Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Prešov Spisová značka: 2Cob/26/2011 Identifikačné číslo súdneho spisu: 8505201215 Dátum vydania rozhodnutia: 26. 01. 2012 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Milan Majerník ECLI: ECLI:SK:KSPO:2012:8505201215.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Milana Majerníka a členov senátu JUDr. Ireny Dobňákovej a JUDr. Milana Šebeňa v právnej veci žalobcu: Y. L., nar. XX.X.XXXX, bytom U. O., Ul. 1. T. X,. teraz bytom C. XXXX/X, XXX XX V., právne zastúpeného JUDr. Ľubomírom Hudákom, advokátom, Mäsiarska 17, 040 01 Košice, proti žalovanej: JUDr. T. W., I. XX, XXX XX U. O., právne zastúpenej JUDr. Justínou Lajčákovou, advokátkou, Jarabina 184, o zaplatenie 8.796,38 eur (265.000,- Sk) s prísl., o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Stará Ľubovňa č. k. 3Cb/110/2005-286 z 19.10.2010, zhodou hlasov členov senátu takto r o z h o d o l : P o t v r d z u j e rozsudok súdu prvého stupňa. o d ô v o d n e n i e : Prvostupňový súd zamietol žalobu, ktorou sa žalobca proti žalovanej domáhal zaplatenia sumy 8.796,38 eur. V dôvodoch rozhodnutia poukázal na závery, aké vyplynuli zo zrušujúceho rozhodnutia odvolacieho súdu 2Cob/27/2008-185 zo dňa 25.9.2008. Právnym názorom odvolacieho súdu bol v ďalšom konaní viazaný. V zmysle neho bolo preto v ďalšom konaní na žalobcovi, aby objasnil súdu rozhodujúce skutočnosti, na základe ktorých uplatňuje predmetný nárok, najmä to, prečo dňa 4.6.2004 uzatváral zmluvu so žalovanou ako fyzickou osobou, keď predtým dňa 31.5.2004 uzatvoril zmluvu o predaji podniku so spoločnosťou STAVKON s.r.o.. Na žalobcovi bolo, aby preukázal hospodársky a právny dôvod zmluvy zo 4.6.2004 a tiež prečo sa mala oproti zmluve zo dňa 31.5.2004 navyšovať cena uvedená v zmluve o predaji podniku. Žalobca následne vo svojom účastníckom výsluchu i vo vyjadreniach realizovaných svojim právnym zástupcom uviedol, že mal záujem o predaj predajne a pri uzatváraní tohto obchodu komunikoval so žalovanou a jej zaťom. Podľa jeho vyjadrenia od začiatku bolo dohodnuté, že sa táto prevádzka predá za kúpnu cenu 700.000,- Sk. Žiadne zvyšovanie ceny z jeho strany nebolo. Nevie vysvetliť, z akého dôvodu žalovaná ako právnička robila pre ten účel dve zmluvy. Pri rokovaniach s ňou nebol nikto prítomný, len ona a on. Nemal vedomosť o tom, že zmluva o predaji podniku mala byť notársky overená. V zmluve zo dňa 4.6.2004 sa dohodli so žalovanou na odstupnom a predaji inventára, ktorý v predajni bol. Odstupné malo spočívať v investíciách, ktoré vložil do podniku a vyplatil jeho predchádzajúcemu spoločníkovi Karaffovi, ktorý bol s ním spolu v združení. Zástupca žalobcu vo vyjadrení doplnil zdôvodnenie nároku tým, že ide o nárok zo zmluvy uzavretej 4.6.2004, ktorá podľa neho je zmluvou inominátnou, ktorá najbližšie zodpovedá kúpnej zmluve. Podľa jeho vyjadrenia nárok uplatňovaný v tomto konaní je nárokom na zaplatenie kúpnej ceny. Žalovanou bolo plnené aj podľa zmluvy z 31.5.2004, aj podľa zmluvy zo 4.6.2004. Ak sa v zmluve uvádza problematika dohody o odstupnom, predpokladá, že