Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Prešov Spisová značka: 19CoE/40/2011 Identifikačné číslo súdneho spisu: 8710201490 Dátum vydania rozhodnutia: 03. 11. 2011 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zlata Simková ECLI: ECLI:SK:KSPO:2011:8710201490.1 Uznesenie Krajský súd v Prešove v exekučnej veci oprávneného EOS KSI Slovensko, s.r.o., so sídlom Údernícka 5, 851 01 Bratislava, IČO: 35 724 803, zast. Advokátskou kanceláriou TOMÁŠ KUŠNÍR, s.r.o., Údernícka 5, 851 01 Bratislava, IČO: 36 613 843, proti povinnému W. W., nar. XX.XX.XXXX, bytom R. B. XXXX/ XX, XXX XX W., o vymoženie 325,14 eur s príslušenstvom, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Poprad č. k. 13Er/54/2010 - 12 zo dňa 02.06.2010 takto jednohlasne r o z h o d o l : P o t v r d z u j e uznesenie. Oprávnený n e m á právo na náhradu trov odvolacieho konania. o d ô v o d n e n i e : Napadnutým uznesením súd prvého stupňa zastavil exekučné konanie proti povinnému o vymoženie úroku z omeškania vo výške 0,05% denne zo sumy 325,14 eur od 06.09.2009 do zaplatenia. Rozhodnutie odôvodnil tým, že pri preskúmaní žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrhu na vykonanie exekúcie a exekučného titulu v zmysle § 44 ods. 2 Exekučného poriadku dospel k záveru, že rozhodcovský rozsudok, ktorý je exekučným titulom v konaní, zaväzuje povinného ako účastníka konania na plnenie v časti, týkajúcej sa uplatneného úroku z omeškania k úroku, ktorý značne prevyšuje zákonný úrok z omeškania podľa § 3 ods. 1 nariadenia č. 87/1995 Z. z., účinného v čase omeškania. Úrok z omeškania priznaný rozhodcovským rozsudkom považoval za neprimeraný a priečiaci sa dobrými mravom. Výška úroku z omeškania 0,05% denne predstavuje úrok z omeškania 18,25% ročne. Takúto výšku úroku z omeškania nemožno považovať za primeranú. Navyše, podľa § 39 Občianskeho zákonníka ide o právny úkon, ktorý je v časti vymedzenia úrokov z omeškania absolútne neplatný, nakoľko odporuje zákonu, konkrétne ustanoveniu § 517 Občianskeho zákonníka. Preto exekúciu v časti, týkajúce sa vymoženia úroku z omeškania aj bez návrhu zastavil, keďže v tejto časti rozhodcovský rozsudok zaväzuje povinného na plnenie, ktoré je právom nedovolené, je v rozpore s dobrými mravmi ako i s poctivým obchodným stykom, a preto ide o protiprávnosť výroku rozsudku rozhodcovského súdu. Proti tomuto uzneseniu podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie oprávnený. Namietal, že prvostupňový súd nesprávne právne posúdil vec a v prejednávanej veci prekročil rámec svojej preskúmavacej činnosti, ktorú mu zveril zákon. Právoplatný rozhodcovský rozsudok má tie isté vlastnosti, ako právoplatný rozsudok všeobecného súdu SR, čo znamená, že je prekážkou pre opätovné prejednanie veci, je právne záväzný a po uplynutí lehoty na plnenie je vykonateľný, teda je spôsobilý byť podkladom pre výkon exekúcie. Citujúc ustanovenie § 44 ods. 2 Exekučného poriadku oprávnený ďalej namietal, že uvedené ustanovenie upravuje povinnosť exekučných súdov zamietnuť žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v prípade, ak žiadosť o udelenie poverenia a exekučný titul sú v rozpore so zákonom. Exekučný súd v konaní o vydanie poverenia z predložených dokladov posudzuje uvedené listiny z formálnej a materiálnej stránky. Exekučný súd sa v rámci materiálneho prieskumu musí obmedziť len na skúmanie výroku exekučného titulu. Splnenie podmienok zamietnutia žiadosti o udelenie poverenia musí mať povahu zjavného