Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Prešov Spisová značka: 3S/24/2010 Identifikačné číslo súdneho spisu: 8010200210 Dátum vydania rozhodnutia: 19. 03. 2014 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eva Sláviková ECLI: ECLI:SK:KSPO:2014:8010200210.3 Uznesenie Krajský súd v Prešove v právnej veci žalobcov 1. V. G., bytom Y. X. XXX, 2. Z. K., bytom Y. X. XXX, 3. S. K., bytom Y. X. XXX a 4. M. A., bytom N. N. XX, zastúpených Mgr. Evou Kovačechovou, advokátkou so sídlom Komenského 21, Banská Bystrica, proti žalovanému Mestu Vysoké Tatry, Starý Smokovec 1, zastúpeného PUCHALLA & partners s.r.o., advokátska kancelária, Kmeťova 24, Košice, o preskúmanie zákonnosti uznesenia Mestského zastupiteľstva Mesta Vysoké Tatry č. 32/2010 o schválení územného plánu Mesta Vysoké Tatry zo dňa 4. februára 2010 a Všeobecne záväzného nariadenia Mesta Vysoké Tatry č. 1/2010, ktorým sa vyhlasuje záväzná časť územného plánu Mesta Vysoké Tatry zo dňa 4. februára 2010 na základe žaloby takto r o z h o d o l : Konanie z a s t a v u j e . Ž i a d e n z účastníkov n e m á právo na náhradu trov konania. o d ô v o d n e n i e : Žalobou zo dňa 06.04.2010 sa žalobcovia v 1. až 4. rade domáhali, aby súd zrušil uznesenie Mestského zastupiteľstva Mesta Vysoké Tatry č. 32/2010 zo dňa 04.02.2010, ktorým v časti F bod 11. bol schválený územný plán Mesta Vysoké Tatry a Všeobecne záväzného nariadenia Mesta Vysoké Tatry č. 1/2010, ktorým bola vyhlásená záväzná časť územného plánu Mesta Vysoké Tatry zo dňa 04.02.2010 z dôvodu, že tieto považuje za nezákonné, pretože boli prijaté v rozpore s ustanovením zákona č. 50/1976 Zb. stavebného zákona (ďalej len „stavebný zákon“). K odôvodneniu právomoci súdov na preskúmanie zákonnosti územnoplánovacej dokumentácie citovali ust. § 244 ods. 2 a 3 Občianskeho súdneho poriadku a čl. 46 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, podľa ktorého kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím orgánu verejnej správy môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd. V tejto súvislosti dôvodili, že z týchto ustanovení vyplýva povinnosť súdov preskúmavať zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy vrátane rozhodnutí, ktorými môžu byť práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb priamo dotknuté. Ako vyplýva z ust. § 244 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku nie je podstatné, či ide o rozhodnutie, ktoré bolo vydané v správnom konaní. Preskúmavateľné musí byť každé rozhodnutie, ktoré svojou materiálnou povahou spĺňa podmienku priameho dotknutia práv dotknutých osôb bez ohľadu na jeho formálne označenie, z čoho vyplýva, že rozhodnutím v zmysle § 244 ods. 2 O.s.p. je napríklad aj uznesenie obecného zastupiteľstva alebo všeobecne záväzné nariadenie obce, ak nimi môžu byť priamo dotknuté práva osôb. Sú toho názoru, že schválená územnoplánovacia dokumentácia sa výrazným spôsobom dotýka práv osôb, ktoré sa viažu k územiu a sfére regulovaným schváleným územným plánom. K problematike preskúmavania územných plánov, ktorých záväzná časť bola vyhlásená všeobecne záväznou vyhláškou podľa stavebného zákona a k ich charakteru poukázali na názor Ústavného súdu Českej republiky vyjadrený v náleze IV.ÚS 2239/07 zo dňa 17.03.2009, kde ústavný súd dospel k názoru, že mocenské akty, ktorými sa schvaľuje územný plán (t.j. uznesenie obce, ktorým sa územný plán schvaľuje a všeobecne záväzná vyhláška - ktorá je v českých reáliách rovnakého charakteru ako všeobecne záväzné nariadenie obce podľa slovenského právneho poriadku - ktorou sa vyhlasuje záväzná časť územného plánu ako opatrenie obecnej povahy) nie je možné vylúčiť zo súdneho prieskumu. K ochrane práv dotknutých subjektov z hľadiska preskúmavania zákonnosti územného plánu v porovnaní s nadväzujúcimi konaniami uviedol, že ústavný súd má za to, že úroveň ochrany verejných subjektívnych práv je v neskorších fázach stavebného konania menej efektívne než v konaní o zrušení opatrenia obecnej povahy. Je tomu tak preto, že konkrétny subjekt fyzická osoba, či občianske združenie má síce možnosť uplatniť svoje výhrady, napr. v stavebnom konaní, avšak praktická účinnosť takéhoto postupu (napr. s ohľadom na reštriktívny výklad účastníctva v konaní) nemusí byť rovnako vysoká ako v konaní o zrušení opatrenia obecnej povahy. Tvrdili, že už citovaný čl. 46 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „Ústava“) stanovuje povinnosť súdov preskúmavať všetky rozhodnutia orgánov verejnej správy, ak sa dotýkajú základných práv a slobôd. Na základe vyššie uvedeného je zrejmé, že akt schválenia územného plánu obce je presne takýmto rozhodnutím. Opätovne poukázali na nález Ústavného súdu Českej republiky citovaný vyššie, v ktorom je uvedené, že ústavný súd tiež venoval pozornosť materiálnym znakom, pojmu rozhodnutie orgánu verejnej správy v zmysle čl. 36 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „Listiny“) a zaoberal sa otázkou aplikovateľnosti tohto ustanovenia na opatrenie obecnej povahy. Uviedol, že pojem rozhodnutia ako je užívaný v čl. 36 ods. 2 Listiny je potrebné vykladať autonómne a bez ohľadu na pomenovanie toho ktorého právneho aktu v rovine jednoduchého práva. Opačný výklad by viedol k neakceptovateľným dôsledkom, pretože by bolo možné prostredníctvom podústavného práva výrazne obmedziť, či prakticky vylúčiť dopad tohto ustanovenia.... Opatrenie obecnej povahy nie sú výlučne iba akty normatívne, či individuálne, ale sú ich určitou kombináciou. Sú správnymi aktmi zmiešanej povahy s konkrétne určeným predmetom regulácie a všeobecne vymedzeným okruhom adresáta. Opatrenie obecnej povahy teda nie je rozhodnutím v zmysle individuálneho právneho aktu. Táto skutočnosť však s ohľadom na vyššie uvedené nie je rozhodujúca. Pri výklade čl. 36 ods. 2 Listiny je potrebné postupovať tak, aby v rámci ochrany verejných subjektívnych práv proti správnym aktom nevznikla medzera medzi aktmi normatívnymi a individuálnymi. Inými slovami, štandard prieskumu (a to i štandard z hľadiska prieskumu ústavnosti) opatrenia obecnej povahy nemôže byť nižšie než v prípade individuálnych správnych aktov a normatívnych správnych aktov. Možno preto zhrnúť, že ustanovenie čl. 36 ods. 2 Listiny je aplikovateľné i na opatrenie obecnej povahy, pretože opatrenie obecnej povahy v materiálnom zmysle je podriaditeľné pod pojem rozhodnutie v zmysle tohto ustanovenia ústavného poriadku. Ďalej uviedli, že povinnosťou súdov ako štátnych orgánov je postupovať v súlade s Ústavou, pričom medzi tieto povinnosti patrí aj povinnosť vykonávať ústavne súladný výklad v prípade, ak právne normy umožňujú viacero výkladov, a to na základe čl. 152 ods. 4 Ústavy, podľa ktorého výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s touto ústavou. Z uvedeného vyplýva, že pojem rozhodnutie podľa druhej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho poriadku je možné vykladať v súlade s čl. 46 ods. 2 ústavy tak, aby bolo umožnené preskúmanie aktu schválenia územného plánu, a to postupom podľa § 244 a nasledujúcich ustanovení Občianskeho súdneho poriadku a príslušné súdy sú tak povinné tento výklad uplatňovať. Skutočnosť, že územné plány nesmú byť vylúčené zo súdneho preskúmavania je podľa názoru žalobcov podopreté i judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva, kde v rozsudku zo dňa 28.06.1990 vo veci Mats Jacobsson proti Švédsku č. 11309/84 a rozsudku zo dňa 28.06.1990 vo veci Skärby proti Švédsku č. 12258/86 Európsky súd pre ľudské práva dospel k názoru, že skutočnosť, že sa sťažovatelia nemohli brániť proti tzv. stavebnému plánu („building plan“ - obdoba územného plánu v podmienkach Švédska) pred nezávislým súdom, zapríčinila porušenie čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Stavebný plán okrem iného obmedzoval právo stavať na pozemku, či právo rozdeliť pozemok, pričom tieto práva je možné považovať za občianske práva v zmysle čl. 6 ods. 1 Dohovoru. Argumentovali, že samotný Občiansky súdny poriadok predvída možnosť preskúmavania zákonnosti uznesení a všeobecne záväzných nariadení obce súdom. Ide o konanie o preskúmanie zákonnosti uznesení obecného zastupiteľstva, mestského zastupiteľstva, miestneho zastupiteľstva alebo zastupiteľstva vyššieho územného celku podľa § 250zf Občianskeho súdneho poriadku a konanie o súlade všeobecne záväzného nariadenia obce a vyššieho územného celku so zákonom, nariadením vlády a všeobecne záväznými právnymi predpismi ministerstiev a ostatných ústredných orgánov štátnej správy podľa § 250zfa Občianskeho súdneho poriadku. Uvedené konania však môže iniciovať len prokurátor potom ako príslušná obec nevyhovela predchádzajúcemu protestu prokurátora. Prokurátor navyše podľa § 22 ods. 1 zákona č. 153/2001 Z.z. o prokuratúre nie je povinný podať protest, keďže podanie protestu je iba jedným z oprávnení prokurátora. Tieto konania tak nie je možné považovať za adekvátne naplnenie čl. 46 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, ktorý dáva možnosť obrátiť sa na súd jednotlivcom v prípade preskúmania nezákonných rozhodnutí orgánov verejnej správy bez akéhokoľvek sprostredkovania iným orgánom verejnej správy (prokurátorom). Na základe vyššie uvedených skutočností sú žalobcovia toho názoru, že schválenie a obstarávanie územnoplánovacej dokumentácie je postupom a rozhodnutím orgánu verejnej správy, ktorého zákonnosť podlieha preskúmaniu súdom podľa ust. § 244 a