Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Nitra Spisová značka: 5CoE/21/2021 Identifikačné číslo súdneho spisu: 4308200437 Dátum vydania rozhodnutia: 31. 03. 2021 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Boris Minks ECLI: ECLI:SK:KSNR:2021:4308200437.2 Uznesenie Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Borisa Minksa a sudcov JUDr. Vladimíra Pribulu a JUDr. Olivera Kolenčíka, v exekučnej veci oprávneného: POHOTOVOSŤ, s. r. o., so sídlom Bratislava, Pribinova 25, IČO: 35 807 598, zastúpený advokátskou kanceláriou Advocate, s. r. o., so sídlom Bratislava, Pribinova 25, IČO: 36 865 141, v mene ktorej vykonáva advokáciu ako konateľ advokát JUDr. Martin Máčaj, proti povinnej: H. C., nar. XX. XX. XXXX, bytom Z., P. XXXX/X, o vymoženie pohľadávky vo výške 958,31 eura s príslušenstvom, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Levice č. k. 13Er/16/2008-51 zo 14. januára 2016, takto r o z h o d o l : I. Odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e. II. Návrhy oprávneného na prerušenie konania z a m i e t a. III. Povinnej voči oprávnenému n e p r i z n á v a nárok na náhradu trov odvolacieho konania. o d ô v o d n e n i e : 1. Okresný súd Levice (súd prvej inštancie, exekučný súd) uznesením 13Er/16/2008-51 z 14. januára 2016 zastavil exekúciu vedenú pred týmto súdom pod sp. zn. 13Er/16/2008. Ďalším výrokom si vymienil, že o trovách exekúcie rozhodne po nadobudnutí právoplatnosti uznesenia o zastavení exekúcie samostatným uznesením. 2. Rozhodnutie právne odôvodnil s poukazom na § 35 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní, § 39, § 52 ods. 1, § 53 ods. 1, 2, § 53 ods. 4 písm. k/, § 53 ods. 5, § 54 ods. 1 a 2 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len „Občiansky zákonník“ alebo len „OZ“), § 2 písm. a/ a b/ zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o zmene a doplnení zákona Slovenskej národnej rady č. 71/1986 Zb. o Slovenskej obchodnej inšpekcii. 3. V odôvodnení uznesenia poukázal na to, že Okresný súd Levice poverením č. XXXX*XXXXXX zo 17. 01. 2008 poveril súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého, so sídlom Záhradnícka 60, 821 08 Bratislava, EX 6896/07, vykonaním predmetnej exekúcie. Návrhom z 15. 12. 2007 sa oprávnený domáha vykonania exekúcie proti povinnej pre vymoženie sumy 958,31 eura s príslušenstvom, na podklade exekučného titulu, ktorým je právoplatný a vykonateľný rozhodcovský rozsudok vydaný Stálym rozhodcovským súdom zriadeným zriaďovateľom Slovenská rozhodcovská a.s., so sídlom Bratislava, Karloveské rameno 8, IČO: 35922761, sp. zn. SR 7249/07 z 26. septembra 2007, ktorý nadobudol právoplatnosť 15. októbra 2007 a vykonateľnosť 18. októbra 2007. Exekučným titulom rozhodca zaviazal povinnú zaplatiť oprávnenému sumu 958,31 eura s úrokom z omeškania vo výške 0,25 % denne zo sumy 950,34 eura od 27. 06. 2007 do zaplatenia a nahradiť trovy rozhodcovského konania vo výške 229,10 eura, a to všetko do troch dní od právoplatnosti rozhodcovského rozsudku. Z exekučného titulu vyplýva, že právny vzťah medzi účastníkmi vznikol na základe zmluvy o úvere č. 4540190 z 14. 12. 2006. Žalovaný si svoju povinnosť vyplývajúcu zo záväzkového vzťahu neplnil riadne a včas, čím sa stali všetky aj neuhradené splátky splatnými v celku. Účastníci konania sa dohodli, že všetky spory, ktoré vzniknú z tejto zmluvy, vrátane sporov o jej platnosť, výklad alebo zrušenie budú riešené pred Stálym rozhodcovským súdom, zriadeným spoločnosťou Slovenská rozhodcovská a.s., ak žalujúca strana podá žalobu na rozhodcovskom súde. Tento rozhodol a priznal oprávnenému hore špecifikované plnenia. 4. Exekučný súd z úradnej povinnosti skúmal, či exekučný titul je v súlade so zákonom a zistil, že tento čiastočne zaväzuje povinnú na plnenia, ktoré sú v rozpore so zákonom a dobrými mravmi, teda na plnenia právom nedovolené. 5. Ďalej uviedol, že aj napriek tomu, že zmluva je v záhlaví označená ako „úverová“, teda uzavretá podľa § 497 a nasl. Obchodného zákonníka č. 513/1991Zb.z. a malo by ísť o tzv. absolútny obchod podľa § 261 ods. 3 písm. c/ Obchodného zákonníka, ktorý by sa mal spravovať výlučne len Obchodným zákonníkom bez ohľadu na postavenie jej účastníkov, t. j. bez ohľadu či ide o podnikateľa alebo nepodnikateľa, ide o spotrebiteľskú zmluvu. S ohľadom na postavenie účastníkov zmluvy a jej obsah ide jednoznačne o spotrebiteľskú zmluvu a vzťah medzi veriteľom (dodávateľom - podnikateľom) a dlžníkom (spotrebiteľom), preto sa na tento vzťah použijú ustanovenia spotrebiteľského práva. Z okolností utvárania zmluvy a s ohľadom na povahu strán zmluvy je zrejmé, že oprávnený pri uzatváraní zmluvy o finančnom prenájme (zmluvy o úvere) konal v rámci svojej podnikateľskej činnosti a zmluvu uzatvoril s povinnou ako fyzickou osobou nepodnikateľom. Na základe uvedeného mal exekučný súd opätovne za preukázané, že ide o spotrebiteľskú zmluvu a na právny vzťah medzi účastníkmi je nutné okrem ustanovení Všeobecných obchodných podmienok, na ktoré sa odôvodnenie rozsudku odvoláva aplikovať aj príslušné ustanovenia Občianskeho zákonníka o spotrebiteľských zmluvách, ktoré majú kogentnú povahu a sú súčasťou obsahu záväzku bez ohľadu na dohodu strán. 