Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Prešov Spisová značka: 2S/43/2014 Identifikačné číslo súdneho spisu: 8014200640 Dátum vydania rozhodnutia: 07. 12. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Katarína Morozová Nemcová ECLI: ECLI:SK:KSPO:2016:8014200640.4 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Prešove sudkyňou JUDr. Katarínou Morozovou Nemcovou v právnej veci žalobcov 1/ Miroslawa Stanislawa Žurowského - ART MEDIA so sídlom vo Svidníku, Bardejovská 220/2, 089 01 Svidník, IČO: 45 902 402, 2/ F. V. F.ńa, nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom D. V. XXX, XX XXX D., Poľská republika, právne zastúpených JUDr. Dušanom Remetom, advokátom so sídlom v Prešove, Masarykova 2, 080 01 Prešov, proti žalovanej Sociálnej poisťovni ústredie v Bratislave, ul. 29. augusta č. 8, 813 63 Bratislava, o preskúmanie zákonnosti postupu a rozhodnutia žalovanej zo dňa 21. februára 2014 č.: XX- X/XXXX-BA v spojení s prvostupňovým rozhodnutím Sociálnej poisťovne B.y M. na základe žaloby takto r o z h o d o l : Žalobu z a m i e t a . Náhradu trov konania účastníkom n e p r i z n á v a. o d ô v o d n e n i e : 1. Včas podanou žalobou sa žalobca domáhal zrušenia napadnutého rozhodnutia žalovanej uvedeného v úvodnej časti rozsudku, v spojení s prvostupňovým rozhodnutím Sociálnej poisťovne pobočka M., vrátenia veci žalovanej na ďalšie konanie a priznania trov konania z dôvodu, že obidve rozhodnutia považuje žalobca za nezákonné. 2. Žalobca v žalobe citoval bod 8, 11, 15, 17, čl. I písm. a), čl. 11 bod 3 písm. a), čl. 13 bod 3 Základného nariadenia, ako aj ustanovenie § 11 ods. 1 Zákonníka práce, § 4 a § 210 ods. 1, 2 Zákona o sociálnom poistení. Rozhodnutia správnych orgánov sú podľa žalobcu nezákonné s poukazom na princíp tzv. dobrej správy. V rozhodnutí žalovanej sú skutočnosti, ktoré neboli predmetom dokazovania v prvostupňovom konaní a neboli súčasťou zisteného skutkového stavu. Podľa žalobcu rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu nebolo vydané v zákonnej lehote a je nepreskúmateľné. Zároveň argumentoval žalobca tým, že bol porušený princíp rovnakého zaobchádzania. Kontrola, ktorá bola vykonaná v sídle zamestnávateľa bola nezákonná. Na základe týchto skutočností bolo vydané aj prvostupňové rozhodnutie správnym orgánom. Zároveň poukázal žalobca na rozpor postupu správneho orgánu a príručky ohľadom tzv. uplatniteľnej legislatívy, pričom citoval príslušné podstatné časti tejto príručky - právnych predpisov, ktorá bola vypracovaná podľa judikatúry Súdneho dvora EÚ. 3. V závere žaloby žalobca argumentoval tým, že spĺňa všetky kritéria, podľa ktorých je možné u neho vyhodnotiť splnenie podmienky registrovaného miesta podnikania - administratívni pracovníci pracujú v SR, sú tu uzatvárané zmluvy s obchodnými partnermi a pracovné zmluvy so zamestnancami. Zároveň je tu sídlo, ktoré určuje jeho podnikateľskú politiku a jeho prevádzkové záležitosti, vykonávajú sa tu hlavne finančné funkcie vrátane bankových prevodov a v SR sa uskutoční aj nábor zamestnancov. Na základe týchto skutočností má žalobca za preukázané, že uplatniteľnou legislatívou pre sociálne zabezpečenie jeho zamestnancov je legislatíva SR. Na základe uvedených skutočností žiadal rozhodnutie žalovanej v spojení s prvostupňovým rozhodnutím zrušiť a vec vrátiť žalovanej na ďalšie konanie. 4. K podanej žalobe sa písomným stanoviskom zo dňa 13.06.2014 vyjadrila žalovaná, ktorá s poukazom na dôvody vydaného rozhodnutia žalovanej v spojení s prvostupňovým rozhodnutím navrhla žalobu ako nedôvodnú zamietnuť. 5. Krajský súd uznesením pod sp. zn. 2S/43/2014-27 zo dňa 02.12.2014 pribral do konania účastníka správneho konania F. V. F.ńa, nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom D. V. XXX, XX XXX D., B. republika podľa § 250 ods. 1 O.s.p. 6. S poukazom na predložené plnomocenstvo zo dňa 10.12.2014 právnym zástupcom JUDr. Dušanom Remetom dňa 12.01.2015 na zastupovanie žalobcu F. V. F.ńa a návrh na vstup ako účastníka konania zo dňa 16.02.2015 súd uznesením pod sp. zn. 2S/43/2014 - 34 zo dňa 11.03.2015 pripustil vstup do konania na strane žalobcu ako žalobcu v 2/ rade F. V. F.ńa, bytom B. republika podľa § 92 ods. 1 O.s.p. 7. Z administratívneho spisu predloženého žalovanou mal súd za jednoznačne preukázané, že Sociálna poisťovňa pobočka M. ako správny orgán príslušný podľa § 178 ods. 1 písm. a) bod I zákona č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení v spojení s ustanovením § 210 ods. 1 citovaného zákona vydala dňa 03.10.2013 pod č. XXXX-XX/XXXX-SK rozhodutie, ktorým pánovi F. V. F.