Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Prešov Spisová značka: 1To/48/2014 Identifikačné číslo súdneho spisu: 8111010629 Dátum vydania rozhodnutia: 14. 09. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eva Pirkovská ECLI: ECLI:SK:KSPO:2016:8111010629.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Evy Pirkovskej a sudcov JUDr. Vladimíra Monoka a Mgr. Iva Maruščáka na verejnom zasadnutí konanom dňa 14.9.2016 v trestnej veci proti obž. P.G. S. a spol., pre obzvlášť závažný zločin vydierania podľa § 189 ods. 1, 3 písm. a) Tr. zák. formou spolupáchateľstva podľa § 20 Tr. zák. a iné o odvolaniach obžalovaných P. S., J. D., G. C. a okresného prokurátora proti rozsudku Okresného súdu Prešov sp. zn. 4T/48/2011 zo dňa 10.6.2014 takto r o z h o d o l : Podľa § 321 ods. 1 písm. d/ Tr. por. z r u š u j e napadnutý rozsudok v celom rozsahu. Na základe § 322 ods. 3 Tr por. obžalovaných: X.) P. S., B.. XX.X.XXXX P. G., O. X. I., D.. V. Č.. XXX/XXX, C.. U., L. X. L. W., D.. O. Č.. X, X.) G. C., B.. XX.XX.XXXX P. U. Ľ., O. X. I., D.. W.B. Č.. XXX/XX, C.. U., X.) J. D., B.. X.X.XXXX P. U. Ľ., O. X. I., D.. O. Č.. XXX/X, C.. U., u z n á v a v i n n ý m i , ž e 1/ dňa 10.7.2010 v čase okolo 22.00 hod. P. I. B. B. U.. T. pred barom X. J. obžalovaní P. S. H. G.X. C. v prítomnosti obž. J. D. a L. Ž. fyzicky prinútili poškodeného B. I. vojsť do motorového vozidla zn. Škoda Fabia, kde mu obž. C. uviedol, že v aute bude dovtedy, kým nenájdu Y. P., s čím im mal pomôcť, kde po dobu približne jednej hodiny mu bránili takto užívať osobnú slobodu a vozili ho po meste I. a po jeho okolí, a opakovane ho žiadali, aby uviedol, kde sa nachádza Y. P. a aby im pomohol s jeho hľadaním, a pustili ho až keď zbadali na ulici Y. P., 2/ dňa 10.7.2010 v čase medzi 23.00 hod. do najneskôr 02.30 hod. nasledujúceho dňa v I., C.. U., na B. U.. T., potom čo obž. P. S. H. G. C. zbadali na ulici Y. P., ktorý po ich vystúpení z vozidla sa z obavy pred nimi rozbehol, kde obž. S. L.oškodeného dobehol pred budovou požiarnej zbrojnice, kde ho chytil za vlasy a druhou rukou ho chytil za tričko, pričom ho ťahal za budovu Slovenskej sporiteľne, prikázal mu, aby neutekal a nekričal o pomoc, následne k nim prišiel obž. C., kde poškodenému mimo iné povedal, aby povedal, že mu dlží peniaze, ktoré mu mal dlhovať, následne C. s S. prinútili Y. P. nastúpiť do auta, ktoré medzitým pristavil obž. D., následne bližšie nezistenou cestou prišli k motorestu Š., kde sa po vystúpení obžalovaných a poškodeného z auta, tohto obž. S. spýtal, či má peniaze a keď poškodený povedal, že tieto nemá, obž. S. ho viackrát päsťou udrel do oblasti tváre, opakovane ho päsťou udieral do oblasti brucha v dôsledku čoho poškodený spadol a vtedy ho obž. S. viackrát kopol do oblasti hlavy a tváre, kde obž. C. poškodenému prikázal, že musí do druhého dňa zohnať peniaze vo výške 1.100 eur, lebo inak dostane bitku, následne sa poškodený postavil a na príkaz obž. C. poškodený spolu s obžalovanými sa presunuli peši k jazierku, kde ho obž. S. opakovane udieral päsťou do oblasti tváre a keď poškodený spadol, niekoľkokrát ho kopol do oblasti hlavy a tváre, pričom poškodený v dôsledku týchto úderov utrpel otvorenú zlomeninu nosových kostí a nosovej priehradky, s posunom úlomkov a s vybočením nosovej priehradky, s prechodným krvácaním z nosových otvorov, tržnozmliaždenú ranu dĺžky 1 cm na koreni nosa, trieštivú zlomeninu prednej a bočnej steny čeľustnej prínosovej dutiny a s výronom vzduchu pod kožu v oblasti nosa a ľavého líca na tvári, zlomeninu horného a bočného okraja očnice vľavo s miernym vtlačením úlomkov, bez poranenia očnej gule, s pomliaždením mäkkých častí a okuliarovitým výronom v okolí očí, prevažne vľavo, trieštivú zlomeninu lícovočeľustného komplexu vľavo, s posunom úlomkov, poškodenie jarmovo tvárového nervu vľavo s poruchou citlivosti kože na ľavej strane tváre, ktoré zranenia si vyžiadali určenie práceneschopnosti v trvaní od 11.7.2010 do 30.8.2010, t e d a spoločným pokračujúcim konaním násilím a hrozbou násilia iného nútili, aby niečo konal a činom uvedeným v bode 2. spôsobili ťažkú ujmu na zdraví č í m s p á c h a l i pokračujúci obzvlášť závažný zločin vydierania podľa § 189 ods. 1, ods. 3 písm. a/ Tr. zákona formou spolupáchateľstva podľa § 20 Tr. zákona Z a t o i m s ú d u k l a d á X.) P. S. Podľa § 189 ods. 3 Tr. zákona s použitím § 37 písm. m/ Tr. zákona a § 38 ods. 4 Tr. zákona v spojení s § 41 ods. 1 Tr. zákona ú h r n n ý trest odňatia slobody vo výmere 13 (trinásť) rokov a 4 (štyri) mesiacov. Podľa § 48 ods. 4 Tr. zák. ho na výkon trestu zaraďuje do ústavu na výkon trestu odňatia slobody so stredným stupňom stráženia. X.) G. C. Podľa § 189 ods. 3 Tr. zákona s použitím § 38 ods. 2 Tr. zákona v spojení s § 41 ods. 1 Tr. zákona ú h r n n ý trest odňatia slobody vo výmere 11 (jedenásť) rokov. Podľa § 48 ods. 4 Tr. zák. ho na výkon trestu zaraďuje do ústavu na výkon trestu odňatia slobody so stredným stupňom stráženia. X.) J. D. Podľa § 189 ods. 3 Tr. zákona s použitím § 37 písm. m/ Tr. zákona a § 38 ods. 4 Tr. zákona v spojení s § 41 ods. 1 Tr. zákona ú h r n n ý trest odňatia slobody vo výmere 13 (trinásť) rokov a 4 (štyri) mesiace. Podľa § 48 ods. 4 Tr. zák. ho na výkon trestu zaraďuje do ústavu na výkon trestu odňatia slobody so stredným stupňom stráženia. Podľa § 287 ods. 1 Tr. por. obžalovaným P. S., G. C. H. J. D. ukladá povinnosť spoločne a nerozdielne uhradiť poškodenému Y. P., B.G.. XX.X.XXXX, trv. bytom V. Č.. XXX/XXX, I., C.. U., škodu vo výške 4.304,15 eur (štyritisíc tristoštyri eur a pätnásť centov) a to do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Podľa § 288 ods. 2 Tr. por. poškodeného Y. P., B.. XX.X.XXXX, trv. bytom V. Č.. XXX/XXX, I., C.. U., odkazuje so zvyškom nároku na civilný proces. o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozsudkom uznal okresný súd obžalovaných P. S., G.X. C. H. J. D. vinnými v bode 1/ napadnutého rozsudku z prečinu vydierania podľa § 189 ods. 1 Tr. zák., formou spolupáchateľstva podľa § 20 Tr. zák. a v bode 2/ rozsudku z obzvlášť závažného zločinu vydierania podľa § 189 ods. 1, 3 písm. a) Tr. zák., formou spolupáchateľstva podľa § 20 Tr. zák., v súbehu s prečinom výtržníctva podľa § 364 ods. 1 písm. a) Tr. zák., na tom skutkovom základe, že: 1/ dňa 10.7.2010 v čase okolo 22.00 hod. v I. B. B. U.. T. pred barom X. J. obvinení P. S. H. G. C. v prítomnosti obv. J. D. H. L. Ž. fyzicky prinútili poškodeného B. I. vojsť do motorového vozidla zn. Škoda Fabia, kde mu obv. C. uviedol, že v aute bude dovtedy, kým nenájdu Y. P. s čím im mal pomôcť, kde po dobu približne jednej hodiny mu bránili takto užívať osobnú slobodu a vozili ho po meste I. a po jeho okolí, a opakovane ho žiadali, aby uviedol, kde sa nachádza Y. P. a aby im pomohol s jeho hľadaním, a pustili ho až keď zbadali na ulici Y. P., 2/ dňa 10.7.2010 v čase medzi 23.00 hod. do najneskôr 02.30 hod nasledujúceho dňa v I., C.. U., na B. U.. T., potom čo obv. P. S. H. G. C. zbadali na ulici Y. P., ktorý po ich vystúpení z vozidla sa z obavy pred nimi rozbehol, kde obv. S. poškodeného dobehol pred budovou požiarnej zbrojnice, kde ho chytil za vlasy a druhou rukou ho chytil za tričko, pričom ho ťahal za budovu Slovenskej sporiteľne, prikázal mu aby neutekal a nekričal o pomoc, následne k nim prišiel obv. C., kde poškodenému mimo iné povedal, aby povedal, že mu dlží peniaze, ktoré mu mal dlhovať, následne C. s S. prinútili Y. P. nastúpiť do auta, ktoré medzitým pristavil obv. D., následne bližšie nezistenou cestou prišli k motorestu Š.G., kde sa po vystúpení obvinených a poškodeného z auta, tohto obv. S. spýtal, či má peniaze a keď poškodený povedal, že tieto nemá, obv. S. ho viac krát päsťou udrel do oblasti tváre, opakovane ho päsťou udieral do oblasti brucha v dôsledku čoho poškodený spadol a vtedy ho obv. S. viac krát kopol do oblasti hlavy a tváre, kde obv. C. poškodenému prikázal, že musí do druhého dňa zohnať peniaze vo výške 1.100 Eur, lebo inak dostane bitku, následne sa poškodený postavil a na príkaz obv. C. poškodený spolu s obvinenými sa presunuli peši k jazierku, kde ho obv. S. opakovane udieral päsťou do oblasti tváre a keď poškodený spadol, niekoľkokrát ho kopol do oblasti hlavy a tváre, pričom poškodený v dôsledku týchto úderov utrpel otvorenú zlomeninu nosových kostí a nosovej priehradky, s posunom úlomkov a s vybočením nosovej priehradky, s prechodným krvácaním z nosových otvorov, tržnozmliaždenú ranu dĺžky 1 cm na koreni nosa, trieštivú zlomeninu prednej a bočnej steny čeľustnej prínosovej