Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Prešov Spisová značka: 13Co/27/2012 Identifikačné číslo súdneho spisu: 8709204535 Dátum vydania rozhodnutia: 15. 11. 2012 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jozef Škrab ECLI: ECLI:SK:KSPO:2012:8709204535.4 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Jozefa Škraba a členov JUDr. Petra Šama a JUDr. Romana Tótha, v právnej veci žalobkyne: O. T., nar. XX.X.XXXX, bytom Y., B. XXXX/XX, zastúpenej Advokátskou kanceláriou Hudzík - Novýsedlák Partners, v.s.o., so sídlom v Poprade, Mnoheľova 830/15, proti žalovanej: T. K., nar. XX.X.XXXX, bytom Y., L. F. XXX/XXX, zastúpenej advokátom JUDr. Michalom Treščákom, so sídlom v Košiciach, Slovenskej jednoty 8, o zaplatenie 19.285,67 Eur s príslušenstvom, na odvolanie žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Poprad zo dňa 7.2.2012 pod č.k. 17C/69/2009 - 237, jednohlasne takto r o z h o d o l : P o t v r d z u j e rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti vo výroku, ktorým žalovaná bola zaviazaná na plnenie žalobkyni, a vo výroku o trovách konania. Žalovaná je p o v i n n á nahradiť žalobkyni trovy odvolacieho konania na účet jej právneho zástupcu vo výške 1.085,46 Eur do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku. o d ô v o d n e n i e : Okresný súd Poprad vyššie označeným rozsudkom zaviazal žalovanú zaplatiť žalobkyni sumu 10.356,50 Eur s 9 % p.a. úrokom z omeškania od 16.4.2009 do zaplatenia do 3 dní od jeho právoplatnosti. V prevyšujúcej časti žalobu zamietol. Zároveň rozhodol, že žiadny z účastníkov nemá na náhradu trov právo. Rozhodol tak po zistení, že podaným návrhom žalobkyňa žiadala zaviazať žalovanú na zaplatenie, po čiastočnom späťvzatí žaloby, sumy 18.854,16 Eur (568.000,- Sk) s príslušenstvom. Nárok uplatnila titulom ústne uzavretých zmlúv o pôžičke so žalovanou, na základe ktorých jej poskytla pôžičku spolu vo výške 568.000,- Sk. Pokiaľ žalovaná v priebehu konania popierala uzavretie zmlúv o pôžičke so žalobkyňou na akúkoľvek sumu, po zhodnotení dôkazov jednotlivo i vo vzájomnej súvislosti dospel k záveru, že tvrdenia žalovanej o tom, že žalobkyňa jej žiadnu finančnú sumu nepožičala, sú účelové, v snahe zvrátiť právne posúdenie veci. V tomto smere neuveril tvrdeniam žalovanej. Na základe vykonaných dôkazov dospel k záveru, že žaloba je čiastočne dôvodná. Žalobkyňa však neuniesla dôkazné bremeno v rozsahu žalovanej sumy. Nie je sporným, že v období roka 2008 boli žalobkyni zo strany peňažných ústavov formou úveru poskytnuté finančné prostriedky v rozsahu 581.000,- Sk. Všetky poskytnuté úvery splácala, pričom po doplnení dokazovania sú zrejmé aj zostatky nesplatených úverov: Slovenská sporiteľňa, a.s., zostatok k 1.1.2009 vo výške 1.641,63 Eur, ČSOB, a.s., zostatok k 30.9.2011 vo výške 1.602,- Eur, Tatrabanka, a.s., k 20.10.2011 vo výške 1.474,01 Eur, VÚB, a.s., prvý úver zostatok k 16.11.2011 vo výške 572,65 Eur, druhý úver zostatok k 16.11.2011 vo výške 482,62 Eur. Úver v SLSP, a.s., vo výške 350.000,- Sk bol peňažným ústavom vyplatený na účet žalobkyne, ostatné úvery boli