Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Prešov Spisová značka: 5Cob/11/2015 Identifikačné číslo súdneho spisu: 8110219864 Dátum vydania rozhodnutia: 03. 03. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jozef Škrab ECLI: ECLI:SK:KSPO:2016:8110219864.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Jozefa Škraba a členov JUDr. Mareka Kohúta a JUDr. Jozefa Engela, v obchodnej veci žalobcu: NICHOL TRACKT, s.r.o., so sídlom Lučenec, Fiľakovská 24, IČO: 31 583 466, zastúpeného advokátom JUDr. Alexandrom Filom, so sídlom Lučenec, Dr. Herza 12, proti žalovanému: TVAREKO s.r.o., so sídlom Prešov, Royova 16, IČO: 36 462 233, zastúpenému advokátkou JUDr. Lýdiou Farbakyovou, so sídlom Prešov, Floriánova 12, o zaplatenie 477,79 Eur s prísl., na odvolanie žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Prešov zo dňa 9.10.2014 pod č. k. 18Cb/145/2010-143, jednohlasne takto r o z h o d o l : Potvrdzuje rozsudok súdu prvého stupňa. o d ô v o d n e n i e : Okresný súd Prešov vyššie označeným (medzitýmnym) rozsudkom určil, že základ nároku žalobcu na vrátenie neoprávnene vyplatenej zálohy na odmenu mandatára, titulom bezdôvodného obohatenia podľa Mandátnej zmluvy z 26.2.2009 a jej Dodatku č. 1 z 26.2.2009, je daný. Zároveň uviedol, že o trovách konania rozhodne v konečnom rozhodnutí vo veci samej. Vychádzal z odôvodnenia návrhu, ktorým žalobca žiadal zaviazať žalovaného na zaplatenie sumy 16.742,11 Eur s príslušenstvom titulom nároku na vrátenie neoprávnene vyplatenej zálohy na odmenu mandatára. Podľa Mandátnej zmluvy z 26.2.2009 a jej Dodatku č. 1 z 26.2.2009 (ďalej len „MZ“), sa žalovaný zaviazal vykonávať pre žalobcu konkrétne obchodné záležitosti, ktoré sú bližšie špecifikované najmä v čl. I. novej MZ, v prevádzke pobočky žalobcu NICHOL TRACKT, s.r.o., v Prešove. Na základe tejto MZ v znení prijatého dodatku žalobca počnúc od 1.3.2009 pravidelne mesačne vyplácal žalovanému mesačné zálohy na jeho odplatu ako mandatára, v sumách po 2.000,- Eur bez DPH. V dôsledku výpovede z 28.10.2009, danej zo strany žalobcu, tento zmluvný vzťah z MZ medzi žalobcom a žalovaným zanikol ku dňu 31.12.2009. Obdobný mandantský vzťah existoval medzi rovnakými účastníkmi aj pred 26.2.2009, ale na základe predchádzajúcej Mandátnej zmluvy, uzavretej dňa 28.3.2002 („pMZ“), pričom výšku odmeny mandatára v čase od 1.5.2007 do 26.9.2009 upravoval v poradí jej posledný Dodatok č. 11 zo dňa 1.5.2007. Na základe tejto pMZ žalobca vyplatil žalovanému ako mandatárovi za prvé dva mesiace roka 2009 (január a február 2009) mesačnú paušálnu odplatu v sumách po 2.655,51 Eur (80.000,- Sk) bez DPH mesačne. Podľa článku II. MZ žalobca vykonal k 31.12.2009 vyúčtovanie výšky odplaty mandatára podľa dosiahnutých hospodárskych výsledkov k tomuto dátumu. Pretože zistené hospodárske výsledky za danú prevádzku žalobcu v Prešove, v ktorej bol žalovaný činný ako mandatár, boli záporné (strata), žalobca sa rozhodol neoprávnene prevzatú odmenu žalovaného ako mandatára požadovať späť. Preto listom z 26.2.2010 spolu aj s faktúrou č. XXXXXXXXX zo dňa 26.02.2010 vyzval žalovaného, aby mu vrátil (zaplatil) spolu