Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Prešov Spisová značka: 18CoPr/10/2012 Identifikačné číslo súdneho spisu: 8211202115 Dátum vydania rozhodnutia: 21. 11. 2012 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eva Šofranková ECLI: ECLI:SK:KSPO:2012:8211202115.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Evy Šofrankovej a členov senátu JUDr. Gabriely Klenkovej, PhD. a JUDr. Anny Ilčinovej v právnej veci žalobcu B. M., nar. XX. XX. XXXX, bytom K. K. XXX, zastúpeného JUDr. Vierou Strakovou, advokátkou v Prešove, Kpt. Nálepku 5 proti žalovanému A. K. - TAMITRANS, so sídlom Osikov 78, Hertník, IČO: 34 992 324, zastúpenému JUDr. Rastislavom Lenártom, advokátom v Košiciach, Pollova 32 o zaplatenie 697,05 Eur s prísl., o odvolaní žalovaného a žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bardejov zo dňa 22. 09. 2011, č. k. 4C 69/2011-19 takto jednohlasne r o z h o d o l : P o t v r d z u je rozsudok vo veci samej. Zrušuje rozsudok vo výroku o náhrade trov konania a v rozsahu zrušenia vracia vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. o d ô v o d n e n i e : Okresný súd Bardejov (ďalej len prvostupňový súd) napadnutým rozsudkom zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcovi 697,05 Eur s 9,5 % ročným úrokom z omeškania zo sumy 697,05 Eur od 27. 11. 2006 do zaplatenia v lehote do 3 dní odo dňa právoplatnosti rozsudku. Náhradu trov konania účastníkom nepriznal. Rozhodol tak o nároku žalobcu, ktorým sa domáhal zaplatenia mzdy za vykonanú prácu u žalovaného za mesiac júl 2006 a náhrady mzdy vo výške jeho priemerného zárobku za výpovednú dobu dvoch mesiacov z titulu neplatného skončenia pracovného pomeru. Rozhodnutie odôvodnil zistením, že dňa 30. 06. 2006 bola medzi žalobcom ako zamestnancom a žalovaným ako zamestnávateľom uzavretá pracovná zmluva s dňom nástupu do zamestnania 01. 07. 2006 na neurčito, s druhom výkonu práce - vodič a s mesačnou mzdou vo výške 232,36 Eur (7 000 Sk). Účastníci si zároveň dohodli 3-mesačnú skúšobnú lehotu od 01. 07. 2006 do 30. 09. 2006. Poukázal, že rozsudkom Okresného súdu Bardejov zo dňa 29. 04. 2010, č. k. 2C 210/2006-141 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Prešove zo dňa 09. 02. 2011, č. k. 3Co 48/2010-170 bolo určené, že skončenie pracovného pomeru zo strany žalovaného so žalobcom je neplatné a nárok na zaplatenie 697,05 Eur s prísl.. súd vylúčil na samostatné konanie, v ktorom bude rozhodnuté aj o trovách konania. Predmetné konanie (vylúčené konanie) sa preto vedie pod sp. zn. 4C 69/2011. Žalovaný žalobcovi nezaplatil žiadnu mzdu a nepredložil žiadny dôkaz o opaku. Žalobca netrval na tom, aby ho žalovaný naďalej zamestnával. Na takto zistený skutkový stav, súd prvého stupňa aplikoval ust. § 79 ods. 3 písm. b), ods. 4 zákona č. 311/2001 Z. z., Zákonníka práce, ust. § 517 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka a ust. § 3 Nariadenia vlády č. 87/1995 Z. z. a uzavrel, že žalobca v rámci vylúčeného konania požaduje iba zaplatenie mzdy za mesiac júl 2006 a náhradu mzdy za dva mesiace, čo je minimálny zákonný nárok v prípade neplatného skončenia pracovného pomeru podľa ust. § 79 ods. 4 Zákonníka práce. Mzda žalobcu bola so žalovaným dohodnutá v pracovnej zmluve 7 000 Sk mesačne, a preto trojnásobok mzdy predstavuje 21 000 Sk (697,05 Eur). Keďže žalobca požadoval menej ako mu podľa zákona patrí, súd s prihliadnutím k zásade dispozičnosti žalobnému návrhu vyhovel. Zároveň uzavrel, že žalovaný je v omeškaní s plnením so zaplatením mzdy za mesiac júl a s náhradou mzdy za dva mesiace vždy k poslednému dňu nasledujúceho mesiaca. Keďže žalobca si uplatnil úroky z omeškania z celej dlžnej sumy až od 27. 