Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Prešov Spisová značka: 14CoE/12/2012 Identifikačné číslo súdneho spisu: 8309211024 Dátum vydania rozhodnutia: 14. 03. 2012 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Milan Majerník ECLI: ECLI:SK:KSPO:2012:8309211024.1 Uznesenie Krajský súd v Prešove v exekučnej veci oprávneného: EOS KSI Slovensko, s.r.o., IČO: 35 724 803, Údernícka č. 5, Bratislava, právne zastúpeného spoločnosťou TOMÁŠ KUŠNÍR, s.r.o., Údernícka 5, 851 01 Bratislava, IČO: 36 613 843, konajúcou Mgr. Tomášom Kušnírom, advokátom, konateľom spoločnosti, proti povinnému: M. M., nar. XX.X.XXXX, A. XXX, XXX XX Y., o vymoženie 1.435,67 eur s prísl., vedenej u súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého, Exekútorský úrad so sídlom Záhradnícka č. 62, 821 08 Bratislava pod sp. zn. Ex 4485/09u, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Humenné č. k. 15Er/915/2010-14 zo dňa 2.11.2011, zhodou hlasov členov senátu, takto r o z h o d o l : P o t v r d z u j e uznesenie. o d ô v o d n e n i e : Prvostupňový súd napadnutým uznesením vydaným vyššou súdnou úradníčkou zamietol žiadosť súdneho exekútora o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie. Vykonaným dokazovaním mal za preukázané, že oprávnený sa domáha vykonania exekúcie proti povinnému na základe rozhodcovského rozsudku sp. zn. EP 21266/09 vydaného dňa 25.6.2009 JUDr. Jozefom Adamovským, rozhodcom rozhodcovského súdu zriadeného pri Slovenskej hospodárskej komore s.r.o. Tento rozsudok nadobudol právoplatnosť dňa 13.7.2009 a vykonateľnosť 17.7.2009. Rozhodcovský súd vo veci konal na základe zmluvy o poskytnutí rýchlej pôžičky zo dňa 10.1.2005 uzavretej právnym predchodcom oprávneného - spoločnosťou Quatro a.s. Kežmarok s povinným. Túto zmluvu súd prvého stupňa posúdil ako spotrebiteľskú zmluvu, kde povinný je v pozícii spotrebiteľa. Súčasťou uzavretej zmluvy sú aj Všeobecné obchodné podmienky pôžičky poskytovanej spoločnosťou (ďalej len VOP) obsahujúce v čl. VII písm. n/ aj rozhodcovskú doložku, v ktorej je uvedené, že všetky spory, ktoré vzniknú zo zmluvy o pôžičke a v súvislosti s ňou budú rozhodované rozhodcovským súdom, ktorý určí veriteľ a jediným rozhodcom, ktorého určí predsedníctvo tohto súdu. Súd prvého stupňa má za to, že rozhodcovskú doložku si povinný ako spotrebiteľ osobitne nevyjednal a nemal na výber vzhľadom na jej splynutie s ostatnými štandardnými podmienkami. Mohol len zmluvu ako celok odmietnuť alebo podrobiť sa všetkým úverovým podmienkam, teda aj rozhodcovskému konaniu. Podľa názoru exekučného súdu je dojednanie rozhodcovskej doložky v predmetnej spotrebiteľskej zmluve nekalou podmienkou, ktorá nie je pre spotrebiteľa záväzná a preto žiadosť súdneho exekútora o vydanie poverenia na výkon exekúcie zamietol. Proti tomuto uzneseniu v zákonnej lehote podal odvolanie oprávnený. Namieta, že súd prvého stupňa nesprávne právne posúdil vec, keď prekročil rámec svojej preskúmavacej činnosti, ktorú mu zveril zák. č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti v znení neskorších predpisov. S poukazom na ust. § 35 zák. č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní a ust. § 159 O.s.p. je toho názoru, že zákon o rozhodcovskom konaní upravuje účinky právoplatného rozhodcovského rozsudku rovnako, ako je to v úprave danej Občianskym súdnym poriadkom pri rozsudkoch všeobecných súdov. Súd, ktorý koná vo veci exekúcie je príslušný konať vo veci iba ako exekučný súd, z čoho vyplýva, že