6. V predmetnej veci sa oprávnený domáha návrhom na vykonanie exekúcie z 15. 12. 2007 vymoženia sumy 958,31 eura s príslušenstvom na podklade exekučného titulu, ktorým je rozhodcovský rozsudok vydaný Stálym rozhodcovským súdom zriadeným zriaďovateľom Slovenská rozhodcovská a.s. so sídlom v Bratislave. Rozhodcovská doložka je súčasťou obsahu formulárovej zmluvy, ktorú oprávnený v rámci svojej podnikateľskej činnosti používa v prípadoch uzatvárania zmlúv rovnakého druhu a neurčitého počtu. Exekučný súd dospel k záveru, že dojednanie rozhodcovskej doložky v spotrebiteľskej zmluve je neprijateľnou podmienkou, ktorá je zmysle §53 ods. 5 Občianskeho zákonníka neplatná. Spotrebiteľ sa v porovnaní s dodávateľom nachádza v znevýhodnenom postavení, pokiaľ ide o vyjednávaciu silu, ale aj úroveň informovanosti, a táto situácia ho vedie k pristúpeniu na podmienky vopred pripravené dodávateľom bez toho aby mohol podstatným spôsobom ovplyvniť ich obsah. Aj v danej veci povinná nemala možnosť podstatným spôsobom obsah predmetnej zmluvy ovplyvniť, pretože jej súčasťou sú aj všeobecné obchodné podmienky. Povaha zmluvy je adhézna, teda spotrebiteľ ju mohol prijať buď ako celok, resp. odmietnuť. Obsah rozhodcovskej doložky bol dodávateľom vopred pripravený a ťažko možno predpokladať, že si spotrebiteľ bol vedomý všetkých dôsledkov, ktoré so sebou dojednanie rozhodcovskej doložky nesie. 7. Dodal, že rozhodcovský súd opomenul aplikovať kogentné vnútroštátne a európske normy týkajúce sa ochrany spotrebiteľa. Rozhodcovský súd starostlivo posúdil postavenie a podnikateľské riziko oprávneného, avšak ochrane spotrebiteľa ako v zmluvnom vzťahu slabšej strany náležitú pozornosť nevenoval. Dojednanie rozhodcovskej doložky a následné konanie pred rozhodcovským súdom viedli k tomu, že spotrebiteľovi bola odopretá ochrana, ktorú mu poskytujú ustanovenia § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka a tiež smernice 93/13/EHS. Na základe uvedeného exekučný súd dospel k názoru, že dojednanie rozhodcovskej doložky v predmetnej spotrebiteľskej zmluve je neprimeranou podmienkou, spotrebiteľ ňou nie viazaný a táto je v rozpore príslušnými ustanoveniami najmä § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka, ako aj v rozpore s ustanoveniami smernice 93/13/EHS. 8. Rozhodcovský súd nielenže neskúmal neprijateľné zmluvné podmienky uvedené v predmetnej spotrebiteľskej zmluve, ale priznal oprávnenému aj plnenie v rozpore s dobrými mravmi, a to úrok z omeškania vo výške 0,25 % denne, čo predstavuje 91,25 % ročne. Dojednanie sankcie za neplnenie zmluvnej povinnosti v tejto výške je nielen v rozpore s príslušnými ustanoveniami vnútroštátneho a európskeho práva o ochrane spotrebiteľa, ale pre rozpor s dobrými mravmi je aj v príkrom rozpore so zásadou ekvity, čím došlo k prehĺbeniu už aj tak faktického nerovného stavu medzi dodávateľom a spotrebiteľom, najmä s ohľadom na nezanedbateľné nebezpečenstvo, že spotrebiteľ a svojich právach nevie alebo má ťažkosti s ich uplatnením. 9. Exekučný súd uviedol, že spotrebiteľovi (povinnej) bol poskytnutý spotrebiteľský úver v sume 863,04 eura. Z exekučného titulu (rozhodcovského rozsudku) nie je možné zistiť z akých zložiek pozostáva istina a poplatok za poskytnutie úveru. Tento obsahuje iba odkaz na zmluvu o úvere čo má za následok jeho nevykonateľnosť preto nie je možné uvažovať len o čiastočnom zastavení exekučného konania. 10. S poukazom na uvedené skutočnosti exekučný súd zastavil exekúciu s tým, že pre nepreskúmateľnosť exekučného titulu nebolo možné len čiastočne zastaviť exekúciu, a preto ju zastavil v celom rozsahu. Záverom uviedol, že o trovách exekúcie rozhodne po nadobudnutí právoplatnosti uznesenia o zastavení exekúcie. 