žalobkyni peňažnými ústavmi vyplatené v hotovosti. Ďalej mal za preukázané, že z úveru 350.000,- Sk žalobkyňa postupne v roku 2008 odovzdala sumu 94.000,- Sk (č.l. 216) žalovanej v hotovosti a že sumy získané z úverov vo výške 100.000,- Sk, 34.000,- Sk, 70.000,- Sk, 27.000,- Sk (v rozsahu 14.000,- Sk) odovzdala žalovanej. Odovzdanie týchto finančných prostriedkov spolu vo výške 312.000,- Sk (10.356,50 Eur) bolo potvrdené výsluchom svedkov L. B., D. T., D. Q., P. T., B. T. a D. Q.. Svedok L. B. potvrdil, že po tom, čo sa od žalobkyne dozvedel, že požičala žalovanej sumu (po prvom úvere) 350.000,- Sk, žalovaná mu telefonicky potvrdila, že ide o sumu, ktorú jej po vyplatení z peňažného ústavu požičala žalobkyňa a že pôžičku „spláca“. Zo svedeckej výpovede P. T. bolo preukázané, že vo februári 2009 (presný dátum nebol zistený) jej žalovaná ústne potvrdila, že úvery, ktoré boli žalobkyňou poskytnuté bankami, sú úvermi žalovanej a že ich spláca. Po dátume 3.2.2009 žalovaná pred svedkyňou P. T. i D. T. uvádzala, že má záujem dohodnúť sa o splácaní pôžičiek, neskôr z vyjadrenia žalovanej vyplynulo, že pôžičky nespláca. Svedkyňa D. T. potvrdila stretnutie so žalovanou za účelom riešenia platenia pôžičiek i vyjadrenia žalovanej k pôžičkám zhodne so svedkyňami D. Q. a P. T.. I keď ide o svedkyne, blízke príbuzné žalobkyne, súd ich výpovede v konaní hodnotil ako pravdivé v súlade s vyjadrením v trestnom konaní v naväznosti na zistené okolnosti k predmetu sporu. Žalobkyňa nemala v období Vianoc 2008 a neskôr dôvod uvádzať matke, priateľovi a sestrám, nepravdivé skutočnosti. Navyše, sama žalovaná pred svedkami nikdy neprehlasovala, že by jej žalobkyňa peniaze nepožičala. Naopak, tvrdenia žalovanej v konaní súd vyhodnotil ako rozporuplné. Kým na pojednávaní (č.l. 79) uviedla, že žalobkyňa si úvery v peňažných ústavoch zobrala kvôli matke žalobkyne, táto ju žiadala poskytnúť peniaze na rekonštrukciu domu v R., v konaní OPR-826/0EK-PP-2009 uvádzala, že žalobkyňa si zobrala úvery z bánk a nechcela, aby o úveroch vedela jej matka. Naopak, žalobkyňa i v trestnom konaní a v tomto konaní uvádzala zhodné skutočnosti a jej výpoveď nie je rozporuplná. Svedkyňa D. Q. potvrdila, že žalovaná pri stretnutí pred J. nepopierala požičanie peňazí od žalobkyne v rozsahu „cez pol milión Sk“. I keď tvrdenú skutočnosť svedkyňa uviedla až pri druhom výsluchu, jej vyjadrenie nie je rozporuplné. I svedok B. T. potvrdil, že žalovaná pri stretnutí pred J. nepopierala požičanie peňazí od žalobkyne, keď uvádzala sumu viac ako pol milióna Sk. Nie je pritom rozhodujúce, či sa na túto okolnosť pýtal B. T. alebo D. Q.. Vypočutí svedkovia - príbuzní žalobkyne potvrdili, že jej majetková situácia v rozhodnom období bola spôsobilá zabezpečiť všetky jej potreby, nebola odkázaná na čerpanie finančných prostriedkov z úverov, navyše, ani nebolo preukázané, že by žalobkyňa používala v tomto období finančné prostriedky v rozsahu nad rámec svojho príjmu. Naopak, zo zistených dôkazov je nepochybné, že žalovaná v tomto období viackrát bola dlhšie práceneschopná. Uviedla, že k 3.2.2009 mala záväzky