exekučný súd nie je vecne príslušný konať vo veci ako súd vyššej inštancie. Ak by exekučný súd meritórne skúmal súlad plnenia, na ktoré zaväzuje rozhodcovský rozsudok, či je v súlade s hmotným právom, pôsobil by exekučný súd ako súd konajúci o opravnom prostriedku voči rozhodnutiu, ktoré je exekučným titulom, čiže ako súd tretej inštancie. Takýto výklad je neprípustný najmä z dôvodu, že platný právny poriadok SR neupravuje takýto postup exekučného súdu, keďže mu nezveruje právomoc konať vo vzťahu k rozhodcovskému rozsudku ako súdu, ktorý rozhoduje vo veci samej, a teda napríklad nemá právomoc vykonať vo veci samej dokazovanie, alebo právomoc rozsudok zrušiť, alebo zmeniť jeho výrok. V tejto súvislosti poukázal na Nález ÚS SR sp. zn. I. ÚS 5/02 zo dňa 21. mája 2003. Pri výklade ust. § 45 ods. 1 písm. c/ zák. o rozhodcovskom konaní, treba mať na zreteli to, že exekučný súd pri zastavení exekúcie nie je príslušný na meritórny hmotnoprávny prieskum exekučného titulu a skúma len vlastnosti uloženej povinnosti, nie rozhodnutie samotné. Cieľom takéhoto prieskumu je zistiť, či povaha samotného plnenia je v súlade s právom. Aj s poukazom na rozhodnutie NS ČR zo dňa 30.10.2009 sp. zn. 33Cdo 2675/2007 poukazuje na to, že existenciu resp. neexistenciu dôvodu pre zastavenie exekúcie je možné skúmať len priamo z výroku rozhodcovského rozsudku. Odkazuje aj na rozsudok Súdneho dvora EÚ C 40/08, ktorý sa zaoberá právomocou vnútroštátneho súdu rozhodujúceho o návrhu na výkon právoplatného rozhodcovského rozsudku, ktorý bol vydaný bez účasti spotrebiteľa. Podľa Súdneho dvora zásada procesnej autonómie nemôže vyžadovať, aby vnútroštátny súd kompenzoval nielen opomenutie procesného charakteru spotrebiteľa, ktorý nepozná svoje práva a ani to, aby exekučný súd úplne nahradil celkovú pasivitu spotrebiteľa v spore pred rozhodcami, ak sa spotrebiteľ nezúčastní na rozhodcovskom konaní a nepodá ani žalobu o neplatnosť rozhodcovského rozsudku. Za súčasného právneho stavu nemožno z európskeho práva vyvodzovať záver, podľa ktorého by exekučný súd mal povinnosť preskúmavať exekučný titul a nahradiť tak pasivitu spotrebiteľa, ktorý síce vedel o svojich právach, no neuplatnil si ich. Zároveň poukázal na to, že v období do 31.12.2007 sa vzťahovali ustanovenia § 52 až 54 OZ len na kúpnu zmluvu, zmluvu o dielo a na iné zmluvy upravené v 8. časti OZ, ako aj na zmluvu podľa § 55 OZ. Zmluva o úvere bola upravená len v Obchodnom zákonníku a v zákone č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch. V dôsledku toho sa na účastníkov úverovej zmluvy nevzťahovala povinnosť uvedená v prechodnom ustanovení § 879f ods. 3 OZ. Novelizovaným ustanovením § 52 ods. 1 OZ sa nespravujú nároky vzniknuté pred 1.1.2008 a neposudzuje sa ani platnosť právnych úkonov vzniknutých pred 1.1.2008 (§ 879 OZ). To znamená, že pokiaľ pred dňom 1.1.2008 bola uzavretá zmluva o úvere (kde bol dlžník spotrebiteľom), nie je možné práva a povinnosti vzniknuté pred 1.1.2008 z tejto zmluvy posudzovať podľa ust. § 52 až 54 OZ. S poukazom na vyššie uvedené oprávnený žiadal, aby odvolací súd napadnuté rozhodnutie súdu prvého stupňa zrušil a vrátil mu vec na ďalšie konanie. Sudca súdu prvého stupňa po oboznámení sa s podaným odvolaním rozhodol o predložení veci odvolaciemu súdu. Vec tak bola predložená odvolaciemu súdu v súlade s § 374 ods. 4 O.s.p.. Odvolací súd prejednal vec podľa § 251 ods. 4, § 214 ods. 2 O.s.p. bez nariadenia pojednávania. Pri preskúmavaní napadnutého uznesenia