Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Prešov Spisová značka: 16Co/24/2016 Identifikačné číslo súdneho spisu: 8112228968 Dátum vydania rozhodnutia: 28. 11. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Anna Kovaľová ECLI: ECLI:SK:KSPO:2016:8112228968.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Anny Kovaľovej a sudcov JUDr. Branislava Brezu a JUDr. Martina Fiľakovského v spore žalobkyne: N. L., rod. S., nar. X.X.XXXX, trvale bytom I. X, XXX XX L., právne zastúpenej JUDr. Martinom Staroňom, advokátom so sídlom Hlavná 89, Prešov proti žalovaným: 1/ V. Z., nar. XX.X.XXXX, trvale bytom E. XX, XXX XX L., 2/ K. Z., nar. X.X.XXXX, trvale bytom E. XX, XXX XX L., právne zastúpeným JUDr. Dušanom Remetom, advokátom so sídlom Masarykova 2, Prešov, o určenie, že nehnuteľnosti patria do dedičstva, o odvolaní žalobkyne a žalovaných v 1. a 2. rade proti rozsudku Okresného súdu Prešov zo dňa 2.12.2015, č.k. 29C 182/2012-241 a o odvolaní žalovaných v 1. a 2. rade proti uzneseniu Okresného súdu Prešov zo dňa 21.2.2014, č.k. 29C 182/2012-132, takto r o z h o d o l : P o t v r d z u j e rozsudok. Žalovaní m a j ú n á r o k na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 48,4 %. Z r u š u j e uznesenie a vec v r a c i a súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom Okresný súd Prešov (ďalej len ,,súd prvej inštancie“) určil, že nehnuteľnosti zapísané na LV č. XXX, kat. územie P. a to pozemok KNC parc. č. X/X, druh pozemku: zastavané plochy a nádvoria o výmere XXX m2; KNC parc. č. X/X, druh pozemku: zastavané plochy a nádvoria o výmere XX m2 a KNC parc. č. X, druh pozemku: záhrady o výmere XXXX m2 v podiele 8/50 patria do dedičstva po poručiteľovi K. S., nar. X.X.XXXX a zomrelom X.X.XXXX. V prevyšujúcej časti žalobu zamietol. Vyslovil, že o trovách konania a trovách štátu bude rozhodnuté v lehote 30 dní od právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej. 2. Vykonaným dokazovaním mal za preukázané, že rodina S. ako právni predchodcovia žalobkyne boli vlastníkmi nehnuteľností nachádzajúcich sa v katastrálnom území P., okrem iného mpč. X, X - X vedených v pozemno-knižnom protokole č. X založenom ešte niekedy v priebehu 19. storočia. Z uvedeného pozemno-knižného protokolu vyplýva, že v prospech právneho predchodcu žalobkyne svedčia dva zápisy vlastníckeho práva pod E titulom kúpnej zmluvy uzatvorenej 9.6.1947 a pod E titulom dedenia po nebohom K. S.. Uvedené pozemno-knižné zápisy následne boli zapísané do pozemno- knižného protokolu č. XX so zápisom v prospech právneho predchodcu u žalobkyne K. S. pod E. (predtým B XX) a E. (predtým E v spoluvlastníckom podiele 8/50-in. Pri tomto zápise tak ako to vyplýva zo záverov znaleckého posudku č. XX/XXXX zo strany znalca neboli zistené žiadne pochybenia. Rovnako vyhodnotil za korektný aj zápis v prospech Československého štátu na podiely A. a G. S. v rozsahu 23/50, ktorý obtovali do Sovietskeho zväzu. Súčasne bolo konštatované, že ďalšie zápisy v podiele 9/50 svedčia v prospech N. S. a v podiele 5/50 v prospech K. S. a A. C., rod. S.. Súčasne neboli zistené ďalšie pochybenia pri prepise pôvodného pozemno-knižného protokolu č. X do pozemno-knižného protokolu č. XX, kde boli realizované zápisy mpč. X, X - X. Kúpnou zmluvou zo dňa 14.4.1971 právni predchodcovia žalovaných K. N. V. s manželkou H. Q. V. odkúpili neidentifikované pozemno-knižné nehnuteľnosti zapísané v protokole č. XX a v ďalšom protokole č. XX, pričom nehnuteľnosti v protokolu č. XX boli následne zapísané do hluchého vlastníctva č. XX. Uviedol, že v roku 1988 bol vypracovaný geometrický plán za účelom reálneho rozdelenia nehnuteľnosti v PKV č. XX a ďalšieho protokolu č. XX, pričom parcely mpč. X o výmere XXX m2, mpč. X - X o výmere XXXX m2 a mpč. X - X o výmere XXXX m2 boli premietnuté do parciel registra C č. X, X., X/X , X/X, X/X a X/X, pričom bez akéhokoľvek reálneho základu pôvodná výmera parciel mpč. X, X - X v rozsahu XXXX m2 bola navýšená na XXXX m2. V roku 1997 bolo vydané osvedčenie č. N XXX/XX na podklade uvedeného geometrického plánu, na základe ktorého boli založené LV XX až XX. Z parciel mpč. X, X - X zapísaných v PKV č. XX bolo korektne odpísané vlastnícke právo iba k parcelám registra CKN č. X a X o výmere XXXX m2 zapísaných na LV č. XX na základe osvedčenia o vydržaní vlastníckeho práva podľa zák. č. N XXX/ XX. Podľa chybného geometrického plánu nad rámec vlastníckeho práva zapísaného v PKV č. XX boli vyporiadané aj ďalšie pozemky a to parcela CKN X/X až X/X vedených na LV č. XX , XX, XX a XX. Zo záverov znaleckého posudku mal súd prvej inštancie za nepochybne preukázané, že zhotoviteľ registra obnovenej evidencie pozemkov podľa zák. č. 180/1995 porušil elementárne zásady tvorby registra, kedy nezistil, že parcely mpč. X, X - X PKV č. XX boli úplne vyčerpané osvedčením N XXX/XX a na základe rozhodnutia č. X/XX zo dňa 28.12.1998 založil LV č. XX, ktorým vytvoril parcelu EKN č. X o výmere XXX m2 a EKN č. X o výmere XXXX m2 chybne z PKV č. XX, pričom tieto mali byť vytvorené z PKV č. XX. Zo záverov znaleckého posudku nesporne vyplýva, že vlastnícke vzťahy z PKV č. XX kat. územie P. nie sú prenesené do žiadneho LV a vlastnícke právo z parcely mpč. X, X - X z PKV č. XX je toho času evidované na LV č. XXX v prospech žalovaných v 1. a 2. rade. Na základe uvedených skutočností preto súd prvej inštancie dospel k jednoznačnému záveru, že nehnuteľnosti toho času vedené na LV č. XXX, kat. územie P. boli v plnom rozsahu vytvorené z pôvodných pozemno-knižných parciel mpč. X, X - X zapísaných v PKV č. XX, kat. územie P. vlastnícke právo, ku ktorým svedčalo iba v prospech právnych predchodcov žalobkyne. Nakoľko z pozemno-knižného protokolu č. XX vyplýva, že právnemu predchodcovi žalobkyne K. S., nar. X.X.XXXX a zomrelom dňa X.X.XXXX svedčalo vlastnícke právo k uvedeným nehnuteľnostiam iba v spoluvlastníckom podiele 8/50 pod E. a E. odpísaného z pôvodného pozemno-knižného protokolu pod E a E titulom kúpy v roku 1947 a titulom dedenia po nebohom K. S., súd vyhovel žalobe o určenie vlastníckeho práva v prospech právneho predchodcu žalobcu k predmetným nehnuteľnostiam iba v rozsahu spoluvlastníckeho podielu 8/50 a v prevyšujúcej časti žalobu zamietol. V danom prípade žalobkyňou nebolo preukázané, že jej právny predchodca nadobudol vlastnícke právo k nehnuteľnostiam pôvodne vedeným v PKV č. XX aj vo zvyšnom spoluvlastníckom podiele akýmkoľvek formálnym, resp. neformálnym právnym úkonom od jeho právnych predchodcov, resp. bratov A. a G. S. na spoluvlastnícke podiely, ktorých po obtovaní do Sovietskeho zväzu bolo v rozsahu 23/50 vložené vlastnícke právo v prospech Československého štátu. 3. Za nedôvodnú súd vyhodnotil námietku žalovaných, že nie je dostatočným spôsobom stotožnená osoba uvedená na PKV č. XX ako K. S. s poručiteľom žalobkyne, nar. X.X.XXXX a zomrelým dňa X.X.XXXX, nakoľko z uvedenej pozemno-knižnej vložky nevyplýva označenie, že ide o obyvateľa obce P.. Osoba otca - poručiteľa žalobkyne bola stotožnená nielen predloženými rodnými listami a sobášnym listom rodičov žalobkyne, ale aj svedeckými výpoveďami obyvateľov obce P.. 4. Z výsledkov vykonaného dokazovania súd dospel k záveru, že na strane právnych predchodcov žalovaných nemohlo dôjsť ani k vydržaniu vlastníckeho práva k sporným nehnuteľnostiam v súlade s ust. § 134 Občianskeho zákonníka. Z predložených listinných dôkazov nesporne vyplýva, že právni predchodcovia žalovaných notárskou zápisnicou zo dňa 29.3.1971 pod N XXX/XX okrem iného nadobudli do vlastníctva parcely z pozemno-knižného protokolu č. XX mpč. X o výmere XXX m2 a mpč. X - X o výmere XXXX m2. Z uvedeného je teda vylúčené, aby boli dobromyseľní, že