nasledujúcich ustanovení Občianskeho súdneho poriadku. Príslušný súd je teda povinný preskúmať zákonnosť uznesenia Mestského zastupiteľstva Mesta Vysoké Tatry č. 32/2010 a Všeobecne záväzné nariadenie Mesta Vysoké Tatry č. 1/2010 zo dňa 04.02.2010. K aktívnej legitimácii na podanie takejto žaloby citovali ust. § 247 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku, podľa ktorého podľa ustanovení tejto hlavy sa postupuje v prípadoch, v ktorých fyzická alebo právnická osoba tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom správneho orgánu a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu. Ďalej citovali ust. § 247 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku, podľa ktorého predmetom preskúmania môže byť za podmienok ustanovených v ods. 1 a 2 aj rozhodnutie, proti ktorému zákon nepripúšťa opravný prostriedok, ak sa stalo právoplatným. Ďalej uviedli, že pod pojmom rozhodnutie správneho orgánu je potrebné rozumieť aj akt, ktorým bol schválený územný plán obce (t.j. uznesenie obecného zastupiteľstva, ktorým bol schválený územný plán obce a všeobecne záväzne nariadenie obce, ktorým bola vyhlásená záväzná časť územného plánu obce). Aktívne legitimovaný na podanie žaloby na preskúmanie zákonnosti tohto rozhodnutia a postupu, ktorým došlo k jeho schváleniu je ten kto tvrdí, že aktom, ktorým došlo k schváleniu územného plánu obce došlo k ukráteniu jeho práva. V týchto súvislostiach je podľa ich názoru potrebné aj spojenie „účastník správneho konania“ uvedený v ust. § 250 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku vykladať extenzívne, a to primerane k legislatívnej stránke „rozhodnutie správneho orgánu“ uvedenej v ust. § 244 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku a v súlade s vyššie uvedeným. Pojem účastník správneho konania je teda potrebné aplikovať aj na toho kto je schváleným územným plánom a procesom jeho obstarávania priamo dotknutý na svojich právach, v opačnom prípade by došlo k popretiu práva na súdnu ochranu podľa § 46 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky. Poukázali na existujúcu legislatívu, a to nález Ústavného súdu Slovenskej republiky I.ÚS 219/07, ktorým ústavný súd potvrdil povinnosť výkladu ustanovení Občianskeho súdneho poriadku takým spôsobom, aby nebolo popreté právo na súdnu ochranu. Z predmetného nálezu vyplýva: „...že podľa ust. § 250 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku účastníkmi konania podľa piatej časti druhej hlavy Občianskeho súdneho poriadku sú žalobca a žalovaný. Zo zákona teda nevyplýva, žeby účastníkom konania mala byť aj sťažovateľka. Zároveň možno konštatovať, že toto ustanovenie nezakazuje všeobecnému súdu s ohľadom na konkrétne okolnosti danej veci konať aj s osobami, ktoré hoci nie sú účastníkmi konania, môžu byť dotknuté na svojich ústavou zaručených právach. Preto bolo povinnosťou krajského súdu vykladať ust. § 250 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku tak, aby sťažovateľka nebola vylúčená z konania a aby sa neprimeraným spôsobom nezasahovalo do podstaty jej práva na súdnu ochranu. Skutočnosť, že Občiansky súdny poriadok výslovne neoznačuje niekoho za účastníka konania neznamená, že s ním konajúci súd nemôže v prípade potreby konať...“. K otázke aktívnej legitimácie poukázali aj na rozhodnutie rozšíreného senátu Najvyššieho správneho súdu Českej republiky vo veci 1Ao 1/2009-120, v ktorom sa Najvyšší správny súd vyjadril, že: „Vlastník nehnuteľnosti nachádzajúcej sa na území regulovanom územným plánom je aktívne legitimovaný vždy, ak dôjde schváleným územným plánom k dotknutiu jeho vlastníckych práv." Z predmetného rozhodnutia vyplýva, že územné plány regulujú základnú koncepciu rozvoja a usporiadania, ako i prípustné a zakázané spôsoby využitia určitého územia. Územie je priestor skladajúci sa z pozemkov a na nich umiestnených vecí, predovšetkým stavieb. Predmetom regulácie územného plánu je teda územie tvorené primárne sumou nehnuteľných vecí. Územným plánom môžu teda vo svojej právnej sfére byť dotknuté tie osoby, ktoré majú práva k nehnuteľnostiam nachádzajúcim sa na území týmto plánom regulovaným. Vyššie uvedené úvahy sú určujúce pri posúdení, kto môže byť navrhovateľom v konaní o návrhu na zrušenie územného plánu alebo jeho časti. Môže ním byť zásadne len taká osoba, ktorá má priamy a nie sprostredkovaný vzťah k nejakej časti územia, ktoré je územným plánom regulované. Bude ním teda vlastník (spoluvlastník) pozemku alebo inej nehnuteľnej veci (alebo iných majetkových hodnôt majúcich povahu obdobnú k nehnuteľným veciam, teda bytu a nebytových priestorov, viď § 118 ods. 2 OZ) a oprávnený z vecného práva k takýmto veciam (majetkovým hodnotám). Argumentovali, že aktívna legitimácia v podmienkach Českej republiky sa odvíja od rovnakého právneho základu ako stanovuje Občiansky súdny poriadok, a to od ust. § 101a ods. 1 Soudního řádu správniho, ktoré ustanovuje, že návrh na zrušenie územného plánu ako opatrenia obecnej povahy alebo jeho časti je oprávnený podať ten kto tvrdí, že bol na svojich právach opatrením obecnej povahy vydaným správnym orgánom ukrátený. Poukázali aj na ďalšie rozhodnutie Najvyššieho správneho súdu Českej republiky vo veci 3Ao 1/2007-210, v ktorom Najvyšší správny súd uznal aktívnu legitimáciu navrhovateľa, ktorý bol vlastníkom nehnuteľnosti v dotknutom území. Uviedli, že sú vlastníkmi viacerých nehnuteľností na území Mesta Vysoké Tatry s trvalým pobytom v tejto lokalite. Aktívne sa zúčastnili procesu prípravy a schvaľovania územného plánu Mesta Vysoké Tatry podaním pripomienok k návrhu územného plánu podľa ust. § 22 Stavebného zákona a účasťou na verejnom prerokovaní. Tvrdia, že schválením územného plánu budú priamo dotknuté ich vlastnícke práva, ich právo na priaznivé životné prostredie a tiež právo na súkromie. Postupom pri príprave a schvaľovaní územného plánu Mesta Vysoké Tatry bolo priamo dotknuté vlastnícke právo žalobcov podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, pretože neboli dodržané garancie procesnej povahy týkajúce sa schvaľovania samotného územného plánu. Ústavný súd Slovenskej republiky napríklad v uznesení sp.zn. I.ÚS 4/09 v súvislosti s namietaným porušením čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 11 ods. 1 Listiny a práva pokojne užívať svoj majetok podľa čl. 1 Dodatkového protokolu odkazuje na svoju judikatúru, podľa ktorej základné právo zaručené čl. 20 ods. 1 (čo v celom rozsahu platí pokiaľ ide o právo zaručené v čl. 11 ods. 1 Listiny a čl. 1 Dodatkového protokolu) zahŕňa požiadavku minimálnych garancií procesnej povahy stanovených v priamo označenom článku ústavy, ktorých nedodržanie môže mať za následok jeho porušenie, popri porušení základného práva na súdnu a inú právnu ochranu (čl. 46 ods. 1 ústavy) a taktiež zahŕňa požiadavku spravodlivosti súdneho konania (čl. 6 ods. 1 Dohovoru). Dôvodili, že realizáciou zámerov a výstavby uvedených v územnom pláne sa výrazne zmení charakter vidieckeho a krajinného rázu, ktoré je Mestu Vysoké Tatry v súčasnosti vlastné, pretože súčasná rozvlnená a solitérna zástavba (ktorá je umiestnená tak, aby pohľady, ktoré v horách smerujú zdola hore, zohľadňovali špecifické prírodné a krajinné prostredie Vysokých Tatier) sa bude musieť výrazne zhustiť a premeniť na zástavu mestského charakteru. Ako obyvatelia Mesta Vysoké Tatry a vlastníci bytu (resp. rodinného domu) vo svojom vlastníctve žili v Meste Vysoké Tatry aj z dôvodu súčasného vidieckeho charakteru mesta a jeho krajinného rázu. Vzhľadom na predpokladanú výraznú zmenu v zástavbe, ktorú umožní práve schválený územný plán sú presvedčení o tom, že týmto schváleným územným plánom sú priamo dotknuté ich práva na nerušené užívanie svojho vlastníctva, rovnako tiež na nerušený rodinný a súkromný život. Realizáciou stavebných zámerov uvedených v územnom pláne sa na obdobie ich výstavby výrazne zvýši hlučnosť a prašnosť v ich okolí, a to v takom rozsahu, že tým bude významne negatívnym spôsobom dotknuté právo žalobcov na nerušené užívanie ich vlastníctva. Taktiež sa výrazne zníži obsah plôch zelene v Meste Vysoké Tatry z celkovej plochy mesta (plocha zelene by mala predstavovať cca 30 %). Vzhľadom k tomu, že ochrana mestskej zelene predstavuje vyjadrenie práva žalobcov na priaznivé životné prostredie podľa čl. 44 ods. 1 ústavy je zrejmé, že umožnením zníženia jej ochrany (prostredníctvom záväzných regulatívov územného plánu) dôjde zároveň k priamemu dotknutiu tohto práva. Uviedli, že podali námietky a pripomienky k návrhu územného plánu podľa § 22 Stavebného zákona, pričom väčšina z nich nebola akceptovaná. Neakceptovanie ich pripomienok nebolo odôvodnené a bolo vyriešené nedostatočným spôsobom. Ich účasť na procese obstarávania územného plánu ako subjektov, ktorých sa schválenie územného plánu výrazným spôsobom priamo dotýka, tak bolo len formálne, bez možnosti reálneho ovplyvnenia výsledku obstarávania a schvaľovania. Na základe tejto skutočnosti boli priamo dotknuté procesné práva, ktoré im ako verejnosti, resp. dotknutým fyzickým osobám podľa príslušných ustanovení Stavebného zákona prináležia, čo má priamu súvislosť aj na práva vyplývajúce z čl. 7 Medzinárodného dohovoru o prístupe k informáciám, účasti verejnosti na rozhodovacom procese a prístupe k spravodlivosti v záležitostiach životného prostredia (tzv. Aarhuský dohovor). Tvrdia, že schválený územný plán u žalobcov v 2. a 3. rade