ńovi, nar. XX.XX.XXXX nevzniklo povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti ako zamestnancovi zamestnávateľa Miroslawa Stanislawa Žurowského - ART MEDIA od 01.12.2010 podľa slovenskej legislatívy. 8. Výrok rozhodnutia prvostupňový správny orgán odôvodnil citáciou ustanovenia § 4 ods. 1, § 14 ods. 1 písm. a), § 15 ods. 1 písm. a), § 19 ods. 1 a 3, § 20 zákona č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení, ako aj príslušných článkov základného nariadenia a vykonávacieho nariadenia (čl. 13 ods. 1). Zároveň uviedol v závere svojho rozhodnutia, že poľská inštitúcia ZUS v súlade s čl. 16 ods. 2 vykonávacieho nariadenia, ktorého prílohou je potvrdenie o právnych predpisoch sociálneho zabezpečenia, ktoré sa vzťahujú na držiteľa podľa Nariadenia EÚ 883/04 a 987/09, podľa ktorých pán F.. F.ń od 01.12.2010 do 30.04.2011 podlieha právnym predpisom sociálneho zabezpečenia B. republiky. Sociálna poisťovňa ústredie s uplatňovaním legislatívy B. republiky súhlasí. Vzhľadom na uvedenú skutočnosť pánovi F. V. F.ńovi nevzniklo povinné poistenie ako zamestnancovi zamestnávateľa Miroslaw Stanislaw Žurowski - ART MEDIA od 01.12.2010 podľa slovenskej legislatívy a preto správny orgán rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti rozhodnutia. 9. O odvolaní žalobcu v 1/ rade rozhodla sociálna poisťovňa ústredia ako odvolací orgán podľa § 218 ods. 2 Zákona o sociálnom poistení tak, že odvolanie žalobcu v 1/ rade zamietla a prvostupňové rozhodnutie Sociálnej poisťovne pobočky M. č. XXXX-XX/XXXX-SK zo dňa 03.10.2013 potvrdila. 10. Žalovaná vo svojom rozhodnutím poukázala na rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu, ako aj na dôvody v odvolaní žalobcu v 1/ rade ako zamestnávateľa. Ako odvolací orgán preskúmala napadnuté rozhodnutie v celom rozsahu a dospela k záveru, že bolo vydané v súlade s príslušnom právnou úpravou. Citovala príslušné ustanovenia Zákona o sociálnom poistení, ako aj jednotlivých článkov Základného nariadenia a Vykonávacieho nariadenia, pričom poukázala na to, že na účely správneho vykonávania správneho nariadenia a vykonávacieho nariadenia z rozhodnutia správnej komisie pre koordináciu systémov sociálneho zabezpečenia č. H5 z 18.03.2010 o spolupráci v boji proti podvodom a omylom v rámci Nariadenia rady č. 883/2004 a 987/2009 vyplýva, že orgány a inštitúcie členských štátov spolupracujú v oblasti boja proti podvodom a omylom. Pritom zdôraznila, že jej bola doručená informácia poľskej inštitúcie sociálneho zabezpečenia ZUS Varšava, že v posledných rokoch vznikli firmy, ktoré sprostredkuvávajú pre poľských samostatných podnikateľov zamestnanie na úväzok v iných členských štátoch. V mnohých prípadoch cieľom tejto činnosti nie je výkon zamestnania na pracovnú zmluvu mimo hraníc Poľskej republiky, ale vyhýbanie sa plateniu odvodov na sociálne zabezpečenie ZUS z podnikateľskej činnosti, ktorú vykonávajú v Poľskej republike. V súvislosti s posúdením uplatniteľnej legislatívy za účelom správneho vykonávania koordinačných nariadení bola inštitúcia sociálneho zabezpečenia ZUS oprávnená požadovať preukázanie relevantných skutočností na určenie uplatniteľnej legislatívy a súvzťažne sociálna poisťovňa, ktorá je príslušná inštitúcia na uplatnenie určujúcej legislatívy na území SR bola povinná rozhodujúce skutočnosti preskúmať. Zároveň poukázala žalovaná na to, že dňa 14. marca. 2013 vykonala Sociálna poisťovňa pobočka M. kontrolu na preverenie registrovaného sídla účastníka konania a reálneho výkonu činnosti zamestnancov účastníka konania na území SR. Podľa záznamu z pracovného stretnutia pobočky Sociálnej poisťovne a R.. W. F., ako zástupcu žalobcu bolo preukázané, že na adrese sa spravujú prevádzkové záležitosti spoločnosti, uchovávajú sa účtovné doklady a z tohto miesta sú tiež vykonávané finančné transakcie, teda z H.j XXX, M., kde ma kanceláriu R.. W. F.. Zamestnávateľ riadi svoju činnosť prevažne z miesta svojho trvalého bydliska a to je Poľská republika. Predmetom činnosti je doručovanie letákov a prieskum verejnej mienky podľa objednávky zmluvných partnerov. Fond pracovného času zamestnancov je určený pracovnou zmluvou obvykle 5 až 10 dní za mesiac. 