11. Proti tomuto uzneseniu podal v zákonnej lehote odvolanie oprávnený, žiadajúc odvolací súd, aby na napadnuté uznesenie v celom rozsahu zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Uviedol, že súd rozhodol nad rámec zverenej právomoci (§ 205 ods. 2 písm. b/ OSP), nepodal sa návrh na začatie konania hoci bol podľa zákona potrebný (§ 205 ods. 2 písm. a/ OSP v spojení s 221 ods. 1 písm. e/ OSP), odňal možnosť účastníkovi konať pred súdom (§ 205 ods. 2 písm. a/ OSP v spojení s § 221 ods. 1 písm. d/ OSP), nedostatočne zistil skutkový stav a nevykonal náležité dokazovanie, rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 205 ods. 2 písm. f/ OSP). 12. Uviedol, že exekučný súd založil svoju právomoc, dôsledkom ktorej zrealizoval úplný judiciálny proces zahŕňajúci zistenie skutkového stavu veci, výberu právnych noriem, aplikácie a interpretácie zvolených právnych noriem na skutkový stav a meritórne rozhodnutie vo veci samej. Mal za to, že súd pri vydaní rozhodnutia, ktorým exekúciu zastavil, použil ustanovenie zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní, ktoré predmetný predpis v čase vydania rozhodnutia neobsahoval. Rozhodnutie tak založil na neplatnom ustanovení ZoRK, konkrétne ustanovení § 45. Exekučný súd nesprávnou a ústavne nesúladnou interpretáciou sa postavil do pozície orgánu vykonávajúceho komplexné preskúmanie exekučného titulu. Všeobecný súd, ktorý koná v pozícii exekučného súdu, nie je legitímne schopný vykonávať úkony smerujúce k opätovnému komplexnému rozhodovaniu o veci s tým, že výsledkom takéhoto rozhodovania je úplná nemožnosť vykonať právo pre veriteľa, teda vmanévrovanie veriteľa do situácie ako keby bol exekučný titul zrušený. Pripomenul, že k uvedenému revíznemu postupu došlo v situácii, keď už exekučný súd preskúmal súlad exekučného titulu so zákonom s výsledkom absolútnej nerozpornosti (§ 44 ods. 2 EP). Exekučný súd nie je súdom v zmysle § 40 ZoRK, nekoná o zrušení tuzemského rozhodcovského rozsudku a ani nepokračuje v konaní vo veci v rozsahu uvedenom v žalobe alebo v rozsahu uvedenom vo vzájomnej žalobe. Z hľadiska princípu právnej istoty, ktorý musí dotvárať stav ústavnosti v právnom štáte, nemôže ten istý štátny orgán (všeobecný súd) dotvárať svoje rozhodovacie oprávnenia smerujúce k zamedzeniu účinkom rozhodcovského rozsudku na právne postavenie dlžníka tam, kde neexistujú, a to preto, že z vôle zákonodarcu existujú na inom mieste a v inom čase, a to tam, kde ich platné právo zaraďuje. Právna úprava, ktorá umožňuje bez časového obmedzenia zasahovať do právoplatných rozhodnutí opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci, ktoré zakladajú, rušia alebo menia práva alebo povinnosti individuálne určeným adresátom je v právnom štáte neakceptovateľná, pretože je v rozpore s princípom právnej istoty a ochrany dôvery všetkých subjektov práva v právny poriadok. Zákon o rozhodcovskom konaní zámerne určuje lehotu, v ktorej je možné právny akt alebo jeho účinky právnou cestou napadnúť. Podotkol, že všeobecným súdom je daná právomoc posudzovať zákonnosť rozhodnutí rozhodcovských súdov iba v konaní o zrušení rozhodcovského rozsudku a nebol povinný zaoberať sa skúmaním, či príslušné deklaratórne rozhodnutie rozhodcovského súdu bolo vydané v súlade s platnými predpismi. Súdy nie sú oprávnené vykonávať priame zásahy do právoplatných rozhodnutí rozhodcovských súdov. 13. Zákon o rozhodcovskom konaní zámerne určuje lehotu, v ktorej je možné právny akt alebo jeho účinky právnou cestou napadnúť. Ak márne uplynie lehota, rozhodnutie rozhodcovského súdu je právoplatné. Podotkol, že všeobecným súdom je daná právomoc posudzovať zákonnosť rozhodnutí rozhodcovských súdov iba v konaní o zrušení rozhodcovského rozsudku a nebol povinný zaoberať sa skúmaním, či príslušné deklaratórne rozhodnutie rozhodcovského súdu bolo vydané v súlade s platnými predpismi. Rozhodcovský rozsudok má rovnaké účinky ako rozsudok všeobecného súdu, účinky majú ten dôsledok, že exekučný súd musí s takýmto rozsudkom nakladať rovnako ako s rozsudkom všeobecného súdu. Uviedol, že ak sa súd nestotožní s ústavne súladnou interpretáciou § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, žiada, aby všeobecný súd procesným postupom podľa § 109 ods. 1 písm. b/ OSP prerušil konanie a zároveň aby podal návrh na konanie Ústavnému súdu SR o súlade § 44 ods. 2 EP s čl. 1 ods. 1 prvá veta Ústavy Slovenskej republiky. Ďalej súd prvej inštancie interpretoval a následne aplikoval § 45 ods. 2 zákona o rozhodcovskom konaní tak, akoby upravovalo konanie bez návrhu vždy vtedy, ak súd zistí v rozsudku rozhodcovského súdu nedostatky (§ 45 ods. 1 písm. b/ alebo c/ ZoRK). Uvedené ustanovenie explicitne upravuje konanie bez návrhu v prípade zistenia nedostatkov v rozhodcovskom konaní a nie v rozsudku rozhodcovského súdu. Uviedol, že exekučný súd môže zastaviť konanie o výkone rozhodnutia rozhodcovského súdu alebo exekučného konania realizovaného na podklade takéhoto rozhodnutia len na návrh účastníka konania. Tvrdil, že exekučný súd konal pri revízii rozsudku rozhodcovského súdu mimo rámec zverenej právomoci a ignoroval procesné zásady súdneho rozhodovania v právnom štáte spojené s exekučnou vecou (princíp legality, zásada rovnosti, kontradiktórnosti súdneho konania, právo na súdnu ochranu, právo na spravodlivé súdne konanie, dvojinštančnosť súdneho konania). 