Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Krajský súd Nitra 7Co/17/2024 4113239062 19. 09. 2024 JUDr. Marta Polyáková ECLI:SK:KSNR:2024:4113239062.2
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Marty Polyákovej a členiek senátu JUDr. Eriky Madarászovej a JUDr. Lenky Halmešovej, v právnej žalobcu: A. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom C. XX, zast. Mgr. Štefan Slováčik, advokát, so sídlom Palánok 3, Nitra, proti žalovanému: Casareal, s.r.o., so sídlom Teplická 2294/70, Piešťany, IČO: 46 478 264, zast. Advokátska kancelária JUDr. Eckmann, s. r. o. (skrátený názov AK JUDr. Eckmann, s. r. o.), so sídlom Mierové námestie č. 14, Trenčín, IČO: 47 241 110, o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Nitra č. k. 15C/304/2013-502 zo dňa 9. januára 2024, takto rozhodol: Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie
potvrdzuje.
Žalobcovi proti žalovanému priznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. odôvodnenie: 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie určil, že žalobca A. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom C. XX, št. občan SR je výlučným vlastníkom nehnuteľnosti nachádzajúcej sa v obci Lužianky, kat. úz. B., zapísané na LV č. XXXX v reg. "C" ako parc. č. 111/1 - zastavané plochy a nádvoria o výmere 122 m2 s rodinným domom s. č. XXX a parc. č. 111/2 - zastavané plochy a nádvoria o výmere 103 m2 v celosti (I. výrok). Žalobcovi priznal proti žalovanému nárok na náhradu trov konania (pred súdom 1. inštancie a pred odvolacím súdom) v rozsahu 100 %, o výške ktorej rozhodne súd samostatným uznesením do 60 dní po právoplatnosti rozsudku (II. výrok). Rozhodnutie po právnej stránke odôvodnil s poukazom na § 137 písm. c) zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“), § 132 ods. 1, § 37 ods. 1, § 48 ods. 1, 2, § 457 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník. V dôvodoch rozhodnutia uviedol, že žalobca sa žalobou podanou dňa 21.11.2023 domáhal určenia, že je výlučným vlastníkom sporných nehnuteľností. Dňa 20.06.2013 žalobca uzavrel s právnym predchodcom žalovaného, s D. E. kúpnu zmluvu, predmetom, ktorej bol odplatný prevod vlastníckeho práva k vyššie uvedeným nehnuteľnostiam pričom v článku III. zmluvy bola dohodnutá kúpna cena vo výške 28 000 eur, ktorú sa kupujúci zaviazal zaplatiť v deň podpisu kúpnej zmluvy, a to formou bezhotovostného prevodu na jeho účet. Vklad vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností bol povolený rozhodnutím V 4147/13 zo dňa 25.07.2013. Dňa 06.09.2013 bola uzatvorená kúpna zmluva medzi D. E. a D. F., vklad vlastníckeho práva bol povolený rozhodnutím V 6061/13 zo dňa 10.09.2013. Dňa 16.09.2013 bola uzatvorená kúpna zmluva medzi D. F. a žalovaným Casareal, s.r.o., vklad vlastníckeho práva bol povolený rozhodnutím V 6256/13 zo dňa 18.09.2013. Podaním zo dňa 17.09.2013 vyzval žalobca D. E. na zaplatenie kúpnej ceny v lehote 3 dní od doručenia výzvy. Predmetný list bol M. Berkymu doručený 18.09.2013. Podaním zo dňa 23.09.2013 žalobca odstúpil od kúpnej zmluvy, pričom odstúpenie bolo kupujúcemu doručené 24.09.2013. V danom prípade mal súd prvej inštancie preukázaný naliehavý právny záujem na žalobou požadovanom určení, keď žalobca sa domáha určenia, že je výlučným vlastníkom nehnuteľností uvedených v petite žalobného návrhu, z dôvodu, že kúpne zmluvy uzatvorené
dňa 06.09.2013 a 16.09.2013 sú absolútne neplatným právnym úkonom a v dôsledku odstúpenia od kúpnej zmluvy zo dňa 20.06.2013 pre nezaplatenie kúpnej ceny má byť výlučným vlastníkom predmetnej nehnuteľnosti. 2. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že žaloba žalobcu je dôvodná, keď súd právny úkon - kúpnu zmluvu uzatvorenú medzi D. E. a D. F. zo dňa 06.09.2013 vyhodnotil ako absolútne neplatný právny úkon. K uvedenému súd dospel vykonaným dokazovaním, keď z neho vrámci svedeckej výpovede D. E. vyplynulo, že ten nemal vôľu predmetnú nehnuteľnosť, ktorú nadobudol od žalobcu ďalej previesť na pána D. F., ale predmetná nehnuteľnosť pre nezaplatenie kúpnej ceny a pre komplikácie, ktoré mu s touto nehnuteľnosťou vznikli mali byť vrátené späť žalobcovi. Súd prvej inštancie mal preukázané, že tento právny úkon, t.j. kúpna zmluva uzatvorená medzi D. E. a D. F. je absolútne neplatným právnym úkonom. Právny úkon nie je vykonaný vážne, pokiaľ podľa objektívnych okolností daného prípadu konajúci nechcel vyvolať následky, ktoré s takýmto prejavom vôle normy občianskeho práva spájajú. Z uvedeného je zrejmé, že D. E. v pozícii predávajúceho nikdy nemal vôľu previesť vlastnícke právo k predmetnej nehnuteľnosti na M. Ševčíka v pozícii kupujúceho. Svedecká výpoveď D. E. nebola spochybnená žiadnou zo strán a súd nemal pochybnosti o pravdivosti jeho výpovede. Z konania D. E. je zrejmé, že právny úkon - kúpna zmluva má vady a to v podobe absencie vážnosti vôle a preto kúpna zmluva je v zmysle § 37 OZ absolútne neplatným právnym úkonom. Súd prvej inštancie v danom prípade posudzoval neplatnosť zmluvy podľa § 37 OZ, nakoľko okolnosti tohto prípadu nasvedčujú tomu, že vôľa D. E. uzatvoriť s D. F. kúpnu zmluvu nebola vážna a preto nemohla v konečnom dôsledku spôsobiť právne následky, t. j. previesť vlastnícke právo na D. F. a následne na žalovaného. V danom prípade dobrá viera žalovaného ako nadobúdateľa hodnoverne preukázaná nebola, a to s poukazom na jednotlivé prevody vlastníckeho práva, ktoré boli vykonané v enormne krátkej dobe. Keby žalovaný skúmal titul nadobudnutia D. F., zistil by, že predmetná nehnuteľnosť bola nadobudnutá vkladom do katastra nehnuteľností dňa 10.09.2013 a teda by uvedené mohlo vzbudzovať pochybnosti, prečo D. F. kúpnou zmluvou zo dňa 16.09.2013 opätovne vykonáva prevod. Takýto postup vzbudzuje pochybnosti o úmysle jednotlivých osôb nadobudnúť vlastnícke právo k vyššie uvedenej nehnuteľnosti. Z výpisu obchodného registra žalovaného vyplýva okrem iného, že predmetom jeho podnikateľskej činnosti je sprostredkovanie predaja, prenájmu a kúpy nehnuteľností (realitná činnosť), t. j. podniká s nehnuteľnosťami a preto sa vyžaduje práve od týchto osôb vyššia obozretnosť. Uvedené má tak za následok, že súd z konania žalovaného nemal za preukázané konanie v dobrej viere, pre ktorú by súd žalovanému poskytol ochranu jeho vlastníckeho práva. Poskytnutie ochrany dobromyseľnému nadobúdateľovi sa s prihliadnutím na individuálne okolnosti posudzovanej veci musí javiť ako spravodlivé, čo v danom prípade nebolo s poukazom na vyššie uvedené, možné. Súd prvej inštancie teda konštatoval, že ak právny úkon - kúpnu zmluvu zo dňa 08.09.2013 považoval za absolútne neplatným, aj nasledujúci právny úkon urobený medzi D. F. a žalovaným v podobe kúpnej zmluvy súd považuje za absolútne neplatný právny úkon a to s poukazom na rímsku zásadu, že nikto nemôže na druhého previesť viac práv ako má on sám. 3. Súd prvej inštancie v rámci vykonaného dokazovania mal za preukázané, že žalobca odstúpil od platne uzatvorenej kúpnej zmluvy, uzatvorenej medzi ním a D. E., čím sa zmluva zrušila od počiatku. Výzvou zo dňa 17.09.2013 žalobca vyzval D. E., aby v lehote 3 dní od doručenia výzvy uhradil kúpnu cenu, s tým, že ak v uvedenej lehote nezaplatí, v zmysle § 517 ods. 1 OZ je oprávnený odstúpiť od zmluvy. Predmetná výzva bola M. Bverkymu doručená 18.09.2013 (č. l. 7). Z uvedeného je zrejmé, že žalobca platne odstúpil od kúpnej zmluvy, keď podaním zo dňa 23.09.2023 oznámil žalobca D. E., že nakoľko ani na základe výzvy zo dňa 17.09.2023 neuhradil kúpnu cenu, odstupuje od predmetnej kúpnej zmluvy uzatvorenej dňa 20.06.2013 v zmysle § 517 ods. 1 OZ a žiada o vrátenie nehnuteľností, vlastnícke právo ktorých bolo na neho predmetnou kúpnou zmluvou prevedené. Odstúpenie od zmluvy bolo D. E. doručené 24.9.2013 (č. l. 8). 4. Keďže odstúpením od zmluvy sa zmluva od počiatku zrušila, vzniká nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia, keďže právny dôvod plnenia odpadol. V danom prípade žalobca previedol na D. E. nehnuteľnosť avšak plneniu zo strany D. E. v podobe uhradenia kúpnej ceny nedošlo, preto súd dospel k záveru, že žalobca v dôsledku zrušenia kúpnej zmluvy sa opätovne stal vlastníkom predmetných nehnuteľností, ktoré boli predmetom kúpnej zmluvy uzatvorenej medzi žalobcom a D. E. a teda súd žalobe, ktorou sa žalobca domáhal určenia vlastníckeho práva k vyššie uvedenej nehnuteľnosti, vyhovel.
