Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Prešov Spisová značka: 4CoPr/5/2013 Identifikačné číslo súdneho spisu: 8104114366 Dátum vydania rozhodnutia: 16. 04. 2014 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Gabriela Klenková ECLI: ECLI:SK:KSPO:2014:8104114366.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z JUDr. Gabriely Klenkovej, PhD., predsedníčky senátu a sudcov JUDr. Evy Šofrankovej a JUDr. Anny Ilčinovej v právnej veci žalobkyne U. O., bytom S. XX, F., právne zastúpenej JUDr. Alojzom Naništom, advokátom, Sládkovičova 8, Prešov proti žalovanému Fakultnej nemocnici s poliklinikou J. A. Reimana Prešov, Hollého 14, Prešov, právne zastúpený Advokátska kancelária Goga a spol. s. r. o., Žriedlová č. 3, Košice, IČO: 36 863 947, za účasti vedľajšieho účastníka na strane žalovaného Sociálnej poisťovne, Masarykova 1, Prešove, o náhradu škody s prísl., o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Prešov, č. k. 20C/92/2004-358 zo dňa 09. 05. 2013 takto r o z h o d o l : P o t v r d z u j e rozsudok vo vyhovujúcom výroku. O d m i e t a odvolanie žalovaného proti výroku o vylúčení nároku žalobkyne o zaplatenie liečebných nákladov vo výške 2 242,58 Eur na samostatné konanie. o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobkyni 28 380,82 Eur. V prevyšujúcej časti žalobu zamietol. Žalobu žalobkyne o zaplatenie liečebných nákladov vo výške 2 242,58 Eur vylúčil na samostatné konanie s tým, že vyslovil, že bude rozhodnuté aj o trovách konania a trovách štátu. V odôvodnení poukázal na obsah žaloby, stanovisko účastníkov, obsah pripojených listinných dôkazov, citoval ust. § 195 ods. 4 - 6, § 198 ods. 1 Zákonníka práce účinného do 31. 12. 2003, ďalej § 203 ods. 1, 2, § 210 ods. 1, 2 Zákonníka práce účinného do 31. 12. 2003, ako aj ust. § 1, § 4, § 6, 7 vyhlášky č. 32/1965 Zb. o odškodňovaní bolesti a sťaženia spoločenského uplatnenia účinnej do 31. 07. 2004 a uviedol, že vykonaným dokazovaním a zhodnotením všetkých dôkazov jednotlivo a v ich vzájomnej súvislosti dospel k záveru, že choroba zistená u žalobkyni, a to chronická M. C je chorobou z povolania, za ktorú zodpovedá v celom rozsahu žalovaný. Ide o chorobu, ktorá vznikla za podmienok, za ktorých žalobkyňa pracovala u žalovaného na základe pracovnej zmluvy zo dňa 03. 08. 1970 ako zdravotná sestra s pravidelnými nočnými službami. Následne s účinnosťou od 01. 08. 1984 bola žalovaným preradená z funkcie zdravotnej sestry na traumatologickom oddelení do funkcie zdravotnej sestry na fyziatricko-rehabilitačné oddelenie. Náplňou práce žalobkyne na tomto oddelení bolo zabezpečiť všestrannú starostlivosť o individuálne potreby chorého, poskytovať do príchodu lekára prvú pomoc podľa svojich odborných vedomostí a schopností, ako aj poskytovať ďalšiu odbornú pomoc, a to príprava na podávanie chorým predpísané lieky a sledovať ich účinky, aplikovať kožné, vnútrosvalové, podkostné injekcie a infúzie, odoberať na vyšetrenie biologický materiál s výnimkou odberu krvi na skúšku alkoholu na pretransfúzne vyšetrenie, pripravovať chorých na vyšetrovacie a liečebné úkony, vykonávať vyšetrenie s liečbou na špeciálnych prístrojoch a špecializovaných pracoviskách, podieľať sa na úkonoch liečebnej rehabilitácie, riadiť a organizovať plynulý príjem chorých do ordinácie lekára, zabezpečiť hygienickú a estetickú úpravu prostredia, vykonávať mechanickú očistu sterilizáciu, resp. dezinfekciu nástrojov a prístrojov, vykonávať sústavnú zdravotnú výchovu. Dňa 05. 10. 1989 bola podpísaná dohoda o rozviazaní pracovného pomeru, na základe ktorej žalobkyňa ukončila pracovný pomer so žalovaným počnúc dňom 05. 10. 1989. Rozhodnutím Sociálnej poisťovne zo dňa 23. 11. 1989 bol žalobkyni priznaný invalidný dôchodok podľa zákona č. 100/1988 Zb. o sociálnom zabezpečení s účinnosťou od 06. 