Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Prešov Spisová značka: 6CoPr/4/2015 Identifikačné číslo súdneho spisu: 8115200530 Dátum vydania rozhodnutia: 10. 02. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eva Šofranková ECLI: ECLI:SK:KSPO:2016:8115200530.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Evy Šofrankovej a sudcov JUDr. Gabriely Klenkovej, PhD. a JUDr. Anny Ilčinovej v právnej veci žalobkyne W.. W. Y., nar. XX.XX.XXXX, bytom B. XX/X, N., právne zastúpenej JUDr. Františkom Komkom, advokátom, Hlavná 27, Prešov, proti žalovanému SPRAVBYTKOMFORT, a.s. Prešov, Volgogradská 88, Prešov, IČO: 317 185 23, právne zastúpený Eva Petránová Advokátska kancelária, s.r.o., Puškinova 16, Prešov, IČO: 36 854 581, o náhradu mzdy a iné nároky, o odvolaní žalobkyne a žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Prešov č. k. XXCpr/X/XXXX-XXX zo dňa 23.06.2015 takto jednohlasne r o z h o d o l : P o t v r d z u j e rozsudok vo výroku o povinnosti žalovaného zaplatiť žalobkyni náhradu mzdy za obdobie od 1.6.2012 do 31.8.2012 (výrok I.) v sume 1 855,08 EUR s - 8,75%- tným ročným úrokom z omeškania zo sumy 618,36 EUR od 10.7.2012 do zaplatenia, - 8,75%- tným ročným úrokom z omeškania zo sumy 618,36 EUR od 10.8.2012 do zaplatenia, - 8,75 %- tným ročným úrokom z omeškania zo sumy 618,36 EUR od 10.9.2012 do zaplatenia s tým, že v prevyšujúcej časti nad sumu 1 855,08 EUR s príslušenstvom žalobu m e n í tak, že ju zamieta. P o t v r d z u j e rozsudok vo výroku o povinnosti žalovaného zaplatiť žalobkyni náhradu mzdy za obdobie od 1.9.2012 do 31.05.2013 (výrok II.) v sume 5 565,24 EUR s - 8,75%-tným ročným úrokom z omeškania zo sumy 618,36 EUR od 10.10.2012 do zaplatenia, - 8,75 %-tným ročným úrokom z omeškania zo sumy 618,36 EUR od 10.11.2012 do zaplatenia, - 8,75 %-tným ročným úrokom z omeškania zo sumy 618,36 EUR od 10.12.2012 do zaplatenia, - 8,75 %-tným ročným úrokom z omeškania zo sumy 618,36 EUR od 10.1.2013 do zaplatenia, - 8,75 %-tným ročným úrokom z omeškania zo sumy 618,36 EUR od 10.2.2013 do zaplatenia, - 8,75 %-tným ročným úrokom z omeškania zo sumy 618,36 EUR od 10.3.2013 do zaplatenia, - 8,75 %-tným ročným úrokom z omeškania zo sumy 618,36 EUR od 10.4.2013 do zaplatenia, - 8,5 %-tným ročným úrokom z omeškania zo sumy 618,36 EUR od 10.5.2013 do zaplatenia, - 8,5 %-tným ročným úrokom z omeškania zo sumy 618,36 EUR od 10.6.2013 do zaplatenia s tým, že v prevyšujúcej časti nad sumu 5 565,24 EUR s príslušenstvom žalobu m e n í tak, že ju zamieta. P o t v r d z u j e rozsudok vo výroku o povinnosti žalovaného zaplatiť žalobkyni náhradu za nevyčerpanú dovolenku za obdobie od 1.1.2012 do 31.8.2012 (výrok III.) v sume 429,19 EUR brutto s 8,75 % - tným ročným úrokom z omeškania od 10.1.2013 do zaplatenia a v prevyšujúcej časti nad sumu 429,19 EUR brutto s príslušenstvom žalobu m e n í tak, že ju zamieta. P o t v r d z u j e rozsudok vo výroku o povinnosti žalovaného zaplatiť žalobkyni náhradu škody za neposkytnuté stravné lístky za obdobie od 24.3.2013 do 31.12.2014 (výrok IV.) v sume 920,30 EUR netto spolu s - 5,25% -tným ročným úrokom z omeškania zo sumy 391,68 EUR od 10.1.2014 do 20.5.2015, - 5,05 % -tným ročným úrokom z omeškania zo sumy 528,62 EUR od 10.1.2015 do 20.5.2015 a v prevyšujúcej časti nad