voči ČSOB, Tatrabanke, a.s., a GE Money, vo výške splátok 6.200,- Sk mesačne. Z listinných dôkazov vyplýva, že v roku 2008 bola od 1.5.2008 do 6.1.2009 práceneschopná a nemocenské dávky nepostačovali na krytie jej minimálnych výdavkov, ako aj na splácanie záväzkov voči peňažným ústavom. V tomto smere je logické, že finančné prostriedky, poskytnuté žalobkyňou, používala žalovaná i na splácanie záväzkov voči peňažným ústavom. Žalobkyňa však neuniesla dôkazné bremeno vo vzťahu k sume z úveru vo výške 350.000,- Sk nad rámec priznanej sumy 94.000,- Sk. Za rozporuplné vyjadrenie súd považoval jej tvrdenie, že zo sumy 350.000,- Sk bol zaplatený úver 50.337,50 Sk a 143.789,10 Eur. V priebehu konania tvrdila, že pred 18.4.2008 nemala žiaden úverový vzťah. Uzavretie úveru je skutočnosť, ktorú si priemerná fyzická osoba musí pamätať. Nie je preukázané, aké úvery to boli, ako boli žalobkyni poskytnuté a že by tieto vyplatila žalovaná. Taktiež položky za dobitie telefónu, nákup v Tescu dňa 30.4.2008, kúpa notebooku 6.5.2008, reštaurácia Kaskáda 9.5.2008, nákup v Tescu dňa 10.5.2008, Fann parfuméria 14.5.2008, Motorest Goral 17.5.2008, Pizzeria Utópia 27.5.2008, Salaš Veľký Slavkov 26.6.2008, súd hodnotil, že tieto finančné prostriedky minuli účastníčky konania spoločne, pritom v tomto rozsahu nie je preukázané, aby žalobkyňa peniaze požičala žalovanej. Mal za preukázané iba požičanie súm, ktoré boli vybraté v hotovosti a odovzdané zo strany žalobkyne žalovanej. Zo sumy 350.000,- Sk súd neuveril ani tvrdeniu žalobkyne o vyplatení 100.000,- Sk žalovanej na kúpu auta, keď výber takejto sumy jednorazovo nevyplýva ani z výpisu z účtu žalobkyne, ani vypočutý svedok J. Z. nepotvrdil vedomosť o použití tejto sumy na kúpu motorového vozidla Škoda Octavia. Naopak, svedok tvrdil, že z kúpnej ceny on zaplatil 100.000,- Sk a žalovaná sumu 25.000,- Sk. Ohľadom iných pôžičiek žalovanej sa svedok vyjadriť nevedel uvádzajúc, že so žalovanou nemal tak dôverný vzťah, aby vedel o uzatváraných zmluvách o pôžičke, i keby ich žalovaná uzavrela. V závere súd prvého stupňa konštatoval, že napriek určitej nezrozumiteľnosti, vyplývajúcej z obsahu čestného prehlásenia zo dňa 3.2.2010, toto čestné prehlásenie formulovali účastníčky konania, nie osoba znalá práva. Z tohto je možné vyvodiť, že žalovaná pri podpise čestného prehlásenia musela mať vedomosť o určitých záväzkoch v peňažných ústavoch VÚB, Tatrabanka a SLSP, inak by predsa čestné prehlásenie nikdy nepodpísala. Samotná žalovaná v tom čase záväzky vo VÚB a SLSP nemala. Preto v tomto smere súd uveril tvrdeniu žalobkyne, že práve čestné prehlásenie malo žalovanej vo vzťahu k žalobkyni potvrdiť existenciu záväzkov. K účelu požičanej sumy 34.000,- Sk žalobkyňa potvrdila, že veštkyni v L. na zabezpečenie vešteckých úkonov od žalovanej požičala sumu cca 18.000,- Sk, pričom žalovaná potvrdila, že v čase trvania kamarátstva so žalobkyňou boli u veštkyne a poprela, že veštkyni platila sumu nad rámec 200,- Sk. V zmysle § 563 Občianskeho zákonníka žalobkyňa listom zo dňa 6.4.2009 (č.l. 6) vyzvala žalovanú na vrátenie peňazí do 