dutiny a s výronom vzduchu pod kožu v oblasti nosa a ľavého líca na tvári, zlomeninu horného a bočného okraja očnice vľavo s miernym vtlačením úlomkov, bez poranenia očnej gule, s pomliaždením mäkkých častí a okuliarovitým výronom v okolí očí, prevažne v ľavo, trieštivú zlomeninu lícovočeľustného komplexu v ľavo, s posunom úlomkov, poškodenie jarmovo tvárového nervu v ľavo s poruchou citlivosti kože na ľavej strane tváre, ktoré zranenia si vyžiadali určenie práceneschopnosti v trvaní od 11.7.2010 do 30.8.2010. Za to obžalovanému P. S. podľa § 189 ods. 3 Tr. zák., s použitím § 37 písm. m) Tr. zák. a § 38 ods. 4 Tr. zák., v spojení s § 41 ods. 2 Tr. zák. uložil úhrnný trest odňatia slobody vo výmere 13 (trinásť) rokov a 4 (štyri) mesiace. Podľa § 48 ods. 2 písm. b), ods. 4 Tr. zák. obžalovaného pre výkon trestu zaradil do ústavu na výkon trestu odňatia slobody so stredným stupňom stráženia. Obžalovanému G. C. uložil podľa § 189 ods. 3 Tr. zák., s použitím § 37 písm. m) Tr. zák. a § 38 ods. 4 Tr. zák., v spojení s § 41 ods. 2 Tr. zák. úhrnný trest odňatia slobody vo výmere 13 (trinásť) rokov a 4 (štyri) mesiace. Podľa § 48 ods. 2 písm. b), ods. 4 Tr. zák. obžalovaného pre výkon trestu zaradil do ústavu na výkon trestu odňatia slobody so stredným stupňom stráženia. Obžalovanému J. D. podľa § 189 ods. 3 Tr. zák., s použitím § 37 písm. m) Tr. zák. a § 38 ods. 4 Tr. zák., v spojení s § 41 ods. 2 Tr. zák. uložil úhrnný trest odňatia slobody vo výmere 13 (trinásť) rokov a 4 (štyri) mesiace. Podľa § 48 ods. 2 písm. b), ods. 4 Tr. zák. obžalovaného pre výkon trestu zaradil do ústavu na výkon trestu odňatia slobody so stredným stupňom stráženia. Podľa § 287 ods. 1 Tr. por. uložil všetkým trom obžalovaným povinnosť uhradiť poškodenému Y. P., B.. XX.X.XXXX, bytom V. Č.. XXX/XXX, I., C.. U. náhradu škody vo výške 4 304,15 Eur a to do 3 dní od právoplatnosti rozsudku, pričom podľa § 288 ods. 2 Tr. por. poškodeného Y. P. so zvyškom nároku na náhradu škody odkázal na občianske súdne konanie. Proti tomuto rozsudku podali ihneď po jeho vyhlásení a poučení o opravnom prostriedku priamo do zápisnice o hlavnom pojednávaní, všetci traja obžalovaní odvolanie proti výrokom o vine, o treste aj náhrade škody a v zákonom stanovenej lehote podal odvolanie aj prokurátor s tým, že odvolanie podáva vo vzťahu ku všetkým obžalovaným v ich neprospech, čo do výroku o vine a treste. Okresný prokurátor v dôvodoch odvolania uvádza, že s rozhodnutím súdu čo do zmeny právnej kvalifikácie v bode 1/ obžaloby, ako aj uloženia trestov obžalovaným sa nestotožňuje. Konanie obžalovaných v bode 1/ obžaloby bolo právne kvalifikované ako trestný čin obmedzovania osobnej slobody podľa § 183 ods. 1 Tr. zák. Vychádzajúc predovšetkým z výpovede poškodeného B. Ľ. vyplýva, že na základe fyzického útoku zo strany obžalovaných C. H. S., ktorí ho posadili do auta, musel v tomto aute zotrvať určitý čas, pričom aj samotní obžalovaní mu uviedli, že tam bude dovtedy, pokiaľ sa im nepodarí nájsť Y. P.. Teda už na samotnom začiatku konania obžalovaných bol zrejmý úmysel, že poškodeného Ľ. budú držať pri sebe v aute až do doby, pokiaľ nenájdu osobu, ktorú hľadali. V tomto prípade konanie obžalovaných nemožno posúdiť ako trestný čin vydierania, keď je zrejmé, že obžalovaní nekonali tak, ako to predpokladá skutková podstata tohto trestného činu. Aj keď bolo voči poškodenému Ľ. použité násilie, uvedené nemožno chápať ako násilie či hrozbu násilia v úmysle pôsobiť na poškodeného, aby niečo konal, t.j. aby našiel poškodeného P.. To, akým spôsobom sa obžalovaní správali k poškodenému Ľ. nemožno hodnotiť ako násilie, ktoré by bolo pôsobilo na poškodeného tak, aby pod jeho hrozbou alebo uskutočnením bol nútený niečo konať. Aj samotný poškodený uvedené vnímal ako svoje obmedzenie na osobnej slobode, keďže sa nemohol voľne pohybovať a z auta kedykoľvek odísť. O úmysle obžalovaných obmedziť poškodeného na osobnej slobode svedčí aj skutočnosť, že auto sa nedalo z vnútornej strany otvoriť a poškodený mohol odísť až potom, čo zaregistrovali Y. P. a obž. D. mu povedal, že môže odísť. V danom prípade mal súd uznať vinu tak, ako je právne kvalifikovaná v bode 1/ obžaloby podľa § 183 ods. 1 Tr. zák. a v bode 2/ ako je uvedené v rozsudku, pričom by išlo o samostatný trestný čin, nie pokračujúci. Pokiaľ ide o tresty poukazuje na to, že zákon pri trestnom čine vydierania stanovuje trest odňatia slobody od 10 do 20 rokov. Tresty boli obžalovaným uložené na dolnej hranici trestnej sadzby, s čím sa taktiež nemožno stotožniť. Je potrebné zobrať do úvahy, že obžalovaní v uvedený deň hľadali poškodeného P., chceli si s ním zabezpečiť stretnutie akýmkoľvek spôsobom, na čo využili poškodeného Ľ., pričom spôsob ich správania voči obom poškodeným, ich následná agresivita, ako aj spôsobený následok by sa mal prejaviť aj vo výške uloženého trestu. Už len samotný spôsob, akým zaútočili proti poškodeným, hlavne proti poškodenému P., podstatne zvyšuje protiprávnosť ich konania a fakt, že sa už v minulosti dopustili iného nebezpečného trestného činu, aj keď došlo k zahladeniu trestu, musí byť braný do úvahy ako skutočnosť, že sa už v minulosti dostali do rozporu so zákonom a že neviedli riadny život. Uložené tresty u obžalovaných by nesplnili svoj účel, sú mierne vzhľadom na osoby páchateľov, ich doterajší život a predchádzajúce odsúdenia, ako aj s prihliadnutím na okolnosti skutku a vzniknutý následok. Navrhol preto, aby krajský súd zrušil napadnutý rozsudok čo do výroku o vine a treste a vec vrátil na nové konanie a rozhodnutie. Krajský prokurátor pri prednese záverečného návrhu na verejnom zasadnutí uviedol, že aj keď sa nie celkom stotožňuje s dôvodmi odvolania podanými prokurátorom, v podstate sa na ne odvoláva, má však aj alternatívny návrh. Je pravdou, že v konaní pred súdom prvého stupňa neboli odstránené všetky nedostatky, ktoré boli vytknuté, avšak v súčasnej dobe už niet dôkazu, vykonanie ktorého by mohlo vo veci privodiť nejaký skutkový alebo právny zvrat. Aj odvolacie námietky obhajoby v podstate smerujú len k spôsobu hodnotenia dôkazov zo strany súdu prvého stupňa. Napriek rozporom, ktoré vo výpovediach sú, podľa jeho názoru je skutková osnova tak, ako je prvostupňovým súdom ustálená, preukázaná, čo napokon dotvrdzuje objektívny dôkaz, ktorým je zranenie poškodeného. Pokiaľ ide o právnu kvalifikáciu konania obžalovaných stotožňuje sa s právnym názorom prezentovaným v predošlom rozhodnutí krajského súdu, že ide o jedno konanie, jeden skutok, právna kvalifikácia ktorého je taká, ako ju ustálil súd prvého stupňa. V tomto smere navrhuje rozsudok zmeniť a vo vzťahu k trestom za situácie, že nepôjde o viacčinný súbeh trestných činov a vzhľadom na skutočnosti plynúce z odpisu registra trestov, navrhuje u obž. S. H. D. vypustiť ust. § 37 písm. m) Tr. zák., toto nahradiť ust. § 37 písm. h) Tr. zák. a toto ustanovenie doplniť aj u obž. C. a uložiť im diferencované tresty. Obž. D. vzhľadom na podiel jeho účasti vo výmere ako mu bol uložený súdom prvého stupňa a obž. S. H. C. prísnejšie tresty odňatia slobody, pre výkon ktorých ich navrhuje zaradiť do ústavu na výkon trestu so stredným stupňom stráženia. Obžalovaný P.G. S. v dôvodoch odvolania, ktoré podal prostredníctvom svojho obhajcu zdôrazňuje, že skutky uvedené v napadnutom rozsudku nespáchal a že ani po zrušení rozsudku prvostupňového súdu zo dňa 24.5.2012 a znovuprejednaní veci nebolo bez akýchkoľvek pochybností preukázané, žeby sa dopustil žalovaných trestných činov spolu s obž. G. C. a J. D.. Poukazuje tiež na kontradiktórnosť trestného konania zavedenú zákonom č. 301/2005 Z. z., v zmysle ktorej strany trestného konania pred súdom predkladajú a vykonávajú dôkazy a úlohou súdu ako nestranného rozhodovacieho orgánu je posúdenie týchto dôkazov a rozhodnúť spor medzi prokurátorom, ktorý zastupuje štát a obvineným. Pri tomto rozhodovaní musí súd zachovať nestrannosť a nesmie iniciatívne napomáhať jednej alebo druhej strane. V tomto prípade však súd vykročil z pozície nestrannosti súdu a zo zachovania zásady rovnosti strán, pretože vylepšoval pozíciu obžaloby a svojim postupom dal príčinu pochybovať o rovnakom prístupe k obžalobe a k obhajobe. Neriadil sa dôsledne zásadami a princípmi trestného procesu, keď vysoko nad únosne prípustnú mieru preberal na seba povinnosť prokurátora niesť dôkazné bremeno tým, že sám iniciatívne vykonával dokazovanie, čo názorne dokumentuje tým, že intervenujúci prokurátor položil asi 50 otázok a predseda senátu vyše 250. V ďalšej časti poukazuje na dôvody, pre ktoré odvolací súd