5. Vzhľadom na to, že výsledky vykonaného dokazovania preukázali, že kúpna zmluva zo dňa 06.09.2013 je absolútne neplatným právnym úkonom, a teda aj aj kúpna zmluva uzatvorená následne 16.09.2013 je z uvedeného titulu absolútne neplatná, súd žalobe podanej žalobcom v plnom rozsahu vyhovel, keďže v spore preukázal, že platne odstúpil od platnej kúpnej zmluvy uzatvorenej dňa 20.06.2013, čím sa kúpna zmluva zrušila a súd určil, že žalobca je výlučným vlastníkom nehnuteľností špecifikovaných v petite žaloby. 6. O nároku na náhradu trov konania súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP a žalobcovi, ktorý mal plný úspech vo veci priznal proti žalovanému náhradu trov konania (pred súdom 1. inštancie a pred odvolacím súdom, keďže uvedené sa posudzuje ako jedno konanie) v rozsahu 100 %, o výške ktorých rozhodne súdny úradník samostatným uznesením do 60 dní po právoplatnosti tohto rozhodnutia. 7. Rozsudok súdu prvej inštancie napadol v zákonnej lehote odvolaním žalovaný, ktorý sa domáhal, aby odvolací súd v zmysle § 388 CSP rozhodnutie súdu prvej inštancie zmenil a žalobu žalobcu zamietol a priznal mu voči žalobcovi nárok na náhradu trov prvoinštančného ako aj odvolacieho konania v rozsahu 100 % o výške. Žalovaný uviedol, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Tým sú dané odvolacie dôvody v zmysle § 365 ods. 1 písm. f) a h) Civilného sporového poriadku. 8. Súd prvej inštancie v rámci vyriešenia predbežnej otázky posúdil ako absolútne neplatný právny úkon kúpnu zmluvu zo dňa 06.09.2013 uzatvorenú medzi tretími osobami odlišnými od subjektov strán sporu. Jednalo sa o kúpnu zmluvu medzi D. E. ako predávajúcim na jednej strane a D. F. ako kupujúcim na strane druhej, predmetom ktorej bol prevod vlastníckeho práva vo vzťahu k nehnuteľnostiam, ktoré sú predmetom sporu. Z dôvodu posúdenia označenej zmluvy ako absolútne neplatného právneho úkonu, súd prvej inštancie posúdil ako absolútne neplatné aj následné kúpne zmluvy s poukazom na zásadu, že nikto nemôže previesť na iného viac práv ako má sám. Súčasne súd prvej inštancie dospel k právnemu názoru, že pre vyslovenú neplatnosť Kúpnej zmluvy zo dňa 06.09.2013 jednak nedošlo k prevodu vlastníckeho práva z M. E. na tretiu osobu, a jednak s poukazom na prejav vôle žalobcu zo dňa 23.09.2013 o odstúpení od Kúpnej zmluvy zo dňa 20.06.2013 uzatvorenej medzi jeho osobou ako predávajúcim a D. E. ako kupujúcim, súčasne došlo k obnoveniu vlastníckeho práva žalobcu k príslušným nehnuteľnostiam. Nie je však sporné, že v prípade Kúpnej zmluvy zo dňa 20.06.2013 sa nejednalo o absolútnu neplatnosť právneho úkonu. 9. Podľa žalovaného bolo určujúcou otázkou v prejednávanej právnej veci zodpovedanie otázky, či prejav vôle žalobcu zo dňa 23.09.2013 o odstúpení od Kúpnej zmluvy zo dňa 20.06.2013 doručený kupujúcemu podľa označenej kúpnej zmluvy dňa 24.09.2013, má akýkoľvek dopad na právne postavenie žalobcu, ktorý svoje vlastnícke právo vo vzťahu k príslušným nehnuteľnostiam nadobudol na základe Kúpnej zmluvy zo dňa 16.09.2013, ktorej vklad do katastra nehnuteľností bol povolený vtedajšou Správou katastra Nitra už dňa 18.09.2013. Teda v čase, kedy žalobca ešte ani neurobil jeho prejav vôle o odstúpení od Kúpnej zmluvy zo dňa 20.06.2013. Naviac za situácie, ak žalovaný predmetné nehnuteľnosti ani nenadobudol od osoby kupujúceho (M. Berkyho) podľa Kúpnej zmluvy zo dňa 20.06.2013, ale od osoby, ktorá predmetné nehnuteľnosti nadobudla na základe Kúpnej zmluvy zo dňa 06.09.2013 bližšie označenej v bode 3) tohto odvolania. 10. Pred uskutočnením prejavu vôle žalobcu zo dňa 23.09.2013 o odstúpení od Kúpnej zmluvy zo dňa 20.06.2013 boli nehnuteľnosti, ktoré boli predmetom prevodu podľa označenej kúpnej zmluvy, dotknuté ďalšími dvomi právoplatnými rozhodnutiami o povolení vkladu vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností. Odstúpením od zmluvy sa síce obnovuje pôvodný stav vlastníckych pomerov avšak len za predpokladu, že medzičasom nedošlo k povoleniu vkladu vlastníckeho práva k príslušným nehnuteľnostiam na tretiu osobu resp. osoby. Predpokladom obnovenia vlastníctva prevodcu je skutočnosť, že vlastníctvo dotknutej nehnuteľnosti nebolo pred odstúpením od zmluvy nadobudnuté treťou osobou. Inak povedané, k obnove vlastníckeho práva môže dôjsť len v prípade, ak v medziobdobí od uzatvorenia zmluvy a následným odstúpením od nej nedošlo k prevodu na ďalšiu osobu. Zrušenie zmluvy medzi prvým vlastníkom a kupujúcim 1/ nemá dopad na platnosť a účinnosť samostatnej zmluvy medzi kupujúcim 1/ a kupujúcim 2/, na základe ktorej kupujúci 2/ nadobudol vlastnícke právo od kupujúceho 1/ pred zrušením zmluvy medzi prvým vlastníkom a kupujúcim 1/. Odstúpením od zmluvy podľa § 48 ods. 2 Občianskeho zákonníka sa síce zmluva od počiatku ruší, avšak len s účinkami medzi jej účastníkmi. Len takýto výklad účinkov odstúpenia od zmluvy podľa § 48 ods. 2 Občianskeho zákonníka
