Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Prešov Spisová značka: 9Co/12/2013 Identifikačné číslo súdneho spisu: 8712201731 Dátum vydania rozhodnutia: 21. 01. 2014 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Milan Šebeň ECLI: ECLI:SK:KSPO:2014:8712201731.1 Uznesenie Krajský súd v Prešove v právnej veci žalobcu: V. A., nar. XX.XX.XXXX, bytom K. XXX XX, W. R. XX, právne zastúpeného advokátom JUDr. Jánom Garajom, so sídlom v Prešove, Florianova 2, proti žalovanému: Prešovský samosprávny kraj, so sídlom Prešov, Námestie mieru 2, IČO: 37 87 04 75, právne zastúpeného spoločnosťou Správa a údržba ciest Prešovského samosprávneho kraja, so sídlom Prešov 080 05, Jesenná 14, o vydanie bezdôvodného obohatenia, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Poprad č. k. 20C169/2010-191 zo dňa 30.10.2012 v spojení s opravným uznesením č. k. 20C/23/2012-225 zo dňa 28.11.2012 , takto r o z h o d o l : Z r u š u je rozsudok v spojení s opravným uznesením č. k. 20C/23/2012-225 zo dňa 28.11.2012 v jeho napadnutej časti a v rozsahu zrušenia vec v r a c i a súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. o d ô v o d n e n i e : Prvostupňový súd napadnutým rozsudkom určil, že navrhovateľovi (v ďalšom texte žalobca - § 79 ods. 1 O. s. p.) V. A., nar. XX.XX.XXXX, bytom K., W. R. XX, patrí právo na vydanie bezdôvodného obohatenia zo strany odporcu (v ďalšom texte žalovaný - § 79 ods. 1 O. s. p.) Prešovského samosprávneho kraja, so sídlom Prešov, Nám. mieru 2, IČO: 37870475.V prevyšujúcej časti súd návrh zamietol. Súd dôvod uviedol, že podaným návrhom sa žalobca domáhal určenia, že mu patrí právo na vydanie bezdôvodného obohatenia zo strany žalovaného. Žalobca je výlučným vlastníkom parcely č. KN C 1442/7, č. KN C 2000/25 č. KN C 2000/27 a č. KN C 2000/28, zapísaných v katastri nehnuteľností vedenom Správou katastra Poprad na LV č. XXXX pre obec W. a k. ú. M.. Jedná sa o parcely zastavané stavbou - sú zabudované do cestného telesa cesty II/534 W. - B. B. a III/534005. Vzhľadom na existenciu cestných telies zriadených na parcelách, nemá žalobca reálnu možnosť parcely užívať. Žalobca parcely č. 2725/01 a č.2725/2, obe trvalé trávnaté plochy a nádvoria, nadobudol kúpnou zmluvou zo dňa 2.4.2007. Vklad vlastníckeho práva bol povolený dňa 9.5.2007. Geometrickým plánom Q. T. č. 88/2007 boli z pôvodných parciel vytvorené parcely č. KN C 1442/7 - zastavané plochy a nádvoria o výmere 287 m2, parc. č. KN C 2000/25 zastavané plochy a nádvoria o výmere 1453 m2, parc. č. 2000/27 zastavané plochy a nádvoria o výmere 952 m2 a parc. č. 2000/28 vodné plochy o výmere 84 m2. Rozhodnutím ONV, odboru dopravy v Poprade, bolo rozhodnuté o prípustnosti stavby č.II/534 preložky štátnej cesty v úseku W. - M. B.. Stavebníkovi CIÚ Košice povolil uskutočniť stavbu, pričom mu uložil povinnosť nahradiť škody spôsobené tretím osobám a usporiadať do začatia stavby majetkovo-právne vzťahy s vlastníkmi alebo užívateľmi nehnuteľností. Z kúpnej zmluvy, geometrického plánu, rozhodnutia o prípustnosti stavby, mal súd za preukázané, že žalobca sa stal vlastníkom nehnuteľností napriek tomu, že od roku 1975 je na predmetných parcelách využívaná existujúca líniová stavba. Parcely slúžia ako komunikácie zabezpečujúce prejazd motorovými vozidlami patriacimi komukoľvek. Nejedná sa o komunikácie, ktoré by boli uzavreté. Možnosť všeobecného užívania tejto komunikácie nevylučuje, že by sa vlastník pozemku, na ktorom je komunikácia postavená, mohol domáhať náhrady za užívanie len od niektorých z viacerých možných užívateľov. Vlastníkom predmetnej komunikácie je žalovaný. S poukazom na § 3d ods. 2 zákona č. 135/1961 Zb, súd skúmal naliehavý právny záujem žalobcu na vyhlásení určovacieho výroku rozsudku vo vzťahu k predmetu sporu. Mal za preukázané, že v prípade, ak by nerozhodol o návrhu žalobcu, jeho