Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Prešov Spisová značka: 17CoE/134/2012 Identifikačné číslo súdneho spisu: 8410206498 Dátum vydania rozhodnutia: 27. 09. 2012 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Burešová ECLI: ECLI:SK:KSPO:2012:8410206498.2 Uznesenie Krajský súd v Prešove v exekučnej veci oprávneného EOS KSI Slovensko, s.r.o., Údernícka 5, Bratislava, IČO: 35 724 803, právne zastúpeného TOMÁŠ KUŠNÍR, s.r.o., Údernícka 5, Bratislava, IČO: 36 613 843, proti povinnému Z. S., nar. XX.XX.XXXX, bytom D. č. XXX, o vymoženie 191,83 eur s príslušenstvom, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Kežmarok č. k. 8Er/1125/2010-56 zo dňa 26.04.2012 jednohlasne takto r o z h o d o l : P o t v r d z u j e uznesenie. Oprávnenému náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a. o d ô v o d n e n i e : Napadnutým uznesením súd prvého stupňa zamietol žiadosť súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie sp. zn. EX 20501/10. Rozhodnutie právne odôvodnil podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, §§ 44 ods. 2 zákona o rozhodcovskom konaní, §§ 52 a 53 Občianskeho zákonníka a s poukazom na rozhodnutia Krajského súdu v Prešove sp. zn. 4CoE 42/10, 3CoE 29/10 ako aj stanovisko schválené na spoločnom rokovaní občianskoprávneho a obchodnoprávneho kolégia Krajského súdu v Prešove dňa 27.09.2010 aplikoval Smernicu Rady 93/13/EHS. Konštatoval, že v posudzovanej veci sa oprávnený návrhom na vykonanie exekúcie domáha vymoženia 191,83 eur s príslušenstvom na podklade exekučného titulu, ktorým je rozhodcovský rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu Slovenskej bankovej asociácie zo dňa 19.07.2010, sp. zn. II/2010-1979. Dojednanie rozhodcovskej doložky (článok IV., bod 4.9 odsek 4.9.1 obchodných podmienok pre úver) je v tomto prípade nekalou podmienkou, lebo núti spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní a znemožňuje mu tak voľbu dosiahnuť rozhodnutie sporu štátnym súdom. Rozhodcovská doložka nebola individuálne dojednaná, je súčasťou všeobecných podmienok tvoriacich súčasť spotrebiteľskej zmluvy, spotrebiteľ si ju osobitne nevyjednal a nemal na výber vzhľadom na jej splynutie s ostatnými štandardnými podmienkami. Mohol len zmluvu ako celok odmietnuť, alebo sa podrobiť všetkým všeobecným obchodným podmienkam. Na základe uvedeného súd prvého stupňa zamietol žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Proti tomuto uzneseniu včas podal odvolanie oprávnený z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci. Namietal, že súd prvého stupňa zamietol žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie z dôvodu, že dospel k názoru, že dojednanie rozhodcovskej doložky v predmetnej spotrebiteľskej zmluve je neprijateľnou podmienkou. súd v prejednávanej veci prekročil rámec svojej preskúmavacej činnosti, ktorý mu zveril zák. č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti. Právoplatný rozhodcovský rozsudok má tie isté vlastnosti, ako právoplatný rozsudok všeobecného súdu, teda je prekážkou pre opätovné prejednanie veci a spôsobilým exekučným titulom. Súd, ktorý koná vo veci exekúcie je príslušný konať iba ako exekučný súd a nie je vecne príslušný konať ako súd vyššej inštancie. Ak by exekučný súd skúmal súlad plnenia, na ktoré zaväzuje rozhodcovský rozsudok, či je v súlade s hmotným právom, pôsobil