Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Prešov Spisová značka: 23CoE/17/2012 Identifikačné číslo súdneho spisu: 8712207706 Dátum vydania rozhodnutia: 17. 12. 2012 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ľuboslava Mruškovičová ECLI: ECLI:SK:KSPO:2012:8712207706.1 Uznesenie Krajský súd v Prešove v exekučnej veci oprávnenej EOS KSI Slovensko, s.r.o., IČO: 35 724 803, so sídlom v Bratislave, Údernícka č. 5, právne zastúpená TOMÁŠ KUŠNÍR, s.r.o., IČO: 36 613 843, Advokátska kancelária so sídlom v Bratislave, Údernícka č. 5, proti povinnej D. H., nar. XX. N. XXXX, bytom v G., I. č. XX, vedenej súdnym exekútorom JUDr. Rudolfom Krutým, Exekútorský úrad so sídlom v Bratislave, Záhradnícka č. 60, pod číslom EX 9295/12, v konaní o vymoženie pohľadávky vo výške 751,18 Eur s príslušenstvom, o žiadosti súdneho exekútora o vydanie poverenia, o odvolaní oprávnenej proti uzneseniu Okresného súdu Poprad zo dňa 25.júna 2012, č.k. 21Er/581/2012-11, jednohlasne takto r o z h o d o l : P o t v r d z u j e uznesenie súdu prvého stupňa. o d ô v o d n e n i e : Prvostupňový súd napadnutým uznesením zamietol žiadosť súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zo dňa 23. mája 2012 z dôvodu, že sa vymáha plnenie zo spotrebiteľskej formulárovej zmluvy a rozhodcovská doložka predstavuje neprijateľnú zmluvnú podmienku. Rozhodnutie odôvodnil tým, že podľa vnútroštátneho práva, sa zmluvné podmienky upravené spotrebiteľskou zmluvou však v zmysle § 54 ods. 1 prvá veta zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“) nemôžu odchýliť v neprospech spotrebiteľa od ustanovení OZ o spotrebiteľských zmluvách. Taktiež nesmú obsahovať podľa § 53 ods. 1 prvá veta Občianskeho zákonníka ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Ustanovenie § 53 ods.4 OZ obsahuje exemplifikatívny, príkladný, a teda neuzavretý výpočet neprijateľných podmienok v spotrebiteľských zmluvách. Tento výpočet je zo strany zákonodarcu neustále dopĺňaný a precizovaný. Týmto spôsobom zákonodarca reaguje na nesprávnu aplikačnú prax. V tomto výpočte je s účinnosťou od 1. marca 2010 výslovne uvedená aj neprijateľná podmienka požadovanie od spotrebiteľa v rámci dojednanej rozhodcovskej doložky, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní. Len zo samej skutočnosti, že sa uvedená podmienka v tomto príkladnom výpočte v čase uzatvorenia zmluvy nenachádzala nemožno vyvodiť, že vyžadovanie od spotrebiteľa v rámci dojednanej rozhodcovskej doložky, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní, nie je neprijateľnou podmienkou obsiahnutou v spotrebiteľskej zmluve. Prvostupňový súd vychádzal z teleologického výkladu, a teda vychádzal z príslušného prameňa práva ako celku s akcentom na jeho ciele a zmysel. Zmyslom a cieľom úpravy spotrebiteľského práva v Občianskom zákonníku je poskytnúť spotrebiteľom v SR ako členskom štáte minimálne taký štandard ochrany, aký stanovuje smernica 93/13/EHS. V posudzovanej veci sa oprávnený domáha návrhom na vykonanie exekúcie vymoženia dlžnej sumy s príslušenstvom na podklade exekučného titulu, ktorým je rozhodcovský rozsudok vydaný rozhodcom. Rozhodcovská doložka je súčasťou obsahu formulárovej zmluvy o úvere, ktorú oprávnený v rámci svojej podnikateľskej činnosti používa v prípadoch uzatvárania zmlúv rovnakého druhu a neurčitého počtu. Podľa názoru súdu prvého stupňa je však dojednanie rozhodcovskej doložky v spotrebiteľskej zmluve neprijateľnou podmienkou, ktorá je zmysle § 53 ods. 5 OZ neplatná. O neprijateľnú podmienku ide aj vtedy, ak síce spotrebiteľ podľa nej má možnosť vybrať si medzi rozhodcovským a štátnym súdom, ale ak by podľa takejto doložky