právne postavenie by sa nepochybne zhoršilo. Žalobca osvedčil naliehavý právny záujem na vydaní určovacieho výroku k existencii nároku, ktorý je predmetom sporu. Pri hodnotení existencie a preukazovaní naliehavého právneho záujmu na určení súd vychádzal zo skutočností, že žalobca má naliehavý právny záujem na určení existencie nároku, pretože takéto rozhodnutie súdu môže byť podkladom v konaní o výške nároku, ako aj prípadne v rámci rokovania o dohode, teda vybavení veci mimosúdne. Z návrhu a vykonaného dokazovania je zrejmé, že žalobca sa domáha určenia práva na vydanie bezdôvodného obohatenia, ako náhrady za užívanie pozemku zastavaného líniovou stavbou vo vlastníctve žalovaného. Žalovaný po nadobudnutí vlastníctva k cestným telesám mal zákonné prostriedky na to, aby vyporiadal práva k pozemku vo vlastníctve žalobcu, resp. jeho právnych predchodcov. Neinicioval vyvlastňovacie konanie, ani žiadne návrhy na usporiadanie vzťahov s vlastníkmi pozemkov. Jeho nečinnosť zrejme vychádzala z výhodnosti protiprávneho bezplatného užívania pozemkov, pričom sa spoliehal, že takýto stav mu pretrvá i naďalej. Ak existoval legálny postup, ktorým by bol zriadený právny titul na riadne užívanie pozemku, ale žalovaný uvedené neakceptuje, tak dôsledkom toho sa vlastník pozemku má možnosť na súde domáhať svojich zákonných práv žalobou na vydanie bezdôvodného obohatenia a takéto konanie nemôže byť označené za konanie v rozpore s dobrými mravmi. Aj podľa Stavebného zákona by vlastníkovi pozemku bola za obmedzenie alebo pozbavenie vlastníckych práv priznaná náhrada podľa trhovej ceny určenej znaleckým posudkom. Námietku, že cestné telesá slúžia na bezplatné uspokojovanie verejnej potreby, nemožno vziať do úvahy, nakoľko otázka nároku na náhradu za obmedzenie vlastníckeho práva vlastníka pozemku bez právneho dôvodu (právneho titulu na riadne užívanie pozemku žalovaným), má nepochybne aj ústavnú relevanciu (čl. 20 ods. 4 ústavy). Je nepochybné, že realizáciou stavby cestného telesa došlo k obmedzeniu vlastníckeho práva žalobcu, resp. jeho právneho predchodcu. Je tiež nepochybné, že pri obmedzení vlastníctva nedochádza k zmene osôb vlastníka, dôjde len k zásahu do rozsahu oprávnení vyplývajúcich z obsahu Ústavou zaručených práv vlastniť majetok (II. ÚS 8/97). Ďalej súd poukázal aj na rozhodnutie II.ÚS28/96 a na vec Agosi c. Taliansko (z 24. októbra 1986, Annuaire, č. 1087, podľa ktorého otázka proporcionality vyžaduje určiť, či existoval rozumný vzťah medzi použitými prostriedkami a sledovaným účelom, či bola docielená spravodlivá rovnováha medzi požiadavkami všeobecného záujmu a záujmami jednotlivca. Zásahy orgánov verejnej moci do vlastníckeho práva podľa názoru Európskeho súdu pre ľudské práva vyžadujú, aby kontrola užívania majetku za každých okolností nenarušila rovnováhu medzi záujmami sťažovateľa a všeobecnými záujmami, čo je v súlade s čl. 1 dodatkového protokolu. V súdnej praxi sa uplatnil názor o konkurencii dvoch rovnocenných vlastníckych práv v prípade, ak niekto staval na základe časovo neobmedzeného práva k cudziemu pozemku, ktoré v dôsledku zmeny právnej úpravy zaniklo. V týchto prípadoch zostanú práva k stavbe a pozemku rozdielne, vzájomný vzťah vlastníkov je nutné riešiť podľa ustanovenia o bezdôvodnom obohatení. Žalovaný, ako vlastník stavby, môže byť obohatený o čiastku, ktorú by žalobca, ako vlastník pozemku dosiahol za prenájom pozemku zastavaného stavbou. Táto čiastka doposiaľ nebola určená ani dohodnutá, je však nepochybné, že nárok žalobcu na vydanie bezdôvodného obohatenia daný je, aj keď samotná výška nároku môže dosahovať nulovú hodnotu. Čo sa týka zamietavej časti výroku rozsudku, v tomto smere má súd za to, že o rozsahu vzneseného nároku na náhradu bezdôvodného obohatenia je otázkou, ktorú bude možné riešiť až v rámci prejednávania výšky nároku a nie podstaty nároku samého. Nemožne prejudikovať prípadný možný priznaný rozsah nároku bez toho, aby bolo právoplatne rozhodnuté o základe nároku. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný. Odvolaním napadol výrok vo veci smej, ktorému bolo žalobcovi určené, že mu patrí právo na vydanie bezdôvodného obohatenia. Navrhol rozsudok zmeniť tak, že žaloba sa zamieta v celom rozsahu, alebo napadnutý rozsudok zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na nové konanie a rozhodnutie. Ako dôvod uviedol, že v rámci správy pozemnej komunikácie a cestnej dopravy podľa zákona č. 543/2003 Z. z., zákona č. 135/1961 Zb. vykonáva prenesenú pôsobnosť. V oblasti prenesenej pôsobnosti sa uplatňujú princípy verejného práva regulujúce výkon verejnej správy. Kým v oblasti súkromného práva zásadne vyplýva, že úplne závisí od vôle účastníka, či vstúpi do nejakého právneho vzťahu, a či vezme na seba určitú právnu povinnosť alebo nie, a aký bude obsah a forma tohto právneho vzťahu, v danom spore tomu tak nie je. Vzhľadom na súkromnoprávnu povahu inštitútu bezdôvodného obohatenia, nie je možné sa ho domáhať pri plneniach verejnoprávnej povahy. Ak by bol nárok posudzovaný podľa ust. § 451 Občianskeho zákonníka, bolo povinnosťou žalobcu preukázať, kto a v akej výške sa na jeho úkor obohatil. Bezdôvodné obohatenie je potrebné posúdiť v dvoch časových rovinách. Prvou je vznik bezdôvodného obohatenia v čase prevzatia veci štátom, v čase výstavby komunikácie. Druhou je uplatňované obdobie od 10.05.2007 do 11.05.2009. V tomto období už bol vlastníkom komunikácie žalovaný. Úlohou samosprávneho celku je však vytvárať čo najlepšie podmienky pre občanov, vrátane ich premiestňovania a zabezpečovania služieb. Ak chcel žalovaný obhospodarovať na cudzej nehnuteľnosti verejne prístupnú cestu, musel ju zákonným spôsobom získať do vlastníctva. Plnenie si zákonom stanovenej povinnosti, a to zabezpečovanie zjazdnosti a prevádzkyschopnosti pozemných komunikácií II. a III. tried nemôže založiť bezdôvodné obohacovanie ako konanie, ktoré je právnym poriadkom reprobované. O nároku v zmysle § 451 Občianskeho zákonníka by bolo možné uvažovať v prípade právneho predchodcu žalovaného za predpokladu, že sa dopustil obmedzenia vlastníckeho práva v rozpore so zákonom, ak nehnuteľnosti, na ktorých zriadil komunikácie, pred výstavbou nevyvlastnil alebo neodkúpil za náhradu. Prevzal by tak nehnuteľnosti bez právneho dôvodu, čo tvorí právny základ pre vydanie bezdôvodného obohatenia. Ten, na úkor koho obohatenie vzniklo, je v danom prípade osoba, ktorej vlastníctvo bolo odňaté. Subjektom pasívne legitimovaným na vydanie bezdôvodného obohatenia za bezprávne odňatie nehnuteľnosti je ten, kto sa takéhoto protiprávneho konania dopustil. Preto vydanie bezdôvodného obohatenia je možné žiadať len od subjektu, ktorému zákon ukladal povinnosť vyplatiť protihodnotu nehnuteľnosti, či už z titulu vyvlastnenia alebo kúpy. K odňatiu nehnuteľnosti a výstavbe komunikácií došlo v 80- tych rokoch 20. storočia príslušnými štátnymi orgánmi, teda len vo vzťahu k štátu mohlo dôjsť k bezdôvodnému obohateniu, výška ktorého predstavuje nevyplatenú sumu - náhradu za vyvlastnenie alebo kúpu zastavaných nehnuteľností (Uznesenie Ústavného súdu SR, sp. zn. I.ÚS 369/2011-22 zo dňa 28.09.2011). Žalovaný nemal možnosť neprijať tento majetok. Pozemné komunikácie boli na neho prevedené ex lége, zákonom č. 446/2001 Z. z. bez pridelenia akýchkoľvek finančných prostriedkov na majetkoprávne vysporiadanie. Žalovaný nemal možnosť nakladať s týmto majetkom, nemôže ho previesť, ani na základe vlastného rozhodnutia odstrániť takúto stavbu. V súvislosti s vlastníctvom pozemných komunikácií, nachádzajúcich sa na predmetných pozemkoch, žalovanému nevznikajú žiadne výhody alebo úžitky, ale naopak, zákonom a následne delimitačným protokolom bola