Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Prešov Spisová značka: 6CoE/54/2015 Identifikačné číslo súdneho spisu: 8213204591 Dátum vydania rozhodnutia: 29. 06. 2015 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Peter Straka ECLI: ECLI:SK:KSPO:2015:8213204591.1
Uznesenie Krajský súd v Prešove v exekučnej veci oprávneného Československá obchodní banka, a.s., Radlická 333/150, 150 57 Praha 5, IČ: 00001350, Česká republika, zast. Mgr. Petrom Olejárom, usadeným euroadvokátom so sídlom Bratislava, Mikulášska 29, proti povinnému S. J., nar. XX.X.XXXX, bytom H. XX, zast. JUDr. Vierou Mulikovou, advokátkou so sídlom Bardejov, Stöcklova 21, pre vymoženie 225 347,50 Kč s prísl., o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Bardejov č.k. 10Er 278/2013-33 zo dňa 5.3.2015 jednohlasne takto
r o z h o d o l :
I. P o t v r d z u j e sa uznesenie vo výroku o zastavení exekúcie.
II. M e n í sa uznesenie vo výroku o trovách konania tak, že náhrada trov konania sa účastníkom nepriznáva.
o d ô v o d n e n i e :
Okresný súd Bardejov (ďalej len „prvostupňový súd“) napadnutým uznesením zastavil exekúciu a zaviazal oprávneného nahradiť povinnému trovy exekúcie pozostávajúce z trov právneho zastúpenia vo výške 573,24 Eur na účet právnej zástupkyne povinného JUDr. Viery Mulikovej, do 3 dní od právoplatnosti uznesenia.
Rozhodnutie o zastavení exekúcie odôvodnil tým, že u povinného zistil nemajetnosť od roku 2010, ktorá do roku 2014 pretrváva, nie je u neho ani v súčasnosti ani do budúcna predpoklad nadobudnutia takého majetku, z ktorého by bolo možné uspokojiť pohľadávku oprávneného. Predmetná exekúcia bola zastavená z dôvodu, že majetok povinného nestačí ani na úhradu trov exekúcie, a preto znáša trovy oprávnený. Trovy právneho zastúpenia oprávneného predstavujú sumu 573,24 Eur, ktorú sumu je oprávnený povinný nahradiť povinnému.
Proti tomuto uzneseniu podal včas odvolanie oprávnený vyjadrujúc nesúhlas so zastavením exekúcie. Je si vedomý navýšenia trov exekúcie, napriek tomu trvá na pokračovaní exekúcie. Situáciu, kedy by mal po zastavení exekúcie pre nemajetnosť povinného hradiť trovy exekúcie, považoval za absurdnú. Navrhol, aby odvolací súd napadnuté uznesenie zrušil a vec vrátil prvostupňovému súdu na ďalšie konanie.
Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“) prejednal vec podľa § 212 O.s.p., bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru, že odvolanie je čiastočne dôvodné.
Podľa § 57 ods. 1 písm. h) zákona č. 233/1995 Z.z. Exekučného poriadku (ďalej len „EP“) exekúciu súd zastaví, ak majetok povinného nestačí ani na úhradu trov exekúcie.
Predmetné zákonné ustanovenie obsahuje dôvod pre zastavenie exekúcie, a to nemajetnosť povinného, ktorá má vychádzať zo zistení predovšetkým súdneho exekútora a ktorá má za následok vznik povinnosti oprávneného na náhradu trov exekúcie podľa § 203 ods. 2 EP. Súd v súlade s týmto zákonným ustanovením je povinný skúmať, či sú preukázané dôvody na zastavenie exekúcie podľa tohto zákonného ustanovenia.