im uvedené parcely podľa geometrického plánu vypracovaného S. Np I. pod č. XXX-XXXX-XXX-XX vypracovaného dňa XX.X.XXXX vlastnícky patria bez akéhokoľvek reálneho základu v takmer dvojnásobnej výmere rozsahu XXXX m2. Na podklade uvedeného chybného geometrického plánu boli vytvorené parcely CKN nielen z pozemno-knižných protokolov vo vlastníctve právnych predchodcov žalovaných, ale aj z parciel vlastnícky patriacich iným pozemno-knižným vlastníkom. Na základe uvedeného je preto podľa názoru súdu prvej inštancie vylúčená dobromyseľnosť na strane právnych predchodcov žalovaných, že im vlastnícky patrili nehnuteľnosti pôvodne vedené na LV č. XX a to parcely EKN č. X o výmere XXX m2 a EKN č. X o výmere XXXX m2 založených zhotoviteľom registra obnovenej evidencie pozemkov a rozhodnutím Okresného úradu v I., Odborom pozemkového poľnohospodárstva a lesného hospodárstva ROEP X/XX zo dňa 28.12.1998 chybne z PKV č. XX namiesto PKV č. XX, keďže s poukazom na situovanie uvedeného pozemku (č. l. 125 a 126) bolo nepochybné, že uvedené parcely sú vytvorené z parciel vlastnícky patriacim vlastníkom vedeným na PKV č. XX. Svedeckými výpoveďami obyvateľov obce bez rodinnej príslušnosti k účastníkom konania nesporne vyplynulo, že právni predchodcovia žalobkyne boli vlastníkmi pozemku, na ktorom je v súčasnosti postavená budova obecného úradu (predtým MNV) ešte z r. 1973, pričom ide o pozemok situovaný v pôvodných hraniciach medzi pozemkom rodiny právnych predchodcov žalovaných (L.) a pozemkom vo vlastníctve rodiny R.. Sporný pozemok nikdy v minulosti nebol užívaný rodinou L., ale bol obhospodarovaný iba otcom žalobkyne, jej nebohým manželom a neskôr s ich súhlasom, bol tento pozemok kosený ostatnými obyvateľmi obce, prípadne sa využíval na pastvu dobytka. Zároveň otec žalobkyne v čase pred započatím výstavby hasičskej zbrojnice spísal písomný súhlas s výstavbou uvedenej stavby na pozemku v jeho vlastníctve. 5. Na základe vyššie uvedených skutočností mal súd za to, že prvým právnym titulom, od ktorého by bolo možné skúmať oprávnenosť a dobromyseľnosť držby sporných pozemkov zo strany právnych predchodcov žalovaných je rozhodnutie zhotoviteľa registra obnovenej evidencie pozemkov č. X/XX zo dňa 28.12.1998. S poukazom na 10-ročnú vydržaciu lehotu však súd dospel k záveru, že prípadná dobromyseľnosť právnych predchodcov žalovaných, že im sporné pozemky vlastnícky patria, bola spochybnená nielen na rokovaní obecného zastupiteľstva obce P. zo dňa 7.12.2008, ale tak ako to vyplynulo z výpovedi svedka G. L., aj pri rokovaniach s riaditeľom Správy katastra I., ktorými sa okrem žalobkyne aj iní dotknutí vlastníci domáhali opravy katastrálneho operátu v zápise vlastníckych práv k nehnuteľnostiam im vlastnícky patriacich, ktoré chybou zhotoviteľa registra obnovenej evidencie pozemkov boli zapísané v prospech právnych predchodcov žalovaných. Títo napriek spochybneniu ich vlastníctva k sporným pozemkom, súhlas na opravu údajov katastrálneho operátu pri rokovaniach so Správou katastra I. dať odmietli. Na základe uvedených skutočnosti súd dospel k záveru, že dobrá viera právnych predchodcov žalovaných, že im sporný pozemok vlastnícky patrí, bola spochybnená ešte pred uplynutím 10-ročnej vydržacej lehoty, preto súd rozhodol tak ako je uvedené vo výroku rozhodnutia. O trovách konania bolo rozhodnuté podľa § 151 ods. 3 O.s.p. 6. Proti výroku rozsudku, ktorým súd žalobe čiastočne vyhovel, podali v zákonom stanovenej lehote žalovaní. Namietali nesprávne skutkové zistenia súdu prvého stupňa a nesprávne právne posúdenie veci. Uviedli, že kúpnou zmluvou z roku 1947 A. C. ako predávajúca nemohla predať K. S. spoluvlastnícke podiely v nehnuteľnostiach zapísaných na PKV č. XX, keďže aj ona sama naďalej ostala spoluvlastníkom. Mali za to, že žalobkyňa v konaní nepreukázala, že K. S., od ktorého