sumu 920,30 EUR netto s príslušenstvom žalobu m e n í tak, že ju zamieta. P o t v r d z u j e rozsudok vo výroku o povinnosti žalovaného zaplatiť žalobkyni náhradu škody za odmeny a príspevky vyplácané pri príležitosti pracovného a životného jubilea žalobkyne (výrok V.) a vo výroku, ktorým súd žalobu v prevyšujúcej časti zamietol (výrok VI.). o d ô v o d n e n i e : Okresný súd Prešov (ďalej len súd prvého stupňa) napadnutým rozsudkom uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobkyni náhradu mzdy za obdobie od 1.6.2012 do 31.8.2012 v sume 1 956,20 EUR netto a 8,75 %-tný ročný úrok z omeškania zo sumy 629,08 EUR od 10.7.2012 do zaplatenia, 8,75 %-tný ročný úrok z omeškania zo sumy 663,56 EUR od 10.8.2012 do zaplatenia, 8,75 %-tný ročný úrok z omeškania zo sumy 663,56 EUR od 10.9.2012 do zaplatenia (výrok I.), náhradu mzdy za obdobie od 1.9.2012 do 31.5.2013 v sume 5.972,04 EUR netto a 8,75 %-tný ročný úrok z omeškania zo sumy 663,56 EUR od 10.10.2012 do zaplatenia, 8,75 %-tný ročný úrok z omeškania zo sumy 663,56 EUR od 10.11.2012 do zaplatenia, 8,75 %-tný ročný úrok z omeškania zo sumy 663,56 EUR od 10.12.2012 do zaplatenia, 8,75 %-tný ročný úrok z omeškania zo sumy 663,56 EUR od 10.1.2013 do zaplatenia, 8,75 %-tný ročný úrok z omeškania zo sumy 663,56 EUR od 10.2.2013 do zaplatenia, 8,75 %-tný ročný úrok z omeškania zo sumy 663,56 EUR od 10.3.2013 do zaplatenia, 8,75 %-tný ročný úrok z omeškania zo sumy 663,56 EUR od 10.4.2013 do zaplatenia, 8,5 %-tný ročný úrok z omeškania zo sumy 663,56 EUR od 10.5.2013 do zaplatenia, 8,5 %-tný ročný úrok z omeškania zo sumy 663,56 EUR od 10.6.2013 do zaplatenia (výrok II.), náhradu za nevyčerpanú dovolenku za obdobie od 1.1.2012 do 31.8.2012 v sume 461,32 EUR brutto spolu s 8,75 %-tným ročným úrokom z omeškania od 10.1.2013 do zaplatenia (výrok III.), náhradu škody za neposkytnuté stravné lístky za obdobie od 24.3.2013 do 31.12.2014 v sume 941,60 EUR netto a 5,25 %-tný ročný úrok z omeškania zo sumy 410,88 EUR od 10.1.2014 do 20.5.2015, 5,05 %-tný ročný úrok z omeškania zo sumy 530,72 EUR od 10.1.2015 do 20.5.2015 (výrok IV.), náhradu škody za odmeny a príspevky vyplácané pri príležitosti pracovného a životného jubilea žalobkyne v sume 605,07 EUR netto a 5,5 %-tný ročný úrok z omeškania zo sumy 201,69 EUR od 10.9.2013 do 20.5.2015, 5,25 %-tný ročný úrok z omeškania zo sumy 403,38 EUR od 10.1.2014 do 20.5.2015 (výrok V.), to všetko v lehote 3 dní odo dňa právoplatnosti rozsudku. V prevyšujúcej časti žalobu zamietol (výrok VI.) a vyslovil, že o trovách konania rozhodne do 30 dní po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej (výrok VII.). Súd rozhodnutie právne odôvodnil s poukazom na ust. § 1 ods. 4, § 79 ods. 1, 2, § 101, § 102, §103 ods. 1-3, § 109 ods. 4, 6, 7, § 118 ods. 1-3, § 134 ods. 1, 2, 4, 9, § 142 ods. 3, § 152 ods. 1-3 zákona č. 311/2001 Z.z. Zákonníka práce v znení účinnom k 1.9.2012 (ďalej len ZP), § 517 ods. 1 veta prvá, ods. 2 Občianskeho zákonníka, § 3, § 10c nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z. z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka. Súd v zmysle ust. § 142 ods. 3 ZP priznal žalobkyni náhradu mzdy za obdobie od 1.6.2012 do 31.8.2012 odôvodňujúc, že žalobkyňa v uvedenom čase nepracovala z dôvodu prekážok na