začalo rozhodcovské konanie na návrh dodávateľa, spotrebiteľ by bol nútený podrobiť sa rozhodcovskému konaniu alebo podať návrh na štátnom súde, ak by chcel zabrániť rozhodcovskému konaniu. Svoj názor súd prvého stupňa oprel o to, že spotrebiteľ sa v porovnaní s dodávateľom nachádza v znevýhodnenom postavení, pokiaľ ide o vyjednávaciu silu, ale aj úroveň informovanosti, a táto situácia ho vedie k pristúpeniu na podmienky vopred pripravené dodávateľom bez toho, aby mohol podstatným spôsobom ovplyvniť ich obsah. Aj v predmetnom prípade povinný nemal možnosť podstatným spôsobom obsah predmetnej zmluvy ovplyvniť, nakoľko jej súčasťou sú aj všeobecné obchodné podmienky. Povaha zmluvy je teda adhézna, teda spotrebiteľ ju mohol prijať buď ako celok resp. odmietnuť. Obsah rozhodcovskej doložky bol dodávateľom vopred pripravený. Len veľmi ťažko možno predpokladať, že si spotrebiteľ bol vedomý všetkých dôsledkov, ktoré so sebou dojednanie rozhodcovskej doložky nesie. Výkladovým pravidlom pre posudzovanie povahy neprimeranej zmluvnej podmienky, ale na základe zásady nepriameho účinku aj aplikovateľným právom sú ustanovenia smernice (93/13/ES), a to najmä citované ustanovenia, ktoré sú dostatočne presné a zrozumiteľné. Použitie ustanovení smernice sa opiera o nepriamy účinok práva EÚ na právne poriadky členských štátov, ktorý spočíva v povinnosti konformného výkladu. Nejde teda o priame dosiahnutie výsledku riadnym implementovaním smernice, ale o nepriame dosiahnutie výsledku stanoveného smernicou - výkladom prostredníctvom rozhodnutia vnútroštátneho súdu a nie vnútroštátneho právneho aktu implementujúceho smernicu. Keďže zmyslom, cieľom a účelom právnych noriem týkajúcich sa ochrany spotrebiteľa je poskytnúť spotrebiteľom minimálne takú úroveň ochrany, aká je stanovená smernicou 93/13/EHS, tak aj vnútroštátny súd je povinný vykladať predmetné ustanovenia smernice a vnútroštátneho práva tak, aby bol dosiahnutý výsledok stanovený predmetnou smernicou. Svoj názor o neprimeranej povahe predmetnej rozhodcovskej doložky súd opiera aj o stanovisko Súdneho dvora (ES) vo veci C-243/08 zo dňa 4. júna 2009 Pannon GSM Zrt. proti Erzsébet Sustikné Gyórfi bod 40, v ktorom Súdny dvor konštatuje, že vopred stanovená podmienka v zmluve uzatvorenej medzi spotrebiteľom a dodávateľom v zmysle smernice (93/13/ES), ktorá nebola individuálne dohodnutá a ktorá priznáva právomoc pre všetky spory vyplývajúce zo zmluvy súdu, v obvode ktorého sa nachádza sídlo predajcu alebo dodávateľa, spĺňa všetky podmienky, aby mohla byť z hľadiska smernice 93/13/EHS kvalifikovaná ako nekalá. Teda podľa stanoviska Súdneho dvora spĺňa v zmysle smernice všetky podmienky „nekalosti" už len dojednanie, že príslušným na riešenie sporov zo spotrebiteľskej zmluvy je všeobecný súd, v obvode ktorého má dodávateľ sídlo, a teda nie všeobecný zákonný súd spotrebiteľa. V rozhodovanej veci na základe dodávateľom vopred stanoveného obsahu rozhodcovskej doložky nielenže nerozhodoval všeobecný súd, ale rozhodoval rozhodca zvolený oprávneným. Oprávnený zmluvy o úvere uzatvára rovnako v rámci svojej podnikateľskej činnosti, pričom za prejednanie veci v rozhodcovskom konaní zaplatil rozhodcovskému súdu poplatok. Záujmom zriaďovateľa rozhodcovského súdu teda zrejme bude, aby bol tento ustanovený na rozhodovanie v čo najväčšom množstve prípadov, za prejednanie ktorých bude prislúchať odmena. Uvedená okolnosť môže mať vplyv na jeho rozhodovanie. Rozhodcovský súd, ako z predmetného rozhodcovského rozsudku vyplýva, síce neopomenul aplikovanie príslušných kogentných vnútroštátnych a európskych noriem týkajúcich sa ochrany spotrebiteľa, no podľa názoru súdu