odvíja svoje vlastnícke právo, je jej otcom. Vzťah žalobkyne a osoby K. S. ako jej otca podľa nich spochybnil aj svedok K. N.. Trvajú na to, že aj so započítaním oprávnenej a dobromyseľnej držby ich právnych predchodcov splnili všetky podmienky vydržania. Právni predchodcovia odvíjajú oprávnenú držbu od geometrického plánu č. XXX/XXXX vypracovaného S., n.p. I.. Oprávnenými držiteľmi sa stali najneskôr od vydania osvedčenia o vydržaní vlastníctva v 1997. Aj pokiaľ by sa dobromyseľná držba odvíjala od rozhodnutia ROEP zo dňa 28.12.1998, uplynula 10 ročná vydržacia lehota. Uviedli, že na zasadnutí OZ dňa 7.12.2008 spochybnil vlastníctvo k pozemku E KN č. X zapísaný na LV č. XX v P. V. L., nie žalobkyňa. Žalovaní, ktorí neboli v tom čase spoluvlastníkmi sporných pozemkov, boli síce na tomto zasadnutí, v žiadnom prípade však nežiadali preveriť skutočného vlastníka pozemku. Žalobkyňa sa podľa nich začala domáhať vlastníckych práv až v roku 2009 len voči Správe katastra. Mali za to, že sa stali vlastníkmi sporných nehnuteľností v celom rozsahu na základe dobromyseľnej a pokojnej držby. 7. Proti rozsudku, pokiaľ ide o zamietnutie žaloby v prevyšujúcej časti, podala odvolanie žalobkyňa. Poukázal na to, že na predposlednom pojednávaní predložila do spisu listinný dôkaz, a to kúpnu zmluvu, ktorou brat previedol svoj podiel na K. S., ako aj doklad z dedičského konania, kde je uvedené, že podiel prechádza na K. S., ktorý musel z toho platiť aj daň za dedičstvo. Poukázala i na vyjadrenie znalca Q.. E.. Od týchto úkonov odvodzuje žalobkyňa ako dedička po poručiteľovi K. S. svoj nárok na podiel 1/1, nielen 8/50. S poukazom na uvedené navrhla napadnutý rozsudok zmeniť tak, že súd určuje, že predmetné nehnuteľnosti v podiele 31/50 patria do dedičstva po poručiteľovi K. S.. 8. Žalovaní vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalobkyne poukázali na nedôvodnosť tvrdení žalobkyne. O existencii uvedených dokladov nemajú vedomosť. Poznamenali, že ak by skutočne došlo k prevodu vlastníckeho práva k spoluvlastníckym podielom A. a G. S. na ich brata K. S., nenadobudol by vlastnícke právo k týmto nehnuteľnostiam štát na základe vyvlastňovacieho rozhodnutia ONV č. XXX/XXXX zo dňa X.X.XXXX, ako to bolo v prejednávanom prípade. 9. Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“) príslušný na rozhodnutie o odvolaní (§ 34 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok, ďalej len „CSP“), vzhľadom na včas podané odvolania, preskúmal napadnuté rozhodnutie, ako aj konanie mu predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z § 379 a nasl. CSP, bez nariadenia pojednávania (§ 385 CSP a contrario) a dospel k záveru, že rozsudok je vecne správny. 10. V danom prípade odvolateľ tvrdí, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci. 11. Právnym posúdením je nečinnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávne právne posúdenie je chybnou aplikáciou práva na zistený skutkový stav; dochádza k nej vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis, alebo ak súd síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval, alebo ak zo správnych skutkových záveroch vyvodil nesprávne právne závery. 12. Podľa právneho názoru odvolacieho súdu súd prvej inštancie na zistený skutkový stav použil správny právny predpis, ktorý aj správne interpretoval, pričom zo skutkového stavu vyvodil správne právne závery. 