strane zamestnávateľa, a preto patrí jej náhrada mzdy vo výške priemerného zárobku tak, ako ho vyčíslil žalovaný, t.j. vo vyjadrení netto s tým, že za mesiac jún 2012 súd priznal žalobkyni náhradu mzdy v požadovanej výške 629,08 EUR. Nárok na náhradu mzdy v zmysle ust. § 79 ods. 1 ZP žalobkyni patrí po uplynutí výpovednej doby, ktorá uplynula dňa 31.8.2012, t.j. od 1.9.2012 v rozsahu 9 mesiacov. Pri určení výšky náhrady mzdy súd vychádzal z priemerného zárobku žalobkyne za obdobie druhého štvrťroka roku 2012, keďže priemerný zárobok súd zisťoval k 1.9.2012, teda rozhodujúcim obdobím je kalendárny štvrťrok predchádzajúci tomuto dátumu. Priemerný hodinový zárobok žalobkyne za druhý štvrťrok roku 2012 predstavuje 5,8580 EUR (č.l. 26 spisu). Súd určil priemerný mesačný zárobok tak, že hodinový zárobok v sume 5,8580 EUR vynásobil sumou 7,5 hod. (dĺžka pracovnej zmeny) x 21,74, keďže u žalovaného je zavedený pracovný týždeň v dĺžke 37,5 hodín, na základe čoho priemerný počet zmien za rok na jeden mesiac predstavuje 21,74 /5,8580 x 7,5 x 21,74 = 955,15 EUR/. Na základe tohto výpočtu predstavuje čistá náhrada mzdy za 9 mesiacov, t.j. po odrátaní zákonných odvodov a dane, celkovú sumu 5.972,07 EUR, ktorú súd žalobkyni priznal, pričom táto si na základe zmeny žaloby zo dňa 23.3.2015 uplatnila netto (čistú) náhradu mzdy, aj keď z príslušných predpisov je zrejmé, že žalobkyňa si mala uplatniť náhradu brutto (hrubú). Súd mal za to, že pokiaľ by mal priznať náhradu mzdy „v hrubom“, prekročil by petit návrhu, avšak na druhej strane by odporovalo dobrým mravom, keby súd iba z tohto dôvodu nepriznal žalobkyni čistú náhradu mzdy tak ako to navrhla žalobkyňa. Súd priznal náhradu mzdy na základe výpočtu predloženého samotným žalovaným, keďže tento je aj podľa názoru súdu presný a nepochybný. Túto náhradu súd priznal spolu s príslušným zákonným úrokom z omeškania od 10. dňa nasledujúceho mesiaca, keďže výplata mzdy bola v zmysle kolektívnej zmluvy dohodnutá k 9. dňu nasledujúceho kalendárneho mesiaca (č.l. 111 pripojeného pôvodného spisu). V prevyšujúcej časti ohľadom náhrady mzdy, resp. príslušenstva z tohto nároku, súd žalobu zamietol. K námietke žalobkyne ohľadom priznania náhrady mzdy aj nad dobu 9 mesiacov, súd poukázal na to, že účinná právna úprava je úplne jasná a konkrétna a vyplýva z nej, že nárok na náhradu mzdy patrí za obdobie 9 mesiacov. Pokiaľ právny zástupca žalobkyne poukazoval na rozhodnutie Najvyššieho súdu sp. zn. 6Cdo 157/2010, súd uviedol, že uvedené rozhodnutie sa týkalo zákonného ustanovenia § 79 ods. 2 Zákonníka práce účinného v inom období, z ktorého vyplýva že súd môže na žiadosť zamestnávateľa náhradu mzdy za čas presahujúci 9 mesiacov primerane znížiť, prípadne vôbec nepriznať. Žalobkyňa si žalobou uplatnila taktiež náhradu za dovolenku za obdobie rokov 2012 až 2014. Súd pri priznaní náhrady za nevyčerpanú dovolenku vychádzal zo skutočnosti, že pracovný pomer trval do 31.8.2012 t.j. 8 mesiacov, pričom žalobkyňa sa od 1.9.2012 zaevidovala na úrade práce a pomerná časť dovolenky za obdobie od 1.1.2012 do 31.8.2012 predstavuje 16 a pol dňa dovolenky. Vzhľadom k tomu, že žalobkyňa vyčerpala 6 dní dovolenky, patrí jej náhrada za dovolenku za rok 2012 v rozsahu 10 a pol dňa, čo pri dennom pracovnom čase 7,5 hodín