zrušil prvý rozsudok prvostupňového súdu zo dňa 24.5.2014 jednak v tom smere, že sa nestotožnil so závermi prvostupňového súdu, že svedok poškodený B. Ľ. vo svojej výpovedi pred súdom zotrval v podstatných bodoch na svojich výpovediach z prípravného konania, pretože medzi výpoveďou tohto svedka na hlavnom pojednávaní a predchádzajúcimi výpoveďami sú rozpory, a to rozpory podstatné. Podľa jeho názoru sa prvostupňovému súdu ani po vrátení veci na nové prejednanie a rozhodnutie nepodarilo na hlavnom pojednávaní uvedené rozpory odstrániť. Práve naopak, tieto sa ešte viac prehĺbili. Nie je preto možné súhlasiť so závermi prvostupňového súdu, že v konaní pred súdom sa poškodený snažil bagatelizovať uvedený skutok a správanie obžalovaných, pričom uvedenú skutočnosť súd vníma ako dôsledok odstupu času od spáchania skutku, keďže aj napriek uvedenému samotný poškodený zotrval na svojej výpovedi tak, ako to bolo popísané vyššie v podstatných bodoch na svojich výpovediach z prípravného konania, ktoré boli konzistentné, vnútorne neprotirečivé, lebo tomu tak nie je. Poškodený B. Ľ. v priebehu prípravného konania aj na hlavnom pojednávaní i po vrátení veci prvostupňovému súdu vypovedal rozdielne, svoje výpovede menil, a preto podľa jeho názoru nie je možné takýto dôkaz považovať za hodnoverný. V tomto smere poukazuje najmä na jeho výpoveď na hlavnom pojednávaní dňa 6.10.2011, z ktorej je zrejmé, že svoje svedecké výpovede ku skutku si modifikoval takmer pri každom výsluchu ináč a doslovne povedal, že si je vedomý, že v tej dobe, keď mal ťažké obdobie vypovedal bludy. Na hlavnom pojednávaní dňa 19.2.2012 sa na otázku jeho obhajcu sám seba začal pýtať, či to takto povedal a nevie prečo to takto povedal. Na hlavnom pojednávaní dňa 19.2.2013 vypovedal, že poškodený Y. P. podnikal s drogami, že aj jemu predal marihuanu, takže preto tak vypovedal dňa 11.2.2011, resp. nevie prečo tak povedal. Priznal, že v tomto ťažkom období okrem užívania marihuany skúšal extázu, LSD a pervitín. Na otázku obhajcu JUDr. O., či vyšiel z baru dobrovoľne alebo násilím odpovedal, že dobrovoľne, no vzápätí začal túto výpoveď spochybňovať s poznámkou, že nevie prečo tak povedal. Stav svedka poškodeného B. Ľ.Š. dokresľuje znalecký posudok, v ktorom bolo ustálené, že má narušenú nervovú sústavu dlhodobým užívaním omamných látok a že jeho hodnovernosť je veľmi nízka, pričom úroveň jeho pamäťových schopností je tak nízka, že poukazuje pravdepodobne na centrálne poškodenie nervového systému. Z uvedeného pohľadu je vysvetliteľný nesúlad a rozpor s výpoveďou matky poškodeného Y. P. a svedka B. Ľ.. Na dokreslenie všetkých svedeckých výpovedi poškodeného B. Ľ. poukazuje na fakt, že po „bránení užívať jeho osobnú slobodu“, za čo boli uznaní vinnými, tento zatelefonoval J. D., či ho nezavezie na diskotéku do W.. Tento fakt poškodený B. Ľ. aj priznal vo svojej výpovedi na hlavnom pojednávaní 15.11.2011 aj 19.2.2011. Preto podľa jeho názoru rozpory vo výpovediach svedka B. Ľ. odstránené neboli a bude vecou odvolacieho súdu, či a v akom rozsahu vezme do úvahy takto vykonané dôkazy. Vo vzťahu k bodu 2/ rozsudku poukazuje na skutočnosť, že pri jeho objasňovaní došlo k bezprecedentnému postupu orgánov činných v trestnom konaní, keď došlo k závažným a neodstrániteľným chybám v prípravnom konaní a neboli objektivizované produkované dôkazy. Z doposiaľ stále neobjasnených príčin neboli vykonané žiadne prvotné, neodkladné a neopakovateľné úkony, teda ohliadka údajného miesta činu, neboli zaistené žiadne stopy z údajného miesta činu pri motoreste Š.. Napriek tomu, že svedok poškodený Y. P. vo svojej výpovedi dňa 20.7.2010 uviedol kde malo údajne dôjsť k jeho napadnutiu a že údajne išiel krvácajúci pešo do I., policajné orgány nezabezpečili zaistenie stôp a nevykonali ani previerku jeho výpovede na mieste samom. Prípravné konanie, vyšetrovanie a dokazovanie vyšetrovateľ vykonal na bezvýhradnom prijatí verzie svedka poškodeného Y. P. a dokumentovalo sa len to, čo vypovedal, bez stanovenia iných možných verzií. Vyjadrenie policajta z OO PZ Lipany T. V., že pri vyšetrovaní postupoval štandardne a že vykonanie ohliadky miesta činu by bolo neúčelné a následne uviedol, že boli vykonané všetky neopakovateľné úkony vyznieva zmätočne a neprofesionálne. Nečinnosťou orgánov činných v trestnom konaní, selektívnym prístupom k vykonaniu navrhovaných dôkazov a ich jednostranným postupom bola porušená, resp. nenaplnená jedna zo základných zásad trestného konania zakotvená v § 2 ods. 10 Tr. por. Pri zachovaní a použití štandardných vyšetrovacích postupov sa mohlo overiť, či na údajnom mieste činu sa nachádzala ľudská krv pochádzajúca z tela poškodeného Y. P., či sa táto nachádzala na dverách bytovej časti motorestu Š., keďže poškodený podľa svojej výpovede až na hlavnom pojednávaní mal zvoniť a búchať na dvere. Previerka výpovede poškodeného bola vyšetrovateľom vykonaná až 25.2.2011, teda po vyše siedmich mesiacoch, za úplne iných podmienok, kedy už boli všetky stopy zničené alebo znehodnotené. K tomu poznamenáva, že poškodený ani predtým ani pri previerke neuviedol, že mal zvoniť a búchať na dvere bytovej časti motorestu Š.. Svedok L. U. tvrdenie poškodeného, žeby v tú noc niekto zvonil a búchal vyvrátil, pričom má aj psa, ktorý by určite na zvuky a pohyb osôb reagoval brechaním. Vo vyjadreniach poškodeného Y. P. pri vykonávaní vyšetrovacieho pokusu dňa 11.3.2011 došlo k ďalšieho posunu, keď pri meraní času jeho chôdze od motorestu k bytovke, kde býva, zabočil do areálu cintorína, kde sa mal ísť umyť. Po ôsmich mesiacoch sa tak objavila ďalšia nová skutočnosť, ktorú predtým svedok neuvádzal. Išlo zrejme o snahu predĺžiť čas a vysvetliť rozpor medzi jeho výpoveďou a výpoveďou jeho matky, že domov došiel nadránom okolo 02.30. Podľa výsledkov vyšetrovacieho pokusu cesta normálnou chôdzou od motorestu Š. k bytovke v I. trvala 26 minút. K fyzickému napadnutiu malo dôjsť okolo 24.00 hod., teda cesta mu mala trvala okolo 2 hodín a 30 minút, čo je značný časový sklz, aj keď uviedol, že nejaký čas mal zostať zakrvavený ležať na zemi. Po vrátení veci na hlavnom pojednávaní vypovedala sestra poškodeného, ktorá mimo iného uviedla, že vie presne, kedy jej brat prišiel domov, lebo si ho odfotila a bolo to o 03.09 hod. Cesta zo Š. do I. teda mala poškodenému trvať okolo 3 hodín, čo je dosť podstatný časový rozdiel, s ktorým sa však súd nevysporiadal. K osobe poškodeného Y. P. bolo preukázané, že ide o osobu, ktorá mala v kritickom čase bohaté skúsenosti s drogami rôzneho druhu, osobu, ktorá bola za prechovávanie a užívanie drog právoplatne odsúdená a bol aj hospitalizovaný na psychiatrickej klinike v Prešove, kde sa zo závislosti liečil. V kontexte s uvedeným znalkyňa z odboru psychológie ustálila, že ide o osobu emocionálne nezrelú, egocentrickú, pričom emočná expresia môže byť neprijateľná okolnostiam s tendenciou k opozičným reakciám voči okoliu. Tieto charakteristiky nevytvárajú predpoklady pre primeranú všeobecnú vierohodnosť a vytvárajú podozrenie k tomu, že poškodený je vo všeobecnosti menej vierohodnou osobou. V nadväznosti na uvedené nie nepodstatná je aj okolnosť použitia, resp. použiteľnosti mobilu poškodeného Y. P., ktorý vo svojich výpovediach uvádzal, že o pomoc nevolal, lebo mal vybitý mobil. Zo záznamu prichádzajúcich hovorov mobilu svedka I. R. je však zaznamenaný prichádzajúci hovor od poškodeného Y. P., v čase o 23.47.46 dňa 10.7.2010 v trvaní 36 sekúnd, ktorú okolnosť hodnoverným spôsobom nevedel vysvetliť a súd sa s touto skutočnosťou absolútne nevysporiadal. Podľa lokalizácie prijatého hovoru sa svedok I. R. v tom čase nachádzal v pokrytí retransmisného zariadenia s názvom W.. Ide o pomenovanie ulice v centre mesta I. a podľa získaných informácií mesto I. pokrývajú ešte dve zariadenia W. H. O.. Pre ustálenie a určenie miesta, kde sa poškodený Y. P. nachádzal v čase volania navrhol súdu a požiadal o vykonanie dôkazu dožiadanie na mobilného operátora, aké ulice v I. pokrývajú vysielače W., W. H. O., o ktorom súd v priebehu dokazovania na hlavnom pojednávaní nerozhodol. Obhajca sa snažil zistiť uvedené informácie, písomné potvrdenie mu však odmietli poskytnúť s odôvodnením, že to môžu dať len prokurátorovi alebo súdu. O návrhu bolo rozhodnuté až v samotnom závere dokazovania tak, že bol zamietnutý. Vzhľadom na produkované dôkazy, preukázateľné rozpory a nejasnosti vo výpovediach poškodeného Y. P. považuje takýto selektívny postup prvostupňového súdu pri rozhodovaní o vykonaných dôkazoch za nesprávny a neodôvodniteľný. Boli a sú tu závažné