nedostatku listín. Požiadavka materiálnej stránky exekučného titulu vyplýva zo samotnej povahy exekučného konania, kde konajúci súd nemá možnosť inak, ako z exekučného titulu sa oboznámiť s priebehom rozhodcovského konania. V rámci exekučného konania súd nemôže zaujímať právne stanoviská a úvahy k výroku samotného exekučného titulu a musí sa obmedziť len na také dôvody zamietnutia žiadosti o udelenie poverenia, ktoré majú povahu skutkovo zjavných dôvodov. Exekučný súd je príslušný konať iba ako exekučný súd a nie je vecne príslušný konať vo veci ako súd vyššej inštancie. Ustanovenie § 45 zákona o rozhodcovskom konaní neumožňuje exekučnému súdu skúmať vecnú správnosť rozhodcovského rozhodnutia. Odvolávajúc sa na rozsudok Súdneho dvora EÚ vo veci C-40/08 a judikatúru Súdneho dvora a právo Spoločenstva oprávnený tiež namietal, že z európskeho práva nemožno za súčasného právneho stavu vyvodzovať záver, podľa ktorého by exekučný súd mal povinnosť preskúmavať exekučný titul a nahradiť tak pasivitu spotrebiteľa, ktorý o svojich právach vedel, ale neuplatnil si ich. Komunitárne právo neukladá vnútroštátnemu exekučnému súdu žiadne iné priame povinnosti preskúmavať vecnú správnosť rozhodcovského rozsudku, okrem prípadu, že by bola narušená zásada rovnocennosti. Namietaným postupom a rozhodovaním súdu dochádza k neoprávnenému zásahu do základného práva oprávneného na súdnu ochranu a porušovaniu princípu právnej istoty a zároveň je povinnému poskytovaná ochrana jeho práv na úkor oprávneného. Na základe uvedeného oprávnený žiadal, aby odvolací súd napadnuté uznesenie zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Oprávnený si zároveň uplatnil aj trovy právneho zastúpenia v odvolacom konaní, a to vo výške 23,40 eur s DPH, pozostávajúce z jednej polovice základnej sadzby tarifnej odmeny za úkon právnej služby vo výške 14,82 eur s DPH a režijného paušálu k úkonu právnej služby vo výške 8,58 eur (t. j. 7,21 eur + 19% DPH), za podanie odvolania. Krajský súd v Prešove ako odvolací súd na základe podaného odvolania preskúmal uznesenie súdu prvého stupňa spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo v zmysle zásad uvedených v ustanovení § 212 O.s.p., bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa ustanovenia § 214 O.s.p. a zistil, že odvolanie oprávneného nie je dôvodné. Predmetom odvolacieho konania je posúdenie, či je možné viesť exekúciu na úroky z omeškania, ktoré boli dohodnuté v zmluve o pôžičke, uzatvorenej medzi právnym predchodcom oprávneného QUATRO, a.s. Kežmarok a povinným dňa 01.11.2004. Je nepochybné, že uzavretá zmluva je zmluvou spotrebiteľskou. V čase uzatvárania tejto zmluvy neobsahoval Občiansky zákonník v § 53 medzi príkladmo vymenovanými neprijateľnými podmienkami tú, ktorú požaduje od spotrebiteľa, ktorý nesplnil svoj záväzok, aby zaplatil takú vysokú sumu ako sankciu spojenú s nesplnením jeho záväzku. Takáto neprimeraná podmienka bola zapracovaná do ustanovenia § 52 ods. 4 Občianskeho zákonníka až s účinnosťou od 01. 01. 2008. Vychádzajúc zo Smernice Rady 93/13/EHS, na ktorú sa oprávnený odvolával, odvolací súd konštatuje, že táto nadobudla účinnosť už od 21. 04. 