predstavuje 461,32 EUR (5,8580 x 7,5 x 10 dní = 439,35 EUR + pomerná časť za jeden pol deň 5,8580 x 3,75 = 21,97 EUR t.j. 439,35 EUR + 21,97 EUR). Súd priznal žalobkyni z titulu náhrady za nevyčerpanú dovolenku sumu 461,32 EUR brutto, keďže tento nárok nemal vyčíslený netto. Uvedený nárok priznal spolu so zákonným úrokom z omeškania od 10.1.2013, keďže k tomuto dátumu už bol žalovaný nepochybne v omeškaní s plnením tejto náhrady a v prevyšujúcej časti ohľadom náhrady mzdy za dovolenku a príslušenstva žalobu zamietol. Čo sa týka zostávajúcej náhrady za dovolenku, súd v tejto časti žalobu zamietol, keďže od 1.9.2012 podľa žalovaného pracovný pomer netrval a žalobkyňa už od 11.6.2012 pre zamestnávateľa nevykonávala žiadnu prácu a neprideľovanie práce počas trvania sporu o určenie neplatnosti rozviazania pracovného pomeru sa pre účely nároku na dovolenku neposudzuje ako výkon práce. Žalobkyňa zároveň žiadala priznať náhradu za stravné lístky v sume 2,14 EUR, pričom z kolektívnej zmluvy (č.l. 101 pôvodného pripojeného spisu) vyplýva, že príspevok zamestnávateľa je 55 % z ceny stravného lístka + príspevok zo sociálneho fondu 0,33 EUR, čo predstavuje pri cene stravného lístka 3,13 EUR sumu 2,14 EUR. Súd tento nárok žalobkyne právne posúdil ako nárok na náhradu škody, keďže boli splnené všetky zákonné predpoklady, a to porušenie právnej povinnosti zo strany žalovaného, čo bolo nepochybne konštatované aj v rámci odôvodnenia rozhodnutia o neplatnosti skončenia pracovného pomeru. Žalovaný preradil žalobkyňu na iný druh práce, bez jej súhlasu a teda porušil príslušné ustanovenia Zákonníka práce, v dôsledku čoho vznikla žalobkyni škoda. Je daná aj príčinná súvislosť medzi vznikom škody a konaním žalovaného, ktorý konal minimálne vo forme nedbanlivosti. Pokiaľ by žalobkyňa bola naďalej vykonávala prácu v zmysle platnej pracovnej zmluvy, nebola by jej škoda vznikla. Súd zároveň dospel k záveru, že nárok je aj čiastočne premlčaný, keďže žalobkyňa rozšírila žalobu o nárok na náhradu za stravné lístky až podaním doručeným súdu dňa 24.3.2015 a keďže pre posúdenie tohto nároku platí dvojročná subjektívna premlčacia lehota, nárok je dôvodný iba od 24.3.2013 t.j. dva roky pred rozšírením návrhu v súlade s ustanovením § 106 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Žalobkyňa už nepochybne od času, kedy jej bola daná výpoveď vedela o tom, že jej vzniká škoda a kto za ňu zodpovedá. Z tohto dôvodu priznal súd žalobkyni náhradu škody z titulu náhrady za neposkytnuté stravné lístky za obdobie od 24.3.2013, pričom táto náhrada za rok 2013 predstavuje 192 dní t.j. počet pracovných dní od 24.3.2013 do 31.12.2013, t.j. 192 x 2,14 = 410,88 EUR. Za rok 2014 súd priznal náhradu za 248 dní t.j. 530,72 EUR (248 dní x 2,14). Spolu teda náhrada za stravné lístky predstavuje sumu 941,60 EUR. Tieto náhrady súd priznal spolu s príslušným zákonným úrokom z omeškania v súlade s návrhom žalobkyne na zmenu žaloby t.j. do 20.5.2015 neidúc nad petit žaloby v tejto časti. Súd žalobkyni priznal aj náhradu za finančnú odmenu za odpracované roky a jubileum v súlade s príslušnými ustanoveniami kolektívnej zmluvy (č.l. 108, 109 pripojeného spisu). Žalobkyňa nastúpila k zamestnávateľovi dňa 1.9.2013 (správne má byť uvedené dňa 1.9.1983; poznámka odvolacieho súdu), pracovný