bol odvolací súd viazaný dôvodmi podaného odvolania do tej miery, že nebol oprávnený uznesenie súdu prvého stupňa preskúmavať z iných dôvodov, než ktoré boli výslovne uvedené v podanom odvolaní. Výnimkou by mohli byť len vady konania, pokiaľ by mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 212 ods. 1, 3 O.s.p.). Po takomto preskúmaní napadnutého uznesenia i konania, ktoré mu predchádzalo, dospel odvolací súd k záveru, že uplatnené odvolacie dôvody nemôžu privodiť zmenu, či zrušenie napadnutého rozhodnutia súdu prvého stupňa. Podľa § 41 ods. 1 Ex. por. je exekučným titulom vykonateľné rozhodnutie súdu, ak priznáva právo, zaväzuje k povinnosti alebo postihuje majetok; prípady ďalších exekučných titulov uvádza § 41 ods. 2 Ex. por.. Rozhodnutie, ktoré nie je exekučným titulom, nie je spôsobilé byť podkladom pre nútený výkon rozhodnutia (exekúciu). Súdna prax je jednotná v názore, že už v štádiu posudzovania splnenia zákonných predpokladov pre poverenie súdneho exekútora na vykonanie exekúcie, sa exekučný súd okrem iného zaoberá tým, či rozhodnutie (iný titul) uvedené v návrhu na vykonanie exekúcie bolo vydané orgánom s právomocou na jeho vydanie a či z hľadísk zakotvených v príslušných právnych predpisoch ide o rozhodnutie (iný titul) vykonateľné tak po stránke formálnej (z pohľadu právneho predpisu upravujúceho konanie, v ktorom bolo vydané), ako aj materiálne (z aspektu obsahovej náležitosti rozhodnutia - jednak určitosti, zrozumiteľnosti a presnosti označenia subjektov práva a povinnosti, jednak vyjadrenia uloženej povinnosti, ktorá sa musí nútene vykonať). Pokiaľ oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný titul rozsudok rozhodcovského súdu, je exekučný súd oprávnený a zároveň povinný riešiť otázku, či rozhodcovské konanie prebehlo na základe platne uzavretej rozhodcovskej zmluvy. Rozhodcovská zmluva je dohoda medzi zmluvnými stranami o tom, že všetky alebo niektoré spory, ktoré medzi nimi vznikli alebo vzniknú v určitom zmluvnom alebo inom právnom vzťahu, sa rozhodnú v rozhodcovskom konaní (§ 3 ods. 1 zák. č. 244/2002 Z.z.). Rozhodcovská zmluva môže mať formu osobitnej zmluvy alebo formu rozhodcovskej doložky k zmluve (§ 4 ods. 1 zák. č. 244/2002 Z.z.). Rozhodcovská zmluva musí mať písomnú formu, inak je neplatná. Písomná forma je zachovaná, ak je rozhodcovská zmluva obsiahnutá v dokumente podpísanou zmluvnými stranami alebo vo vzájomne vymenených listoch, ak je dohodnutá telefaxom alebo pomocou iných telekomunikačných zariadení, ktoré umožňujú zachytenie obsahu rozhodcovskej zmluvy a označenie osôb, ktoré ju dohodli (§ 4 ods. 2 zák. č. 244/2002 Z.z.). Ak v určitej veci nedošlo k platnému uzavretiu rozhodcovskej zmluvy, nemohol spor prejednať rozhodcovský súd a v takom prípade nemohol ani vydať rozhodcovský rozsudok. Keby exekučný súd akceptoval rozhodcovský rozsudok, pre vykonanie ktorého nebola daná právomoc rozhodcovského súdu, akceptoval by vykonateľnosť rozhodnutia vydaného tým, kto na to nemal právomoc. Išlo by o akceptáciu „rozhodnutia“ nevykonateľného, majúceho účinky paaktu. Skutočnosť, že účastník rozhodcovského konania, ktorý v exekučnom konaní vystupuje v procesnom postavení povinného, v rozhodcovskom konaní prípadne nenamietal neexistenciu rozhodcovskej zmluvy, prevzal rozhodcovský rozsudok a nevyužil ani možnosť domáhať sa zrušenia rozhodcovského rozsudku žalobou podanou na príslušnom súde, je tu irelevantná. Nemožno preto prihliadať na námietky odvolateľa poukazujúcimi na