Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Prešov Spisová značka: 13Scud/4/2015 Identifikačné číslo súdneho spisu: 8015201108 Dátum vydania rozhodnutia: 28. 10. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ľuboslava Mruškovičová ECLI: ECLI:SK:KSPO:2016:8015201108.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Prešove, sudkyňou JUDr. Ľuboslavy Mruškovičovej, v právnej veci žalobkyni Y. C. R., trvale bytom G. T. X/XX, U. E., D., zastúpenej V4 Legal, s.r.o., so sídlom Žilina, Tvrdého 4, proti žalovanej Sociálnej poisťovni, ústredie Bratislava, Ul. 29. augusta č. 8 - 10, za účasti F. Y. R. - Y., so sídlom E. F., C. 1, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovanej zo dňa 02. decembra 2013 číslo: XXXXX-X/ XXXX-BA takto r o z h o d o l : Zrušuje rozhodnutie Sociálnej poisťovne, ústredie Bratislava zo dňa 02. decembra 2013 číslo: XXXXX - X/XXXX - BA a vracia jej vec na ďalšie konanie. Priznáva žalobkyni právo na náhradu trov konania. o d ô v o d n e n i e : 1. Preskúmavaným rozhodnutím zo dňa 02.12.2013 rozhodla žalovaná ako príslušný odvolací orgán o odvolaní žalobkyne proti rozhodnutiu Sociálnej poisťovne, pobočky Stará Ľubovňa zo dňa 08.08.2013 č. XXX-XXXX-XX/XXXX-SL (ďalej len rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu) tak, že podľa § 218 ods. 2 zákona č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení (ďalej len zákona) odvolanie zamietla a rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu potvrdila. 2. V odôvodnení preskúmavaného rozhodnutia uviedla, že prvostupňový správny orgán rozhodol tak, že pani Y. C. R. ( žalobkyni ) nevzniklo povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkového poistenia a povinné poistenie v nezamestnanosti ako zamestnankyni u zamestnávateľa F. Y. R. - Y. od 01.12.2012 do 31.05.2013 podľa slovenskej legislatívy. 3. Proti rozhodnutiu prvostupňového správneho orgánu podala žalobkyňa ( ďalej len účastníčka konania ) v zákonom stanovenej lehote odvolanie. Napadnuté rozhodnutie bolo tiež doručené zamestnávateľovi, ktorý však odvolanie proti rozhodnutiu prvostupňového správneho orgánu nepodal. 4. Žalovaná ako odvolací orgán preskúmala napadnuté rozhodnutie v celom rozsahu a dospela k záveru, že rozhodnutie bolo vydané v súlade s príslušnou právnou úpravou. 5. V odôvodnení citovala § 4 ods. 1, § 7 ods. 1 písm. c) bod 1, § 3 ods. 1 písm. a), § 14 ods. 1 písm. a), § 15 ods. 1 písm. a), § 19 ods. 1 zákona a uviedla, že účastníčka konania bola vedená v Registri poistencov Sociálnej poisťovne ako zamestnanec zamestnávateľa F. Y. R. - Y. od 01.12.2012 do 31.05.2013. 6. Zamestnávateľ vykonával podnikateľskú činnosť na základe osvedčenia o živnostenskom oprávnení sp. č. OŽP-Z/2012/02110-00002, z 02.05.2012. V živnostenskom registri bol zamestnávateľ zapísaný pod číslom 860-20585. Vo výpise zo živnostenského registra je uvedené miesto podnikania Stará Ľubovňa, Jarmočná 1401/1 (do 18.12. 2012 - Spišská Nová Ves, Gorazdova 27/9). V registri zamestnávateľov bol zamestnávateľ: F. Y. R. - Y. vedený od 02.05. 2012 do 31.08. 2013. 7. Od vstupu Slovenskej republiky do Európskej únie sa od 01.05.2004 v oblasti sociálneho zabezpečenia uplatňujú koordinačné nariadenia, Nariadenie Rady (EHS) č. 1408/71, zo 14.06.1971 o uplatňovaní systémov sociálneho zabezpečenia na zamestnané osoby, samostatne zárobkovo činné osoby a členov ich rodín pohybujúcich sa v rámci spoločenstva v znení neskorších zmien a doplnkov a jeho vykonávacie nariadenie Rady (EHS) č. 574/1972, z 21.03.1972. 8. Od 01.05.2010 sa uplatňujú nové koordinačné nariadenia, Nariadenie (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004 z 29.04.2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia v znení nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 988/2009 zo 16.09.2009 (ďalej len „základné nariadenie“) a vykonávacie nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 987/2009 zo 16.09.2009, ktorým sa vykonáva nariadenie č. 883/2004 (ďalej len „vykonávacie nariadenie“). 9. Pravidlá určujúce uplatniteľnú legislatívu ustanovené v hlave II základného nariadenia majú za úlohu zabezpečiť, aby sa na fyzickú osobu nevzťahovali legislatívy dvoch alebo viacerých členských štátov, v ktorých vykonávajú činnosť, resp. aby nedošlo k situácii, že sa na nich nebude vzťahovať legislatíva žiadneho členského štátu. 10. Podľa článku 11 (3) (a) základného nariadenia s výhradou článkov 12 až 16 osoba vykonávajúca činnosť ako zamestnanec alebo samostatne zárobkovo činná osoba v členskom štáte podlieha právnym predpisom tohto členského štátu. 11. V súvislosti s pravidlom uplatniteľnej legislatívy len jedného členského štátu, základné nariadenie v článku 13 stanovuje, ktorým právnym predpisom podlieha osoba vykonávajúca činnosti v dvoch alebo viacerých členských štátoch. 12. Podľa článku 13 (1) základného nariadenia v znení účinnom do 27.06.2012 osoba, ktorá zvyčajne vykonáva činnosť ako zamestnanec v dvoch alebo viacerých členských štátoch podlieha: a) právnym predpisom členského štátu bydliska, ak takáto osoba vykonáva podstatnú časť svojej činnosti v tomto členskom štáte, alebo ak je zamestnaná vo viacerých podnikoch, alebo ju zamestnáva viacero zamestnávateľov, ktorých registrované sídlo alebo miesto podnikania je v odlišných členských štátoch, alebo b) právnym predpisom členského štátu, v ktorom je registrované sídlo alebo miesto podnikania podniku alebo zamestnávateľa zamestnávajúceho danú osobu, ak táto osoba nevykonáva podstatnú časť svojich činností v členskom štáte svojho bydliska. 