aj s DPH sumu 30.120,11 Eur. Zdôvodnil to tým, že žalovaný podľa MZ nemá ako mandatár nárok na odmenu za rok 2009 z dôvodu, že základ pre jej výpočet na danej prevádzke dosiahol zápornú hodnotu (konkrétne mínus 11.704,- Eur). Z celkovej sumy touto faktúrou fakturovanej čiastky je suma späť požadovanej netto zálohy (bez DPH) iba 25.311,02 Eur, ktorá pozostáva z 5.311,02 Eur ako dvoch mesačných odmien po 2.655,51 Eur (bez DPH) iba za január a február 2009 podľa pMZ a z 20.000,-Eur ako desiatich mesačných záloh po 2.000,- Eur za marec až december 2009 podľa novej MZ (5.133,02 + 20.000 = 25.133,02 + DPH 4.809,09 = 30.120,11). Žalovaný prostredníctvom listu jeho právnej zástupkyne z 21.4.2010 oznámil žalobcovi, že požiadavku na vrátenie záloh za rok 2009 neuznáva a zároveň odmietol mu zaplatiť (vrátiť) sumu 30.120,11 Eur. Zároveň mu vrátil aj originál faktúry č. XXXXXXXXX späť. Na základe vykonaného dokazovania a aplikáciou ust. § 566 ods. 1 a nasl. Obchodného zákonníka uzavrel, že medzi účastníkmi ako podnikateľmi v predchádzajúcom čase bol uzavretý zmluvný vzťah - pMZ. Rovnako nesporná bola aj skutočnosť, že dňa 26.2.2009 bola medzi nimi uzavretá nová MZ upravujúca najmä spôsob odmeňovania žalovaného ako mandanta, ktorej predchádzalo dlhšie obdobie rokovaní zástupcu žalobcu so zástupcom žalovaného o jej novom obsahu. Nesúlad vznikol pri interpretácii nového spôsobu odmeňovania vyplývajúceho z čl. II. zmluvy, na čo bolo v konaní zamerané dokazovanie. Zhodnotením vykonaných dôkazov jednotlivo, ako aj v ich súhrne, mal za preukázané, že v tomto konaní nie je možné akceptovať ako dôvodné tvrdenie žalovaného, že nová MZ je dojednaná ako bezodplatná, čo je aj žalovaným tvrdený dôvod jej neplatnosti. Z obsahu predloženej MZ ako aj z výpovedí účastníkov dospel k záveru, že právny úkon bol dohodnutý ako odplatný, a to vo výške vyplývajúcej z jednotlivých ustanovení zmluvy a jej dodatkov. Táto skutočnosť je pritom zrejmá už z preambuly novej MZ, v článku II., odseku označenom písmenom A, pričom v nasledujúcich odsekoch (najmä odsekoch B až F) je uvedený aj presný postup výpočtu výšky celkovej takejto odplaty mandatára. Kogentné ustanovenie § 566 Obch. zákonníka upravuje právo na odplatu mandatára, teda odplatnosť MZ, pričom dispozitívne ustanovenie § 571 ods. 1 upravuje výšku tejto odplaty a ustanovenie § 571 ods. 2 upravuje, kedy a za akých podmienok vznikne nárok na odplatu, t.j. zmluvné strany si v MZ môžu tak výšku odplaty mandatára ako aj vznik nároku na ňu dohodnúť inak, než to vyplýva z obsahu § 571 ods. 1, 2 Obch. zákonníka. Uvedené dispozitívne ustanovenie teda umožňuje zmluvným stranám si výšku odmeny platne dohodnúť nielen ako fixnú sumu odmeny, ale aj ako pohyblivú odmenu, ktorá je viazaná predovšetkým od výsledkov (napr. ziskovosti) obchodnej činnosti, na ktorú sa mandatár zaviazal. Z obsahu odsekov označených písmenami D, F, G a K novej MZ jednoznačne vyplýva, že odmeny za výkon činnosti mandatára boli dojednané ako ročné, pričom najmä v odsekoch D, E, F a G je dohodnutý postup zistenia výšky celkovej ročnej odplaty mandatára za daný rok, ktorej výška sa dohodla