znemožnil výstavbu obchodnej prevádzky na pozemku v ich vlastníctve, ktorý bol označený regulačným blokom č. 22 ako nezastaviteľné územie. Žalobcovia pozemok nadobudli v dobrej viere práve kvôli vybudovaniu obchodnej prevádzky (lyžiarskej škôlky), pričom v procese obstarávania územného plánu boli žalobcovia zo strany obstarávateľa utvrdzovaní vo svojej dobrej viere, že lyžiarsku škôlku budú môcť na základe územného plánu prevádzkovať. Uvedené bolo aj predmetom pripomienky k návrhu územného plánu zo dňa 03.08.2008. Ich pripomienka však nebola akceptovaná a pretože žalobcovia žili v dobrej viere, že budú môcť realizovať svoj obchodný zámer zamýšľaným spôsobom došlo jednoznačne k priamemu dotknutiu ich vlastníckych práv, pretože svoje vlastníctvo nemôžu užívať v súlade so zámerom, s ktorým ho nadobudli. Na základe vyššie uvedených skutočností sú toho názoru, že sú oprávnení podať žalobu na preskúmanie zákonnosti uznesenia mestského zastupiteľstva, ktorým bol schválený územný plán Mesta Vysoké Tatry a Všeobecného záväzného nariadenia Mesta Vysoké Tatry, ktorým sa vyhlasuje záväzná časť územného plánu Mesta Vysoké Tatry. K aktívnej legitimácii na podanie žaloby argumentovali, že povinnosť súdov preskúmať zákonnosť aktov schválenia územného plánu obce a aktívna legitimácia žalobcov vyplýva aj z Aarhuského dohovoru (ďalej len „Dohovor“), ktorý bol publikovaný v Zbierke zákonov pod č. 43/2006 Z.z. Z doložky prednosti, ktorá je súčasťou publikovaného textu Dohovoru vyplýva, že Dohovor je medzinárodná zmluva podľa čl. 5 ods. 5 Ústavy, ktorá má prednosť pred zákonmi. V tejto súvislosti poukázali aj na čl. 1 ods. 2 Ústavy, podľa ktorého Slovenská republika uznáva a dodržiava všeobecné pravidlá medzinárodného práva, medzinárodné zmluvy, ktorými je viazaná a svoje ďalšie medzinárodné záväzky. Podľa čl. 7 ods. 2 druhá veta ústavy, právne záväzné akty Európskych spoločenstiev a Európskej únie majú prednosť pred zákonmi Slovenskej republiky. Taktiež podľa čl. 7 ods. 5 Ústavy medzinárodné zmluvy o ľudských právach a základných slobodách (...), ktoré boli ratifikované a vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom majú prednosť pred zákonmi. Poukázali aj na čl. 144 ods. 1 Ústavy, podľa ktorej sudcovia sú pri výkone svojej funkcie nezávislí a pri rozhodovaní sú viazaní ústavou, ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 2 a 5 a zákonom. Tvrdia, že na základe vyššie uvedených skutočností a zo znenia doložky prednosti publikovanej v Zbierke zákonov jednoznačne vyplýva aplikačná prednosť ustanovení Dohovoru pred zákonmi Slovenskej republiky, ako aj povinnosť vykladať zákony v súlade s medzinárodnou zmluvou. K Dohovoru pristúpili aj Európske spoločenstvá, a to rozhodnutím Rady č. 2005/370/ES zo dňa 17.02.2005. Týmto aktom sa stal súčasťou práva Európskych spoločenstiev - komunitárneho práva. Ustanovenia Dohovoru sú spôsobilé mať tzv. priamy účinok (orgány verejnej moci sú povinné ustanovenia Dohovoru priamo aplikovať na miesto vnútroštátneho zákona) a tzv. nepriamy účinok (orgány verejnej moci sú povinné vykladať vnútroštátne zákony takým spôsobom, aby boli naplnené ustanovenia Dohovoru). Pri aplikácii Dohovoru je tiež potrebné rešpektovať tzv. princíp účinnosti (efektívnosti) komunitárneho práva. Poukázali na čl. 2 ods. 4 Dohovoru, podľa ktorého „verejnosť“ znamená jednu alebo viac fyzických osôb alebo právnických osôb a v súlade s vnútroštátnymi právnymi predpismi alebo praxou ich združenia, organizácie alebo skupiny a podľa čl. 2 ods. 5 Dohovoru „zainteresovaná verejnosť“ znamená verejnosť, ktorá je alebo by mohla byť ovplyvnená rozhodovacím procesom týkajúcim sa životného prostredia alebo sa o tento proces zaujíma; pre potreby tejto definície sa mimovládne organizácie podporujúce ochranu životného prostredia a spĺňajúce všetky požiadavky vnútroštátneho práva považujú za zaujímajúce sa o rozhodovací proces. V tejto súvislosti uviedli, že verejnosťou sú teda aj fyzické osoby, ktoré by mohli byť ovplyvnené alebo sa zaujímajú o rozhodovací proces týkajúci sa ochrany životného prostredia (ktorým bezpochyby je aj proces obstarávania a schvaľovania územného plánu obce), a teda aj žalobcovia. Citovali čl. 9 ods. 3 a 4 Dohovoru, podľa ktorého navyše bez toho, aby boli dotknuté procesy preskúmania uvedené v ods. 1 a 2, každá strana zabezpečí, ak sú splnené podmienky uvedené v jej vnútroštátnom práve, ak sú nejaké, aby členovia verejnosti mali prístup k správnemu alebo súdnemu konaniu umožňujúcemu napadnutie úkonov a opomenutí súkromných osôb a orgánov verejnej moci, ktoré sú v rozpore s jej vnútroštátnym právom v oblasti životného prostredia. Navyše bez toho, aby boli dotknuté ustanovenia ods. 1, postupy uvedené v ods. 1, 2 a 3 zabezpečia zodpovedajúcu a účinnú nápravu, vrátane predbežných právnych opatrení, ak sú vhodné a musia byť primerané, spravodlivé a včasné a nie nedostupne drahé. K čl. 9 ods. 3 a 4 Dohovoru argumentovali, že v podmienkach slovenského právneho poriadku spĺňa požiadavky spravodlivého procesu podľa čl. 9 ods. 4 Dohovoru iba súd a možno ho považovať za nezávislý a nestranný orgán, ktorý disponuje právomocou zjednať zodpovedajúcu, resp. adekvátnu náhradu, pričom v súčasnosti má právomoc vydať aj predbežné právne opatrenie, t.j. odložiť vykonateľnosť rozhodnutia, proti ktorému bola podaná žaloba. Iné prostriedky nápravy (napr. podnet na preskúmanie rozhodnutia v mimo odvolacom konaní, podnet na prokuratúru alebo sťažnosť) v žiadnom prípade nespĺňajú požiadavky čl. 9 ods. 4 Dohovoru. Ďalej uviedli, že podľa zákona č. 153/2001 Z.z. o prokuratúre (ďalej len „zákon o prokuratúre“) môže osoba podať podnet prokurátorovi, aby prešetril zákonnosť rozhodnutia alebo postupu správneho orgánu. Podľa § 22 ods. 1 zákona o prokuratúre je prokurátor proti rozhodnutiu oprávnený podať protest, nie je teda výslovne povinný podať protest. V dôsledku toho ani zainteresovaná verejnosť nemá zaručený nárok na prístup k procesu preskúmania rozhodnutia, t.j. nárok na podanie protestu prokurátora. Prokurátor navyše nemôže nezákonné rozhodnutie zrušiť, ale môže iba protestom navrhnúť jeho zrušenie správnemu orgánu, ktorý rozhodnutie vydal. O tom, či návrhu prokurátora príslušný orgán vyhovie a či rozhodnutie zruší rozhoduje podľa § 69 ods. 2 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (ďalej len „Správny poriadok“) ten správny orgán, ktorý rozhodnutie vydal, prípadne nadriadený správny orgán. Prokurátor teda nemôže zabezpečiť, ani ovplyvniť adekvátnu náhradu. Prokurátor tiež nemá právomoc vydať nápravné opatrenie, príkaz niečo konať, nejakého konania sa zdržať alebo niečo strpieť. Nadriadený orgán verejnej správy, ktorému možno podľa § 65 a nasl. ustanovení Správneho poriadku podať podnet na preskúmanie rozhodnutia mimo odvolacieho konania je súčasťou sústavy orgánov verejnej správy, ktoré nezákonné rozhodnutie vydali. Preto nespĺňa požiadavku nezávislosti a nestrannosti. Preskúmanie rozhodnutia mimo odvolacieho konania tiež nespĺňa požiadavku čl. 9 ods. 3 Dohovoru, aby išlo o prístup k procesu preskúmania rozhodnutia. Prístup k procesu preskúmania znamená, že zainteresovaná verejnosť (ekologická mimovládna organizácia) má v konaní postavenie, ktoré jej zabezpečí, aby bolo rozhodnutie určitým procesným postupom naozaj preskúmané. Ak je na posúdení orgánu, či rozhodnutie preskúma, nejde o prístup k procesu preskúmania. Ďalej uviedli, že sťažnosť podanú podľa zákona č. 152/1998 Z.z. o sťažnostiach vybavuje ten istý orgán, ktorý právo porušil alebo orgán jemu nadriadený, a teda nejde o nezávislý orgán. V konaní o sťažnosti navyše nemožno zjednať napríklad efektívnu nápravu nezákonného rozhodnutia alebo nariadiť nápravné opatrenie. Podľa ich názoru, skutočnosť, že nepriznanie práva na prístup k súdu pre členov verejnosti by bolo porušením čl. 9 ods. 3 Dohovoru jednoznačne potvrdil aj výbor pre posudzovanie súladu s Aarhuským dohovorom zriadený členskými krajinami dohovoru. V náleze č. ACCC/C/2005/11 zo dňa 16.07.2006 Výbor posudzoval prípad belgických mimovládnych organizácií, ktorým nebol umožnený prístup k súdu za účelom napadnúť zákonnosť územného rozhodnutia a stavebného povolenia. Výbor v náleze uviedol, že podľa jeho názoru spomínané prípady ukazujú, že kritériá používané Štátnou radou doteraz účinne zabraňujú väčšine mimovládnych organizácií, ak nie všetkým, napadnúť stavebné povolenia a územné rozhodnutia, ktoré sú nimi považované za rozporné s vnútroštátnym právom v oblasti životného prostredia. Na základe toho v týchto prípadoch sa prax Štátnej rady javí ako príliš reštriktívna. Preto, ak by (táto prax) bola aj ďalej Štátnou radou presadzovaná, Belgicko by nezabezpečilo prístup k spravodlivosti, ako ho požaduje čl. 9 ods. 3 Dohovoru. Okrem iného, žalobcovia poukázali aj na odbornú literatúru, z ktorej vyplýva, že v komunitárnom práve v zásade platí, že proti každému rozhodnutiu vnútroštátneho verejnomocenského orgánu (resp. subjektu pod kontrolou štátu), ktorým tento zasahuje do práv priznaných súkromným osobám právom Spoločenstva, by mala existovať možnosť preskúmania takéhoto rozhodnutia vnútroštátnym orgánom súdneho typu. Konkrétne prípady v správnom súdnictve vyžadujú dôkladné preverenie, či ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku o preskúmavaní zákonnosti rozhodnutí nie sú v rozpore s právom Európskeho spoločenstva, pričom ak by takéto riziko existovalo, ponúka