by ako súd konajúci o opravnom prostriedku voči rozhodnutiu, ktoré je exekučným titulom. Takýto výklad nie je prípustný najmä z dôvodu, že platný právny poriadok neupravuje takýto postup exekučného súdu, keďže mu nezveruje právomoc konať vo vzťahu k rozhodcovskému rozsudku ako súdu, ktorý rozhoduje vo veci samej. Absencia takejto právomoci exekučného súdu v kombinácii s prípadným rozhodnutím o zastavení konania predstavuje zásah do práva oprávneného na súdnu a inú právnu ochranu. Namietal, že pokiaľ ide o dôvody podľa § 45 ods. 1 písm. c) zák. č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní, tieto dôvody sa týkajú zastavenia exekučného konania, ak sa výrokom rozhodcovského rozsudku ukladá povinnosť uskutočniť plnenie, ktoré je buď objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporujúce dobrým mravom. Exekučný súd pri zastavení exekučného konania nie je príslušný na meritórny hmotnoprávny prieskum exekučného titulu, preto skúma len vlastnosti uloženej povinnosti, nie rozhodnutie samotné. Dôvodom pre zastavenie exekučného konania v zmysle tohto ustanovenia by bolo, ak by rozhodcovský rozsudok ukladal povinnosť plniť niečo, čo by bolo v rozpore s právnym poriadkom (napr. by sa účastníkovi ukladala povinnosť spáchať trestný čin alebo by ho zaväzovalo na iné, výslovne právnym poriadkom zakázané konanie). Existencia resp. neexistencia takéhoto dôvodu pre zastavenie exekučného konania je priamo zistiteľná z výroku rozhodcovského rozsudku. Poukazujúc na rozhodnutia Súdneho dvora (C-40/08; C-224/01; C-234/04; C-2/08). Navyše exekučný súd je podľa § 45 ods. 1 ZRK povinný konanie len zastaviť a nie nevydať poverenie. Oprávnený ďalej namietal, že za súčasného právneho stavu nemožno z európskeho práva vyvodzovať záver, podľa ktorého by exekučný súd mal povinnosť preskúmavať exekučný titul a nahradiť tak pasivitu spotrebiteľa, ktorý síce vedel o svojich právach, ale neuplatnil si ich. Rovnako komunitárne právo neukladá vnútroštátnemu exekučnému súdu žiadne iné priame povinnosti preskúmavať vecnú správnosť rozhodcovského rozsudku, okrem prípadu, že by bola porušená zásada rovnocennosti. Ďalej dal do pozornosti, že v období do 31.12.2007 sa vzťahovali ustanovenia § 52 až § 54 Občianskeho zákonníka len na kúpnu zmluvu, zmluvu o dielo a na iné zmluvy, upravené v 8. časti Občianskeho zákonníka. Zmluva o úvere bola upravená len v Obchodnom zákonníku a v Zákone o spotrebiteľských úveroch č. 258/2001 Z. z. Preto sa na účastníkov úverovej zmluvy nevzťahovala povinnosť uvedená v prechodnom ustanovení § 897f ods. 3 Občianskeho zákonníka. Novelizovaným ustanovením§ 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka sa nespravujú nároky vzniknuté pred 01.01.2008 a neposudzuje sa ani platnosť právnych úkonov, vzniknutých pred 01.01.2008. Ak teda pred dňom 01.01.2008 bola uzavretá zmluva o úvere, nie je možné práva a povinnosti vzniknuté pred 01.01.2008 z tejto zmluvy posudzovať podľa ustanovenia § 52 až § 54. Právne vzťahy zo zmluvy o úvere, uzavretej pred 01.01.2008 sa v súlade s § 261 ods. 1 písm. b/ Obchodného zákonníka spravujú týmto predpisom bez ohľadu na povahu účastníkov. Ak je ním spotrebiteľ, je potrebné aplikovať ustanovenia zákona o spotrebiteľských úveroch. Odvolávajúc sa na dôvodovú správu k ustanoveniu § 53 ods. 4 písm. r) Občianskeho zákonníka oprávnený uviedol, že