14. Súd v napadnutom uznesení viackrát konštatoval skutočnosti, akoby v tom smere vykonal dokazovanie. Exekučný súd však žiadne dokazovanie nevykonával a k záverom dospel len na základe domnienok, bez reálneho zistenia skutočného stavu. Úvahy v tomto smere nemôžu byť podkladom pre rozhodnutie. V prípade, ak by akceptovali názor exekučného súdu, že mu patrí istá revízna právomoc, tak by nebola bez obmedzení a poukázal na § 35 a § 37 ZoRK. Súd v napadnutom uznesení konštatoval, že je oprávnený ex offo preskúmať, a to s poukazom na § 57 ods. 2 a § 58 ods. 1 Exekučného poriadku. V odôvodnení odvolania poukázal na tvrdenie súdu, že rozhodcovská doložka rozhodcovského súdu je neplatná pre rozpor s dobrými mravmi a aj jej výkon je konaním v rozpore s dobrými mravmi. Exekučný súd je oprávnený skúmať len to, či plnenie priznané rozhodcovským rozsudkom je v súlade s dobrými mravmi a nie otázku súladu rozhodcovskej doložky. Skutočnosť, že v prejednávanej veci si povinnosť nesplnil spotrebiteľ, žalobcom bol dodávateľ, nemôže byť na ťarchu osoby, ktorá vo vzťahu nie je spotrebiteľom. Na tomto základe nie je možné dospieť k záveru, že možnosť voľby medzi rozhodujúcim orgánom je len fiktívna, resp. môže patriť len spotrebiteľovi. Takéto zdôvodnenie by nemalo logický, právny ani faktický základ. Nesúhlasí ani s právnym posúdením zmluvy o úvere ako zmluvy o spotrebnom úvere podľa zákona o spotrebiteľských úveroch. Ďalej poukazoval na nesprávne posúdenie neprimeranosti úrokov z omeškania, keďže tieto úroky majú len sankčný charakter a dlžníkovi sa účtujú len v prípade, že by porušil zmluvné podmienky. Tvrdí, že súd sa zaoberal otázkou úrokov z omeškania a skúmal ich z hľadiska dobrých mravov, pričom zdôraznil, že nie je možné odvolávať sa zo strany odporcov na dobré mravy, keďže každý odporca v čase, keď bol pri uzatvorení zmluvy o úvere v pozícii dlžníka, mal možnosť zvážiť, či zmluvu uzatvorí a či je schopný svoj záväzok splácať. Zdôraznil, že súd v exekučnom konaní nie je oprávnený z úradnej povinnosti vysloviť neprípustnosť exekúcie začatej na základe rozsudku ako exekučného titulu. 15. Oprávnený sa okrem iného domáhal prerušenia konania postupom podľa § 109 ods. 1 písm. c/ OSP a čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ, ktorým žiadal predložiť prejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru EÚ v znení, či sa má tvrdenie o tom, že sa od vnútroštátneho súdu nevyžaduje vylúčenie aplikovateľnosti možnej neprijateľnej podmienky po tom, čo spotrebiteľ nedal najavo, že zamýšľa uplatniť jej neprijateľnosť, vykladať tak, že takáto podmienka sa aplikuje len vtedy, ak spotrebiteľ výslovne odporoval jej neaplikácii alebo aj tak, že takáto podmienka sa aplikuje aj vtedy, ak spotrebiteľ neoznámil súdu, že zamýšľa uplatniť jej neprijateľnosť po tom, čo mu súd oznámil, že posúdil podmienku ako možne neprijateľnú. 16. Povinná sa k odvolaniu oprávneného písomne nevyjadrila. 17. Vo veci rozhodol vyšší súdny úradník Okresného súdu Levice. Zákonný sudca súdu prvej inštancie predložil vec na rozhodnutie odvolaciemu súdu s vyjadrením, že odvolaniu nemieni vyhovieť. 18. Krajský súd v Nitre, ako súd odvolací (§ 34 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok, ďalej len „CSP“) po zistení, že odvolanie bolo podané oprávnenou osobou v zákonom stanovenej lehote, preskúmal napadnuté rozhodnutie, viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 CSP), prejednal odvolanie bez nariadenia odvolacieho pojednávania a dospel k záveru, že odvolanie oprávneného nie je dôvodné, preto uznesenie súdu prvej inštancie ako vecne správne podľa § 387 ods. 1 a 2 CSP potvrdil. 19. S účinnosťou od 01. 07. 