11. 2006 (spracovanie návrhu na začatie konania), prvostupňový súd s prihliadnutím na zásadu dispozície vyhovel žiadaným úrokom. V prvý deň omeškania bola základná sadzba NBS 4,75 % a dvojnásobok zodpovedá požadovaným 9,5 %. Zároveň prvostupňový súd v odôvodnení rozhodnutia k žiadosti žalovaného odročiť pojednávanie uviedol, že rozsudok vyhlásil na pojednávaní, na ktorom nebol žalovaný, ani jeho právny zástupca prítomný, a to postupom podľa ust. § 101 ods. 2 O. s. p.. Právny zástupca žalovaného podaním doručeným súdu 19. 09. 2011 ospravedlnil svoju neúčasť na pojednávaní s tým, že dňa 22. 09. 2011 o 10:00 hod. má pracovné stretnutie s iným klientom. Žalovaný splnomocnil na zastupovanie JUDr. X. Lenárta, advokáta, dňa 19. 10. 2006 a táto plná moc bola spolu s vyjadrením žalovaného doručená súdu 05. 02. 2007 k sp. zn. 2C 210/2006. Konanie vedené pod sp. zn. 4C 69/2011 je vylúčenou časťou z konania 2C 210/2006 a plnomocenstvo vylúčením veci na samostatné konanie nezaniklo. Nebolo preto potrebné osobitne zhotoviť nové plnomocenstvo, lebo vzťah právneho zástupcu a žalovaného pokračoval aj v predmetnom konaní (4C 69/2011), ktoré je súčasťou konania 2C 210/2006. Pracovné stretnutie právneho zástupcu žalovaného s iným klientom nemôže byť vážnym dôvodom pre neúčasť zástupcu žalovaného na pojednávaní dňa 22. 09. 2011. Keďže žalovaný neuviedol taký dôvod neprítomnosti na pojednávaní, ktorý by objektívne odôvodňoval odročenie pojednávania, súd vec prejednal a rozhodol bez jeho prítomnosti, nakoľko žalovaný bol na predchádzajúcich pojednávaniach riadne vypočutý. O trovách konania súd rozhodol podľa ust. § 151 ods. 2 O. s. p.. Uviedol, že nebol viazaný rozhodnutím o prisúdení náhrady trov žalobcovi v rozsudku vyhlásenom na pojednávaní dňa 22. 09. 2011, pretože právna zástupkyňa žalobcu doručila vyčíslenie trov konania súdu až po uplynutí zákonom stanovenej lehoty 3 pracovných dní dňa 30. 09. 2011. Žalovaný v odvolaní vytýkal súdu prvého stupňa, že výrok rozsudku je neúplný, zmätočný, vo výroku chýba jasné uvedenie, z akého právneho titulu súd priznal žalobcovi pohľadávku. Poukázal, že žalovaný aj jeho právny zástupca ospravedlnili svoju neúčasť na pojednávaní dňa 22. 09. 2011 a výslovne požiadali súd o odročenie pojednávania na iný termín. Dôvodom pre odročenie pojednávania bola skutočnosť, že žalovaný neudelil plnomocenstvo na zastupovanie v predmetnom konaní advokátovi, čím súd nemal vyriešenú otázku, či žalovaný súhlasí, resp. nesúhlasí, aby sa pojednávanie konalo bez účasti advokáta. Právny zástupca žalovaného v písomnom ospravedlnení zároveň uviedol, že v deň pojednávania mal pracovné stretnutie s iným klientom z Českej republiky, pričom tento klient sa mu ohlásil až dňa 16. 09. 2011. Keďže nebolo možné dohodnúť s týmto klientom iný termín stretnutia, vzhľadom na jeho pracovné a podnikateľské povinnosti a aktivity v Českej republike, požiadal súd o odročenie pojednávania na iný termín. Súd tento dôvod neakceptoval. Preto má za to, že súd porušil procesné práva žalovaného, odňal mu možnosť konať pred súdom, a porušil aj zásadu rovnosti účastníkov konania uvedenú v ust. § 2 O. s. p.. Naviac súd nemal žiadnym relevantným dôkazom preukázané, či žalobcovi bola alebo nebola žalovaným zaplatená mzda a žalobca súdu nepredložil dôkaz o tom, že skutočne mu mzda nebola vyplatená. Navrhol, aby odvolací súd napadnuté rozhodnutie zrušil