13. Z dokazovania vykonaného na súde prvej inštancie nepochybne vyplynulo, že kúpnopredajnou zmluvou zo dňa 8.5.1947 nadobudol K. S. - otec žalobkyne vlastnícke právo k spoluvlastníckemu podielu A. C., rod. S., okrem iného aj k parcele mpč. X, X-X, ktorej pozemnoknižný zápis bol vykonaný uznesením Okresného súdu v C. dňa 9.6.1947. Z pozemkovoknižného protokolu č. X je zrejmé, že zápis v prospech právneho predchodcu žalobkyne bol vykonaný dňa 3.6.1947 pod čd. XXXX pod B XX. Zo zápisu pod B XX vyplýva, že K. S. nadobudol aj podiel po nebohom K. S. pod E. na základe uznesenia o odovzdaní pozostalosti zo dňa 6.8.1949 pod sp. zn. D XXX/XX. Ako je z obsahu spisu zjavné, vlastnícke právo k mpč. X, X - X z protokolu X. bolo následne zapísané do PKV XX, kat. územie P. okrem iných v prospech právneho predchodcu žalobkyne K. S. pod E. (pôvodne E v podiele 4/50 a pod E. (pôvodne E v podiele 4/50. Vykonaným dokazovaním bolo tiež zistené, že vlastnícke právo k parcelám mpč. X, X-X svedčiace o spoluvlastníctve právnych predchodcov žalobkyne a Československého štátu z PKV č. XX, kat. územie P. nezaniklo žiadnym právnym úkonom, ale do LV č. XXX bolo prevedené chybou pri spracovaní registra obnovenej evidencie pozemkov. 14. Odvolací súd, vychádzajúc z vyššie uvedených listinných dôkazov, má za to, že právny titul, od ktorého je potrebné vlastnícke právo poručiteľa odvodzovať, je nesporne daný. Osoba kupujúceho K. S. ako právneho predchodcu žalobkyne (otec žalobkyne) bola aj podľa názoru odvolacieho súdu spoľahlivo identifikovaná predloženými rodnými listami a sobášnym listom rodičov žalobkyne. Správne v tejto súvislosti vychádzal súd prvej inštancie aj zo svedeckých výpovedí obyvateľov obce P., ktorí potvrdili, že sporný pozemok bol užívaný otcom žalobkyne a jeho rodinnými príslušníkmi. Pokiaľ ide o námietku žalovaných o údajnom spochybnení uvedených skutočností svedkom K. N., táto je nedôvodná, a to najmä s ohľadom na to, že tento svedok jednoznačne vo svojej výpovedi uviedol, že sporný pozemok patril rodine S., ktorú tvoril K. a N. S., rod. Z., ako aj ich dcéra N. vydatá za G. L.. Táto skutočnosť je nepochybne v súlade s vykonanými listinnými dôkazmi. 15. Odvolací súd sa stotožňuje so záverom súdu prvej inštancie v tom smere, že so zreteľom na vykonané dokazovanie patria do dedičstva po poručiteľovi K. S., nar. X.X.XXXX a zomrelom X.X.XXXX, sporné nehnuteľnosti zapísané na LV č. XXX, ale len v podiele 8/50. V konaní mal súd prvej inštancie za preukázané, že spoluvlastnícky podiel bratov otca žalobkyne A. a G. S. v rozsahu 23/50 bol vložený po ich obtovaní do Sovietskeho zväzu v prospech Československého štátu. Žalobkyňa vo svojom odvolaní síce tvrdila, že do súdneho spisu predložila kúpnu zmluvu, ktorou mal byť preukázaný prevod podielu brata na K. S., ako aj doklad z dedičského konania o prechode podielu na K. S., z obsahu spisu však tieto nevyplývajú. Keďže výsledky hodnotenia dôkazov neumožňujú súdu prijať záver o pravdivosti tvrdenia tejto skutočnosti, je potrebné konštatovať, že žalobkyňa v tomto smere neuniesla dôkazné bremeno, a teda zo strany súdu nebolo možné určiť, že aj spoluvlastnícky podiel A. a G. S. v rozsahu 23/50 patrí do dedičstva po K. S.. 16. Rovnako má odvolací súd za to, že žalovaní nepreukázali skutočnosti, s ktorými by právo ku dňu smrti poručiteľa K. S. spájalo vznik vlastníctva ich právnych predchodcov k spornému pozemku vydržaním. 17. Pre nadobudnutie vlastníckeho práva vydržaním sa musia splniť zákonné predpoklady a to oprávnená držba, uplynutie vydržacej doby a spôsobilý predmet vydržania. Tieto musia byť splnené kumulatívne. Ak nie je splnená čo i len jedna z nich, nedochádza k vydržaniu. 18. Žalovaní v odvolaní tvrdili, že ich právny predchodcovia prakticky od vypracovania geometrického plánu č. XXX/XXXX S., n.p. I., nerušene a dlhodobo užívali sporné nehnuteľnosti ako svoje vlastné, teda boli dobromyseľní, a splnili i podmienku nerušenej a dlhodobej držby. Uviedli, že oprávnenými držiteľmi sa títo stali najneskôr od vydania osvedčenia o vydržaní vlastníctva v 1997, resp. od rozhodnutia ROEP zo dňa 28.12.1998, pričom 10 - ročná vydržacia lehota uplynula. 