uvedené ustanovenie v žiadnom prípade nespôsobuje neplatnosť celej rozhodcovskej doložky. Odvolateľ taktiež poukázal na to, že jeho právny predchodca si predložením rozhodcovskej zmluvy len plnil svoju povinnosť, ktorá mu vyplývala z § 93b zákona č. 483/2001 Z.z. o bankách, pričom ide o špeciálny predpis. Taktiež poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3M Cdo 11/2010 zo dňa 26.09.2011. Na základe uvedeného oprávnený žiadal, aby odvolací súd napadnuté uznesenie zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Uplatnil si trovy právneho zastúpenia v odvolacom konaní vo výške 10,96 eur s DPH. Napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa vydala vyššia súdna úradníčka. V spise sa nachádza záznam zákonného sudcu, podľa ktorého sa s uznesením vydaným vyššou súdnou úradníčkou stotožňuje a nariadila vec predložiť odvolaciemu súdu ( § 374 ods. 4 O. s. p. ). Odvolací súd na základe podaného odvolania preskúmal uznesenie súdu prvého stupňa spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo v zmysle zásad uvedených v ust. § 212 O. s. p., bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa ust. § 214 ods. 2 O. s. p. a zistil, že odvolanie oprávneného nie je dôvodné. Už vo viacerých rozhodnutiach odvolací súd konštatoval, že nespochybňuje význam materiálnej právoplatnosti súdneho rozhodnutia a to predovšetkým v záujme právnej istoty vyplývajúcej z právoplatného súdneho rozhodnutia. Materiálna právoplatnosť rozhodnutia štátneho orgánu nie je bezvýnimočná a možno ju prelomiť v zákonom stanovených prípadoch (napr. účinky rozhodnutia v blokovom konaní, ktorým súd nie je viazaný, § 135 ods. 1 in fine O.s.p.). O takýto prípad ide aj v ust. § 45 Zákona o rozhodcovskom konaní („ZoRK“), ktoré v odseku 2 dáva nie možnosť ale ukladá dokonca povinnosť zastaviť exekučné konanie, a to práve to, ktoré začalo na základe rozhodcovského rozsudku. Zastavením exekučného konania teda exekučný súd prelomuje materiálnu právoplatnosť rozhodcovského rozsudku a zaniká zároveň prekážka rozsúdenej veci. Pre oprávneného zastavením exekučného konania podľa § 45 Zákona o rozhodcovskom konaní odpadá prekážka res iudicatae na uplatnenie práva na súde. Nemožno súhlasiť s odvolateľom, že exekučný súd môže zastaviť exekučné konanie až po „nariadení exekúcie“. Exekučné konanie začína podaním návrhu u exekútora (§ 36 ods. 2 EP) a logicky sa začaté exekučné konanie musí dať aj zastaviť v zákonom stanovených prípadoch. V tomto smere sa javí návrh ministerstva spravodlivosti na zjednotenie aplikačnej praxe č. 34842/2009-100 dôvodný a odvolací súd sa s uvedeným názor stotožňuje cit: Predovšetkým je potrebné uviesť, že pojem „zastavenie“ je spravidla pojmom procesným (porov. napr. § 103 O. s. p.), zastavením sa konanie končí, ak nie sú splnené podmienky jeho začatia alebo ďalšieho postupu. V terminológii exekučného konania (i výkonu rozhodnutia) je však tento pojem širší. Z ustanovenia § 57 Ex. por. totiž plynie, že exekúcia sa zastavuje nielen v prípadoch procesných [ods. 1 písm. c) cit. paragrafu], ale aj z dôvodov hmotnoprávnych. Ak sa preto v súvislosti s exekúciou používa pojem „zastavenie“, nemožno ho vykladať len v jeho procesnom význame, teda ako postup súdu pri zistení, že nie sú splnené podmienky (ďalšieho) konania. Naopak, dôvodmi „zastavenia“ exekúcie sú tiež prípady, kedy je exekúcia