a vrátil vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Žalobca v písomnom vyjadrení k odvolaniu uviedol, že rozsudok súdu prvého stupňa aj jeho výrok vo veci samej je presný, jasný, zrozumiteľný a môže slúžiť ako exekučný titul pre nútený výkon rozhodnutia. Zdôraznil, že predmetný spor sa vedie už od roku 2006 a súd prvého stupňa vo veci pojednával celkom 5x. Preto tvrdenie, že žalovanému postupom súdu bola odňatá možnosť konať pred súdom je účelové s úmyslom nedôvodne predlžovať spor. Nemohlo dôjsť ani k porušeniu zásady rovnosti strán, nakoľko z tejto zásady nevyplýva právo na úspech v konaní, pre ktorúkoľvek stranu, ale jej základným zmyslom je rovnosť možností. Možnosti predkladať dôkazy a návrhy mali obidve strany zachované, pričom žalovaný nepredložil žiadne návrhy na doplnenie dokazovania vo veci samej (nepredložil dôkazy o zaplatení mzdy a náhrady mzdy žalobcovi), aj keď mal dostatok času a priestoru na prednesenie svojich návrhov. Navrhol, aby odvolací súd vo veci samej rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny potvrdil. Žalobca v podanom odvolaní, len proti výroku o náhrade trov konania, uviedol, že trovy konania vyčíslil dňa 26. 09. 2012 (správne 2011; poznámka odvolacieho súdu), pričom rozsudok bol vyhlásený dňa 22. 09. 2011. Podľa názoru žalobcu ide o veľmi prísny krok súdu prvého stupňa z dôvodu, že spor je vedený na súde už od roku 2006, kde žalovaný a jeho právna zástupkyňa museli cestovať na pojednávanie z Prešova do Bardejova, a preto je nespravodlivé, ak tieto trovy neboli priznané. Navrhol, aby odvolací súd zmenil rozsudok súdu prvého stupňa vo výroku o náhrade trov konania a žalobcovi priznal vyčíslené trovy konania vo výške 1 352,21 Eur. Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“) preskúmal rozsudok súdu prvého stupňa, spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 212 ods. 1 O. s. p.. Podľa tohto ustanovenia odvolací súd je viazaný rozsahom a dôvodmi podaného odvolania. Rozsah preskúmavacieho práva (aj povinnosti) odvolacieho súdu je určený rozsahom odvolania, ktorým sa rozumejú napadnuté výroky rozhodnutia súdu prvého stupňa a dôvodmi odvolania, ktorými sú námietky proti odôvodneniu napadnutého rozhodnutia v súlade s ust. § 205 ods. 2, § 205a O. s. p. Nad rámec rozsahu a dôvodov nebol odvolací súd oprávnený ani povinný rozhodnutie súdu prvého stupňa preskúmavať. Výnimku by mohli tvoriť len vady konania, na ktoré odvolací súd prihliada, ak mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 212 ods. 3 O. s. p.). Treba ešte uviesť, že odvolací súd na prejednanie podaného odvolania v zmysle ust. § 214 ods. 2 O. s. p. nenariaďoval pojednávanie. Nariadenie pojednávania si totiž nevyžiadalo zopakovanie či doplnenie dokazovania, ani dôležitý verejný záujem a ani to, žeby súd rozhodol vo veci porušenia zásady rovnakého zaobchádzania. Po takomto preskúmaní napadnutého rozhodnutia vo veci, aj konania, ktoré mu predchádzalo, dospel odvolací súd k záveru, že žalovaným uplatnené odvolacie dôvody nemôžu privodiť zmenu, ani zrušenie odvolaním napadnutého výroku rozsudku súdu prvého stupňa. Súd prvého stupňa vykonal vo veci samej dokazovanie v potrebnom rozsahu, správne vyhodnotil jednotlivé zistenia a vec aj správne právne posúdil. Skutkové zistenia súdu prvého stupňa zodpovedajú vykonanému dokazovaniu a odôvodnenie rozsudku má podklad v zistenom skutkovom stave. Na týchto správnych skutkových zisteniach sa nič nezmenilo ani v štádiu odvolacieho konania. Odvolací súd poukazuje na výstižné odôvodnenie rozsudku