prvého stupňa ich neaplikoval správne. Fakticky nerovný stav medzi dodávateľom a spotrebiteľom, najmä s ohľadom na nezanedbateľné nebezpečenstvo, že spotrebiteľ o svojich právach nevie alebo má ťažkosti s ich uplatnením, bol v tomto prípade ešte viac prehĺbený. Dojednanie rozhodcovskej doložky a následné konanie pred rozhodcovským súdom viedli vo svojich dôsledkoch k tomu, že spotrebiteľovi bola odopretá ochrana, ktorú mu poskytujú ust. § 52 a nasl. OZ a tiež smernica 93/13/EHS. Proti tomuto uzneseniu podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie oprávnený. Navrhol rozhodnutie zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie. Ako dôvod uviedol, že právoplatný rozhodcovský rozsudok má tie isté vlastnosti ako právoplatný rozsudok všeobecného súdu, čo je zrejmé z ust. § 35 zákona č. 244/2002 Z. z. a z ust. § 159 zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „O.s.p.“). Takýto rozsudok je prekážkou pre opätovné prejednanie veci, je právne záväzný a po uplynutí lehoty na plnenie aj vykonateľný. Ust. § 45 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní umožňuje exekučnému súdu konanie len zastaviť a nie nevydať poverenie. Účelom exekučného konania je nútený výkon práva priznaného účastníkovi v predchádzajúcom súdnom alebo inom konaní. Exekučný súd nie je preto vecne príslušný konať vo veci ako súd vyššej inštancie. Pokiaľ ide o dôvody podľa ust. § 45 ods. 1 písm. c) zákona č. 244/2002 Z. z. tieto sa týkajú zastavenia exekúcie, ak sa výrokom rozhodcovského rozsudku ukladá povinnosť uskutočniť plnenie, ktoré je buď objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom. Pri výklade významu tohto ustanovenia treba mať na zreteli, že exekučný súd pri zastavení exekúcie nie je príslušný na meritórny hmotnoprávny prieskum exekučného titulu, a preto skúma len vlastnosti uloženej povinnosti, nie rozhodnutie samotné. Z európskeho práva nemožno vyvodiť záver, podľa ktorého by exekučný súd mal povinnosť preskúmať exekučný titul a nahradiť tak pasivitu spotrebiteľa, ktorý síce vedel o svojich právach, ale ich neuplatnil. Rovnako neukladá vnútroštátnemu exekučnému súdu žiadne iné priame povinnosti preskúmať vecnú správnosť rozhodcovského rozsudku okrem prípadu, že by bola narušená zásada rovnocennosti. Dal do pozornosti súdu, že v období do 31. decembra 2007 sa vzťahovali ust. § 52 až 54 zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“) len na kúpnu zmluvu, zmluvu o dielo a na iné zmluvy upravené v 8. časti OZ, ako aj na zmluvu podľa ust. § 55 OZ. Zmluva o úvere bola upravená len v Obchodnom zákonníku, prípadne v zákone o spotrebiteľských úveroch. Preto sa na účastníkov úverovej zmluvy nevzťahovala povinnosť uvedená v ust. § 879f ods. 3 OZ. Pokiaľ bola zmluva uzavretá pred 1. januára 2008, nie je možné práva a povinnosti z tejto zmluvy posudzovať podľa ust. § 52 až 54 OZ. Záverom dal do pozornosti znenie dôvodovej správy k ust. § 53 ods. 4 písm. r) OZ. Odvolací súd v zmysle zásad ust. § 212 O.s.p. preskúmal napadnuté uznesenie spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo, vec prejednal bez nariadenia pojednávania v súlade s ust. § 214 ods. 2 O.s.p. a zistil, že odvolanie oprávneného nie je opodstatnené. Vo veci sa v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav a zo zistených skutočností bol vyvodený správny právny záver. Keďže ani v priebehu odvolacieho konania sa na týchto skutkových a právnych zisteniach nič nezmenilo, odvolací súd si osvojil náležité a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia prvostupňovým súdom, na ktoré v plnom rozsahu odkazuje. Vo vzťahu k námietkam ohľadom nemožnosti aplikácie ust.