len išlo o dohodu o kúpnej cene. Poukázal na to, že zrejme podmienkou tejto zmluvy bolo, že prevádzku obchodu Za vodou 3 mala získať spoločnosť STAVKON s.r.o. do prenájmu od vlastníka. Malo ísť o odstúpenie priestorov. Žalovaná i jej právna zástupkyňa v konaní namietali splnenie povinnosti uplatňovanej žalobcom v konaní. Prvá zmluva zo dňa 31.5.2004 sa pripravovala, keď sa robil inventúrny zoznam so žalobcom. Podľa neho bola dohoda na kúpu vo výške 200.000,- Sk za zásoby, pretože priestory neboli žalobcove, ale patrili Mestu Stará Ľubovňa. Následne žalobca za ňou prišiel a požadoval zaplatenie sumy 700.000,- Sk s odôvodnením, že obchod má veľké výnosy až vo výške 600.000,- Sk mesačne. Zmluva o predaji podniku sa uzatvorila s firmou STAVKON s.r.o.. Zmluva zo 4.6.2004 podľa nej nemá žiadny právny význam, ani právny účinok. Urobila ju len preto, aby vyhovela požiadavkám žalobcu a tým doplatila na svoju čestnosť. Do zmluvy zo dňa 4.6.2004 uviedla seba ako fyzickú osobu, napriek tomu, že predtým bola urobená zmluva so spoločnosťou. Dohodla sa so žalobcom, že do konca roku vzťahy medzi sebou vyporiadajú. Žalobca aj spoločnosť STAVKON s.r.o. uviedol do omylu, pretože odpredal jej veci, ktoré mu nepatrili. Svoje požiadavky žalobca mení aj pokiaľ ide o ich výšku. Najskôr sa manželka žalobcu domáhala voči spoločnosti STAVKON s.r.o. zaplatenia 65.000,- Sk. Následne právny zástupca žalobcu žiadal 115.000,- Sk. Žalobca v priebehu konania tvrdil, že malo ísť o sumu 215.000,- Sk, ale žalobným návrhom požaduje 265.000,- Sk. Žalobu preto označila za zmätočnú, aj čo do základu, pretože nie je zrejmé na základe akých právnych skutočností sa žalobca proti nej týchto nárokov domáha. Z vykonaného dokazovania mal súd prvého stupňa za preukázané, že žalobca dňa 31. 5. 2004 uzavrel so spoločnosťou STAVKON s.r.o. zmluvu o predaji podniku, ktorou ako podnikateľ previedol na kupujúceho vlastnícke právo ku veciach, iným právam a hodnoty, ktoré slúžili k prevádzkovaniu Potravín, mäsa a zeleniny v zmysle prílohy a), b), c) za dojednanú kúpnu cenu 200.000,- Sk, splatnú dňom účinnosti zmluvy. V zmysle čl. 4 zmluva nadobudla účinnosť dňa 31. 5. 2004. 4. 6. 2004 uzavrel žalobca ako súkromný podnikateľ so žalovanou ako fyzickou osobou zmluvu o vyplatení potravín, mäsa a zeleniny. V tejto sa konštatuje, že je uzavretá na základe dohody o odstupnom a predaji za prevádzku Za vodou 3, Stará Ľubovňa. Bola dohodnutá kúpna cena 700.000,- Sk s tým, že prvá splátka 300.000,- Sk bola zaplatená 4. 6. 2004 a zvyšok sa mal zaplatiť po 50.000,- Sk mesačne od júna 2004 do mája 2005. Zmluvu zo dňa 31. 5. 2004 posudzoval súd prvého stupňa v zmysle ust. § 476 ods. 1, 2 Obch. zák. Mal za to, že náležitosťou takejto zmluvy je aj úradné osvedčenie podpisov predávajúceho a kupujúceho. Táto forma nebola dodržaná, aj keď zákon obligatórne úradne overené podpisy zmluvných strán vyžaduje. Nedodržanie tejto formy má za následok absolútnu neplatnosť tejto zmluvy. Vychádzajúc z neplatnosti tejto zmluvy potom všetky ďalšie právne úkony, ktoré na ňu nadväzovali, sú neplatné. Pre vec však vo vzťahu ku žalovanej je významným to, že žalobca aj prostredníctvom svojho právneho zástupcu po opakovaných výzvach súdu zotrvával na názore, že nárok uplatňovaný proti žalovanej podľa zmluvy zo dňa 4. 