Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Prešov Spisová značka: 3S/24/2010 Identifikačné číslo súdneho spisu: 8010200210 Dátum vydania rozhodnutia: 23. 05. 2012 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Magdaléna Želinská ECLI: ECLI:SK:KSPO:2012:8010200210.2 Uznesenie Krajský súd v Prešove v právnej veci žalobcov 1. V. G., bytom Y. X. XXX, 2. Z. K., bytom Y. X. XXX, 3. S. K., bytom Y. X. XXX a 4. M. A., bytom N. N. XX, zastúpených Mgr. Evou Kovačechovou, advokátkou so sídlom Komenského 21, Banská Bystrica, proti žalovanému Mestu Vysoké Tatry, Starý Smokovec 1, zastúpeného PUCHALLA & partners s.r.o., advokátska kancelária, Kmeťova 24, Košice, o preskúmanie zákonnosti uznesenia Mestského zastupiteľstva Mesta Vysoké Tatry č. 32/2010 o schválení územného plánu Mesta Vysoké Tatry zo dňa 4. februára 2010 a Všeobecne záväzného nariadenia Mesta Vysoké Tatry č. 1/2010, ktorým sa vyhlasuje záväzná časť územného plánu Mesta Vysoké Tatry zo dňa 4. februára 2010 na základe žaloby takto r o z h o d o l : Konanie z a s t a v u j e . Ž i a d e n z účastníkov n e m á právo na náhradu trov konania. o d ô v o d n e n i e : Žalobou zo dňa 06.04.2010 sa žalobcovia v 1. až 4. rade domáhali, aby súd zrušil uznesenie Mestského zastupiteľstva Mesta Vysoké Tatry č. 32/2010 zo dňa 04.02.2010, ktorým v časti F bod 11. bol schválený územný plán Mesta Vysoké Tatry a Všeobecne záväzného nariadenia Mesta Vysoké Tatry č. 1/2010, ktorým bola vyhlásená záväzná časť územného plánu Mesta Vysoké Tatry zo dňa 04.02.2010 z dôvodu, že tieto považuje za nezákonné, pretože boli prijaté v rozpore s ustanovením zákona č. 50/1976 Zb. stavebného zákona (ďalej len „stavebný zákon“). K odôvodneniu právomoci súdov na preskúmanie zákonnosti územnoplánovacej dokumentácie citovali ust. § 244 ods. 2 a 3 Občianskeho súdneho poriadku a čl. 46 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, podľa ktorého kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím orgánu verejnej správy môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd. V tejto súvislosti dôvodili, že z týchto ustanovení vyplýva povinnosť súdov preskúmavať zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy vrátane rozhodnutí, ktorými môžu byť práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb priamo dotknuté. Ako vyplýva z ust. § 244 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku nie je podstatné, či ide o rozhodnutie, ktoré bolo vydané v správnom konaní. Preskúmavateľné musí byť každé rozhodnutie, ktoré svojou materiálnou povahou spĺňa podmienku priameho dotknutia práv dotknutých osôb bez ohľadu na jeho formálne označenie, z čoho vyplýva, že rozhodnutím v zmysle § 244 ods. 2 O.s.p. je napríklad aj uznesenie obecného zastupiteľstva alebo všeobecne záväzné nariadenie obce, ak nimi môžu byť priamo dotknuté práva osôb. Sú toho názoru, že schválená územnoplánovacia dokumentácia sa výrazným spôsobom dotýka práv osôb, ktoré sa viažu k územiu a sfére regulovaným schváleným územným plánom. K problematike preskúmavania územných plánov, ktorých záväzná časť bola vyhlásená všeobecne záväznou vyhláškou podľa stavebného zákona a k ich charakteru poukázali na názor Ústavného súdu Českej republiky vyjadrený v náleze IV.ÚS 2239/07 zo dňa 17.03.2009, kde ústavný súd dospel k názoru, že mocenské akty, ktorými sa schvaľuje územný plán (t.j. uznesenie obce, ktorým sa územný plán schvaľuje a všeobecne záväzná vyhláška - ktorá je v českých reáliách rovnakého charakteru ako všeobecne záväzné nariadenie obce podľa slovenského právneho poriadku - ktorou sa vyhlasuje záväzná časť územného plánu ako opatrenie obecnej povahy) nie je možné vylúčiť zo súdneho prieskumu. K ochrane práv dotknutých subjektov z hľadiska preskúmavania zákonnosti územného plánu v porovnaní s nadväzujúcimi konaniami uviedol, že ústavný súd má za to, že úroveň ochrany verejných subjektívnych práv je v neskorších fázach stavebného konania menej efektívne než v konaní o zrušení opatrenia obecnej povahy. Je tomu tak preto, že konkrétny subjekt fyzická osoba, či občianske združenie má síce možnosť uplatniť svoje výhrady, napr. v stavebnom konaní, avšak praktická účinnosť takéhoto postupu (napr. s ohľadom na reštriktívny výklad účastníctva v konaní) nemusí byť rovnako vysoká ako v konaní o zrušení opatrenia obecnej povahy. Tvrdili, že už citovaný čl. 46 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „Ústava“) stanovuje povinnosť súdov preskúmavať všetky rozhodnutia orgánov verejnej správy, ak sa dotýkajú základných práv a slobôd. Na základe vyššie uvedeného je zrejmé, že akt schválenia územného plánu obce je presne takýmto rozhodnutím. Opätovne poukázali na nález Ústavného súdu Českej republiky citovaný vyššie, v ktorom je uvedené, že ústavný súd tiež venoval pozornosť materiálnym znakom, pojmu rozhodnutie orgánu verejnej správy v zmysle čl. 36 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „Listiny“) a zaoberal sa otázkou aplikovateľnosti tohto ustanovenia na opatrenie obecnej povahy. Uviedol, že pojem rozhodnutia ako je užívaný v čl. 36 ods. 2 Listiny je potrebné vykladať autonómne a bez ohľadu na pomenovanie toho ktorého právneho aktu v rovine jednoduchého práva. Opačný výklad by viedol k neakceptovateľným dôsledkom, pretože by bolo možné prostredníctvom podústavného práva výrazne obmedziť, či prakticky vylúčiť dopad tohto ustanovenia.... Opatrenie obecnej povahy nie sú výlučne iba akty normatívne, či individuálne, ale sú ich určitou kombináciou. Sú správnymi aktmi zmiešanej povahy s konkrétne určeným predmetom regulácie a všeobecne vymedzeným okruhom adresáta. Opatrenie obecnej povahy teda nie je rozhodnutím v zmysle individuálneho právneho aktu. Táto skutočnosť však s ohľadom na vyššie uvedené nie je rozhodujúca. Pri výklade čl. 36 ods. 2 Listiny je potrebné postupovať tak, aby v rámci ochrany verejných subjektívnych práv proti správnym aktom nevznikla medzera medzi aktmi normatívnymi a individuálnymi. Inými slovami, štandard prieskumu (a to i štandard z hľadiska prieskumu ústavnosti) opatrenia obecnej povahy nemôže byť nižšie než v prípade individuálnych správnych aktov a normatívnych správnych aktov. Možno preto zhrnúť, že ustanovenie čl. 36 ods. 2 Listiny je aplikovateľné i na opatrenie obecnej povahy, pretože opatrenie obecnej povahy v materiálnom zmysle je podriaditeľné pod pojem rozhodnutie v zmysle tohto ustanovenia ústavného poriadku. Ďalej uviedli, že povinnosťou súdov ako štátnych orgánov je postupovať v súlade s Ústavou, pričom medzi tieto povinnosti patrí aj povinnosť vykonávať ústavne súladný výklad v prípade, ak právne normy umožňujú viacero výkladov, a to na základe čl. 152 ods. 4 Ústavy, podľa ktorého výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s touto ústavou. Z uvedeného vyplýva, že