zásadne ako závislá aj od hospodárskych výsledkov tej prevádzky, v ktorej žalovaný ako mandatár vykonával svoju činnosť podľa novej mandátnej zmluvy. Preto tvrdenie žalovaného, že mesačné sumy 2.000,- Eur boli v novej MZ dohodnuté ako pevné (paušálne) mesačné odmeny a nie iba ako zálohy, nie je v súlade s vykonaným dokazovaním, najmä s obsahom novej MZ, ako aj vôľou a konaním účastníkov, ktoré jej uzavretiu predchádzalo. Z obsahu celého čl. II. a novej MZ jednoznačne vyplýva aj to, že za celkové ročné odplaty sa dohodlo vyplácanie vo výškach po 2.000,- Eur mesačných záloh (bez DPH) s tou modifikáciou, že nešlo o dohodnutú pevnú výšku mesačnej zálohy, ale o možnosť meniť jej výšku za stanovených podmienok jednostranne zo strany žalobcu ako mandanta, čo vyplýva najmä z dovetku v ods. C, podľa ktorého, pokiaľ čo do výšky tejto zálohy a jej splatnosti nevyplýva z tejto zmluvy niečo „iné“ a následne potom z oprávnení mandanta, výslovne uvedených v odseku G (viď dojednané oprávnenie mandanta pristúpiť ku kráteniu či nevyplateniu mesačnej zálohy). Okolnosť, že žalobca ako mandant tieto svoje oprávnenia krátiť či nevyplatiť zálohu počas obdobia účinnosti novej MZ (t.j. od 1.3.2009 do 31.12.2009) nevyužil, ešte neznamená, že táto možnosť jednostranne krátiť mesačné zálohy alebo ich hoc aj nevyplatiť, nebola platne dohodnutá. Preto nie je dôvodné ani tvrdenie žalovaného, ktorý mesačné zálohy podľa novej MZ chápal ako pevné paušálne mesačné odmeny, teda rovnako, ako to bolo za platnosti pMZ, ktorá medzi žalobcom a žalovaným platila do 28.2.2009. Tento záver vyplýva z gramatického výkladu čl. II. novej MZ, odsek C, kde sa výslovne hovorí o zálohe a nie o mesačnej paušálnej odplate, ako vyplývala zo znenia pMZ na rovnakom mieste. Okrem toho, podľa čl. II. pMZ mal mandatár dohodnutú garantovanú čiastku minimálnej ročnej odmeny, čo sa ale v novej MZ už nikde nedohodlo; nová MZ teda úplne upustila od zakotvenia nároku mandatára na garantovanú minimálnu ročnú odmenu. Z obsahu čl. II., odsekov G, H, I a J novej MZ výslovne vyplýva oprávnenie mandatára krátiť mesačné zálohy z ekonomických dôvodov (najmä ziskovosti) činnosti mandatára v danej prevádzke, ktoré sa viaže predovšetkým aj na udržanie únosnej miery nevyrovnaných pohľadávok danej prevádzky voči jej zákazníkom. Zároveň sa ale dohodlo aj to, že ak mandant prikročí ku kráteniu mesačných záloh, môžu sa tieto dodatočne predsa len mandatárovi neskôr doplatiť, ak potom, ako sumu celkových pohľadávok, ktorá skôr prekročila 16.597,- Eur, sa neskôr dodatočne podarí znížiť pod túto hranicu. V tejto súvislosti uzavrel, že sporný a namietaný prejav vôle je potrebné vykladať so zreteľom na vyššie uvedené okolnosti, za ktorých bol urobený a ktoré mu predchádzali, a ktorý zodpovedal skutočnému obsahu vôle zmluvných strán, ako aj jazykovému vyjadreniu konajúcej osoby tak, že žalobcovi po vyčíslení celkovej ročnej odmeny a jej porovnaní so súčtom už dovtedy vyplatených záloh vznikol nárok na vrátenie zisteného rozdielu; inak by v tejto časti došlo k bezdôvodnému obohateniu mandatára (§§ 451 až 459 Obč. zákonníka). Z tohto dôvodu tzv. medzitýmnym