10. 1989 vo výške 2 938 Sk mesačne. Dňa 02. 03. 2001 bola krv žalobkyne vyšetrená v A. referenčnom centre pre vírusové M. R. preventívnej a klinickej medicíny s výsledkom pozitívne vyšetrenie krvi, výsledok virologického vyšetrenia: M. - H. - C.. Zo záveru znaleckého posudku č. X/XXXX znalca P.. O. W. vyplýva, že žalobkyňa bola 21 rokov nepretržite v rokoch od 1968 do roku 1989 profesionálne exponovaná biologickým rizikovým faktorom pracovného prostredia, ktoré spôsobilo vznik u žalobkyne hlásenej choroby z povolania. Chorobu z povolania potvrdilo fórum odborníkov, ako profesionálny pôvod ochorenia u žalobkyne. Nepretržite 18 rokov pracovala na oddelení úrazovej chirurgie ako zdravotná sestra, kde prichádzala do kontaktu s pacientmi, ktorí utrpeli úraz, ďalej prichádzala do styku s biologickým materiálom pri krvácaní z rán, pri podávaní transfúzií, infekcií, pri preväzovaní rán, pri poskytovaní prvej pomoci do príchodu lekára, ako aj pri zabezpečení hygienickej úpravy prostredia, pri vykonávaní mechanickej očisty, resp. dezinfekcie nástrojov a prístrojov. 21-ročná expozícia práce zdravotnej sestry, ktorá prichádza do styku s biologickým materiálom pacientov je dostatočne dlhá doba na vysokú pravdepodobnosť získania chronickej M. C, teda hepatitídu C profesionálnej etológie. Podľa znalkyne profesionálna expozícia kvantitatívne vysoko prevažuje nad ostatnými možnými spôsobmi nákazy, ktoré u žalobkyne prichádzajú do úvahy. Percentuálnu pravdepodobnosť vzniku tohto ochorenia pri výkone povolania znalkyňa ohodnotila na 80 %, pričom dodatočne pri svojom výsluchu uviedla, že pri určení tohto percenta bola až príliš benevolentná s poukazom na výkon práce žalobkyne u žalovaného. Aj znalec T.. P.. S. D.,I.. v znaleckom posudku č. X/XXXX uviedol, že je vysoko pravdepodobné, že u žalobkyne prichádza do úvahy iný pôvod ochorenia, nie je však možné jednoznačne vylúčiť, že uvedené ochorenie mohlo vzniknúť aj v súvislosti s výkonom práce u žalovaného. Choroba z povolania bola hlásená podľa potvrdenia dňa 22. 11. 2002 ako ochorenie na prenosné choroby, diagnóza chronická M. typu C s dátumom zistenia 03. 02. 1999 a dátumom hlásenia 07. 11. 2002. Z posudku o odškodnení sťaženia spoločenského uplatnenia pri chorobe z povolania bolo stanovené bodové ohodnotenie v rozsahu 1 500 bodov. Zo záveru posudku vyplýva, že v rodine žalobkyne sa ochorenie na M. nevyskytlo. Od roku 1970 žalobkyňa pracovala ako zdravotná sestra na oddelení úrazovej chirurgie v trojzmennej prevádzke do roku 1986 a následne od roku 1986 do 1989 ako všeobecná zdravotná sestra na ambulancii. Prichádzala do styku s biologickým materiálom, ktorý bol potenciálne infekčný. V roku 1999 bola u žalobkyne na základe laboratórnej diagnostiky v A. referenčnom centre pre vírusové M. v R. preventívnej a klinickej medicíny v W. zistená chronická M. C. Po zhodnotení pracovnej anamnézy hygienického prešetrenia pracoviska a následnej konzultácie na Celoslovenskej komisii pre posudzovanie chorôb z povolania zriadenej Ministerstvom zdravotníctva Slovenskej republiky na Klinike pracovného lekárstva v Bratislave bola zistená zmena zdravotného stavu hlásená ako choroba z povolania. Súd zdôraznil, že zo záveru znaleckého posudku P.. W. vyplynulo, že dňa 04. 08. 