19. V súvislosti s uvedeným odvolací súd poukazuje na to, že súdna prax v rámci vlastníckych žalôb pripúšťa žalobu, ktorou sa dedič domáha vyslovenia, že určitá vec patrí do dedičstva po poručiteľovi. Keďže predmet dedičstva (jeho aktíva) tvoria veci, práva a iné majetkové hodnoty, ktoré v okamihu smrti patria poručiteľovi, v spore o tom, či súčasťou dedičstva po poručiteľovi je určitá vec, ide o posúdenie, či poručiteľ bol v deň svojej smrti vlastníkom veci. Navrhované určenie sa tu viaže ku dňu smrti poručiteľa a teda sa posudzuje podľa stavu, aký tu bol v okamihu jeho smrti. Okolnosti, ktoré nastali neskôr, sú pre toto určenie bezvýznamné (viď Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo 16. decembra 2010 sp. zn. 3 Cdo 154/2010 uverejnené v Zbierke stanovísk NS a rozhodnutí súdov SR pod č. 32/2011). K tomu treba dodať, že rozsudok súdu, ktorým sa vyhovie takejto žalobe, má deklaratórnu povahu, čo znamená, že sa ním len potvrdzuje právny stav, ktorý tu bol v čase smrti poručiteľa. Týmto rozhodnutím sa nezakladajú žalobcovi voči žalovanému žiadne práva. Nie je ním deklarované, že by žalobca ako právny nástupca poručiteľa bol vlastníkom veci a ani to, že by žalovaný vlastníkom veci nebol. 20. V posudzovanej veci sa žalobkyňa svojou žalobou domáha určenia, že sporné nehnuteľnosti patria do dedičstva po poručiteľovi K. S., ktorý zomrel dňa X.X.XXXX. V danej veci preto nemôžu byť pre posúdenie opodstatnenosti žaloby relevantné tie skutkové okolnosti, ktoré nastali po tomto dni. So zreteľom na to nie je súd oprávnený vziať pri posudzovaní predpokladov vydržania na zreteľ okolnosti, ktoré nastali po smrti poručiteľa, teda po X.X.XXXX. To znamená, že poukaz žalovaných na osvedčenie o vydržaní z roku 1997, či rozhodnutie ROEP č. X/XX zo dňa 28.12.1998 ako prípadné právne tituly, od ktorých sa mala odvíjať dobromyseľná držba, neboli pre toto konanie právne významné. 21. Správne preto postupoval súd prvej inštancie, ak posudzoval splnenie predpokladov vydržania za obdobie do smrti poručiteľa, t.j. do X.X.XXXX, a vo vzťahu k tomuto obdobiu vykonával aj potrebné dokazovanie, výsledkom ktorého bol negatívny záver o vydržaní sporných pozemkov právnymi predchodcami žalovaných. S týmto záverom sa odvolací súd plne stotožňuje. 22. Pokiaľ sa podľa tvrdení žalovaných mali ich právni predchodcovia ujať držby k spornému pozemku v roku 1988 odvíjajúc dobromyseľnosť držby od chybného geometrického plánu č. XXX/XXXX, ktorým bola bez akéhokoľvek reálneho základu pôvodná výmera parciel mpč. X, X-X v rozsahu XXXX m2 navýšená na X XXX m2, odvolací súd považuje za potrebné upriamiť pozornosť na tú skutočnosť, že v danom prípade nebol ku dňu smrti poručiteľa preukázateľne naplnený minimálne jeden z predpokladov vydržania, a to uplynutie 10-ročnej vydržacej doby, preto k vydržaniu sporného pozemku k tomuto dňu ani dôjsť nemohlo. 23. S poukazom na súdom prvej inštancie vykonané dokazovanie sa nie je možné s námietkami odvolateľov identifikovať. Odvolací súd má teda v zhode so súdom prvej inštancie za to, že poručiteľ K. S., nar. X.X.XXXX, zomr. X.X.XXXX, bol ku dňu svojej smrti vlastníkom sporných nehnuteľností v podiele 8/50, a to aj vzhľadom na skutočnosť, že v konaní nebolo preukázané splnenie všetkých podmienok, ktoré vyžaduje § 134 Občianskeho zákonníka pre nadobudnutie vlastníckeho práva právnych predchodcov žalovaných k sporným nehnuteľnostiam ku dňu smrti poručiteľa. 