je súladný s princípom právnej istoty (viď aj rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 30. marca 2010, sp. zn. 2Cdo 311/2008, rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 20. decembra 2011, sp. zn. 6Cdo 221/2010, či nález Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 30. 09. 2010, sp. zn. I. ÚS 350/08). 11. Žalovaný zároveň tvrdí, že vlastnícke právo k nehnuteľnostiam, ktoré sú predmetom sporu, jednoznačne nadobudol dobromyseľne. V konaní nebolo preukázané akékoľvek ľahkovážne, neopatrné, či protiprávne konanie žalovaného v súvislosti s nadobudnutím jeho vlastníckeho práva. Naopak, v konaní bolo nad akúkoľvek pochybnosť preukázané, že žalovaný si ako kupujúci splnil všetky svoje zmluvné ako aj zákonné povinnosti. Vrátane riadnej úhrady dojednanej výšky kúpnej ceny. Súd prvej inštancie spochybnil dobrú vieru žalovaného ako kupujúceho výlučne s poukazom na jednotlivé prevody vlastníckeho práva k príslušným nehnuteľnostiam, ktoré mali byť vykonané v krátkej dobe. Takýto postup je podľa právneho názoru žalovaného celkom nedôvodný, keď zo žiadneho právneho predpisu nevyplýva dĺžka časového okamihu, po ktorú je vlastník veci, či už hnuteľnej alebo nehnuteľnej, povinný túto vlastniť pred prevodom svojho vlastníckeho práva na tretiu osobu. Je zrejmé, že časový sled uzavretia jednotlivých kúpnych zmlúv vo vzťahu k totožnému predmetu prevodu nemá a objektívne ani nemôže mať žiadny vplyv na platnosť takýchto právnych úkonov (samozrejme za splnenia podmienky, že sa nejedná o absolútne neplatné právne úkony, čo však nie je prípadom prejednávanej veci). Žalovaný v tejto súvislosti poukazuje i na fakt, že samotný žalobca nadobudol vlastnícke právo k predmetným nehnuteľnostiam v roku 2013, pričom kúpna zmluva, ktorou previedol vlastnícke právo k rovnakým nehnuteľnostiam na tretiu osobu, bola uzavretá dňa 20.06.2013, t.j. rovnaký kalendárny rok a len niekoľko mesiacov od nadobudnutia vlastníckeho práva žalobcom. Žalovaný je právneho názoru, že povinnosť unesenia dôkazného bremena na preukázanie neexistencie dobromyseľnosti žalovaného pri nadobúdaní jeho vlastníckeho práva spočívala výlučne na žalobcovi. Žalobca bol povinný v konaní pred súdom prvej inštancie preukázať konkrétne právne relevantné okolnosti, ktoré by vylučovali alebo spochybňovali dobromyseľnosť žalovaného pri uzatváraní Kúpnej zmluvy zo dňa 16.09.2013. Za právne relevantnú okolnosť však určite nemožno považovať súdom prvej inštancie tvrdené údajné „urýchlené“ prevody. Predovšetkým však dôkazné bremeno na preukázanie neexistencie dobromyseľnosti žalovaného pri nadobúdaní jeho vlastníckeho práva zaťažovalo žalobcu a nie súd prvej inštancie. Súd prvej inštancie podľa názoru žalovaného svojím postupom, kedy iniciatívne vzhliadol údajnú nedobromyseľnosť v postupe žalovaného pri nadobúdaní vlastníckeho práva, konal v rozpore so zásadou rovnosti zbraní, so zásadou spravodlivého súdneho konania a so zásadou kontradiktórnosti konania. 12. Súd prvej inštancie sa vôbec nevyporiadal so skutočnosťou, že to bol práve žalobca, ktorý pri uzatváraní kúpnej zmluvy a prevode vlastníckeho práva k dotknutým nehnuteľnostiam na tretiu osobu konal zjavne ľahkovážne. Bol to žalobca, ktorý dopustil, aby došlo k vkladu vlastníckeho práva v prospech tretej osoby na základe Kúpnej zmluvy zo dňa 20.06.2013 bez obdržania kúpnej ceny. Hoci podľa dohodnutých zmluvných podmienok mal kupujúci žalobcovi ako predávajúcemu uhradiť kúpnu cenu už v deň podpisu označenej kúpnej zmluvy. Práve žalobca formuloval svoju výzvu na zaplatenie kúpnej ceny podľa Kúpnej zmluvy zo dňa 20.06.2013 s takmer trojmesačným časovým odstupom od jej uzatvorenia, konkrétne dňa 17.09.2013. Ak teda v čl. III. (bod 3.1) Kúpnej zmluvy zo dňa 20.06.2013 bolo účastníkmi zmluvy dohodnuté, že kupujúci vyplatí žalobcovi ako predávajúcemu dojednanú výšku kúpnej ceny v deň podpisu predmetnej kúpnej zmluvy, je nepochybné, že to bol práve žalobca, ktorý zjavne rezignoval na ochranu svojich majetkových práv a ktorý tak umožnil kupujúcemu podľa označenej kúpnej zmluvy vyhnúť sa povinnosti zaplatiť žalobcovi dojednanú výšku kúpnej ceny. Žalobca zjavne nepostupoval v súlade so zásadou, že právo patrí bdelým (pozorným, obozretným, opatrným, starostlivým), teda tým, ktorí sa aktívne zaujímajú o ochranu svojich práv a svoje povinnosti plnia s dostatočnou starostlivosťou a sú predvídaví aj čo do možnosti vzniku problémov v prípade neuhradenia dojednanej výšky kúpnej ceny zo strany kupujúceho. Výlučne žalobca svojím zjavne laxným, nezodpovedným a neopatrným postupom umožnil zápis vlastníckeho práva v prospech D. E. ako kupujúceho podľa označenej Kúpnej zmluvy zo dňa 20. 