pomer mal byť podľa žalovaného ukončený k 31.8.2013, a preto je možné uzavrieť, že žalobkyňa odpracovala 30 rokov, za čo jej patrí náhrada 249 EUR brutto, ktorá po odpočítaní 19 % dane z príjmu predstavuje sumu 201,69 EUR Z titulu životného jubilea (50 rokov) jej patrí náhrada vo výške 166 EUR zo mzdových prostriedkov + 332 EUR zo sociálneho fondu t.j. spolu celková náhrada predstavuje sumu 498 EUR brutto, ktorá po odpočítaní 19 % dane z príjmu predstavuje sumu 403,38 EUR. Nepriznanie tohto nároku by podľa názoru súdu odporovalo dobrým mravom aj s poukazom na rozhodnutie súdu o neplatnom skončení pracovného pomeru. Tieto nároky súd priznal so zákonným úrokom z omeškania, avšak nie z celej sumy t.j. 605,07 EUR od 10.9.2013, ale nárok z titulu pracovného jubilea s úrokom z omeškania od 10.9.2013 do 20.5.2015 (neidúc nad petit žaloby) a nárok z titulu životného jubilea s úrokom z omeškania od 10.1.2014, lebo tieto nároky boli splatné spolu so mzdou v jednotlivých výplatných termínoch a v prevyšujúcej časti žalobu zamietol. Súd skonštatoval, že pri rozhodovaní o príslušenstve jednotlivých nárokov nepostupoval z dôvodu prehľadnosti jednotlivých priznaných plnení tak ako to navrhla žalobkyňa, teda nepriznal kapitalizovaný úrok z omeškania, ale tento nárok priznal tak ako je to uvedené vo výrokovej časti rozsudku a v prevyšujúcej časti aj ohľadom príslušenstva pohľadávky žalobu zamietol. Výrok o trovách konania súd odôvodnil ust. § 151 ods. 3 O.s.p.. Odvolanie proti rozsudku podala žalobkyňa a žalovaný. Odvolanie žalobkyne smeruje proti výroku, ktorým súd v prevyšujúcej časti žalobu zamietol (výrok VI.). Žalobkyňa tvrdí, že rozhodnutie je v zamietavej časti predčasné, neúplné a nezákonné. Poukázala na to, že súd nie je absolútne viazaný doslovným znením zákona, ale môže a musí sa od neho odchýliť, pokiaľ to vyžaduje účel zákona, história jeho vzniku, systematická súvislosť alebo niektorý z ústavnoprávnych princípov (I.ÚS 306/2010). V rámci uznesenia NS SR sp. zn. 6Cdo 157/2010, ktorým bola nie obdobná, ale taká istá vec s tým istým predmetom konania v rámci dovolacieho konania zrušená a vec vrátená na ďalšie konanie, vyplýva, že v dôsledku spoločensko - ekonomických zmien, ku ktorým došlo po roku 1989 sa predchádzajúca judikatúra interpretovaná s pôvodným ust. § 61 ods. 2 ZP (terajšie ust. § 79 ods. 2 ZP) stala nepoužiteľnou. Hodnotová zmena v právnom poriadku mala za následok zmenu významu normatívneho textu obsiahnutého v ust. § 79 ods. 2 ZP, ktoré treba vykladať tak, že súd môže na žiadosť zamestnávateľa náhradu mzdy za čas presahujúci 9 mesiacov primerane znížiť, prípadne vôbec nepriznať len výnimočne, a to v prípadoch, ak výkon práva na náhradu mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru zaručeného ust. § 79 ods. 1 ZP by bol v rozpore s dobrými mravmi v zmysle čl. 2 ZP. Ustanovenie § 79 ods. 2 ZP nemôže byť aplikovaný takým spôsobom, aby sa tým prakticky negovalo poskytnutie ochrany zamestnancovi vyplývajúcej z ust. § 79 ods. 1 ZP a aby sa vyplatilo konať protiprávne. Ďalej poukázala na to, že náhrada mzdy nemá charakter ekvivalentu mzdy, ktorú si zamestnanec nemohol zarobiť preto, že mu zamestnávateľ neumožnil vykonávať prácu, na ktorú sa zaviazal podľa pracovnej zmluvy, a ktorú bol aj schopný a ochotný