hmotnoprávne neprípustná (zakázaná). To plynie aj z terminológie Exekučného poriadku, ktorý na niektorých miestach rozlišuje medzi zastavením „exekučného konania“ a „exekúcie“ (porov. napr. § 38 ods. 3 a § 40 ods. 2 proti § 57 Ex. Por.), keď v prvom prípade ide o zastavenie z dôvodov procesných, kým v druhom prípade ide spravidla o zastavenie z dôvodov hmotnoprávnej neprípustnosti (zákazu) exekúcie. Dôvodom tohto rozlišovania - a tiež odlišnosti od občianskeho súdneho konania - je skutočnosť, že exekúcia ako postup núteného vymáhania nárokov sa nekoncentruje v jednom akte súdu (súdnom rozhodnutí), ale z nevyhnutných praktických dôvodov je rozložená na viacero aktov súdneho exekútora postupne smerujúcich k uspokojeniu nároku oprávneného. V občianskom súdnom konaní preto možno striktne rozlíšiť medzi „zastavením“ konania z procesných dôvodov a „zamietnutím“ návrhu z dôvodov hmotnoprávnych, pretože hmotnoprávne podmienky uplatneného nároku súd posudzuje vždy k jednému okamihu - k okamihu vyhlásenia rozsudku (§ 154 ods. 1 O. s. p.). V exekúcii však takáto koncentrácia - vzhľadom na jej dlhodobejší charakter - nie je možná, preto nemôže existovať ani striktné terminologické odlišovanie pojmov „zastavenia“ a „zamietnutia“. Z vyššie uvedeného plynie, že súlad rozhodcovského rozsudku ako exekučného titulu s § 45 ZoRK je hmotnoprávnym predpokladom vykonania exekúcie. Exekučný súd je tak povinný od začiatku konania prihliadať na to, či tu sú dôvody neprípustnosti exekúcie na základe rozhodcovského rozsudku uvedené v § 45 ZoRK. Jediným obmedzením exekučného súdu v tejto fáze je, že vzhľadom na neúčasť povinného v tejto fáze konania sa nemôže zaoberať tými dôvodmi neprípustnosti exekúcie, na ktoré môže prihliadať len na návrh [§ 45 ods. 1 písm. a) v spojení s ods. 2 ZoRK]. Takýto záver je aj v súlade so zásadou hospodárnosti exekučného konania (§ 6 v spojení s § 251 ods. 4 O. s. p.). Exekučný súd je v zmysle tejto zásady povinný v rámci svojich možností dbať o to, aby trovy exekúcie tak na strane súdneho exekútora, ako aj na strane účastníkov (a konečne i na strane súdu) boli čo najmenšie. Výklad, podľa ktorého by mal súd vydať poverenie pre súdneho exekútora aj vtedy, ak je zjavné, že exekučný titul - rozhodcovský rozsudok odporuje ustanoveniu § 45 ZoRK, a následne by mal exekučné konanie zastaviť, je s touto požiadavkou na exekučné konanie v priamom rozpore. Nemožno totiž strácať zo zreteľa, že vydaním poverenia exekútorovi vzniká povinnosť postarať sa o vykonanie exekúcie (§ 46 ods. 1 Ex. por.), teda povinnosť vydať upovedomenie, na ktoré môže povinný reagovať námietkami. Vydanie upovedomenia, ako aj námietky povinného sú pritom procesné úkony, ktoré sú na strane exekútora, resp. povinného spojené s trovami. Tieto povinnosti má exekútor aj v čase, keď už bolo vydané uznesenie o zastavení exekúcie, no ešte nenadobudlo právoplatnosť, pričom proti uzneseniu o zastavení exekúcie podľa § 45 ods. 3 ZoRK je odvolanie vždy prípustné. Navyše, tento postup exekučného súdu by predstavoval i plytvanie časom, silami a v neposlednom rade i rozpočtovými prostriedkami súdu na zbytočné vydávanie viacerých aktov (súdneho poverenia a uznesenia o zastavení exekúcie). Námietky oprávneného týkajúce sa nemožnosti zastavenia exekučného konania sú teda v zjavnom rozpore s dikciou ustanovenia § 45 Zákona o rozhodcovskom