okolnosti, ktoré odôvodňovali potrebu takéhoto zistenia pre posúdenie podstatných okolností prípadu. V súvislosti s tým ešte poukazuje na predložený vyhotovený videozáznam z auta cesty od Slovenskej sporiteľne v I. podľa výpovede poškodeného, ako aj panoramatický letecký pohľad cesty od motorestu Š. smerom do centra mesta I.. Ďalej poukazuje na to, že svedok poškodený Y. P. pri prvotnom ošetrení dňa 11.7.2010 pred lekárom uviedol, že bol zbitý neznámou osobou do oblasti tváre, čo na hlavnom pojednávaní potvrdil aj ošetrujúci lekár, ktorý uviedol, že ak by mu hovoril mená osôb, ktoré ho napadli, tak by sa to objavilo v správe, ako aj na odpoveď svedka B. Ľ. na otázku vyšetrovateľa pri výpovedi z 11.2.2011, či mu P. povedal, kto ho zbil. Poukazuje aj na to, že trestné oznámenie bolo podané až 13.7.2010, teda na štvrtý deň po skutku a až 19 dní po skutku dňa 29.7.2010 boli vydané veci, ktoré mal mať poškodený na sebe. V ďalšej časti potom poukazuje na časti výpovedí svedkov B. U., T. L. H. G. H., ktorí vo svojich výpovediach uvádzali, že červená Fabia, za ktorou išli so svojim vozidlom, zabočila doľava a oni pokračovali smerom na Kežmarok. Uvedení svedkovia sú osoby nezaujaté a nestranné. K veci opakovane aj po vrátení na nové prejednanie a rozhodnutie vypovedali k smeru jazdy červenej Fabie, v ktorej bol on a jeho spoluobžalovaní, teda že po odchode od Slovenskej sporiteľne idúc po hlavnej ceste odbočili doľava k rodinným domom do časti mesta nazývanej R.. Svedok U. T., priateľ sestry poškodeného, na hlavnom pojednávaní uviedol, že z časti zvanej R. sa nedá dostať k motorestu Š., lebo je tam potok a iba ak terénnym vozidlom. Pri zachovaní svojho postoja o nevine chce poukázať aj na pomerne značnú rozdielnosť v rozhodovaní prvostupňového súdu pri ukladaní trestov, keď rozsudkom z 24.5.2012 im boli diferencovane uložené tresty v rozpätí od 6 rokov cez 12 rokov, až po 14 rokov a po zrušení uvedeného rozsudku a znovuprejednaní veci im boli všetkým uložené rovnaké tresty, bez diferenciácie, a to 13 rokov a 4 mesiace. Tento postup je prvostupňovým súdom nezdôvodnený a v tomto smere považuje rozsudok na nepreskúmateľný. Pochybností a nezrovnalostí, ktoré z vykonaného vyšetrovania a dokazovania na hlavnom pojednávaní vyplynuli je ešte viacero a tie vyvolávajú značné pochybnosti o tom, že skutok tak, ako je uvedený v bode obžaloby sa stal a mal ho spáchať on so spoluobžalovanými. Vzhľadom na uvedené pochybnosti, ktoré pri dokazovaní existovali mala byť aplikovaná jedna zo zásad trestného konania v pochybnostiach v prospech obvineného. Na rozdiel od alternatívneho návrhu prezentovaného v písomných dôvodoch, keď navrhoval po zrušení rozsudku buď vec vrátiť súdu prvého stupňa, aby ju v potrebnom rozsahu znova prejednal a rozhodol alebo krajský súd vo veci rozhodol sám a spod obžaloby ho oslobodil, pri prednese na verejnom zasadnutí uviedol, že navrhuje, aby krajský súd napadnutý rozsudok zrušil a spod obžaloby ho oslobodil. Obžalovaný G.X. C. svoje odvolanie odôvodnil v opakovaných podaniach. Uvádza, že bol uznaný opätovne za vinného za skutok, ktorý nikdy nespáchal. Sudca okresného súdu bral celý čas do úvahy klamstvá partie narkomanov a dílerov, ktorí klamú, menia výpovede, prispôsobujú tvrdenia stavu vyšetrovania. Bol obvinený z toho, že mal obmedzovať osobnú slobodu B. Ľ., čo tvrdil vyše pol roka, obviňoval ho z krádeže mobilného telefónu, ktorý mu mal zobrať v ten večer a žiadal cez vyšetrovateľov od neho aj finančnú náhradu zaň. Tento svedok počas vyšetrovania v konaní pred súdom vypovedal sedemkrát, tieto výpovede boli tak rozporné, že mu ich sudca prečítal všetky ešte raz, aby sa ku každej vyjadril. Hneď po prvej výpovedi sa Ľ. mal vyjadriť a povedal predsedovi senátu, že on to takto v živote nepovedal. Čo sa týka mobilného telefónu, ktorý mu mal zobrať, tak až po vyžiadaní vyšetrovateľom o výpis hovorov priznal, že nebol ani tak obmedzený, keďže si mohol zavolať komu chcel a nikto mu v tom nebránil. Priznal, že mu žiadny telefón nezobral. Jednoducho to odôvodnil tým, že si chcel zarobiť a dostať od neho peniaze. Pred súdom priznal užívanie drog, dokonca usvedčil aj Y. P., že ich od neho kupoval. Obaja najprv tvrdili, že nevedia, kto to bol, kto ich mal obmedzovať a po čase zrazu vedeli, o koho ide a čo kto mal robiť. V každej výpovedi to bolo popísané diametrálne ináč. Ľ. dňa 29.7.2010 uviedol, že ho mali spacifikovať štyria muži, ktorých nepoznal. Ďalej uviedol, že keď sa s P. stretol a bol s ním v nemocnici tak sa vôbec nerozprávali o tom priebehu, ktorý mu je teraz kladený za vinu, z čoho logicky vyplýva, že ani nemali o čom, keďže tento nezmysel sa v ten večer nestal. Vo výpovedi zo dňa 29.7.2010 tiež tvrdil, že on nevidel, či išli za P., no paradoxne vo výpovedi dňa 26.10.2010 už tvrdí, že za ním išli. Zaujímavé je, že v prvej výpovedi nepoznal posádku auta a v druhej už menoval a popisoval osoby, kto kde v aute sedel. Pri druhej výpovedi tvrdil, že v ten večer sa mal stretnúť s nejakým svojim kamarátom, s ktorým si mal dať cigaretu a ktorému nerozprával nič, čo mal pred chvíľou prežiť. Prečo sa mu teda nezdôveril, aké hrozné veci prežil. Preto lebo nič, čo je v obžalobe, sa nestalo. 26.10.2010 vypovedal, že bol násilím držaný v aute, no pred súdom uviedol, že mu nikto nebránil vyjsť z vozidla. V tej istej výpovedi tvrdil, že v ten večer sa už nestretol ani s jednou z tých osôb, ktoré ho mali obmedzovať na osobnej slobode, no neskôr priznal, že si dal s D. poldeci v bare. Vyvstáva teda otázka, aký mal mať strach, že nakoniec si nemal problém vypiť a posedieť s človekom, ktorý ho mal obmedzovať na osobnej slobode. Dňa 26.10.2010 Ľ. priznal, že išiel z baru sám a dobrovoľne, pritom pred touto výpoveďou celý čas tvrdil, že bol z baru násilím vytiahnutý. B. Ľ. je chronický klamár a psychicky chorý človek, čo potvrdila aj znalkyňa. Poukázal aj na ďalšiu skutočnosť, ktorá preukazuje jeho tvrdenia, že poškodený Y. P. klame a celý čas prispôsobuje svoje výpovede stavu dokazovania, čo preukazuje aj ďalšia zmena jeho výpovede po zrušení rozsudku okresného súdu vo vzťahu k pohybu vozidla smerom na motorest Š., kde proti predošlým výpovediam po dvoch rokoch zrazu výpoveď zmenil, že odbočili na R.. P. po celý čas tvrdí, že po tom, ako mal byť pobitý o 23.45 hod. na motoreste Š., si chcel zavolať mobilom pomoc, ale že sa nedalo, lebo ho mal vybitý. Výpis hovorov ukázal, že volal svojmu najlepšiemu kamarátovi R. v čase o 23.47 hod. v trvaní 36 sekúnd. R. vypovedal, že žiadnu pomoc nežiadal, ale volal, či nejdú vonku, pričom P. doposiaľ tvrdí, že R. nevolal a že on mobil mal vybitý, pričom keď výpis hovorov ukázal telefonát povedal, že asi preto, že sa mu mobil sám zapol vo vrecku. Ďalej poukazuje na čas príchodu poškodeného domov, ktorý podľa výpovede jeho sestry bol okolo 03.00 hod. Vo vzťahu ku zraneniam Y. P. uvádza, že zranenia, ktoré utrpel mu boli spôsobené nevie kým, keďže ani samotný P. dňa 17.7.2010 nevedel uviesť, kto ho mal napadnúť, keďže na oddelení maxilofaciálnej chirurgie MUDr. T. K. uviedol, že bol zbitý neznámou osobou. Podľa P. mal byť zbitý na motoreste Š.. Na danom mieste sa však žiadne stopy po údajnom napadnutí nenašli. Ani vypočutý svedok L. U. nepotvrdil, žeby sa nejaká taká udalosť stala. Svedkovia L., U. H. H., ktorí v tom čase navštívili Y. P. pre peniaze, ktoré im dlhoval jednoznačne potvrdili, že motorové vozidlo zn. Fabia červenej farby, na ktorom boli, v danom čase odbočilo doľava na štvrť zvanú R. a nepokračovalo priamo v ceste smerom na Starú Ľubovňu, teda k motorestu Š., prípadne že nezastavilo na autobusovej zastávke, ako to po zrušujúcom rozsudku tvrdil Y. P.. Ulica V. je súčasťou oblasti zvanej R., z ktorej nie je možné dostať sa s vozidlom k motorestu Š., keďže jediná cesta pre motorové vozidlá k tomu motorestu vedie iba po hlavnej ceste v smere na Starú Ľubovňu. Opakuje, že sestra P. uviedla, že tento prišiel domov o 03.00 hod., pričom z rozmazaného kamerového záznamu doloženého mestskou políciou vyplýva, že P. S. sa s Y. P. stretol v čase o 22.51 hod. Oni s ním strávili za Slovenskou sporiteľňou čas maximálne 10 minút. Čo robil Vranko po tomto čase mu známe nie je. S kým sa stretol po telefonickom rozhovore s I. R. v čase o 23.47 hod., s ktorým telefonoval 36 sekúnd, musí vedieť Y. P., preto sa vynára otázka, a to v súvislosti aj s vyšetrovacím pokusom zo dňa 11.3.2011, kde skutočne Y. P. po dobu približne 4 hodín bol. Z vykonaného dokazovania vyvstali mnohé nezodpovedané otázky, ako je napr. otázka, s kým bol Y. P. skutočne v nemocnici, či so sestrou a mamou, ako to vypovedal po prvýkrát alebo so sestrou a jej priateľom, ktorý bol svedkom v tejto veci. Vo veci vznikli ešte väčšie rozpory vo výpovediach svedkov, a to len preto, lebo istý dejový priebeh sa iba postupne utváral. V tejto súvislosti poukazuje na výpoveď znalkyne, ktorá uviedla, že u Y. P. je zvýšená pravdepodobnosť, že zo zištných či účelových dôvodov by mohol skutočnosti skresliť či zamlčať, resp. aj zaklamať, a to bez väčších vnútorných zábran. Trestné konania je vedené od polovice r. 2010, takže ubehlo už takmer 5 rokov a on sa za toto obdobie nedopustil žiadneho protiprávneho konania, dodržiava všetky súdom určené povinnosti a obmedzenia. 