pojem rozhodnutie podľa druhej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho poriadku je možné vykladať v súlade s čl. 46 ods. 2 ústavy tak, aby bolo umožnené preskúmanie aktu schválenia územného plánu, a to postupom podľa § 244 a nasledujúcich ustanovení Občianskeho súdneho poriadku a príslušné súdy sú tak povinné tento výklad uplatňovať. Skutočnosť, že územné plány nesmú byť vylúčené zo súdneho preskúmavania je podľa názoru žalobcov podopreté i judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva, kde v rozsudku zo dňa 28.06.1990 vo veci Mats Jacobsson proti Švédsku č. 11309/84 a rozsudku zo dňa 28.06.1990 vo veci Skärby proti Švédsku č. 12258/86 Európsky súd pre ľudské práva dospel k názoru, že skutočnosť, že sa sťažovatelia nemohli brániť proti tzv. stavebnému plánu („building plan“ - obdoba územného plánu v podmienkach Švédska) pred nezávislým súdom, zapríčinila porušenie čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Stavebný plán okrem iného obmedzoval právo stavať na pozemku, či právo rozdeliť pozemok, pričom tieto práva je možné považovať za občianske práva v zmysle čl. 6 ods. 1 Dohovoru. Argumentovali, že samotný Občiansky súdny poriadok predvída možnosť preskúmavania zákonnosti uznesení a všeobecne záväzných nariadení obce súdom. Ide o konanie o preskúmanie zákonnosti uznesení obecného zastupiteľstva, mestského zastupiteľstva, miestneho zastupiteľstva alebo zastupiteľstva vyššieho územného celku podľa § 250zf Občianskeho súdneho poriadku a konanie o súlade všeobecne záväzného nariadenia obce a vyššieho územného celku so zákonom, nariadením vlády a všeobecne záväznými právnymi predpismi ministerstiev a ostatných ústredných orgánov štátnej správy podľa § 250zfa Občianskeho súdneho poriadku. Uvedené konania však môže iniciovať len prokurátor potom ako príslušná obec nevyhovela predchádzajúcemu protestu prokurátora. Prokurátor navyše podľa § 22 ods. 1 zákona č. 153/2001 Z.z. o prokuratúre nie je povinný podať protest, keďže podanie protestu je iba jedným z oprávnení prokurátora. Tieto konania tak nie je možné považovať za adekvátne naplnenie čl. 46 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, ktorý dáva možnosť obrátiť sa na súd jednotlivcom v prípade preskúmania nezákonných rozhodnutí orgánov verejnej správy bez akéhokoľvek sprostredkovania iným orgánom verejnej správy (prokurátorom). Na základe vyššie uvedených skutočností sú žalobcovia toho názoru, že schválenie a obstarávanie územnoplánovacej dokumentácie je postupom a rozhodnutím orgánu verejnej správy, ktorého zákonnosť podlieha preskúmaniu súdom podľa ust. § 244 a nasledujúcich ustanovení Občianskeho súdneho poriadku. Príslušný súd je teda povinný preskúmať zákonnosť uznesenia Mestského zastupiteľstva Mesta Vysoké Tatry č. 32/2010 a Všeobecne záväzné nariadenie Mesta Vysoké Tatry č. 1/2010 zo dňa 04.02.2010. K aktívnej legitimácii na podanie takejto žaloby citovali ust. § 247 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku, podľa ktorého podľa ustanovení tejto hlavy sa postupuje v prípadoch, v ktorých fyzická alebo právnická osoba tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom správneho orgánu a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu. Ďalej citovali ust. § 247 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku, podľa ktorého predmetom preskúmania môže byť za podmienok ustanovených v ods. 1 a 2 aj rozhodnutie, proti ktorému zákon nepripúšťa opravný prostriedok, ak sa stalo právoplatným. Ďalej uviedli, že pod pojmom rozhodnutie správneho orgánu je potrebné rozumieť aj akt, ktorým bol schválený územný plán obce (t.j. uznesenie obecného zastupiteľstva, ktorým bol schválený územný plán obce a všeobecne záväzne nariadenie obce, ktorým bola vyhlásená záväzná časť územného plánu obce). Aktívne legitimovaný na podanie žaloby na preskúmanie zákonnosti tohto rozhodnutia a postupu, ktorým došlo k jeho schváleniu je ten kto tvrdí, že aktom, ktorým došlo k schváleniu územného plánu obce došlo k ukráteniu jeho práva. V týchto súvislostiach je podľa ich názoru potrebné aj spojenie „účastník správneho konania“ uvedený v ust. § 250 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku vykladať extenzívne, a to primerane k legislatívnej stránke „rozhodnutie správneho orgánu“ uvedenej v ust. § 244 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku a v súlade s vyššie uvedeným. Pojem účastník správneho konania je teda potrebné aplikovať aj na toho kto je schváleným územným plánom a procesom jeho obstarávania priamo dotknutý na svojich právach, v opačnom prípade by došlo k popretiu práva na súdnu ochranu podľa § 46 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky. Poukázali na existujúcu legislatívu, a to nález Ústavného súdu Slovenskej republiky I.ÚS 219/07, ktorým ústavný súd potvrdil povinnosť výkladu ustanovení Občianskeho súdneho poriadku takým spôsobom, aby nebolo popreté právo na súdnu ochranu. Z predmetného nálezu vyplýva: „...že podľa ust. § 250 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku účastníkmi konania podľa piatej časti druhej hlavy Občianskeho súdneho poriadku sú žalobca a žalovaný. Zo zákona teda nevyplýva, žeby účastníkom konania mala byť aj sťažovateľka. Zároveň možno konštatovať, že toto ustanovenie nezakazuje všeobecnému súdu s ohľadom na konkrétne okolnosti danej veci konať aj s osobami, ktoré hoci nie sú účastníkmi konania, môžu byť dotknuté na svojich ústavou zaručených právach. Preto bolo povinnosťou krajského súdu vykladať ust. § 250 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku tak, aby sťažovateľka nebola vylúčená z konania a aby sa neprimeraným spôsobom nezasahovalo do podstaty jej práva na súdnu ochranu. Skutočnosť, že Občiansky súdny poriadok výslovne neoznačuje niekoho za účastníka konania neznamená, že s ním konajúci súd nemôže v prípade potreby konať...