na neho prevedená predovšetkým povinnosť zabezpečovať prevádzkyschopnosť a zjazdnosť komunikácií II. a III. tried. Priznanie takéhoto nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia z dôvodu užívania pozemnej komunikácie by znamenalo sankcionovanie žalovaného za plnenie si zákonom stanovenej povinnosti. V čase kúpy nehnuteľnosti (kúpna zmluva 02.04.2007) boli sporné pozemky už zastavané pozemnou komunikáciou. Žalobca bol dostatočne oboznámený so stavom nehnuteľnosti v prírode. Ku kúpe nehnuteľnosti napriek tomu pristúpil bez výhrad. Takéto konanie žalobcu považuje žalovaný za špekulatívne a priečiace sa dobrým mravom. Poukázal v tejto súvislosti na rozhodnutia súdu v obdobných veciach, ktoré boli preskúmavané Ústavným súdom vo veci I.ÚS 369/2011-22 zo dňa 28.09.2011. K tvrdeniu súdu, že žalovaný mal zákonný prostriedok na to, aby vysporiadal práva k pozemkom pod pozemnými komunikáciami, poukázal žalovaný na skutočnosť, že až na základe podpisu „Delimitačného protokolu o odovzdaní a prevzatí nehnuteľného majetku - Cestný majetok....“ zo dňa 09.03.2007, bol oboznámený s cestným majetkom, ktorý nadobudol do svojho vlastníctva. Aplikácia § 108 a násl. Stavebného zákona je možná výlučne pri stavbe diaľnic, ciest a miestnych komunikácií, vrátane zriadenia ich ochranných pásiem, a nie v prípadoch, kedy je stavba viac, ako 20 rokov po kolaudácií. Zákon č. 66/2009 Z. z. napriek skutočnosti, že nadobudol činnosť od 01.07.2009, v zmysle analogie legis je možné posudzovať aj na tento prípad. Účinnosťou tohto zákona v prospech vlastníka stavby vzniklo právo zodpovedajúce vecnému bremenu, ktorého obsahom je držba a užívanie pozemku pod stavbou, vrátane práva uskutočniť stavbu (cesty) alebo zmenu stavby (cesty). Tento zákon ustanovuje náhradu formou náhradného pozemku v primeranej výmere, bonite a rovnakého druhu, ako bol pôvodný pozemok pred zastavaním. Navrhovateľ listom zo dňa 27.11.2008 navrhoval zámenu pozemkov, pričom jeho žiadosť bola žalovaným doporučená na schválenie, o čom žalobca informovaný listom zo dňa 14.04.2009. Následne žalobca listom zo dňa 07.05.2009 zaslal konečné stanovisko, v ktorom požaduje predložiť návrh kúpnej alebo nájomnej zmluvy. V zmysle § 4 zákona č. 330/1991 Zb. o pozemkových úpravách, sú pozemkové úpravy v katastrálnom území M. v štádiu prípravného konania. Žalovaný teda neporušuje zákon a ani nemá záujem udržiavať faktický stav, ktorý by bránil žalobcovi vo výkone jeho vlastníckeho práva. Žalovaný nepopiera, že došlo k zásahu do vlastníckeho práva žalobcu, avšak tento zásah nemožno pričítať na zodpovednosť žalovanému. Opravným uznesením zo dňa 28.11.2012 prvostupňový súd opravil spisovú značku rozsudku tohto súdu zo dňa 30.10.2012 na správne znenie 20C/23/2012. Ako dôvod uviedol, že v písomnom vyhotovení medzitýmneho rozsudku zo dňa 30.10.2012 došlo k chybe v písaní spisovej značky, kedy je uvedená sp. zn. 20C/169/2012, pričom správne má byť uvedená sp. zn. 20C/23/2012. Žalobca vo svojom písomnom vyjadrení navrhol napadnutý rozsudok potvrdiť. Nerozporuje tvrdenie žalovaného, že komunikácie nevlastní za účelom dosiahnutia zisku, ale k uspokojeniu verejných potrieb. V rámci občianskoprávnych vzťahov majú účastníci rovnaké postavenie a nie je možné, aby jeden z účastníkov žiadal o zvýhodnenie svojej pozície z dôvodu verejného záujmu. Tvrdenie žalovaného, že nárok na zaplatenie bezdôvodného obohatenia je v rozpore s dobrými mravmi, nemá žiadnu oporu v zákone. Nemôže byť v rozpore s dobrými mravmi, pokiaľ sa žalobca domáha toho, čo mu umožňuje Občiansky zákonník v § 451. Bezdôvodné obohatenie v danom prípade znamená, že o plnenie bez právneho dôvodu ide tiež v prípade užívania pozemkov bez náhrady, bez nájomnej zmluvy, či inej zmluvy alebo iného titulu, že príjemca takéhoto plnenia nie je schopný vrátiť ho, je povinný nahradiť