Prvostupňový súd nezostal pasívny a preskúmal existenciu dôvodov preukazujúcich nemajetnosť povinného. Rozhodnutie exekučného súdu je vydané za preukázania splnenia podmienok pre zastavenie exekúcie. Preskúmal skutočnosti uvádzané súdnym exekútorom a zistil, že povinný nie je evidovaný ako vlastník nehnuteľnosti, ako vlastník alebo držiteľ motorového vozidla, nie je evidovaný ako poistenec v Sociálnej poisťovni a nepoberá žiadne dávky sociálneho poistenia. Nevlastní žiaden hnuteľný majetok. Nie je samostatne zárobkovou činnou osobou. Povinný je evidovaný na Úrade práce, sociálnych vecí a rodiny Bardejov ako uchádzač o zamestnanie. Za takto zisteného skutkového stavu sa i odvolací súd stotožňuje so záverom o nemajetnosti povinného. Navyše tento záver oprávnený žiadnym spôsobom v podanom odvolaní nespochybnil.
Vykonané dokazovanie potvrdilo úplnú nemajetnosť povinného a tá predstavuje zákonný dôvod na zastavenie exekúcie.
Na základe uvedeného odvolací súd v zmysle ust. § 219 ods. 1, 2 O.s.p. uznesenie vo výroku o zastavení exekúcie ako správne potvrdil.
Podľa § 251 ods. 4 O.s.p. na výkon rozhodnutia a exekučné konanie podľa osobitného predpisu sa použijú ustanovenia predchádzajúcich častí, ak tento osobitný predpis neustanovuje inak. Rozhoduje sa však vždy uznesením.
Podľa § 150 ods. 1 prvej vety O.s.p., ak sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa, nemusí súd výnimočne náhradu trov konania celkom alebo sčasti priznať.
Odvolací súd konštatuje, že rozhodovanie o trovách konania je vnútorne jednotnou procesnoprávnou otázkou, nebolo potrebné účastníkov konania poučiť v zmysle ustanovenia § 213 ods. 2 OSP o možnom právnom posúdení veci aj podľa ustanovenia § 150 ods. 1 O.s.p. (obdobne viď uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky z 8. 12. 2011, č. k. II. ÚS 563/2011-14).
Tam, kde zákon nemôže byť natoľko kazuisticky, aby postihol celú rozmanitosť života, dotvára sa právo sudcovským výkladom. Priestor preto dáva aj cit. ust. § 150 O.s.p.
Aplikácia tohto ustanovenia prichádza do úvahy v prípadoch, keď sú naplnené predpoklady na priznanie náhrady trov konania, avšak súd dospeje k záveru, že sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa, pre ktoré náhradu trov celkom alebo sčasti neprizná. Účelom tohto náhradového ustanovenia je odstránenie tvrdostí pri náhrade trov konania, ktoré by nastali, ak by sa plne presadila zásada úspešnosti pri tejto náhrade trov konania, alebo aj tým, že by bolo uloženie povinnosti oprávneného nahradiť trovy konania povinnému neprimerane prísne.
Odvolací súd zastáva názor, že ust. § 150 ods. 1 O.s.p. o nepriznaní či zmoderovaní trov konania je aplikovateľné aj v exekučnom konaní (§ 251 ods. 4 O.s.p.).
Uvedený záver podporil i Ústavný súd Slovenskej republiky vo veci II. ÚS 31/04:
„Článok 20 ods. 1 ústavy ustanovuje, že každý má právo vlastniť majetok, ale súčasne určuje, že vlastnícke právo všetkých vlastníkov má rovnakú zákonnú ochranu. Podľa čl. 1 Dodatkového protokolu "Každá fyzická alebo právnická osoba má právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva".
Do pojmu majetok patria veci, práva a pohľadávky. Ústavný súd preto považuje náhradu trov konania, ktorá patrí súdnemu exekútorovi po zastavení súdnej exekúcie, za majetok, ktorý sa nadobúda právoplatným výrokom všeobecného súdu o jeho priznaní. Tento nárok požíva v celom rozsahu ochranu
podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a podľa čl. 1 Dodatkového protokolu, pretože náhrada trov konania je nesporne pohľadávka účastníka konania voči inému účastníkovi konania, ktorá je dokonca nútene vymožiteľná ako každý peňažný nárok.