rozsudkom rozhodol, že základ nároku žalobcu na vrátenie neoprávnene vyplatenej zálohy na odmenu mandatára titulom bezdôvodného obohatenia podľa MZ z 26.02.2009 a jej Dodatku č. 1 z toho istého dňa, je daný. Čo sa týka výšky uplatneného nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia, v tejto súvislosti bolo navrhnuté znalecké dokazovanie. Preto o nej rozhodne až po právoplatnosti medzitýmneho rozsudku. Proti rozsudku súdu prvého stupňa podal žalovaný odvolanie, ktorým žiadal o jeho zmenu tak, že základ nároku na vrátenie neoprávnene vyplatenej zálohy na odmenu mandatára nie je daný, alternatívne zrušiť rozsudok a vec mu vrátiť na ďalšie konanie a rozhodnutie. V odvolaní uviedol, že z MZ zo dňa 26.2.2009 v žiadnom prípade nie je možné vyvodiť záver, že by bol povinný ako mandatár vrátiť žalobcom požadovanú sumu, v tejto zmluve sa voči žalobcovi nezaviazal na vrátenie poskytnutých mesačných odplát, ktoré mu prislúchajú v zmysle čl. II., bod 1/a MZ, a to ani v prípade, ak by základ dane bol záporný. Naopak, v zmysle MZ a príslušných ustanovení Obchodného zákonníka v platnom znení, patrí mandatárovi za vykonané činnosti odplata, t. j. dohodnutá odplata vo výške 2.000,- Eur mesačne + ročné doúčtovanie odplaty vyčísľované zo základu dane. Ani z jedného ustanovenia MZ určite, jasne a zrozumiteľne nevyplýva povinnosť po vykonaní ročného doúčtovania vrátiť žalobcovi ním poskytnuté a vyplatené platby v roku 2009. Z predmetnej zmluvy ani nie je zrejmé, o ktoré ustanovenie, resp. článok žalobca svoj nárok opiera. I naďalej trvá na tom, že žalobca, na ktorom je dôkazná povinnosť a dôkazné bremeno, nepreukázal, že pre žalovaného ním tvrdená povinnosť z niektorého ustanovenia MZ vyplynula. Je zrejmé a nesporné, že pri formulácii MZ žalobca či už vedome alebo nevedome nejasne formuloval ustanovenia týkajúce sa odplaty mandatára, keď na jednom mieste uvádza „mesačné zálohy“ a v ďalšom ustanovení zmluvy na str. 3 ods. 4 uvádza, že ...“pri doúčtovaní podielu za príslušný rok zmluvné strany prihliadnu na výšku vyplatených mesačných paušálnych odplát“, a sám žalobca spôsobil, že niektoré ustanovenia zmluvy sú nejasné a každá zo zmluvných strán si ich môže vykladať ináč. V tejto súvislosti odkázal na ust. § 266 ods. 2 Obch. zákonníka o výklade prejavu vôle a jeho význame. Vzhľadom na to, že v predchádzajúcom období existovali medzi účastníkmi niektoré ročné vzájomné dohody (mandátne zmluvy), na základe ktorých uhrádzal žalobca žalovanému mesačné paušálne odplaty, nemal dôvod sa žalovaný domnievať a vykladať si ustanovenie týkajúce sa mesačnej odplaty rozdielne aj s prihliadnutím na tú skutočnosť, že znenie novej MZ nevykazuje výrazné rozdiely v porovnaní s pMZ v znení jej niekoľkých dodatkov. Ďalej uviedol, že pojem „záloha“ sa obyčajne spája s jej vyúčtovaním, pričom MZ zo dňa 26.2.2009 neobsahuje žiadne ustanovenie týkajúce sa vyučovania a určenia povinnosti pre žalovaného poskytnutú odplatu žalobcovi vrátiť, pričom na druhej strane v čl. II. (cena platobné podmienky) na str. 3 ods. 4 hovorí o mesačných paušálnych odplatách. Preto je potrebné aplikovať pri výklade tohto článku bod 1a/1. na strane druhej, kde je uvedené, že odplata mandatára sa bude vyplácať nasledovne „...1. mesačná záloha vo výške 2.000,- Eur bez DPH“. Ust. § 266 ods. 4 Obch. zákonníka, podľa ktorého, prejav vôle, ktorý obsahuje výraz pripúšťajúci rôzny výklad, treba pri pochybnostiach vykladať na ťarchu strany, ktorá ako prvá v konaní tento výraz použila. V čl. II. bod 1 je uvedené „...