1993 a táto vo svojej Prílohe v článku 3 ods. 3 v bode 1, písm. e) označila za nekalú podmienku takú, ktorej zmyslom alebo účinkom je požadovať od spotrebiteľa, ktorý nesplnil svoj záväzok, aby zaplatil neprimerane vysokú sumu ako náhradu. Článok 6 Smernice Rady 93/13/EHS ukladá členským štátom zabezpečiť, aby nekalé podmienky použité v zmluvách uzavretých so spotrebiteľom zo strany predajcu alebo dodávateľa podľa ich vnútroštátneho práva, neboli záväzné pre spotrebiteľa a aby zmluva bola podľa týchto podmienok naďalej záväzná pre strany, ak je jej ďalšia existencia možná bez nekalých podmienok. Vo vzťahu k rozhodnutiu vo veci C-40/08, na ktoré sa oprávnený tiež odvolal, odvolací súd uvádza, že sa jedná o kogentné ustanovenie, ktoré smeruje k nahradeniu formálnej rovnováhy, ktorú zmluva nastoľuje medzi právami a povinnosťami zmluvných strán, skutočnou rovnováhou, ktorá medzi nimi môže znovu zaviesť rovnosť (čl. 30 uvedeného rozsudku). Tento článok musí byť považovaný za ustanovenie rovnocenné s vnútroštátnymi pravidlami, ktoré majú v rámci vnútroštátneho právneho poriadku právnu silu noriem verejného poriadku (bod 52 vo veci C-40/08). Tak ako uviedol prvostupňový súd, ku dňu 01.11.2004, kedy bola medzi oprávneným a povinným uzavretá zmluva o pôžičke, bola výška úrokov z omeškania upravená v § 3 Nariadenia Vlády SR č. 87/1995 Z. z. tak, že jej výška sa rovná dvojnásobku diskontnej sadzby určenej Národnou bankou Slovenska platnej k 1. dňu omeškania s plnením peňažného dlhu. Ku dňu 06.09.2009 činila základná úroková sadzba ECB 1,00%, pričom výška úrokov o 8 percentuálnych bodov vyššia predstavuje 9,00%- ný ročný úrok z omeškania. Výška zákonného úroku z omeškania k prvému dňu omeškania (06.09.2009) predstavuje výšku 9,00%. Vzhľadom na to, že účastníci nepochybne uzatvorili zmluvu spotrebiteľskú, odvolací súd považuje za správny postup prvostupňového súdu, pokiaľ tento zisťoval, či dohodnutá výška úrokov z omeškania nespĺňa charakteristiku nekalej podmienky v zmysle prílohy čl. 3 Smernice Rady ES 93/13/EHS uvedenú v bode 1. písm. e), t.j. či nie je neprimerane vysoká. Z citovanej smernice nie je možné vyvodiť taký výklad, že neprimerane vysoký je každý dohodnutý úrok z omeškania presahujúci výšku stanovenú zákonom - v tomto prípade § 3 Nariadenia Vlády SR č. 87/1995 Z. z. Za neprimeranú je však aj podľa názoru odvolacieho súdu považovať každú takú dohodnutú výšku úroku z omeškania, ktorá zjavne presahuje výšku stanovenú zákonom. Dojednanie sankcie za porušenie zmluvnej povinnosti povinným vo výške 0,05 % z dlžnej čiastky za každý deň oneskorenia je preto v rozpore so zákonom, a teda neplatné podľa § 39 Občianskeho zákonníka. K otázke preskúmania rozhodcovského rozsudku po formálnej, ako aj materiálnej stránke je potrebné uviesť, že rozhodcovský rozsudok síce nadobúda účinky rozsudku súdu, ale zákonodarca upravil postup, ako zabrániť, aby sa plnenie priznané arbitrom nevymohlo, ak okrem iného odporuje zákonu alebo dobrým mravom. Podľa § 35 zákona o rozhodcovskom konaní, rozhodcovský rozsudok, ktorý už nemožno preskúmať podľa § 37 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní, má pre účastníkov rozhodcovského konania rovnaké účinky, ako právoplatný rozsudok. Teória rozoznáva dvojaké účinky právoplatnosti, tzv. formálne a tzv. materiálne. Formálna právoplatnosť rozhodnutia vyjadruje, že rozhodnutie už nie je preskúmateľné riadnymi opravnými prostriedkami, teda že žiadne opravné prostriedky už nemajú suspenzívny účinok. Materiálna právoplatnosť rozhodnutia vyjadruje, že medzi účastníkmi, medzi ktorými má táto právoplatnosť účinky, sa nastolil kvalitatívne nový právny vzťah v podobe judikovaného nároku ( rei iudicatae ), v ktorom nemožno znovu konať, a ktorý je záväzný medzi účastníkmi a voči všetkým orgánom. Kým