13. Podľa článku 13 (3) základného nariadenia osoba, ktorá zvyčajne vykonáva činnosť ako zamestnaná osoba a činnosť ako samostatne zárobkovo činná osoba v odlišných členských štátoch, podlieha právnym predpisom členského štátu, v ktorom vykonáva činnosť ako zamestnanec, alebo ak vykonáva takúto činnosť v dvoch alebo viacerých členských štátoch, právnym predpisom určeným v súlade s článkom 13 (1) základného nariadenia. 14. Na účely správneho vykonávania základného nariadenia a vykonávacieho nariadenia z rozhodnutia správnej komisie pre koordináciu systémov sociálneho zabezpečenia č. H5 z 18.03.2010 o spolupráci v boji proti podvodom a omylom v rámci nariadenia Rady (ES) č. 883/2004 a Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 987/2009 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia vyplýva, že orgány a inštitúcie členských štátov spolupracujú v oblasti boja proti podvodom a omylom. Na zabezpečenie riadneho vykonávania základného nariadenia sú príslušné orgány a inštitúcie členských štátov na základe článku 76 základného nariadenia povinné navzájom spolupracovať, vzájomne sa informovať o relevantných skutočnostiach, poskytovať svoje služby a komunikovať medzi sebou. Ak príslušná inštitúcia v mieste bydliska dotknutej fyzickej osoby, ktorá žiada o určenie uplatniteľnej legislatívy, nadobudne pochybnosti ohľadom určenia uplatniteľnej legislatívy, môže tieto pochybnosti riešiť len spôsobom určeným v článku 6, 15 a 16 vykonávacieho nariadenia, ktoré prikazujú obrátiť sa na inštitúciu iného členského štátu (v danom prípade miesta výkonu práce). Príslušné inštitúcie bezodkladne poskytujú alebo si medzi sebou vymieňajú všetky údaje nevyhnutné pre stanovenie a určenie práv a povinností osôb, na ktoré sa uplatňuje základné nariadenie. Odovzdávanie údajov sa spravidla uskutočňuje prostredníctvom inštitúcií príslušných na určenie uplatniteľnej legislatívy v členskom štáte. 15. Sociálnej poisťovni bola doručená informácia poľskej inštitúcie sociálneho zabezpečenia ZUS Varšava, že v posledných rokoch vznikli firmy, ktoré sprostredkovávajú pre poľských podnikateľov zamestnanie na úväzok v iných členských štátoch. V mnohých prípadoch cieľom tejto činnosti nie je výkon zamestnania na pracovnú zmluvu mimo hraníc Poľskej republiky, ale vyhýbanie sa plateniu odvodov na sociálne zabezpečenie ZUS z podnikateľskej činnosti, ktorú vykonávajú v Poľskej republike. 16. V súvislosti s posúdením uplatniteľnej legislatívy, za účelom správneho vykonania koordinačných nariadení, bola inštitúcia sociálneho zabezpečenia ZUS Varšava oprávnená požadovať preukázanie relevantných skutočností na určenie uplatniteľnej legislatívy a súvzťažne Sociálna poisťovňa, ktorá je príslušná inštitúcia na uplatnenie určujúcej legislatívy na území Slovenskej republiky, bola povinná rozhodujúce skutočnosti preskúmať. Posúdiť vznik poistného vzťahu v právnom zmysle môže len orgán, ktorý je v mieste vykonávania práce oprávnený určovať uplatniteľnú legislatívu, v danom prípade Sociálna poisťovňa. 17. Kontrolu so zameraním na preverenie reálneho výkonu činnosti zamestnancov na území Slovenskej republiky v období od 02.05. 2012 do 31.01. 2013, vykonala v období od 06.03. 2013 do 13.03. 2013 Sociálna poisťovňa, pobočka Stará Ľubovňa. 18. Jedným z rozhodujúcich faktorov na určenie miesta výkonu činnosti a teda aj na posúdenie a určenie príslušnosti k právnym predpisom sociálneho zabezpečenia je určenie registrovaného sídla alebo miesta podnikania. Uvedené vyplýva z praktickej príručky Právne predpisy, ktoré sa vzťahujú na zamestnancov v Európskej únii, Európskom hospodárskom priestore a vo Švajčiarsku, a ktorá sa uplatňuje v rámci celej Európskej únie. Cieľom tejto príručky je poskytnúť rozličným praktickým a administratívnym úrovniam, ktoré sa podieľajú na realizácii konkrétnych ustanovení Spoločenstva, platný pracovný nástroj, ktorý má pomôcť inštitúciám, zamestnávateľom a občanom v danej oblasti pri určovaní, právne predpisy ktorého členského štátu sa uplatňujú za daných okolností. 19. Ak osoba pracujúca vo viacerých členských štátoch nevykonáva podstatnú časť činnosti v členskom štáte bydliska, uplatňujú sa právne predpisy členského štátu, v ktorom má zamestnávateľ alebo podnik, ktorý osobu zamestnáva, registrované sídlo alebo miesto podnikania. Termín registrované sídlo alebo miesto podnikania nie je v nariadení vymedzený. Vjudikatúre Súdneho dvora Európskej únie (ďalej len „Súdny dvor“) a v iných nariadeniach Európskej únie však existuje množstvo usmernení, ktoré možno uplatniť pri prijímaní rozhodnutia o určení miesta podnikania podniku, ktorý osobu zamestnáva. 20. Súdny dvor vypracoval na základe prípadu Planzer Luxembourg Sarl C-73/06, termíny, na základe ktorých je možné určiť registrované sídlo alebo miesto podnikania zamestnávateľa. Podľa Súdneho dvora určenie miesta sídla hospodárskej činnosti predpokladá zohľadnenie súhrnu faktorov, medzi ktorými sa v prvom rade nachádza sídlo, miesto ústredia, miesto stretnutia riadiacich osôb spoločnosti a miesto, obvykle totožné, v ktorom sa rozhoduje o všeobecnej podnikovej politike. Iné faktory, ako napríklad bydlisko riadiacich osôb, miesto konania valného zhromaždenia, miesto uloženia správnych a účtovných dokumentov a miesto hlavného priebehu finančných činností, najmä bankových, sa môžu zohľadniť taktiež. 