6. 2004 je nárokom na doplatenie kúpnej ceny z uzavretých zmlúv. Žalobca mal v úmysle predať a spoločnosť STAVKON s.r.o. kúpiť predajňu za dohodnutú kúpnu cenu, ktorá nebola sporná. Žalobca dôveroval žalovanej ako právnikovi, že zrealizuje zamýšľaný prevod perfektne, čo sa však nestalo. Žalovaná si bola vedomá potreby overenia podpisov na zmluve. Jej zapríčinením došlo teda k uzavretiu neplatnej zmluvy. Žalobca by tak mal právo domáhať sa voči nej svojich nárokov, avšak nie z titulu plnenia zo zmluvy, či už prvej alebo druhej, ale z titulu iných nárokov. Tie by mohol súd priznať napríklad z titulu vydania bezdôvodného obohatenia. Takéhoto nároku sa však žalobca v tomto konaní nedomáhal, hoci bol zastúpený právnym zástupcom. Nemožno mu priznať nárok vyplývajúci z tvrdenej kúpnej zmluvy, keďže za takú súd nemôže považovať zmluvu uzavretú medzi účastníkmi konania dňa 4. 6. 2004. Ňou síce bola uzavretá dohoda o odstupnom, ale žalobca najskôr vo svojej výpovedi dňa 24. 3. 2009 uviedol, že dohoda o odstupnom uzavretá nebola a následne na pojednávaní dňa 28. 9. 2010 zmenil výpoveď, že pod odstupným mal na mysli investície, ktoré vložil do podniku. Takýmto rozporným tvrdeniam žalobcu súd neuveril. V konaní nebolo preukázané, aby žalovaná prevzala dlh od spoločnosti STAVKON s.r.o. tak, ako to bolo prvotne vyhodnotené súdom prvého stupňa v predchádzajúcom rozhodnutí. Súd nesúhlasil s argumentáciou žalovanej strany, že žalobca nebol oprávnený uzatvárať zmluvu o predaji podniku dňa 31. 5. 2004 z dôvodu, že predajňa patrila združeniu a nie jemu. Združenie podľa § 829 a nasl. Obč. zák. nie je právnickou osobou. Združenie nie je teda účastníkom právneho vzťahu a nemôže byť teda ani účastníkom prevodu. Účastník združenia, akým bol žalobca, bol spôsobilý po vystúpení člena združenia Karaffu zo združenia realizovať aj predaj podniku. Ďalším samostatným výrokom súd prvého stupňa uviedol, že o trovách konania rozhodne samostatným uznesením po právoplatnosti rozhodnutie o veci samej. Pri zdôvodňovaní tohto výroku rozhodnutia súd odkázal na ust. § 151 ods. 3 O.s.p. Proti tomuto rozsudku včas podal odvolania žalobca. Nesúhlasil s rozhodnutím súdu prvého stupňa. Vytýka mu, že bez akýchkoľvek dôvodov, ktoré by vyplynuli z doplnenia dokazovania po vrátení veci z odvolacieho súdu, vydal vo veci nové rozhodnutie, ktorým sa od predchádzajúcich svojich záverov úplne odklonil. Po doplnení dokazovania súd prvého stupňa urobil skutkový záver, ktorý nemá oporu vo vykonaných dôkazoch. Súd prvého stupňa si vo svojich záveroch v predchádzajúcom a tomto rozhodnutí navzájom odporuje. Žalobca i jeho právny zástupca po vrátení veci z odvolacieho súdu presne špecifikovali potrebné právne skutočností aj odpoveďami na otázky konajúcej sudkyne Dr. Száraszovej, ktorá prejednávala túto vec. Žalobca podal žalobu dôvodne, pretože bolo nesporne v konaní preukázané, že mal v úmysle predať a žalovaná, resp. jej firma STAVKON, s.r.o., kúpiť predajňu za dohodnutú kúpnu cenu 700.000,- Sk. Zmluvu zo dňa 31. 