15.4.2009. Keďže v stanovenej lehote, ani doposiaľ požičané peniaze žalovaná žalobkyni nevrátila, súd návrhu vyhovel tak, ako uviedol vo výrokovej časti rozsudku. Zároveň súd prvého stupňa priznal žalovaným aj 9 % ročný úrok z omeškania z priznanej istiny od 16.4.2009 do zaplatenia v súlade s § 517 Občianskeho zákonníka v spojení s § 3 ods. 1 Nariadenia vlády č. 87/1995 Z.z.. Za prvý deň omeškania považoval deň 16.4.2009 ako nasledujúci po dátume 15.4.2009, dokedy žalobkyňa vyzvala žalovanú na plnenie. O trovách konania súd prvého stupňa rozhodol podľa § 142 ods. 2 O.s.p., keďže účastníci konania mali úspech v pomerne rovnakej časti. Proti rozsudku súdu prvého stupňa v tej časti, ktorou bola zaviazaná na plnenie žalobkyni a na náhradu trov konania, podala žalovaná odvolanie, ktorým žiadala o zmenu rozsudku v tejto časti tak, aby návrh žalobkyne bol zamietnutý. V odvolaní, okrem iného, uviedla, že vzhľadom na doposiaľ vykonané dôkazy nie je možné uzavrieť, aby žalobkyňa preukázala poskytnutie akejkoľvek pôžičky žalovanej. V konaní uvádzala, že žalobkyňa jej oznámila, že potrebuje finančné prostriedky pre spoločné rodinné financovanie rekonštrukcie rodinného domu. Vedomosť o tom, že matka žalobkyne sa o poskytnutých úveroch nesmie dozvedieť, pretože ináč by mala doma problém, sa žalovaná taktiež dozvedela od žalobkyne. To znamená, že tieto dve skutočnosti nie sú dvomi rôznymi pohnútkami žalobkyne pre zabezpečenie úveru, ale len dvomi samostatnými skutočnosťami, ktoré spolu vôbec nesúvisia. Akékoľvek spájanie týchto dvoch skutočností je preto nelogické. V konaní boli obidve tvrdenia preukázané, preto nie je možné vyhodnotiť, žeby žalovaná pri ktoromkoľvek z týchto tvrdení zavádzala. Naopak, bola to práve žalobkyňa, ktorá neustále menila svoje tvrdenia. V podanej žalobe tvrdila, že finančné prostriedky, ktoré jej boli poskytnuté z bankových úverov, ihneď po ich obdržaní odovzdala žalovanej. Zo všetkých úverov teda mala odovzdať žalovanej sumu spolu 581.000,- Sk. Počas konania však žalobkyňa zobrala časť svojho návrhu vo výške 13.000,- Sk späť, a to s ohľadom na skutočnosti, ktoré vyplynuli z vykonaného dokazovania. V konaní pred odvolacím súdom zmenila svoje vyjadrenia tak, že finančné prostriedky neodovzdávala žalovanej ihneď po ich obdržaní, ale ich odovzdávala až následne po ich výbere z danej banky v byte žalovanej. Pokiaľ žalobkyňa predložila dôkaz - výpis z jej bankového účtu vedeného v T., č.ú. XXXXXXXXXX/XXXX, týmto dôkazom preukazovala výšku a termíny, v ktorých poskytovala finančné prostriedky z poskytnutého úveru vo výške 350.000,- Sk žalovanej. Zároveň uviedla, že jednotlivé sumy, ktoré vyberala z bankomatu, ihneď odovzdala žalovanej. K prvým sumám, uvedeným na týchto výpisoch (50.337,50 Sk a 143.789,10 Sk), žalobkyňa pritom uviedla, že tieto sumy boli použité na doplatenie úverov, ktoré poskytla už v minulosti žalovanej. Dovtedy pritom tvrdila, že v minulosti si účastníčky medzi sebou neposkytovali žiadne pôžičky. To znamená, že od začiatku konania sa úplne zmenila rétorika žalobkyne v tak podstatnej veci, ako je preukázanie poskytnutia