11. Z výsledkov kontroly vyplýva, že sídlo účastníka konania uvedené vo výpise zo živnostenského registra nespĺňa základné kritéria registrovaného sídla spoločnosti. Na základe uvedených skutočností odvolací orgán dospel k záveru, že zamestnancovi účastníka povinné nemocenské, povinné dôchodkové a povinné poistenie v nezamestnanosti na území SR v období od 01.12.2010 nevzniklo. Na základe uvedených skutočností vydala Sociálna poisťovňa pobočka M. rozhodnutie v súlade so zákonom a keďže v danom prípade zamestnancovi účastníka nevzniklo povinné poistenie, nemohol byť povinne sociálnej poistený podľa Slovenskej legislatívy ani ku dňu 30.04.2011, ktorý účastník konania v registračnom liste odhláške deklaroval ako dátum zániku poistenia zamestnanca. Na základe uvedených skutočností po obstaraní podkladov pre rozhodnutie, ktoré je vecou organizačnej zložky sociálnej poisťovne mal odvolací orgán za to, že pobočka sociálnej poisťovne vzhľadom na uvedené skutočnosti rozhodla správne. 12. Krajský súd pôvodne preskúmal napadnuté rozhodnutia podľa § preto rozhodnutia prvostupňového správneho orgánu žalovaná ako zákonné potvrdila.. rozhodla vo veciach sociálneho p250j ods. 1 O.s.p. v rozsahu a z dôvodov uvedených v žalobe a jednohlasne v senáte dospel k záveru, že žaloba žalobcu v 1/ rade nie je dôvodná a zároveň dospel k záveru, že konanie o žalobe žalobcu v 2/ rade vzhľadom na nedodržanie lehoty uvedenej v ustanovení § 250d ods. 2 O.s.p. ako neskoro podanú žalobu je potrebné konanie zastaviť. 13. Proti rozsudku Krajského súdu v Prešove 2S/43/2014-39 zo dňa 17. apríla 2015 podali odvolanie žalobcovia v 1/ a 2/ rade, o ktorom NS SR rozhodol uznesením pod sp. zn. 7Sžso/47/2015 dňa 29. septembra 2016 tak, že rozsudok prvostupňového súdu zrušil a vec mu vrátil za ďalšie konanie, pričom vyslovil vo veci právny názor, ktorým je správny súd viazaný. 14. Od 01. júla 2016 nadobudol účinnosť zákon č. 162/2015 Správny súdny poriadok, podľa ktorého správny súd postupoval v tomto konaní. 15. Podľa § 491 ods. 1 S.s.p., ak nie je ďalej ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté podľa piatej časti Občianskeho súdneho poriadku predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. 16. Podľa § 491 ods. 2 S.s.p., právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Ak sa tento zákon použije na konania začaté predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, nemožno uplatňovať ustanovenia tohto zákona, ak by boli v neprospech žalobcu, ak je ním fyzická osoba alebo právnická osoba. 17. Podľa § 23 ods. 2 písm. b) S.s.p., o správnych žalobách v sociálnych veciach rozhoduje sudca správneho kolégia. 18. Predmetom preskúmania sú rozhodnutia a postup správnych orgánov v zmysle ustanovení § 199 a nasledujúcich S.s.p. 19. V súlade s právnym názorom najvyššieho súdu správny súd uznesením zo dňa 01. decembra 2016 sp. zn. 2S/43/2016-70 zamietol návrh žalobcu v 2/ rade o vstup do konania podľa § 92 O.s.p. a ďalej konal súd so žalobcom v 2/ rade ako s účastníkom konania v zmysle uznesenia o pribratí podľa § 250 ods. 1 O.s.p. 20. Vo veci bol nariadený termín pojednávania na deň 07.12.2016, kedy súd konal v neprítomnosti žalobcov v 1/ a 2/ rade, ako aj zástupkyne žalovanej, preskúmal opätovne rozhodnutia správnych orgánov a vo veci samej rozhodol, pričom sa riadil právnym názorom vysloveným v uznesení 7Sžso/47/2015 zo dňa 29. septembra 2016. 21. Ako vyplýva z obsahu administratívneho spisu je nepochybné, že od vstupu Slovenskej republiky do Európskej únie, od 1.5.2004 sa v oblasti sociálneho zabezpečenia uplatňujú koordinačné nariadenia, Nariadenie Rady (EHS) č. 1408/71 zo 14.6.1971 o uplatňovaní systémov sociálneho zabezpečenia na zamestnané osoby, samostatne zárobkovo činné osoby a členov ich rodín pohybujúcich sa v rámci spoločenstva v znení neskorších zmien a doplnkov a jeho vykonávacie nariadenie Rady (EHS) č. 574/1972 z 21.3.1972. Od 1.5.2010 sa uplatňujú nové koordinačné nariadenia, Nariadenie (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004 z 29.4.2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia v znení Nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 988/2009 zo 16.9.2009 (ďalej len „základné nariadenie“) a vykonávacie nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 987/2009 zo 16.9.2009, ktorým sa vykonáva nariadenie č. 883/2004 (ďalej len „vykonávacie nariadenie“). Od 28.6.2012 nadobudlo účinnosť Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 465/2012 z 22.05.2012, ktorým sa mení a dopĺňa nariadenie (ES) č. 883/2004 Z.z. o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia a nariadenie (ES) č. 987/2009, ktorým sa stanovuje postup vykonávania nariadenia (ES) č. 883/2004. 