5. 2004 i zmluvu zo dňa 4. 6. 2004 vypracovala žalovaná, ktorá je advokátkou zapísanou v Zozname SAK. Preto zmluvy boli vypracované osobou fundovanou vo svojom odbore. Účastník, ktorý neplatnosť právneho úkonu spôsobil, nemôže sa domáhať neplatnosti tohto úkonu. Žalovaná po zaplatení 200.000,- Sk za STAVKON s.r.o. ďalej plnila sumu 235.000,- Sk žalobcovi. Nemôže obstať jej tvrdenie, že zmluvu zo 4. 6. 2004 spísala pod nátlakom žalobcu. Tieto jej tvrdenia sú len účelové. Ako právnik si bola vedomá následkov takto vypracovaných zmlúv, pričom uviedla žalobcu do omylu a z jej strany boli porušené akékoľvek morálne zásady a zvyklosti obchodného práva. Vytýka súdu prvého stupňa, že jednoznačne pochybil svojím právnym názorom o nepriznaní žiadanej istiny z dôvodu, že nemôže zmluvu zo dňa 4. 6. 2004 považovať za kúpnu zmluvu, pretože ňou síce bola uzavretá dohoda o odstupnom, ale vzhľadom na žalobcove vyjadrenia, ktorým nemôže veriť, nemohol tento nárok žalobcovi priznať. Takýto záver je zmätočný a v rozpore s hmotným právom. Žalobca od začiatku tvrdil, že sa jedná o inominátny druh zmluvy, ktorý má najbližšie sčasti ku kúpnej zmluve. Toto súd právne nezhodnotil, čím výraznou mierou pochybil. Súd nesprávne vyhodnotil aj realizované dôkazy. Jednoducho sa len stotožnil s vyjadreniami žalovanej aj napriek tomu, že bolo preukázané, že samotná žalovaná vypracovala tieto zmluvy a uviedla tak žalobcu do omylu. Hodnotenie dôkazov súdom prvého stupňa nie je založené na pravidlách vyplývajúcich z ust. § 132 O.s.p., ale súd rozhodol na základe vlastnej ľubovôle bez náležitého vyjasnenia merita veci, teda v rozpore s týmto ustanovením. Súd vôbec nepreskúmal dostatočne merito veci a pochybil aj pri vykonávaní a hodnotení dôkazov, ktoré by objasnili tvrdené skutočnosti. Vykonané dôkazy akceptoval jednostranne len v prospech žalovanej. Navrhuje preto rozsudok súdu prvého stupňa zmeniť a žalobe v celom rozsahu vyhovieť. Uplatňuje aj náhradu trov konania. Žalovaná v písomnom vyjadrení k podanému odvolaniu zdôraznila, že na žalobcovi bolo dôkazné bremeno na objasnenie rozhodujúcich skutočností, na základe ktorých uplatňuje predmetný nárok, na preukázanie hospodárskeho a právneho dôvodu ďalšej zmluvy so žalovanou ako fyzickou osobou, na splnení náležitosti zmluvy z 31. 5. 2004 podľa § 476 a nasl. Obch. zák. a aj na tom, či došlo k prevzatiu dlhu žalovanou. Žalobca tieto skutočnosti, napriek výslovným záverom v predchádzajúcom rozhodnutí odvolacieho súdu, nesplnil. Nemožno súhlasiť s tým, že splnil tieto povinnosti odpoveďami na otázky položené mu samosudkyňou JUDr. Miriam Száraszovou na pojednávaní dňa 24. 3. 2009. Žalovaná v konaní preukázala, že reálne nedošlo zo strany žalobcu pre ňu k žiadnemu plneniu. Žalovaná neprevzala záväzok od spoločnosti STAVKON s.r.o.. Zmluva zo dňa 4. 6. 