1987 bola žalobkyňa vyšetrená na ambulancii traumatologického oddelenie NsP v Prešove pre hnisavú bodnú ranu palca pravej ruky získanú pri práci. Aj napriek tomu, že v roku 1989 boli hepatálne testy negatívne, rovnako negatívne bolo J. vyšetrenie pečene, nie je možné vylúčiť, že už vtedy trpela M. C. Nie je možné jednoznačne vylúčiť postransfúznu hepatitídu C. Na tieto okolnosti prihliadala znalkyňa, keď určila percentuálnu pravdepodobnosť vzniku ochorenia pri výkone povolania na 80 %. Zdôraznila, že nie je možné so 100 % istotou určiť dátum vzniku chronickej M. C, avšak pre dátum zistenia možno považovať rok 1990 a s prihliadnutím k tomu, že aktivita hepatálnych testov u tohto ochorenia kolíše, často býva v medziach normy, nemožno vylúčiť vznik ochorenia ani pred rokom 1990. Znalkyňa zdôraznila, že ide o závažné sťaženie spoločenského uplatnenia u žalobkyne spojené s výberom akéhokoľvek zamestnania, ako aj v osobnom a spoločenskom živote. Žalobkyňa sa domáhala zvýšenia sťaženia spoločenského uplatnenia, ako aj namietala priznané odškodnenie Sociálnou poisťovňou vo výške 45 000 Sk vychádzajúc zo základného počtu bodov 1 500 a hodnote bodu 30 Sk. Trvala, že jej patrí náhrada zvýšenia sťaženia spoločenského uplatnenia za jeden bod v rozsahu 60 Sk, t. j. žiadala, aby súd vychádzal z tejto sumy. Z titulu mimoriadneho zvýšenia si uplatnila 30-násobok. Žalovaný namietal nedostatok právomoci súdu vo veci rozhodovania o doplatení základnej náhrady sťaženia spoločenského uplatnenia v sume 45 000 Sk, a preto súd prvého stupňa sa prejudiciálne touto otázkou zaoberal. Poukázal na to, že výška odškodnenia sťaženia spoločenského uplatnenia sa u žalobkyne riadi vyhláškou č. 32/1965 Zb. v znení novely vykonanou vyhláškou č. 19/1999 Z. z. účinnej od 01. 04. 1999, teda žalobkyni patrí náhrada za sťaženie spoločenského uplatnenia v sume 60 Sk za jeden bod. Poukázal pritom na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6Cdo 146/2011 zo dňa 03. 10. 2011, podľa ktorého v zmysle ust. § 14a vyhlášky č. 19/1999 Z. z. účinnej od 01. 04. 1999, ktorou bola novelizovaná vyhláška č. 32/1965 Zb. okrem iného tak, že výška náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia sa určuje v sume 60 Sk za bod, pri odškodňovaní bolesti a sťaženia spoločenského uplatnenia, z poškodenia na zdraví, ktoré bolo spôsobené pred 01 04. 1999 sa postupuje podľa doterajších predpisov. Na aplikáciu ustanovenia vyhlášky č. 32/1965 Zb. o odškodňovaní bolesti a sťaženia spoločenského uplatnenia súd poukázal aj na prechodné ustanovenia § 11 ods. 1 zákona č. 437/2004 Z. z. o náhrade za bolesť a o náhrade za sťaženie spoločenského uplatnenia účinného od 01. 08. 2004. Súd na základe výsledkov vykonaného dokazovania a po zvážení všetkých, nielen skutočností plynúcich zo znaleckých posudkov, ale aj všetkých predpokladov, ktoré poškodená osoba má alebo bude mať pri uplatnení v rodinnom, pracovnom, kultúrnom, spoločenskom živote, zohľadnil a považoval prípad žalobkyne za výnimočný hodný osobitného zreteľa v zmysle § 7 ods. 3 vyhlášky č. 32/1965 Zb., a preto žalobkyni priznal zvýšenie sťaženia spoločenského uplatnenia na 10-násobok základného počtu bodov, t. j. vo výške 28 380,80 Eur za 1500 bodov pri hodnote bodu 60 Sk (1 500 x 60 Sk, t. j. v sume 90 000 Sk) x 10 Sk po odpočítaní vyplatenej náhrady v rozsahu 45 000 Sk, t. j. v sume 855 000 Sk po prepočte na Eur vo výške 28 380,80 Eur. Pri stanovení výšky bodového ohodnotenia zohľadnil obmedzenie žalobkyne vo všetkých sférach života, vzhľadom na chorobu z povolania, zohľadnil, že žalobkyňa ako zdravotná sestra už nemôže vykonávať túto prácu, lebo by bola opätovne vystavená biologickému materiálu, rovnako absentuje už aj fyzický potenciál žalobkyne na to, aby vykonávala akékoľvek zamestnanie. Súd poukázal na to, že žalobkyňa nie je obmedzená vo svojom spoločenskom a kultúrnom živote i napriek tomu, že sa jej možnosti zúžili, avšak nie sú úplne stratené. Nie je vylúčená z návštev kultúrnych či spoločenských podujatí, nie je obmedzená sa so stretávaním so svojou rodinou, priateľmi, známymi. Zdôraznil, že zo zdravotnej dokumentácie žalobkyne mal preukázané, ako aj vypracovaním príslušných znaleckých posudkov, z ktorých jednoznačne vyplýva, že boli u nej diagnostikované viaceré závažné ochorenia, ktoré by mohli mať vplyv aj na jej zdravotný stav. Aj na tieto okolnosti súd prihliadal. Priznaný 10-násobok považoval za primeraný k uvedeným skutočnostiam. V prevyšujúcej časti žalobu ohľadne zvýšenia náhrady sťaženia spoločenského uplatnenia na 30- násobok súd prvého stupňa zamietol ako nedôvodnú. K vznesenej námietke premlčania nároku žalobkyne žalovaným, že žalobkyňa sa dozvedela, že trpí chorobou z povolania - M. C už v roku 1999, najneskôr však dňa 02. 