2016, prijatím zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“), došlo v súlade s § 473 CSP k zrušeniu zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok. Nová právna úprava dôsledne dodržiava princíp okamžitej aplikovateľnosti procesnoprávnych noriem, ktorý znamená, že nová procesná úprava sa použije na všetky konania, a to aj na konania začaté pred dňom účinnosti CSP s ustanovenými výnimkami z tohto základného pravidla. 20. Podľa § 470 ods. 1 CSP, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. 21. Podľa § 470 ods. 2 CSP právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Ak sa tento zákon použije na konania začaté predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, nemožno uplatňovať ustanovenia tohto zákona o predbežnom prejednaní veci, popretí skutkových tvrdení protistrany a sudcovskej koncentrácii konania, ak by boli v neprospech strany. 22. Podľa § 9a ods. 1 Exekučného poriadku, ak to povaha veci nevylučuje, v konaní podľa tohto zákona sa primerane použijú ustanovenia Civilného sporového poriadku. 23. Podľa § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. 24. Podľa § 387 ods. 2 CSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. 25. Podľa § 58 ods. 1 Zákona NR SR č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“), exekúciu možno zastaviť na návrh alebo aj bez návrhu. 26. Podľa § 45 ods. 1 zákona o rozhodcovskom konaní v znení účinnom do 31. 12. 2014, súd príslušný na výkon rozhodnutia alebo na exekúciu podľa osobitných predpisov na návrh účastníka konania, proti ktorému bol nariadený výkon rozhodcovského rozsudku, konanie o výkon rozhodnutia alebo exekučné konanie zastaví a) z dôvodov uvedených v osobitnom predpise, b) ak rozhodcovský rozsudok má nedostatok uvedený v § 40 písm. a/ a b/ alebo c) ak rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom. 27. Podľa § 45 ods. 2 citovaného zákona v znení účinnom do 31. 12. 2014, súd príslušný na výkon rozhodnutia alebo na exekúciu zastaví výkon rozhodcovského rozsudku alebo exekučné konanie aj bez návrhu, ak zistí v rozhodcovskom konaní nedostatky podľa odseku 1 písm. b/ alebo c/. 28. Podľa § 45 ods. 3 proti rozhodnutiu súdu podľa odsekov 1 a 2 je prípustný opravný prostriedok v znení účinnom do 31. 12. 2014. 29. Podľa § 243d ods. 1 Exekučného poriadku v znení účinnom od 01. 01. 2015, exekučné konanie na podklade rozhodcovského rozhodnutia vydaného v rozhodcovskom konaní, ktorého predmetom je spor spĺňajúci podmienky podľa osobitného predpisu, vydaného pred 1. januárom 2015, možno začať len do troch mesiacov od účinnosti tohto zákona. Na základe návrhu na vykonanie exekúcie podaného po tejto lehote nemožno udeliť poverenie na vykonanie exekúcie; rozhodcovské rozhodnutie prestáva účastníkov rozhodcovského konania zaväzovať. 30. Podľa § 243d ods. 2 Exekučného poriadku v znení účinnom od 01. 01. 2015, na exekučné konania začaté v súlade s odsekom 1 alebo vedené na podklade rozhodcovského rozhodnutia vydaného v rozhodcovskom konaní, ktorého predmetom je spor spĺňajúci podmienky podľa osobitného predpisu, a ktoré neboli ukončené k 1. januáru 2015, sa použijú predpisy účinné do 31. decembra 2014. 31. Odvolací súd preskúmaním spisového materiálu zistil, že oprávnený sa návrhom doručeným súdnemu exekútorovi dňa 31. 12. 2007 domáhal vykonania exekúcie znejúcej na sumu 958,31 eura s príslušenstvom voči povinnej. Exekučným titulom v danej veci bol rozhodcovský rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného zriaďovateľom Slovenská rozhodcovská a. s., vedený pod sp. zn. SR 7249/07 z 26. septembra 2007, ktorý nadobudol právoplatnosť 15. októbra 2007 a vykonateľnosť 18. októbra 2007. Dňa 17. 01. 2008 poverením č. XXXX*XXXXXX exekučný súd poveril súdneho exekútora vykonaním predmetnej exekúcie. Dňa 25. 08. 2008 postúpil súdny exekútor námietky povinnej proti exekúcii, o ktorých súd prvej inštancie rozhodol uznesením č. k. 13Er/16/2008-18 zo 17. marca 2009, právoplatným 14. júna 2010 tak, že námietkam povinnej nevyhovel. Následne exekučný súd rozhodol napadnutým uznesením tak, že exekúciu zastavil. 32. Na základe vyššie uvedených a zistených skutočností mal súd prvej inštancie za preukázané, že došlo k splneniu podmienok, za ktorých nie je možné ďalej v exekúcii pokračovať. V tomto smere odvolací súd dodáva, že súd prvej inštancie postupoval v intenciách Exekučného poriadku, ako aj v súlade s platnou judikatúrou. Ďalej odvolací súd zdôrazňuje, že pokračovanie exekučného konania by nemalo oporu v platnej legislatíve, pretože exekúcia nie je vykonateľná bez existencie relevantného exekučného titulu (rozhodcovský rozsudok nespĺňa podmienky materiálne vykonateľného exekučného titulu, keďže obsahuje neprijateľné podmienky v spotrebiteľskej zmluve). V dôsledku neplatnej rozhodcovskej doložky nebola založená právomoc rozhodcovského súdu prejednávať vzniknutý spor medzi oprávneným a povinnou, a teda rozhodcovský rozsudok nemožno považovať za platný exekučný titul. 