2004 je absolútne neplatnou, pretože nie je určitá a zrozumiteľná. Nie je z nej vôbec zrejmé, čo je predmetom, aké veci alebo tovar, v akom množstve a cene odovzdáva, prípadne predáva žalobca a aké veci a či vôbec preberá žalovaná a ako na ňu prechádza vlastníctvo. Žalovaná v konaní kategoricky poprela prevzatie dlhu za spoločnosť STAVKON s.r.o. Žalobca v konaní argumentuje to, že predmetom žaloby je plnenie z nepomenovanej zmluvy. Účastníci môžu takú zmluvu uzavrieť, ktorá nie je upravená ako typ zmluvy, avšak ak účastníci dostatočne neurčia predmet svojich záväzkov, zmluva nie je uzavretá. Predmet zmluvy v zmluve z 4. 6. 2004 nie je dostatočne určený a sám žalobca nevie predmet zmluvy určiť, ani vymenovať. Žiadne tovary, služby ani investície žalovanej neboli odovzdané. Rozhodnutím súdu nemožno konvalidovať právne vady právneho úkonu. Neznalosť zákona neospravedlňuje a nie je dôvodom na účinnú obhajobu žalobcu ako ju uvádza v odvolaní, keď tvrdí, že žalovaná vypracovala zmluvu ako osoba fundovaná. Odvolanie žalobcu považuje za účelové, nedôvodné a nezodpovedajúce povinnostiam, ktoré boli uložené odvolacím súdom v jeho uznesení z 28. 9. 2008. Žiada preto rozsudok súdu prvého stupňa potvrdiť a uplatňuje si aj nárok na náhradu trov odvolacieho konania. Odvolací súd prejednal podané odvolanie bez nariadenia pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.). Miesto a čas verejného vyhlásenia rozhodnutia boli zverejnené zodpovedajúco ust. § 156 ods. 3 O.s.p.. Preskúmal napadnutý rozsudok i konanie, ktoré mu predchádzalo v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 212 ods. 1, 3 O.s.p. Bol teda viazaný rozsahom a dôvodmi podaného odvolania, nad rámec ktorých nebol oprávnený ani povinný rozhodnutie súdu prvého stupňa preskúmavať. Výnimku by mohli tvoriť len vady konania, na ktoré odvolací súd prihliada, ak mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Po takomto preskúmaní odvolací súd dospel k záveru, že uplatnené odvolacie dôvody nie sú spôsobilé privodiť zmenu, či zrušenie rozsudku súdu prvého stupňa. Podobne, ako už v uznesení zo dňa 25. 9. 2008 č.k. 2Cob/24/2008, 2Cob/27/2008-187, aj v tomto rozhodnutí odvolací súd musí opätovne zdôrazniť, že v zmysle ust. § 153 ods. 1 O.s.p. súd rozhodne na základe skutkového stavu zisteného z vykonaných dôkazov ako aj na základe skutočností, ktoré neboli účastníkmi sporné, ak o nich alebo o ich pravdivosti nemá dôvod na závažné pochybnosti. V zmysle tohto ustanovenia skutkový základ rozhodnutia je určený skutkovým stavom, ktorý sa tvorí v sporovom konaní podľa prejednacej zásady a zásady kontradiktornosti. Súd teda rozhoduje na základe skutkového stavu, ktorý vyplynul z vykonaných dôkazov, ako aj z tých skutočností, ktoré akceptoval z prednesov účastníkov. Vo veci ide o typické sporové konanie, v ktorom významnú úlohu zohráva predovšetkým to, ako a v akom rozsahu účastník, ktorý uplatňuje svoje nároky na súde, splní svoje povinnosti, ktoré sú mu uložené už pri uvádzaní rozhodujúcich skutočností v podanom žalobnom návrhu (§ 79 ods. 1 O.s.p.), či pri tvrdení rozhodujúcich skutočností v ďalšom priebehu konania. V občianskom súdnom sporovom konaní ide o rozhodnutie sporu o právo medzi účastníkmi. Procesná