sa možnosť aplikácie § 244 ods. 6 O.s.p., v zmysle ktorého sa podľa ustanovení časti O.s.p. upravujúcej správne súdnictvo postupuje (iba) primerane, ak preskúmanie rozhodnutí orgánu verejnej správy vyplýva z medzinárodných zmlúv, ktorými je Slovenská republika viazaná (Procházka, R. - Čorba, J.: Právo Európskej únie (Vybrané otázky pre právnu prax). Žilina, Poradca podnikateľa, spol. s.r.o., 2007, s. 143). Na základe vyššie uvedeného, keďže z komunitárneho práva (Aarhuského dohovoru) vyplýva právo členov zainteresovanej verejnosti podať žalobu proti nezákonnému rozhodnutiu správneho orgánu v oblasti životného prostredia, tak vzhľadom na nie celkom dostatočnú právnu úpravu aktívnej legitimácie v § 250 Občianskeho súdneho poriadku musí súd podľa tohto ustanovenia postupovať iba primerane a aj žalobcom musí priznať právo podať žalobu proti rozhodnutiu žalovaného. Ďalej poukázali v súvislosti s povinnosťou správnych orgánov a súdov vykladať zákony v súlade s Dohovorom, aj na judikatúru Najvyššieho správneho súdu Českej republiky, a to rozsudok sp.zn. 1Ao 1/2006 zo dňa 18.07.2006 a č. 7Ao 1/2009-56. K žalobe sa písomným podaním zo dňa 11.11.2011 vyjadril žalovaný, v ktorom k aktívnej legitimácii žalobcov uviedol, že podľa jeho názoru nie je možné preskúmať súdom podanú žalobu pre nedostatok vecnej legitimácie žalobcov. Žaloba navyše neobsahuje zákonom ustanovené minimálne obsahové náležitosti nevyhnutné pre jej prejednanie. Všetky námietky žalobcov vo vzťahu k vecnej správnosti a zákonnosti napadnutého územného plánu odmieta ako bezpredmetné. K námietke nedostatku vecnej legitimácie žalobcov uviedol, že žalobcovia svoju aktívnu legitimáciu dôvodili extenzívnym výkladom ust. § 250zf ods. 1 a ust. § 250zfa ods. 1 a nasledujúcich ustanovení zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „O.s.p.“). Všeobecne záväzné nariadenie, ktorým sa vyhlasuje záväzná časť územného plánu považujú za rozhodnutie týkajúce sa základných práv a slobôd, ktoré podľa čl. 46 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky nemôže byť vylúčené zo súdneho prieskumu. V argumentácii sa opierajú o rozhodnutie Ústavného súdu SR č. IV.ÚS 2239/07, podľa ktorého štandard prieskumu opatrení obecnej povahy nemôže byť nižší než je to v prípade individuálnych správnych aktov a normatívnych správnych aktov. Podľa jeho názoru tvrdenia žalobcov v tomto prípade nie sú dôvodné. Rozhodnutie Ústavného súdu Českej republiky totiž vychádza z rozdielneho tzv. jednoduchého práva. Žalobcovia sa vo svojej argumentácii dopustili niektorých skreslení relevantných skutočností. V tejto súvislosti považujú za potrebné zdôrazniť, že v Českej republiky platí rozdielny Správny poriadok. Úplne nový Správni řád bol totiž schválený zákonom č. 500/2004 Sb. O tom, že sa v porovnaní s predchádzajúcim schváleným zákonom č. 71/1967 Sb. jedná o zásadnú zmenu svedčí aj paragrafové znenie v počte 184 paragrafov. Nový Správni řád zaviedol do právneho poriadku Českej republiky definíciu pojmu „Opatření obecné povahy.“ Je potrebné poznamenať, že v čase do prijatia nového Správneho poriadku nebolo v Českej republike vydané žiadne rozhodnutie Ústavného súdu Českej republiky, ktoré by nemožnosť preskúmať územný plán súdom pokladalo za porušenie práva na spravodlivé súdne konanie (čl. 36 Listiny základných práv a slobôd) alebo práva podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Ďalšou zásadnou skutočnosťou, ktorú pre hodnotenie judikatúry Ústavného súdu Českej republiky vo veci preskúmavania územných plánov súdmi bolo nevyhnutné zohľadniť aj nový zákon č. 183/2006 Sb. o územním plánovaní a stavebním řádu (Stavebního zákona), ktorý vo svojom ustanovení § 43 ods. 4 územný plán výslovne expresis verbis označuje za opatrenie obecnej povahy podľa ust. § 171 Správniho řádu. Dôvodil, že v slovenskom právnom poriadku nie je pojem opatrenie obecnej povahy, ani jeho synonymum, ani pojem s obdobnými znakmi upravený. Rovnako v našom právnom poriadku chýba aj právna úprava postupu pri jeho prijímaní, ako aj preskúmavaní jeho zákonnosti správnym súdom. Najvyšší správny súd Českej republiky sa však v rozšírenom senáte zaoberal otázkou, či je možné územný plán prijatý podľa starého Stavebného zákona (zákon č. 50/1976 Zb.) a podľa starého Správneho poriadku (zákon č. 71/1967 Zb.) považovať za opatrenie obecnej povahy, ktoré by bolo možné preskúmať správnym súdom. V rozhodnutí sp.zn. 3Ao 1/2007-44 zo dňa 13.03.2007 publikovanom v Zbierke rozhodnutí Najvyššieho správneho súdu pod č. 1276 (časopis č. 8/2007) tento súd uviedol následovnu právnu vetu: „Územní plán velkého územního celku schválený uznesením zastupitelstva kraje v roce 2006 není opatřením obecné povahy, a není zde tedy dána pravomoc soudu dle § 4 ods. 2 písm. c/ s.ř.s. k jeho přezkumu v řízení dle § 101a a nasl. s.ř.s.“ V odôvodnení tohto rozhodnutia súd ďalej argumentoval: „že formou opatření obecné povahy jsou územní plány vydávany až na základě nového Stavebního zákona (zákona č. 183/2006 Sb.), který však nabyl účinnosti teprve dnem 01.01.2007. Z tohoto hlediska tedy Územní plán velkého územního celku Břeclavska opatřením obecné povahy není.“ Najvyšší správny súd Českej republiky tento právny názor podrobil aj testu súladnosti tohto názoru s čl. 36 Listiny základných práv a slobôd a čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj čl. 7 Aarhuského dohovoru. Vo svojom rozhodnutí dospel k záveru, že nemožnosť preskúmať zákonnosť územného plánu všeobecným súdom nie je porušením žiadnych zo základných práv v týchto dohovoroch uvedených. V predmetnom rozsudku je uvádzané, že v otázke ústavnej konformity výkladu pozitívneho práva, predovšetkým jej súladu s čl. 36 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd odkazuje súd rovnako na odôvodnenie citovaného uznesenia. K tomuto iba doplňuje, že zákaz výluky územných plánov zo súdneho prieskumu nemožno dôvodiť ani čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, pretože územný plán sám osebe bez toho, aby bolo na jeho základe prijaté ďalšie rozhodnutie žiadne občianske práva či záväzky nezakladá, nemení, ani neruší. Vo vzťahu k žalobcami namietanému porušeniu čl. 7 Aarhuského dohovoru poukázal žalovaný na argumentáciu Najvyššieho správneho súdu Českej republiky, ktorý uviedol: „V případe územních plánů je třeba zdůrazniť, že se jejich pojetí v jednotlivých zemích, jež se staly stranami Aarhuské úmluvy (včetně zemí Evropské unie) liší, stejně tak se liší i proces jjich přijímaní a forma jejich vydávaní. Do těchto otázek Úmluva ani příslušné směrnice EU nijak nezasahují. Jinak řečeno, z žádné mezinárodní smlouvy či komunitárního předpisu nelze dovodit, že územní plán musí být z povahy věci vždy opatřením obecné povahy a že toto opatření je jedinou přípustnou formou jeho vydání. Tyto otázky řeší výhradně jen vnitrostátni předpisy. V českém právním řádu byl proces pořizovaní a schvalování územně plánovací dokumentaci upraven až do 31.12.2006 zákonem č. 50/1976 Sb., který předepisoval pro vydání územního plánu (jeho závazné části) obecně závaznou vyhlášku. Takováto úprava není nikterak neobvyklá a je srovnatelná naprříklad s úpravou německou. Sama skutečnost, že přezkum opatření obecné povahy byl dle vnitrostátních předpisů umožněn již s účinností ode dne 01.05.2005 a tento institut byl zárovň zakotven v jednom zvláštním zákoně, tedy neměla bez dalšího ve vzťahu k dosavadní právní úpravě pořizovaní a schvalování územně plánovací dokumentace žádny význam. Soud nemá pochyb o tom, že z Aarhuské úmluvy ani z komunitárního práva povinnost stran Úmluvy umožniť soudní přezkum územních plánů přímo nevyplýva (a nic na tom nemění názor navrhovatelů, že ani Evropská unie přijetím Směrnice č. 2003/35/ES své závazky z Úmluvy nsplnila). V tomto směru poukazuje na argumentaci obsaženou v usnesení ze dne 31.01.2007 č.j. 3Ao 1/2007-28 a podpůrně též na ustanovení čl. 10 Nařízení Evropského parlamentu a Rady (ES) č. 1367/2006 v návzanosti na čl. 2 písm. e/ a g/ citovaného Nařízení. Jestliže pak čl. 9 odst. 2 Úmluvy č.j. 3Ao 1/2007-49 v dalším odkazuje na vnitrostátní rozhodnutí o účasti (natiional opt-in), je takovýmto rozhodutím státu až přijetí nového stavebního zákona (zákona č. 183/2006 Sb.), ktorý podřídil pořizování a schvalování územních plánů režimu opatření obecné povahy a tím umožnil ve spojení s ustanoveními § 101a a násl. s.ř.s. ode dne své účinnosti 01.01.2007 jejich soudní přezkum.“ Z obsahu citovaného rozhodnutia Najvyššieho správneho súdu Českej republiky je teda podľa názoru žalovaného zrejmé, že nemožnosť preskúmania územného plánu nie je porušením ani Aarhuského dohovoru, ani Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a napokon ani Ústavy Slovenskej republiky. Správnosť tohto tvrdenia potvrdzuje i fakt, že sa k citovanému rozhodnutiu Najvyššieho správneho súdu Českej republiky vyjadril i Ústavný súd Českej republiky, ktorý ho po jeho preskúmaní potvrdil ako vecne správne, keď v odôvodnení svojho uznesenia III.