súdu prvého stupňa vo veci samej a len pre zdôraznenie dodáva: V predmetnej veci bolo právoplatne rozhodnuté, že skončenie pracovného pomeru zo strany žalovaného so žalobcom je neplatné. Súd prvého stupňa správne vyložil ust. § 79 ods. 3 písm. b), zákona č. 311/2001 Z. z. Zákonníka práce v znení neskorších predpisov (ďalej len „Zákonník práce“), podľa ktorého, ak zamestnávateľ skončil pracovný pomer neplatne a zamestnanec netrvá na tom, aby ho zamestnávateľ ďalej zamestnával, platí, ak sa so zamestnávateľom nedohodne písomne inak, že sa jeho pracovný pomer skončil dohodou, ak bol pracovný pomer neplatne skončený okamžite alebo v skúšobnej dobe, dňom, keď sa mal pracovný pomer skončiť. Keďže súd skorším rozhodnutím vyslovil neplatnosť skončenia pracovného pomeru žalovaným so žalobcom v skúšobnej dobe a žalobca netrval na ďalšom zamestnávaní u žalovaného, platí právna domnienka o skončení pracovného pomeru dohodou a žalobca má nárok na náhradu mzdy v sume svojho priemerného zárobku podľa ust. § 134 Zákonníka práce za výpovednú dobu dvoch mesiacov. Podľa pracovnej zmluvy uzatvorenej medzi žalobcom ako zamestnancom a žalovaným ako zamestnávateľom dohodnutý mzdový nárok predstavoval 232,35 Eur brutto (7 000 Sk) mesačne (č. l. 5 spisu). Podľa ust. § 79 ods. 4 Zákonníka práce, v prípadoch ustanovených v ods. 3 písm. b) zamestnanec má nárok na náhradu mzdy v sume svojho priemerného zárobku podľa ust. § 134 za výpovednú dobu dvoch mesiacov. Správne preto postupoval súd prvého stupňa, ak žalobcovi z titulu neplatného skončenia pracovného pomeru v skúšobnej dobe, priznal náhradu mzdy za dva mesiace predstavujúcu 464,70 Eur. Podľa ust. § 118 ods. 1 Zákonníka práce, zamestnávateľ je povinný poskytovať zamestnancovi za vykonanú prácu mzdu. Citované ustanovenie zakotvuje jedno zo základných práv zamestnanca, a to právo na mzdu. Toto právo je viazané na výkon práce zamestnanca. Základnou myšlienkou uvedeného vymedzenia je peňažné plnenie, na ktoré má zamestnanec nárok za odpracovaný čas. Výsledkami vykonaného dokazovania bolo nepochybne preukázané, že pracovnoprávny vzťah žalobcu so žalovaným vznikol na základe písomnej pracovnej zmluvy zo dňa 30. 06. 2006 s nástupom od 01. 07. 2006. Žalobca aj fakticky prácu pre žalovaného vykonával od 01. 07. 2006 do 31. 07. 2006 ako vodič motorového vozidla. Nebolo by preto spravodlivé, aby žalovaný za vykonanú prácu žalobcovi nezaplatil mzdu. Žalobca v konaní tvrdil, že žalovaný mu nevyplatil žiadnu mzdu za výkon práce (ust. § 118 ods. 1 Zákonníka práce), tiež mu nezaplatil ani náhradu mzdy postupom podľa ust. § 79 ods. 3 písm. b), ods. 4 Zákonníka práce. Pokiaľ žalovaný v odvolaní tvrdí, že súd prvého stupňa nemal žiadnym relevantným dôkazom preukázané, či bola alebo nebola žalobcovi zaplatená mzda, odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje na ust. § 120 ods. 1 O. s. p., podľa ktorého účastníci sú povinní označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Súd rozhodne, ktoré z označených dôkazov vykoná. Súd môže výnimočne vykonať aj iné dôkazy, ako navrhujú účastníci, ak je ich vykonanie nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci. Občiansky súdny poriadok vychádza pri rozdelení dôkazného bremena medzi účastníkov konania zo zásady kontradiktórnosti spojenej so zásadou formálnej pravdy. Znamená to, že konajúci súd zásadne nevyhľadáva iniciatívne ex offo dôkazy slúžiace na podporu alebo vyvrátenie tvrdení ktoréhokoľvek účastníka konania, ale očakáva tvrdenia, následné návrhy dôkazov na ich podporu, práve