iniciatíva v súlade so zásadou dispozičnou je daná do rúk účastníkov konania. Úlohou procesných strán je teda pravdivo a úplne opísať podstatné okolnosti prípadu. Okruh tvrdených skutočností je daný hypotézou hmotno-právnej normy, o ktorú žalobca opiera svoj nárok. Táto právna norma predurčuje jednak rozsah dôkazného bremena, t.j. okruh skutočností, ktoré musia byť ako rozhodujúce preukázané a jednak nositeľa dôkazného bremena. K uvádzaným tvrdeniam potom sú strany povinné navrhnúť dôkazy, ktoré uvedené tvrdenia preukazujú. Dôkazné bremeno postihuje toho účastníka konania, v ktorého záujme je preukázať určitú skutočnosť, ktorá má význam pre posúdenie veci samej. Účastník konania naplní bremeno dôkazné tým, že označí dôkazy a oznámi súdu, akým spôsobom môžu prispieť k objasneniu rozhodujúcej skutočnosti. V dôsledku uplatnenia zásady prejednacej je skutkový stav zisťovaný len v rozsahu tvrdenom účastníkmi za pomoci navrhnutých dôkazov. Vychádza sa z predpokladu idem est non esse aut non probari (čo nie je dokázané, ako keby nebolo). Žalobca bol v konaní súdom prvého stupňa poučovaný o povinnosti tvrdenia i o jeho dôkaznej povinnosti. Napokon aj v predchádzajúcom rozhodnutí odvolacieho súdu bolo zdôraznené, aké skutkové okolnosti sú potrebné na to, aby súd mohol správne o podanej žalobe rozhodnúť. Odvolací súd zdôraznil, že na žalobcovi je, aby produkoval rozhodujúce skutočnosti, ktoré je potrebné na to, aby sa dalo o jeho žalobe rozhodnúť. Toto odvolací súd v predchádzajúcom svojom rozhodnutí zdôraznil najmä z toho dôvodu, že zo stručného obsahu žaloby vyplynulo len to, že podľa „Zmluvy o vyplatení potravín, mäsa, zeleniny zo 4. 6. 2004“ mala žalovaná zaplatiť 700.000,- Sk. V žalobe sa uvádza, že po prvej splátke 300.000,- Sk, zaplatenej pri podpise zmluvy, mal byť zostatok zaplatený v splátkach po 50.000,- Sk. Na ten však bolo zaplatených iba 135.000,- Sk a žiada sa preto doplatok. Na žalobu reagovala žalovaná písomným vyjadrením, v ktorom namietala, že zmluva zo 4. 6. 2004 je iba časťou zmluvy o predaji podniku, kde kupujúcou je spoločnosť STAVKON s.r.o. i to, že na dlžnú sumu požadovala spoločnosť vystaviť daňové doklady a tiež to, aby o postúpenú pohľadávku bola znížená uplatňovaná pohľadávka. Súd potom v konaní požadoval od žalobcu i jeho právneho zástupcu zdôvodnenie uplatňovaného nároku. Aj po rozhodnutí odvolacieho súdu však takéto zdôvodnenie žalobca nerealizoval. Opakuje predchádzajúce vyjadrenia pred súdom prvého stupňa, keď tvrdil, že ide o kúpnu cenu za „potraviny, mäso a zeleninu - zásoby predajni“ a „predpokladá“, že asi ide o iné zásoby ako tie, ktoré sú pojaté do zmluvy o predaji podniku. Súhlasiť treba so súdom prvého stupňa, ak uzavrel, že zdôvodňovanie menil aj v tej časti, pokiaľ sa vyjadroval o odstupnom. Žalobca ani po záveroch vyplývajúcich z predchádzajúceho rozhodnutia odvolacieho súdu neobjasnil súdu rozhodujúce skutočnosti, na základe ktorých uplatňuje predmetný nárok proti žalovanej. Neobjasnil, prečo zmluvu zo 4. 6. 