03. 2001, keď bola u nej táto diagnóza definitívne potvrdená a žaloba bola podaná dňa 05. 03. 2004, t. j. oneskorene, súd uviedol, že nepovažoval tvrdené skutočnosti o vzniku, resp. o diagnostikovaní choroby z povolania u žalobkyne žalovaným za pravdivé. Poukázal na ust. § 1 ods. 4 Zákonníka práce č. 311/2011 Z. z. v platnom znení, ako aj ust. § 106 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka týkajúce sa dĺžky premlčacej lehoty pri nároku na náhradu škody a uviedol, že výnimka pri náhrade škody na zdraví sa vzťahuje na začiatok plynutia subjektívnej lehoty. Podľa názoru súdu subjektívna premlčacia lehota u žalobkyne začala plynúť najneskôr dňa 07. 11. 2002, čo je dátum hlásenia choroby z povolania uvedený v hlásení choroby z povolania (č. l. 12 spisu). Súd nesúhlasil s argumentáciou žalovaného, že najneskôr jej táto lehota začala plynúť dňom 02. 03. 2001, kedy jej bola vyšetrená krv v A. referenčnom centre pre vírusové M., v R. preventívnej a klinickej medicíny. Aj podľa vyjadrenia znalkyne P.. O. W. dané vyšetrenie bolo len laboratórnym dôkazom, nebola tam diagnostikovaná žiadna choroba z povolania žalobkyne. Bolo uvedené len vyšetrenie M. - H. - C., výsledok pozitívny. Podľa názoru súdu subjektívna lehota začala plynúť u žalobkyni odo dňa hlásenia choroby z povolania, t. j. od 07. 11. 2002, z ktorého hlásenia mohla subjektívne získať vedomosť žalobkyňa o chorobe z povolania chorobu na prenosné choroby, ako aj diagnózu chronickú hepatitídu C. T. j. dňom nasledujúcim od XX. XX. XXXX jej začala plynúť 2-ročná subjektívna premlčacia doba, ktorá uplynula dňom 08. 11. 2004. Žaloba bola podaná 05. 03. 2004, t. j. v subjektívnej 2-ročnej premlčacej lehote, a preto súd prvého stupňa námietku žalovaného týkajúcu sa premlčania uplatneného nároku nepovažoval v celom rozsahu za dôvodnú. V prevyšujúcej časti súd prvého stupňa ohľadne uplatneného nároku na náhradu liečebných nákladov vo výške 2 242,58 Eur s poukazom na ust. § 112 Občianskeho súdneho poriadku tento nárok vylúčil na samostatné konanie, vrátane rozhodovania o trovách konania a o trovách štátu. V zákonom stanovenej lehote podal proti rozsudku odvolanie žalovaný. Namietal vyhovujúci výrok a výrok o vylúčení uplatneného nároku žalobkyne na zaplatenie liečebných nákladov vo výške 2 242,58 Eur na samostatné konanie. Poukázal na závery znaleckých posudkov s tým, že podľa jeho názoru ani jeden zo znalcov jednoznačne neurčil, že M. C vznikla žalobkyni v súvislosti s výkonom pracovnej činnosti u žalovaného. V tejto súvislosti namietal nedostatočné hodnotenie znaleckých posudkov súdom. Ďalej namietal nedostatok právomocí súdu rozhodovať o doplatku odškodnenia z titulu základnej náhrady sťaženia spoločenského uplatnenia vo výške 1 493,73 Eur (45 000 Sk), ako aj o účelne vynaložených nákladov spojených s liečením. Zdôraznil, že nenamietal nedostatok právomocí súdu rozhodovať o zvýšení sťaženia spoločenského uplatnenia, ale doplatku základnej náhrady. Podľa jeho názoru sa súd s touto námietkou v odôvodnení rozhodnutia vôbec nevysporiadal, ani o uplatnenom nároku doplatku odškodnenia základnej náhrady sťaženia spoločenského uplatnenia nerozhodol. Spochybnil uplatnený nárok na náhradu liečebných nákladov, ktoré by vznikli v súvislosti s poškodením zdravia žalobkyne, ako aj namietal nedostatok právomoci súdu rozhodovať o tomto nároku. Podľa jeho názoru súd mal konanie zastaviť pre