06. 2013, a to napriek zneniu čl. III. kúpnej zmluvy. Táto okolnosť však nemôže byť dávaná na ťarchu žalovaného a vlastníckeho práva, ktoré riadne nadobudol. 13. Žalovaný tiež v celom rozsahu namieta bod 22) odôvodnenia napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie. Žalovaný tvrdí, že tam uvádzané premisy zakladajú ďalší odvolací dôvod s poukazom na § 365 ods. 1 písm. f) Civilného sporového poriadku. Súd prvej inštancie v označenom bode uvádza, že zo
svedeckej výpovede D. E. malo vyplynúť, že menovaný nemal mať vôľu predmetné nehnuteľnosti, ktoré nadobudol od žalobcu, ďalej previesť na D. F., ale tieto pre nezaplatenie kúpnej ceny a pre komplikácie, ktoré mu s týmito vznikli, mali byť vrátené späť žalobcovi. 14. Uvedený bod odôvodnenia napadnutého rozsudku je pritom kľúčovým pre celé rozhodnutie vo veci, keďže súd prvej inštancie vyvodil absolútnu neplatnosť Kúpnej zmluvy zo dňa 06.09.2013 uzatvorenej medzi D. E. ako predávajúcim najednej strane a D. F. ako kupujúcim na strane druhej výlučne pre údajnú absenciu vôle D. E. previesť dané nehnuteľnosť na M. Ševčíka. Ani na pojednávaní dňa 15.07.2020 a ani podľa protokolu o vykonaní dôkazu pred dožiadaným súdom zo dňa 27.06.2018 však D. E. svoju vôľu predmetné nehnuteľnosti previesť na D. F. nikdy ani náznakom nespochybnil! Zo strany súdu prvej inštancie sa podľa presvedčenia žalovaného jedná o celkom nesprávne a nepravdivé tvrdenie a tvrdenie, ktoré je v zjavnom rozpore s výsledkami vykonaného dokazovania. A) V rámci výsluchu pred dožiadaným Okresným súdom v Hodoníně D. E. vo vzťahu k uzatvoreniu kúpnej zmluvy s D. F. ako kupujúcim uviedol, táto bola uzatvorená z iniciatívy D. E. z dôvodu vyhrážania sa jeho osobe a jeho matke zo strany osoby žalobcu a tretej osoby. B) V zápisnici o pojednávaní zo dňa 15.07.2020 svedok D. E. uviedol, že do nehnuteľností, ktoré zakúpil od žalobcu, sa nenasťahoval hneď, pričom následne nastala situácia, že žalobca chcel dané nehnuteľnosti naspäť a menovaný svedok sa pred osobou žalobcu musel dokonca schovávať, aby ho žalobca nenašiel. 15. Vzhľadom na to, že žalovaný považuje napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie za nesprávny čo do výroku vo veci samej, považuje žalovaný za nesprávny aj nadväzujúci výrok čo do jeho povinnosti zaplatiť žalobcovi náhradu trov konania v rozsahu 100%. 16. Výrok napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie čo do povinnosti žalovaného zaplatiť žalobcovi náhradu trov konania považuje žalovaný osobitne za nedôvodný aj s poukazom na charakter sporu. V konaní bolo jednoznačne preukázané, že žalovaný vedenie predmetného súdneho konania nijakým spôsobom nezavinil a v súvislosti s Kúpnou zmluvou zo dňa 16.09.2013 si riadne a včas splnil všetky svoje povinnosti. Naopak, bol to práve žalobca, ktorý konal minimálne ľahkovážne a neopatrne. Za tejto situácie považuje žalovaný jemu uloženú povinnosť zaplatiť žalobcovi náhradu trov konania opätovne za extrémne nespravodlivú. V kontexte uvedených okolností ma žalovaný za to, že v prípade, ak už súd prvej inštancie podanej žalobe vo veci samej vyhovel, existovali dôvody hodné osobitného zreteľa k tomu, aby súd s poukazom na § 257 Civilného sporového poriadku žalobcovi voči žalovanému nepriznal nárok na náhradu trov konania. 17. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu uviedol, že sa stotožňuje s rozhodnutím súdu prvej inštancie. Uviedol, že medzi stranami sporu nie je sporné, že v prípade kúpnej zmluvy zo dňa 20.06.2013 sa nejedná o absolútnu neplatnosť právneho úkonu. Súd prvej inštancie v rámci prejudiciálnej otázky posúdil Kúpnu zmluvu zo dňa 06.09.2013 uzatvorenú medzi D. E. ako predávajúcim na jednej strane a D. F. ako kupujúcim na strane druhej ako absolútne neplatný právny úkon. Predmetom tejto zmluvy bol prevod vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, ktoré sú predmetom sporu. Súd vyhodnotil kúpnu zmluvu zo dňa 06.09.2013 za absolútne neplatnú a ako absolútne neplatné zmluvy súd posúdil aj následné kúpne zmluvy, a to kúpnu zmluvu zo dňa 16.09.2013 uzatvorenú medzi D. F. ako predávajúcim na jednej strane a žalovaným ako kupujúcim na starne druhej. Súd v tejto súvislosti poukazuje na rímsku zásadu, že nikto nemôže na druhého previesť viac práv ako má on sám. (ods. 29 odôvodnenia ozsudku). V danom prípade nebola ani hodnoverne preukázaná dobrá viera žalovaného ako nadobúdateľa, a to s poukazom na jednotlivé prevody vlastníckeho práva, ktoré boli vykonané vo veľmi krátkom čase. Tieto skutkové okolnosti, a to absencia vážnosti právneho úkonu na jednej strane a nemožnosť priznať ochranu dobromyseľného nadobúdateľa žalovanému na strane druhej, v spojení s výkladom príslušných ustanovení a rozsiahlou judikatúrou najvyšších súdnych autorít (napr. Najvyšší súd SR, sp. zn. 8 Sžo 17/2007) jednoznačne osvedčujú záver, že kúpne zmluvy medzi D. E. a D. F. následne medzi D. F. a žalovaným je potrebné označiť ako absolútne neplatné. Súd prvej inštancie sa následne musel vysporiadať s otázkou žalobcovho odstúpenia od platne uzatvorenej kúpnej zmluvy uzatvorenej medzi ním a D. E.. Žalobca výzvou zo dňa 17.09.2013 vyzval kupujúceho D. E. na zaplatenie dohodnutej kúpnej ceny. Keďže kupujúci E. kúpnu cenu ani dodatočne nezaplatil, využil žalobca svoje zákonné právo a od kúpnej zmluvy odstúpil. Z konania kupujúceho E. od samého začiatku je zrejmé, že jeho konanie bolo koordinované s ďalšími osobami s účelom pripraviť žalobcu o nehnuteľnosť a nezaplatiť mu za to žiadnu kúpnu cenu. Keďže nasledujúce kúpne zmluvy, teda kúpna zmluva zo dňa 06.09.2013 medzi D. E. a D. F. a kúpna zmluva zo dňa 16.09.2013 medzi D. F. a žalovaným sú neplatné z dôvodov, ktoré žalobca
prezentuje od samého začiatku a s ktorými sa stotožnil aj prvostupňový súd, tak odstúpením žalobcu od kúpnej zmluvy z 20.06.2013, je jediným vlastníkom predmetných nehnuteľností žalobca. Vzhľadom na vyššie uvedené žalobca navrhuje, aby odvolací súd po preskúmaní veci rozhodol tak, že rozsudok súdu prvej inštancie potvrdzuje a žalobcovi priznáva nárok na náhradu trov konania a právneho zastúpenia v rozsahu 100 %. 18. Krajský súd v Nitre ako súd odvolací (§ 34 CSP) po zistení, že odvolanie bolo podané oprávnenou osobou, v zákonom stanovenej lehote (§ 362 CSP), a že spĺňa náležitosti § 365 a nasl. CSP, preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie, viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379 a § 380 CSP), bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP) a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné ako vecne správny v zmysle ust. § 387 ods. 1 CSP potvrdiť. 19. Predmetom konania je žaloba, ktorou sa žalobca domáhal určenia, že je výlučným vlastníkom sporných nehnuteľností. Súd prvej inštancie v poradí druhým napadnutým rozsudkom žalobe vyhovel. 20. Žalovaný považoval za podstatné vyriešenie otázky, či prejav vôle žalobcu zo dňa 23.09.2013 o odstúpení od Kúpnej zmluvy zo dňa 20.06.2013 doručený kupujúcemu dňa 24.09.2013, má akýkoľvek dopad na právne postavenie žalobcu, ktorý vlastnícke právo k sporným nehnuteľnostiam nadobudol v čase, kedy ešte žalobca neuskutočnil svoj prejav vôle odstúpiť od zmluvy. Bol toho názoru, že k obnove vlastníckeho práva môže dôjsť len v prípade, ak v medziobdobí od uzatvorenia zmluvy a následným odstúpením od nej nedošlo k prevodu na ďalšiu osobu. 21. Najvyšší súd SR v rozsudku zo dňa 20.07.2011, sp. zn. 6Sžo/229/2010 uviedol, že odstúpenie od zmluvy má i vecnoprávne účinky, obnovuje sa v dôsledku neho pôvodný stav, t.j. zo zákona sa obnovuje vlastnícke právo prevodcu. Predpokladom takéhoto obnovenia vlastníctva prevodcu je však skutočnosť, že vlastníctvo dotknutej nehnuteľnosti nebolo pred odstúpením od zmluvy dobromyseľne nadobudnuté treťou osobou. 