“. K otázke aktívnej legitimácie poukázali aj na rozhodnutie rozšíreného senátu Najvyššieho správneho súdu Českej republiky vo veci 1Ao 1/2009-120, v ktorom sa Najvyšší správny súd vyjadril, že: „Vlastník nehnuteľnosti nachádzajúcej sa na území regulovanom územným plánom je aktívne legitimovaný vždy, ak dôjde schváleným územným plánom k dotknutiu jeho vlastníckych práv." Z predmetného rozhodnutia vyplýva, že územné plány regulujú základnú koncepciu rozvoja a usporiadania, ako i prípustné a zakázané spôsoby využitia určitého územia. Územie je priestor skladajúci sa z pozemkov a na nich umiestnených vecí, predovšetkým stavieb. Predmetom regulácie územného plánu je teda územie tvorené primárne sumou nehnuteľných vecí. Územným plánom môžu teda vo svojej právnej sfére byť dotknuté tie osoby, ktoré majú práva k nehnuteľnostiam nachádzajúcim sa na území týmto plánom regulovaným. Vyššie uvedené úvahy sú určujúce pri posúdení, kto môže byť navrhovateľom v konaní o návrhu na zrušenie územného plánu alebo jeho časti. Môže ním byť zásadne len taká osoba, ktorá má priamy a nie sprostredkovaný vzťah k nejakej časti územia, ktoré je územným plánom regulované. Bude ním teda vlastník (spoluvlastník) pozemku alebo inej nehnuteľnej veci (alebo iných majetkových hodnôt majúcich povahu obdobnú k nehnuteľným veciam, teda bytu a nebytových priestorov, viď § 118 ods. 2 OZ) a oprávnený z vecného práva k takýmto veciam (majetkovým hodnotám). Argumentovali, že aktívna legitimácia v podmienkach Českej republiky sa odvíja od rovnakého právneho základu ako stanovuje Občiansky súdny poriadok, a to od ust. § 101a ods. 1 Soudního řádu správniho, ktoré ustanovuje, že návrh na zrušenie územného plánu ako opatrenia obecnej povahy alebo jeho časti je oprávnený podať ten kto tvrdí, že bol na svojich právach opatrením obecnej povahy vydaným správnym orgánom ukrátený. Poukázali aj na ďalšie rozhodnutie Najvyššieho správneho súdu Českej republiky vo veci 3Ao 1/2007-210, v ktorom Najvyšší správny súd uznal aktívnu legitimáciu navrhovateľa, ktorý bol vlastníkom nehnuteľnosti v dotknutom území. Uviedli, že sú vlastníkmi viacerých nehnuteľností na území Mesta Vysoké Tatry s trvalým pobytom v tejto lokalite. Aktívne sa zúčastnili procesu prípravy a schvaľovania územného plánu Mesta Vysoké Tatry podaním pripomienok k návrhu územného plánu podľa ust. § 22 Stavebného zákona a účasťou na verejnom prerokovaní. Tvrdia, že schválením územného plánu budú priamo dotknuté ich vlastnícke práva, ich právo na priaznivé životné prostredie a tiež právo na súkromie. Postupom pri príprave a schvaľovaní územného plánu Mesta Vysoké Tatry bolo priamo dotknuté vlastnícke právo žalobcov podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, pretože neboli dodržané garancie procesnej povahy týkajúce sa schvaľovania samotného územného plánu. Ústavný súd Slovenskej republiky napríklad v uznesení sp.zn. I.ÚS 4/09 v súvislosti s namietaným porušením čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 11 ods. 1 Listiny a práva pokojne užívať svoj majetok podľa čl. 1 Dodatkového protokolu odkazuje na svoju judikatúru, podľa ktorej základné právo zaručené čl. 20 ods. 1 (čo v celom rozsahu platí pokiaľ ide o právo zaručené v čl. 11 ods. 1 Listiny a čl. 1 Dodatkového protokolu) zahŕňa požiadavku minimálnych garancií procesnej povahy stanovených v priamo označenom článku ústavy, ktorých nedodržanie môže mať za následok jeho porušenie, popri porušení základného práva na súdnu a inú právnu ochranu (čl. 46 ods. 1 ústavy) a taktiež zahŕňa požiadavku spravodlivosti súdneho konania (čl. 6 ods. 1 Dohovoru). Dôvodili, že realizáciou zámerov a výstavby uvedených v územnom pláne sa výrazne zmení charakter vidieckeho a krajinného rázu, ktoré je Mestu Vysoké Tatry v súčasnosti vlastné, pretože súčasná rozvlnená a solitérna zástavba (ktorá je umiestnená tak, aby pohľady, ktoré v horách smerujú zdola hore, zohľadňovali špecifické prírodné a krajinné prostredie Vysokých Tatier) sa bude musieť výrazne zhustiť a premeniť na zástavu mestského charakteru. Ako obyvatelia Mesta Vysoké Tatry a vlastníci bytu (resp. rodinného domu) vo svojom vlastníctve žili v Meste Vysoké Tatry aj z dôvodu súčasného vidieckeho charakteru mesta a jeho krajinného rázu. Vzhľadom na predpokladanú výraznú zmenu v zástavbe, ktorú umožní práve schválený územný plán sú presvedčení o tom, že týmto schváleným územným plánom sú priamo dotknuté ich práva na nerušené užívanie svojho vlastníctva, rovnako tiež na nerušený rodinný a súkromný život. Realizáciou stavebných zámerov uvedených v územnom pláne sa na obdobie ich výstavby výrazne zvýši hlučnosť a prašnosť v ich okolí, a to v takom rozsahu, že tým bude významne negatívnym spôsobom dotknuté právo žalobcov na nerušené užívanie ich vlastníctva. Taktiež sa výrazne zníži obsah plôch zelene v Meste Vysoké Tatry z celkovej plochy mesta (plocha zelene by mala predstavovať cca 30 %). Vzhľadom k tomu, že ochrana mestskej zelene predstavuje vyjadrenie práva žalobcov na priaznivé životné prostredie podľa čl. 44 ods. 1 ústavy je zrejmé, že umožnením zníženia jej ochrany (prostredníctvom záväzných regulatívov územného plánu) dôjde zároveň k priamemu dotknutiu tohto práva. Uviedli, že podali námietky a pripomienky k návrhu územného plánu podľa § 22 Stavebného zákona, pričom väčšina z nich nebola akceptovaná. Neakceptovanie ich pripomienok nebolo odôvodnené a bolo vyriešené nedostatočným spôsobom. Ich účasť na procese obstarávania územného plánu ako subjektov, ktorých sa schválenie územného plánu výrazným spôsobom priamo dotýka, tak bolo len formálne, bez možnosti reálneho ovplyvnenia výsledku obstarávania a schvaľovania. Na základe tejto skutočnosti boli priamo dotknuté procesné práva, ktoré im ako verejnosti, resp. dotknutým fyzickým osobám podľa príslušných ustanovení Stavebného zákona prináležia, čo má priamu súvislosť aj na práva vyplývajúce z čl. 7 Medzinárodného dohovoru o prístupe k informáciám, účasti verejnosti na rozhodovacom procese a prístupe k spravodlivosti v záležitostiach životného prostredia (tzv. Aarhuský dohovor). Tvrdia, že schválený územný plán u žalobcov v 2. a 3. rade znemožnil výstavbu obchodnej prevádzky na pozemku v ich vlastníctve, ktorý bol označený regulačným blokom č. 22 ako nezastaviteľné územie. Žalobcovia pozemok nadobudli v dobrej viere práve kvôli vybudovaniu obchodnej prevádzky (lyžiarskej škôlky), pričom v procese obstarávania územného plánu boli žalobcovia zo strany obstarávateľa utvrdzovaní vo svojej dobrej viere, že lyžiarsku škôlku budú môcť na základe územného plánu prevádzkovať. Uvedené bolo aj predmetom pripomienky k návrhu územného plánu zo dňa 03.08.2008. Ich pripomienka však nebola akceptovaná a pretože žalobcovia žili v dobrej viere, že budú môcť realizovať svoj obchodný zámer zamýšľaným spôsobom došlo jednoznačne k priamemu dotknutiu ich vlastníckych práv, pretože svoje vlastníctvo nemôžu užívať v súlade so zámerom, s ktorým ho nadobudli. Na základe vyššie uvedených skutočností sú toho názoru, že sú oprávnení podať žalobu na preskúmanie zákonnosti uznesenia mestského zastupiteľstva, ktorým bol schválený územný plán Mesta Vysoké Tatry a Všeobecného záväzného nariadenia Mesta Vysoké Tatry, ktorým sa vyhlasuje záväzná časť územného plánu Mesta Vysoké Tatry. K aktívnej legitimácii na podanie žaloby argumentovali, že povinnosť súdov preskúmať zákonnosť aktov schválenia územného plánu obce a aktívna legitimácia žalobcov vyplýva aj z Aarhuského dohovoru (ďalej len „Dohovor“), ktorý bol publikovaný v Zbierke zákonov pod č. 43/2006 Z.z. Z doložky prednosti, ktorá je súčasťou publikovaného textu Dohovoru vyplýva, že Dohovor je medzinárodná zmluva podľa čl. 5 ods. 