21. Vzhľadom na uvedené je zrejmé, že registrované sídlo alebo miesto podnikania môžu byť uznané až po splnení určitých podmienok. Tieto kritéria spravidla skúma inštitúcia v mieste bydliska na základe dostupných informácií alebo v úzkej spolupráci s inštitúciou v členskom štáte, kde má zamestnávateľ registrované sídlo alebo miesto podnikania. V rámci skúmania relevantných skutočností je potrebné preukázať miesto, kde má podnik registrované sídlo a správu, dĺžku obdobia od zriadenia podniku v členskom štáte, počet administratívnych zamestnancov pracujúcich v sídle, miesto, kde je uzatvorená väčšina zmlúv s klientmi, sídlo, ktoré určuje politiku spoločnosti a prevádzkové záležitosti, miesto, kde sa vykonávajú hlavné finančné funkcie vrátane bankovníctva, miesto náboru zamestnancov, a pod. 22. Ak zamestnávateľ nespĺňa podmienky registrácie sídla alebo miesta podnikania, nemôže sa na zamestnancov uplatňovať legislatíva štátu, v ktorom má zamestnávateľ registrované sídlo alebo miesto podnikania. 23. V rámci vykonanej kontroly Sociálna poisťovňa, pobočka Stará Ľubovňa zistila, že z registrovaného sídla zamestnávateľa, t.j. C. XXXX/X, Stará Ľubovňa, zamestnávateľ neprideľuje zamestnancom prácu a neriadi spoločnosť. Zamestnávateľ riadi spoločnosť a prideľuje prácu svojim zamestnancom z adresy svojho trvalého pobytu prostredníctvom telefónu, e-mailu a skypu. Do kancelárie zamestnávateľa, nachádzajúcej sa v registrovanom sídle zamestnávateľa, označenej na poštovej schránke, nebolo zamestnancom kontroly umožnené nahliadnuť. V čase kontroly sa v priestoroch kancelárie nenachádzal žiadny zamestnanec. Zamestnávateľ konkrétne miesto výkonu práce zamestnancov neuviedol. Účtovné doklady, pracovné zmluvy, mzdová agenda, faktúry sa nachádzajú v priestoroch kancelárie účtovníčky. Z predložených pracovných zmlúv vyplýva, že pracovný pomer je dohodnutý na dobu určitú, so skúšobnou dobou v trvaní 3 mesiace. 24. V pracovných zmluvách je dohodnutý pracovný čas spravidla na 20 hodín mesačne, s priznanou mzdou za vykonanú prácu v rozpätí od 33,19 Eur do 41,00 Eur. 25. V niektorých prípadoch bola vypracovaná dohoda o zmene pracovnej zmluvy so zmenou ustanoveného pracovného času na 10 hodín týždenne. Stretnutia zamestnancov so zamestnávateľom sa v priestoroch registrovaného sídla nekonajú. 26. Podľa vyjadrenia zamestnávateľa sa stretnutia konajú v reštauráciách, baroch hoteloch a pod. Zápisnicu z týchto stretnutí zamestnávateľ nepredložil. 27. Z výsledkov kontroly vyplýva, že sídlo spoločnosti zamestnávateľa, uvedené vo výpise zo živnostenského registra. nespĺňa základné kritéria registrovaného sídla spoločnosti. 28. Kontrolou zameranou na preverenie reálneho výkonu činnosti zamestnancov na území Slovenskej republiky sa nepodarilo preukázať na základe relevantných skutočností, že na účastníčku konania sa od 01.12.2012 do 31.05.2013 vzťahuje slovenská legislatíva, a preto Sociálna poisťovňa, pobočka Stará Ľubovňa rozhodla, že účastníčke konania nevzniklo povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti od 01.12.2012 do 31.05.2013 podľa slovenskej legislatívy. Registračný list fyzickej osoby - prihláška, ktorá má deklaratórne účinky, nemôže deklarovať vznik povinného sociálneho poistenia v rozpore s koordinačnými nariadeniami Európskej únie. 29. Na základe uvedených skutočností Sociálna poisťovňa, ústredie, ako odvolací orgán, dospela k záveru, že účastníčke konania povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti na území Slovenskej republiky v období od 01.12. 2012 do 31.05. 2013 nevzniklo. 30. V súlade s článkom 13 (5) základného nariadenia sa účastníčka konania bude považovať za osobu, ktorá vykonáva všetky svoje činnosti ako zamestnanec alebo samostatne zárobkovo činná osoba a ktorá získava celý svoj príjem v členskom štáte, ktorého legislatíva bola určená v súlade so základným nariadením v spojení s vykonávacím nariadením, t.j. v Poľskej republike. 31. Konanie vo veciach sociálneho poistenia je upravené v § 172 a nasl. zákona o sociálnom poistení. Konanie vo veci vzniku, prerušenia a zániku sociálneho poistenia v sporných prípadoch je nedávkové konanie, ktoré vzhľadom na ustanovenie § 184 ods. 8 zákona o sociálnom poistení môže začať aj z podnetu organizačnej zložky Sociálnej poisťovne. 32. Podľa § 185 ods. 4 zákona o sociálnom poistení konanie, ktoré sa začína na podnet organizačnej zložky Sociálnej poisťovne, je začaté odo dňa, keď príslušná organizačná zložka Sociálnej poisťovne urobila voči účastníkovi konania prvý úkon. Zákon o sociálnom poistení však nekonkretizuje o aký úkon má ísť, a preto je možné za prvý úkon považovať aj doručenie rozhodnutia, pokiaľ Sociálna poisťovňa disponovala potrebnými a dostatočnými podkladmi pre rozhodnutie. Sociálna poisťovňa nemá podľa zákona o sociálnom poistení povinnosť, aby o začatí konania upovedomila všetkých známych účastníkov konania. Taktiež zákon o sociálnom poistení neukladá povinnosť Sociálnej poisťovni pred vydaním rozhodnutia dať možnosť vyjadriť sa účastníkovi konania k jeho podkladu í k spôsobu jeho zistenia, prípadne navrhnúť jeho doplnenie. Rovnaký právny názor vyslovil aj Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozsudku sp. zn. 7Sžso/20/2010. 