2004 uzatváral so žalovanou ako fyzickou osobou, ak predchádzajúcu zmluvu o predaji podniku uzatváral so spoločnosťou STAVKON s.r.o. Len argumentácia o tom, že sa spoliehal na to, že zmluvy pripraví žalovaná, nemôže byť v tomto smere dostatočnou. Žalobca neobjasnil ani to, z akého dôvodu by oproti predchádzajúcej zmluve z 31. 5. 2004 mala byť zvýšená kúpna cena, prečo by povinným mala byť žalovaná. Žalobca tvrdí aj to, že mohlo ísť o odstupné, či o náhradu investícii, ale tieto nároky bližšie neobjasňuje. Poukazuje v tejto súvislosti aj na to, že priestory predajne patrili do vlastníctva Mesta Stará Ľubovňa. Jeho vyjadrenia o inominátnej zmluve sú nedostatočne presné, ani určité. V občianskom práve sa uplatňuje princíp zmluvnej autonómie, ktorý znamená to, že platí predovšetkým to, čo si účastníci zmluvy dohodli, pokiaľ to zákon výslovne nezakazuje, alebo pokiaľ z povahy príslušného zákonného ustanovenia nevyplýva, že sa od neho nemožno odchýliť. Nemožno preto vylúčiť ani kombináciu prvkov zmlúv zákonom upravených (pomenovaných) so zmluvami zákonom neupravenými (nepomenovanými). V takom prípade sa zmluva spravuje okrem dojednania zmluvných strán prvkami pomenovanej zmluvy, ako aj ustanoveniami Občianskeho zákonníka, ktoré upravujú občianskoprávne vzťahy, ktoré sú obsahom a účelom im najbližšie (§ 853 Obč. zák.). Ak žalobca tvrdí, že išlo o zmluvu inominátnu, bolo na ňom, aby objasnil celý obsah zmluvného vzťahu, ktorý bol takouto zmluvou dojednaný. Obsah písomne vyhotovenej zmluvy zo 4. 6. 2004 však na toto odpoveď nedáva. Bolo teda na žalobcovi, aby prejav vôle zapísaný do tejto listiny objasnil tak, aby uviedol, aký bol úmysel strán takúto zmluvu uzavrieť a aký význam mal byť zrejmý pre adresáta tejto zmluvy. Toto bolo relevantné objasniť aj v zmysle výkladových pravidiel, aké sa viažu pre právne úkony, či už v zmysle Občianskeho zákonníka (§ 52 ods. 3 Obč. zák.), alebo v prípade obchodnoprávneho vzťahu v zmysle ust. § 266 ods. 1, 2 Obch. zák. Ak malo ísť o zmluvu, ktorá by mala nadväzovať na zmluvu o predaji podniku, tak každopádne by malo ísť o obchodnoprávny vzťah. Bolo však vecou žalobcu, aby hospodársky a právny dôvod tejto zmluvy objasnil. V texte zmluvy sa spomína dohoda o odstupnom. Ani toto však žalobca bližšie súdu neobjasnil. V tejto súvislosti odvolací súd chce poukázať aj na to, že v súdnej praxi nie je vylúčené, aby účastníci uzavreli aj zmluvu, ktorou sa zaviaže účastník zaplatiť odstupné za vytvorenie podmienky na uzavretie nájomnej zmluvy skorým faktickým uvoľnením týchto nebytových priestorov, či bytu (viď napr. rozsudok NS SR 5Cdo/39/2003, uverejnený v ZSP 2004 pod č. 61/2004). Žalobca napriek tomu, že takýto údaj v texte „zmluvy zo dňa 4.6.2004“ je uvedený, sám vo svojich účastníckych prednesoch, alebo prostredníctvom splnomocneného zástupcu toto vyvrátil, čím sám prispel k tomu, že nie je možné z písomného textu zmluvy zo dňa 4. 6. 2004 objasniť to, čo bolo úmyslom strán týmto úkonom založiť. V súvislosti so zmluvou o predaji podniku zo dňa 31. 5. 2004 sú obsahom spisu aj súpis majetku, ktorý sa odovzdával pre spoločnosť STAVKON s.r.o. (č.l. 33 spisu), faktúry, ktoré boli vystavované žalobcom pre spoločnosť STAVKON s.r.o. zo dňa 31. 