33. V predmetnej veci bolo exekučné konanie v štádiu, v ktorom bolo udelené poverenie na vykonanie exekúcie súdnemu exekútorovi JUDr. Rudolfovi Krutému. Exekučný poriadok v § 57 ods. 2 uvádza, že súd môže exekúciu zastaviť aj vtedy, ak to vyplýva z ustanovení tohto alebo iného osobitného zákona. Exekučný súd preskúmal Zmluvu o úvere, ako aj všeobecné podmienky poskytnutia úveru a exekučný titul, ktorým je rozhodcovský rozsudok a zistil nedostatky, ktoré sú prekážkou vykonateľnosti exekučného titulu, preto postupoval správne, keď exekúciu ex offo zastavil. V dôsledku existencie neprijateľných zmluvných podmienok v spotrebiteľskej zmluve nie je možné vykonať exekúciu tak, ako je uvedené v návrhu na jej vykonanie. Súd prvej inštancie správne postupoval podľa § 57 ods. 2 (hoci ho explicitne v odôvodnení napadnutého rozhodnutia necitoval) a využil možnosť zastaviť exekúciu aj bez návrhu, keďže zistil skutočnosti, pre ktoré je nútený výkon rozhodnutia neprípustný. Odvolací súd ďalej uvádza, že § 57 ods. 2 umožňuje súdu zastaviť exekúciu aj vtedy, ak to vyplýva z ustanovení Exekučného poriadku alebo osobitného zákona, ktorým je v tomto prípade aj zákon o rozhodcovskom konaní. Po zastavení exekúcie rozhodne súd o trovách exekúcie. 34. Podľa zákona o rozhodcovskom konaní, ak bolo zistené, že povinný bol zaviazaný k plneniu, ktoré je právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom, exekučný súd konanie zastaví a podľa Exekučného poriadku, ak zistí rozpor exekučného titulu so zákonom. Zákonná úprava teda dáva exekučnému súdu právo preveriť a vecne posúdiť rozhodcovský rozsudok aj z hľadiska, či plnenie uložené vo výrokovej časti rozsudku je dovolené a či zároveň nie je v rozpore s dobrými mravmi. Dôvody, na základe ktorých súd exekúciu zastaví sú uvedené v § 57 ods. 1 a 2 Exekučného poriadku. Exekučný súd je povinný v priebehu celého exekučného konania ex offo skúmať, či sú splnené všetky predpoklady na vedenie takého konania, pričom jedným z predpokladov je aj relevantný exekučný titul, keďže bez jeho existencie nemožno exekúciu vykonať. Z uvedeného vyplýva, že exekučný súd kedykoľvek v priebehu konania môže exekúciu zastaviť, ak zistí, že sú dané dôvody na ukončenie núteného vymáhania pohľadávky. 35. Podľa Exekučného poriadku možno vykonať exekúciu aj na podklade vykonateľných rozhodnutí rozhodcovských komisií a zmierov nimi schválených (§ 41 ods. 2 písm. d/ Exekučného poriadku). 36. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého uznesenia súdu prvej inštancie dospel k záveru, že súd prvej inštancie správne zistil skutkový stav veci a z takto zisteného skutkového stavu urobil aj správny právny záver a svoje rozhodnutie aj správne odôvodnil. Odvolací súd sa v danej právnej veci v celom rozsahu stotožňuje s dôvodmi napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie, a preto sa v odôvodnení rozhodnutia obmedzuje len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia podľa § 387 ods. 2 CSP. 37. V danej právnej veci ide o spotrebiteľský vzťah, pretože účastníci bez pochýb vystupujú v postavení spotrebiteľa a dodávateľa. Súd je oprávnený aj bez návrhu v exekučnom konaní skúmať nekalú povahu sankcie obsiahnutej v zmluve o úvere a uplatnenú v rozhodnutí rozhodcovského súdu, ale aj preskúmať rozpor rozhodcovskej doložky s vnútroštátnymi predpismi v oblasti verejného poriadku, ako aj musí preskúmať nekalú povahu tejto doložky, a to aj bez návrhu, v súvislosti s článkom 6 Smernice rady 93/13/ EHS. Článok 6 ods. 1 tejto smernice má kogentnú povahu. 38. Spotrebiteľská zmluva je v našom právnom poriadku definovaná v § 52 Občianskeho zákonníka ako každá zmluva bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom. Podmienkou pre posudzovanie zmlúv ako spotrebiteľských je najmä tá skutočnosť, že zmluvnými stranami sú dodávateľ a spotrebiteľ a jej charakteristickým znakom je to, že spotrebiteľ vstupuje do zmluvného vzťahu s dodávateľom za podmienok, ktoré si vopred určil dodávateľ bez možnosti spotrebiteľa tieto podmienky individuálne ovplyvniť. Tieto zmluvy sú spravidla vopred pripravené na formulároch a nie je vytvorený priestor na dojednávanie obsahu tejto zmluvy alebo jej zmeny. 39. Právnym základom ochrany spotrebiteľa a spotrebiteľskej zmluvy je článok 153 Zmluvy o založení Európskej únie, ktorý sa po vstupe Slovenskej republiky aplikuje aj na našom území a smernica Rady č. 