33. Uvedeným postupom nebolo dotknuté právo účastníka konania navrhovať dôkazy a vyjadrovať sa k zisteným dôkazom, vzhľadom na to, že relevantné dôkazy na preukázanie skutkového stavu veci mal možnosť účastník konania uplatniť v rámci odvolacieho konania. Ak by sa na základe dôkazov a vyjadrení účastníka konania predložených v rámci odvolacieho konania preukázala nezákonnosť napadnutého rozhodnutia, prvostupňový orgán ktorý napadnuté rozhodnutie vydal, má možnosť podľa § 217 ods. 1 zákona o sociálnom poistení napadnuté rozhodnutie zrušiť, resp. nahradiť ho novým rozhodnutím vydaným v súlade s platnými právnymi predpismi. 34. Obstaranie podkladov pre rozhodnutie je vecou organizačnej zložky Sociálnej poisťovne. Organizačná zložka Sociálnej poisťovne nie je viazaná len návrhmi účastníkov konania, ale je povinná vykonať z vlastnej iniciatívy také dôkazy, ktoré môžu prispieť k presnému a úplnému zisteniu skutočného stavu veci. Organizačná zložka Sociálnej poisťovne je oprávnená rozhodnúť, ktoré dôkazy a v akom rozsahu vykoná, pričom dôkazy hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz osobitne a všetky dôkazy vo vzájomnej súvislosti, z čoho vyplýva, že je vecou organizačnej zložky Sociálnej poisťovne, či určitú skutočnosť považuje za dokázanú, či vykonané dôkazy postačujú alebo či treba vykonať dôkazy ďalšie, alebo či si treba obstarať ešte iné podklady pre rozhodnutie. 35. Včas podanou žalobou sa žalobkyňa domáhala preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovanej. V Čl. I., II. opísala skutkový stav. V Čl. III. žaloby uviedla že má za to, že rozhodnutia správnych orgánov sú nezákonné, lebo miesto podnikania zamestnávateľa žalobkyne spĺňa znaky registrovaného sídla. 36. Žalovaná na preukázanie svojich tvrdení poukazala na Praktickú príručku - Právne predpisy, ktoré sa vzťahujú na zamestnancov v Európskej únii, Európskom hospodárskom priestore a vo Švajčiarsku (ďalej len ako „Príručka“), pričom uvádza, že jedným z rozhodujúcich faktorov na určenie miesta výkonu činnosti a teda aj na posúdenie a určenie príslušnosti k právnym predpisom sociálneho zabezpečenia je určenie registrovaného sídla alebo miesta podnikania. 37. Aj napriek tomu, že Príručka má len odporúčací charakter žalobkyňa má za to, že miesto podnikania jej zamestnávateľa vo výpise zo živnostenského registra napĺňa znaky registrovaného sídla. V súvislosti s tým poukázala na skutočnosť, že riadiace osoby zamestnávateľa sa za účelom pracovných stretnutí a riešenia prevádzkových záležitostí stretávajú v mieste podnikania zamestnávateľa v Slovenskej republike, kde uchovávajú účtovné doklady, pracovné zmluvy, obchodné zmluvy a faktúry. Na základe uvedeného má za to, že miestom sídla, miestom stretnutia riadiacich osôb, miestom uloženia správnych a účtovných dokumentov a miestom hlavného priebehu finančných činností je Slovenská republika. 38. Povaha práce zamestnancov - zamestnávateľa v zmysle pracovných zmlúv si vyžaduje spravidla prácu v teréne na území Slovenskej republiky, kedy zamestnanci prenajaté priestory nevyužívajú a nepotrebujú sa v nich zdržiavať. 39. Poukázala na judikatúru Súdneho dvora Európskej Únie, konkrétne na prípad Planzer Luxembour Sarl C-73/06, podľa ktorého určenie miesta sídla hospodárskej činnosti predpokladá zohľadnenie súhrnu faktorov, medzi ktorými sa v prvom rade nachádza sídlo, miesto ústredia, miesto stretnutia riadiacich osôb spoločnosti a miesto, obvykle totožné, v ktorom sa rozhoduje o všeobecnej politike. Iné faktory, ako napríklad bydlisko riadiacich osôb, miesto konania valného zhromaždenia, miesto uloženia správnych a účtovných dokumentov a miesto hlavného priebehu finančných činností, najmä bankových sa môžu zohľadniť tiež. 40. Miesto podnikania zamestnávateľa uvedené vo výpise zo živnostenského registra spĺňa kritériá registrovaného sídla, nakoľko pri zohľadnení vyššie uvedených faktorov sú individuálne splnené kritéria tohto pojmu. 41. Žalovaná sa nedostatočne vysporiadala so skutkovým stavom a so skutočnosťami nevyhnutnými pre vydanie rozhodnutia. Obmedzila sa na všeobecné konštatovanie, že miesto podnikania zamestnávateľa uvedené vo výpise zo živnostenského registra nespĺňa základné kritéria registrovaného sídla. Žalobkyňa preto považovala postup žalovanej za postup v rozpore so zákonom. 42. V Čl. IV. žalobkyňa poukázala na skutočnosť, že v rámci kontroly na ktorú žalovaná odkazuje v odôvodnení preskúmavaného rozhodnutia predložila všetku dokumentáciu zamestnancov, ktorú od nej možno rozumne považovať, čím bolo logicky dôkazné bremeno v súvislosti s reálnym výkonom jej závislej činnosti vyčerpané. Žalobkyňa ani zamestnávateľ nie sú povinné disponovať inými dokumentmi a dôkazmi, pokiaľ to platné právne predpismi explicitne neuvádzajú. 43. V nadväznosti na uvedené dala do pozornosti rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 8Szd/1/2012, v zmysle ktorého „Zistenie porušenia povinnosti nemožno vykladať ako jednoduchú vedomosť administratívneho orgánu, resp. jeho pracovníkov, v priebehu určitého, bližšie nešpecifikovaného postupu, hoc aj neformálnu, o skutočnostiach nasvedčujúcich tomu, že došlo k porušeniu zákona. Zistenie nedostatkov musí mať podklad v určitej objektívnej skutočnosti, ktorou je práve vypracovanie protokolu“. 