nedostatok podmienky súdneho konania, ktoré nie je možné odstrániť. Vo vzťahu k zvýšeniu sťaženia spoločenského uplatnenia poukázal na to, že tie isté skutkové okolnosti sťaženia spoločenského uplatnenia nemôžu byť podkladom pre zvýšenie sťaženia spoločenského uplatnenia. Pre priznanie zvýšenia sťaženia spoločenského uplatnenia bolo potrebné starostlivo a jednoznačne preukázať vysokú a mimoriadnu úroveň kultúrnych, športových, či iných aktivít poškodenej pred poškodením zdravia a porovnať predpoklady poškodenej v uplatnení v spoločnosti po poškodení zdravia. Ďalej uviedol, že sťaženie spoločenského uplatnenia bolo ohodnotené v lekárskom posudku v rozsahu 1 500 bodov pri bodovom rozmedzí pri M. C v rozsahu 300 - 1 500 bodov. Ohodnotenie na hornej hranici bodového rozmedzia podľa názoru žalovaného zohľadnilo reálne sťaženie spoločenského uplatnenia žalobkyne a následky poškodenia zdravia chronickej M. C. Poukázal na nepriaznivý zdravotný stav žalobkyne, ktorá sa v dôsledku rôznych iných ochorení stala invalidnou dôchodkyňou, na ktorú skutočnosť mal súd prihliadať. Nesúhlasil s priznaním zvýšenej náhrady sťaženia spoločenského uplatnenia z hodnoty bodu 60 Sk. Zdôraznil, že Sociálna poisťovňa plnila žalobkyni dňa 15. 04. 2003 základnú náhradu sťaženia spoločenského uplatnenia vo výške 45 000 Sk a vychádzala v zmysle lekárskeho posudku z hodnoty bodu 30 Sk. V prípade, ak by sa žalobkyňa už v čase vyplatenia tejto sumy domnievala, že jej patrí vyššia náhrada, mala možnosť domáhať sa tohto rozdielu na súde. Po 01. 01. 2004 sa však s týmto nárok môže obrátiť len na Sociálnu poisťovňu. Podľa názoru žalovaného súd mal už vychádzať zo základnej hodnoty odškodnenia stanoveného Sociálnou poisťovňou. Ďalej namietal nesprávne posúdenie vznesenej námietky premlčania. Bol toho názoru, že žalobkyňa sa dozvedela o skutočnosti, že trpí M. C v roku 1999, kedy bola u nej zistená najneskôr však 02. 03. 2001, kedy jej bola definitívne potvrdená a v tomto období začala plynúť 2-ročná subjektívna lehota, ktorá uplynula 02. 03. 2003. Zdôraznil, že aj znalkyňa P.. W. uviedla, že za dátum zistenia choroby z povolania možno považovať dátum 03. 02. 2001, čo len potvrdzuje ich tvrdenia a vedomosti žalobkyne o škode na zdraví už v roku 1999. Z týchto dôvodov navrhol právny zástupca žalovaného zmeniť napadnutý rozsudok a žalobu zamietnuť. Uplatnil si náhradu trov celého konania. Právny zástupca žalobkyne, ako aj vedľajší účastník na strane žalovaného sa k doručenému odvolaniu písomne nevyjadrili. Krajský súd v Prešove (ďalej len odvolací súd) príslušný na rozhodnutie o odvolaní (§ 10 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku), preskúmal napadnuté rozhodnutie, ako aj konanie mu predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 212 Občianskeho súdneho poriadku, bez nariadenia pojednávania, s nariadením termínu verejného vyhlásenia rozhodnutia, ktorý bol oznámený na úradnej tabuli súdu, ako aj internetovej stránke od 9. 4. 2014 (§214 ods. 2 v spojení s ust. § 156 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku) a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného proti vyhovujúcemu výroku nie je dôvodné. Oboznámením sa s obsahom spisu, výsledkami vykonaného dokazovania, znaleckými posudkami, odôvodnením napadnutého rozhodnutia odvolací súd zistil, že súd prvého stupňa správne zistil skutkový stav veci, ako aj správne právne vec posúdil. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením uvedeným súdom prvého stupňa vo vzťahu k vyhovujúcemu výroku. K odvolaniu žalovaného uvádza, že namietané nesprávne hodnotenie dôkazov, najmä znaleckých posudkov súdom, resp. jeho nedostatočné vyhodnotenie nebolo opodstatnené. Hodnotenie dôkazov je vecou súdu, nie účastníkov konania. Nie je porušením práva účastníka na súdnu ochranu ani práva na spravodlivý súdny proces, iné hodnotenie dôkazov ako podľa návrhu účastníka, ktorý dôkaz navrhol vykonať alebo podľa jeho názoru. Súd vyhodnotil jednotlivé vykonané dôkazy jednotlivo i v ich vzájomnej súvislosti, na základe čoho dospel k správnym skutkovým záverom. Je nesporné, že žalobkyňa v súvislosti s výkonom pracovnej činnosti v pracovnom pomere u žalovaného od 01. 