Pohľadávka na náhradu trov konania musí byť účastníkovi priznaná v celom zákonom upravenom rozsahu vrátane dane z pridanej hodnoty, ak účastník zo sumy priznanej náhrady je povinný podľa platného zákona o dani z pridanej hodnoty zaplatiť túto daň. Z tohto dôvodu je potrebné, aby všeobecný súd ústavne súladným spôsobom interpretoval zákonom ustanovené predpoklady na priznanie náhrady trov konania, čo je osobitne dôležité v prípadoch, v ktorých nejednoznačné znenie navzájom súvisiacich zákonov (Občiansky súdny poriadok, Exekučný poriadok, zákon o dani z pridanej hodnoty) pripúšťajú viaceré výklady a výsledky interpretácie.
Pri tomto výklade je potrebné venovať pozornosť zmyslu a účelu inštitútu náhrady trov konania. Výklad náhrady trov konania nesmie obmedzovať, resp. brániť v reálnom uplatnení základného práva zaručeného v čl. 20 ods. 1 ústavy a v čl. 1 Dodatkového protokolu. Zmyslom a účelom náhrady trov konania v konaní pred všeobecným súdom (vrátane pred exekučným súdom) je poskytnúť úspešnému účastníkovi alebo účastníkovi, ktorému to priamo priznáva zákon (v tomto prípade sa súdny exekútor považuje za účastníka konania pre ten úsek konania, v ktorom sa rozhoduje o jeho nároku na náhradu trov konania) náhradu tých trov konania, ktoré vo vecnej a časovej súvislosti s konaním musel alebo bude musieť nepochybne zaplatiť, pričom by ich nemusel zaplatiť, ak by tu nebolo konanie pred všeobecným súdom. Výnimky z tohto pravidla musí ustanoviť zákon (čl. 46 ods. 4 a čl. 51 ods. 1 ústavy). Aj tieto výnimky sa musia uplatňovať len za splnenia všetkých zákonom ustanovených podmienok a skôr reštriktívne, napr. takou výnimkou je nepriznanie náhrady trov konania podľa § 150 OSP.“
Aplikácia ustanovenia § 150 O.s.p. pri rozhodovaní o trovách konania prichádza do úvahy v prípadoch, keď sú naplnené všetky predpoklady na priznanie trov konania, avšak súd dôjde k záveru, že sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa, pre ktoré náhradu trov celkom alebo sčasti neprizná. Musí však ísť o celkom výnimočný prípad, ktorý musí byť v rozhodnutí aj náležite odôvodnený. Výnimočnosť môže spočívať tak v okolnostiach danej veci, ako aj v okolnostiach na strane účastníkov konania. Pri posudzovaní okolností hodných osobitného zreteľa treba prihliadať na osobné, majetkové, zárobkové a iné pomery všetkých účastníkov konania, a tiež na okolnosti, ktoré viedli účastníkov k uplatneniu práva na súde a ich postoj v konaní. Nepriznanie náhrady trov konania musí zodpovedať zvláštnym okolnostiam konkrétneho prípadu a jedným z rozhodujúcich hľadísk je aj to, aby sa takéto rozhodnutie nejavilo ako neprimeraná tvrdosť voči účastníkovi a aby neodporovalo dobrým mravom.
Ustanovenie § 150 O.s.p. nie je možné považovať za predpis, ktorý by zakladal jeho voľnú možnosť aplikácie (v zmysle svojvôle), ale ide o ustanovenie, podľa ktorého je súd povinný skúmať, či v prejednávanej veci neexistujú zvláštne okolnosti hodné osobitného zreteľa, ku ktorým je potrebné pri stanovení povinnosti nahradiť trovy konania výnimočne prihliadnuť. Ustanovenie § 150 O.s.p. preto nie je možné vykladať tak, že je naň možné prihliadnuť kedykoľvek bez zreteľa na základné zásady rozhodovania o trovách konania.