16.8.2014 sa oženil, s priateľkou má 5 ročného syna a čakajú ďalší prírastok. Pracuje v reklamnej agentúre, je zamestnaný ešte v dvoch podnikoch. Žiada preto, aby krajský súd vec posúdil nestranne a aby ho v celom rozsahu spod obžaloby oslobodil. Obžalovaný J. D. v dôvodoch odvolania, ktoré podal prostredníctvom obhajcu, takisto uvádza, že skutky, ktoré sú mu kladené za vinu a za ktoré bol odsúdený, nespáchal. Aj on poukazuje na rozpory vo výpovediach svedkov, ktoré neboli odstránené ani po zrušení predošlého rozhodnutia krajským súdom. Svedok Ľ., ktorý bol vypočutý na hlavnom pojednávaní dňa 19.2.2013 opätovne vypovedal chaoticky až zmätene. Na otázku JUDr. O., či z baru vyšiel dobrovoľne alebo násilím, uviedol, že dobrovoľne a vzápätí túto výpoveď spochybnil poznámkou, že nevie, prečo to tak povedal. Vrcholom jeho výpovede bola situácia, kedy sa tento svedok sám sebe čudoval, čo mal v prípravnom konaní vypovedať, že v tej dobe mal ťažké obdobie a vypovedal bludy. V kontexte záverov znaleckého posudku o jeho hodnovernosti, z ktorého vyplýva, že má narušenú nervovú sústavu dlhodobým užívaním omamných látok a jeho hodnovernosť je veľmi nízka, pričom úroveň jeho pamäťových schopností je tak nízka, že má pravdepodobne poškodený nervový systém je absolútne neprípustné prijať záver, že tento svedok vypovedá v podstatných bodoch konzistentne a že existujúce rozpory vyplývajú z odstupu času. Krajský súd poukázal aj na rozpory vo výpovediach svedkov L. H.Č. a I. R. samostatne, ale aj v ich výpovediach navzájom. Podstatné rozpory videl v otázke, či svedok R. bol v prítomnosti svedka H. a obžalovaných na letisku nad J. a či pri motoreste Š. mali z auta vystúpiť obaja alebo na pokyn S. len R., ako aj v tom, či mal svedok Ľ., keď sa následne stretli pri tržnici týmto povedať, čo sa mu stalo alebo nie. Ani jeden z týchto rozporov nebol v konaní pred súdom prvého stupňa odstránený takým spôsobom, aby bolo možné konštatovať, že títo svedkovia, resp. ich výpovede v spojení s výpoveďami poškodeného Ľ. majú bez akýchkoľvek pochybností usvedčovať jeho osobu z prečinu vydierania vo vzťahu k osobe poškodeného Ľ.Š.. Neodstránené ostali aj rozpory vo výpovediach poškodeného Y. P. samostatne a taktiež rozpory v jeho výpovediach a výpovediach svedkov L., U. H. H. navzájom. Aj po následnom vypočutí všetkých uvedených ostal podstatný rozpor v otázke, kde mali pokračovať cestou v aute potom, čo sa s poškodeným rozišli za Slovenskou sporiteľňou. Tu len poukazuje na skutočnosť, že poškodený si aj v tomto prípade s odstupom času paradoxne, po tom, čo si zrejme prečítal uznesenie krajského súdu spomenul, aby zosúladil svoju verziu s verziou svedkov z Kežmarku, že zrejme s nimi v aute nešiel priamo na Š., ako to tvrdil vo svojich predchádzajúcich výpovediach, ale mohli odbočiť doľava na R., dať si cigaretu a až potom ísť na Š.. V tejto súvislosti poukazuje na rozdielny prístup hodnotenia jednotlivých výpovedí zo strany súdu, keď pri poškodenom Ľ. jeho rozpory ospravedlňuje odstupom času, no na záhadné postupné podrobné spomínanie si poškodeného Vranka na jednotlivé podstatné okolnosti skutku zrejme odstup času nemá žiadny vplyv a súd sa s tým nepotreboval žiadnym spôsobom vysporiadať. Rovnako v napadnutom rozsudku zostala nezodpovedaná okolnosť jeho telefonického hovoru so svedkom R., ktorý si za záhadných okolností nepamätajú obaja. Napriek tomu súd návrhu obhajcu JUDr. P. na vykonanie dôkazov nevyhovel. Súd nebral do úvahy ani podstatné svedectvo majiteľa motorestu Š., ktorý uviedol, že si nespomína, žeby niekto niekedy búchal na vstupné dvere či bránu motorestu a v prípade, ak by tomu tak bolo, bol by si to určite všimol, prípadne by na cudziu osobu reagoval pes. Vo vzťahu k vierohodnosti poškodeného Y. P. poukazuje na znalecký posudok PhDr. W. L., z ktorého vyplýva že poškodený je osobou emocionálne nezrelou, egocentrickou, pričom emočná expresia môže byť neprijateľná okolnostiam s tendenciou s opozičným reakciám voči okoliu a tieto charakteristiky nevytvárajú predpoklady pre primeranú všeobecnú vieryhodnosť a vytvárajú podozrenie k tomu, že poškodený Vranko vo všeobecnosti je menej dôveryhodnou osobou, z čoho vyplýva zvýšená pravdepodobnosť, že zo zištných či účelových dôvodov by mohol skutočnosť skresliť či zamlčať, resp. aj zaklamať, a to bez väčších vnútorných zábran. Aj on namieta, že zo strany príslušného orgánu činného v trestnom konaní nebola vykonaná ohliadka údajného miesta trestného činu, kde mohli byť zaistené prípadné stopy krvi poškodeného a rovnako nebol už v prípravnom konaní vypočutý svedok U., ktorý sa v mieste, kde malo ku skutku dôjsť, trvalo zdržiava. Ide o dôkazy, ktoré mohli byť v prospech obrany obvinených, a síce že na motoreste Š. v čase skutku neboli, a to ani sami ani s poškodeným P.. Podľa jeho názoru po tom, čo vec bola vrátená prvostupňovému súdu, nedošlo k odstráneniu ani len jedného podstatného rozporu, ktorý vytýkal krajský súd, a preto je preňho napadnutý rozsudok prekvapivý, ale predovšetkým nezrozumiteľný. Nevie si vysvetliť, ako je možné, že potom, čo sú súdu vytýkané podstatné vady jeho rozhodnutia týkajúce sa dokazovania a vyhodnotenie jednotlivých dôkazov, tento opätovne rozhodne o jeho vine a už vôbec si nevie vysvetliť, prečo prvostupňový súd v podstate v rozpore aj so svojim vlastným názorom ho uznal vinným podľa § 189 ods. 3 Tr. zák. a uložil mu trest odňatia slobody v trvaní 13 rokov a 4 mesiace, keďže v predmetnej veci už bol prvostupňovým súdom odsúdený, okrem iného za zločin vydierania podľa § 189 ods. 1 Tr. zák., za čo mu bol uložený úhrnný trest odňatia slobody v trvaní 6 rokov. Okresný súd vtedy dospel k záveru, že mu nebol preukázaný úmysel vo vzťahu k následku predpokladanému v § 189 ods. 3 Tr. zák., a síce k ťažkej ujme na zdraví. Súd v tomto rozhodnutí ukladal diferencované tresty vzhľadom na podľa neho preukázanú mieru zavinenia jednotlivých obžalovaných. Je pravdou, že krajský súd vytkol, že nemôže byť aj spolupáchateľom aj pomocníkom zároveň, avšak nevedno prečo súd pri tomto rozsudku posúdil jeho konanie ako konanie spolupáchateľa, a to dokonca aj vo vzťahu k § 189 ods. 3 Tr. zák., teda k ťažkej ujme na zdraví. Rozsudok okresného súdu je preto neprávny, nezákonný, nezrozumiteľný, nepreskúmateľný, vychádzajúci z nedostatočne zisteného skutkového stavu a nesprávneho právneho posúdenia. Navrhol preto, aby krajský súd napadnutý rozsudok zrušil a spod obžaloby ho oslobodil. Na základe podaných odvolaní preskúmal krajský súd napadnutý rozsudok v intenciách ust. § 317 ods. 1 Tr. por., podľa ktorého ak nezamietne odvolací súd odvolanie podľa § 316 ods. 1, alebo nezruší rozsudok podľa § 316 ods. 3, preskúma zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým odvolatelia podali odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré im predchádzalo, pričom na chyby, ktoré neboli odvolaním vytýkané, prihliadne len vtedy, ak by odôvodňovali podanie dovolania podľa § 371 ods. 1 a dospel k záveru, že podané odvolania možno považovať za čiastočne dôvodné, aj keď nie celkom na podklade tých skutočností, ktoré sú v odvolaniach namietané. V konaní pred súdom prvého stupňa boli v posudzovanej veci podľa názoru krajského súdu vykonané dôkazy v takom rozsahu, ako to bolo pre správne zistenie skutkového stavu v rozsahu nevyhnutnom na rozhodnutie potrebné. Boli vykonané aj dôkazy a úkony, vykonanie ktorých nariadil krajský súd vo svojom uznesení sp. zn. 1To/40/2012 zo dňa 4.9.2012, ktorým zrušil pôvodný rozsudok prvostupňového súdu zo dňa 24.5.2012 a ani podľa názoru krajského súdu už v súčasnej dobe nie je zrejmý dôkaz, ktorý by mohol napomôcť objasneniu veci a vykonanie ktorého by bolo reálne možné a žiaden návrh na doplnenie dokazovania nebol prezentovaný ani na verejnom zasadnutí krajského súdu. Vykonanie úkonov, nevykonanie ktorých sa predovšetkým v odvolaniach obžalovaných vytýka, teda