08. 1970 do 05. 10. 1989 pracovala ako zdravotná sestra a prichádzala do styku s biologickým materiálom. Súd prvého stupňa správne zhodnotil závažnosť ochorenia, t. j. závažnosť poškodenia zdravia u žalobkyne z titulu choroby z povolania, čo samo o sebe je vážnym zásahom do života jedinca, a preto správne uzavrel, že u žalobkyne existujú dôvody hodné osobitného zreteľa pre priznanie zvýšenia náhrady sťaženia spoločenského uplatnenia. Odvolací súd súhlasí s názorom súdu prvého stupňa, že hodnota bodu u žalobkyne z titulu sťaženia spoločenského uplatnenia mala byť stanovená v rozsahu 60 Sk z dôvodu, že s účinnosťou od 01. 04. 1999, a to vyhláškou č. 19/1999 došlo k zvýšeniu hodnoty bodu pri stanovení odškodnenia bolestného a sťaženia spoločenského uplatnenia vyplývajúceho z Vyhlášky ministerstiev zdravotníctva a spravodlivosti, Štátneho úradu sociálneho zabezpečenia Ústrednej rady odborov č. 32/1965 Zb. o odškodňovaní bolesti a sťaženia spoločenského uplatnenia v znení platnom do 31. 07. 2004. Správne preto vychádzal z bodového ohodnotenia v rozsahu 1 500 bodov a hodnote bodu 60 Sk, lebo k potvrdeniu poškodenia zdravia chorobou z povolania došlo k 07. 11. 2002. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na to, že lekár vyhotovujúci posudok o bodovom ohodnotení sťaženia spoločenského uplatnenia má možnosť s ohľadom na zvlášť ťažké následky a komplikácie prekročiť ustanovenú sadzbu bodov bodového rozmedzia, resp. znížiť v prípade, ak poškodený mal bez ohľadu na poškodenie na zdraví v čase vzniku jeho následkov podstatne obmedzené predpoklady pre spoločenské uplatnenie. Tvrdenie žalovaného, že stanovené základné bodové ohodnotenie v rozsahu 1 500 bodov, t. j. na hornej hranici bodového rozmedzia zohľadňuje obmedzenie žalobkyne v jej spoločenskom, osobnom, pracovnom aj rodinnom živote, odvolací súd nepovažoval za opodstatnené z dôvodu, že pri stanovení odškodnenia za sťaženie spoločenského uplatnenia sa vychádza z primeranosti povahy následkov a ich predpokladaného vývoja, a to v rozsahu, v akom sú obmedzované možnosti poškodeného uplatniť sa v živote a spoločnosti. Nemožno považovať stanovenie bodového ohodnotenia v hornej hranici bodového rozmedzia za postačujúce pre priznanie celkovej náhrady sťaženia spoločenského uplatnenia u žalobkyne. Súd prvého stupňa správne uzavrel, že sa jedná o dôvod hodný osobitného zreteľa, pre ktorý zvýšil náhradu sťaženia spoločenského uplatnenia. Pokiaľ súd uzavrel, že žalobkyňa nadobudla subjektívnu vedomosť o škode na zdraví v súvislosti so zistenou chorobou z povolania dňom 07. 11. 2002, kedy bola choroba z povolania hlásená a následne potvrdená na Celoslovenskom konzultačnom dni pre choroby z povolania v Bratislave pod položkou 24 - 3 v zmysle zákona č. 149/1987. Celoslovenské konzultačné dni v Bratislave sú najvyšším odborným fórom pri Ministerstve zdravotníctva Slovenskej republiky zloženým z nezávislých odborníkov klinických a preventívnych lekárov, ktorým sa podobné prípady predkladajú na posúdenie. Toto fórum odborníkov potvrdilo profesionálny pôvod ochorenia žalobkyne. Nie je možné neprihliadať na to, že žalobkyňa pracovala 18 rokov na oddelení úrazovej chirurgie OÚNZ Prešov ako zdravotná sestra. Každodenne prichádzala s pacientmi, ktorí utrpeli úraz do styku s biologickým materiálom pri krvácaní z rán, pri podávaní transfúzií, injekcií, pri preväzovaní rán, pri poskytovaní prvej pomoci do príchodu lekára, pri