44. Navyše, ak by aj dotknutá inštitúcia členského štátu ( Sociálna poisťovňa ) mala za to, že osoba nevykonáva činnosť ako zamestnanec na území Slovenskej republiky, túto skutočnosť treba posudzovať z pohľadu niekoľkých ukazovateľov, ak sú k dispozícii a s ohľadom na celkovú situáciu, ktorá sa danej osoby týka, teda individuálne. Žalovaná sa len formálne vysporiadala so zisteným skutkovým stavom. Svoje rozhodnutie prakticky neodôvodnila. Paušálne upriamenie sa na ustanovenia právnych predpisov, nedôsledné vysporiadanie sa s individuálnou situáciou žalobkyne je nedostatočné a nezákonné, odporujúce požiadavke na riadne zistený skutkový stav a na riadne odôvodnenie. 45. Žalobkyňa sa stotožnila s tvrdením, že organizačná zložka Sociálnej poisťovne nie je viazaná len návrhmi účastníkov konania, ale na druhej strane je povinná vykonať z vlastnej iniciatívy také dôkazy, ktoré môžu prispieť k presnému a úplnému zisteniu skutočnému stavu. Táto povinnosť zo strany správneho orgánu splnená nebola. 46. Žalobkyňa sa stotožnila aj s tvrdením, že organizačná zložka Sociálna poisťovňa nebola viazaná len návrhmi účastníkov konania, ale bola povinná z vlastnej iniciatívy vykonať také dôkazy, ktoré mohli prispieť k presnému a úplnému zisteniu skutočného stavu. Ani túto povinnosť si správny orgán nesplnil. 47. V súvislosti s uvedeným žalobkyňa zdôraznila, že zistenie skutkového stavu veci žalovanou je nedostatočné a nemôže byť podkladom pre vydanie rozhodnutia. Ak je takéto rozhodnutie uvedeným postupom vydané, ide o nezákonné rozhodnutie. Zdôraznila, že reálne výkon činnosti zamestnanca na území Slovenskej republiky vykonávala, išlo o činnosť primárne v teréne, čo si vyžadovala povaha práce. Vzhľadom na uvedené nebolo možné reálne preveriť výkon takejto činnosti. Zdôraznila, že miesto podnikania F. Y. R. - Y. ako zamestnávateľa žalobkyne je podľa jej názoru registrovaným sídlom a teda je určujúcim pre posúdenie a určenie jej príslušnosti k právnym predpisom sociálneho zabezpečenia Slovenskej republiky. 48. V Čl. V. žaloby poukázala na procesnú vadu v konaní vedenom pred správnym orgánom spočívajúcu v tom, že žalovaná nedoručila svoje rozhodnutie žalobkyni kvalifikovaným spôsobom. V dôsledku toho jej bola odňatá možnosť uplatniť svoje práva - podať včas žalobu a domáhať sa svojich práv. Poukázala na porušenie jej práva na súdnu ochranu a inú právnu ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ktorý citovala. Poukázala aj na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 26/94 zo dňa 10.05.1994. 49. S poukazom na § 212 ods. 1 zákona sa rozhodnutie oznamuje doručením rozhodnutia ak tento zákon neurčuje inak. V nadväznosti na § 212 ods. 3 zákona zároveň platí, že rozhodnutie sa účastníkovi konania oznamuje doručením rozhodnutia do vlastných rúk alebo poštou ako doporučená zásielka, čo v danom prípade splnené nebolo. Z obsahu spisu vyplýva, že podpis na doručenke nekorešponduje s menom a priezviskom žalobkyne a teda je nesporné, že rozhodnutie žalovanej jej nebolo riadne doručené. Poukázala aj na rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Sžo/13/2011. 50. Z uvedených dôvodov, s poukazom na § 250b ods. 2 zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku ( ďalej len O.s.p. ), ktorý upravuje inštitút tzv. opomenutého účastníka a aj v zmysle ustálenej judikatúry k uvedenému ustanoveniu žiadala, aby súd v rámci predbežného šetrenia uložil žalovanej povinnosť doručiť rozhodnutie žalovanej žalobkyni a odložil vykonateľnosť rozhodnutia. Zároveň žiadala, aby súd zrušil rozhodnutie žalovanej a vrátil jej vec na ďalšie konanie. Tiež žiadala, aby jej boli nahradené trovy konania. 51. Žalovaná vo vyjadrení k žalobe zotrvala na skutkovej a právnej argumentácii uvedenej v preskúmavanom rozhodnutí a navrhla žalobu ako nedôvodnú zamietnuť. 52. Z neúčasti na pojednávaní konanom dňa 28.10.2016 sa písomne ospravedlnila a súhlasila, aby súd konal a rozhodol v jej neprítomnosti. 53. Z neúčasti na pojednávaní konanom dňa 28.10.2016 sa písomne ospravedlnil aj právny zástupca žalobkyne, tiež súhlasil, aby súd konal a rozhodol v ich neprítomnosti. 54. Ďalšia účastníčka konania F. Y. R. - Y. sa na pojednávanie nedostavila, z neúčasti sa neospravedlnila. Nevyjadrila sa ani k žalobe a k rovnopisu vyjadrenia žalovanej k žalobe, ktoré jej boli doručené spolu s predvolaním na pojednávanie dňa 10.10.2016. 55. Dňa 01.07.2016 nadobudol účinnosť zákon č. 162/2015 Z.z. Správny súdny poriadok (ďalej len S.s.p. ). 56. Podľa § 491 ods. 1 S.s.p. ak nie je ďalej ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté podľa piatej časti Občianskeho súdneho poriadku predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. 57. Podľa § 491 ods. 2 S.s.p. právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Ak sa tento zákon použije na konania začaté predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, nemožno uplatňovať ustanovenia tohto zákona, ak by boli v neprospech žalobcu, ak je ním fyzická osoba alebo právnická osoba. 