5. 2004 až 4. 6. 2004 (č.l. 34, 35 a 36), či dodací list z 31. 5. 2004. Vo všetkých týchto listinných dôkazoch je uvedený ako zmluvný partner žalobcu spoločnosť STAVKON s.r.o.. Podobne to je aj na ďalších dodacích listoch z 31. 5. 2004, ktoré sú obsahom spisu na č.l. 93 až 115. Za takéhoto stavu bolo potrebné opäť posudzovať, či listina zo 4. 6. 2004 má charakter prevzatia záväzku, tak ako to vyplýva z ust. § 531 ods. 1, 2 Obč. zák. V tomto smere odvolací súd opätovne odkazuje na závery, ktoré boli uvedené v uznesení z 28. 7. 2008 2Cob/27/2008-185 a súhlasí so záverom súdu prvého stupňa, že z vykonaných dôkazov nevyplýva, že by žalovaná prevzala tieto záväzky za spoločnosť STAVKON s.r.o.. Žalobca teda neprodukoval v konaní rozhodujúce skutočnosti, ani také dôkazy, ktoré by dôvodnosť jeho žalobného návrhu potvrdzovali. Nemožno súhlasiť s odvolacou námietkou, že súd prvého stupňa vyhodnotil realizované dôkazy jednostranne v neprospech žalobcu. Určujúcim bolo to, čo žalobca tvrdil a aké dôkazy v konaní na tieto skutočnosti produkoval. Opakovane je treba zdôrazniť, že aj keď je zastúpený právnym zástupcom, pre vyhovenie žalobného návrhu neprodukoval v konaní žiadané rozhodujúce skutočnosti, na ktoré bol už upozornený v predchádzajúcom rozhodnutí odvolacieho súdu. Aj keď ho súd prvého stupňa v zmysle týchto záverov vyzýval na odpovede na konkrétne otázky, napriek tomu žalobca ani prostredníctvom svojho splnomocneného právneho zástupcu nedal za tým účelom relevantné odpovede. Ak sám poukazuje na odpovede, ktoré boli zaznamenané do zápisnice o pojednávaní dňa 24. 3. 2009, keď pojednávala na súde prvého stupňa sudkyňa JUDr. Szaraszová, tak práve tieto odpovede sú nedostatočné. Odkazoval len na to, čo bolo už realizované predtým a jeho odpovede boli v tomto smere neurčité, nepresné. Obmedzil sa len na konštatáciu o jeho právnom názore na zmluvu zo dňa 4. 6. 2004 tak, že ju označil za nepomenovanú, najviac sa približujúcu kúpnej zmluve, nevedel objasniť, prečo zmluva o predaji podniku z 31. 5. 2004 má stanovenú cenu 200.000,- Sk a zmluva zo 4. 6. 2004 už 700.000,- Sk, ani to, či pri spisovaní zmluvy dňa 4. 6. 2004 vystupovala žalovaná ako konateľka obchodnej spoločnosti STAVKON s.r.o. alebo fyzická osoba. Neobjasnil, prečo sa v zmluve zo 4. 6. 2004 odkazuje, že je uzatváraná na základe dohody o dostupnom. Výslovne uviedol, že nevie čo to má znamenať. Za takéhoto stavu neboli splnené podmienky pre to, aby mohlo byť žalobe vyhovené. Ak súd prvého stupňa žalobu zamietol, odvolací súd sa s týmto záverom stotožňuje. Preto rozsudok súdu prvého stupňa vo výroku o zamietnutí žaloby podľa § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil. Odvolací súd nerozhodoval o náhrade trov odvolacieho konania z dôvodu, že súd prvého stupňa si pre takéto rozhodnutie nechal priestor až po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej. Z týchto dôvodov v zmysle ust. § 224 ods. 4 O.s.p. o trovách odvolacieho konania rozhodne súd prvého stupňa. Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.