zabezpečovaní hygienickej úpravy prostredia, pri vykonávaní mechanickej očisty, resp. dezinfekcie nástrojov a prístrojov. Následne v rokoch 1984 -1987 bola preradená na ambulanciu fyziatricko- rehabilitačného oddelenia Nemocnice s poliklinikou Prešov, kde však taktiež prichádzala do styku s biologickým materiálom pacientov pri aplikácii kožných, podkožných a vnútrosvalových injekcií, odberov biologického materiálu a pod.. To znamená, že súd prvého stupňa pri stanovení základného bodového hodnotenia nemohol vychádzať z výšky bodu, ktorý platil pred účinnosťou vyhlášky č. 19/1999 i napriek tomu, že základnú náhradu sťaženia spoločenského uplatnenia vyplatila Sociálna poisťovňa len v rozsahu 45 000 Sk, avšak bez rozhodnutia o priznaní náhrady, proti ktorému by žalobkyňa mohla podať opravný prostriedok. Uplatnenú náhradu súd prvého stupňa odpočítal od priznaného zvýšenia náhrady sťaženia spoločenského uplatnenia. Súd prvého stupňa pri stanovení výšky zvýšenia náhrady sťaženia spoločenského uplatnenia neprihliadal na to, že žalobkyňa sa stala invalidnou dôchodkyňou v dôsledku inej diagnózy od 06. 10. 1989. Odvolací súd je toho názoru, že pri poškodení zdravia v súvislosti s výkonom pracovného pomeru, M. C a pri vylúčení akýchkoľvek iných možných spôsobov nákazy u žalobkyne, nemožno považovať zvýšenie základného bodového ohodnotenia na 10-násobok za neprimerané. Za dôvody hodné osobitného zreteľa pre stanovenie 10-násobku zvýšenia základného bodového ohodnotenia sťaženia spoločenského uplatnenia súd považoval plné obmedzenie výkonu práce zdravotnej sestry, s prihliadnutím aj na viacero ďalších závažných ochorení, ktoré ovplyvňujú celkový zdravotný stav žalobkyne a jej fyzický potenciál. Ďalej súd zohľadnil čiastočné obmedzenie v jej spoločenskom a kultúrnom živote s tým, že zdôraznil, že žalobkyňa nie je vylúčená z návštev kultúrnych, či spoločenských podujatí, nie je obmedzená v stretávaní sa so svojou rodinou, priateľmi, známymi. I napriek takto všeobecnému zhodnoteniu dôvodov hodných osobitného zreteľa súdom prvého stupňa, na ktoré prihliadal pri stanovení zvýšenia náhrady základného bodového ohodnotenia sťaženia spoločenského uplatnenia, odvolací súd podotýka, že nie je možné neprihliadať na závažný progresívny charakter ochorenia žalobkyne z dôvodu, že chronická infekcia vírusom M. C je uznávanou prekancerózou, pacienti sú vo zvýšenej miere ohrození vznikom rakoviny pečene - hepatocelulárneho karcinómu (záver znaleckého posudku P.. D., I.., č. l. 20 spisu). Navyše odvolací súd zdôrazňuje, že pri určení choroby z povolania u žalobkyne nebol rozhodujúci časový faktor, ale nedostupnosť diagnostických postupov v čase anamnesticky uvedenej inokulácie pri pichnutí ihlou, nakoľko vírus M. C a stanovenie diagnosticky použiteľných protilátok bol po prvýkrát vo svete popísaný v roku 1989. Aj zo záveru znaleckého posudku P.. W. vyplynulo, že žalobkyňa ako odborný zdravotný pracovník - zdravotná sestra, od momentu hlásenia choroby z povolania nemôže vykonávať túto prácu z dôvodu, že zdravotné sestry sú vo väčšej, či menšej miere pri každodennej práci vystavené styku s biologickým materiálom pacientov. Navyše vzhľadom na závažné komplikácie, ktoré ochorenie žalobkyni prináša, žalobkyňa už nemá ani fyzický potenciál na to, aby vykonávala akékoľvek zamestnanie, pričom v každodennom živote má problémy s akýmkoľvek nákupom, venčením psa, vážne problémy v intímnom živote, ako aj psychické problémy, depresívne, ktorými trpí, ktoré jej znemožňujú návštevu kultúrnych podujatí. Žalobkyňa je liečená aj na psychiatrickej ambulancii od roku 2003, užíva lieky, navštevuje psychoterapiu. Pri závažnosti ochorenia žalobkyne je potrebné zohľadniť aj neúspešnú liečbu dostupnými liekmi s tým, že v súčasnosti pri nedostupnej inej špecifickej antivírusovej