5 Ústavy, ktorá má prednosť pred zákonmi. V tejto súvislosti poukázali aj na čl. 1 ods. 2 Ústavy, podľa ktorého Slovenská republika uznáva a dodržiava všeobecné pravidlá medzinárodného práva, medzinárodné zmluvy, ktorými je viazaná a svoje ďalšie medzinárodné záväzky. Podľa čl. 7 ods. 2 druhá veta ústavy, právne záväzné akty Európskych spoločenstiev a Európskej únie majú prednosť pred zákonmi Slovenskej republiky. Taktiež podľa čl. 7 ods. 5 Ústavy medzinárodné zmluvy o ľudských právach a základných slobodách (...), ktoré boli ratifikované a vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom majú prednosť pred zákonmi. Poukázali aj na čl. 144 ods. 1 Ústavy, podľa ktorej sudcovia sú pri výkone svojej funkcie nezávislí a pri rozhodovaní sú viazaní ústavou, ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 2 a 5 a zákonom. Tvrdia, že na základe vyššie uvedených skutočností a zo znenia doložky prednosti publikovanej v Zbierke zákonov jednoznačne vyplýva aplikačná prednosť ustanovení Dohovoru pred zákonmi Slovenskej republiky, ako aj povinnosť vykladať zákony v súlade s medzinárodnou zmluvou. K Dohovoru pristúpili aj Európske spoločenstvá, a to rozhodnutím Rady č. 2005/370/ES zo dňa 17.02.2005. Týmto aktom sa stal súčasťou práva Európskych spoločenstiev - komunitárneho práva. Ustanovenia Dohovoru sú spôsobilé mať tzv. priamy účinok (orgány verejnej moci sú povinné ustanovenia Dohovoru priamo aplikovať na miesto vnútroštátneho zákona) a tzv. nepriamy účinok (orgány verejnej moci sú povinné vykladať vnútroštátne zákony takým spôsobom, aby boli naplnené ustanovenia Dohovoru). Pri aplikácii Dohovoru je tiež potrebné rešpektovať tzv. princíp účinnosti (efektívnosti) komunitárneho práva. Poukázali na čl. 2 ods. 4 Dohovoru, podľa ktorého „verejnosť“ znamená jednu alebo viac fyzických osôb alebo právnických osôb a v súlade s vnútroštátnymi právnymi predpismi alebo praxou ich združenia, organizácie alebo skupiny a podľa čl. 2 ods. 5 Dohovoru „zainteresovaná verejnosť“ znamená verejnosť, ktorá je alebo by mohla byť ovplyvnená rozhodovacím procesom týkajúcim sa životného prostredia alebo sa o tento proces zaujíma; pre potreby tejto definície sa mimovládne organizácie podporujúce ochranu životného prostredia a spĺňajúce všetky požiadavky vnútroštátneho práva považujú za zaujímajúce sa o rozhodovací proces. V tejto súvislosti uviedli, že verejnosťou sú teda aj fyzické osoby, ktoré by mohli byť ovplyvnené alebo sa zaujímajú o rozhodovací proces týkajúci sa ochrany životného prostredia (ktorým bezpochyby je aj proces obstarávania a schvaľovania územného plánu obce), a teda aj žalobcovia. Citovali čl. 9 ods. 3 a 4 Dohovoru, podľa ktorého navyše bez toho, aby boli dotknuté procesy preskúmania uvedené v ods. 1 a 2, každá strana zabezpečí, ak sú splnené podmienky uvedené v jej vnútroštátnom práve, ak sú nejaké, aby členovia verejnosti mali prístup k správnemu alebo súdnemu konaniu umožňujúcemu napadnutie úkonov a opomenutí súkromných osôb a orgánov verejnej moci, ktoré sú v rozpore s jej vnútroštátnym právom v oblasti životného prostredia. Navyše bez toho, aby boli dotknuté ustanovenia ods. 1, postupy uvedené v ods. 1, 2 a 3 zabezpečia zodpovedajúcu a účinnú nápravu, vrátane predbežných právnych opatrení, ak sú vhodné a musia byť primerané, spravodlivé a včasné a nie nedostupne drahé. K čl. 9 ods. 3 a 4 Dohovoru argumentovali, že v podmienkach slovenského právneho poriadku spĺňa požiadavky spravodlivého procesu podľa čl. 9 ods. 4 Dohovoru iba súd a možno ho považovať za nezávislý a nestranný orgán, ktorý disponuje právomocou zjednať zodpovedajúcu, resp. adekvátnu náhradu, pričom v súčasnosti má právomoc vydať aj predbežné právne opatrenie, t.j. odložiť vykonateľnosť rozhodnutia, proti ktorému bola podaná žaloba. Iné prostriedky nápravy (napr. podnet na preskúmanie rozhodnutia v mimo odvolacom konaní, podnet na prokuratúru alebo sťažnosť) v žiadnom prípade nespĺňajú požiadavky čl. 9 ods. 4 Dohovoru. Ďalej uviedli, že podľa zákona č. 153/2001 Z.z. o prokuratúre (ďalej len „zákon o prokuratúre“) môže osoba podať podnet prokurátorovi, aby prešetril zákonnosť rozhodnutia alebo postupu správneho orgánu. Podľa § 22 ods. 1 zákona o prokuratúre je prokurátor proti rozhodnutiu oprávnený podať protest, nie je teda výslovne povinný podať protest. V dôsledku toho ani zainteresovaná verejnosť nemá zaručený nárok na prístup k procesu preskúmania rozhodnutia, t.j. nárok na podanie protestu prokurátora. Prokurátor navyše nemôže nezákonné rozhodnutie zrušiť, ale môže iba protestom navrhnúť jeho zrušenie správnemu orgánu, ktorý rozhodnutie vydal. O tom, či návrhu prokurátora príslušný orgán vyhovie a či rozhodnutie zruší rozhoduje podľa § 69 ods. 2 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (ďalej len „Správny poriadok“) ten správny orgán, ktorý rozhodnutie vydal, prípadne nadriadený správny orgán. Prokurátor teda nemôže zabezpečiť, ani ovplyvniť adekvátnu náhradu. Prokurátor tiež nemá právomoc vydať nápravné opatrenie, príkaz niečo konať, nejakého konania sa zdržať alebo niečo strpieť. Nadriadený orgán verejnej správy, ktorému možno podľa § 65 a nasl. ustanovení Správneho poriadku podať podnet na preskúmanie rozhodnutia mimo odvolacieho konania je súčasťou sústavy orgánov verejnej správy, ktoré nezákonné rozhodnutie vydali. Preto nespĺňa požiadavku nezávislosti a nestrannosti. Preskúmanie rozhodnutia mimo odvolacieho konania tiež nespĺňa požiadavku čl. 9 ods. 3 Dohovoru, aby išlo o prístup k procesu preskúmania rozhodnutia. Prístup k procesu preskúmania znamená, že zainteresovaná verejnosť (ekologická mimovládna organizácia) má v konaní postavenie, ktoré jej zabezpečí, aby bolo rozhodnutie určitým procesným postupom naozaj preskúmané. Ak je na posúdení orgánu, či rozhodnutie preskúma, nejde o prístup k procesu preskúmania. Ďalej uviedli, že sťažnosť podanú podľa zákona č. 152/1998 Z.z. o sťažnostiach vybavuje ten istý orgán, ktorý právo porušil alebo orgán jemu nadriadený, a teda nejde o nezávislý orgán. V konaní o sťažnosti navyše nemožno zjednať napríklad efektívnu nápravu nezákonného rozhodnutia alebo nariadiť nápravné opatrenie. Podľa ich názoru, skutočnosť, že nepriznanie práva na prístup k súdu pre členov verejnosti by bolo porušením čl. 9 ods. 3 Dohovoru jednoznačne potvrdil aj výbor pre posudzovanie súladu s Aarhuským dohovorom zriadený členskými krajinami dohovoru. V náleze č. ACCC/C/2005/11 zo dňa 16.07.2006 Výbor posudzoval prípad belgických mimovládnych organizácií, ktorým nebol umožnený prístup k súdu za účelom napadnúť zákonnosť územného rozhodnutia a stavebného povolenia. Výbor v náleze uviedol, že podľa jeho názoru spomínané prípady ukazujú, že kritériá používané Štátnou radou doteraz účinne zabraňujú väčšine mimovládnych organizácií, ak