22. Pravidlá určujúce uplatniteľnú legislatívu ustanovené v hlave II. základného nariadenia majú za úlohu zabezpečiť, aby sa na fyzickú osobu nevzťahovali legislatívy dvoch alebo viacerých členských štátov, v ktorých vykonávajú činnosť, resp. aby nedošlo k situácii, že sa na nich nebude vzťahovať legislatíva žiadneho členského štátu. 23. V súvislosti s pravidlom uplatniteľnej legislatívy len jedného členského štátu, základné nariadenie v článku 13 stanovuje, ktorým právnym predpisom podlieha osoba vykonávajúca činnosti v dvoch alebo viacerých členských štátoch. 24. Podľa článku 13 (1) (a) Základného nariadenia osoba, ktorá zvyčajne vykonáva činnosť ako zamestnanec v dvoch alebo viacerých členských štátoch podlieha právnym predpisom členského štátu bydliska, ak podstatnú časť svojej činnosti vykonáva v tomto členskom štáte. 25. Podľa článku 13 (3) Základného nariadenia osoba, ktorá zvyčajne vykonáva činnosť ako zamestnaná osoba a činnosť ako samostatne zárobkovo činná osoba v odlišných členských štátoch, podlieha právnym predpisom členského štátu, v ktorom vykonáva činnosť ako zamestnanec, alebo ak vykonáva takúto činnosť v dvoch alebo viacerých členských štátoch, právnym predpisom určeným v súlade s článkom 13 (1) Základného nariadenia. 26. Na účely správneho vykonávania základného nariadenia a vykonávacieho nariadenia z rozhodnutia správnej komisie pre koordináciu systémov sociálneho zabezpečenia č. H5 z 18.3.2010 o spolupráci v boji proti podvodom a omylom v rámci Nariadenia Rady (ES) č. 883/2004 a Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 987/2009 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia vyplýva, že orgány a inštitúcie členských štátov spolupracujú v oblasti boja proti podvodom a omylom. Na zabezpečenie riadneho vykonávania základného nariadenia sú príslušné orgány a inštitúcie členských štátov na základe článku 76 základného nariadenia povinné navzájom spolupracovať, vzájomne sa informovať o relevantných skutočnostiach, poskytovať svoje služby a komunikovať medzi sebou. Ak príslušná inštitúcia v mieste bydliska dotknutej fyzickej osoby, ktorá žiada o určenie uplatniteľnej legislatívy, nadobudne pochybnosti ohľadom určenia uplatniteľnej legislatívy, môže tieto pochybnosti riešiť len spôsobom určeným v článku 6, 15 a 16 vykonávacieho nariadenia, ktoré prikazujú obrátiť sa na inštitúciu iného členského štátu (v danom prípade miesta výkonu práce). Príslušné inštitúcie bezodkladne poskytujú alebo si medzi sebou vymieňajú všetky údaje nevyhnutné pre stanovenie a určenie práv a povinností osôb, na ktoré sa uplatňuje základné nariadenie. Odovzdávanie údajov sa spravidla uskutočňuje prostredníctvom inštitúcií príslušných na určenie uplatniteľnej legislatívy v členskom štáte. 27. Sociálnej poisťovni bola doručená informácia poľskej inštitúcie sociálneho zabezpečenia ZUS Varšava, že v posledných rokoch vznikli firmy, ktoré sprostredkovávajú pre poľských samostatných podnikateľov zamestnanie na úväzok v iných členských štátoch. V mnohých prípadoch cieľom tejto činnosti nie je výkon zamestnania na pracovnú zmluvu mimo hraníc Poľskej republiky, ale vyhýbanie sa plateniu odvodov na sociálne zabezpečenie ZUS z podnikateľskej činnosti, ktorú vykonávajú v Poľskej republike. 28. V súvislosti s posúdením uplatniteľnej legislatívy, za účelom správneho vykonania koordinačných nariadení, bola inštitúcia sociálneho zabezpečenia ZUS Varšava oprávnená požadovať preukázanie relevantných skutočností na určenie uplatniteľnej legislatívy a súvzťažne Sociálna poisťovňa, ktorá je príslušná inštitúcia na uplatnenie určujúcej legislatívy na území Slovenskej republiky, bola povinná rozhodujúce skutočnosti preskúmať. Posúdiť vznik poistného vzťahu v právnom zmysle môže len orgán, ktorý je v mieste vykonávania práce oprávnený určovať uplatniteľnú legislatívu, v danom prípade Sociálna poisťovňa. 29. Jedným z rozhodujúcich faktorov na určenie miesta výkonu činnosti a teda aj na posúdenie a určenie príslušnosti k právnym predpisom sociálneho zabezpečenia je určenie registrovaného sídla alebo miesta podnikania. Uvedené vyplýva z „Praktickej príručky -právne predpisy“, ktorá sa vzťahuje na zamestnancov v Európskej únii, Európskom hospodárskom priestore a vo Švajčiarsku, a ktorá sa uplatňuje v rámci celej Európskej únie. Cieľom tejto príručky je poskytnúť rozličným praktickým a administratívnym úrovniam, ktoré sa podieľajú na realizácii konkrétnych ustanovení Spoločenstva, platný pracovný nástroj, ktorý má pomôcť inštitúciám, zamestnávateľom a občanom v danej oblasti pri určovaní, právne predpisy ktorého členského štátu sa uplatňujú za daných okolností. 