24. Za tohto stavu odvolací súd napadnutý rozsudok postupom vyplývajúcim z ustanovenia § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdil. 25. Pri rozhodovaní o trovách konania postupoval odvolací súd podľa § 255 ods. 2 CSP, v zmysle ktorého so zreteľom na výsledok odvolacieho konania priznal žalovaným nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 48,4 %. Nárok na čiastočnú náhradu trov konania vypočítaval tak, že úspech strany, ktorému vznikla povinnosť na náhradu trov, odpočítal od úspechu strany, ktorému vzniká právo na náhradu trov. Tento výsledok zakladá pomerný nárok na náhradu trov preukázaných, odôvodnených a účelne vynaložených na uplatňovanie alebo bránenie práva. Žalobkyňa v konaní žiadala určiť, že do dedičstva po poručiteľovi K. S. patria sporné nehnuteľnosti v podiele 31/50. Žalovaní naopak žiadali žalobu zamietnuť v celom rozsahu. Odvolací súd napadnutý rozsudok spočívajúci v určení, že nehnuteľnosti zapísané na LV č. XXX, kat. územie P. a to pozemok KNC parc. č. X/X, druh pozemku: zastavané plochy a nádvoria o výmere XXX m2; KNC parc. č. X/X, druh pozemku: zastavané plochy a nádvoria o výmere XX m2 a KNC parc. č. X, druh pozemku: záhrady o výmere XXXX m2 patria do dedičstva po poručiteľovi K. S., nar. X.X.XXXX a zomrelom X.X.XXXX v podiele 8/50. Úspech žalobkyne predstavoval len 25,8 % a úspech žalovaných 74,2 %, v dôsledku čoho majú nárok na náhradu trov odvolacieho konania žalovaní v rozsahu 48,4 %. O výške priznanej náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením vydaným vyšším súdnym úradníkom (§ 262 ods. 2 CSP). 26. Napadnutým uznesením zo dňa 21.2.2014, č.k. 29C 182/2012-132 priznal súd prvej inštancie znalečné znalcovi z odboru geodézia a kartografia Q.. K. E., bytom P. XX, I., za vypracovaný znalecký posudok č. XX/XXXX zo dňa 22.12.2013 v celkovej sume 622,53 eur. Hodinovú odmenu (§ 3 ods. 1 vyhlášky č. 491/2004 Z.z.) priznal spolu vo výške 557,76 eur (42 hod. x 13,28 eur). Ďalej priznal paušálnu odmenu (§ 5 písm. b/, c/ vyhlášky č. 491/2004 Z.z.) spolu vo výške 26,56 eur a náhradu hotových výdavkov (§ 3 ods. 6, § 14 ods. 3 písm. a/, b/, c/, § 14 ods. 4, § 16 ods. 1 vyhlášky č. 491/2004 Z.z.) spolu vo výške 38,21 eur. 27. Rozhodnutie odôvodnil tým že pri určení znaleckej odmeny vychádzal z náročnosti znaleckého dokazovania a rozsahu podaného znaleckého posudku a porovnania so znaleckými úkonmi v obdobných prípadoch. Na základe uvedeného bola priznaná odmena za znalcom účtované položky: preberanie údajov z technickej dokumentácie, záznamov 1 hod., prípravné práce na meranie 2 hod. , skenovanie a transformácia mapových podkladov 3 hod., overovanie bodového podľa meračských prvkov 1 hod., meranie v teréne geodetickými metódami 3 hod., výpočtové práce 4 hod., lustrácia podkladov a identifikácia nehnuteľností 7 hod., analýza údajov 8 hod., spracovanie vektorovej kresby 4 hod., spracovanie prienikov a vrstvy ident. 4 hod., spracovanie textovej časti posudku 5 hod. Ďalej priznal znalcovi paušálnu odmenu za prevzatie a oboznámenie so spisom a prešetrovanie pri vykonávaní znaleckého úkonu. Náhradu hotových výdavkov bola znalcovi priznaná iba v sume 38,21 eur. Znalcovi krátil cestovné za ním uplatnenú náhradu za každý 1 km jazdy, keďže si ju uplatnil v nesprávnej výške 0,21 eur za 1 km, avšak v zmysle opatrenia Ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny SR č. 632/2008 Z.z. zo dňa 18.12.2008 mu patrí za 1 km jazdy základná náhrada vo výške 0,183 eur. 28. Proti tomuto uzneseniu v zákonnej lehote podali odvolanie žalovaní v 1. a 2. rade. Namietali nesprávne právne posúdenie a nepreskúmateľnosť rozhodnutia, lebo z neho nevyplýva opodstatnenosť a účelnosť priznanej odmeny. Mali za to, že súd prvej inštancie nekriticky prevzal do rozhodnutia znalcom uplatnenú odmenu. Pripomenul, že znalec podal znalecký posudok po 9 mesiacoch od jeho ustanovenia, pričom lehota na podanie znaleckého posudku bola 90 dní. Poukázal na to, že znalec spomína vlastné meranie, no nikde v posudku sa na meranie, jeho výsledky alebo záznamy neodvoláva. Priznaná hodinová odmena sa im javí ako neprimeraná. Navrhol napadnuté uznesenie zmeniť a priznať odmenu zodpovedajúcom vykonanému znaleckého úkonu. 29. Odvolací súd preskúmal napadnuté rozhodnutie, ako aj konanie mu predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z § 379 a nasl. CSP, bez nariadenia pojednávania (§ 385 CSP a contrario) a zistil, že nie sú podmienky pre potvrdenie ani pre zmenu rozhodnutia, pretože toto je nepreskúmateľné. 