§ 52 až § 54 OZ odvolací súd poznamenáva, že aj napriek tomu, že až zákon č. 568/2007 Z.z. (novela Občianskeho zákonníka) upravil, že spotrebiteľskou zmluvou je každá zmluva bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom, ide o zmluvu spotrebiteľskú. Nemožno totiž opomenúť existenciu zákona č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa. Uvedený zákon je vo vzťahu k Občianskemu zákonníku zákonom lex specialis. Vzhľadom na ustanovenie § 23a uvedeného zákona, podľa ktorého zmluvy uzavreté podľa Občianskeho zákonníka, Obchodného zákonníka, ako aj všetky iné zmluvy, ktorých charakteristickým znakom je, že sa uzavierajú vo viacerých prípadoch, a je obvyklé, že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom neovplyvňuje a za súčasného uplatnenia zásady lex specialis derogat legi generali, sú však všetky argumenty zo strany dodávateľov v tom smere, že nemôže ísť o spotrebiteľskú zmluvu, irelevantné. Z obsahu spisu je nepochybné, že v danom prípade ide o spor zo spotrebiteľskej zmluvy uzavretej dňa 9. augusta 2005 a je nepochybné aj to, že v Obchodných podmienkach pre vydanie a používanie kreditných platobných kariet vydávaných Všeobecnou úverovou bankou, a.s. v spolupráci so spoločnosťou Consumer Finance Holding, a.s. (čl. XI), bola uvedená rozhodcovská doložka, podľa ktorej sa všetky spory, ktoré vzniknú zo Zmluvy a v súvislosti s ňou, budú riešiť v rozhodcovskom konaní pred Stálym rozhodcovským súdom Slovenskej bankovej asociácie alebo Rozhodcovským súdom pri Slovenskej hospodárskej komore, s.r.o. alebo Rozhodcovským súdom pri Slovenskej arbitrážnej komore, s.r.o. Touto rozhodcovskou doložkou nie dotknuté právo ktorejkoľvek zo zmluvných strán žiadať o vydanie predbežného opatrenia alebo platobného rozkazu na všeobecnom súde. S prihliadnutím na uvedené, ak spor vyvolá dodávateľ podaním žaloby na rozhodcovskom súde spotrebiteľ sa takto začatému rozhodcovskému konaniu musel podrobiť. Podanie žaloby na rozhodcovskom súde má totiž rovnaké účinky ako keby bola žaloba podaná na súde, pričom po začatí rozhodcovského konania nemožno v tej istej veci konať a rozhodovať na súde, čo je zrejmé z ust. § 19 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní. Občiansky zákonník síce až od 1. januára 2008 v ust. § 53 ods. 4 písm. r) za neprijateľné označil aj dojednanie vyžadujúce v rámci dojednanej rozhodcovskej doložky od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní, avšak táto okolnosť nie je dôvodom na iné vyhodnotenie takejto neprijateľnej podmienky u zmlúv uzatvorených pred 31. decembrom 2007. Občiansky zákonník účinný do 31. decembra 2007 len demonštratívne menoval niektoré neprijateľné podmienky, a teda charakter neprijateľných podmienok mohli mať i iné podmienky spôsobujúce značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. O takúto zmluvnú podmienku ide dokonca aj vtedy, ak síce spotrebiteľ podľa nej má možnosť vybrať si medzi rozhodcovským a všeobecným súdom, ale ak by podľa takejto doložky sa rozhodcovské konanie začalo na základe žaloby podanej dodávateľom spotrebiteľ by bol nútený podrobiť sa rozhodcovskému konaniu alebo podať žalobu na všeobecnom súde, ak by chcel zabrániť rozhodcovskému konaniu. Z pohľadu spotrebiteľa je totiž rovnocenné, či riešenie jeho sporov prostredníctvom rozhodcovského konania mu vnúti štandardná zmluvná klauzula alebo dodávateľ svojím konaním podaním žaloby na rozhodcovskom súde. Občiansky zákonník s takýmito neprijateľnými podmienkami spôsobujúcimi značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa v ust. § 53 vždy spájal sankciu neplatnosti. Keďže ust. § 53 OZ nikdy nebolo zaradené medzi prípady relatívnej