30. Sociálna poisťovňa, pobočka N., kontrolou zistila, že skutočná adresa zamestnávateľa je virtuálnou adresou. Spoločné stretnutia účastníka konania so splnomocneným vedúcim podniku zahraničnej osoby R.. W. F. sa konajú na adrese CS. XXX, M., (K. L.). Na uvedenej adrese sa nachádza kancelária splnomocneného vedúceho podniku zahraničnej osoby R.. F.. Účtovné doklady, pracovné zmluvy, obchodné zmluvy, korešpondencia, objednávky, faktúry sa uchovávajú na adrese splnomocnenca R.. W. F.. Predmetom činnosti je doručovanie letákov podľa objednávok zmluvných partnerov. Žalobca v 1/ rade riadi spoločnosť z miesta svojho trvalého bydliska B. D. XXB, XXX XX B. D., B. republika. Práce boli prideľované zamestnancom ústnou formou, t. j. žalobca v 1/ rade oslovil potrebný počet zamestnancov a pridelil im prácu, určil im miesto a spôsob výkonu práce bez časového ohraničenia. Skutočné miesto výkonu zamestnancov nebolo možné jednoznačne určiť, pretože práca bola viazaná na objednávku, ktorá nebola vopred plánovaná. 31. Na základe kontroly dospel prvostupňový správny orgán, ako aj žalovaná k záveru, že sa nepodarilo preukázať reálny výkon činností zamestnancov žalobcu v 1/ rade na území Slovenskej republiky, ani splnenie podmienok na určenie miesta podnikania. 32. Žalobca v 1/ rade pokiaľ v žalobe tvrdí, že správne orgány v preskúmavaných veciach nedodržali zákonný postup, rozhodnutia sú nezákonné, arbitrárne, pričom v žalobe okrem nedodržania zákonnej 60-dňovej lehoty na vydanie napadnutých rozhodnutí neuviedol žiadne porušenie jeho subjektívnych práv. Súd uvedené nevyhodnotil ako dôvody na zrušenie rozhodnutia správnych orgánov, pretože pri preskúmavaní zákonnosti a postupu správneho orgánu súd prihliadne len na tie vady konania pred správnym orgánom, ktoré mohli mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia. Zrušením žalobou napadnutých rozhodnutí len z tohto dôvodu by žalobca v 1/ rade nedosiahol priaznivejšie rozhodnutie vo veci. 33. Občiansky súdny poriadok v ustanovení § 250b ods. 1 pôvodne upravoval, že žaloba musí byť podaná do dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia správneho orgánu v poslednom stupni, pokiaľ osobitný zákon neustanovuje inak. Zmeškanie lehoty nemožno odpustiť. Namietaná nezákonnosť postupu a rozhodnutí žalovanej, bez uvedenia konkrétnych porušení subjektívnych práv žalobcu v 1/ rade, je pre rozhodnutie vo veci irelevantná. Je nesporné, že žalobca ako zamestnávateľ platil povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti. 34. V tejto súvislosti súd poukazuje na tú skutočnosť, že Zákon o sociálnom poistení č. 461/2003 Z. z. v ustanovení §145 ods. 1 upravuje, že Sociálna poisťovňa je povinná vrátiť poistné, ktoré bolo zaplatené bez právneho dôvodu fyzickej osobe alebo právnickej osobe povinnej odvádzať poistné alebo jej právnemu nástupcovi do 30 dní od a/ zistenia tejto skutočnosti Sociálnou poisťovňou alebo b/doručenia písomnej žiadosti fyzickej alebo právnickej osoby povinnej odvádzať poistné alebo jej právneho nástupcu. Podľa ods. 3 tohto ustanovenia - právo na vrátenie poistného sa premlčí do desiatich rokov od posledného dňa kalendárneho mesiaca, v ktorom bola platba uvedená v odseku 1 a 2 a zúčtovaná na účet Sociálnej poisťovne v Štátnej pokladnici. Podľa ods. 4 tohto ustanovenia, poistné, ktoré je Sociálna poisťovňa povinná vrátiť, sa použije na zápočet pohľadávky Sociálnej poisťovne voči fyzickej osobe alebo právnickej osobe povinnej odvádzať poistné alebo voči jej právnemu nástupcovi. 35. Vzhľadom na vyššie citované zákonné ustanovenia rozhodnutiami sociálnej poisťovne nemohlo byť zasiahnuté do majetkovej sféry žalobcu v 1/ rade. Z obsahu žaloby naopak vyplýva, že žalobca v 1/ rade namieta iné porušenie ako svojich subjektívnych práv a to porušenie práv zamestnanca (žalobcu v 2/ rade). 36. Za nedôvodnú považuje súd aj námietku žalobcu, že Sociálna poisťovňa pobočka N., ani žalovaná neboli oprávnené vykonať v predmetnej veci kontrolu vo vzťahu k reálnemu výkonu zamestnania zamestnancami žalobu v 1/ rade. 37. Zákon (č. 461/2003 Z. z.) v tretej časti v ustanoveniach § 172 až § 225 upravuje konanie vo veciach sociálneho poistenia. Podľa § 172 ods. 2, v konaní vo veciach sociálneho poistenia a vo veciach starobného dôchodkového sporenia v rozsahu upravenom týmto zákonom rozhoduje o právach a povinnostiach účastníkov právnych vzťahov sociálneho poistenia a účastníkov právnych vzťahov starobného dôchodkového sporenia v rozsahu upravenom týmto zákonom Sociálna poisťovňa. Podľa ustanovenia § 172 ods. 5, predmetom nedávkového konania je rozhodovanie o vzniku, prerušení a zániku sociálneho poistenia v sporných prípadoch, o poistnom v sporných prípadoch, príspevku na starobné dôchodkové sporenie v sporných prípadoch, o pokute, penále, povolení splátok dlžných súm poistného, príspevku na starobné dôchodkové sporenie, pokuty, penále a o zaradení zamestnávateľa do nebezpečnostnej triedy. 