že mesačná záloha vo výške 2.000,- Eur bez DPH, ktorá je splatná najneskôr vždy do 1. dňa v mesiaci za predchádzajúci mesiac, pokiaľ čo do jej výšky a splatnosti nevyplýva z tejto zmluvy niečo iné...“. V ods. 7 čl. II. bod 2 sa uvádza, že „...pri doúčtovaní podielu za príslušný rok zmluvné strany prihliadnu na výšku vyplatených mesačných paušálnych odplát...“. V citovanom ustanovení sa jasne a jednoznačne uvádza doúčtovanie podielu, nie vyúčtovanie, a preto je možné logicky vyvodiť záver, že zmluvné strany sa dohodli na tom, že v prípade kladného hospodárskeho výsledku a pri splnení ostatných zmluvných podmienok má mandatár nárok na doplatenie podielov na zisku, pričom hodný povšimnutia je použitý výraz v danom odseku „vyplatených mesačných paušálnych odplát“, ktorý jednoznačne znamená, že zmluva jasne definuje v tomto odseku mesačné zálohy ako mesačné paušálne odplaty. Teda, ak by aj žalovaný pripustil ako možný záver súdu o tom, že zmluvné strany si v MZ zo dňa 26.2.2009 pohyblivú odmenu mandatára dohodli, zo žiadneho ustanovenia MZ nie je jednoznačný záver o tom, že by bol žalobca (mandát) oprávnený krátiť mesačné zálohy z ekonomických dôvodov (najmä ziskovosti) činnosti mandatára (malo byť mandanta) v danej prevádzke. Uzatvára, že nárok mandanta - žalobcu na vrátenie vyplatenej odplaty zo znenia zmluvy vyplýva, možno rovnako deduktívne vyniesť verdikt, že formulácia v MZ zo dňa 26.02.2009, týkajúca sa doúčtovania odmeny mandatára, minimálne neprotirečí chápaniu, že odplata (záloha) je v danom prípade chápaná ako fixná - nevratná časť odmeny, a doúčtovanie sa urobí len v rozsahu prevyšujúcom túto vyplatenú odplatu, a to v prípade, že hospodársky výsledok po zvážení všetkých ďalších okolností stanovených v MZ bude zodpovedať kladnému výsledku pre doúčtovanie odmeny vyplatenej mandatárovi. Keďže MZ neobsahuje žiadne ustanovenie týkajúce sa prípadného vrátenia poskytnutých platieb, lehôt na vykonanie vyúčtovania v prípade záporného hospodárskeho výsledku, tak nie je možné dospieť k takému jednoznačnému právnemu záveru, k akému dospel súd prvého stupňa. Znovu poukázal na to, že znenie MZ uzavretej dňa 26.2.2009 je protirečivé, nejasné a zmätočné. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného zo dňa 13.02.2015 žiadal potvrdiť medzitýmny rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny. Odvolací súd prejednal odvolanie žalovaného bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 1 v spojení s § 156 ods. 3 O.s.p. a dospel k záveru, že jeho odvolaniu nie je možné vyhovieť. Pokiaľ súd prvého stupňa tzv. medzitýmnym rozsudkom určil, že základ nároku žalobcu na vrátenie neoprávnene vyplatenej zálohy na odmenu mandatára titulom bezdôvodného obohatenia podľa MZ z 26.2.2009 a jej Dodatku č. 1 z toho istého dňa je daný, v tejto súvislosti správne zistil skutkový stav a správne ho aj právne posúdil. Preto odvolací súd plne odkazuje na zdôvodnenie rozsudku okresným súdom (§ 219 ods. 2 O.s.p.). Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku a odvolacím dôvodom žalovaného odvolací súd dopĺňa: Medzi účastníkmi nie je sporné, že medzi nimi bola uzavretá dňa 26.2.2009 MZ, a to medzi žalobcom ako mandantom a žalovaným ako mandatárom (jeho pôvodné obchodné meno: GS PNEU, s.r.o., Prešov, Royova 16). Medzi účastníkmi tejto zmluvy bol iba sporný výklad č. l. II. (Cena a platobné podmienky). Podľa čl. II./1 MZ, mandant sa zaväzuje za vybavenie uvedených obchodných záležitostí zaplatiť mandatárovi dojednanú odplatu, ktorej výpočet určili strany nasledovne: a/ odplata mandatára sa bude vyplácať nasledovne: 1. mesačná záloha vo výške 2.000,- Eur bez DPH, ktorá je splatná najneskôr vždy do 10.dňa nasledujúceho mesiaca za predchádzajúci mesiac, pokiaľ čo do jej výšky a splatnosti nevyplýva z tejto zmluvy niečo iné. 2. Spôsob výpočtu celkovej odplaty bude vykonaný nasledovne: (v tomto bode sa uvádza spôsob výpočtu mandanta pre výpočet odplaty mandatára a jej prípadné krátenie alebo nevyplatenie mesačnej zálohy). Žalobca počas celého prvostupňového konania tvrdil, že medzi ním a žalovaným neboli dojednané paušálne mesačné odplaty (po 2.000,- Eur bez DPH), na ktoré by mal žalovaný nárok za akýchkoľvek okolností, ale iba mesačné zálohy na celkovú odplatu žalovaného ako mandatára. Naopak, žalovaný tvrdí, že v zmysle tohto dojednania mu patrí za vykonané činnosti odplata, t. j. paušálna náhrada bez možnosti akéhokoľvek krátenia zo strany žalobcu. Podľa § 566 ods. 1, 2 Obch. zákonníka, mandátnou zmluvou sa mandatár zaväzuje, že pre mandanta na jeho účet zariadi za odplatu určitú obchodnú záležitosť uskutočnením právnych úkonov v mene mandanta alebo uskutočnením inej činnosti a mandant sa zaväzuje zaplatiť mu za to odplatu. Ak zariadenie záležitostí je predmetom podnikateľskej činnosti mandatára, predpokladá sa, že odplata bola dohodnutá. Mandátna zmluva je zmluvou odplatnou, pričom výška odplaty nie je podstatnou časťou zmluvy. Pokiaľ je zariadenie záležitostí predmetom podnikateľskej činnosti mandatára, zákon vychádza z domnienky, že odplata bola dohodnutá, a to i v prípade, že zmluva o odplate nič neustanoví. Ak by sa zmluvné strany výslovne dohodli, že zariadenie záležitostí bude prevedené bezplatne, riadila by sa zmluva ustanoveniami Občianskeho zákonníka o príkaznej zmluve (§ 724 a nasl.), a to i vtedy, keď zmluvnými stranami boli podnikatelia. V súvislosti s týmto ustanovením odvolací súd konštatuje, že MZ zo dňa 26.2.2009 (č. l. 4) je zmluvou odplatnou, pretože v jej preambule sa uvádza, že ňou sa mandatár zaväzuje, že pre mandanta v mene a na jeho účet zariadi za odplatu nižšie uvedené obchodné záležitosti uskutočnením právnych úkonov v mene mandanta a mandant sa zaväzuje zaplatiť mu odplatu. Ide pritom o zmluvu platne uzavretú. Podľa § 571 ods. 1 Obch. zákonníka, ak výška odplaty nie je určená v zmluve, je mandant povinný zaplatiť mandatárovi