od sporových strán. Uvedená konštrukcia plynie z predmetu občianskeho súdneho konania, ktorým je nachádzanie práva v spore medzi konkrétnymi subjektmi práva. Vychádza sa zo záujmu týchto subjektov na úspechu v konaní, čo má viesť k dôslednej obhajobe ich subjektívnych práv vyvíjaním ich vlastnej procesnej aktivity a nie oficióznym postupom konajúceho súdu, ktorý splní svoju úlohu tým, že existujúci spor rozhodne v prospech účastníka konania, ktorý uniesol dôkazné bremeno vo vzťahu ku všetkým svojím relevantným tvrdeniam a v neprospech účastníka, ktorý dôkazné bremeno neuniesol. Dôkazné bremeno na preukázanie zaplatenia mzdy a zaplatenia náhrady mzdy bolo preto na žalovanom. Žalovaný žiadnym relevantným spôsobom v konaní pred prvostupňovým súdom nepreukázal, aby žalobcovi zaplatil pohľadávku, ktorá je predmetom tohto konania. Odvolací súd zároveň vyzval žalovaného, aby v lehote 15 dní od doručenia výzvy predložil dôkazy preukazujúce zaplatenie mzdy žalobcovi, keďže odvolacia námietka žalovaného smerovala proti tomu, že „súd nemal žiadnym relevantným dôkazom preukázané, či žalobcovi bola alebo nebola zaplatená mzda“. Žalovaný výzvu obdŕžal 02. 11. 2012 a v súdom stanovenej lehote nepredložil žiadne dôkazy preukazujúce zaplatenie mzdy a zaplatenie náhrady mzdy. Za takéhoto stavu je preto potrebné konštatovať, že žalovaný neuniesol dôkazné bremeno preukazujúce zaplatenie mzdy a zaplatenie náhrady mzdy, nepredložil žiadny dôkaz o opaku tvrdenom žalobcom. So zreteľom na vyššie uvedené je rozhodnutie súdu prvého stupňa vo veci samej vecne správne, a preto odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa o povinnosti žalovaného zaplatiť žalobcovi 697,05 Eur s prísl., potvrdil ako vecne správny (§ 219 O. s. p.). K odvolacej námietke žalovaného, že súd prvého stupňa pojednával a rozhodol vo veci dňa 22. 09. 2011 bez účasti žalovaného a jeho právneho zástupcu, napriek tomu, že požiadali o odročenie pojednávania, odvolací súd poukazuje na ust. § 101 ods. 2 O. s. p., podľa ktorého súd pokračuje v konaní aj keď sú účastníci nečinní. Ak sa riadne predvolaný účastník nedostaví na pojednávanie, ani nepožiadal z dôležitého dôvodu o odročenie, môže súd vec prejednať v neprítomnosti takého účastníka; prihliadne pritom na obsah spisu a dosiaľ vykonané dôkazy. Z obsahu podania označeného ako „Ospravedlnenie neúčasti - podanie vyjadrenia“ zo dňa 16. 09. 2011 (č. l. 10 - 11 spisu) vyplýva, že právny zástupca žalovaného žiadal odročiť pojednávanie nariadené na deň 22. 09. 2011 z dôvodu neudelenia plnomocenstva právnemu zástupcovi na zastupovanie v predmetnom konaní. Ďalším dôvodom bola skutočnosť, že v deň pojednávania mal právny zástupca žalovaného JUDr. Rastislav Lenárt služobné jednanie s iným klientom z Českej republiky, a pretože klient oznámil advokátovi termín pracovného jednania až dňa 16. 09. 2011, nebolo možné s klientom dohodnúť iný termín pracovného stretnutia. Žalovaný v odvolaní poukazuje na porušenie jeho procesných práv v konaní, pričom odvolací súd z obsahu spisu zistil, že žalovaný dňa 19. 10. 2006 splnomocnil na zastupovanie JUDr. Rastislava Lenárta, advokáta, a táto plná moc bola doručená súdu dňa 05. 02. 2007 k sp. zn. 2C 210/2006. Predmetné konanie bolo vedené pred Okresným súdom Bardejov pod sp. zn. 4C 69/2011 a je vylúčenou časťou z konania vedeného pôvodne pred Okresným súdom Bardejov pod sp. zn. 2C 210/2006. Preto ak žalovaný splnomocnil advokáta JUDr. Rastislava Lenárta na zastupovanie v súdnych konaniach (viď plnomocenstvo z č. l. 13 nachádzajúce sa v pripojenom spise 2C 210/2006), nebolo potrebné osobitne splnomocniť advokáta na zastupovanie v konaní 4C 69/2011. Na pojednávanie nariadené na deň 22. 