22. Odvolací súd tiež poukazuje na rozsudok Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 2Cdo/311/2008 zo dňa 30.03.2010 (na ktorý v odvolaní poukazoval aj žalovaný), ktorý uviedol, že práva a povinnosti, ktoré vznikajú z právneho vzťahu, sa týkajú výlučne jeho účastníkov. Vzťah medzi účastníkmi zmluvy, a to vrátane odstúpenia od zmluvy, sa teda môže prejaviť len a len medzi nimi a nemôže mať vplyv na postavenie tretích osôb, ktoré v súlade so zákonom nadobudli vlastnícke právo k veci. Účinným odstúpením od zmluvy sa zmluva od počiatku zrušuje (§ 48 ods. 2 OZ) a nastupuje režim vyplývajúci z bezdôvodného obohatenia v zmysle § 457 O.z. Každý z účastníkov je teda povinný vrátiť druhému všetko, čo podľa zmluvy dostal. Ak v prejednávanej veci žalobca platne odstúpil od zmluvy, ktorú uzavrel so žalovanou 1/, vzniká medzi nimi vzájomná reštitučná povinnosť (§ 457 O.z.). Ak to nie je dobre možné (žalovaná 1/ už nie je vlastníkom nehnuteľností), musí sa poskytnúť peňažná náhrada. Nemožno teda bez ďalšieho vyvodiť, že odstúpenie od prvej z radu kúpnych zmlúv o prevode nehnuteľností, vedie k obnoveniu vlastníckeho práva v prospech pôvodného vlastníka na úkor každého ďalšieho vlastníka, ktorý vlastnícke právo nadobudol pred odstúpením od zmluvy. Dovolací súd sa v tejto otázke stotožňuje s názorom odvolacieho súdu, že by došlo k nútenému obmedzeniu vlastníckeho práva neskorších vlastníkov, a to postupom v rozpore s čl. 20 ods. 4 Ústavy SR a čl. 11 ods. 4 Listiny základných práv a slobôd. Platnosť právneho úkonu je nutné posudzovať vždy podľa právneho stavu, kedy k úkonu došlo. Nadobudnutie vlastníckeho práva žalovanými 3/ a 4/ treba posudzovať podľa stavu v čase, kedy došlo k uzavretiu danej kúpnej zmluvy. Výkon práva žalobcu na vrátenie plnenia po platnom odstúpení určenom žalovanej 1/ nesmie bez právneho dôvodu zasahovať do práv a oprávnených záujmov žalovaných 3/ a 4/ a nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi (§ 3 O.z.). Títo sa stali vlastníkmi nehnuteľností po tom, ako sa žalobca rozhodol vzdať sa svojho vlastníckeho práva - predal nehnuteľnosti žalovanej 1/. Jedine od nej má žalobca právo domáhať sa vrátenia poskytnutého plnenia - vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam. Keďže žalovaná 1/ už v čase odstúpenia nebola vlastníčkou nehnuteľností, môže od nej žiadať peňažnú náhradu - kúpnu cenu. Žalobca však nemá priame právo voči ďalším nadobúdateľom, ak nepreukáže neplatnosť/ neúčinnosť právnych úkonov, na základe ktorých vlastníctvo nadobudli. Jeho požiadavka prinavrátenia vlastníckeho práva od žalovaných 3/ a 4/ je v rozpore nielen s § 3 O.z., ale je aj, ako už bolo uvedené, zásahom do vlastníckeho práva, a teda v rozpore s čl. 20 Ústavy SR, čl. 11 Listiny základných práv a slobôd.
23. Vzhľadom na citované rozhodnutia odvolací súd dospel k záveru, že bolo na mieste, keď súd prvej inštancie skúmal platnosť zmlúv na základe ktorých došlo k prevodu vlastníckeho práva na žalovaného. Hoci v čase povolenia vkladu vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností na základe kúpnej zmluvy zo dňa 06.09.2013 a kúpnej zmluvy zo dňa 16.09.2013 nebolo účinne doručené odstúpenie od kúpnej zmluvy zo dňa 20.06.2013 žalobcu kupujúcemu, bolo potrebné, aby sa súd prvej inštancie v rámci predbežnej otázky vysporiadal s platnosťou týcho zmlúv. 24. Súd prvej inštancie na základe vykonaného dokazovania dospel k záveru, že kúpna zmluva zo dňa 06.09.2013 je absolútne neplatným právnym úkonom podľa § 37 OZ, pretože p. D. E. nemal vôľu sporné nehnuteľnosti, ktoré nadobudol od žalobcu ďalej previesť na p. D. F.. Žalovaný v odvolaní namietal, že z vykonaného dokazovania nevyplynulo, že p. D. E. nemal vôľu sporné nehnuteľnosti previesť na p. F.. Odvolací súd sa však stotožňuje s právnym záverom súdu prvej inštancie, že z výpovede p. D. E. zo dňa 15.07.2020 (č. l. 301 - 302) nevyplýva úmysel p. E. predmetné nehnuteľnosti ďalej previesť. Skôr sa javí, že p. E. podpisoval túto kúpnu zmluvu v domnení, že p. G. a p. F. vybavujú prevod nehnuteľností naspäť na p. B., pričom p. E. za predmetný prevod nehnuteľností, ani neobržal kúpnu cenu. Odvolací súd teda súhlasí s názorom súdu prvej inštancie, že nedostatok vážnej vôle p. E. pri uzatváraní kúpnej zmluvy zo dňa 06.09.2013 má za následok absolútnu neplatnosť právneho úkonu podľa § 37 OZ, na ktorú súd musí prihliadať ex oficio, a preto námietku žalovaného nepovažuje za dôvodnú. 25. Súd prvej inštancie ďalej hodnotil, či možno ochranu skutočného vlastníka nehnuteľností zaručenou zásadou: „nikto nemôže previesť viac práv, než má sám“ prelomiť chranou dobrej viery nadobúdateľa. Prvoinštančný súd dospel k záveru, že žalovaný nepreukázal dobrú vieru ako nadobúdateľa sporných nehnuteľností. Podľa názoru súdu nebola dobrá viera žalovaného hodnoverne preukázaná, a to s poukazom na jednotlivé prevody vlastníckeho práva, ktoré boli vykonané v enormne krátkej dobe. Keďže súd vyhodnotil kúpnu zmluvu zo dňa 06.09.2013 za absolútne neplatný právny úkon, považoval za absolútne neplatný právny úkon aj kúpnu zmluvu zo dňa 16.09.2013 uzatvorenú medzi p. F. a žalovaným, a to s poukazom na rímsku zásadu nemo plus iuris ad alium transferre potest quam ipse habet. 