pôžičky žalovanej. Prvotné tvrdenie žalobkyne sa zmenilo do tej miery, že nie je možné považovať jej výpoveď za pravdivú. V celom konaní neprodukovala žiaden dôkaz, ktorým by preukázala poskytnutie akejkoľvek pôžičky žalovanej, čím by došlo čo i len k čiastočnému naplneniu reálnosti kontraktu zmluvy o pôžičke podľa § 657 Občianskeho zákonníka. Preto v žiadnom prípade nie je možné tvrdiť, že žalobkyňa uniesla dôkazné bremeno preukázania jej nároku. Ani z výpovedí svedkov nie je možné uzavrieť, žeby nimi bolo preukázané, že žalobkyňa poskytla žalovanej čo i len časť pôžičky, pretože skutočnosti v nich uvádzané sa značne líšia a tvrdenia svedkov si navzájom odporujú. V ich výpovediach je možné badať len jeden spoločný znak, a to, že žalobkyňa týchto svedkov oboznámila len s tým, že žalovanej poskytla pôžičku na kúpu motorového vozidla a na služby veštiace. Prvostupňový súd správne vyhodnotil v tejto súvislosti, že nie je možné uveriť tvrdeniu žalobkyne, že poskytla žalovanej pôžičku na kúpu motorového vozidla, pretože v konaní nielenže nebola táto skutočnosť preukázaná, ale vykonaným dokazovaním bolo preukázané, že žalobkyňa neposkytla žiadne finančné prostriedky na kúpu motorového vozidla žalovanej. Akákoľvek úhrada za služby veštice v konaní preukázaná nebola. Z toho dôvodu je nutné vyvodiť záver, že žalobkyňa v konaní nielenže nepreukázala, aby žalovanej poskytla akúkoľvek časť ňou uvádzanej pôžičky, ale ani nepreukázala svoje základné tvrdenia, týkajúce sa účelu poskytnutia prvej časti pôžičky žalovanej. To znamená, že žalobkyňa nielenže zavádzala súd, ale zavádzala aj svojich najbližších rodinných príslušníkov. Vzhľadom na túto skutočnosť je vyvrátená aj základná premisa prvostupňového súdu, a to: „Žalobkyňa nemala v období Vianoc 2008 a neskôr dôvod uvádzať matke, priateľovi a sestrám nepravdivé skutočnosti.“ Z tohto dôvodu je rozhodnutie prvostupňového súdu nesprávne. Je pravdou, že po preštudovaní odôvodnenia rozsudku by zainteresovaná osoba mohla nadobudnúť dojem, že rozhodnutie je správne. Osoba znalá skutkového stavu, vyplývajúceho z vykonaného dokazovania, však pochopí, že odôvodnenie je prispôsobené výroku rozsudku tak, aby bolo presvedčivé. Po posúdení vykonaného dokazovania je nutné zhrnúť, že v konaní nebol a samotná žalobkyňa ani nenavrhla vykonať v konaní žiaden dôkaz, ktorým by bolo preukázané, že poskytla žalovanej čo i len časť pôžičky, ktorá je predmetom konania. Žalobkyňa prispôsobovala svoje tvrdenia momentálnej situácii a pri preukázaní opaku alebo rozporov v jej tvrdeniach svoje tvrdenia upravovala. Z tvrdení uvedených v žalobe zostalo pred vyhlásením rozsudku len torzo. Z uvedeného dôvodu nie je možné tvrdiť, že žalobkyňa ustála vo svojich tvrdeniach v konaní a čím by bolo možné brať tieto tvrdenia za preukázané, a tým za nesporné. Preto žalovaná má za to, že v konaní žalobkyňa neuniesla dôkazné bremeno pri preukazovaní ani len časti uplatneného nároku. Preto má za to, že v konaní nebol dôvod na priznanie ani len časti z uplatneného nároku, a tým nie je v odvolacom konaní dôvod na potvrdenie napadnutého rozsudku, ale