formálna právoplatnosť je bezvýnimočná, teda rozhodnutie buď je, alebo nie je napadnuteľné riadnymi opravnými prostriedkami, materiálna právoplatnosť sa vyznačuje omnoho väčšou flexibilitou. Materiálna právoplatnosť rozhodnutí nie je bezvýnimočná, ale z vážnych dôvodov existujú z nej výnimky. Určenie týchto dôvodov a rozsahu, v akom sa na účinky materiálnej právoplatnosti nemá prihliadať patrí zákonu, teda zákonodarcovi a súdom nepatrí skúmať vhodnosť či nevhodnosť zákonodarcom zvoleného riešenia, pokiaľ nie je v rozpore s Ústavou Slovenskej republiky, ústavnými zákonmi alebo medzinárodnými zmluvami, ktoré boli ratifikované a vyhlásené v súlade so zákonom ( čl. 125 ods. 1 písm. a/ a čl. 144 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky). Vzhľadom na ustanovenie § 35 zák. č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní sa uvedené vzťahuje aj na rozhodcovský rozsudok, ktorý nadobudol účinky právoplatného rozsudku súdu. I z účinkov materiálnej právoplatnosti rozhodcovského rozsudku tak existujú výnimky rovnako, ako z účinkov materiálnej právoplatnosti súdnych rozhodnutí. Typickým prejavom takejto výnimky je ustanovenie § 40 zákona o rozhodcovskom konaní, o žalobe o zrušení rozhodcovského rozsudku. Pokiaľ by totiž bolo ustanovenie § 35 zák. č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní vykladané doslovne, potom by súd v konaní o tejto žalobe nemohol rozhodcovský rozsudok vôbec preskúmať, pretože by ním bol v zmysle § 35 zákona o rozhodcovskom konaní v spojení s § 159 O.s.p. viazaný. Takýto výklad by bol zjavne proti zreteľne vyjadrenej vôli zákonodarcu, ktorý v § 40 zákona o rozhodcovskom konaní zakotvil oprávnenie súdu takýto rozhodcovský rozsudok preskúmať v rozsahu tam uvedenom. Z uvedeného dôvodu je preto potrebné i ustanovenie § 35 zák. č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní v spojení s § 159 O.s.p. redukovať tak, že účinkami materiálnej právoplatnosti doručeného rozhodcovského rozsudku nie je viazaný súd, ktorý tento rozhodcovský rozsudok preskúmava na základe žaloby podľa § 40 zákona o rozhodcovskom konaní. V tomto zmysle je potom potrebné vykladať aj ustanovenie § 45 citovaného zákona. Toto ustanovenie v sebe zakotvuje osobitný prieskumný inštitút - prieskumnú právomoc exekučného súdu, resp. súdu rozhodujúceho vo veci výkonu rozhodnutia. Účinky materiálnej právoplatnosti rozhodcovského rozsudku v zmysle § 35 zákona rozhodcovskom konaní je potrebné na účely § 45 zákona o rozhodcovskom konaní vylúčiť vo vzťahu k exekučnému súdu. Exekučný súd je teda pri postupe podľa § 45 citovaného zákona oprávnený hľadieť na rozhodcovský rozsudok tak, akoby materiálne právoplatný nebol, teda nie je ním viazaný v zmysle § 159 O.s.p. a môže ho preskúmavať z hľadísk vyjadrených v § 45 zákona o rozhodcovskom konaní, aj čo do jeho materiálnej právoplatnosti. Preto odvolací súd v súlade s § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil napadnuté uznesenie vo výroku o zastavení exekučného konania v časti úrokov z omeškania vo výške 0,05 % denne zo sumy 325,14 eur od 06.09.2009 do zaplatenia. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 142 ods. 1 O.s.p. Vzhľadom na výsledok odvolacieho konania, v odvolacom konaní neúspešný oprávnený nemá nárok na náhradu trov a povinnému v tomto štádiu konania trovy nevznikli, ani si ich neuplatnil, preto o jeho trovách konania ani nebolo rozhodované, lebo ide o návrhové konanie. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.