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách. 40. Rozhodcovská zmluva, resp. rozhodcovská doložka, je dohoda medzi zmluvnými stranami o tom, že všetky alebo niektoré spory, ktoré medzi nimi vznikli alebo vzniknú v určenom zmluvnom alebo v inom právnom vzťahu, sa rozhodujú v rozhodcovskom konaní, ktoré môže mať formu osobitnej zmluvy alebo formu rozhodcovskej doložky k zmluve podľa § 3 ods. 1 a 2 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní. Bez ohľadu na formu, ako aj znenie rozhodcovskej doložky uzatvorenej medzi dodávateľom a spotrebiteľom je potrebné považovať rozhodcovskú doložku za neprijateľnú podmienku, ak vyznieva v neprospech spotrebiteľa, a to vtedy, ak spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach medzi dodávateľom a spotrebiteľom v neprospech spotrebiteľa a nebola individuálne dojednaná, čo platí aj pre daný prípad. Okrem iného odvolací súd uvádza aj to, že týmto postupom bolo spotrebiteľovi odňaté právo zaručené článkom 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, pretože rozhodcovská doložka mu bránila uplatniť a domáhať sa svojho práva na všeobecnom súde a nútila ho podrobiť sa rozhodnutiu, čím došlo k zneužitiu práv dodávateľom. 41. Odvolací súd zhodne so súdom prvej inštancie má za to, že predmetný exekučný titul je v rozpore so zákonom, keďže zaväzuje povinného na plnenia, ktoré sú právom nedovolené a v rozpore s dobrými mravmi, preto v ďalšom odkazuje na dôvody uvedené súdom prvej inštancie v napadnutom rozhodnutí ako na svoje vlastné. Jedným z cieľov legislatívy európskej únie a členských štátov je zvýšenie ochrany záujmov spotrebiteľov. Spotrebiteľ je fyzická osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti. Táto zákonná definícia vymedzuje jeden zo subjektov spotrebiteľskej zmluvy (ak je táto za spotrebiteľskú zmluvu považovaná), pričom dôvodom zavedenia a konkretizácie subjektu vzťahov „obchodných“ - spotrebiteľských v právnom poriadku je zvýraznenie potreby ochrany týchto subjektov pred „silnejšími“ subjektmi. Dôvody takejto potreby možno hľadať v charaktere priemerného spotrebiteľa, ktorý vstupuje do právnych vzťahov najmä pre aktuálnu potrebu uspokojenia svojich spotrebiteľských potrieb. Iná kvalita bdelosti v procese kontraktácie sa vyžaduje od subjektu - zmluvnej strany - nespotrebiteľa, a iná kvalita bdelosti sa vyžaduje od spotrebiteľa. Súdnu ochranu však nemožno uprieť ani menej bdelému, či skoro pasívnemu až ľahostajnému spotrebiteľovi. Jeho ochrana je založená a rozsahom upravená zákonom, preto možno ochrániť spotrebiteľa len v obmedzenom rozsahu. Ak teda zákon stanovuje, že neprijateľnou podmienkou s dôsledkom neplatnosti je práve ustanovenie, ktoré vyžaduje v rámci dojednanej rozhodcovskej doložky, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní, potom stanovenie konkrétneho rozhodcu spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach. Odvolací súd konštatuje, že je potrebné rozhodcovskú doložku so svojimi dôsledkami ozrejmiť spotrebiteľovi takým spôsobom a v takom čase, aby si aj priemerný spotrebiteľ uvedomil vážne dôsledky založenia právomoci rozhodcovského orgánu, pričom doložka nevylúči a ozrejmí spotrebiteľovi možnosť vec prejednať v súdnom konaní. Možnosť alternatívne si vybrať rozhodcovské, alebo súdne konanie sa musí javiť naplnené vo vzťahu k priemernému spotrebiteľovi aj fakticky. 42. Predmetný exekučný titul je v rozpore so zákonom, pretože celý postup od rozhodcovskej doložky až po vydanie rozhodcovského rozsudku je prejavom zneužitia práv dodávateľa, ktorý si vlastne takýmto postupom zaobstaral ekvivalent rozsudku súdu, takmer na akékoľvek plnenie zo zmluvy. Výkon práv oprávneného - dodávateľa podľa predmetnej rozhodcovskej doložky považuje odvolací súd za nezlučiteľný s dobrými mravmi a právnou úpravou ochrany spotrebiteľa, a preto bolo dôvodné aplikovať ustanovenie § 45 ods. 1 a 2 Zákona o rozhodcovskom konaní už v štádiu rozhodovania exekučného súdu o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, keďže súdny exekútor žiadal vykonať exekúciu na podklade exekučného titulu, ktorý vzhľadom na neplatnú rozhodcovskú doložku ani nemal byť vydaný, pretože rozhodcovský súd nemal právomoc rozhodovať spor účastníkov konania. Súd prvej inštancie preto správne postupoval, keď exekúciu zastavil. 