to, že na takýto prieskum nebola daná právomoc exekučného súdu, ani tie, ktoré namietajú, že povinný nepodal žalobu o zrušenie rozhodcovského rozsudku. Ak v predmetnej exekučnej veci súd prvého stupňa skúmal, či oprávneným predložený rozhodcovský rozsudok je vykonateľný exekučný titul, takýto jeho postup bol podľa názoru odvolacieho súdu plne opodstatnený a zákonom podložený. Napokon správnosť takéhoto postupu bola potvrdená aj v rozhodnutí Najvyššieho súdu SR z 13.10.2011 sp. zn. 3Cdo 146/2011 prejednávajúcemu obdobnú vec. Možno uzavrieť, že exekučný súd pri posudzovaní rozhodcovskej doložky skúmal len to, či oprávneným predložený rozsudok je vykonateľný exekučný titul z hľadiska toho, či ho vydal rozhodcovský súd, či rozhodca s právomocou prejednať daný spor. Pri riešení tejto otázky nebol exekučný súd viazaný tým, ako túto otázku vyriešil rozhodca. Zodpovedajúco aj názoru vyslovenému v Náleze Ústavného súdu SR IV. ÚS/78/2011 možno preto uzavrieť, že aj v rámci daného exekučného konania bol všeobecný súd oprávnený skúmať rozhodnutie označené v exekučnom konaní ako exekučný titul z hľadiska, či nejde o rozhodnutie ničotné, ktoré nevyvoláva žiadne právne účinky. Vychádzajúc z dôvodov podaného odvolania nemali by byť v predmetnej veci pochybnosti o tom, že zmluva uzavretá dňa 10.1.2005 medzi právnym predchodcom oprávneného (Quatro a.s.) a povinným je štandardnou formulárovou zmluvou, ktorú oprávnený (jeho právny predchodca) dojednáva vo viacerých prípadoch a zmluvný partner (spotrebiteľ) jej obsah podstatným spôsobom neovplyvňuje (§ 23a ods.1 zák. č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa v znení účinnom ku dňu uzavretia zmluvy). Takúto povahu majú nepochybne aj Všeobecné obchodné podmienky pôžičky poskytovanej spoločnosťou Quatro, a.s., ktoré boli inkorporované do Zmluvy o poskytnutí rýchlej pôžičky č. 2022367. Rovnako v konaní nie sú aj pochybnosti o tom, že oprávnený (jeho právny predchodca) poskytol povinnému pôžičku v rámci vykonávania svojej obchodnej činnosti a že túto finančnú službu prijal povinný ako spotrebiteľ. Spotrebiteľský charakter zmluvy oprávnený v podstate ani nenamieta. Súčasťou uzavretej zmluvy zo dňa 10.1.2005 boli aj Všeobecné obchodné podmienky pôžičky poskytovanej spoločnosťou. V rámci nich pod bodom VII. Záverečné ustanovenie písm. n/ je inkorporovaná aj rozhodcovská doložka, podľa ktorej sa zmluvné strany dohodli, že všetky spory, ktoré vzniknú z tejto zmluvy a v súvislosti s ňou budú riešené rozhodcovským súdom Slovenskej hospodárskej komory jediným rozhodcom, v súlade so Štatútom a Rokovacím poriadkom tohto súdu. Strany sa zaväzujú podrobiť rozhodnutiu tohto súdu, ktoré je pre obe zmluvné strany konečné záväzné a vykonateľné. Odvolací súd sa stotožňuje s odôvodnením realizovaným súdom prvého stupňa, že takto dohodnutá rozhodcovská doložka je neprijateľnou zmluvnou podmienkou, podľa ktorej spotrebiteľ nemá na výber a je nútený podrobiť sa výlučne rozhodcovskému konaniu. Súhlasiť treba so záverom súdu prvého stupňa aj v tom, že rozhodcovskú doložku dohodnutú za daných okolností možno považovať za neprijateľnú zmluvnú podmienku podľa generálnej klauzuly uvedenej v § 53 ods. 1 Obč. zák.. Rozhodcovská doložka spôsobuje značný nepomer v právach a povinnostiach v neprospech spotrebiteľa. Nezaručuje rovnaké práva spotrebiteľa, aké by mal v konaní pred všeobecným súdom. Nič na tom nemení, že výslovne neprijateľnosť dohodnutia výlučnej právomoci rozhodcovského súdu bola zapracovaná