58. Podľa § 23 ods. 2 písm. b) S.s.p. sudca na krajskom súde koná a rozhoduje o správnych žalobách v sociálnych veciach. 59. Vzhľadom na uvedené, aj keď konanie začalo za účinnosti O.s.p. ( t.j. doterajších právnych predpisov ), dokončí sa podľa S.s.p. a o veci rozhoduje sudca. 60. Podľa § 2 ods. 1 S.s.p. v správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo právom chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom. 61. Podľa § 177 ods. 1 S.s.p. správnou žalobou sa žalobca môže domáhať ochrany svojich subjektívnych práv proti rozhodnutiu orgánu verejnej správy alebo opatreniu orgánu verejnej správy. 62. Podľa § 199 ods. 1 písm. a) S.s.p. sociálnymi vecami sa na účely tohto zákona rozumie rozhodovanie Sociálnej poisťovne. 63. Podľa § 199 ods. 3 S.s.p. ak nie je v tejto hlave ustanovené inak, použijú sa na konanie v sociálnych veciach ustanovenia o konaní o všeobecnej správnej žalobe. 64. Podľa § 191 ods. 1 S.s.p. správny súd rozsudkom zruší napadnuté rozhodnutie orgánu verejnej správy alebo opatrenie orgánu verejnej správy, ak a) bolo vydané na základe neúčinného právneho predpisu, b) ho vydal orgán, ktorý na to nebol zo zákona oprávnený, c) vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci, d) je nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť alebo nedostatok dôvodov, e) zistenie skutkového stavu orgánom verejnej správy bolo nedostačujúce na riadne posúdenie veci, f) skutkový stav, ktorý vzal orgán verejnej správy za základ napadnutého rozhodnutia alebo opatrenia, je v rozpore s administratívnymi spismi alebo v nich nemá oporu, g) došlo k podstatnému porušeniu ustanovení o konaní pred orgánom verejnej správy, ktoré mohlo mať za následok vydanie nezákonného rozhodnutia alebo opatrenia vo veci samej. 65. Podľa § 191 ods. 4 S.s.p. ak správny súd zrušuje rozhodnutie alebo opatrenie, podľa okolností môže aj bez návrhu súčasne vysloviť, že vec sa vracia na ďalšie konanie žalovanému, prípadne orgánu verejnej správy podľa odseku 3. Ak správny súd zruší rozhodnutie alebo opatrenie, lehota na vydanie rozhodnutia alebo opatrenia v ďalšom konaní začne orgánu verejnej správy plynúť až po doručení všetkých administratívnych spisov pripojených k prejednávanej veci. 66. Podľa § 191 ods. 6 S.s.p. právnym názorom, ktorý vyslovil správny súd v zrušujúcom rozsudku, je orgán verejnej správy v ďalšom konaní viazaný. Ak orgán verejnej správy v ďalšom konaní nepostupoval v súlade s právnym názorom správneho súdu a správny súd opätovne zrušil rozhodnutie orgánu verejnej správy alebo opatrenie orgánu verejnej správy z tých istých dôvodov, môže správny súd i bez návrhu v zrušujúcom rozsudku uložiť orgánu verejnej správy pokutu. 67. S poukazom na vyššie citované zákonné ustanovenia správny súd preskúmal napadnuté rozhodnutie a konanie ktoré mu predchádzalo s tým, že podľa § 114 S.s.p. konal a rozhodol v neprítomnosti účastníkov konania, oboznámil sa s obsahom administratívneho spisu a dospel k záveru, že žaloba je dôvodná. 68. Predmetom preskúmania je rozhodnutie správneho orgánu, ktorým podľa § 178 ods. 1 písm. a) bod 1 zákona rozhodol, že žalobkyni nevzniklo povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkového poistenia povinné poistenie v nezamestnanosti ako zamestnankyni u zamestnávateľa F. Y. R. - Y. od 01.12.2012 do 31.05.2013 podľa slovenskej legislatívy. 69. Na základe odvolania žalobkyne, žalovaná podľa § 218 ods. 2 zákona odvolanie zamietla a rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu potvrdila. 70. Rozsah preskúmavacieho konania bol daný rozsahom žalobných námietok. 71. Je nepochybné, že od vstupu Slovenskej republiky do Európskej únie, od 01.05.2014 sa v oblasti sociálneho zabezpečenia uplatňujú koordinačné nariadenia, Nariadenie Rady (EHS) č. 1408/71, zo 14.6.1971 o uplatňovaní systémov sociálneho zabezpečenia na zamestnané osoby, samostatne zárobkovo činné osoby a členov ich rodín pohybujúcich sa v rámci spoločenstva v znení neskorších zmien a doplnkov a jeho vykonávacie nariadenie Rady (EHS) č. 574/1972, z 21.3.1972. Od 1.5.2010 sa uplatňujú nové koordinačné nariadenia, Nariadenie (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004 z 29.4.2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia v znení Nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 988/2009 zo 16.9.2009 (ďalej len „základné nariadenie“) a vykonávacie nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 987/2009 zo 16.9.2009, ktorým sa vykonáva nariadenie č. 883/2004 (ďalej len „vykonávacie nariadenie“). Od 28.6.2012 nadobudlo účinnosť Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 465/2012 z 22.05.2012, ktorým sa mení a dopĺňa nariadenie (ES) č. 883/2004 Z.z. o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia a nariadenie (ES) č. 987/2009, ktorým sa stanovuje postup vykonávania nariadenia (ES) č. 883/2004. 72. Pravidlá určujúce uplatniteľnú legislatívu stanovené v hlave II. základného nariadenia majú za úlohu zabezpečiť, aby sa na fyzickú osobu nevzťahovali legislatívy dvoch alebo viacerých členských štátov, v ktorých vykonávajú činnosť, resp. aby nedošlo k situácii, že sa na nich nebude vzťahovať legislatíva žiadneho členského štátu. 73. V súvislosti s pravidlom uplatniteľnej legislatívy len jedného členského štátu, základné nariadenie v článku 13 stanovuje, ktorým právnym predpisom podlieha osoba vykonávajúca činnosti v dvoch alebo viacerých členských štátoch. 