nie všetkým, napadnúť stavebné povolenia a územné rozhodnutia, ktoré sú nimi považované za rozporné s vnútroštátnym právom v oblasti životného prostredia. Na základe toho v týchto prípadoch sa prax Štátnej rady javí ako príliš reštriktívna. Preto, ak by (táto prax) bola aj ďalej Štátnou radou presadzovaná, Belgicko by nezabezpečilo prístup k spravodlivosti, ako ho požaduje čl. 9 ods. 3 Dohovoru. Okrem iného, žalobcovia poukázali aj na odbornú literatúru, z ktorej vyplýva, že v komunitárnom práve v zásade platí, že proti každému rozhodnutiu vnútroštátneho verejnomocenského orgánu (resp. subjektu pod kontrolou štátu), ktorým tento zasahuje do práv priznaných súkromným osobám právom Spoločenstva, by mala existovať možnosť preskúmania takéhoto rozhodnutia vnútroštátnym orgánom súdneho typu. Konkrétne prípady v správnom súdnictve vyžadujú dôkladné preverenie, či ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku o preskúmavaní zákonnosti rozhodnutí nie sú v rozpore s právom Európskeho spoločenstva, pričom ak by takéto riziko existovalo, ponúka sa možnosť aplikácie § 244 ods. 6 O.s.p., v zmysle ktorého sa podľa ustanovení časti O.s.p. upravujúcej správne súdnictvo postupuje (iba) primerane, ak preskúmanie rozhodnutí orgánu verejnej správy vyplýva z medzinárodných zmlúv, ktorými je Slovenská republika viazaná (Procházka, R. - Čorba, J.: Právo Európskej únie (Vybrané otázky pre právnu prax). Žilina, Poradca podnikateľa, spol. s.r.o., 2007, s. 143). Na základe vyššie uvedeného, keďže z komunitárneho práva (Aarhuského dohovoru) vyplýva právo členov zainteresovanej verejnosti podať žalobu proti nezákonnému rozhodnutiu správneho orgánu v oblasti životného prostredia, tak vzhľadom na nie celkom dostatočnú právnu úpravu aktívnej legitimácie v § 250 Občianskeho súdneho poriadku musí súd podľa tohto ustanovenia postupovať iba primerane a aj žalobcom musí priznať právo podať žalobu proti rozhodnutiu žalovaného. Ďalej poukázali v súvislosti s povinnosťou správnych orgánov a súdov vykladať zákony v súlade s Dohovorom, aj na judikatúru Najvyššieho správneho súdu Českej republiky, a to rozsudok sp.zn. 1Ao 1/2006 zo dňa 18.07.2006 a č. 7Ao 1/2009-56. K žalobe sa písomným podaním zo dňa 11.11.2011 vyjadril žalovaný, v ktorom k aktívnej legitimácii žalobcov uviedol, že podľa jeho názoru nie je možné preskúmať súdom podanú žalobu pre nedostatok vecnej legitimácie žalobcov. Žaloba navyše neobsahuje zákonom ustanovené minimálne obsahové náležitosti nevyhnutné pre jej prejednanie. Všetky námietky žalobcov vo vzťahu k vecnej správnosti a zákonnosti napadnutého územného plánu odmieta ako bezpredmetné. K námietke nedostatku vecnej legitimácie žalobcov uviedol, že žalobcovia svoju aktívnu legitimáciu dôvodili extenzívnym výkladom ust. § 250zf ods. 1 a ust. § 250zfa ods. 1 a nasledujúcich ustanovení zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „O.s.p.“). Všeobecne záväzné nariadenie, ktorým sa vyhlasuje záväzná časť územného plánu považujú za rozhodnutie týkajúce sa základných práv a slobôd, ktoré podľa čl. 46 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky nemôže byť vylúčené zo súdneho prieskumu. V argumentácii sa opierajú o rozhodnutie Ústavného súdu SR č. IV.ÚS 2239/07, podľa ktorého štandard prieskumu opatrení všeobecnej povahy nemôže byť nižší než je to v prípade individuálnych správnych aktov a normatívnych správnych aktov. Podľa jeho názoru tvrdenia žalobcov v tomto prípade nie sú dôvodné. Rozhodnutie Ústavného súdu Českej republiky totiž vychádza z rozdielneho tzv. jednoduchého práva. Žalobcovia sa vo svojej argumentácii dopustili niektorých skreslení relevantných skutočností. V tejto súvislosti považujú za potrebné zdôrazniť, že v Českej republiky platí rozdielny Správny poriadok. Úplne nový Správni řád bol totiž schválený zákonom č. 500/2004 Sb. O tom, že sa v porovnaní s predchádzajúcim schváleným zákonom č. 71/1967 Sb. jedná o zásadnú zmenu svedčí aj paragrafové znenie v počte 184 paragrafov. Nový Správni řád zaviedol do právneho poriadku Českej republiky definíciu pojmu „Opatření obecné povahy.“ Je potrebné poznamenať, že v čase do prijatia nového Správneho poriadku nebolo v Českej republike vydané žiadne rozhodnutie Ústavného súdu Českej republiky, ktoré by nemožnosť preskúmať územný plán súdom pokladalo za porušenie práva na spravodlivé súdne konanie (čl. 36 Listiny základných práv a slobôd) alebo práva podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Ďalšou zásadnou skutočnosťou, ktorú pre hodnotenie judikatúry Ústavného súdu Českej republiky vo veci preskúmavania územných plánov súdmi bolo nevyhnutné zohľadniť aj nový zákon č. 183/2006 Sb. o územním plánovaní a stavebním řádu (Stavebního zákona), ktorý vo svojom ustanovení § 43 ods. 4 územný plán výslovne expresis verbis označuje za opatrenie obecnej povahy podľa ust. § 171 Správniho řádu. Dôvodil, že v slovenskom právnom poriadku nie je pojem opatrenie obecnej povahy, ani jeho synonymum, ani pojem s obdobnými znakmi upravený. Rovnako v našom právnom poriadku chýba aj právna úprava postupu pri jeho prijímaní, ako aj preskúmavaní jeho zákonnosti správnym súdom. Najvyšší správny súd Českej republiky sa však v rozšírenom senáte zaoberal otázkou, či je možné územný plán prijatý podľa starého Stavebného zákona (zákon č. 50/1976 Zb.) a podľa starého Správneho poriadku (zákon č. 71/1967 Zb.) považovať za opatrenie obecnej povahy, ktoré by bolo možné preskúmať správnym súdom. V rozhodnutí sp.zn. 3Ao 1/2007-44 zo dňa 13.03.2007 publikovanom v Zbierke rozhodnutí Najvyššieho správneho súdu pod č. 1276 (časopis č. 8/2007) tento súd uviedol následovnu právnu vetu: Územní plán velkého územního celku schválený uznesením zastupitelstva kraje v roce 2006 není opatřením obecné povahy, a není zde tedy dána pravomoc soudu dle § 4 ods. 2 písm. c/ s.ř.s. k jeho přezkumu v řízení dle § 101a a nasl. s.