Len výnimočne nemusí súd účastníkovi, ktorému vzniklo právo na náhradu trov konania priznať uplatnené trovy konania. Môže tak urobiť podľa ustanovenia § 150 O.s.p., podľa ktorého ak sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa, nemusí súd náhradu trov konania celkom alebo sčasti priznať. Zo slovného znenia uvedeného zákonného ustanovenia vyplýva, že má súdu umožniť, aby pri rozhodovaní o náhrade trov konania mohol prihliadnuť k zvláštnostiam jednotlivých konkrétnych prípadov a má slúžiť k odstráneniu neprimeranej tvrdosti. Úvaha súdu, že ide o výnimočný prípad a či sú dané dôvody hodné osobitného zreteľa, musí vychádzať z posúdenia všetkých okolností konkrétnej veci. Pri skúmaní existencie podmienok hodných osobitného zreteľa je potrebné prihliadať v prvom rade k majetkovým, sociálnym, osobným a ďalším pomerom všetkých účastníkov konania a je potrebné vziať do úvahy nielen pomery toho, kto by mal trovy konania zaplatiť, ale je nutné zohľadniť aj dopad takéhoto rozhodnutia najmä na majetkové pomery oprávneného účastníka. Významnými z hľadiska aplikácie § 150 O.s.p. sú tiež okolnosti, ktoré viedli k uplatneniu nároku (práva) na súde, postoj účastníkov v priebehu konania a pod.
Zákon explicitne nevypočítava, ktoré okolnosti sú relevantné do takej miery, že môžu predstavovať dôvod na nepriznanie náhrady trov konania. Judikatúra považuje za nepostačujúci na aplikáciu § 150
O. s. p. len všeobecný záver hodnotiaci dopad rozhodnutia o určitom druhu nároku (porov. R 34/1982, R 23/1989).
Rozhodujúcim pre potreby rozhodovania o náhrade trov konania bude preto zistenie, či možno od povinného, ktorý má právo na náhradu trov konania (§ 142 ods. 1 O.s.p.; jeho obrana o nemajetnosti sa ukázala ako úspešná), spravodlivo žiadať, aby si náklady vzniknuté v súvislosti s predmetným konaním hradil sám.
Občianske súdne konanie je jednou zo záruk zákonnosti, pod ktorou treba rozumieť právnu istotu pri aplikácii práva súdom, a to v rozsahu zabezpečujúcom naplnenie spravodlivej ochrany subjektívnych práv účastníkov konania v zmysle článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v súlade s právom na spravodlivý súdny proces zaručeným článkom 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ktorým je Slovenská republika viazaná.
Z procesného hľadiska je súd povinný svojou činnosťou zabezpečiť výkon spravodlivosti tak, aby nedošlo k jej odopretiu (§ 1, 3 O.s.p.).
Odvolací súd zastáva názor, že by nebolo spravodlivé priznať povinnému, ktorý hoci je nemajetný, právo na náhradu trov konania, ktoré mal platiť svojmu právnemu zástupcovi voči oprávnenému, ktorý v dôsledku zastavenia exekúcie pre nemajetnosť nedosiahol vymoženie svojej právoplatne priznanej pohľadávky. Opačný výklad považuje odvolací súd za neprípustný, navyše príkro odporujúci dobrým mravom a spravodlivému súdnemu konaniu. Je to predovšetkým povinný, ktorý svoj dlh nesplnil.
Oprávnený nebol v odvolacom konaní úspešný v celom rozsahu a tomu zodpovedá i výrok o trovách odvolacieho konania (§ 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s ust. § 142 ods. 2 O.s.p.).
Majúc na zreteli uvedené odvolací súd zmenil postupom podľa § 220 O.s.p. napadnuté uznesenie vo výroku o trovách konania tak, že náhrada trov konania sa účastníkom nepriznáva.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.