liečby je prognóza ochorenia žalobkyne nepriaznivá. Tieto skutočnosti taktiež vyplývajú zo záveru znaleckého posudku P.. W.. Navyše užívanie liekov má aj vedľajšie účinky, ktoré vplývajú nepriaznivo na zdravotný stav žalobkyne, spôsobujú jej bolesti hlavy, svalov, kĺbov, únavu, tráviace ťažkosti, nespavosť, depresie, vypadávanie vlasov, svrbenie kože, disfunkciu štítnej žľazy, zmeny v krvnom obraze, zhoršenie zraku, zhoršenie sluchu, pľúcne komplikácie a pod. (č. l. 289 - 290 spisu). Navyše odvolací súd zdôrazňuje, že právo na ochranu zdravia je Ústavou chránené (čl. 40 Ústavy Slovenskej republiky), a preto na okolnosti poškodenia zdravia u žalobkyne v súvislosti s výkonom pracovného pomeru i dlhodobý priebeh diagnostikovania choroby z povolania, ako aj progresívny charakter ochorenia, nie je možné neprihliadať a neposkytnúť žalobkyni aspoň finančnú náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia v jej ďalšom živote, ako zmiernenie ujmy, ktorá jej v súvislosti s výkonom pracovnej činnosti vznikla. Ani namietanú skutočnosť, že súd nerozhodol o uplatnenom nároku na vyplatenie základného bodového hodnotenia v rozsahu 45 000 Sk, odvolací súd nepovažoval za opodstatnené. Súd prvého stupňa sa k namietanému nedostatku právomoci k tejto otázke vyjadril, keď na strane 15 odôvodnenia napadnutého rozhodnutia zdôvodnil ako sa prejudiciálne vysporiadal s otázkou hodnoty bodu. K sťaženiu spoločenského uplatnenia dochádza, ak následkom poškodenia na zdraví, príp. zhoršením následkov nastanú v zdravotnom stave poškodeného také zmeny, ktoré majú preukázateľne nepriaznivé dôsledky pre jeho životné úkony. Či, a aké zmeny v zdravotnom stave nastali je možné zistiť, ak je možné považovať zdravotný stav poškodeného za ustálený, teda v dobe, kedy je možné vykonať jeho posúdenie. Sťaženie spoločenského uplatnenia teda vzniká až v tejto dobe. Za nedôvodnú považoval odvolací súd aj námietku premlčania uplatneného nároku. Je nesporné, že subjektívnu vedomosť o tom, že došlo k ublíženiu na zdraví žalobkyne, žalobkyňa získala až v čase, keď jej bola diagnostikovaná M. C ako choroba z povolania a zapísaná v hlásení o chorobách z povolania. Aj s touto námietkou premlčania sa súd prvého stupňa vysporiadal v odôvodnení napadnutého rozhodnutia (č. l. 19). Z týchto dôvodov odvolací súd nepovažoval odvolanie žalovaného proti vyhovujúcemu výroku za dôvodné, a preto napadnutý rozsudok vo vyhovujúcom výroku potvrdil ako vecne správny v súlade s ust. § 219 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku. V časti namietaného vylúčenia nároku žalobkyne na zaplatenie náhrady liečebných nákladov, vrátane rozhodnutia o trovách konania, odvolací súd odvolanie žalovaného odmietol, lebo bolo podané proti výroku, proti ktorému Občiansky súdny poriadok nepripúšťa odvolanie. Uznesenie o vylúčení veci na samostatné konanie v zmysle ust. § 112 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku je uznesením, ktorým sa upravuje vedenie konania, proti ktorému odvolanie nie je prípustné (Zo súdnej praxe č. 48/2007). Z tohto dôvodu odvolací súd odmietol odvolanie žalovaného proti výroku o vylúčení veci na samostatné konanie v súlade s ust. § 218 ods. 1 písm. c/ Občianskeho súdneho poriadku. Podľa ust. § 224 ods. 1 a 4 Občianskeho súdneho poriadku, ustanovenia o trovách konania pred súdom prvého stupňa platia i pre odvolacie konanie. Ak odvolací súd rozhoduje o odvolaní proti rozhodnutiu vo veci samej, ktorým nebolo rozhodnuté o trovách konania z dôvodu postupu podľa § 151 ods. 3, o trovách odvolacieho konania rozhodne súd prvého stupňa. O trovách odvolacieho konania bude rozhodnuté súdom prvého stupňa, ktorý doposiaľ o trovách konania nerozhodol. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3:0. Poučenie: Proti rozsudku odvolanie nie je prípustné.