ÚS 2446/07 uviedol, že ústavná sťažnosť obsahuje argumentáciu, ktorá je vo svojej podstate totožná s tou, ktorú uplatnil Najvyšší správny súd v rozsudku zo dňa 18.07.2006 sp.zn. 1Ao 1/2006-74. Táto argumentácia však bola odmietnutá rozšíreným senátom toho istého súdu v uznesení zo dňa 31.01.2007 sp.zn. 3Ao 1/2007-44 a z tohto uznesenia vychádza aj ústavnou sťažnosťou napadnuté rozhodnutie. Pritom argumentáciu Najvyššieho správneho súdu nie je možné označiť za zrozumiteľnú a s pravidlami formálnej logiky súladnú, ktorá sa úplne vyporiadava s námietkami, resp. argumentmi sťažovateľov, ktoré sa teraz objavujú v ústavnej sťažnosti. Bolo by zbytočné znovu opakovať závery Najvyššieho správneho súdu a tak ústavný súd odkazuje na odôvodnenie napadnutého uznesenia. Ďalej uviedol, že k vydaniu žalobcami citovaného rozhodnutia Ústavného súdu Českej republiky č. IV.ÚS 2239/07 zo dňa 17.03.2009 došlo až potom, keď bolo do textu nového stavebného zákona platného v Českej republike vložené ust. § 188 ods. 4, ktorý výslovne označil za opatrenie obecnej povahy aj územné plány prijaté podľa zákona č. 50/1976 Zb., teda pôvodného zákona. Ústavný súd Českej republiky teda rešpektoval svoju doterajšiu judikatúru, pretože porušenie základného práva na prejednanie územného plánu všeobecným súdom konštatoval až potom, čo bolo toto právo výslovne zahrnuté do textu zákona, a teda i zákonodarca sa priklonil k tzv. materiálnemu chápaniu opatrení obecnej povahy. Právny poriadok Slovenskej republiky nielenže neobsahuje pojem obsahovo identický s pojmom opatrenie obecnej povahy, ale neupravuje ani možnosť jeho preskúmania správnym súdom. V závere k aktívnej legitimácii žalobcov poukázal aj na nesprávnosť argumentácie, ktorou považujú územný plán za rozhodnutie s poukazom na rozhodnutie Ústavného súdu Českej republiky IV.ÚS 2239/07 zo dňa 17.03.2009. Z citovaného rozhodnutia ústavného súdu nemožno nijako dôvodiť tento právny záver. Práve naopak, Ústavný súd Českej republiky sa prikláňa k výkladu, že územný plán je opatrením obecnej povahy, teda niečo medzi normatívnym správnym aktom a individuálnym správnym aktom. Ako to bolo uvedené už v predchádzajúcej časti vyjadrenia, slovenský právny poriadok tento pojem nepozná, jeho obsah nedefinuje a jeho preskúmanie súdom nie je možné. Za týchto okolností je nevyhnutné prikloniť sa k záveru, že územný plán je normatívnym správnym aktom, ktorý nie je možné správnym súdom v konaní podľa ust. § 244 a nasl. ustanovení O.s.p. s výnimkou postupu podľa ust. § 250zf ods. 1 a § 250zfa ods. 1 O.s.p. preskúmať a prípadne zrušiť. Podľa ust. § 250zf ods. 1 O.s.p., ak obecné zastupiteľstvo, mestské zastupiteľstvo, miestne zastupiteľstvo vyššieho územného celku nezruší na základe protestu prokurátora svoje uznesenie, ktoré je v rozpore so zákonom, môže prokurátor podať na súd návrh na zrušenie tohto uznesenia. V tejto súvislosti žalovaný uviedol, že žalobcovia nemajú postavenie prokurátora, ktorý navyše podnetu na protest prokurátora nevyhovel, pretože naň neboli žiadne zákonné dôvody. Z tohto dôvodu nie sú oprávnení podať návrh na preskúmanie zákonnosti uznesení obecného zastupiteľstva, mestského zastupiteľstva, miestneho zastupiteľstva alebo zastupiteľstva vyššieho územného celku. Na základe vyššie uvedených skutočností navrhol, aby súd konanie zastavil podľa § 250d O.s.p. Krajský súd o žalobe žalobcov rozhodol uznesením č.k. 3S 24/2010-88 zo dňa 23.05.2012 tak, že konanie zastavil a vo vzťahu k trovám konania vyslovil, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania. Proti tomuto uzneseniu podali v zákonnej lehote žalobcovia v 1. až 4. rade prostredníctvom právnej zástupkyne odvolanie písomným podaním zo dňa 24.07.2012 a žiadali, aby odvolací súd zmenil namietané uznesenie krajského súdu tak, že 1. Uznesenie mestského zastupiteľstva mesta Vysoké Tatry č. 32/2010, ktorým v časti F bod 11 došlo k schváleniu územného plánu mesta Vysoké Tatry sa v časti F bod 11 zrušuje 2. Všeobecne záväzné nariadenia mesta Vysoké Tatry č. 1/2010, ktorým sa vyhlasuje záväzná časť územného plánu mesta Vysoké Tatry zo dňa 04.02.2010 sa zrušuje 3. Vec sa vracia žalovanému na ďalšie konanie. V odvolacích námietkach uviedli, že namietané uznesenie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, pričom rozhodnutie je nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť a pre nedostatok dôvodov. Prvostupňový súd sa nekriticky stotožnil s argumentáciou žalovaného (podotýkame, že žalobcovia sa nemohli oboznámiť s vyjadrením žalovaného, keďže prvostupňový súd rozhodol bez nariadenia ústneho pojednávania a vyjadrenie žalovaného žalobcom nezaslal), na druhej strane však bez odôvodnenia ignoroval argumentáciu žalobcov. Dôvodili, že žalobcovia sa nedomáhali postupu podľa ust. § 250zf a / alebo podľa § 250zfa OSP, a to predovšetkým z dôvodu, ktorý uviedol aj samotný súd - na začatie takéhoto konania fyzické ani právnické osoby nie sú oprávnené. Ak v žalobe poukázali na uvedené ustanovenia, bolo to preto, lebo z nich vyplýva, že aj uznesenia mestského zastupiteľstva či všeobecne záväzné nariadenia mesta sú spôsobilé na preskúmanie v rámci systému správneho súdnictva. Skutočnosť, že na začatie takéhoto súdneho prieskumu je oprávnený len prokurátor (po splnení konkrétnych podmienok), bola dôvodom, prečo žiadali o súdne preskúmanie zákonnosti predmetného uznesenia a všeobecne záväzného nariadenia mesta Vysoké Tatry podľa ustanovení § 244 a nasl. OSP. K tejto argumentácii sa však prvostupňový súd nevyjadril, a rozhodnutie je tak nepreskúmateľné. K argumentácii prvostupňového súdu ďalej uviedli, že aj v citovanom rozhodnutí Najvyššieho správneho súdu Českej republiky sp.zn. 3Ao 1/2007 zo dňa 13.03.2007 súd pripúšťa, že povoľujúce konania nasledujúce po vydaní územného plánu často neposkytujú dostatočnú mieru ochrany práv verejnosti (fyzických osôb, právnických osôb). Podľa Najvyššieho správneho súdu ČR stavebné právo je oblasťou, kde sa značne roztvárajú pomyselné nožnice medzi formálnoprávne ukotvenou mierou ochrany práv jednotlivcov a ich reálnou ochranou. „Ač tedy má fyzická osoba či občanské združení teoretickou možnost být účastníkem následných fází stavebního ŕízení, jejich reálny prístup býva omezen restriktivním výkladem účastenství a z toho plynoucího omezeného prístupu k soudnímu prezkumu, a i kdyz je určitá osoba žalobné legitimována a múze se pokusit domoci se svých práv pred správním soudem, tyto soudy ve stavebních vécech nezřídka rozhoduj í „ex post facto", tedy v okamžiku, kdy sporná stavba již dávno stojí. Umožnení přezkumu územního plánu či jeho zmeny tak múže být vnímáno jako poskytnutí skutečné účinné ochrany práv jednotlivcú v okamžiku, kdy jsou všechny cesty ešte reálne otevřeny; zejména v případe tzv. líniových staveb existují ve fázi zpracovávání územné plánovací dokumentace rúzné alternatívy budovaní trasy a pod., které jsou v daném okamžiku stále ješte otevřené." Inými slovami, aj sám Najvyšší správny súd ČR konštatoval, že iba súdne preskúmanie územných plánov môže garantovať účinnú a včasnú ochranu práv verejnosti. Namietali, že súd postavil svoju argumentáciu na rozhodnutí, ktoré bolo zrušené ústavným súdom. Plénum Ústavného súdu Českej republiky nálezom vo veci. PI. Ú S 14/07 zo dňa 19.11.2008 totiž zrušilo citované rozhodnutie Najvyššieho správneho súdu ČR sp.zn. 3Ao 1/2007-44 zo dňa 13.03.2007. Ústavný súd ČR vychádza z imperatívu súladného výkladu vnútroštátneho práva s medzinárodnoprávnymi záväzkami Českej republiky, čo sa týka predovšetkým záväzkov vyplývajúcich z Aarhuského dohovoru, pričom predovšetkým v čl. 9 Aarhuského dohovoru je upravený prístup verejnosti k právnej ochrane. Podľa Ústavného súdu ČR „podmínkou fungovaní právního štátu je rešpektovaní autonómni sféry jednotlivce, která požíva ochrany ze strany štátu tak, že stát vyvíjí pouze takovou aktivitu, kterou do této sféry sám nezasahuje, resp. zasahuje pouze v prípadech, ktoré jsou odúvodneny určitým verejným záujmem a kdy je takový zásah proporcionálni (přimerený) s ohledem na cíle, jichž má byž dosaženo. Ústavní soud tak ve vztahu k posuzované veci podtrhuje možnost efektívni soudní ochrany práv stežovatelu již v etape schvalování územné plánovací dokumentace, kterou nelze plné kompenzovat dostatečné reálnou ochranou jejich práv v následných fázích stavebního řízení.“ V tejto súvislosti poukázali aj na rozhodnutie Súdneho dvora Európskej únie vo veci C-240/09 zo dňa 08.03.2011, ktorej predmetom bol návrh na začatie prejudiciálneho konania podľa článku 234 Zmluvy o ES predložený Najvyšším súdom Slovenskej republiky vo veci žaloby Lesoochranárskeho zoskupenia VLK proti rozhodnutiu Ministerstva životného prostredia Slovenskej republiky. Týmto rozhodnutím MŽP SR rozhodlo, že Lesoochranárske zoskupenie VLK ako mimovládna organizácia podporujúca ochranu životného prostredia nie je účastníkom konania týkajúceho sa ochrany životného prostredia, pretože podľa zákona o ochrane prírody a krajiny č. 543/2002 Z.z. (v znení platnom ku dňu rozhodovania Ministerstva životného prostredia) má takéto združenie len postavenie zúčastnenej osoby, nie však účastníka konania. Najvyšší súd SR preto prerušil konanie a položil Súdnemu dvoru EÚ prejudiciálne otázky v tom zmysle, či môže mimovládna organizácia podporujúca ochranu životného prostredia odvíjať svoje právo byť účastníkom konania týkajúceho sa ochrany životného prostredia od znenia čl. 