ohliadka miesta činu po podaní trestného oznámenia za účelom zaistenia a zabezpečenia prípadných stôp ani vyžiadanie správy od mobilného operátora za účelom lokalizácie miesta telefonujúceho už totiž v súčasnej dobe reálne možné nie je. Rozsah, v akom bolo dokazovanie vykonané, je zrejmý nielen z obsahu predloženého spisového materiálu, ale aj z odôvodnenia napadnutého rozsudku. Okresný súd v ňom skutočne podrobne rozviedol, ktoré dôkazy boli v posudzovanej veci vykonané, aké skutočnosti z vykonaných dôkazov vyplývali, uviedol, ako vykonané dôkazy hodnotil, akými úvahami sa pri hodnotení navzájom si odporujúcich dôkazov spravoval, prečo obrane obžalovaných neuveril a o ktoré dôkazy a prečo svoje skutkové zistenia oprel. Odôvodnenie rozsudku podľa názoru krajského súdu zodpovedá požiadavkám, ktoré naň kladie ust. § 168 ods. 1 Tr. por. a z pohľadu skutkových záverov ho považuje krajský súd za vecne správne a úplné, preto na neho v podrobnostiach poukazuje a osvojuje si ho. Je potrebné súhlasiť s tou časťou odvolacích námietok, v ktorých sa poukazuje na skutočnosť, že vo výpovediach svedkov samotných, hlavne vo výpovediach svedkov poškodených B. Ľ. H. Y. P. sú rozpory, príčiny ktorých sa nepodarilo v konaní pred súdom prvého stupňa dostatočne objasniť. K objasneniu týchto príčin nedošlo napriek tomu, že súd postupoval v súlade s ust. § 264 Tr. por. a nielen u týchto svedkov, ale aj vo vzťahu k ďalším svedkom, pokiaľ sa v ich výpovediach vyskytli odlišnosti, po prečítaní skorších výpovedí žiadal, aby tieto rozpory vysvetlili. Odstrániť rozpory, pretože tie už existujú, možné nie je, ale s prihliadnutím na vysvetlenia vo vzťahu k vyskytnuvším sa rozdielnostiam, a to nielen vo výpovediach svedkov, ale aj vo výpovediach obžalovaných, ako aj s prihliadnutím na rozdielnosti v tvrdeniach navzájom súd potom vykonané dôkazy hodnotí. Na jednotlivé rozdielnosti vo výpovediach obžalovaných aj svedkov, a to tak v ich výpovediach samotných, ako aj medzi ich tvrdeniami navzájom napokon v danej veci okresný súd v dôvodoch svojho rozhodnutia veľmi podrobne poukazuje, zaoberá sa nimi a hodnotí ich, a preto nepovažuje krajský súd za potrebné, keďže na ne mimo iného konkrétne poukazoval už aj vo svojom predošlom rozhodnutí, opätovne na tomto mieste poukazovať. Ako už bolo vyššie uvedené prvostupňový súd vyhodnocoval všetky vykonané dôkazy aj s prihliadnutím na namietané skutočnosti a vyhodnocoval ich spôsobom vyžadovaným ust. § 2 ods. 12 Tr. por., teda podľa svojho vnútorného presvedčenia založeného však na starostlivom uvážení všetkých okolností prípadu jednotlivo i v ich súhrne, nezávisle od toho, či ich obstaral súd, orgány činné v trestnom konaní alebo niektorá zo strán. Na základe takéhoto hodnotenia potom aj podľa názoru krajského súdu dospel k správnym skutkovým záverom. Len na okraj považuje krajský súd za potrebné uviesť, že v prípade, ak súd prvého stupňa pri hodnotení dôkazov postupuje dôsledne podľa § 2 ods. 12 Tr. por., teda hodnotí ich podľa vnútorného presvedčenia založeného na starostlivom uvážení všetkých okolností prípadu jednotlivo a i v ich súhrne a na základe takéhoto hodnotenia urobí logicky odôvodnené a úplné skutkové zistenia, nemôže ani odvolací súd napadnutý rozsudok zrušiť len preto, že sám na základe svojho presvedčenia hodnotí rovnaké dôkazy s iným do úvahy prichádzajúcim výsledkom. Okresnému súdu totiž v takomto prípade nemožno vytknúť nejasnosť alebo neúplnosť jeho skutkových zistení alebo to, že sa nevysporiadal so všetkými okolnosťami významnými pre rozhodnutie. V posudzovanom prípade však takáto situácia ani nenastala a aj podľa názoru krajského súdu, ako to už bolo uvádzané, sú vzhľadom na vykonané dôkazy skutkové závery ustálené súdom prvého stupňa správne. Pokiaľ však ide o právnu kvalifikáciu konania obžalovaných v tomto smere sa krajský súd nie celkom stotožnil so závermi, ku ktorým dospel súd prvého stupňa. Ten v napadnutom rozsudku konanie obžalovaných uvedené pod bodom 1/ posúdil ako prečin vydierania podľa § 189 ods. 1 Tr. zák., formou spolupáchateľstva podľa § 20 Tr. zák. a v bode 2/ rozsudku ako obzvlášť závažný zločin vydierania podľa § 189 ods. 1 písm. a) Tr. zák., formou spolupáchateľstva podľa § 20 Tr. zák., v súbehu s prečinom výtržníctva podľa § 364 ods. 1 písm. a) Tr. zák. Z použitia ust. § 41 ods. 2 Tr. zák. pri ukladaní trestu je zrejmé, že uvedené skutky posudzoval ako skutky samostatné, teda za viacčinný súbeh týchto trestných činov. Vo vzťahu k právnej kvalifikácii konania obžalovaných ustáleného pod bodom 1/ napadnutého rozsudku je potrebné vzhľadom na námietky prokurátora prezentované v písomne podanom odvolaní (ktoré však boli následne modifikované pri prednese krajského prokurátora v záverečnom návrhu na verejnom zasadnutí) uviesť, že aj keď bolo toto konanie obžalovaných posúdené v obžalobe ako prečin obmedzovania osobnej slobody podľa § 183 ods. 1 Tr. zák. (a takejto právnej kvalifikácie sa domáhal prokurátor aj v písomne podanom odvolaní, čiže vo vzťahu k výroku o vine vlastne podával odvolanie v prospech obžalovaných), je podľa názoru krajského súdu právna kvalifikácia konania obžalovaných v tomto bode správna. Právny názor v tomto smere napokon vyslovil krajský súd už aj vo svojom predošlom rozhodnutí keď konštatoval, že aj za predpokladu, ak by neboli pochybnosti o správnosti skutkových záverov súdu prvého stupňa (tie sa oproti predošlému rozhodnutiu vo svojej podstate nezmenili), konanie obžalovaných nenapĺňa len pojmové znaky trestného činu obmedzovania osobnej slobody podľa § 183 ods. 1 Tr. zák., ktorého sa dopustí páchateľ v prípade, ak inému bez oprávnenia bráni užívať osobnú slobodu. V danom prípade však obžalovaní poškodenému nielen bránili v užívaní osobnej slobody tým, že ho násilím proti jeho vôli posadili do motorového vozidla, kde bol nútený po určitú dobu zotrvať, ale súčasne ho takýmto spôsobom nútili, aby im pomohol nájsť poškodeného Y. P., resp. im povedal, kde sa nachádza. Takéto konanie však už nenapĺňa znaky trestného činu obmedzovania osobnej slobody podľa § 183 ods. 1 Tr. zák., ale trestného činu vydierania podľa § 189 ods. 1 Tr. zák. Správne teda postupoval súd prvého stupňa, keď konanie obžalovaných v tomto bode posúdil ako spolupáchateľstvo trestného činu vydierania podľa § 20 k § 189 ods. 1 Tr. zák. Za správnu a náležite odôvodnenú považuje krajský súd aj právnu kvalifikáciu skutku uvedeného pod bodom 2/ napadnutého rozsudku v tej časti, pokiaľ toto konanie obžalovaných prvostupňový súd posúdil ako spolupáchateľstvo obzvlášť závažného zločinu vydierania podľa § 20 k § 189 ods. 1, 3 písm. a) Tr. zák., keďže podľa ustáleného skutkového stavu obžalovaní spoločným konaním násilím nútili poškodeného Y. P., aby niečo konal, teda konkrétne aby priznal, že dlhuje peniaze obž. C., resp. potom pod hrozbou ďalšej bitky ho žiadali, aby do nasledujúceho dňa peniaze zohnal. V dôsledku konania obžalovaných bolo poškodenému spôsobené zranenie, charakter ktorého bol preukázaný tak lekárskymi správami, ako aj znaleckým posudkom, pričom vzhľadom na charakter zranení poškodených, najmä niekoľkonásobnú zlomeninu tvárových kostí, ako aj potrebnú dobu liečenia, je toto zranenie nepochybne ťažkou ujmou na zdraví v zmysle ust. § 123 ods. 3 písm. i), ods. 4 Tr. zák. Aj keď je pravdou, že zranenie samotné ako také spôsobil svojim priamym fyzickým útokom poškodenému obž. S., podľa názoru krajského súdu prvostupňový súd postupoval správne, keď následok na zdraví odôvodňujúci prísnejšiu právnu kvalifikáciu trestného činu vydierania podľa § 189 Tr. zák. pričítal všetkým trom obžalovaným ako spolupáchateľom a náležitým spôsobom uvedenú okolnosť aj odôvodnil, aj keď ju konkretizoval viac-menej vo vzťahu k obž. J. D.. Od počiatku totiž všetci traja obžalovaní svojim konaním napĺňali znaky uvedených trestných činov, aj obž. D. bol prítomný pri tom, keď poškodeného P. posadili do motorového vozidla, odviezli ho na miesto, kde k samotnému útoku došlo, bol prítomný pri prvotnom fyzickom napadnutí poškodeného obž. P. S., pri úderoch, ktoré smerovali na telo a už z charakteru úderov pri prvotnom napadnutí mohli byť aj obž. C. aj obž. D. uzrozumení s tým, že z takejto formy útoku môže byť spôsobená poškodenému ťažká ujma na zdraví a následne potom ešte na príkaz obž. C. spolu s obž. S. aj obž. D. sa s poškodeným presunuli na ďalšie miesto, kde ho obž. S. opakovane udieral päsťou do tváre a potom na zemi do neho ešte kopal tak do oblasti hlavy, ako aj do oblasti tváre. Konanie obžalovaných bolo teda spoločným konaním v zmysle ust. § 