ř.s. V odôvodnení tohto rozhodnutia súd ďalej argumentoval: „že formou opatření obecné povahy jsou územní plány vydávany až na základě nového Stavebního zákona (zákona č. 183/2006 Sb.), který však nabyl účinnosti teprve dnem 01.01.2007. Z tohoto hlediska tedy Územní plán velkého územního celku Břeclavska opatřením obecné povahy není. Najvyšší správny súd Českej republiky tento právny názor podrobil aj testu súladnosti tohto názoru s čl. 36 Listiny základných práv a slobôd a čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj čl. 7 Aarhuského dohovoru. Vo svojom rozhodnutí dospel k záveru, že nemožnosť preskúmať zákonnosť územného plánu všeobecným súdom nie je porušením žiadnych zo základných práv v týchto dohovoroch uvedených. V predmetnom rozsudku je uvádzané, že v otázke ústavnej konformity výkladu pozitívneho práva, predovšetkým jej súladu s čl. 36 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd odkazuje súd rovnako na odôvodnenie citovaného uznesenia. K tomuto iba doplňuje, že zákaz výluky územných plánov zo súdneho prieskumu nemožno dôvodiť ani čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, pretože územný plán sám osebe bez toho, aby bolo na jeho základe prijaté ďalšie rozhodnutie žiadne občianske práva či záväzky nezakladá, nemení, ani neruší. Vo vzťahu k žalobcami namietanému porušeniu čl. 7 Aarhuského dohovoru poukázal žalovaný na argumentáciu Najvyššieho správneho súdu Českej republiky, ktorý uviedol: V případe územních plánů je třeba zdůrazniť, že se jejich pojetí v jednotlivých zemích, jež se staly stranami Aarhuské úmluvy (včetně zemí Evropské unie) liší, stejně tak se liší i proces jjich přijímaní a forma jejich vydávaní. Do těchto otázek Úmluva ani příslušné směrnice EU nijak nezasahují. Jinak řečeno, z žádné mezinárodní smlouvy či komunitárního předpisu nelze dovodit, že územní plán musí být z povahy věci vždy opatřením obecné povahy a že toto opatření je jedinou přípustnou formou jeho vydání. Tyto otázky řeší výhradně jen vnitrostátni předpisy. V českém právním řádu byl proces pořizovaní a schvalování územně plánovací dokumentaci upraven až do 31.12.2006 zákonem č. 50/1976 Sb., který předepisoval pro vydání územního plánu (jeho závazné části) obecně závaznou vyhlášku. Takováto úprava není nikterak neobvyklá a je srovnatelná naprříklad s úpravou německou. Sama skutečnost, že přezkum opatření obecné povahy byl dle vnitrostátních předpisů umožněn již s účinností ode dne 01.05.2005 a tento institut byl zárovň zakotven v jednom zvláštním zákoně, tedy neměla bez dalšího ve vzťahu k dosavadní právní úpravě pořizovaní a schvalování územně plánovací dokumentace žádny význam. Soud nemá pochyb o tom, že z Aarhuské úmluvy ani z komunitárního práva povinnost stran Úmluvy umožniť soudní přezkum územních plánů přímo nevyplýva (a nic na tom nemění názor navrhovatelů, že ani Evropská unie přijetím Směrnice č. 2003/35/ES své závazky z Úmluvy nsplnila). V tomto směru poukazuje na argumentaci obsaženou v usnesení ze dne 31.01.2007 č.j. 3Ao 1/2007-28 a podpůrně též na ustanovení čl. 10 Nařízení Evropského parlamentu a Rady (ES) č. 1367/2006 v návzanosti na čl. 2 písm. e/ a g/ citovaného Nařízení. Jestliže pak čl. 9 odst. 2 Úmluvy č.j. 3Ao 1/2007-49 v dalším odkazuje na vnitrostátní rozhodnutí o účasti (natiional opt-in), je takovýmto rozhodutím státu až přijetí nového stavebního zákona (zákona č. 183/2006 Sb.), ktorý podřídil pořizování a schvalování územních plánů režimu opatření obecné povahy a tím umožnil ve spojení s ustanoveními § 101a a násl. s.ř.s. ode dne své účinnosti 01.01.2007 jejich soudní přezkum. Z obsahu citovaného rozhodnutia Najvyššieho správneho súdu Českej republiky je teda podľa názoru žalovaného zrejmé, že nemožnosť preskúmania územného plánu nie je porušením ani Aarhuského dohovoru, ani Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a napokon ani Ústavy Slovenskej republiky. Správnosť tohto tvrdenia potvrdzuje i fakt, že sa k citovanému rozhodnutiu Najvyššieho správneho súdu Českej republiky vyjadril i Ústavný súd Českej republiky, ktorý ho po jeho preskúmaní potvrdil ako vecne správne, keď v odôvodnení svojho uznesenia III.ÚS 2446/07 uviedol, že ústavná sťažnosť obsahuje argumentáciu, ktorá je vo svojej podstate totožná s tou, ktorú uplatnil Najvyšší správny súd v rozsudku zo dňa 18.07.2006 sp.zn. 1Ao 1/2006-74. Táto argumentácia však bola odmietnutá rozšíreným senátom toho istého súdu v uznesení zo dňa 31.01.2007 sp.zn. 3Ao 1/2007-44 a z tohto uznesenia vychádza aj ústavnou sťažnosťou napadnuté rozhodnutie. Pritom argumentáciu Najvyššieho správneho súdu nie je možné označiť za zrozumiteľnú a s pravidlami formálnej logiky súladnú, ktorá sa úplne vyporiadava s námietkami, resp. argumentmi sťažovateľov, ktoré sa teraz objavujú v ústavnej sťažnosti. Bolo by zbytočné znovu opakovať závery Najvyššieho správneho súdu a tak ústavný súd odkazuje na odôvodnenie napadnutého uznesenia. Ďalej uviedol, že k vydaniu žalobcami citovaného rozhodnutia Ústavného súdu Českej republiky č. IV.ÚS 2239/07 zo dňa 17.03.2009 došlo až potom, keď bolo do textu nového stavebného zákona platného v Českej republike vložené ust. § 188 ods. 4, ktorý výslovne označil za opatrenie obecnej povahy aj územné plány prijaté podľa zákona č. 50/1976 Zb., teda pôvodného zákona. Ústavný súd Českej republiky teda rešpektoval svoju doterajšiu judikatúru, pretože porušenie základného práva na prejednanie územného plánu všeobecným súdom konštatoval až potom, čo bolo toto právo výslovne zahrnuté do textu zákona, a teda i zákonodarca sa priklonil k tzv. materiálnemu chápaniu opatrení obecnej povahy. Právny poriadok Slovenskej republiky nielenže neobsahuje pojem obsahovo identický s pojmom opatrenie obecnej povahy, ale neupravuje ani možnosť jeho preskúmania správnym súdom. V závere k aktívnej legitimácii žalobcov poukázal aj na nesprávnosť argumentácie, ktorou považujú územný plán za rozhodnutie s poukazom na rozhodnutie Ústavného súdu Českej republiky IV.ÚS 2239/07 zo dňa 17.03.2009. Z citovaného rozhodnutia ústavného súdu nemožno nijako dôvodiť tento právny záver. Práve naopak, Ústavný súd Českej republiky sa prikláňa k výkladu, že územný plán je opatrením obecnej povahy, teda niečo medzi normatívnym správnym aktom a individuálnym správnym aktom. Ako to bolo uvedené už v predchádzajúcej časti vyjadrenia, slovenský právny poriadok tento pojem nepozná, jeho obsah nedefinuje a jeho preskúmanie súdom nie je možné. Za týchto okolností je nevyhnutné prikloniť sa k záveru, že územný plán je normatívnym správnym aktom, ktorý nie je možné správnym súdom v konaní podľa ust. § 244 a nasl. ustanovení O.s.p. s výnimkou postupu podľa ust. § 250zf ods. 1 a § 250zfa ods. 1 O.s.p. preskúmať a prípadne zrušiť. Podľa ust. § 250zf ods. 1 O.s.p., ak obecné zastupiteľstvo, mestské zastupiteľstvo, miestne zastupiteľstvo vyššieho územného celku nezruší na základe protestu prokurátora svoje uznesenie, ktoré je v rozpore so zákonom, môže prokurátor podať na súd návrh na zrušenie tohto uznesenia. V tejto súvislosti žalovaný uviedol, že žalobcovia nemajú postavenie prokurátora, ktorý navyše podnetu na protest prokurátora nevyhovel, pretože naň neboli žiadne zákonné dôvody. Z tohto dôvodu nie sú oprávnení podať návrh na preskúmanie zákonnosti uznesení obecného zastupiteľstva, mestského zastupiteľstva, miestneho zastupiteľstva alebo zastupiteľstva vyššieho územného celku. Na základe vyššie uvedených skutočností navrhol, aby súd konanie zastavil podľa § 250d O.s.p. Podľa § 244 ods. 1 O.s.p., v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy. Podľa § 244 ods. 2 O.s.p., v správnom súdnictve preskúmavajú súdy zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov štátnej správy, orgánov územnej samosprávy, ako aj orgánov záujmovej samosprávy a ďalších právnických osôb, ako aj fyzických osôb, pokiaľ im zákon zveruje rozhodovanie o právach a povinnostiach fyzických a právnických osôb v oblasti verejnej správy (ďalej len „rozhodnutie správneho orgánu“). Podľa § 244 ods. 3 O.s.p., rozhodnutiami správnych orgánov sa rozumejú rozhodnutia vydané nimi v správnom konaní, ako aj ďalšie rozhodnutia, ktoré zakladajú, menia alebo zrušujú oprávnenia a povinnosti fyzických alebo právnických osôb, alebo ktorým môžu byť práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb priamo dotknuté. Postupom správneho orgánu sa rozumie aj jeho nečinnosť. Podľa § 244 ods. 6 O.s.p., primerane podľa ustanovení tejto časti konajú a rozhodujú súdy aj vtedy, ak to ustanoví osobitný predpis, alebo ak preskúmanie rozhodnutí orgánov verejnej správy vyplýva z medzinárodných zmlúv, ktorými je Slovenská republika viazaná. Podľa § 250zf ods. 1 O.s.p., ak obecné zastupiteľstvo, mestské zastupiteľstvo, miestne zastupiteľstvo alebo zastupiteľstvo vyššieho územného celku nezruší na základe protestu prokurátora svoje uznesenie, ktoré je v rozpore so zákonom, môže prokurátor podať na súd návrh na zrušenie tohto uznesenia. Podľa § 250zf ods. 2 O.s.p., účastníkmi konania sú obec, mesto, mestská časť alebo vyšší územný celok a prokurátor. Podľa § 250zfa ods. 1 O.s.p., ak obec alebo vyšší územný celok nezruší alebo nezmení na základe protestu prokurátora svoje všeobecne záväzné nariadenie, môže prokurátor vo veciach územnej samosprávy podať na súd návrh na vyslovenie nesúladu všeobecne záväzného nariadenia so zákonom. Vo veciach pri plneniach úloh štátnej správy môže prokurátor podať na súd návrh na vyslovenie nesúladu všeobecne záväzného nariadenia aj s nariadením vlády a všeobecne záväznými právnymi predpismi ministerstiev a ostatných ústredných orgánov štátnej správy. Podľa § 250zfa ods. 2 O.s.p., účastníkmi konania sú obec, vyšší územný celok a prokurátor. Podľa § 250d ods. 3 O.s.p., súd uznesením konanie zastaví, ak sa žaloba podala oneskorene, ak ju podala neoprávnená osoba, ak smeruje proti rozhodnutiu, ktoré nemôže byť predmetom preskúmania súdom, ak žalobca neodstránil vady žaloby, ktorých odstránenie súd nariadil a ktoré bránia vecnému vybaveniu žaloby, alebo ak žalobca nie je zastúpený podľa § 250a, alebo ak žaloba bola vzatá späť (§ 250h ods. 2). Odvolanie proti uzneseniu je prípustné. Vzhľadom k tomu, že žalobcovia sa domáhali preskúmania zákonnosti uznesenia Mestského zastupiteľstva Mesta Vysoké Tatry, ktorým bol schválený územný plán mesta a Všeobecne záväzného nariadenia Mesta Vysoké Tatry, ktorým sa vyhlasuje záväzná časť územného plánu mesta podľa § 244 a nasl. ustanovení O.s.p., súd sa zaoberal otázkou aktívnej legitimácie žalobcov na podanie žaloby. Preskúmavanie uznesení obecného zastupiteľstva, mestského zastupiteľstva, miestneho zastupiteľstva alebo zastupiteľstva vyššieho územného celku, ako aj všeobecne záväzného nariadenia obce, alebo vyššieho územného celku upravuje siedma hlava piatej časti O.s.p. pod osobitnými konaniami podľa § 250zf O.s.p. a § 250zfa O.s.p. Konanie sa začína na návrh. Procesne oprávnenou osobou na podanie takéhoto návrhu je podľa § 250zf ods. 1 a § 250zfa ods. 1 O.s.p. iba prokurátor. Účastníkmi konania sú preto iba obec, mesto, mestská časť alebo vyšší územný celok a prokurátor. Vnútroštátna právna úprava teda podľa vyššie uvedených ustanovení účasť iných fyzických osôb alebo právnických osôb v konaní nepripúšťa a nie je ani prípustné, aby na podanie návrhu na preskúmanie zákonnosti uznesenia mestského zastupiteľstva alebo všeobecne záväzného nariadenia boli oprávnené iné osoby okrem prokurátora. Oprávnenie prokurátora na podanie návrhu na začatie konania podľa § 250zf a § 250zfa O.s.p. vyplýva zo zákona č. 153/2001 Z.z. o prokuratúre, podľa ktorého prokurátor vykonáva dozor nad dodržiavaním zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov orgánmi verejnej správy, okrem iného aj preskúmavaním zákonnosti všeobecne záväzných právnych predpisov vydaných orgánmi verejnej správy. Dozor vykonáva postupom podľa § 20 až § 25 zákona o prokuratúre. Tak ako je uvedené vyššie, žalobcovia aktívnu legitimáciu na podanie žaloby odôvodňovali jednak extenzívnym výkladom ust. § 244, § 250zf a § 250zfa Občianskeho súdneho poriadku, judikatúrou Ústavného súdu Slovenskej republiky - nálezom I.ÚS 219/07 Ústavného súdu Českej republiky č. IV.ÚS 2239/07, rozsudkami Najvyššieho správneho súdu Českej republiky sp.zn. 1Ao 1/2009-120, 3Ao 1/2007-210, 1Ao 1/2006 a článkami 2 ods. 4, 9 ods. 3, 9 ods. 4 Aarhuského dohovoru publikovaného v Zbierke zákonov č. 43/2006 Z.z. Všeobecne záväzné nariadenie, ktorým sa vyhlasuje záväzná časť územného plánu považujú za rozhodnutie týkajúce sa základných práv a slobôd, ktoré podľa čl. 42 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky nemôže byť vylúčené zo súdneho prieskumu. Podľa čl. 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru, navyše bez toho, aby boli dotknuté procesy preskúmania uvedené v ods. 1 a 2 každá strana zabezpečí, ak sú splnené podmienky uvedené v jej vnútroštátnom práve, ak sú nejaké, aby členovia verejnosti mali prístup k správnemu alebo súdnemu konaniu umožňujúcemu napadnutie úkonov a opomenutí súkromných osôb a orgánov verejnej moci, ktoré sú v rozpore s jej vnútroštátnym právom v oblasti životného preostrenia. Podľa čl. 9 ods. 4 Aarhuského dohovoru, navyše bez toho, aby boli dotknuté ustanovenia ods. 1 postupy uvedené v ods. 1, 2 a 3 zabezpečia zodpovedajúcu a účinnú nápravu, vrátane predbežných právnych opatrení, ak sú vhodné a musia byť primerané, spravodlivé, včasné a nie nedostupne drahé. Podľa čl. 7 Aarhuského dohovoru, upravujúceho účasť verejnosti na tvorbe plánov, programov a politík týkajúcich sa životného prostredia, každá strana príjme vhodné praktické alebo iné opatrenia zabezpečujúce účasť verejnosti počas prípravy plánov a programov súvisiacich so životným prostredím v transparentných a spravodlivých podmienkach, poskytnúc verejnosti potrebné informácie. V rámci tohto systému sa použijú ustanovenia čl. 6 ods. 3, 4 a 8. Príslušný orgán verejnej moci zistí verejnosť, ktorá sa môže na procese zúčastniť, zohľadňujúc ciele tohto Dohovoru. Každá strana umožní verejnosti zúčastniť sa vo vhodnom rozsahu na príprave politík súvisiacich so životným prostredím. Súd sa stotožňuje s názorom žalovaného, že argumentácia žalobcov vo vzťahu k aplikácii rozhodnutí Ústavného súdu Českej republiky, ako aj rozsudkov Najvyššieho správneho súdu Českej republiky je skreslená. Tak ako uviedol žalovaný, v právnom poriadku Českej republiky bola zavedená definícia pojmu „opatření obecné povahy“ upravená v § 171 až 174 