len na jeho zmenu. Žalobkyňa vo vyjadrení k odvolaniu žalovanej zo dňa 12.3.2012 žiadala potvrdiť rozsudok súdu prvého stupňa v jeho napadnutej časti ako vecne správny. Vo vyjadrení poukázala predovšetkým na čestné prehlásenie zo dňa 3.2.2010 pred notárkou JUDr. Zuzanou Mercovou, z ktorého jednoznačne vyplýva existencia záväzkov žalovanej voči žalobkyni titulom záväzkov v peňažných ústavov Slovenská sporiteľňa, Tatrabanka a VÚB. Odvolací súd prejednal odvolanie žalovanej podľa zásad uvedených v § 212 ods. 1, 2, 3 O.s.p., doplnil dokazovanie výsluchom svedkov a dospel k záveru, že ani doplnené dokazovanie nič nezmenilo na dostatočne zistenom skutkovom stave a jeho právnom posúdení prvostupňovým súdom. Preto odvolací súd plne odkazuje na zdôvodnenie rozsudku v jeho napadnutej časti okresným súdom (§ 219 ods. 2 O.s.p.). Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku a k dôvodom odvolania žalovanej odvolací súd dopĺňa: Ako už bolo vyššie uvedené, súd prvého stupňa mal za preukázané, že nárok žalobkyne z titulu poskytnutia pôžičky žalovanej vo výške 10.356,50 Eur (312.000,- Sk) je dôvodný. Naopak, žalovaná počas celého konania tvrdila, že žalobkyňa neuniesla dôkazné bremeno o tom, aby vôbec jej žalobkyňa vôbec poskytla akúkoľvek pôžičku. Podľa § 657 Občianskeho zákonníka, zmluvou o pôžičke prenecháva veriteľ dlžníkovi veci určené podľa druhu, najmä peniaze, a dlžník sa zaväzuje vrátiť po uplynutí dohodnutej doby veci rovnakého druhu. Podľa § 563 Občianskeho zákonníka, ak čas plnenia nie je dohodnutý ustanoveným právnym predpisom alebo určený v rozhodnutí, je dlžník povinný plniť dlh prvého dňa po tom, čo ho o plnenie veriteľ požiadal. Právny vzťah založený zmluvou o pôžičke môže byť tak odplatný, ako aj bezodplatný. Subjektmi tejto zmluvy (veriteľ a dlžník) môžu byť fyzické i právnické osoby. Pre platnosť zmluvy o pôžičke sa nevyžaduje osobitná forma. Možno ju uzavrieť ústne i konkludentným spôsobom. Pojmovými znakmi zmluvy sú: prenechanie veci na voľné nakladanie, teda aj na spracovanie, druhovo (geneticky) určené veci (predmetom tejto zmluvy nemôže byť nehnuteľná vec), dočasnosť právneho vzťahu, povinnosť vrátiť veci rovnakého druhu a obvykle aj doba splatnosti jej vrátenia. Ak však doba vrátenia pôžičky (splnenia dlhu) nie je dohodnutá, dlžník je povinný splniť dlh prvého dňa po tom, čo ho veriteľ o plnenie požiadal (§ 563). Z čestného prehlásenia, spísaného pred notárom dňa 3.2.2007 (č.l. 7), vyplýva, že ním žalovaná čestne prehlasuje, že sama v plnom rozsahu splatí všetky svoje záväzky, vyplývajúce z úverových zmlúv, uzavretých s VÚB, a.s., Tatrabankou, a.s., a SLSP, a.s., kde vystupuje ako dlžník tak, aby tieto jej záväzky neboli na obtiaž tretím osobám. Uvedené záväzky bude naďalej splácať v plnom rozsahu sama tak, ako ich splácala aj doposiaľ. Z vykonaného dokazovania okresným súdom, ako aj doplneného dokazovania odvolacím súdom, vyplýva, že žalovaná v tomto čestnom prehlásení uviedla aj peňažné ústavy, od ktorých poskytnuté úvery, resp. pôžičky, nemala, a to VÚB a SLSP. Od týchto peňažných ústavov mala poskytnuté úvery, resp. pôžičky