74. Podľa článku 13 (1) (a) základného nariadenia osoba, ktorá zvyčajne vykonáva činnosť ako zamestnanec v dvoch alebo viacerých členských štátoch podlieha právnym predpisom členského štátu bydliska, ak podstatnú časť svojej činnosti vykonáva v tomto členskom štáte. 75. Podľa článku 13 (3) základného nariadenia osoba, ktorá zvyčajne vykonáva činnosť ako zamestnaná osoba a činnosť ako samostatne zárobkovo činná osoba v odlišných členských štátoch, podlieha právnym predpisom členského štátu, v ktorom vykonáva činnosť ako zamestnanec, alebo ak vykonáva takúto činnosť v dvoch alebo viacerých členských štátoch, právnym predpisom určeným v súlade s článkom 13 (1) základného nariadenia. 76. Na účely správneho vykonávania základného nariadenia a vykonávacieho nariadenia z rozhodnutia správnej komisie pre koordináciu systémov sociálneho zabezpečenia č. H5 z 18.3.2010 o spolupráci v boji proti podvodom a omylom v rámci Nariadenia Rady (ES) č. 883/2004 a Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 987/2009 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia vyplýva, že orgány a inštitúcie členských štátov spolupracujú v oblasti boja proti podvodom a omylom. Na zabezpečenie riadneho vykonávania základného nariadenia sú príslušné orgány a inštitúcie členských štátov na základe článku 76 základného nariadenia povinné navzájom spolupracovať, vzájomne sa informovať o relevantných skutočnostiach, poskytovať svoje služby a komunikovať medzi sebou. Ak príslušná inštitúcia v mieste bydliska dotknutej fyzickej osoby, ktorá žiada o určenie uplatniteľnej legislatívy, nadobudne pochybnosti ohľadom určenia uplatniteľnej legislatívy, môže tieto pochybnosti riešiť len spôsobom určeným v článku 6, 15 a 16 vykonávacieho nariadenia, ktoré prikazujú obrátiť sa na inštitúciu iného členského štátu (v danom prípade miesta výkonu práce). Príslušné inštitúcie bezodkladne poskytujú alebo si medzi sebou vymieňajú všetky údaje nevyhnutné pre stanovenie a určenie práv a povinností osôb, na ktoré sa uplatňuje základné nariadenie. Odovzdávanie údajov sa spravidla uskutočňuje prostredníctvom inštitúcií príslušných na určenie uplatniteľnej legislatívy v členskom štáte. 77. Záver o tom, že žalobkyni nevzniklo povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkového poistenie, povinné poistenie v nezamestnanosti ako zamestnankyni u zamestnávateľa F. Y. R. - Y. od 01.12.2012 do 31.05.2013 podľa slovenskej legislatívy vyvodila Sociálna poisťovňa z kontroly vykonanej pracovníkmi Sociálnej poisťovne, pobočky v období od 06.03.2013 do 13.03.2013 u zamestnávateľa žalobkyne. 78. Vychádzala z toho, že zamestnávateľ riadi spoločnosť a prideľuje prácu svojim zamestnancom len prostredníctvom telefónu, mailu, či skypu. Do kancelárie zamestnávateľa nachádzajúcej sa v registrovanom sídle zamestnávateľa, označenej na poštovej schránke, nebolo zamestnancom kontroly umožnené nahliadnuť. V čase kontroly sa v priestoroch kancelárie nenachádzali žiadni zamestnanci. Zamestnávateľ konkrétne miesto výkonu práce zamestnancov neuviedol. Účtovné doklady, pracovné zmluvy, mzdová agenda, faktúry sa nachádzali v priestoroch kancelárie účtovníčky. Z predložených pracovných zmlúv vyplýva, že pracovný pomer v jednotlivých prípadoch je dohodnutý na dobu určitú, so skúšobnou dobou v trvaní troch mesiacov. V pracovných zmluvách bol dohodnutý pracovný čas spravidla na 20 hodín mesačne, s priznanou mzdou za vykonanú prácu v rozpätí od 33,19 Eur - 41,00 Eur. V niektorých prípadoch bola vypracovaná dohoda o zmene pracovnej činnosti so zmenou ustanoveného pracovného času na 10 hodín týždenne. Stretnutia zamestnancov so zamestnávateľom sa v priestoroch registrovaného sídla nekonajú. Podľa vyjadrenia zamestnávateľa sa stretnutia konajú v reštauráciách, baroch, hoteloch a podobne. Zápisnicu z týchto stretnutí zamestnávateľ nepredložil. 79. Takýto záver prvostupňového správneho orgánu, s ktorým sa stotožnila aj žalovaná, však vychádza z nedostatočne zisteného skutkového stavu, pretože z obsahu spisu, ani z odôvodnení rozhodnutí nevyplýva akým spôsobom bolo preukázané, že žalobkyňa reálne činnosť zamestnankyne na území Slovenskej republiky nevykonávala. 80. Správny orgány sa dôsledne nevysporiadali ani s otázkou miesta podnikania zamestnávateľa, pretože neodôvodnili, ktoré ustanovenia, akého právneho predpisu zamestnávateľovi zakazujú ukladať pracovné povinnosti telefonicky, mailom, prípadne riadiť pracovnú činnosť externe. 81. Ústava Slovenskej republiky v čl. 2 ods. 3 upravuje, že každý môže konať, čo nie je zákonom zakázané a nikoho nemožno nútiť, aby konal niečo, čo zákon neukladá. 82. Základné nariadenie v článku 11 (3) upravuje, že s výhradou článkov 12 až 16 osoba vykonávajúca činnosť ako zamestnanec alebo samostatne zárobkovo činná osoba v členskom štáte podlieha právnym predpisom tohto členského štátu. 83. Článok 13 (1) a základného nariadenia upravuje, že osoba, ktorá zvyčajne vykonáva činnosť ako zamestnanec v dvoch alebo viacerých členských štátoch podlieha právnym predpisom členského štátu bydliska, ak podstatnú časť svojej činnosti vykonáva v tomto členskom štáte. 