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru za účelom následného prístupu k súdu. Súdny dvor EÚ vo svojom rozhodnutí uviedol, že síce uvedený článok 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru nemá priamy účinok v práve Európskej únie, ale „Prináleží však vnútroštátnemu súdu, aby poskytol taký výklad procesného práva týkajúceho sa podmienok, ktoré je potrebné splniť na podanie správneho opravného prostriedku alebo žaloby, ktorý bude v čo najväčšej možnej miere v súlade tak s cieľmi článku 9 ods. 3 tohto dohovoru, ako aj s cieľom účinnej súdnej ochrany práv poskytovaných právom Únie, aby mohla organizácia na ochranu Životného prostredia, akou je Lesoochranárske zoskupenie VLK, napadnúť na súde rozhodnutie prijaté v rámci správneho konania, ktoré by mohlo byť v rozpore s právom Únie v oblasti životného prostredia. ". Rozsudok je dostupný na intemetových stránkach Súdneho dvora HÚ www.curia.eu <http://www.curia.eu>. Najvyšší súd SR následne pokračoval v konaní a vo svojom rozhodnutí sp. zn. 5Sžp/41/2009 zo dňa 12. apríla 2011 uviedol, že iba priznaním práv, ktoré prináležia účastníkovi konania, je možné naplniť požiadavku Súdneho dvora uvedeného vo výroku jeho rozsudku, „aby mohla organizácia na ochranu životného prostredia, akou je Lesoochranárske zoskupenie VLK, napadnúť na súde rozhodnutie prijaté v rámci správneho konania, ktoré by mohlo byť v rozpore s právom Únie v oblasti životného prostredia“. Ako uviedol Najvyšší súd SR, iba účastník správneho konania môže podľa slovenského právneho poriadku podať žalobu na súd na preskúmanie zákonnosti rozhodnutia a postupu správneho orgánu, a tak je pre naplnenie uvedených práv vymedzenie pojmu účastník konania určujúce. Podľa názoru Najvyššieho súdu SR je základným kritériom pre posúdenie účastníctva predovšetkým dopad účinkov postupu orgánu štátnej moci (súdu alebo orgánu verejnej správy) alebo jeho rozhodnutia na základné práva, ktoré má takáto osoba zaručené v ústave alebo prostredníctvom medzinárodnej zmluvy, bez ohľadu na procesné označenie osoby v konaní. Keďže podľa Najvyššieho súdu SR je nepochybné, že jednotlivci združení v zoskupení VLK, sa združili za účelom napĺňania svojho práva na priaznivé životné prostredie a zároveň je z preambuly Aarhuského dohovoru zrejmé, že každá zo zmluvných strán dohovoru má povinnosť chrániť a zlepšovať životné prostredie a zároveň zabezpečiť občanom prístup k spravodlivosti v záležitostiach životného prostredia, musia byť tieto skutočnosti rešpektované aj v správnych konaniach týkajúcich sa životného prostredia a Najvyšší súd SR tak nemôže brániť jednotlivcom združeným v zoskupení VLK v napĺňaní ich ústavných práv. Vzhľadom k vyššie uvedenému tak podľa názoru Najvyššieho súdu SR uvedené medzinárodnoprávne záväzky Slovenskej republiky týkajúce sa ústavou akceptovaného zabezpečenia práva verejnosti na priaznivé životné prostredie „ majú v konečnom dôsledku ten dopad, že narúšajú klasickú koncepciu aktívnej legitimácie jednotlivcov v konaní pred správnymi orgánmi tým, že priznávajú postavenie účastníka konania aj verejnosti, resp. v niektorých prípadoch iba verejnosti zainteresovanej na ochrane životného prostredia“. Obdobne rozhodol Najvyšší súd SR aj v ďalších konaniach (napr. vo veci 3 Sžp/49/2009 alebo vo veci 3 Sžp/30/2009), ktoré nasledovali po uvedenom rozhodnutí Súdneho dvora EU. Z uvedeného jednoznačne vyplýva, že rozhodovacia činnosť Najvyššieho súdu SR v tomto smere už je konštantná s ustáleným názorom na daný právny problém. Najvyšší súd teda s poukazom na účel Aarhuského dohovoru postupoval proti zneniu zákona o ochrane prírody a krajiny a dospel k záveru, že jedine garantovaním postavenia účastníka konania môže Lesoochranárske zoskupenie VLK realizovať tie práva, ktoré vyplývajú z Aarhuského dohovoru. Takúto interpretáciu nepovažoval ani za skreslenú ani za príliš extenzívnu. Citovali čl. 9.3 a 9.4 Aarhuského dohovoru a uviedli, že v súlade s postupmi aplikovanými českým Ústavným súdom, Súdnym dvorom Európskej únie a následne aj Najvyšším súdom Slovenskej republiky je jedinou ústavne konformnou interpretáciou, ktorá súčasne zabezpečuje realizáciu účelu Aarhuského dohovoru aj na území Slovenskej republiky, taká, že verejnosť musí mať možnosť namietať prijaté územné plány pred všeobecným súdom. Takúto interpretáciu podporuje aj vyššie zmienený nález Ústavného súdu ČR PI. ÚS 14/07, v zmysle ktorého „uvedenému materiálnímu chápaní opatrení obecné povahy ve prospech stežovatelú je treba dát přednost také s ohledem na konstatní judikaturu Ústavního soudu, dle niž. nabízí-li se dvojí možný výklad verejnoprávni normy, je treba v intencích zásad spravedlivého procesu volit ten, který vúbec, resp. co nejméné, zasahuje do toho kterého základního práva či svobody. Jde o štrukturálni princíp liberálne demokratického štátu in dubio pre libertate plynoucí přímo z ústavního pořádku ... vyjadrující prioritu jednotlivce a jeho svobody pred státem.“ Toto je teda ďalšie zdôvodnenie postupu, ktorý predovšetkým chráni práva účastníkov garantované ústavou a Aarhuským dohovorom, a to bez ohľadu na procesné ustanovenia. Zdôraznili, že nežiadali súdne preskúmanie s poukazom na čl. 9 ods. 2 Aarhuského dohovoru. Domáhali sa prístupu k spravodlivosti v súlade s ust. č. 9 ods. 3 a 4 Aarhuského dohovoru, ako to opakovane uviedli v žalobe (napr. na str. 11 - 12 žaloby). Súd tieto argumenty nepochopiteľne ignoroval, k tvrdeniam žalobcov sa nevyjadril, nieje preto zrejmé, z akého dôvodu súd tieto ustanovenia Aarhuského dohovoru nezohľadnil pri rozhodovaní. Uviedli, že v prípade namietaného uznesenia a všeobecne záväzného nariadenia ide o rozhodnutia, ktoré svojou materiálnou povahou spĺňa podmienku priameho dotknutia práv osôb (hmotných aj procesných subjektívnych práv), a to bez ohľadu na formálne označenie tohto dokumentu, a teda aj takéto rozhodnutia musia byť preskúmateľné v rámci konani podľa § 244 a nasl. O.s.p., pričom čl. 46 Ústavy SR zakotvuje ústavný imperatív preskúmať všetky rozhodnutia týkajúce sa základných práv a slobôd; žalobcovia pritom tvrdia, že schválením predmetného územného plánu Schválené záväzné regulatívy v územných plánoch nie je možné efektívne namietať v žiadnej ďalšej fáze povoľovacích konaní uskutočnených na podklade územného plánu, aj to je jeden z dôvodov, prečo je v zmysle Aarhuského dohovoru zabezpečiť preskúmanie právnych aktov už v tomto štádiu; V zmysle judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva nesmú byť územné plány vylúčené zo súdneho preskúmania - vyplýva to z čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd; Aarhuský dohovor - medzinárodná zmluva, ktorej signatárom je Slovenská republika aj Európska únia (a teda je súčasťou komunitárneho práva) v čl. 9 ods. 3 zakotvuje povinnosť členských štátov garantovať, aby verejnosť mala prístup k nezávislému (súdnemu) preskúmaniu úkonov a opomenutí súkromných osôb a orgánov verejnej správy, ktoré sú v ropore s právom v oblasti životného prostredia, pričom zároveň v zmysle čl. 9 ods. 4 majú členské štáty zabezpečiť účinnú nápravu vrátane predbežných právnych opatrení a táto náprava musí byť primeraná, spravodlivá, včasná a nie nedostupne drahá. Takýmto úkonom orgánu verejnej správy je aj územný plán, a orgánom, ktorý spĺňa kritériá čl. 9 ods. 3 je len súd, pričom povinnosťou Slovenskej republiky ako signatára Aarhuského dohovoru je zabezpečiť prístup verejnosti k súdnemu preskúmaniu takéhoto aktu orgánu verejnej správy. Nepriznanie práva na prístup k súdu členom verejnosti znamená porušenie Aarhuského dohovoru - vyplýva to napr. zo zistenia Výboru pre posudzovanie súladu s Aarhuským dohovorom (Aarhus Convention Compliance Committee) č. ACCC/C/2005/11 zo dňa 16.07.2006; povinnosť Slovenskej republiky je interpretovať vnútroštátne právne normy v súlade s komunitárnym právom; Dôvodili, že vo veci rozhodoval ústavný súd, ktorý ju odmietol z toho dôvodu, že vo veci má rozhodovať všeobecný (krajský) súd. Aj ústavný súd však konštatoval, že odopretie súdnej ochrany vo veciach preskúmania rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy nie je na mieste v prípade, ak ide o rozhodnutia a postupy, ktoré sa týkajú základných práv a slobôd (napr. aj II. ÚS 50/01). Ústavný súd SR priamo uvádza, že „Citovaná ústavná norma žiadnym spôsobom neurčuje, v akom type súdneho konania a na základe akého návrhu majú súdy takéto rozhodnutia preskúmavať, a ani sa nezmieňuje o druhu rozhodnutí, ktoré by mohli byť (z tohto dôvodu) vylúčené zo súdneho preskúmavania, pretože smeruje výlučne k ich obsahovej stránke a jej prostredníctvom k základným právam a slobodám. V dôsledku toho v prípade, keď sa rozhodnutie, resp. postup orgánu verejnej správy (bez ohľadu na jeho druh či formálne označenie), dotýka niektorého zo základných práv a slobôd, z právomoci súdov nesmie byť vylúčené. Vylúčenie takéhoto rozhodnutia zo súdneho preskúmavania (v správnom súdnictve) môže signalizovať porušenie čl. 46 ods. 2 poslednej vety ústavy.“ (I. Ú S 166/2010) V súvislosti s citovaným zistením Výboru pre posudzovanie súladu s Aarhuským dohovorom č. ACCC/ C/2005/11 zdôraznili, že územné plány (v tomto prípade mestský plán) musí byť v zmysle Aarhuského dohovoru, čl. 9 ods. 2 považovaný za povoľujúce rozhodnutie v prípade, ak je dostatočne špecifický. To, že je namietaný územný plán dostatočne špecifický, vyplýva z argumentácie použitej v žalobe. Namietali, že prvostupňový súd len formalistický odmietol argumenty žalobcov bez toho, aby ich skúmal v širšom ústavnoprávnom a medzinárodnoprávnom (komunitárnom) rozmere. Nenaplnil teda právo žalobcov v zmysle čl. 46 ods. 2 Ústavy SR, hoci je splnená podmienka, že uznesením a nariadením mesta môže priamo dôjsť k ukráteniu žalobcov na ich právach. Územný plán stanovuje základnú koncepciu rozvoja a usporiadania určitého územia, vrátane prípustných a zakázaných jeho využitia, pričom sa môže (okrem iného) aj bezprostredne dotýkať právnej sféry tých, ktorých práva sa týkajú daného územia - napr. vlastníckych práv vlastníkov nehnuteľností nachádzajúcich sa na území regulovanom územným plánom. V prípade územných plánov sa prelínajú znaky normatívneho správneho aktu so znakom individuálneho správneho aktu, keďže zasahuje do právnej situácie konkrétnych fyzických osôb, preto v prípade pochybností je nutné sa prikloniť k prípustnosti súdnej ochrany. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako odvolací súd na základe odvolania žalobcov vo veci rozhodol uznesením sp.zn. 6Svzn/2/2012, 6Svzn 3/2013 zo dňa 25.09.2013, ktorým zrušil uznesenie Krajského súdu v Prešove č.k. 3S 24/2010-88 z 23.05.2012 a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Vytkol súdu, že odôvodnenie výroku napadnutého rozhodnutia založil iba na formálnom prevzatí záverov obsiahnutých v písomnom vyjadrení žalovaného správneho orgánu, bez dôsledného vysporiadania sa s argumentáciou žalobcov uvedenou v žalobe, čím postihol napadnuté rozhodnutie deficitom nepreskúmateľnosti odvolacím súdom. Uložil krajskému súdu dôsledne sa vysporiadať so všetkými námietkami účastníkov, rátane odvolacích námietok žalobcov, vo veci znova rozhodnúť a svoje rozhodnutie aj riadne a presvedčivo odôvodniť. Vzhľadom k tomu, že žalobcovia sa domáhali preskúmania zákonnosti uznesenia Mestského zastupiteľstva mesta Vysoké Tatry, ktorým bol schválený územný plán mesta a všeobecne záväzného nariadenia mesta Vysoké Tatry, ktorým sa vyhlasuje záväzná časť územného plánu mesta podľa § 244 a nasl. ustanovení O.s.p., súd sa zaoberal otázkou aktívnej legitimácie žalobcov na podanie žaloby a či sú splnené podmienky na začatie konania o preskúmanie všeobecne záväzného nariadenia žalovaného a a jeho postupu pri jeho schvaľovaní. Podľa § 244 ods. 1 O.s.p., v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy. Podľa § 244 ods. 2 O.s.p., v správnom súdnictve preskúmavajú súdy zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov štátnej správy, orgánov územnej samosprávy, ako aj orgánov záujmovej samosprávy a ďalších právnických osôb, ako aj fyzických osôb, pokiaľ im zákon zveruje rozhodovanie o právach a povinnostiach fyzických a právnických osôb v oblasti verejnej správy (ďalej len „rozhodnutie správneho orgánu“). Podľa § 244 ods. 3 O.s.p., rozhodnutiami správnych orgánov sa rozumejú rozhodnutia vydané nimi v správnom konaní, ako aj ďalšie rozhodnutia, ktoré zakladajú, menia alebo zrušujú oprávnenia a povinnosti fyzických alebo právnických osôb, alebo ktorým môžu byť práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb priamo dotknuté. Postupom správneho orgánu sa rozumie aj jeho nečinnosť. Podľa § 244 ods. 6 O.s.p., primerane podľa ustanovení tejto časti konajú a rozhodujú súdy aj vtedy, ak to ustanoví osobitný predpis, alebo ak preskúmanie rozhodnutí orgánov verejnej správy vyplýva z medzinárodných zmlúv, ktorými je Slovenská republika viazaná. Povinnosť súdu preskúmať uznesenie obecného zastupiteľstva a všeobecne záväzného nariadenia obce žalobcovia odôvodnili poukázaním na ust. § 244 ods. 2 a 3 O.s.p. a čl. 46 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a argumentovali, že z uvedených ustanovení vyplýva povinnosť súdov preskúmať zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy, vrátane rozhodnutí, ktorými môžu byť práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb priamo dotknuté. Pričom v zmysle čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky nie je možné z preskúmavania vylúčiť tie rozhodnutia, ktoré sa týkajú základných práv a slobôd. Ako vyplýva z ust. § 244 ods. 2 O.s.p. nie je podstatné, či ide o rozhodnutie, ktoré bolo vydané v správnom konaní. Preskúmateľné musí byť každé rozhodnutie, ktoré svojou materiálnou povahou spĺňa podmienku priameho dotknutia práv dotknutých osôb, bez ohľadu na jeho formálne označenie. Tento názor podopreli nálezom Ústavného súdu Českej republiky č. IV.ÚS 2239/07 zo dňa 17.03.2009, z ktorého vyplýva, že mocenské akty, ktorými sa schvaľuje územný plán (t.j. uznesenie obce, ktorým sa územný plán schvaľuje a všeobecne záväznú vyhlášku - ktorá je v českých reáliách rovnakého charakteru ako všeobecne záväzné nariadenie obce podľa slovenského právneho poriadku - ktorou sa vyhlasuje záväzná časť územného plánu, ako opatrenie obecnej povahy) nie je možné vylúčiť zo súdneho prieskumu. Podľa čl. 68 ods. 1 a 2 zákona č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení obec môže vo veciach územnej samosprávy vydávať nariadenia; nariadenie nesmie byť v rozpore s Ústavou Slovenskej republiky, ústavnými zákonmi, zákonmi a medzinárodnými zmluvami, s ktorými vyslovila súhlas Národná rada Slovenskej republiky a ktoré boli ratifikované a vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom. Vo veciach, v ktorých obec plní úlohy štátnej správy, môže vydávať nariadenie len na základe splnomocnenia zákonom a jeho medziach. Podľa § 2 ods. 3 zákona č. 50/1976 Zb. o územnom plánovaní a stavebnom poriadku (ďalej len „Stavebný zákon“), územnoplánovacou činnosťou je a) obstarávanie a spracovanie územnoplánovacích podkladov a udržiavanie ich aktuálneho stavu, b) obstarávanie, spracovanie, prerokúvanie a schvaľovanie územnoplánovacej dokumentácie a udržiavanie jej aktuálneho stavu. Podľa odseku 6 citovaného ustanovenia na územnoplánovaciu činnosť sa nevzťahujú všeobecné predpisy o správnom konaní. Podľa § 28 ods. 3 Stavebného zákona, územné plány obcí a zón schvaľuje obec. Podľa § 27 ods. 6 Stavebného zákona, schválená územnoplánovacia dokumentácia je v určenom rozsahu záväzným alebo smerným podkladom na vypracovanie a schvaľovanie ďalšej územnoplánovacej dokumentácie, na územné rozhodnutia a na vypracovanie dokumentácie stavieb. Vychádzajúc z vyššie citovaných zákonných ustanovení je nesporné, že územnoplánovacia činnosť je normatvornou činnosťou obce, ktorej výsledkom je všeobecné záväzné nariadenie obce ako normatívny akt obecného zastupiteľstva, ktorým sa schvaľuje územný plán obce. Normatívny právny akt podľa teórie práva je obecný a všeobecne záväzný právny predpis vzťahujúci sa na neurčitý počet subjektov rovnakého druhu a na neurčitý počet situácii rovnakého druhu. Normatívne právne akty nižšej právnej sily sú napr. právne akty výkonných orgánov štátnej správy alebo územnej samosprávy. Teda právne akty s územnou pôsobnosťou, akým je aj všeobecne záväzné nariadenie alebo územný plán obce. Všeobecne záväzné nariadenie obce teda nemá charakter rozhodnutia tak ako je to upravené v § 244 ods. 3 O.s.p., t.j. nie je rozhodnutím vydaným v správnom konaní (§ 2 ods. 6 Stavebného zákona), ani iným rozhodnutím, ktorým by sa zakladali, menili alebo zrušovali oprávnenia alebo povinnosti fyzických alebo právnických osôb v oblasti verejnej správy. Nie je teda individuálnym správnym aktom, preto nie je možné územný plán obce a všeobecne záväzné nariadenie obce, ktorým bol schválený preskúmať podľa ust. § 244 O.s.p. Pokiaľ ide o aplikáciu nálezu Ústavného súdu Českej republiky č. IV. ÚS 2239/07 zo dňa 17.03.2009 a rozhodnutí Najvyššieho správneho súdu Českej republiky s touto sa súd nestotožňuje. Ak súdy Českej republiky pripúšťajú preskúmanie územného plánu ako „opatrenia obecnej povahy“ vychádzajú pritom z platných právnych predpisov Českej republiky, v ktorom bola definícia „opatření obecnej povahy“ zavedená a upravená v šiestej časti § 171 až § 174 zákona č. 500/2004 Sb. správniho řádu (ďalej len „Správni řád“). Podľa tejto časti postupujú správne orgány v prípadoch, kedy im zvláštny zákon ukladá vydať záväzné opatrenie obecnej povahy, ktoré nie je právnym predpisom, ani rozhodnutím. V § 174 ods. 2 Správniho řádu súlad opatrení obecnej povahy s právnymi predpismi je možné posúdiť v preskúmavacom konaní. S účinnosťou od 01.01.2007 bol vydaný aj nový zákon č. 183/2006 Sb. o územnom plánovaní a stavebním řádu, ktorý v ust. § 43 ods. 4 upravuje, že územný plán sa vydáva formou opatrenia obecnej povahy podľa správneho poriadku. V slovenskom právnom poriadku nie je pojem opatrenie obecnej povahy, ani jeho synonymum, ani pojem s obdobnými znakmi upravený a neexistuje ani právna úprava, ktorá synonymum, ani pojem s obdobnými znakmi upravený a neexistuje ani právna úprava, ktorá by upravovala jeho preskúmanie zákonnosti v rámci súdneho prieskumu. Judikatúra Ústavného súdu Českej republiky ako aj Najvyššieho správneho súdu Českej republiky, na ktorú poukazujú žalobcovia vychádza práve z tejto novej právnej úpravy v Českej republike, t.j. z novelizácie správneho poriadku (zákon č. 500/2004 Sb.) a zákona o územnom plánovaní a stavebnom poriadku (zákon č. 183/2006 Sb.). Konanie o nezákonnosti uznesení zastupiteľstiev orgánov územnej správy a všeobecne záväzných nariadení patrí do tzv. verejného (správneho) súdnictva. Účelom konania je preskúmanie ich zákonnosti. Konanie je upravené v § 250zf a § 250zfa O.s.p. a začína sa výlučne na návrh prokurátora, ktorého protestu nebolo vyhovené. Podľa § 250zf ods. 1 O.s.p., ak obecné zastupiteľstvo, mestské zastupiteľstvo, miestne zastupiteľstvo alebo zastupiteľstvo vyššieho územného celku nezruší na základe protestu prokurátora svoje uznesenie, ktoré je v rozpore so zákonom, môže prokurátor podať na súd návrh na zrušenie tohto uznesenia. Podľa § 250zf ods. 2 O.s.p., účastníkmi