38. Tretia časť zákona súčasne v ustanovení § 195 ods. 1 až 3 upravuje, že organizačná zložka Sociálnej poisťovne pred vydaním rozhodnutia postupuje tak, aby presne a úplne zistila skutočný stav veci, a na ten účel obstará potrebné podklady na rozhodnutie. Podkladom na rozhodnutie sú najmä podania, návrhy a vyjadrenia účastníkov konania, dôkazy, čestné vyhlásenia, ako aj skutočnosti všeobecne známe alebo známe organizačnej zložke Sociálnej poisťovne z jej činnosti. Organizačná zložka Sociálnej poisťovne pri posudzovaní veci objasňuje rovnako dôkladne všetky rozhodujúce skutočnosti bez ohľadu na to, či svedčia v prospech, alebo v neprospech účastníkov konania. 39. Dokazovanie vo veciach sociálneho poistenia upravuje § 196 v ods. 1 až 7, konkrétne v odseku 1 tak, že dôkazom je všetko, čo môže prispieť k zisteniu a objasneniu skutočného stavu veci, najmä výpovede účastníkov konania a vyjadrenia účastníkov konania a svedkov, odborné posudky, znalecké posudky, správy, listiny, vyjadrenia a potvrdenia iných fyzických osôb a právnických osôb. Netreba dokazovať skutočnosti všeobecne známe alebo známe skutočnosti z činnosti Sociálnej poisťovne. Podľa ods. 2, organizačná zložka Sociálnej poisťovne môže ako dôkaz použiť výpoveď svedkov, ktorých pred výpoveďou poučí o ich povinnosti vypovedať pravdivo a nič nezamlčať a o právnych následkoch nepravdivej výpovede. Podľa ods. 7 tohto ustanovenia, organizačná zložka Sociálnej poisťovne hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz osobitne a všetky dôkazy vo vzájomnej súvislosti. 40. Z ustanovenia § 196 ods. 1 zákona vyplýva jednoznačne široká definícia dôkazu, a teda zákon nevylučuje, aby Sociálna poisťovňa v rámci dokazovania nevykonala šetrenie za účelom zistenia skutočného stavu veci a na základe takto zisteného stavu veci vo veci rozhodla. 41. Okrem toho súd poukázal aj na oprávnenie (povinnosť) Sociálnej poisťovne vykonávať potrebné šetrenia v zmysle základného nariadenia a vykonávacieho nariadenia, keďže v zmysle čl. 76 (4) základného nariadenia, inštitúcie a osoby, na ktoré sa vzťahuje toto nariadenie, majú povinnosť vzájomného informovania a spolupráce, aby sa zabezpečilo riadne vykonávanie tohto nariadenia. Ak príslušná inštitúcia v mieste bydliska dotknutej osoby, ktorá žiada o určenie uplatniteľnej legislatívy nadobudne pochybnosti ohľadom určenia uplatniteľnej legislatívy, môže tieto pochybnosti riešiť len spôsobom určeným v čl. 6, 15, 16 vykonávacieho nariadenia, ktoré prikazuje obrátiť sa na inštitúciu iného členského štátu. 42. Za nedôvodnú považuje súd aj námietku žalobcu v 1/ rade, že bola porušená zásada dvojinštančnosti konania, pretože z obsahu predloženého administratívneho spisu je nepochybné, že žalovaná vo veci nerozhodovala na základe iných dôkazov ako tých, ktoré boli zistené pred vydaním prvostupňového rozhodnutia, pričom je notoricky známou skutočnosťou, že prvostupňové a odvolacie konanie tvoria jeden celok. Rozhodnutie žalovanej je len podrobnejšie skutkovo a právne odôvodnené. Takýto postup žalovanej umožňuje § 218 ods. 1 zákona, podľa ktorého odvolací orgán preskúma napadnuté rozhodnutie v celom rozsahu. Ak je to nevyhnutné, doterajšie konanie doplní, prípadne zistené nedostatky odstráni. 43. K námietke žalobcu v 1/ rade vo vzťahu k prejudikovaniu rozhodnutí v Oznámení žalovanej príslušnému orgánu Poľskej republiky a retroaktivite súd konštatuje, že žalobca v 1/ rade v žalobe nenamietal v súvislosti s uvedenými námietkami porušenia konkrétneho právneho predpisu, ktorý by správnym orgánom takýto postup zakazoval, a aké jeho subjektívne práva boli porušené. Vo vzťahu k žalobcovi v 2/ rade prvostupňový správny orgán nerozhodol ani retroaktívne. 44. Po preskúmaní rozhodnutí správnych orgánov z dôvodov uvedených v žalobe súd dospel k záveru, že vo vzťahu k žalobcovi v 1/ rade subjektívne práva žalobcu porušené neboli, pretože v žalobe je namietané porušenie subjektívnych práv žalobcu v 2/ rade, postup žalovanej bol v súlade so zákonom, preto žalobu žalobcov podľa § 190 S.s.p.. ako nedôvodnú zamietol. 