zákona č. 500/2004 Sb. správního řádu šiestej časti (ďalej len „spravní řád“). Podľa tejto časti postupujú správne orgány v prípadoch, kedy im zvláštny zákon ukladá vydať záväzné opatrenie obecnej povahy, ktoré nie je právnym predpisom, ani rozhodnutím. V § 174 ods. 2 tohto správního řádu súlad opatrení obecnej povahy právnymi predpismi je možné posúdiť v preskúmavacom konaní. S účinnosťou od 01.01.2007 bol vydaný aj nový zákon č. 183/2006 Sb. o územním plánovaní a stavebním řádu, ktorý v ust. § 43 ods. 4 upravuje, že územný plán sa vydáva formou opatrenia obecnej povahy podľa správneho poriadku. V slovenskom právnom poriadku nie je pojem opatrenie obecnej povahy, ani jeho synonymum, ani pojem s obdobnými znakmi upravený a neexistuje ani právna úprava, ktorá by upravovala jeho prijímanie, ako aj preskúmavanie zákonnosti v rámci správneho prieskumu. Judikatúra Ústavného súdu Českej republiky, ako aj Najvyššieho správneho súdu Českej republiky, na ktorú poukazujú žalobcovia vychádza práve z tejto novej právnej úpravy v Českej republike, t.j. z novelizácie správneho poriadku (zákona č. 500/2004 Zb.) ako aj novelizácie zákona o územnom plánovaní a stavebnom poriadku (zákon č. 183/2006 Zb.). Súd taktiež ako žalovaný poukazuje v tejto súvislosti na rozhodnutie rozšíreného senátu Najvyššieho správneho súdu Českej republiky sp.zn. 3Ao 1/2007-44 zo dňa 13.03.2007, ktorý sa zaoberal otázkou, či je možné územný plán (prijatý podľa starého stavebného zákona č. 50/1976 Zb. a pôvodného správneho poriadku zákona č. 71/1967 Zb.) považovať za opatrenie obecnej povahy, ktoré by bolo možné preskúmať správnym súdom. Z tohto rozhodnutia vyplýva, že územný plán veľkého územného celku schválený uznesením zastupiteľstva kraja roku 2006 nie je opatrením obecnej povahy a nie je tu teda daná právomoc súdu podľa § 4 ods. 2 písm. c/ správneho poriadku k jeho prieskumu v konaní podľa § 101a a nasledujúcich ustanovení správneho poriadku. Okrem toho, že sa súd zaoberal pojmom opatrenie obecnej povahy, riešil aj otázku, či povinnosť umožniť súdny prieskum územných plánov aj pred 01.01.2007 (kedy došlo k novelizácii zákona č. 183/2006 Zb. a správneho poriadku zákona č. 500/2004 Zb.) nevyplýva pre Českú republiku z jej medzinárodných záväzkov, či z komunitárneho práva, prípadne z ústavného poriadku Českej republiky. V tejto súvislosti v celom rozsahu poukázal na uznesenie zo dňa 31.01.2007 sp.zn. 3Ao 1/2007-28, ktoré sa súladom vnútroštátneho práva a medzinárodnou zmluvou (Aarhuskou zmluvou) a s komunitárnym právom zaoberal a na toto odôvodnenie uznesenia v celom rozsahu poukazuje. Okrem iného doplnil, že v prípade územných plánov je potrebné zdôrazniť, že ich poňatie v jednotlivých zemiach, ktoré sa stali stranami Aarhuskej zmluvy sa líši rovnako ako sa líši aj proces ich prijímania a forma ich vydávania. Do týchto otázok Dohovor ani príslušné smernice Európskej únie nijako nezasahujú. Z toho vyplýva, že v žiadnej medzinárodnej zmluve, či komunitárnom predpise nemožno dôvodiť, že územný plán musí byť z povahy veci vždy opatrením obecnej povahy a že toto opatrenie je jedinou prípustnou formou jeho vydania. Tieto otázky rieši výhradne vnútroštátny predpis. Súd nemá pochybnosti o tom, že z Aarhuského dohovoru, ani z komunitárneho práva povinnosť strán Dohovoru umožniť súdny prieskum územných plánov priamo nevyplýva. Poukázal pritom na argumentáciu obsiahnutú v uznesení zo dňa 31.01.2007 sp.zn. 3Ao 1/2007-28 a podporne tiež na čl. 10 Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 1367/2006 v nadväznosti na čl. 2 písm. e/ a g/ citovaného nariadenia. K tomu uviedol, že ak čl. 9 ods. 2 Dohovoru v ďalšom odkazuje na vnútroštátne rozhodnutie o účasti, je takýmto rozhodnutím štátu až prijatie nového stavebného zákona, ktorý podriadil vyhotovovanie a schvaľovanie územných plánov režimu opatrenia obecnej povahy a tým umožnil v spojení s § 101a a nasledujúcich ustanovení správneho poriadku odo dňa svojej účinnosti, t.j. 01.01.2007 ich súdny prieskum. Ďalej uviedol, že v uznesení Najvyššieho správneho súdu Českej republiky sp.zn. 3Ao 1/2007-44 je vyjadrený názor, že senát nesúhlasil s podpornou argumentáciou rozsudku ohľadne záväzku vyplývajúceho pre Českú republiku z medzinárodného a komunitárneho práva. Aarhuský dohovor nie je podľa jeho názoru priamo vykonateľný a naviac povinnosti strán Dohovoru podrobiť územné plány súdnemu prieskumu nezakotvuje. Územný plán je totiž plánom podľa čl. 7 Dohovoru, nie povolenie zámeru podľa čl. 6, a preto sa na neho čl. 9 ods. 2 nevzťahuje. Na základe vyššie uvedených skutočností sa súd v celom rozsahu stotožňuje s názorom Najvyššieho správneho súdu Českej republiky, že z Aarhuského dohovoru povinnosť strán Dohovoru umožniť súdny prieskum územných plánov priamo nevyplýva. Územný plán je normatívnym správnym aktom, ktorý sám osebe bez toho, aby boli na jeho základe prijaté ďalšie rozhodnutia žiadne občianske práva, či záväzky nezakladá, nemení, ani neruší. Preto ho nemožno ani podriadiť pod „rozhodnutie správneho orgánu“ v zmysle ustanovenia § 244 ods. 3 O.s.p. Normatívny právny akt podľa teórie práva je obecný a všeobecne záväzný právny predpis vzťahujúci sa na neurčitý počet subjektov rovnakého druhu a na neurčitý počet situácii rovnakého druhu. Normatívne právne akty nižšej právnej sily sú napr. právne akty výkonných orgánov štátnej správy alebo územnej samosprávy. Teda právne akty s územnou pôsobnosťou, akým je aj všeobecne záväzné nariadenie alebo územný plán mesta. K ich aplikácii dochádza až na základe individuálneho právneho aktu akým je rozhodnutie príslušného správneho orgánu o konkrétnej situácii, ktorým zaväzuje konkrétne subjekty t.j. zakladá, mení alebo ruší práva a povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb. Tak ako bolo uvedené vyššie Občiansky súdny poriadok pripúšťa preskúmanie zákonnosti uznesenia mestského zastupiteľstva a všeobecného záväzného nariadenia mesta iba v rámci osobitného konania podľa § 250zf a § 250zfa. Aktívne legitimovanou osobou z titulu dozoru nad zákonnosťou podľa zákona č. 153/2001 Z.z. o prokuratúre je na podanie návrhu prokurátor. Pretože žalobcovia v 1. až 3. rade nie sú oprávnenými - aktívne legitimovanými osobami na podanie takéhoto návrhu, súd konanie podľa § 250d ods. 3 O.s.p. konanie vo veci návrhu žalobcov zastavil. O trovách konania súd rozhodol podľa § 246c ods. 1 v spojení s § 146 ods. 1 O.s.p., podľa ktorého žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania, ak konanie bolo zastavené. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia na Najvyšší súd SR v Bratislave prostredníctvom Krajského súdu v Prešove, a to písomne v dvoch vyhotoveniach. V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha, teda ako navrhuje, aby vo veci rozhodol odvolací súd.