bezdôvodné obohatenie vo forme peňažnej náhrady. Účelom je odčerpať prostriedky bezdôvodne sa obohacujúceho, ktoré získal na úkor iného. Výšku plnenia za užívanie cudzej veci bez právneho dôvodu je treba odvodzovať od prospechu, ktorý získal obohatený. Dobrým mravom zásadne neodporuje, keď niekto požaduje vydanie toho, čím sa na jeho úkor niekto iný bezdôvodne obohatil, alebo právo žiadať vydanie takého obohatenia priznáva priamo právny predpis a to Občiansky zákonník. Použitie korektívu „dobré mravy“ pri výkone práva za účelom dosahovania ideí spravodlivosti v konkrétnom prípade nesmie viesť k oslabeniu princípu istoty občianskoprávneho styku. Právne konanie žalovaného, ktoré užíva cudziu nehnuteľnosť bez poskytnutia primeranej náhrady, je v rozpore s dobrými mravmi. Tvrdenie, že žalobca mal v čase kúpy vedomosť o tom, že kupuje pozemky, na ktorých boli postavené komunikácie neznamená, že sa nemôže domáhať svojich práv v zmysle Občianskeho zákonníka. Poukázal v tejto súvislosti na rozsudok Krajského súdu Prešov 17Co/24/2012 a rozsudok najvyššieho súdu ČR sp. zn. 33Odo/642/2002. Podaným odvolaním nebol dotknutý výrok rozsudku označený II., ktorým bola žaloba v prevyšujúcej časti zamietnutá. V tejto časti rozsudok nadobudol právoplatnosť a tak ho nebolo možné v rámci odvolacieho konania preskúmavať. Vychádzajúc z odôvodnenia napadnutého rozsudku je možné konštatovať, že zamietnutím rozhodol prvostupňový súd o návrhu na určenie, že žalobcovi patrí právo na vydanie bezdôvodného obohatenia za konkrétne uvedené obdobie od 10.5.2007 do 11.5.2009. Keďže sa nepochybne jedná o medzitýmny rozsudok, nebol súd prvého stupňa pri jeho vyhlasovaní viazaný návrhom žalobcu a mohol, v prípade zistenia dôvodov pre jeho vyhlásenie rozhodnúť o základe veci aj inými slovami. Ani medzitýmnym rozsudkom však nemôže súd rozhodnúť v prípade existencie vady žaloby, ktorá znemožňuje konečné rozhodnutie vo veci samej. Žalobca sa podanou žalobou zo dňa 08.02.2012 domáhal uloženia povinnosti žalovanému vydať žalobcovi bezdôvodné obohatenie, výška ktorého bude určená znaleckým dokazovaním, pričom súčasne navrhol, aby súd rozhodol najskôr o základe veci samej a to tak, že určí, že žalobcovi patrí právo na vydanie bezdôvodného obohatenia zo strany žalovaného za obdobie „od 10.05.2007 do 11.05.2009“. To v podstate znamená, že prvostupňový súd zamietol návrh žalobcu na uloženie povinnosti žalovanému vydať žalobcovi bezdôvodné obohatenie za navrhované obdobie, ktorého výšku nekonkretizoval. Napadnutú časť rozsudku odvolací súd preskúmal bez opakovania, či doplňovania dokazovania vykonaného súdom prvého stupňa. V dôsledku toho je odvolací súd viazaný skutkovým stavom zisteným súdom prvého stupňa, pričom je oprávnený rozhodnúť aj bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 213 ods. 1,3,4,5 a § 214 ods. 2 O. s. p.). Pri preskúmavaní napadnutej časti rozsudku bol odvolací súd viazaný dôvodmi podaného dovolania do tej miery, že nebol oprávnený tento rozsudok preskúmavať z iných dôvodov, než ktoré boli výslovne uvedené v podanom odvolaní. Výnimku však tvoria vady konania, pokiaľ mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci samej (§ 212 ods. 1,3 O. s. p.). Po takomto preskúmaní napadnutej časti rozsudku dospel odvolací súd k záveru, že túto časť rozsudku pre vady konania, nie je možné ani potvrdiť ani zmeniť. V zmysle § 79 ods. 1 O. s. p. musí návrh na začatie súdneho konania okrem iného obsahovať opísanie rozhodujúcich skutočností, označenie dôkazov, ktorých sa navrhovateľ dovoláva a musí byť z neho zrejmé, čoho sa navrhovateľ domáha. Posledne uvedená veta sa týka aj znenia tzv. žalobného petitu, t. j. toho, čoho sa žalobca podaním takejto žaloby domáha. Tento žalobný petit musí byť úplne určitý a zrozumiteľný. Súd nemôže účastníkovi priznať iné práva, či uložiť mu iné povinnosti, než