30. Nepreskúmateľnosť rozhodnutia súdu prvej inštancie je potrebné vždy hodnotiť ako odňatie účastníkovi možnosti konať pred súdom, pretože účastník nemá možnosť reagovať na nepreskúmateľné závery súdu prvej inštancie minimálne v odvolacom konaní, čo je dôvodom na zrušenie rozhodnutia podľa § 389 ods. 1 písm. b/ CSP, ako sa to stalo aj v predmetnej veci. 31. Je pravdou, že v zmysle vyhlášky č. 491/2004 Z.z. má znalec právo na náhradu výdavkov spojených s podaním znaleckého posudku a na odmenu za podaný znalecký posudok v závislosti od počtu hodín, teda v závislosti od časového fondu, ktorý je potrebný na vyhotovenie znaleckého posudku. Zároveň však je potrebné poukázať na to, že vyúčtovanie znalca musí byť racionálne a korešpondujúce s objektívnou potrebou časového fondu, ktorý je potrebné vynaložiť na ten - ktorý znalecký posudok. 32. Tento časový fond, teda potrebu práce, ktorú musí znalec vynaložiť na podanie znaleckého posudku a na jeho vypracovanie, musí byť náležite zdôvodnený jednak v samotnom vyúčtovaní, jednak v uznesení súdu o priznaní znaleckej odmeny. Pokiaľ sa súd prvej inštancie s takýmto vyúčtovaním stotožňuje, musí svoje rozhodnutie aj náležite odôvodniť z toho dôvodu, aby nevznikali pochybnosti u strán sporu, ktorí v konečnom dôsledku musia túto odmenu a náhradu hotových výdavkov znalca zaplatiť, o správnosti takéhoto vyúčtovania a o správnosti takéhoto rozhodnutia súdu. 33. Týmito úvahami sa však súd prvej inštancie v predmetnej veci neriadil. 34. Bez akéhokoľvek kritického preskúmania vyúčtovania znalca prevzal súd prvej inštancie toto vyúčtovanie do svojho rozhodnutia bez toho, aby sa zamyslel nad tým, či je skutočne možné a účelné priznať takúto odmenu znalcovi, ako sa to stalo v danom prípade. Znalec si vyúčtoval okrem iného hodinovú odmenu (3 hodiny) za meranie v teréne geodetickými metódami, pričom zo znaleckého posudku nie je možné zistiť okolnosti tohto merania, ako ani odvolanie sa na výsledky tohto merania. So zreteľom na uvedenú pochybnosť bolo potrebné zo strany súdu prvej inštancie zaujať k realizácii predmetného znaleckého úkonu stanovisko, ktoré však v napadnutom rozhodnutí preukázateľne absentuje. 35. Súd prvej inštancie sa rovnako nezaoberal ani porovnaním časového fondu určeného súdom prvej inštancie na vyhotovenie znaleckého posudku a jeho skutočným vyhotovením s poukazom na § 3 ods. 5 písm. b/ zákona č. č. 382/2004 Z.z. o znalcoch, tlmočníkoch a prekladateľoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov. Správny bol v tomto smere poukaz odvolateľov na skutočnosť, že lehota určená súdom prvej inštancie na vyhotovenie znaleckého posudku bola 90 dní odo dňa doručenia súdneho spisu, t.j. do konca júna 2013, pričom znalec predložil znalecký posudok až januári 2014. 36. Takéto akceptovanie nejednoznačného vyčíslenia počtu hodín potrebných na vyhotovenie znaleckého posudku a nezdôvodnenie priznania odmeny, ako sa to stalo v predmetnej veci, je dôvodom na zrušenie rozhodnutia súdu prvej inštancie v zmysle § 389 ods. 1 písm. b/ CSP. 37. V ďalšom konaní bude úlohou súdu prvej inštancie prehodnotiť vyúčtovanie predložené znalcom, v prípade pochybností vyžiadať si jeho písomné stanovisko a všetky tieto podklady vyhodnotiť do racionálneho počtu hodín, ktorý je akceptovateľný pre vyčíslenie odmeny znalca. Racionálne stanovisko k vyčísleniu odmeny znalca má bezprostredný vzťah aj k účelnosti trov, ktoré sú v konečnom dôsledku vynaložené v akomkoľvek súdnom konaní, vrátane predmetného občianskoprávneho konania. 38. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3 : 0. Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 CSP v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).