20 Tr. zák. a v takomto prípade pokiaľ je trestný čin spáchaný spolupáchateľstvom, zodpovedá každý zo spolupáchateľov tak, ako keby trestný čin spáchal sám. Krajský súd sa však nestotožnil s právnym názorom súdu prvého stupňa v tom smere, že skutky ustálené pod bodom 1/, 2/ napadnutého rozsudku sú samostatnými skutkami. V tomto smere svoj názor prezentoval už vo svojom predošlom rozhodnutí keď uvádzal, že už z výroku rozsudku, ale aj z jeho odôvodnenia plynie, že konanie obžalovaných malo od počiatku smerovať k tomu, aby našli poškodeného Y. P. a v úmysle tento cieľ dosiahnuť najprv násilím posadili do motorového vozidla poškodeného B. Ľ., ktorého nútili, aby im prezradil, kde je Y. P. a tohto z vozidla pustili až potom, čo na ulici Y. P. zbadali, následne potom začali konanie, ktoré smerovalo k vydieraniu poškodeného Y. P., teda konanie popísané pod bodom 2/ napadnutého rozsudku. Obe tieto konania, ako už bolo vyššie uvádzané a ako to konštatoval aj súd prvého stupňa napĺňajú znaky trestného činu vydierania v skutku pod bodom 1/ podľa § 189 ods. 1 Tr. zák. a v skutku pod bodom 2/ podľa § 189 ods. 1, 3 písm. a) Tr. zák. Podľa názoru krajského súd však nejde v danom prípade o dva samostatné skutky, teda o opakovanie trestnej činnosti tak, ako to ustálil súd prvého stupňa, keďže v zmysle § 122 ods. 9 Tr. zák. je trestný čin spáchaný opakovane, ak páchateľ postupne spáchal viac rovnakých trestných činov opakovanými samostatnými činmi, medzi ktorými nie je žiadna objektívna alebo subjektívna súvislosť, pričom trestnosť každého z nich sa posudzuje samostatne. V danom prípade medzi jednotlivými útokmi, ktorých sa obžalovaní v bode 1/ a v bode 2/ rozsudku dopustili, existuje tak objektívna, ako aj subjektívna súvislosť. Je tu objektívna súvislosť v čase, spôsobe spáchania činu, v predmete útoku i subjektívna súvislosť, najmä jednotiaci zámer páchateľov uvedený trestný čin spáchať. Takéto konanie je však už potrebné považovať za pokračovací trestný čin v zmysle ust. § 122 ods. 10 Tr. zák. Podľa uvedeného ustanovenia sa za pokračovací trestný čin považuje, ak páchateľ pokračoval v páchaní toho istého trestného činu. Trestnosť všetkých čiastkových útokov sa posudzuje ako jeden trestný čin, ak všetky čiastkové útoky toho istého páchateľa spája objektívna súvislosť v čase, spôsobe ich páchania, v predmete ich útoku, ako i subjektívna súvislosť, najmä jednotiaci zámer páchateľa spáchať uvedený trestný čin. Konanie obžalovaných teda podľa názoru krajského súdu nebolo potrebné posudzovať ako dva samostatné trestné činy spáchané dvoma samostatnými skutkami, ale ako jeden pokračovací trestný čin, konkrétne pokračovací obzvlášť závažný zločin vydierania podľa § 189 ods. 1, 3 písm. a) Tr. zák., spáchaný formou spolupáchateľstva podľa § 20 Tr. zák. Vo vzťahu k právnej kvalifikácii konania obžalovaných, ktoré bolo v bode 2/ napadnutého rozsudku posúdené aj ako prečin výtržníctva podľa § 364 ods. 1, písm. a) Tr. zák. krajský súd podotýka, že formálne konanie obžalovaných napĺňa aj znaky uvedeného prečinu. Je však potrebné zobrať do úvahy skutočnosť, kde a v akom čase k fyzickému napadnutiu poškodeného došlo, ako aj fakt, že práve fyzický útok na poškodeného, teda napadnutie iného bolo vlastne tým základom, teda násilím, ktorým poškodeného obžalovaní nútili, aby niečo konal. V danom prípade už aj vzhľadom na trestnú sadzbu, ktorú je možné uložiť pri obzvlášť závažnom zločine vydierania podľa § 189 ods. 3 Tr. zák. a trestnú sadzbu určenú v osobitnej časti Trestného zákona u prečinu výtržníctva podľa § 364 ods. 1 Tr. zák. došlo k faktickej konzumpcii a konanie obžalovaných teda nebolo potrebné posudzovať aj ako prečin výtržníctva podľa § 364 ods. 1 písm. a) Tr. zák. Vzhľadom na uvedené preto krajský súd napadnutý rozsudok podľa § 321 ods. 1 písm. d) Tr. por. zrušil a keďže pochybenia, ktorých sa podľa jeho názoru prvostupňový súd dopustil, mohol napraviť sám, následne na základe § 322 ods. 3 Tr. por. vo veci rozhodol tak, že obžalovaných z dôvodoch vyššie rozpísaných na tom istom skutkovom podklade (ktorý ani nemohol zmeniť, keďže vo veci nevykonal sám ďalšie dokazovanie) uznal vinnými z pokračovacieho obzvlášť závažného zločinu vydierania podľa § 189 ods. 1, ods. 3 písm. a) Tr. zák., formou spolupáchateľstva podľa § 20 Tr. zák. Zmena v právnom posúdení konania obžalovaných sa samozrejme už z formálneho hľadiska musela premietnuť aj vo výroku o treste ukladaného obžalovaným, keďže na rozdiel od súdu prvého stupňa, ktorý konanie obžalovaných posudzoval ako dva samostatné skutky a v dôsledku toho pri ukladaní trestu aplikoval ust. § 41 ods. 2 Tr. zák., teda zvyšoval hornú hranicu zákonom stanovenej trestnej sadzby o jednu tetinu, aplikácia uvedeného ustanovenia do úvahy neprichádzala. Úhrnný trest odňatia slobody podľa § 41 ods. 2 Tr. zák. je možné ukladať len v prípade, ak sa ukladá trest za dva alebo viac úmyselných trestných činov, z ktorých aspoň jeden je zločinom, spáchaným dvoma alebo viacerými skutkami. Pri ukladaní trestu jednotlivým obžalovaným vychádzal aj krajský súd zo základných zásad pre ukladanie trestu uvedených v § 34 Tr. zák., pričom pri určovaní druhu a výmery trestu prihliadal najmä na spôsob spáchania činu, jeho následok, zavinenie, pohnútku, priťažujúce okolnosti, poľahčujúce okolnosti, osobu páchateľa a jeho pomery a v zmysle ust. 34 ods. 5 písm. a) Tr. zák. u obžalovaných ako spolupáchateľov aj na to, akou mierou konanie každého z nich prispelo k spáchaniu trestného činu. Vo vzťahu k osobám obžalovaných aj krajský súd konštatuje, že každý z nich sa už pred spáchaním súdeného trestného činu do rozporu so zákonom dostal. Trestným rozkazom Okresného súdu Prešov sp. zn. 3T/159/2004 zo dňa 12.7.2005 boli obžalovaní P. S. H. G. C. (spolu s ďalšími dvoma obžalovanými) uznaní za vinných z trestných činov ublíženia na zdraví podľa § 221 ods. 1 Tr. zák. a výtržníctva podľa § 202 ods. 1 Tr. zák., formou spolupáchateľstva podľa § 9 ods. 2 Tr. zák. (išlo o Trestný zákon č. 140/1961 Zb.), pričom však vo vzťahu ku obom týmto obžalovaným sa trestný rozkaz stal právoplatným až 22.11.2011, teda po tom, čo mala byť spáchaná súdená trestná činnosť. Obž. P. S. bol mimo uvedeného odsúdený rozsudkom Okresného súdu Prešov sp. zn. 3T/68/2006 zo dňa 24.1.2008, a to za trestný čin ublíženia na zdraví podľa § 156 ods. 1 Tr. zák. a výtržníctva podľa § 364 ods. 2 písm. a) Tr. zák., za ktoré mu bol uložený trest odňatia slobody v trvaní 20 mesiacov, z výkonu ktorého bol dňa 16.3.2009 podmienečne prepustený so stanovením skúšobnej doby na 2 roky. Obž. G. C. má, tak ako to tvrdí aj okresný súd, v registri trestov štyri záznamy. Je však potrebné uviesť, že nie všetko sú záznamy o odsúdení pred spáchaním súdenej trestnej činnosti. Trestným rozkazom Okresného súdu Michalovce sp. zn. 4T/184/2007 zo dňa 12.3.2008 bol uznaný vinným z prečinu porušenia predpisov o štátnych technických opatreniach na označenie tovaru podľa § 289 ods. 1 Tr. zák. a bol mu ukladaný trest odňatia slobody s podmienečným odkladom jeho výkonu, pričom v skúšobnej dobe sa osvedčil, takže sa na neho hľadí, akoby odsúdený nebol. Vyššie spomínaný trestný rozkaz Okresného súdu Prešov sp. zn. 3T/159/2004 sa stal právoplatným až 2.11.2011, teda v tomto prípade nedošlo k jeho právoplatnému odsúdeniu pred spáchaním skutku a naviac aj v trestnom rozkaze ukladaný podmienečný trest bol rovnako ako u obž. S. amnestovaný na základe amnestie prezidenta republiky zo dňa 2.1.2013. Rozsudkom Okresného súdu Prešov sp. zn. 3T/142/2009 zo dňa 3.5.2010 bol uznaný vinným z prečinu krádeže podľa § 212 ods. 2 písm. a) Tr. zák. a bol mu ukladaný nepodmienečný trest odňatia slobody, tento rozsudkom sa však stal právoplatným až 3.2.2011 a naviac výrok o treste bol následne zrušený rozsudkom Okresného súdu Prešov sp. zn. 32T/67/2010 zo dňa 6.5.2011, ktorým bol uznaný vinným pre prečin výtržníctva podľa § 364 ods. 1 písm. a) Tr. zák. a bol mu ukladaný súhrnný trest odňatia slobody v trvaní 7 mesiacov. Z uvedeného je teda zrejmé, že pred spáchaním súdenej trestnej činnosti obž. G. C. bol uznaný vinným právoplatne len v jednom prípade a aj v tomto prípade sa na neho hľadí, akoby odsúdený nebol. Vo vzťahu k tomuto obžalovanému, najmä vzhľadom na fakt, že posledný uvedený rozsudok je zo 6.5.2011, čiže súdenú trestnú činnosť spáchal skôr, než bol vyhlásený tento rozsudok, krajský súd skúmal, či neprichádza do úvahy uloženie súhrnného trestu v zmysle ust. § 42 ods. 1 Tr. zák. Zistil však, že ukladanie súhrnného trestu do úvahy neprichádza, keďže trestné činy, za ktoré