09. 2011 právny zástupca žalovaného prevzal predvolanie na pojednávanie dňa 20. 06. 2011 (č. l. 9 spisu). Pracovné stretnutie právneho zástupcu žalovaného s iným klientom nie je dôležitým dôvodom pre odročenie pojednávania. Advokát mal pracovné stretnutie s iným klientom zosúladiť tak, aby sa pojednávania, na ktoré bol riadne a s dostatočným predstihom predvolaný, zúčastnil. Nie je povinnosťou súdu vyhovieť akejkoľvek žiadosti o odročenie pojednávania. Posúdenie opodstatnenosti „dôležitého dôvodu“ (§ 101 ods. 2 O. s. p.) patrí výlučne do právomoci konajúce súdu. Odvolací súd sa stotožňuje s názorom súdu prvého stupňa, že pracovné stretnutie s iným klientom v deň pojednávania nemôže byť dôležitým dôvodom pre odročenie súdom nariadeného pojednávania. Za takéhoto stavu odvolacia námietka žalovaného týkajúca sa odňatia možnosti žalovaného konať pred súdom nie je dôvodná. Naviac žalovaný, resp. jeho právny zástupca bol prítomný v predmetnej veci na predchádzajúcich pojednávaniach konajúcich dňa 05. 05. 2008, dňa 31. 03. 2009, dňa 13. 10. 2009, dňa 21. 12. 2009, dňa 15. 02. 2010 a dňa 29. 04. 2010. Na uvedených pojednávaniach bol riadne vypočutý ako účastník konania. Mal právo predkladať dôkazy, resp. navrhoval vykonanie dôkazov. K odvolacej námietke žalobcu o nepriznaní náhrady trov konania, odvolací súd poukazuje na ust. § 151 ods. 1, 2 O. s. p., podľa ktorého o povinnosti nahradiť trovy konania rozhoduje súd na návrh spravidla v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. Účastník, ktorému sa prisudzuje náhrada trov konania je povinný trovy konania vyčísliť najneskôr do 3 pracovných dní od vyhlásenia tohto rozhodnutia. Ak účastník v lehote podľa ods. 1 trovy nevyčísli, súd mu prizná náhradu trov konania vyplývajúcich zo spisu ku dňu vyhlásenia rozhodnutia s výnimkou trov právneho zastúpenia; ak takému účastníkovi okrem trov právneho zastúpenia iné trovy zo spisu nevyplývajú, súd mu náhradu trov konania neprizná a v takom prípade súd nie je viazaný rozhodnutím o prisúdení náhrady trov konania tomuto účastníkovi v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. Súd prvého stupňa v odôvodnení rozsudku konštatuje, že právna zástupkyňa žalobcu doručila súdu vyúčtovanie trov konania po uplynutí zákonom stanovenej lehoty dňa 30. 09. 2011, pričom rozsudok bol vyhlásený dňa 22. 09. 2011, t. j. lehota 3 pracovných dní na uplatnenie trov konania uplynula dňa 27. 09. 2011 (utorok, riadny pracovný deň). Z obsahu spisu však nie je možné dostatočne zistiť, či vyúčtovanie trov konania bolo súdu doručené osobne 30. 09. 2011 alebo poštou. Na č. l. 16 spisu sa totiž nenachádza pečiatka „obálka pripojená“. Za stavu, že právna zástupkyňa žalobcu preukáže zaslanie vyúčtovania odmeny za poskytnutie právnych služieb poštou odoslanou najneskôr dňa 27. 09. 2011, je potrebné priznať úspešnému žalobcovi náhradu trov konania pozostávajúcu z trov právneho zastúpenia. V opačnom prípade sa bude predpokladať, že vyúčtovanie odmeny za poskytnutie právnych služieb bolo doručené súdu osobne dňa 30. 09. 2011, t.j. po uplynutí lehoty 3 pracovných dní od vyhlásenia rozhodnutia vo veci samej a žalobca má nárok na náhradu trov konania vyplývajúcich zo spisu ku dňu vyhlásenia rozhodnutia s výnimkou trov právneho zastúpenia. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3:0. Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.