vykonávať, ale má charakter satisfakcie voči zamestnancovi a súčasne sankcie voči zamestnávateľovi, ktorý bezdôvodne zrušil pracovný pomer so zamestnancom na základe neplatnej výpovede. Súd prvého stupňa sa pritom absolútne nevyporiadal s rozhodujúcimi skutočnosťami a to, že to bola práve žalobkyňa, ktorá ho od samého začiatku upozorňovala na nezákonný postup, následne na nezákonnú výpoveď, podala žalobu o neplatnosť výpovede a náhradu mzdy, predložila mu ešte pred daním výpovede Oznámenie Inšpektorátu práce B. o výsledku prešetrenia postupu zamestnávateľa, z ktorého vyplýva porušenie povinnosti zamestnávateľa prideľovať prácu zamestnancovi podľa pracovnej zmluvy. Ďalšou okolnosťou, ktorú súd prvého stupňa nebral do úvahy je, že žalobkyňa bola vedená na úrade práce ako uchádzačka o zamestnanie bezprostredne od doby, kedy jej žalovaný odmietol prideľovať prácu až do 17.12.2014, kedy došlo k vyradeniu z evidencie uchádzačov o zamestnanie z dôvodu právoplatného skončenia súdneho sporu. Počas súdneho konania sa opakovane uchádzala o zamestnanie, avšak vzhľadom k veku a nedostatku pracovných príležitosti, bezúspešne. Ďalej namietala nerozhodnutie o kapitalizovanom úroku z dôvodu uľahčenia postupu súdu. Nesúhlasila ani s tým, že nárok na preplatenie protihodnoty za stravné lístky je premlčaný, lebo premlčacia lehota mohla začať plynúť až po preukázaní protiprávneho konania žalovaného vydaním právoplatného rozsudku súdu o neplatnom skončení pracovného pomeru. Namietala postup súdu, ktorým rozhodnutie o náhrade mzdy vylúčil na samostatné konanie a nerozhodol o ňom v rámci konania o neplatnosť skončenia pracovného pomeru. Odvolanie žalovaného smeruje proti všetkým vyhovujúcim výrokom napadnutého rozsudku. Žalobca namietal nepreskúmateľnosť rozsudku z dôvodu, že súd prvého stupňa sa nevysporiadal s námietkami žalovaného vznesenými v priebehu konania. Odôvodnenie rozhodnutia nedáva jasné a zrozumiteľné odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom konania a predmetom súdnej ochrany žalovaného, čím dochádza k zásahu do práva žalovaného na spravodlivý súdny proces. Výrok rozhodnutia nekorešponduje s vykonaným dokazovaním a odôvodnením rozhodnutia. Odôvodnenie, v ktorom súd vysvetľuje ako dospel k výpočtu priemerného mesačného zárobku žalobkyne v rozhodujúcom období je zmätočné, lebo nie je zrejmé, ako súd právne odôvodnil priznanie jednotlivých nárokov a ako sa vysporiadal s odvodovými povinnosťami žalovaného, čo je na úkor právnej istoty žalovaného. Podľa žalovaného súd nepostupoval správne, ak priznal náhradu mzdy v zmysle ust. § 142 ods. 3 ZP netto, lebo žalobca je povinný uplatniť náhradu mzdy v sume brutto a súd je povinný priznať náhradu mzdy, ak je to dôvodné ,v sume brutto. Namietal tiež nesprávne stanovenie priemerného hodinového zárobku žalobkyne. Súd túto náhradu priznal za obdobie od 01.06.2012 do 31.08.2012, pričom priemerný hodinový zárobok žalobkyne k 01.07.2012 (uplatňuje sa od 01.07.2012 do 30.09.2012) bol vo výške 5,4500 EUR. V danom prípade rozhodujúcim obdobím je kalendárny štvrťrok predchádzajúci tomuto dátumu, teda 2. štvrťrok (01.04.2012 - 30.06.2012). Priemerný hodinový zárobok žalobkyne za 2. štvrťrok predstavoval 5,4500 EUR. Z rovnakých dôvodov je nesprávne a nezákonné rozhodnutie súdu aj