45. Z obsahu predloženého administratívneho spisu vyplýva, že rozhodnutie žalovanej bolo žalobcovi v 2/ rade doručené dňa 03.03.2014, u žalobcu v 2/ rade začala dvojmesačná lehota na podanie žaloby plynúť dňa 03.03.2014 a uplynula dňa 03.05.2014. U žalobcu v 2/ rade nadobudlo uznesenie krajského súdu zo dňa 02. decembra 2014, ktorým podľa § 250 ods. 1 O.s.p. do konania pribral ako účastníka konania dňa 30.12.2014. Lehota na podanie žaloby bola zmeškaná. V tejto súvislosti súd uvádza, že lehota žalobcu v 2/ (dva mesiace odo dňa doručenia rozhodnutia žalovanej) nemôže byť zachovaná ani pri argumentácii, že zamestnávateľ (žalobca v 1/ rade) a zamestnanec (žalobca v 2/ rade) sú nerozluční spoločníci, pretože z hmotnoprávnych ustanovení zákona č. 461/2003 Z. z. nevyplývajú pre žalobcu v 1/ rade a žalobcu v 2/ rade rovnaké práva a povinnosti. 46. Podľa čl. 11 ods. 1 Nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady 833/2004 z 29. apríla 2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia (ďalej len „základné nariadenie“) osoby, na ktoré sa toto nariadenie vzťahuje, podliehajú právnym predpisom len jedného členského štátu. 47. Podľa § 11 ods. 3 písm. a) základného nariadenia s výhradou článkov 12 až 16 osoba vykonávajúca činnosť ako zamestnanec alebo samostatne zárobkovo činná osoba v členskom štáte podlieha právnym predpisom tohto členského štátu. 48. Podľa čl. 13 ods. 1 písm. a) základného nariadenia účinného do 27.06.2012 osoba, ktorá zvyčajne vykonáva činnosť ako zamestnanec v dvoch alebo viacerých členských štátoch podlieha právnym predpisom členského štátu bydliska, ak takáto osoba vykonáva podstatnú časť svojej činnosti v tomto členskom štáte, alebo ak zamestnaná vo viacerých podnikoch, alebo ju zamestnáva viacero zamestnávateľov, ktorým registrované sídlo alebo miesto podnikania je v odlišných členských štátoch. 49. Podľa čl. 13 ods. 3 základného nariadenia osoba ktorá zvyčajne vykonáva činnosť ako zamestnaná osoba a činnosť ako samostatne zárobkovo činná osoba v odlišných členských štátoch, podlieha právnym predpisom členského štátu, v ktorom vykonáva činnosť ako zamestnanec, alebo ak vykonáva takúto činnosť v dvoch alebo viacerých členských štátoch, právnym predpisom určeným v súlade s odsekom 1. 50. V zmysle citovaných článkov a v zmysle obsahu rozhodnutí správnych orgánov súd dospel k záveru, že pri súbehu poistení, v ktorých sa nachádza cezhraničný prvok je nevyhnutné určiť uplatniteľnú legislatívu, ktorá sa bude vzťahovať na dotknutú sobou, v súlade so základným a vykonávacím nariadením, ktoré koordinujú sociálne zabezpečenie. 51. Z administratívneho spisu je zrejmé, že Poľská inštitúcia ZUS v Jasle v súlade s článkom 16 (2) nariadenia (ES) č. 987/2009 informovala dňa 07.12.2012 v liste č. 130000/A1/12/2012/UBS, ktorého prílohou bolo aj Potvrdenie o právnych predpisoch sociálneho zabezpečenia, ktoré sa vzťahujú na držiteľa podľa Nariadenia EÚ 883/04 a 987/09 (PD A1), že p. F. V. F. od 01.12.2010 do 30.04.2011 podlieha právnym predpisom sociálneho zabezpečenia Poľskej republiky. Sociálna poisťovňa, ústredie s uplatňovaním legislatívy Poľskej republiky súhlasí. Vzhľadom na uvedenú skutočnosť pánovi F. V. F. nevzniklo povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti ako zamestnancovi zamestnávateľa Miroslava M. Žurowski, ART -MEDIA od 01.12.2010 podľa slovenskej legislatívy. 52. V súvislosti s posúdením uplatniteľnej legislatívy požiadala inštitúcia sociálneho zabezpečenia ZUS Varšava o preukázanie relevantných skutočností na určenie uplatniteľnej legislatívy a žalovaná, ako príslušná inštitúcia na ručenie uplatniteľnej legislatívy na území Slovenskej republiky, tieto rozhodujúce skutočnosti preskúmala. Posúdenie vzniku poistného vzťahu v právnom zmysle patrí do kompetencie orgánu, ktorý je v mieste vykonávania práce oprávnený určovať uplatniteľnú legislatívu, t. j. do kompetencie žalovanej. 53. Z administratívneho spisu ďalej vyplýva, že na území Slovenskej republiky bola vykonávaná kontrola so zameraním na preverenie reálneho výkonu činnosti zamestnancov v období od 01.12.2010 do 11.03.2013. Sociálna poisťovňa, pobočka M. vykonala u žalobcu 1/ kontrolu dňa 12.03.2013. 54. Na základe výsledkov kontroly dospel súd k záveru, že sídlo žalobcu 1/ uvedené vo výpise z obchodného registra nespĺňa základné kritéria sídla spoločnosti a zároveň súd konštatoval, že žalobca 1/ síce predložil formálne doklady, ako pracovnú zmluvu, mzdový list, výplatné pásky a evidenciu dochádzky, ale nepredložil doklady preukazujúce reálny výkon práce žalobcu 2/, z ktorých by bolo zrejmé, že žalobca 2/ vykonával prácu na určenom mieste. 