26. V nadväznosti na uvedené skutočnosti, odvolací súd dáva stranám konania do pozornosti uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 27. apríla 2021, sp. zn. 1VObdo/2/2020 v ktorom najvyšší súd dospel k záveru, že na základe absolútne neplatného právneho úkonu nie je možné nadobudnúť vlastnícke právo, a to ani v prípade, že na jeho podklade bol uskutočnený vklad vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností. S poukazom na právnu zásadu, podľa ktorej nikto nemôže previesť na iného viac práv, ako sám má (nemo plus iuris ad alium transferre potest quam ipse habet), nemôže platne previesť vlastnícke právo k nehnuteľnosti na inú osobu ten, kto je na základe absolútne neplatného právneho úkonu vedený v katastri nehnuteľností ako vlastník nehnuteľností. Dobrá viera nadobúdateľa, že hnuteľnú alebo nehnuteľnú vec nadobúda od vlastníka, má vplyv na nadobudnutie vlastníckeho práva, len pokiaľ zákon v taxatívne vymedzených prípadoch nadobudnutie vlastníckeho práva s poukazom na dobrú vieru ich nadobúdateľa výslovne upravuje. V iných prípadoch právna úprava de lege lata nadobudnutie vlastníckeho práva od nevlastníka s poukazom na dobrú vieru nadobúdateľa neumožňuje. Ustanoveniu ods. 1 zákona č. 162/1995 Z. z. o katastri § 70 nehnuteľností a o zápise vlastníckych a iných práv k nehnuteľnostiam (katastrálny zákon), ktoré upravuje hodnovernosť údajov katastra, nezodpovedá výklad, podľa ktorého už len sama evidencia vlastníctva nehnuteľnosti v katastri nehnuteľnosti zakladá dobrú vieru evidovaného vlastníka v to, že je vlastník. 27. S prihliadnutím na tieto závery najvyššieho súdu, aj keď v prejednávanej veci došlo k odstúpeniu od kúpnej zmluvy zo dňa 20.06.2013 až po povolení vkladu vlastníckeho práva žalovaného do katastra nehnuteľností dňa 18.09.2013, je potrebné prihliadať na tie skutočnosti, že kúpnu zmluvu zo dňa 06.09.2013 je potrebné považovať za absolútne neplatný právny úkon, na základe ktorého p. F. nikdy nemohol nadobudnúť vlastnícke právo k sporným nehnuteľnostiam a ani ho následne platne previesť na tretiu osobu. Teda aj kúpnu zmluvu zo dňa 16.09.2013, ktorú uzatvoril p. F. so žalovaným je potrebné považovať za absolútne neplatný právny úkon, pretože k prevodu vlastníckeho práva došlo v rozpore so zásadou nemo plus iuris ad alium transferre potest quam ipse habet. Žalovaného v tomto prípade nemožno považovať za dobromyseľného nadobúdateľa nehnuteľností, pretože nejde o taxatívne vymedzený prípad nadobudnutia vlastníckeho práva, ktorý zákon chráni dobromyseľného nadobúdateľa s poukazom na dobrú vieru. Z uvedeného dôvodu nie je ani dôvodná námietka žalovaného, že dôkazné bremeno na preukázanie nedobromyseľnosti žalovaného zaťažovalo žalobcu. Keďže súd prvej inštancie
správne posúdil neplatnosť právnych úkonov zo dňa 06.09.2013 a zo dňa 16.09.2013, potom došlo k platnému a účinnému odstúpeniu od kúpnej zmluvy zo dňa 20.06.2013 a obnoveniu vlastníckeho práva k sporným nehnuteľnostiam v prospech žalobcu. 28. Z uvedených dôvodov preto odvolací súd rozsudok súd prvej inštancie ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil. Odvolací súd považuje rozhodnutie súdu prvej inštancie za správne aj vo výroku o nároku o náhrade trov konania, pričom, ani podľa názoru odvolacieho súdu nemožno v prejednávanej veci vzhliadnuť dôvody hodné osobitného zreteľa podľa § 257 CSP, pre ktoré by žalobcovi nárok na ich náhradu nepriznal. Skutočnosť, že žalobca využil svoje právo na odstúpenie od kúpnej zmluvy zo dňa 20.06.2013 s odstupom troch mesiacov, nemožno považovať za ľahkovážne, keď ako vyplynulo z vykonaného dokazovania k následným prevodom vlastníckeho práva došlo na základe neplatných právnych úkonov. Žalovaný mal možnosť uznať dôvodnosť žalobcovho nároku hneď na začiatku sporu a predísť tak navyšovaniu trov konania, čo však nevyužil a v spore pokračoval, preto odvolací súd nevidí dôvod, pre ktorý by v spore úspešnému žalobcovi nemal súd priznať nárok na náhradu trov konania, ktoré mu v konaní vznikli. 29. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol podľa ust. § 396 ods. 1 CSP, v spojení s ust. § 255 ods. 1 CSP a úspešnému žalobcovi priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. 30. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419, § 420, § 421 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).