konaní . V tomto smere ani Európska komisia vo svojich pripomienkach a ani súdny dvor vo veci C-76/10 nevzhliadli žiadny problém v ustanovení § 45 Zákona o rozhodcovskom konaní v snahe zabrániť exekúcii, ak by sa ňou mal porušiť záväzok štátu. Odvolací súd ako prvé skúmal to, že v tomto prípade je právny vzťah vzťahom spotrebiteľským - založeným na spotrebiteľskej zmluve. Právny vzťah medzi právnym predchodcom oprávneného (Tatrabankou, a.s.) a povinným bol v prejednávanej právnej veci založený zmluvou o bežnom účte uzavretou dňa 23.11.2002, a teda v čase, keď ešte nebol účinný zákon č. 150/2004 Z.z., ktorým boli v Občianskom zákonníku upravené Spotrebiteľské zmluvy (V. hlava). V čase uzavretia predmetnej zmluvy boli spotrebiteľské zmluvy upravené zákonom č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa. Podľa ustanovenia § 23a ods. 1 zákona č. 634/1992 Z.z. o ochrane spotrebiteľa typovou zmluvou sa podľa tohto zákona rozumie zmluva, ktorá sa má uzavrieť vo viacerých prípadoch, ak je obvyklé, že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom neovplyvňuje. Podľa ustanovenia § 23a ods. 1 zákona č. 634/1992 Z.z. o ochrane spotrebiteľa typová zmluva nesmie obsahovať a) neprimerané podmienky, ktoré na škodu spotrebiteľa zakladajú nápadný nepomer medzi právami a povinnosťami zmluvných strán, najmä 1. podmienky, ktoré viažu predaj výrobku alebo poskytnutie služby na odobratie iného výrobku alebo na prevzatie inej služby, 2. podmienky, ktorými sa podmieňuje predaj výrobku alebo poskytnutie služby požiadavkou, aby spotrebiteľ zabezpečil pre predávajúceho ďalšieho spotrebiteľa, ktorý s ním uzavrie rovnakú alebo podobnú zmluvu; b) podmienky, ktoré sú v rozpore s dobrými mravmi. Z obsahu predmetnej zmluvy o bežnom účte je zrejmé, že išlo o predformulovanú zmluvu, ktorá bola určená pre viaceré prípady a spotrebiteľ (povinný) jej obsah nemohol podstatným spôsobom ovplyvniť. Rovnako nemohol ovplyvniť ani znenie všeobecných obchodných podmienok, ktoré v zmysle bodu XII/4 zmluvy tvoria jej súčasť. Z toho je zrejmé, že v tomto prípade ide o spotrebiteľskú zmluvu a že vzťah medzi právnym predchodcom oprávneného a povinným, od ktorého sa odvíja nárok uplatnený v tomto exekučnom konaní, je vzťahom spotrebiteľským. Ako je vyššie uvedené, je pravdou, že predmetná spotrebiteľská zmluva bola uzavretá ešte pred účinnosťou zákona č. 150/2004 Z.z. (t.j. pred 01.04.2004). Avšak v zmysle § 879f ods. 3 a 4 veta prvá Občianskeho zákonníka (záverečných a prechodných ustanovení k úpravám účinným od 01.04.2004) spotrebiteľské zmluvy podľa § 52 uzavreté predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona sa musia dať do súladu s ustanoveniami § 53 a 54 tohto zákona a spotrebiteľské zmluvy o práve užívať budovu alebo jej časť v časových úsekoch aj s ustanovením § 55 ods. 1, ak ide o náležitosti zmluvy, a s ustanovením § 57 tohto zákona do troch mesiacov odo dňa nadobudnutia účinnosti tohto zákona. Ustanovenia spotrebiteľských zmlúv, ktoré nie sú dané do súladu s ustanoveniami § 53, 54 a 57 tohto zákona podľa odseku 3, sú neplatné po uplynutí troch mesiacov odo dňa nadobudnutia účinnosti tohto zákona. Podľa § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka v znení účinnom od 01.04.2004 spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (ďalej len "neprijateľná podmienka"). Podľa § 53 ods. 