55. Vzhľadom na uvedené, správny súd konštatoval, že jednou z rozhodujúcich skutočností na určenie miesta výkonu činnosti, a teda aj na posúdenie určenie príslušnosti k právnym predpisom sociálneho zabezpečenia je určenie registrovaného sídla alebo miesta podnikania. Ak osoba pracujúca vo viacerých členských štátoch nevykonáva podstatnú časť činnosti v členskom štáte bydliska, uplatňujú sa právne predpisy členského štátu, v ktorom má zamestnávateľ registrované sídlo alebo miesto podnikania. Síce termín registrované sídlo alebo miesto podnikania v základnom alebo vykonávacom nariadení nie je vymedzený, Súdny dvor na základe prípadu Planzer Luxembourg Sarl C-73/06 vypracoval termíny, na základe ktorých je možné určiť registrované sídlo alebo miesto podnikania zamestnávateľa. Podľa názoru Súdneho dvora určenie miesta sídla hospodárskej činnosti predpokladá zohľadnenie súhrnu faktorov, medzi ktorými sa v prvom rade nachádza sídlo, miesto ústredia, miesto stretnutia riadiacich osôb spoločnosti a miesto, obvykle totožné, v ktorom sa rozhoduje o všeobecnej podnikovej politike. Ďalšie faktory ako napríklad bydlisko riadiacich osôb, miesto podnikania valného zhromaždenia, miesto uloženia právnych a účtovných dokumentov a miesto hlavného priebehu finančných činností, najmä bankových sa môžu zohľadniť tiež. 56. S poukazom na vyššie uvedené správny súd ďalej dospel k záveru, že registrované sídlo alebo miesto podnikania môžu byť teda uznané po splnení určitých podmienok. Tieto kritéria skúma inštitúcia v zmieste bydliska na základe dostupných informácii alebo v úzkej spolupráci s inštitúciou v členskom štáte, kde má zamestnávateľ registrované sídlo alebo miesto podnikania. V rámci skúmania predmetných skutočností je potrebné preukázať miesto, kde má zamestnávateľ registrované sídlo a správu, dĺžku obdobia od zriadenia zamestnávateľa v členskom štáte, počet administratívnych zamestnancov pracujúcich v sídle, miesto, kde je uzatvorená väčšina zmlúv a pod. V prípade, že zamestnávateľ nespĺňa podmienky registrácie sídla alebo miesta podnikania, nemôže sa na zamestnancov uplatňovať legislatíva štátu, v ktorom má zamestnávateľ registrované sídlo alebo miesto podnikania, čo je vzhľadom na výsledky kontroly aj tento prípad. 57. Po preskúmaní administratívneho spisu správny súd zároveň konštatoval, že nebolo preukázané, že by žalovaná pri určení uplatniteľnej legislatívy postupovala inak k občanom Poľskej republiky ako k iným fyzickým osobám s bydliskom v iných členských štátoch Európskej únie. 58. Vzhľadom na uvedené skutočnosti a výsledky kontroly preverenia reálneho výkonu činnosti zamestnancov vykonanej u zamestnávateľa (žalobcu 1/) na základe ktorej nebolo preukázané, že žalobca 2/ reálne vykonával činnosť ako zamestnanec na území SR a preto žalobca 2/ nemôže podliehať slovenským právnym predpisom podľa čl. 13 ods. 3 základného nariadenia, má správny súd za preukázané, že žalovaná, ako aj prvostupňový správny orgán dospeli k správnemu záveru, že F.f F. od 01.12.2010 do 30.04.2011 podlieha právnym predpisom sociálneho zabezpečenia Poľskej republiky. 59. Po preskúmaní rozhodnutí správnych orgánov z dôvodov uvedených v žalobe súd dospel k záveru, že vo vzťahu k žalobcovi v 1/ rade subjektívne práva porušené neboli, pretože v žalobe je namietané porušenie subjektívnych práv žalobcu v 2/ rade. 60. Postup žalovanej bol v súlade so zákonom, preto žalobu žalobcov podľa § 190 S.s.p. ako nedôvodnú súd zamietol. 61. O trovách konania súd s poukazom na neúspešnosť žalobcov v 1/ a 2/ rade rozhodol podľa § 167 a nasledujúcich ustanovení S.s.p. tak, že náhradu trov konania účastníkom nepriznal. Poučenie: Proti tomuto rozsudku je prípustná kasačná sťažnosť v lehote 30 dní od doručenia rozhodnutia krajského súdu, ktorú je potrebné podať na Krajský súd v Prešove (§ 443 ods. 2 písm. a/ v spojení s § 444 ods. 1 S.s.p.), a to písomne v dvoch vyhotoveniach. V kasačnej sťažnosti sa musí popri všeobecných náležitostiach (§ 57 ods. 1, 2 S.s.p.) uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 S.s.p. sa podáva (sťažnostné body) a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti (§ 445 ods. 1, 2 S.s.p.). Sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom (§ 449 ods. 1 S.s.p.). Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom, okrem prípadov podľa § 449 ods. 2 S.s.p.