aké sú navrhované v tomto petite. Žalobný petit uvedený v konkrétnom návrhu musí súd vo svojom rozhodnutí celkom vyčerpať a nesmie ho prekročiť s výnimkami uvedenými v zákone. Žalobný petit je nezrozumiteľný alebo neurčitý v prípade takého vymedzenia práv a ním zodpovedajúcich povinností, ktoré sú formulované tak nepresne a nejasne, žeby pri prevzatí takéhoto petitu do výroku súdneho rozhodnutia to malo za dôsledok jeho materiálnu nevykonateľnosť. Takáto vada sa odstraňuje postupom upraveným v § 43 O. s. p.. Žaloba na plnenie (§80 písmeno b/ O. s. p. ) nie je presná a určitá, ak žalobca urobí výšku plnenia závislú na „úvahe súdu“, alebo na výsledku znaleckého dokazovania, ktoré by sa malo len v budúcnosti uskutočniť. Ak sa jedná o peňažité plnenie uplatnené napríklad z dôvodu náhrady škody, ale aj z dôvodu vydania bezdôvodného obohatenia, musí byť jasne a presne uvedená peňažitá čiastka, ktorú žalobca požaduje a ktorou je súd v konaní a pri rozhodovaní viazaný a od ktorej sa len výnimočne môže odchýliť v prípadoch uvedených § 153 ods. 2 O. s .p.. Ak žalobný návrh tieto náležitosti nemá, je povinnosťou súdu sa pokúsiť o odstránenie takejto vady žaloby postupom podľa § 43 O. s. p.. Pred odstránením takejto vady žaloby nemôže byť rozhodnuté o veci samej, ani o jej základe. V preskúmavanej veci podaná žaloba trpela skôr uvedenou vadou neurčitosti v dôsledku neuvedenia konkrétnej peňažitej výšky bezdôvodného obohatenia, ktoré by malo byť žalobcovi vydané. Prvostupňový súd sa nepokúsil o odstránenie vady tejto žaloby postupom podľa § 43 O. s. p. no napriek tomu rozhodol o základe veci medzitýmnym rozsudkom. V zmysle § 152 ods. 2 O. s. p. rozsudkom má byť rozhodnuté o celej prejednávanej veci. Ak to však je účelné, môže súd rozsudkom rozhodnúť najskôr o jej časti alebo len o jej základe. Medzitýmnym rozsudkom súd rozhoduje o právnom základe veci, ktorým sa vyjadruje k tomu, či žalobca má vôbec na požadované plnenie právo a v akom rozsahu. Základom veci sa rozumie posúdenie všetkých otázok, ktoré vyplývajú z uplatneného nároku s výnimkou okolností, ktoré sa týkajú len výšky nároku (plnenia). Preto pri vydaní medzitýmneho rozsudku je potrebné sa vyporiadať zo vznesenou námietkou premlčania, ale aj s obranou účastníka týkajúcou sa napríklad tvrdenia o tom, že vydanie bezdôvodného obohatenia by bolo v rozpore s dobrými mravmi. Medzitýmnym rozsudkom súd určuje, že právny základ nároku je daný, popr. v akej, hoci len v nepatrnej časti. Ak súd dospel k záveru, že žalobca nemal na požadované plnenie právo, rozsudkom žalobu zamietne. V takom prípade je rozhodnutie medzitýmnym rozsudkom vylúčené, lebo nie je splnená podmienka „účelnosti“ vyjadrená v citovanom ustanovení § 152 ods. 2 veta 2 O. s. p.. Právoplatné zamietnutie návrhu na vydanie bezdôvodného obohatenia v preskúmavanej veci by malo za dôsledok neúčelnosť vyhlásenia medzitýmneho rozsudku o danosti základu nároku žalobcu. V tejto súvislosti nie je podstatné, ako je rozsudok označený, teda či súd ho označil, ako medzitýmny rozsudok, ale rozhodujúce je znenie výroku rozsudku. Pre tzv. medzitýmny rozsudok je typické, že vo výroku vysloví len to, že napr. „nárok je vo svojom právnom základe opodstatnený“, popr. aj to, že by výroková časť takéhoto rozsudku obsahovala aj výrok, že o výške nároku a trovách konania bude rozhodnuté v konečnom rozsudku. Medzitýmny rozsudok súd môže no nemusí vydať, lebo zákon ponecháva posúdenie účelnosti takéhoto postupu na úvahe súdu. Ak súd dôvody pre postup podľa § 152 ods. 2 O. s. p. považuje za dané, môže vydať medzitýmny rozsudok bez návrhu účastníkov. Pokiaľ účastník podá návrh na vydanie medzitýmneho rozsudku a súd nemieni jeho návrhu vyhovieť, nevydáva o tom osobitné rozhodnutie, ba dokonca sa s týmto návrhom nemusí ani vyporiadať v odôvodnení rozhodnutia vo veci