ods. 2 písm. d), f) vec súvisí s ochranou práv spotrebiteľa. Podľa § 199 ods. 1 písm. a), ods. 3 SSP, sociálnymi vecami sa na účely tohto zákona rozumie rozhodovanie Sociálnej poisťovne. Ak nie je v tejto hlave ustanovené inak, použijú sa na konanie v sociálnych veciach ustanovenia o konaní o všeobecnej správnej žalobe. Podľa § 178 ods. 1 SSP, žalobcom je fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá o sebe tvrdí, že ako účastník administratívneho konania bola rozhodnutím orgánu verejnej správy alebo opatrením orgánu verejnej správy ukrátená na svojich právach alebo právom chránených záujmoch. 50. Vyššie citované ustanovenie § 178 ods. 1 SSP vysvetľuje aktívnu žalobnú legitimáciu v správnom súdnom konaní ako predpoklad oprávnenia fyzickej či právnickej osoby podať všeobecnú správnu žalobu, ktoré sa odvíja od kumulatívneho naplnenia dvoch podmienok, ktorými sú postavenie takejto osoby ako účastníka v administratívnom konaní, v ktorom bolo vydané žalované rozhodnutie alebo opatrenie orgánu verejnej správy konaní (procesná legitimácia) a zároveň ukrátenie na subjektívnych právach spojené s vydaním žalovaného rozhodnutia alebo opatrenia orgánu verejnej správy (vecná legitimácia). 51. Z administratívneho spisu žalovanej je zrejmé, že žalobca bol účastníkom administratívneho konania, v ktorom bolo rozhodnutie žalovanej vydané, a teda o procesnej legitimácii žalobcu správny súd nemal pochybnosti. 52. Vo vzťahu k druhej z podmienok aktívnej žalobnej legitimácie fyzickej alebo právnickej osoby treba primárne uviesť, že subjektívnym právom v intenciách vyššie citovaného ustanovenia SSP je potrebné rozumieť vlastné práva alebo právom chránené záujmy žalobcu, pod ktoré nemožno podradiť také účinky rozhodnutia alebo opatrenia orgánu verejnej správy, ktoré neovplyvňujú jeho právnu pozíciu, t. j. nezasahujú do jeho právnej sféry a ani nespôsobujú zmenu jeho právneho postavenia (porovnaj uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5 Sži 2/2011 z 24. februára 2011). Pokiaľ správny súd má o ukrátení subjektívnych práv žalobcu v konkrétnom prípade pochybnosti, k preukázaniu takéhoto stavu vyzve priamo žalobcu. 53. Právna zástupkyňa žalobcu na takúto výzvu uviedla, že rozhodnutie žalovanej má široký dosah na práva a povinnosti žalobcu aj jeho zamestnancov týkajúcich sa tak sociálneho zabezpečenia, zdravotného poistenia aj daňových povinností a konkrétne pre žalobcu by to znamenalo, že by musel duplicitne platiť dane a odvody vo Francúzsku, na čo už nemá finančné prostriedky, pretože už svoje povinnosti splnil a platby zaplatil na Slovensku a pre zamestnancov to dnes už spôsobuje problémy. 54. Ako už poukázala žalovaná vo svojom vyjadrení k žalobe, k posudzovaniu skutočností rozhodných pre určenie uplatniteľných právnych predpisov zamestnancov žalobcu oprávnená v zmysle príslušných koordinačných nariadení nie je, nemá právo spochybňovať dokument, ktorým jej boli oznámené skutočnosti o výsledkoch vyšetrovania žalobcu na území Francúzska a napokon riešenie tejto problematiky nebolo predmetom napadnutého rozhodnutia žalovanej. Je zrejmé, že príslušná francúzska inštitúcia požiadala Sociálnu poisťovňu o odobratie prenosných dokumentov A1 na základe výsledkov vlastného šetrenia svedčiacich o tom, že žalobca ako zamestnávateľ nemá od svojho založenia prevažujúcu činnosť v SR ako krajine pôvodu, na základe čoho Sociálna poisťovňa vykonala v súčinnosti s Národným inšpektorátom práce vlastnú vonkajšiu kontrolu odvodu poistného na sociálne poistenie a príspevkov na starobné dôchodkové sporenie a kontrolu plnenia povinností zamestnávateľa, na základe ktorej vo vzťahu k rozsahu výkonu činnosti žalobcu ako zamestnávateľa na území SR dospela k rovnakému záveru. Následne po tom, ako kvôli uvedeným skutočnostiam došlo k vyhláseniu neplatnosti príslušných PD A1 formulárov potvrdzujúcich určenie slovenskej uplatniteľnej legislatívy pre zamestnanca od 09. 09. 2015, žalobca ako zamestnávateľ bol povinný podať za zamestnanca odhlášku ku dňu 08. 09. 2015, čo neurobil. Z dôvodu takejto zmeny uplatňovanej legislatívy správny orgán prvého stupňa rozhodol o tom, že k vyššie uvedenému dňu zamestnancovi zaniklo povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti ako zamestnancovi žalobcu ako zamestnávateľa. 