práve žalobkyňa. Teda čestné prehlásenie svedčí v prospech dôkaznej povinnosti žalobkyne v tej súvislosti, že ak žalovaná označila v čestnom prehlásení peňažné ústavy, od ktorých v skutočnosti úvery ani pôžičky nemala poskytnuté, musela mať vedomosť o tom, že z týchto peňažných ústavov boli poskytnuté úvery, resp. peňažné pôžičky práve žalobkyni za tým účelom, aby obdržané finančné prostriedky mohla požičať žalovanej. Na tomto zistení nič nezmenili ani svedecké výpovede svedkov vypočutých odvolacím súdom, a to matky žalovanej Q. K. a jej sestry Q. Z.. Obe svedkyne zhodne uviedli, že nemali a nemajú žiadnu vedomosť o tom, od ktorých peňažných ústavov žalovaná úvery, resp. pôžičky čerpala. Teda na základe doposiaľ vykonaného dokazovania možno uzavrieť, že medzi účastníkmi došlo k vzniku záväzkového vzťahu z titulu zmluvy o pôžičke podľa § 657 a nasl. Občianskeho zákonníka. Čo sa týka výšky žalobkyňou poskytnutej pôžičky žalovanej, súd prvého stupňa mal pôžičku preukázanú vo výške 10.356,50 Eur (312.000,- Sk), a to na základe výpovedí vypočutých svedkov, pretože tvrdenia účastníkov o založení záväzkového vzťahu z titulu pôžičky a ohľadom jej výšky boli počas celého konania rozporné. Teda ak okresný súd výšku žalobkyňou poskytnutej pôžičky žalovanej ustálil na sumu 10.356,50 Eur, na základe doposiaľ vykonaného dokazovania aj odvolací súd s poukazom na § 136 O.s.p. sa prikláňa a stotožňuje s touto výškou pôžičky. Vzhľadom na rozporné tvrdenia účastníkov o výške pôžičky, iba tento spôsob v tomto prípade prichádza do úvahy. Z tohto dôvodu odvolací súd uzatvára, že v súvislosti s ustálením výšky poskytnutej pôžičky týmto spôsobom nemožno nič uprieť okresnému súdu. Z uvedených dôvodov odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa v jeho napadnutej časti, vrátane výroku o trovách konania, ako vecne správny (§ 219 ods. 1 O.s.p.). O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 224 ods. 1 v spojení s § 142 ods. 1 O.s.p.. Úspešnej žalobkyni priznal náhradu trov odvolacieho konania pozostávajúcu z uplatnených trov právneho zastúpenia, predstavujúcich odmenu za poskytnutie právnych služieb advokátom za 3 úkony právnej služby - vyjadrenie k odvolaniu zo dňa 12.3.2012 a účasť na odvolacích pojednávaniach v dňoch 10.5.2012 a 15.11.2012 á 270,54 Eur + prislúchajúci režijný paušál 22,89 Eur (3 x 7,63 Eur). Ďalej odvolací súd priznal advokátovi uplatnenú náhradu cestovných nákladov vo výške 49,49 a 48,94 Eur za cesty na pojednávanie z miesta sídla právneho zástupcu do miesta sídla odvolacieho súdu, t.j. z Y. do Y. a späť, á 170 km, osobným motorovým vozidlom Suzuki Swift s priemernou spotrebou paliva, uvádzanou výrobcom 6,2 l na 100 km, pri cene pohonných hmôt 1,743 a 1,692 Eur/l a sadzbe základnej náhrady za používanie cestných motorových vozidiel 0,183 Eur/km. Náhrada za stratu času stráveného cestou na 2 odvolacie pojednávania predstavuje 2 x 6 začatých polhodín x 12,71 Eur t.j. 152,52 Eur. Celkom tak trovy právneho zastúpenia v odvolacom konaní predstavujú sumu 1.085,46 Eur. Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.