konania sú obec, mesto, mestská časť alebo vyšší územný celok a prokurátor. Podľa § 250zfa ods. 1 O.s.p., ak obec alebo vyšší územný celok nezruší alebo nezmení na základe protestu prokurátora svoje všeobecne záväzné nariadenie, môže prokurátor vo veciach územnej samosprávy podať na súd návrh na vyslovenie nesúladu všeobecne záväzného nariadenia so zákonom.36a) Vo veciach pri plnení úloh štátnej správy môže prokurátor podať na súd návrh na vyslovenie nesúladu všeobecne záväzného nariadenia aj s nariadením vlády a všeobecne záväznými právnymi predpismi ministerstiev a ostatných ústredných orgánov štátnej správy.36b) Podľa § 250zfa ods. 2 O.s.p., účastníkmi konania sú obec, vyšší územný celok a prokurátor. Oprávnenie prokurátora na podanie návrhu na začatie konania podľa § 250zf a § 250zfa O.s.p. vyplýva zo zákona č. 153/2001 Z.z. o prokuratúre, podľa ktorého prokurátor vykonáva dozor nad dodržiavaním zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov orgánmi verejnej správy, okrem iného aj preskúmavaním zákonnosti uznesení a všeobecne záväzných predpisov vydaných orgánmi verejnej správy. Dozor vykonáva prokurátor postupom podľa § 20 až § 25 zákona o prokuratúre. Podľa § 250zf a § 250zfa O.s.p. základným predpokladom na preskúmanie uznesenia obecného zastupiteľstva alebo všeobecne záväzného nariadenia obce je, aby takýto návrh na súd podal prokurátor za podmienky, že by obec nezmenila alebo nezrušila na základe protestu prokurátora svoje uznesenie alebo všeobecne záväzné nariadenie. Z vyššie uvedených dôvodov v danom prípade nie sú splnené podmienky na začatie konania o preskúmanie zákonnosti uznesenia a všeobecne záväzného nariadenia žalovaného, ako aj jeho postupu pri schvaľovaní územnoplánovacej dokumentácie - územného plánu mesta. K rovnakému názoru dospel aj Najvyšší súd Slovenskej republiky v uznesení sp.zn. 4Svzn/1/2010 zo dňa 30.08.2010. Vnútroštátna právna úprava teda podľa vyššie uvedených ustanovení účasť iných fyzických osôb ani právnických osôb v konaní nepripúšťa a nie je ani prípustné, aby na podanie návrhu na preskúmanie zákonnosti uznesenia obecného zastupiteľstva alebo všeobecne záväzného nariadenia boli oprávnené iné osoby okrem prokurátora. Žalobcovia aktívnu legitimáciu na podanie návrhu argumentačne podporili aj poukázaním na čl. 2 ods. 4, čl. 9 ods. 3 a 4 Aarhuského dohovoru. Aarhuský dohovor je podľa čl. 7 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách, ktorá má po jej ratifikácii a vyhlásení prednosť pred zákonmi. Predmetom jeho úpravy je právo verejnosti na prístup k informáciám o životnom prostredí, právo verejnosti zúčastňovať sa na rozhodovaní o záležitostiach životného prostredia a právo verejnosti na súdnu ochranu vo veciach životného prostredia, t.j. právo verejnosti na prístup k spravodlivosti. Vo vzťahu k Slovenskej republike Aarhuský dohovor nadobudol platnosť 05.03.2006. Účasť verejnosti na tvorbe plánov, programov a politík týkajúcich sa životného prostredia je upravená v čl. 7 Aarhuského dohovoru (ďalej len „Dohovor“), podľa ktorého každá strana prijme vhodné praktické alebo iné opatrenia zabezpečujúce účasť verejnosti počas prípravy plánov a programov súvisiacich so životným prostredím, v transparentných a spravodlivých podmienkach, poskytnúc verejnosti potrebné informácie. V rámci tohto systému sa použijú ustanovenia článku 6 ods. 3, 4 a 8. Príslušný orgán verejnej moci zistí verejnosť, ktorá sa môže procesu zúčastniť, berúc do úvahy ciele tohto dohovoru. Každá strana umožní verejnosti zúčastniť sa vo vhodnom rozsahu na príprave politík súvisiacich so životným prostredím. Podľa Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 1367/2006 o uplatňovaní ustanovení Aarhuského dohovoru a prístupe k informáciám, účasti verejnosti na rozhodovacom procese a prístupe k spravodlivosti v záležitostiach životného prostredia na inštitúcie a orgány Spoločenstva, ktorého predmetom je vykonávanie okrem iného aj čl. 7 aj 9.3 Aarhuského dohovoru (ďalej len „Nariadenie“) v čl. 2 bod 1 písm. e/ upravuje, že plány a programy, ktoré sa týkajú životného prostredia sú plány a programy i) ktoré sú predmetom prípravy a podľa potreby schvaľovania inštitúciou alebo orgánom Spoločenstva, ii) ktoré vyžadujú legislatívne, regulačné alebo správne ustanovenia a iii) ktoré prispievajú k dosahovaniu cieľov environmentálnej politiky Spoločenstva, alebo môžu mať významný vplyv na ich dosahovanie, ak sú ustanovené v šiestom environmentálnom akčnom programe alebo v akomkoľvek nasledujúcom všeobecnom environmentálnom akčnom programe. Je teda nesporné, že článok 7 v spojení s čl. 6 ods. 3, 4 a 8 sa týka aj procesu prípravy, obstarávania a schvaľovania územnoplánovacej dokumentácie - územného plánu obce ako procesu a výsledku jej normotvornej činnosti zaväzuje zmluvné strany zabezpečiť účasť verejnosti a zúčastnených osôb na tomto procese. Tento článok sa netýka možnosti podrobiť územné plány súdnemu prieskumu. Podľa článku 9.3 Dohovoru naviac bez toho, aby boli dotknuté procesy preskúmania uvedené v odseku 1 a 2, každá strana zabezpečí, ak sú splnené podmienky uvedené v jej vnútroštátnom práve, ak sú nejaké, aby členovia verejnosti mali prístup k správnemu alebo súdnemu konaniu umožňujúcemu napadnutie úkonov a opomenutí súkromných osôb a orgánov verejnej moci, ktoré sú v rozpore s jej vnútroštátnym právom v oblasti životného prostredia. Podľa článku 9.4 Dohovoru naviac bez toho, aby boli dotknuté ustanovenia odseku 1, postupy uvedené v odseku 1, 2 a 3 zabezpečia zodpovedajúcu a účinnú nápravu vrátane prikázaných úľav, ak sú vhodné a musia byť primerané, spravodlivé, včasné a nie nedostupne drahé. Rozhodnutia podľa tohto článku budú vydávané alebo zaznamenané písomne. Rozhodnutia súdov a kedykoľvek je to možné aj iných orgánov budú verejne prístupné. Podľa bodu 11 Nariadenia, správne akty individuálneho určenia by mali byť otvorené prípadnému vnútornému preskúmaniu, ak vyvolávajú právne záväzné a vonkajšie účinky. Podobne by mala byť pokrytá nečinnosť, ak podľa práva životného prostredia existuje povinnosť prijať správny akt. Ak môžu byť vylúčené akty prijaté inštitúciou alebo orgánom Spoločenstva pri výkone súdnej alebo zákonodarnej moci, potom by sa to isté malo uplatňovať na iné vyšetrovacie postupy, ak inštitúcie alebo orgány Spoločenstva konajú ako orgán správneho preskúmavania na základe ustanovenia zmluvy. Podľa článku 2 bod 1 písm. g/ Nariadenia, správny akt je akékoľvek opatrenie individuálneho určenia podľa práva životného prostredia, prijaté inštitúciou alebo orgánom Spoločenstva, ktoré má právne záväzný a vonkajší účinok. Podľa písm. h/ tohto bodu, správna nečinnosť je akákoľvek neschopnosť inštitúcie alebo orgánu Spoločenstva prijať správny akt definovaný v písm. g/. Z vyššie citovaných ustanovení teda vyplýva, že cieľom Dohovoru je predovšetkým umožniť verejnosti prístup k súdnemu alebo správnemu konaniu a tým aj podrobiť prieskumu správne akty individuálneho určenia, teda rozhodnutia tak ako to upravuje § 244 ods. 3 O.s.p. Uznesenie obce a všeobecne záväzné nariadenie obce, ktorým bol schválený územný plán nie je správnym aktom individuálneho určenia, ale normatívnym právnym aktom, t.j. všeobecne záväzným právnym predpisom. Z Dohovoru ani vnútroštátnej právnej úpravy preto nevyplýva pre súd povinnosť podrobiť súdnemu prieskumu uznesenie obce a všeobecne záväzné nariadenie obce, v rámci práva verejnosti na prístup k spravodlivosti. Súdny prieskum je možný iba v osobitnom konaní podľa § 250zf a § 250zfa O.s.p. na návrh prokurátora. Podľa § 250d ods. 3 O.s.p., súd uznesením konanie zastaví, ak sa žaloba podľa oneskorene, ak ju podala neoprávnená osoba, ak smeruje proti rozhodnutiu, ktoré nemôže byť predmetom preskúmania súdom, ak žalobca neodstránil vady žaloby, ktorých odstránenie súd nariadil a ktoré bránia vecnému vybaveniu žaloby, alebo ak žalobca nie je zastúpený podľa § 250a, alebo ak žaloba bola vzatá späť (§ 250h ods. 2). Odvolanie proti uzneseniu je prípustné. Na základe vyššie uvedených skutočností a zákonných ustanovení dospel súd k záveru, že všeobecne záväzné nariadenie obce a tým aj územný plán, ktorý bol týmto nariadením schválený nepodlieha súdnemu prieskumu podľa § 244 a nasledujúcich ustanovení O.s.p. Žalobcovia nie sú aktívne legitimovanými osobami na podanie návrhu v osobitnom konaní podľa § 250zf a § 250zfa O.s.p., preto konanie vo veci podľa § 250d ods. 3 O.s.p. zastavil. Vo vzťahu k ďalším námietkam žalobcov uvedených v žalobe a v odvolaní súd poukazuje na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. III.ÚS 209/04 zo dňa 23. júna 2004, z ktorého vyplýva, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov uvádzaných účastníkom konania. Súd s prihliadnutím na právny názor uvedený v odôvodnení tohto uznesenia sa nezaoberal všetkými detailmi námietok uvádzanými žalobcami vrátane námietok týkajúcich sa veci samej. Senát krajského súdu sa jednohlasne uzniesol. O trovách konania súd rozhodol podľa § 246c ods. 1 O.s.p. v spojení s § 146 ods. 1 O.s.p., podľa ktorého žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania, ak konanie bolo zastavené. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia na Najvyšší súd SR v Bratislave prostredníctvom Krajského súdu v Prešove, a to písomne v dvoch vyhotoveniach. V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha, teda ako navrhuje, aby vo veci rozhodol odvolací súd.