55. Z uvedeného vyplýva, že správny orgán prvého stupňa a teda ani žalovaná nerozhodovali o určení uplatniteľnej legislatívy ani odvodovej povinnosti žalobcu ako zamestnávateľa, ale o zániku sociálneho poistenia jeho zamestnanca podľa slovenskej legislatívy. Správny súd preto, taktiež po skúmaní konkrétnych dôvodov prednesených právnou zástupkyňou žalobcu na pojednávaní, dospel k záveru, že žalobca nemohol byť rozhodnutím správneho orgánu (ako žalovanej, tak správneho orgánu prvého stupňa) nijako ukrátený na svojich právach, nakoľko preskúmavaným rozhodnutím mu nebola uložená žiadna povinnosť ani obmedzenie, rovnako neboli dotknuté žiadne jeho právom chránené záujmy, a teda zistil, že žalobca nebol aktívne vecne legitimovaný na podanie správnej žaloby voči rozhodnutiu žalovanej. Z uvedených dôvodov žalobu zamietol. 56. Správny súd poukazuje i na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 9Sžsk/40/2020 zo dňa 25. 11. 2020, v ktorom bola riešená obdobná skutková i právna situácia a v ktorom najvyšší súd konštatuje, že: „..........žalovaná nerozhodovala o určení uplatniteľnej legislatívy, ako to tvrdí žalobca, ale o nevzniku sociálneho poistenia zamestnanca podľa právnych predpisov Slovenskej republiky. Na základe tejto skutočnosti žalovaná svojim rozhodnutím nezasahoval do majetkových práv žalobcu vzhľadom na to, že nerozhodol o odvodovej povinnosti žalobcu, ale o vzniku, resp. zániku sociálneho poistenia jeho zamestnanca podľa slovenskej legislatívy. Žalobca nemohol byť rozhodnutím správneho orgánu nijako ukrátený na svojich právach preto, že preskúmavaným rozhodnutím mu nebola uložená žiadna povinnosť ani oprávnenie. Taktiež neboli dotknuté žiadne jeho právom chránené záujmy“. 57. O trovách konania správny súd rozhodol tak, že žalovanej, ktorá mala v konaní plný úspech (súd žalobu zamietol), nepriznal náhradu trov konania, a to s poukazom na ust. § 168 SSP, nakoľko zo súdneho spisu nevyplýva, že by žalovanej v súvislosti s predmetným konaním trovy konania vznikli. Žalovaný správny orgán v zásade nemá právo na náhradu trov konania a táto mu môže byť priznaná len vo výnimočných prípadoch, pričom takúto situáciu súd v predmetnej veci nevzhliadol. O trovách ďalšieho účastníka konania rozhodol správny súd tak, že mu taktiež nepriznal náhradu trov konania, a to podľa § 169 SSP, nakoľko neboli splnené zákonné podmienky pre priznanie náhrady trov pre ďalšieho účastníka. Správny súd s týmto účastníkom konal, nakoľko ho ako ďalšieho účastníka označil žalobca priamo v podanej žalobe. Súd v súvislosti s úkonmi týchto účastníkov konštatuje, že za uloženie povinnosti nemožno považovať výzvu súdu na vyjadrenie k podanej žalobe s poučením, že ak tak neurobí, správny súd môže vo veci konať ďalej (§ 105 ods. 2 SSP). Poučenie: Proti rozhodnutiu správneho súdu nie je prípustný opravný prostriedok, ak tento zákon neustanovuje inak. (ust. § 133 ods. 2 SSP). Proti každému právoplatnému rozhodnutiu krajského súdu je prípustná kasačná sťažnosť, ak zákon neustanovuje inak (ust. § 439 ods. 1, 2, 3 SSP). Kasačnú sťažnosť možno odôvodniť len dôvodmi uvedenými v ust. § 440 ods.1, 2 SSP. Kasačnú sťažnosť môže podať účastník konania, ak bolo rozhodnuté v jeho neprospech v lehote jedného mesiaca od doručenia rozhodnutia krajského súdu subjektu oprávnenému na jej podanie, ak nie je ustanovené inak. Lehota na podanie kasačnej sťažnosti je 30 dní od doručenia rozhodnutia krajského súdu v prípadoch uvedených v § 145 ods. 2 SSP. Zmeškanie lehoty nemožno odpustiť. Kasačná sťažnosť sa podáva na krajskom súde, ktorý napadnuté rozhodnutie vydal. V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (ďalej len "sťažnostné body"), návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh), pričom sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti. Sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Tieto povinnosti neplatia, ak má sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, ak ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d) a v prípade, ak je žalovaným Centrum právnej pomoci.