samej. Právoplatné rozhodnutie súdu o čiastočnom zamietnutí návrhu na vydanie medzitýmneho rozsudku nevylučuje, aby súd, tým istým rozhodnutím rozhodol, že nárok žalobcu na vydanie bezdôvodného obohatenia je daný. V preskúmavanej veci bol podaný návrh na vyhlásenie medzitýmneho rozsudku a takýto rozsudok v navrhovanom znení bol aj vyhlásený. Odvolaním bol napadnutý medzitýmny rozsudok, teda rozhodnutie súdu o základe vecí. Podmienkou je však, aby podaná žaloba spĺňala požiadavky stanovené v § 79 ods. 1 O.s.p. aspoň do tej miery, aby bolo možné pokračovať v konaní. Iný výklad by mohol viesť, tak ako v preskúmavanej veci k obchádzaniu povinnosti žalobcu zaplatiť súdny poplatok za podanú žalobu v rozsahu a za podmienok stanovených v z. č. 71/1992 Zb.. Zamietnutie návrhu na časové ohraničenie danosti základu pre vydanie bezdôvodného obohatenia predpokladá také skutkové zistenia, na základe ktorých je základ nároku daný bez časového ohraničenia. Takýto záver z doposiaľ vykonaného dokazovania nemožno vyvodiť. Z týchto dôvodov odvolací súd v súlade s § 221 ods. 1 písmeno f/, h/ O. s. p. zrušil rozsudok súdu prvého stupňa, ktorým bolo rozhodnuté len o základe prejednávanej veci. Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje na odôvodnenie uznesenia Ústavného súdu SR sp. zn. I.ÚS 369/2011-22 zo dňa 28.08.2011, ktorý si zase osvojil odôvodnenie rozsudku Krajského súdu v Prešove sp. zn 15Co/103/2010 zo dňa 13.04.2011. Z odôvodnenia týchto rozhodnutí je možné v tejto veci aplikovať nasledovné state: „Dotknuté nehnuteľnosti neboli od právneho predchodcu žalobcu odkúpené a tieto neboli ani vyvlastnené v správnom konaní. Napriek tomu došlo k spracovaniu povrchu nehnuteľností výstavbou komunikácie. Moment prevzatia časti nehnuteľností je momentom odňatia vlastníctva bez právneho dôvodu, dôsledkom čoho je vznik bezdôvodného obohatenia. Podľa § 131 ods. 2 Občianskeho zákonníka v znení účinnom do 31.03.1983, vyvlastniť vec, ktorá je v osobnom vlastníctve, možno len dôležitom záujme spoločnosti, a to na základe zákona a za náhradu. To isté platí, ak sa má osobné vlastníctvo k veci trvale obmedziť“. „... Právny predchodca žalovaného nepostupoval v súlade s citovaným ustanovením a dopustil sa obmedzenia vlastníckeho práva v rozpore so zákonom, ak nehnuteľnosti, na ktorých zriadil komunikácie, pred výstavbou nevyvlastnil alebo neodkúpil za náhradu. Prevzatie nehnuteľnosti bez právneho dôvodu tvorí právny základ pre vydanie bezdôvodného obohatenia. Ten, na úkor koho obohatenie vzniklo, teda subjektom vecne aktívne legitimovaným pre uplatnenie nároku, je v danom prípade osoba, ktorej vlastníctvo bolo odňaté. Takýmto subjektom sú právni predchodcovia žalobcu a nie žalobca, ktorý nehnuteľnosti nadobudol kúpou v roku 2007 už z existujúcimi komunikáciami. Subjektom pasívne legitimovaným na vydanie bezdôvodného obohatenia za bezprávne odňatie nehnuteľnosti je ten, kto sa takéhoto protiprávneho konania dopustil. K protiprávnemu odňatiu nehnuteľnosti došlo vo vzťahu k pôvodným vlastníkom. Pritom vydanie bezdôvodného obohatenia je možné žiadať len od subjektu, ktorému zákon ukladal povinnosť vydať protihodnotu nehnuteľnosti, či už z titulu vyvlastnenia alebo kúpy. V konaní bolo preukázané, že k odňatiu nehnuteľnosti a výstavbe komunikácii došlo v 70- tych rokoch príslušnými štátnymi orgánmi a teda len vo vzťahu k štátu mohlo dôjsť k bezdôvodnému obohateniu, výška ktorého predstavuje nevyplatenú sumu - náhradu za vyvlastnenie alebo kúpu zastavanej nehnuteľnosti“. „... Druhou časovou rovinou vzniku bezdôvodného obohatenia je celé obdobie neoprávneného užívania. Počas neho bol obmedzený výkon vlastníckych oprávnení, medzi ktoré patrí aj právo vec užívať, s vecou nakladať, teda oprávnenie vlastníka určovať ďalší právny osud veci. Ochrana vlastníctva garantovaná Ústavou SR, ako aj Listinou