do Občianskeho zákonníka až novelou, ktorá upravila neprijateľnosť tejto zmluvnej rozhodcovskej doložky v ust. § 53 ods. 4 písm. r/ Obč. zák.. Takúto neprijateľnosť možno vyvodiť už z aplikácie generálnej klauzuly uvedenej v § 53 ods. 1 Obč. zák.. Pre vec je však dôležitým aj to, že rozhodcovská doložka bola zapracovaná len do Všeobecných obchodných podmienok, na ktoré odkazuje zmluva o pôžičke. VOP nie sú podpísané spotrebiteľom. Za takéhoto stavu absentuje aj náležitosť písomnej formy dohody o rozhodcovskej zmluve v zmysle ust. § 4 ods. 2 zák. č. 244/2002 Z.z.. Preto je odvolací súd toho názoru, že nebolo platne dohodnuté, že spory medzi účastníkmi tohto konania bude riešiť rozhodcovský súd. Už pri tomto závere sú irelevantné aj námietky oprávneného, že v období do 31.12.2007 sa vzťahovali ustanovenia § 52 až 54 OZ len na kúpnu zmluvu, zmluvu o dielo a na iné zmluvy upravené v 8. časti OZ, ako aj na zmluvu podľa § 55 OZ a zmluva o úvere bola upravená len v Obchodnom zákonníku a v zákone č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, v dôsledku čoho sa na účastníkov úverovej zmluvy nevzťahovala povinnosť uvedená v prechodnom ustanovení § 879f ods. 3 OZ. K tomu však možno uviesť aj to, že zákon č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľskom úvere je vo vzťahu k Obchodnému zákonníku zákonom špeciálnym, teda úpravou „lex specialis" k úprave Obchodného zákonníka a takáto zmluvu musí mať náležitosti upravené týmito zákonmi a zároveň je potrebné aplikovať aj ustanovenia Občianskeho zákonníka, a to § 52 a nasl., ktoré obsahujú úpravu spotrebiteľských zmlúv. Uvedený vzťah má teda občianskoprávny charakter. Ďalej je nepochybné, že aj napriek tomu, že až zákon č. 568/2007 Z.z. (novela Občianskeho zákonníka) upravil, že spotrebiteľskom zmluvou je každá zmluva bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom, ide o zmluvu spotrebiteľskú. Nemožno totiž opomenúť už vyššie uvedenú existenciu zákona č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa. Uvedený zákon je vo vzťahu k Občianskemu zákonníku zákonom lex specialis. Vzhľadom na ustanovenie § 23a uvedeného zákona, podľa ktorého spotrebiteľskými zmluvami sú zmluvy uzavreté podľa Občianskeho zákonníka, Obchodného zákonníka, ako aj všetky iné zmluvy, ktorých charakteristickým znakom je, že sa uzavierajú vo viacerých prípadoch, a je obvyklé, že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom neovplyvňuje (a za súčasného uplatnenia zásady lex specialis derogat legi generali) sú tak všetky argumenty zo strany dodávateľov v tom smere, že nemôže ísť o spotrebiteľskú zmluvu, irelevantné. Za takéhoto stavu je aj odvolací súd toho názoru, že nebola platne dohodnutá právomoc rozhodcu na rozhodnutie predmetnej veci. Ak nedošlo k platnému uzavretiu rozhodcovskej zmluvy, nemohol spor prejednať a vydať rozhodcovský rozsudok rozhodca. Už toto sú dôvody, pre ktoré exekučný súd je povinný zamietnuť žiadosť súdneho exekútora o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie. V tomto smere odvolací súd poukazuje na uznesenie NS SR 3Cdo/146/2011 z 13.10.2011 v ktorom sa uvádza, že ak už pri postupe podľa § 44 ods. 2 Ex. por. vyšla najavo existencia takej relevantnej okolnosti, so zreteľom na ktorú je nútený výkon rozhodnutia neprípustný, musí exekučný súd žiadosť o udelenie poverenia zamietnuť. Z týchto dôvodov odvolací súd podľa § 219 ods. 1 O.s.p. uznesenie súdu prvého stupňa potvrdil. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.