84. Článok 13 (3) základného nariadenia upravuje, že osoba, ktorá zvyčajne vykonáva činnosť ako zamestnaná osoba a činnosť ako samostatne zárobkovo činná osoba v odlišných členských štátoch, podlieha právnym predpisom členského štátu, v ktorom vykonáva činnosť ako zamestnanec, alebo ak vykonáva takúto činnosť v dvoch alebo viacerých členských štátoch, právnym predpisom určeným v súlade s článkom 13 (1) základného nariadenia. 85. Z citovaných článkov teda jednoznačne vyplýva, že ak ide o súbeh poistení, v ktorých ide o tzv. cezhraničný prvok, je nevyhnutné určiť uplatniteľnú legislatívu, ktorá sa bude vzťahovať na konkrétnu fyzickú osobu zamestnanca v súlade so základným nariadením a vykonávacím nariadením, ktoré koordinujú sociálne zabezpečenie. Záver o tom, že vo vzťahu k zamestnávateľovi nebolo preukázané registrované sídlo alebo miesto podnikania, je predčasný, lebo ďalšie skutočnosti súvisiace s otázkou, kde bola uzatvorená väčšina zmlúv s klientmi, s miestom kde boli vykonávané hlavné finančné funkcie, vrátane bankovníctva, s miestom náboru zamestnancov a podobne podrobnejšie skúmané neboli. Rovnako nebolo v potrebnom rozsahu vykonané dokazovanie za účelom reálneho výkonu činnosti žalobkyne ako zamestnanca. 86. Podľa § 195 ods. 1 zákona organizačná zložka Sociálnej poisťovne pred vydaním rozhodnutia postupuje tak, aby presne a úplne zistila skutočný stav veci, a na ten účel obstará potrebné podklady na rozhodnutie. 87. Podľa § 195 ods. 2 zákona podkladom na rozhodnutie sú najmä podania, návrhy a vyjadrenia účastníkov konania, dôkazy, čestné vyhlásenia, ako aj skutočnosti všeobecne známe alebo známe organizačnej zložke Sociálnej poisťovne z jej činnosti. 88. Podľa § 195 ods. 3 zákona organizačná zložka Sociálnej poisťovne pri posudzovaní veci objasňuje rovnako dôkladne všetky rozhodujúce skutočnosti bez ohľadu na to, či svedčia v prospech, alebo v neprospech účastníka konania. 89. Podľa § 196 ods. 1 zákona dôkazom je všetko, čo môže prispieť k zisteniu a objasneniu skutočného stavu veci, najmä výpovede účastníkov konania a vyjadrenia účastníkov konania a svedkov, odborné posudky, znalecké posudky, správy, listiny, vyjadrenia a potvrdenia iných fyzických osôb a právnických osôb. Netreba dokazovať skutočnosti všeobecne známe alebo skutočnosti známe z činnosti Sociálnej poisťovne. 90. Podľa § 196 ods. 2 zákona organizačná zložka Sociálnej poisťovne môže ako dôkaz použiť výpoveď svedkov, ktorých pred výpoveďou poučí o ich povinnosti vypovedať pravdivo a nič nezamlčať a o právnych následkoch nepravdivej výpovede. 91. Z vyššie citovaných zákonných ustanovení vyplýva pre žalovanú povinnosť presne a úplne zistiť skutočný stav veci a za tým účelom si obstarať potrebné podklady na rozhodnutie. Doteraz vykonané dokazovanie je však nedostatočné na prijatie objektívneho záveru, že žalobkyňa na území Slovenskej republiky reálne činnosť zamestnanca nevykonávala. Takýto záver je predčasný a zistenie skutkového stavu je nedostačujúce na posúdenie veci. Naviac ak na základe takto neúplne a nepresne zisteného skutkového stavu dospeli správne orgány k rozhodnutiam prezentovaným vyššie, sú rozhodnutia pre nedostatok dôvodov nepreskúmateľné, keďže s poukazom na § 209 ods. 4 zákona bolo ich povinnosťou uviesť, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bola organizačná zložka vedená pri hodnotení dôkazov a pri hodnotení právnych predpisov na základe ktorých rozhodovala. 92. Z uvedených dôvodov krajský súd podľa § 191 ods. 1 S.s.p. zrušil rozhodnutie žalovanej a vrátil jej vec na ďalšie konanie. 93. Úlohou správnych orgánov v ďalšom konaní bude vykonať dokazovanie v takom rozsahu, aby nevznikli žiadne pochybnosti o mieste podnikania zamestnávateľa a rovnako vykonať dokazovanie na objektívne preukázanie, či žalobkyňa činnosť zamestnávateľa na území Slovenskej republiky reálne vykonávala. 94. Vzhľadom na skutočnosť, že žalobkyňa podala žalobu včas, s touto žalobou sa správny súd meritórne zaoberal, nebolo porušené žiadne jej subjektívne práve v zmysle Správneho súdneho poriadku, správny súd sa návrhom žalobkyne, aby jej bolo doručené rozhodnutie žalovanej do vlastnej rúk nezaoberal. Správny súd zdôrazňuje, že takýmto postupom by nedošlo k žiadnej zmene čo sa týka procesných práv žalobkyne vo vzťahu k rozhodnutiu žalovanej. 95. O náhrade trov konania rozhodol podľa § 167 ods. 1 Správneho súdneho poriadku a priznal úspešnej žalobkyni právo na náhradu trov konania s tým, že o výške náhrady trov konania rozhodne správny súd po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník ( § 175 ods. 2 S.s.p. ). Poučenie: Proti tomuto rozsudku je prípustná kasačná sťažnosť a to v lehote jedného mesiaca od doručenia rozhodnutia krajského súdu, ktorú je potrebné podať na Krajský súd v Prešove (§ 443 ods. 1 v spojení s § 444 ods. 1 S.s.p.). V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podaných podľa § 57 uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (ďalej len sťažnostné body), návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti (§ 445 ods. 1, 2 S.s.p.) Sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Tieto povinnosti neplatia, ak má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie II. stupňa, ide o konanie o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d), je žalovaným Centrum právnej pomoci (§ 449 ods. 1,2 S.s.p.).