neplatnosti (§ 40a OZ), išlo o neplatnosť absolútnu, pôsobiacu bez ďalšieho priamo zo zákona, na ktorú musel súd prihliadať z úradnej povinnosti. Bez pochýb možno konštatovať, že obmedzenie možnosti spotrebiteľa brániť si svoje práva pred nezávislým súdom, spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Ide o podmienku, ktorú odvolací súd s poukazom na ust. § 53 ods. 1 OZ účinného k 11. novembru 2005, považuje za neprijateľnú, a preto neplatnú. Ak teda dojednanie ukladajúce spotrebiteľovi povinnosť podrobiť sa rozhodcovskému konaniu je pre jeho neprijateľnosť neplatné, pre vykonanie exekúcie chýba základný predpoklad, a to právoplatný a vykonateľný exekučný titul. Rozhodcovský súd totiž môže vec v rozhodcovskom konaní prejednať len vtedy, ak medzi zmluvnými stranami bola v súlade s ust. § 3 zákona č. 244/2002 Z. z. uzatvorená platná rozhodcovská zmluva o tom, že majetkové spory, ktoré medzi nimi vznikli alebo vzniknú v určenom zmluvnom alebo inom právnom vzťahu, sa rozhodnú v rozhodcovskom konaní pred jediným rozhodcom. Bez takejto platnej zmluvy majúcej buď formu osobitnej zmluvy alebo formu rozhodcovskej doložky k zmluve (§ 4 ods. 1 zákona č. 244/2002 Z. z.), akýkoľvek rozhodcovský rozsudok nemôže byť podkladom pre exekučné konanie. V tejto súvislosti odvolací súd dáva do pozornosti tiež stanovisko zo spoločného rokovania občianskoprávneho a obchodnoprávneho kolégia Krajského súdu v Prešove zo dňa 27. septembra 2010, podľa ktorého zmluvná podmienka v štandardnej formulárovej zmluve uzavretej po 31. decembri 2007 alebo vo všeobecných obchodných podmienkach inkorporovaných do takejto zmluvy, ktorá nebola spotrebiteľom individuálne dojednaná a ktorá vyžaduje od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní, bráni tomu, aby na základe nej vydaný rozhodcovský rozsudok na návrh dodávateľa mohol byť exekučným titulom na udelenie poverenia pre exekútora. O takúto zmluvnú podmienku ide aj vtedy, ak síce spotrebiteľ podľa nej má možnosť vybrať si medzi rozhodcovským a štátnym súdom, ale ak by podľa takejto doložky začalo rozhodcovské konanie na návrh dodávateľa, spotrebiteľ by bol nútený podrobiť sa rozhodcovskému konaniu alebo podať návrh na štátnom súde, ak by chcel zabrániť rozhodcovskému konaniu. Súdu nič nebráni postupovať obdobne aj za stavu, že zmluva bola uzavretá pred 1. januárom 2008. Bezvýznamnou je i argumentácia o potrebe vydania poverenia na vykonanie exekúcie pred rozhodnutím o zastavení exekučného konania. Samotný Exekučný poriadok totiž nie vždy vyžaduje, aby pred rozhodnutím o zastavení exekučného konania sa muselo rozhodnúť o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie podľa ust. § 44 ods. 2 Ex. por. Je tomu tak v prípade späťvzatia návrhu na vykonanie exekúcie (§ 38 ods. 3 Ex. por.) a v prípade neodstránenia vád návrhu v určenej lehote (§ 40 ods. 2 Ex. por.). Ak teda osobitný právny predpis, ktorým je zákon č. 244/2002 Z. z. v ust. § 45 ods. 2 umožňuje zastaviť exekučné konanie bez toho, aby sa predtým rozhodlo o žiadosti o udelenie poverenia, absencia takéhoto rozhodnutia nie je dôvodom na zrušenie uznesenia o zastavení exekučného konania. Navyše v prípade zamietnutia žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie exekučné konanie by sa zastavilo nie podľa ust. § 45 ods. 2 zákona č. 244/2002 Z. z., ale podľa ust. § 44 ods. 3 Ex. por., proti ktorému ale odvolanie nie je prípustné na rozdiel od úpravy obsiahnutej v ust. § 45 ods. 3 zákona č. 244/2002 Z. z. S prihliadnutím na uvedené odvolací súd postupom vyplývajúcim z ust. § 219 O.s.p. uznesenie ako vecne správne potvrdil. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.