3 Občianskeho zákonníka v znení účinnom od 01.04.2004 za neprijateľné podmienky uvedené v spotrebiteľskej zmluve sa považujú najmä ustanovenia, ktoré a) má spotrebiteľ plniť a s ktorými sa nemal možnosť oboznámiť pred uzavretím zmluvy, b) dovoľujú dodávateľovi previesť práva a povinnosti zo zmluvy na iného dodávateľa bez súhlasu spotrebiteľa, ak by prevodom došlo k zhoršeniu vymožiteľnosti alebo zabezpečenia pohľadávky spotrebiteľa, c) vylučujú alebo obmedzujú zodpovednosť dodávateľa za konanie alebo opomenutie, ktorým sa spotrebiteľovi spôsobila smrť alebo ujma na zdraví, d) vylučujú alebo obmedzujú práva spotrebiteľa pri uplatnení zodpovednosti za vady alebo zodpovednosti za škodu, e) umožňujú dodávateľovi, aby spotrebiteľovi nevydal ním poskytnuté plnenie aj v prípade, že spotrebiteľ neuzavrie s dodávateľom zmluvu alebo od nej odstúpi, f) umožňujú dodávateľovi odstúpiť od zmluvy bez zmluvného alebo zákonného dôvodu a spotrebiteľovi to neumožňujú, g) oprávňujú dodávateľa, aby bez dôvodov hodných osobitného zreteľa vypovedal zmluvu uzavretú na dobu neurčitú bez primeranej výpovednej lehoty, h) prikazujú spotrebiteľovi, aby splnil všetky záväzky aj vtedy, ak dodávateľ nesplnil záväzky, ktoré vznikli, i) umožňujú dodávateľovi jednostranne zmeniť zmluvné podmienky bez dôvodu dohodnutého v zmluve, j) určujú, že cena tovaru alebo služieb bude určená v čase ich splnenia, alebo dodávateľa oprávňujú k zvýšeniu ceny tovaru alebo služieb bez toho, aby spotrebiteľ mal právo odstúpiť od zmluvy, ak cena dohodnutá v čase uzavretia zmluvy je podstatne prekročená v čase splnenia. Aj keď je pravdou, že zmluva bola uzavretá pred tým, ako vyššie citovaná právna úprava nadobudla účinnosť, v zmysle citovaných prechodných ustanovení § 879f Občianskeho zákonníka sa právna úprava neprijateľných podmienok v spotrebiteľských zmluvách použije aj na posudzovanie spotrebiteľských zmlúv uzavretých pred 01.04.2004, ak sa v lehote 3 mesiacov od nadobudnutia účinnosti zákona č. 150/2004 Z.z. (t.j. do 01.07.2004) tieto spotrebiteľské zmluvy nedajú do súladu s ustanoveniami § 53 a 54 Občianskeho zákonníka v znení účinnom od 01.04.2004. Cieľom tohto intertemporálneho ustanovenia je dosiahnuť čo najefektívnejšie očistenie života spotrebiteľov od neprijateľných podmienok v skôr uzavretých spotrebiteľských zmluvách. Pritom je nutné poukázať na prednosť medzinárodnej zmluvy (čl. 7 ods. 2 ústavy), teda aj zmluvy o Európskej únii a Zmluvy o fungovaní Európskej únie. Aj za predpokladu, že zmluva bola uzavretá pred vstupom Slovenskej republiky do Európskej únie (t.j. pred 01.05.2004), je nutné poukázať napr. na rozhodnutie Ústavného súdu ČR zo dňa 15. 06. 2009 č. I. ÚS 342/09. Ústavný súd v závere obiter dicta citovaného nálezu konštatoval, že obecné súdy mali nájsť taký výklad ustanovení občianskeho zákonníka v znení účinnom v dobe uzatvorenia zmluvy medzi sťažovateľom a spoločnosťou ZEPTER INTERNATIONAL s. r. o., ktorý by reflektoval nielen zhora uvádzané ústavnoprávne podmienky, ale tiež obsah a účel európskej ochrany spotrebiteľa obsiahnutej v príslušných smerniciach, hoci v okamihu vzniku daného zmluvného vzťahu neexistovala v českom právnom poriadku výslovná úprava implementujúca tieto smernice a ČR nebola členom EÚ. Je na mieste poznamenať, že Slovenská republika a Česká republika sa stali členmi Európskej únie v rovnakom čase a taktiež poukázať na príbuznosť právnych poriadkov oboch týchto štátov. Z judikatúry slovenských súdov dáva odvolací súd do pozornosti napr. rozsudok Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 61Cb 221/09-144 zo dňa 28.06.2010, podľa ktorého, aj keď jednoznačná právna úprava spotrebiteľských zmlúv bola uvedená do Občianskeho zákonníka až úpravou účinnou od 01. 