43. Oprávnený v odvolaní žiadal prerušiť konanie, preto odvolací súd preskúmal prípustnosť takéhoto postupu v zmysle § 162 ods. 1 písm. c/ CSP. Povinnosť predložiť prejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie platí len pre taký vnútroštátny súd, ktorý je súdom poslednej inštancie v konkrétnom spore alebo v inej právnej veci, t. j. súdom, proti rozhodnutiu ktorého nemožno podať žiaden opravný prostriedok, zo žiadneho ustanovenia Civilného sporového poriadku nevyplýva, že všeobecný súd môže prerušiť konanie a predložiť Súdnemu dvoru ES návrh na rozhodnutie o prejudiciálnej otázke o výklade právneho aktu Európskej únie len na návrh strany sporu, avšak predpokladom takéhoto procesného postupu nie je len samotná skutočnosť, že sa v konkrétnej veci aplikujú ustanovenia zákona platného v Slovenskej republike, do ktorého bol prenesený obsah úniových právnych noriem. Predpokladom povinnosti zahájiť konanie o predbežnej otázke týkajúcej sa výkladu komunitárneho práva je pre riešenie daného prípadu relevantná (uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp. zn. III. ÚS 388/2010 z 19. októbra 2010). Súdny dvor má právomoc vydať rozhodnutie o prejudiciálnych otázkach, ktoré sa týkajú: a) výkladu zmlúv; b) platnosti a výkladu aktov inštitúcií, orgánov alebo úradov alebo agentúr Európskej únie. Pokiaľ ale procesný postup súdov vo veci, v ktorej sa navrhuje prerušenie konania podľa § 162 ods. 1 písm. c/ CSP (pôvodne § 109 ods. 1 písm. c/ OSP) má podklad v aplikácii vnútroštátneho práva, nie je žiadny dôvod pre prerušenie konania, keďže okresný a krajský súd aplikovali a interpretovali v tomto konaní vnútroštátne práve predpisy (Občiansky zákonník, Exekučný poriadok a zákon č. 244/2002 Z. z.). 44. S poukazom na to, že odvolací súd nie je súdom poslednej inštancie, v konkrétnej veci bolo rozhodnuté na základe vnútroštátneho práva a okolností prípadu, odvolací súd nevidel význam pre postup v zmysle čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie. Podľa odvolacieho súdu zmyslom predbežnej otázky oprávneného nebolo zabezpečiť jednotný výklad komunitárneho práva, ale rozhodnúť spor, ktorý je vo výlučnej kompetencii všeobecných súdov Slovenskej republiky. Z uvedených dôvodov považoval odvolací súd navrhnuté otázky určené Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev za neopodstatnené a irelevantné, preto odvolací súd návrh oprávneného na prerušenie konania v zmysle ustanovenia § 162 ods. 1 písm. c/ CSP zamietol. 45. Súd ďalej konštatuje, že nepovažuje za potrebné prebiehajúce exekučné konanie prerušiť ani z dôvodu, aby podal Ústavnému súdu Slovenskej republiky návrh na konanie o súlade § 44 ods. 2 Exekučného poriadku s čl. 1 ods. 1 veta prvá Ústavy Slovenskej republiky. 46. Podľa § 162 ods. 1 písm. b/ CSP, súd konanie preruší aj v prípade, že pred rozhodnutím vo veci dospel k záveru, že všeobecne záväzný právny predpis, ktorý sa týka veci, je v rozpore s ústavou, zákonom alebo medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná; v tom prípade postúpi návrh ústavnému súdu na zaujatie stanoviska. 47. Odvolací súd nie je toho názoru, že by predmetné ustanovenie § 44 ods. 2 Exekučného poriadku bolo v rozpore s Ústavou SR, zákonom alebo medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná, čo by bolo dôvodom na predloženie veci Ústavnému súdu Slovenskej republiky podľa § 162 ods. 1 písm. b/ CSP. Navyše podľa predmetného ustanovenia súd prvej inštancie v tomto prípade ani nerozhodoval. 48. Poukazujúc na vyššie uvedené dôvody odvolací súd dospel k záveru, že súd prvej inštancie rozhodol vo výroku vecne správne, preto napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie ako vecne správne podľa § 387 ods. 1 a 2 CSP potvrdil. 49. Podľa § 396 ods. 1 CSP, ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj na odvolacie konanie. 50. Podľa § 255 ods. 1 CSP, súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. 51. Podľa § 262 ods. 1 CSP, o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. 52. V súlade s vyššie uvedenou právnou úpravou odvolací súd rozhodol o nároku na náhradu trov odvolacieho konania tak, že inak úspešnej povinnej nepriznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči oprávnenému, pretože jej žiadne nevznikli a ani si ich neuplatnila. 53. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0 (§ 393 ods. 2 druhá veta Civilného sporového poriadku v spojení s § 3 ods. 9 posledná veta zák. č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov). Poučenie: Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP), v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP), to neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).