bol obžalovaný uznaný vinným rozsudkom Okresného súdu Prešov sp. zn. 32T/67/2010 a trestná činnosť teraz súdená nie sú v súbehu, pretože medzi teraz prejednávaným skutkom a skutkom, za ktorý bol uznaný vinným rozsudkom sp. zn. 32T/67/2010 zo dňa 6.5.2011, bol dňa 3.5.2010 vyhlásený odsudzujúci rozsudok (ide o rozsudok vo veci sp. zn. 32T/142/2009). Obž. J. D. bol rozsudkom Okresného súdu Prešov sp. zn. 3T/130/2004 zo dňa 20.11.2007, v spojení s uznesením Krajského súdu v Prešove sp. zn. 2To/43/2008 zo dňa 4.9.2008 uznaný za vinného z trestného činu ublíženia na zdraví podľa § 222 ods. 1 Tr. zák., v štádiu pokusu podľa § 8 ods. 1 Tr. zák., trestného činu výtržníctva podľa § 202 ods. 1 Tr. zák., trestného činu ublíženia na zdraví podľa § 221 ods. 1 Tr. zák. a výtržníctva podľa § 202 ods. 1 Tr. zák. a trestného činu ublíženia na zdraví podľa § 222 ods. 1 Tr. zák. a výtržníctva podľa § 202 ods. 1 Tr. zák. (vo všetkých prípadoch išlo o Trestný zákon č. 140/1961 Zb., keďže jednotlivé skutky spáchal v dňoch 28.6.2003, 9.5.2004 a 28.5.2004) a bol mu za to uložený trest odňatia slobody v trvaní 4 rokov, pre výkon ktorého bol zaradený do prvej nápravnovýchovnej skupiny, pričom z výkonu trestu odňatia slobody bol podmienečne prepustený dňa 8.7.2009 so stanovením skúšobnej doby na 4 roky. Pričítať ako priťažujúcu okolnosť okolnosť uvedenú v § 37 písm. m) Tr. zák., teda okolnosť, že už bol za trestný čin odsúdený, teda na rozdiel od rozsudku súdu prvého stupňa bolo možné len obžalovaným P. S. H. J. D., keďže u obž. G. C. je odsúdenie, ku ktorému došlo pred spáchaním súdeného trestného činu zahladené. Keďže krajský súd rovnako ako súd prvého stupňa u žiadneho z obžalovaných nezistil poľahčujúcu okolnosť uvedenú v 36 Tr. zák. znamená to, že vzhľadom na existenciu priťažujúcej okolnosti uvedenej v § 37 písm. m) Tr. zák. je u obž. P. S. a obž. J. D. prevaha priťažujúcich okolností, čo si v zmysle ust. § 38 ods. 4 Tr. zák. vyžaduje úpravu trestnej sadzby uvedenej v osobitnej časti trestného zákona, a to zvýšením jej dolnej hranice o jednu tretinu. Za obzvlášť závažný zločin vydierania podľa § 189 ods. 3 Tr. zák. stanovuje Trestný zákon vo svojej osobitnej časti trest odňatia slobody na 10 až 20 rokov. Pri úprave trestnej sadzby v zmysle ust. § 38 ods. 3 až 6 Tr. zák. sa postupuje spôsobom uvedeným v § 38 ods. 8 Tr. zák., podľa ktorého zníženie hornej hranice alebo zvýšenie dolnej hranice trestnej sadzby sa vykoná iba v rámci zákonom ustanovenej trestnej sadzby; základom na zvýšenie alebo zníženie trestnej sadzby je rozdiel medzi hornou a dolnou hranicou ustanovenej trestnej sadzby. Keďže rozdiel medzi hornou a dolnou hranicou trestnej sadzby v § 189 ods. 3 Tr. zák. predstavuje 10 rokov, potom jedna tretina z uvedeného rozdielu znamená 3 roky a 4 mesiace, takže o uvedené 3 roky a 4 mesiace bolo potrebné vzhľadom na ust. § 38 ods. 4 Tr. zák. u obž. P. S. a obž. J. D. zvýšiť dolnú hranicu trestnej sadzby, čo znamená, že trest, ktorý im mohol byť ukladaný, bol vo výmere 13 rokov a 4 mesiace až 20 rokov. U obž. G. C., keďže žiadne priťažujúce okolnosti mu nemožno pričítať a nepoľahčovala mu žiadna poľahčujúca okolnosť, bolo potrebné pri ukladaní trestu vychádzať z trestnej sadzby stanovenej v osobitnej časti Trestného zákona, teda z trestnej sadzby vo výmere 10 až 20 rokov. Pri určovaní výmery trestu (pretože je nepochybné, že tresty vzhľadom na trestnú sadzbu nemôžu byť iné, než nepodmienečné), súd mimo okolnosti prípadu, motívu, pohnútky páchateľov hodnotil aj to, akou mierou konanie každého z nich prispelo k spáchaniu trestného činu. Je zrejmé, že miera aktívneho podielu na dokonaní trestných činov bola najnižšia u obž. J. D.. Napriek tomu však mu nemohol byť ukladaný, vzhľadom na prevahu priťažujúcej okolnosti a naviac hodnotiac aj predošlé odsúdenie, trest miernejší než trest na hornej hranici trestnej sadzby, teda trest odňatia slobody vo výmere 13 rokov a 4 mesiacov. Trest v takej istej výmere ukladal krajský súd aj obž. P. S., ktorý bol práve tým, kto svojim konaním následok odôvodňujúci kvalifikovanú skutkovú podstatu, teda ťažkú ujmu na zdraví poškodenému Y. P. priamo spôsobil. Na druhej strane pri posudzovaní osoby obž. P. S. v porovnaní s hodnotením osoby obž. J. D. musel konštatovať, že aj keď aj on bol v minulosti odsúdený za úmyselnú násilnú trestnú činnosť, rozhodne to nebola trestná činnosť tak závažná, ako u obž. J. D. a naviac podľa názoru krajského súdu aj tresty ukladané u oboch obžalovaných na dolnej hranici trestnej sadzby sú vzhľadom na všetky okolnosti súdeného prípadu dostatočne prísne na to, aby bol nimi splnený účel trestu sledovaný Trestným zákonom. Obž. G. C. ukladal krajský súd trest odňatia slobody v trvaní 11 rokov, teda nad dolnou hranicou trestnej sadzby a to s prihliadnutím najmä na skutočnosť, že vlastne práve na podnet tohto obžalovaného a sledujúc jeho záujmy k protiprávnemu konaniu všetkých troch obžalovaných došlo. Všetkých troch obžalovaných aj krajský súd rovnako ako súd prvého stupňa pre výkon uložených trestov zaradil do ústavu na výkon trestu odňatia slobody so stredným stupňom stráženia. Je pravdou, že v zmysle ust. § 48 ods. 3 písm. b) Tr. zák. je páchateľa obzvlášť závažného zločinu potrebné zaradiť do ústavu na výkon trestu s maximálnym stupňa stráženia. Podľa § 48 ods. 4 Tr. zákona však súd môže zaradiť páchateľa aj do ústavu na výkon trestu iného stupňa stráženia, než do ktorého má byť podľa odseku 2 zaradený, ak má so zreteľom na závažnosť trestného činu a mieru narušenia páchateľa za to, že v ústave na výkon trestu iného stupňa stráženia bude jeho náprava lepšia zaručená. Takto môže do ústavu na výkon trestu minimálneho stupňa stráženia zaradiť páchateľa aj vtedy, ak bol v posledných 10 rokoch pred spáchaním trestného činu vo výkone trestu za úmyselný prečin, nemôže však do ústavu na výkon trestu s minimálnym alebo stredným stupňom stráženia zaradiť páchateľa, ktorému bol uložený trest odňatia slobody na doživotie alebo páchateľa obzvlášť závažného zločinu, ktorému bol uložený trest odňatia slobody prevyšujúci 15 rokov. Obžalovaným aj keď boli uznaní vinnými za obzvlášť závažný zločin nebol v danom prípade ukladaný trest odňatia slobody prevyšujúci 15 rokov a miera ich narušenia ani podľa názoru krajského súdu nevyžaduje výkon trestu v ústave na výkon trestu s maximálnym stupňom stráženia, preto ich na výkon trestu podľa § 48 ods. 4 Tr. zák. zaradil do ústavu na výkon trestu odňatia slobody so stredným stupňom stráženia. V tejto súvislosti len podotýka, že aj keby mal iný názor, vzhľadom na to, že spôsob výkonu trestu odňatia slobody, o ktorom rozhodol súd prvého stupňa nebol odvolaním podaným v neprospech obžalovaných napadnutý, preto by krajský súd ani nemohol rozhodnúť v tom smere, že by mali byť zaradení do ústavu na výkon trestu s prísnejším stupňom stráženia. Z rovnakého dôvodu nemohol krajský súd napraviť ani pochybenie, ktoré v danom prípade zistil, a to pochybenie spočívajúce v tom, že obžalovaným nebol, napriek tomu, že boli uznaní vinnými z obzvlášť závažného zločinu, ukladaný ochranný dohľad. Ten je v zmysle § 76 ods. 1 Tr. zák. povinný súd uložiť páchateľovi, ktorého odsudzuje za obzvlášť závažný zločin na nepodmienečný trest odňatia slobody. Aj keď je teda uloženie ochranného dohľadu zo zákona povinné, prokurátor podaným odvolaním nenapádal nesprávnosť rozsudku z dôvodu neuloženia ochranného opatrenia v neprospech obžalovaných, a preto krajský súd nemohol v tomto smere v ich neprospech ani rozhodovať. Výroky o náhrade škody v prvostupňovom rozsudku považoval krajský súd za správne a i náležite odôvodnené, a preto ich v nezmenenej podobe prevzal do svojho rozhodnutia tak, ako sú uvedené vo výrokovej časti tohto rozsudku. Poškodený Y. P. si totiž nárok na náhradu škody uplatnil riadne a včas a včasti bola škoda, ktorú si uplatnil aj náležite preukázaná. Zo znaleckého posudku MUDr. Y. U. je zrejmá výška bodového ohodnotenia bolestného (235 bodov), ako aj ohodnotenie trvalých následkov (50 bodov), čo vzhľadom na hodnotu jedného bodu v čase, kedy zranenie poškodený utrpel (14,89 Eur za jeden bod) a hodnotu bolestného v čase stanovenia trvalých následkoch (16,10 Eur) predstavuje celkovú škodu vo výške 4 304,15 Eur. Preto aj krajský súd rozhodol v zmysle ust. § 287 ods. 1 Tr. por. o povinnosti obžalovaných spoločne a nerozdielne túto škodu poškodenému uhradiť, pričom so zvyškom uplatneného nároku odkázal poškodeného na civilný proces. jednohlasne Poučenie: Proti tomuto rozsudku ďalší riadny opravný prostriedok nie je prípustný.