04.2004 (zákonom č. 150/2004 Z. z.), jej cieľom, to zn. dodatočnej úpravy spotrebiteľského práva, bolo zabezpečiť harmonizáciu slovenského zmluvného práva s európskym spotrebiteľským právom, resp. s aquis communautaire dosiahnutého v tejto oblasti, a to hlavne z dôvodu zosúladenia s nepriamymi účinkami smernice Rady 93/13/EHS zo dňa 05.04.1993 o neprimeraných podmienkach v spotrebiteľských zmluvách. Ak je povinnosťou členských štátov zabezpečiť, aby sa právo vykladalo vo svetle smerníc Európskej únie aj v prípadoch, ktoré skutkovo dopadajú do obdobia spred vstupu členského štátu do EÚ, je nevyhnuté, aby aj súdy tento cieľ naplnili. Smernica Rady 93/13 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách ukladá členským štátom zabezpečiť, aby spotrebiteľ nebol viazaný nekalými podmienkami a zvážiť, či spotrebiteľská zmluva obsahujúca nekalé podmienky obstojí ako celok (čl. 6). Cieľ je garantovať vyššiu kvalitu života bežných ľudí. (pozri napr. rozsudok Mostaza Claro bod 37, Asturcom bod 51). Súdny dvor dokonca považuje ochranu spotrebiteľa podľa čl. 6 smernice za tak významnú, že sa má klásť principiálne na roveň vnútroštátnym pravidlám verejného poriadku, a to v záujme vyššej kvality života (pozri uznesenie súdneho dvora EÚ vo veci C-76/10 POHOTOVOSŤ/ Korčkovská, bod 50). Pri takýchto východiskách mala byť zodpovedaná aj odvolacia otázka retroaktivity spotrebiteľských noriem na zmluvu z roku 2002. Odvolací súd nevidí dôvod, aby spotrebiteľ nebol efektívne chránený normami európskeho práva založeného na principiálnych otázkach alebo žeby sa ochrana mala striktne vzťahovať až od určitého dňa, mesiaca a roka. Alebo inými slovami povedané, aby bolo spotrebiteľovi tých istých služieb odkázané, že naňho táto efektívna ochrana daná až na úroveň pravidiel verejného poriadku nedopadá. Pre termín neprijateľná zmluvná podmienka sa zvykne pritom použiť aj termín nečestná, nemorálna, nekalá podmienka. V konečnom dôsledku oprávnený (resp. jeho právny predchodca) mal vytvorenú príležitosť dať zmluvu do súladu so zákonom a cieľmi európskeho spotrebiteľského práva (§ 879f Občianskeho zákonníka). Odvolací súd sa plne stotožňuje s názorom súdu prvého stupňa, podľa ktorého predstavuje rozhodcovská doložka neprijateľnú zmluvnú podmienku v zmysle ust. § 53 ods. 3 Občianskeho zákonníka (v znení účinnom po 01.04.2004). Ustanovenie § 53 ods. 3 Občianskeho zákonníka demonštratívnym výpočtom (arg. slovo „najmä) uvádza, ktoré podmienky sú neprijateľné. Keďže ide len o príkladný výpočet neprijateľných podmienok, súd môže označiť za neprijateľnú podmienku aj takú, ktorá nie je v zákone výslovne uvedená, a ktorá spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Neprijateľnou zmluvnou podmienkou je preto aj tá, ktorá núti spotrebiteľa, aby všetky spory vzniknuté z predmetnej zmluvy riešil v rozhodcovskom konaní (pred rozhodcovským orgánom). Správnosť tohto názoru potvrdil aj zákonodarca, ktorý túto podmienku zaradil do ust. § 53 ods. 4 písm. r) zavedeného do Občianskeho zákonníka od 01. 