základných práv a slobôd (článok 11 ods. 1) spočíva v tom, že sa vlastníkovi poskytne a súčasne aj trvale garantuje právna istota, že vlastnícke právo k veci sa nemôže obmedziť alebo využiť bez právneho dôvodu... Žalobca v predmetnom konaní si uplatňoval právo na vydanie bezdôvodného obohatenia ako jedno z oprávnení vlastníka. Ide o nárok, ktorého priznanie by však bolo vo vzťahu k žalobcovi v rozpore s dobrými mravmi. Rozpor s dobrými mravmi je potrebné vidieť v širších súvislostiach, teda aj v okolnostiach, za akých došlo k získaniu vlastníctva žalobcom. V čase kúpy nehnuteľnosti ... bol žalobca dostatočne oboznámený zo stavom nehnuteľnosti v prírode, o čom svedčí článok... zmluvy. Hoci sa dolu uvádza, že na nehnuteľnostiach neviazne žiadne dlhy ani vecné bremená, je v tejto časti formuláciou nezodpovedajúcu skutočnému (hoci nie právnemu) stavu. Ak žalobca prehlásil, že pozná stav predávaných nehnuteľností, vedel, že sa na nich nachádzajú stavby, ktoré neboli predmetom zmluvy. Žalobca preto konal v úmysle získať následne finančné výhody. To, že žalobca kupoval zaťažené nehnuteľnosti, svedčí aj nízka cena nehnuteľností... v lukratívnej časti mesta. Žalobca tak už pri kúpe nehnuteľnosti získal určité finančné „zadosťučinenie“. ...odvolací súd si dovolí poukázať opäť na skutočnosť, že žalobca nadobudol predmetné nehnuteľnosti v roku 2007, teda v čase, kedy mu boli známe tak faktické, ako aj právne vzťahy k predmetným nehnuteľnostiam, teda o zaťažení nehnuteľnosti vedel. Ku kúpe nehnuteľnosti napriek tomu pristúpil bez výhrad. Za daného stavu by nebolo spravodlivé poskytnúť žalobcovi súdnu ochranu spočívajúcu v priznaní bezdôvodného obohatenia... Pri posúdení nárokov v zmysle § 135c Občianskeho zákonníka odvolací súd uvádza, že ustanovenie § 135c Občianskeho zákonníka rieši postup pri vyporiadavaní vzťahov pri stavbe zriadenej na cudzom pozemku, pričom poradie toho vyporadania je záväzné. Žalobca sa v predmetnom konaní nedomáhal odstránenia stavby, resp. jej prikázania do jeho vlastníctva v prípade neúčelnosti odstránenia stavby. V odvolaní poukazuje hneď na tretí spôsob usporiadania vzťahov medzi vlastníkom pozemku a vlastníkom stavby (v preskúmavanej veci by sa tak stalo v podanej žalobe) s tým, že pod pojem „aj iného usporiadania“, podriadil zaplatenie bezdôvodného obohatenia zodpovedajúceho nájmu nehnuteľností“. Žalobu na vydanie bezdôvodného obohatenia môže vlastník pozemku zastavaného komunikáciou úspešne podať na súde len za podmienky, že nevznikol iný právny dôvod, na základe ktorého sa môže vlastník pozemku domáhať ochrany svojho vlastníckeho práva a že vlastníkovi stavby nevzniklo právo bezplatného trvalého užívania zastavaného pozemku. Pritom je treba rozlišovať práva vzniklé tomu vlastníkovi pozemku, ktorému bol pozemok zastavaný stavbou komunikácie a medzi právami vlastníka, ktorý odkúpil už zastavaný pozemok s obmedzeným rozsahom vlastníckych práv. Pokiaľ pôvodnému vlastníkovi vzniklo právo na vydanie bezdôvodného obohatenia, finančnú náhradu v období predo dňom 01.07.2009 za neužívanie pozemkov pod stavbou komunikácie možno priznať terajšiemu vlastníkovi pozemku len za podmienok a v rozsahu stanovenom v § 3 ods. 1 a § 135a Občianskeho zákonníka, pokiaľ vlastníkovi stavby nevzniklo iné, časovo neobmedzené právo užívať pozemky zastavané touto stavbou. Nakoľko prvostupňový súd v napadnutom rozsudku rozhodol, že o trovách prvostupňového konania bude rozhodnuté samostatným uznesením po právoplatnom skončení konania vo veci samej, rozhodne o náhrade trov odvolacieho konania súd prvého stupňa v súlade s § 124 ods.4 O. s. p.. Toto rozhodnutie prijal odvolací senát Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3 : 0 (§ 3 ods. 9 Zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch). Poučenie: Proti tomuto uzneseniu nie je odvolanie prípustné.