odplatu, ktorá je obvyklá v čase uzavretia zmluvy za činnosť obdobnú činnosti, ktorú mandatár uskutočnil pri zariadení záležitosti. Podľa § 571 ods. 2 Obch. zákonníka, ak zo zmluvy nevyplýva niečo iné, vznikne mandatárovi nárok na odplatu, keď riadne vykoná činnosť, na ktorú bol povinný, a to bez ohľadu na to, či priniesla očakávaný výsledok alebo nie. Ak možno očakávať, že v súvislosti s vybavovaním záležitostí vniknú mandatárovi značné náklady, môže mandatár požadovať po uzavretí zmluvy primeraný preddavok. V ust. § 571 ods. 1 je uvedené interpretačné ustanovenie pre prípad, kedy odmena nie je zjednaná v zmluve, avšak na jej úhradu má mandatár právo, najmä, ak je zariaďovanie záležitostí predmetom jeho podnikateľskej činnosti (§ 566 ods. 2). Nárok na odmenu vzniká zo zákona pri riadnom vykonávaní činnosti, ktorá je predmetom záväzku aj vtedy, keby nebol dosiahnutý očakávaný výsledok. V zmluve si strany môžu dohodnúť niečo iné. V prejednávanom prípade však výška odplaty mandatára (aj podľa názoru odvolacieho súdu) je jasne a zrozumiteľne dohodnutá a formulovaná tak, že najsamprv pozostáva z mesačnej zálohy vo výške 2.000,- Eur bez DPH, ktorá je splatná najneskôr vždy do 10-dňa nasledujúceho mesiaca za predchádzajúci mesiac, pokiaľ čo do jej výšky a splatnosti nevyplýva z tejto zmluvy niečo iné. Spôsob výpočtu celkovej odplaty je následne stanovený v čl. II./2 MZ. Teda, inými slovami, odplata mandatára bola najsamprv dohodnutá ako mesačná záloha vo výške 2.000,- Eur, (nie ako nárokovateľná paušálna odplata) avšak zároveň spôsobom výpočtu celkovej odplaty v zmysle aj prípadného krátenia alebo nevyplatenia mesačnej zálohy (č. l. II./2 MZ). Preto nemožno uznať ani jednu z odvolacích námietok žalovaného ohľadnom nejasnosti výkladu ohľadom určenia dojednanej odplaty (a to aj v prípade jej krátenia alebo nevyplatenia) tak, ako to ustanovuje § 571 Obch. zákonníka v znení obidvoch odsekov. Z uvedených dôvodov preto správne rozhodol súd prvého stupňa, ak tzv. medzitýmnym rozsudkom určil, že základ nároku žalobcu na vrátenie neoprávnene vyplatenej zálohy na odmenu mandatára titulom bezdôvodného obohatenia podľa MZ z 26.2.2009 a jej Dodatku č. 1 z 26.2.2009, je daný. V súvislosti s týmto výrokom rozsudku však odvolací súd poznamenáva, že danosť základu nároku žalobcu na vrátenie neoprávnene vyplatenej zálohy na odmenu mandatára ešte neznamená, že na základe výsledkov ďalšieho dokazovania ohľadom zloženia, výpočtu celkovej odplaty a možnosti krátenia alebo nevyplatenia mesačnej zálohy vo výške uplatnenej nárokom na začatie konania, táto nemôže byť určená aj so záporným výsledkom. Pre úplnosť odvolací súd poznamenáva, že v zmysle dojednania o spôsobe výpočtu odplaty mandatára je nedôvodná jeho obrana, že na mesačnú zálohu vo výške 2.000,- Eur bez DPH má nárok ako na paušálnu odplatu, a to bez náväznosti na ďalšie dojednania MZ v čl. II./2. Z uvedených dôvodov odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny (§ 219 ods. 1 O.s.p.). O trovách oboch konaní súd prvého stupňa rozhodne v konečnom rozhodnutí vo veci samej. Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.