01. 2008 novelou č. 379/2008 Z.z.. Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje na svoju ustálenú judikatúru aj ďalšie rozhodnutia v obdobných veciach (porovnaj napr. uznesenie Krajského súdu v Prešove sp. zn. 6CoE/64/2010, 5CoE/16/2011, 5CoE/29/2011 a ďalšie). S oprávneným nie je možné súhlasiť ani v tom smere, že išlo o naplnenie § 93b ZoB. Podľa § 93b ZoB banky a pobočky zahraničných bánk sú povinné ponúknuť svojim klientom neodvolateľný návrh na uzavretie rozhodcovskej zmluvy o tom, že ich prípadné vzájomné spory z obchodov [§ 5 písm. i)] budú rozhodnuté v rozhodcovskom konaní stálym rozhodcovským súdom zriadeným podľa osobitného zákona, a to tak, aby klient mal možnosť voľby, či prijme alebo neprijme predložený návrh na uzavretie rozhodcovskej zmluvy. Banka a pobočka zahraničnej banky sú pri predložení návrhu na uzavretie rozhodcovskej zmluvy tiež povinné preukázateľne poučiť klienta o dôsledkoch uzavretia navrhovanej rozhodcovskej zmluvy na riešenie ich vzájomných sporov z obchodov. Uvedené ustanovenie vyžaduje individuálne vyjednanie rozhodcovského konania zo strany spotrebiteľa, a to po poučení o dôsledkoch jeho rozhodnutia. Dodávateľ tak musí postupovať spôsobom preukázateľným. Zákonom vyžadované preukázateľne poučenie spotrebiteľa a jeho voľba nenapĺňa taký postup dodávateľa, ak sa rozhodcovská doložka uvedie len ako súčasť všeobecných obchodných podmienok. Podstatou všeobecných obchodných podmienok je, že sa v rámci kontraktácie nemenia, že sú všeobecné a buď záujemca o službu prijme tieto podmienky alebo zmluva nevznikne. V tom spočíva faktická nerovnosť pri kontraktácii. Je zrejmé, že spotrebiteľ je tak čo do vyjednávacej pozície ako čo do informovanosti v nevýhodnom postavení oproti dodávateľovi (Mostaza Claro bod 25-28, uznesenie POHOTOVOSŤ C-76/10 bod 37 a iné). Ako je zrejmé, uvedená norma vyžaduje individuálne rozhodnutie spotrebiteľa o tom, že si vymieňuje rozhodcovské konanie, a to preukázateľne. Z obsahu spisu nevyplýva, že by v rámci kontraktácie došlo k naplneniu zákona, a že by s odbornou starostlivosťou príslušný zamestnanec banky najprv poučil povinnú a nechal jej priestor na rozhodnutie a voľbu. Oprávnený si v tomto smere dôkazné bremeno nesplnil. Naviac kvalifikačným kritériom pre záver, že nejde o individuálne vyjednanú zmluvnú podmienku je stav, ak zmluvné podmienky boli vopred pripravené a nebolo možné meniť ich obsah, čo je daný prípad (čl. 3 Smernice Rady 93/13 EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách). Takže aj v predmetnej veci v celom rozsahu je súdna kontrola neprijateľnosti zmluvných podmienok v časti rozhodcovskej doložky opodstatnená (uznesenie Krajského súdu v Prešove sp. zn. 6CoE 66/2012). Na toto uznesenie odvolací súdu poukazuje aj vo vzťahu k námietka odvolateľa spočívajúcej v citovaní uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3M Cdo 11/2010 zo dňa 26.09.2011. Na základe vyššie uvedených dôvodov odvolací súd uznesenie súdu prvého stupňa podľa ustanovenia § 219 O. s. p. ako vecne správne potvrdil. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 224 ods. 1 v spojení s § 142 ods. 1 O.s.p.. Oprávnený v odvolacom konaní nebol úspešný a preto mu nepatrí právo na náhradu trov odvolacieho konania. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.