pokiaľ ide o náhradu mzdy v zmysle ust. § 79 ods. 1 ZP. Súd uviedol, že priznal túto náhradu na základe výpočtu predloženého samotným žalovaným, pričom pri určení výšky náhrady vychádzal z priemerného hodinového zárobku žalobkyne za obdobie 2. štvrťroka roku 2012. Avšak priemerný hodinový zárobok žalobkyne za 2. štvrťrok roku 2012 bol 5,4500 EUR. Priemerný hodinový zárobok vo výške 5,8580 EUR žalobkyňa dosiahla v 1. štvrťroku roku 2012. Žalovaný predložil súdu správne podklady, no súd napriek tomu použil nesprávny priemerný hodinový zárobok. Obdobne súd pri určení výšky náhrady za nevyčerpanú dovolenku za obdobie od 01.01.2012 do 31.08.2012 vychádzal z nesprávneho priemerného hodinového zárobku žalobkyne. Podľa názoru žalovaného, ak má žalobkyňa nárok na náhradu za nevyčerpanú dovolenku, táto jej patrí v sume 408,75 brutto. Ďalej namietal priznanie náhrady škody za neposkytnuté stravné lístky. Uviedol, že vznik práva na poskytnutie stravných lístkov je viazaný na reálny výkon práce zamestnanca. Keďže žalobkyňa za obdobie, za ktoré si uplatnila náhradu za stravné lístky nepracovala, nemohol jej vzniknúť nárok na poskytnutie stravných lístkov. Počas trvania súdneho sporu sa má za to, že nejde o prekážku v práci na strane zamestnávateľa, ktorý by predstavoval výkon práce. Súd pri náhrade za nevyčerpanú dovolenku správne argumentuje, že nejde o výkon práce, a preto žalobkyni tento nárok nepatrí, ale pri náhrade škody za stravné lístky, túto argumentáciu sám súd neguje, resp. argumentuje rovnako ako pri náhrade za nevyčerpanú dovolenku, ale vyvodil iný právny záver. Aj preto je rozhodnutie zmätočné a nepreskúmateľné. Okrem toho súd nesprávne určil výšku tejto náhrady, keď použil nesprávnu jednotkovú sumu náhrady pozostávajúcu zo súčtu príspevku zamestnávateľa a príspevku zo sociálneho fondu podľa kolektívnej zmluvy. Do 01.02.2014 bola hodnota stravného lístka 3,10 EUR, a teda príspevok zamestnávateľa bol 2,04 EUR. Až od 01.02.2014 sa zmenila hodnota stravného lístka na 3,30 EUR a príspevok zamestnávateľa predstavoval 2,14 EUR. Preto výška nároku by mala predstavovať sumu 920,30 EUR a nie 941,60 EUR. Podľa žalovaného žalobkyni nepatrí ani náhrada škody za odmeny a príspevky vyplácané pri príležitosti pracovného a životného jubilea. Žalobkyňa od 11.06.2012 pre žalovaného reálne nevykonávala žiadnu prácu, pričom neprideľovanie práce počas trvania súdneho sporu sa neposudzuje ako výkon práce. Žalobkyňa nastúpila do pracovného pomeru dňa 01.09.1983 a pracovný pomer mal byť ukončený 31.08.2013. Vzhľadom k tomu, že v danom prípade nejde o výkon práce, konštatovanie súdu, že žalobkyňa odpracovala 30 rokov je nesprávne. Uvedené platí aj pre odmenu pri príležitosti životného jubilea. S ohľadom na to, že tieto odmeny podliehajú odvodom do sociálnej a zdravotnej poisťovne a dani z príjmu, priznanie sumy vo výške 605,07 EUR netto je v rozpore so zákonom. Rovnako je uvedený nesprávny deň splatnosti a začiatok omeškania pri odmene za odpracované roky, ktorý mal byť 10.10.2013. Zároveň žalovaný uviedol, že v prípade, ak súd žalobu nezamietne, je dôvodné priznať žalobkyni iba úroky z omeškania len do 24.03.2015, keď bol súdu doručený návrh žalobkyne na zmenu petitu. Navrhol rozsudok v napadnutom vyhovujúcom výroku zmeniť a žalobu zamietnuť alebo rozsudok zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Uplatnil si trovy odvolacieho konania, ktoré špecifikoval. Žalobkyňa vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu uviedla, že dôvody, ktoré žalovaný uvádza nie sú ničím iným, ale iba opakovaním jeho doterajších tvrdení, s ktorými sa súd pri hodnotení dôkazov jednotlivo vyporiadal a premietol do svojho rozsudku. Bol to práve žalovaný, ktorý podaním odvolania proti rozsudku o určení neplatnosti výpovede, takmer o jeden rok predĺžil konanie, pričom ani po potvrdzujúcom rozsudku odvolacieho súdu jej nevyplatil náhradu mzdy. Žalovaný považoval odvolanie žalobkyne za nedôvodné a v plnom rozsahu poukázal na dôvody uvedené v odvolaní žalovaného proti rozsudku. Krajský súd v Prešove ako súd odvolací vzhľadom na včas podané odvolania (§ 204 ods. 1 O.s.p.) preskúmal rozsudok vo všetkých jeho výrokoch, ako aj konanie mu predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 212 O.s.p., bez nariadenia pojednávania v zmysle ust. § 214 ods. 2 O.s.p. s nariadením termínu verejného vyhlásenia rozhodnutia, ktorý bol oznámený na úradnej tabuli súdu postupom podľa § 156 ods. 3 O.s.p. a dospel k záveru, že odvolanie žalobkyne nie je dôvodné a odvolanie žalobcu je len čiastočne dôvodné. Vo vzťahu k jednotlivým nárokom žalobkyne z neplatného skončenia pracovného pomeru odvolací súd uvádza: I. Náhrada mzdy v zmysle ust. § 142 ods. 3 ZP Odvolací súd v prvom rade konštatuje, že súd prvého stupňa správne na nároky žalobkyne vzniknuté z neplatného skončenia pracovného pomeru aplikoval ustanovenia Zákonníka práce účinného od 1.9.2011 do 31.12.2012 (teda stav účinný k obdobiu, kedy došlo k neplatnému skončeniu pracovného pomeru a k vzniku nároku na náhradu mzdy). Podľa § 142 ods. 3 ZP, ak nemohol zamestnanec vykonávať prácu pre iné prekážky na strane zamestnávateľa, ako sú uvedené v odsekoch 1 a 2, zamestnávateľ mu poskytne náhradu mzdy v sume jeho priemerného zárobku. Podľa § 134 ods. 1 ZP, priemerný zárobok na pracovnoprávne účely (ďalej len "priemerný zárobok") zisťuje zamestnávateľ zo mzdy zúčtovanej zamestnancovi na výplatu v rozhodujúcom období a z obdobia odpracovaného zamestnancom v rozhodujúcom období. Podľa § 134 ods. 2 ZP, rozhodujúcim obdobím je kalendárny štvrťrok predchádzajúci štvrťroku, v ktorom sa zisťuje priemerný zárobok. Priemerný zárobok sa zisťuje vždy k prvému dňu kalendárneho mesiaca nasledujúceho po rozhodujúcom období a používa sa počas celého štvrťroka, ak tento zákon neustanovuje inak. Podľa § 134 ods. 3 ZP, ak zamestnanec v rozhodujúcom období neodpracoval aspoň 22 dní alebo 170 hodín, používa sa namiesto priemerného zárobku pravdepodobný zárobok. Pravdepodobný zárobok sa zistí zo mzdy, ktorú zamestnanec dosiahol od začiatku rozhodujúceho obdobia, alebo zo mzdy, ktorú by zrejme dosiahol. Podľa § 134 ods. 4 ZP, priemerný zárobok sa zisťuje ako priemerný hodinový zárobok. Priemerný hodinový zárobok sa zaokrúhľuje na štyri desatinné miesta. Ak sa podľa pracovnoprávnych predpisov má použiť priemerný mesačný zárobok, postupuje sa tak, že priemerný hodinový zárobok sa vynásobí priemerným počtom pracovných hodín pripadajúcich v roku na jeden mesiac podľa týždenného pracovného času zamestnanca. Priemerný mesačný zárobok sa zaokrúhľuje na najbližší eurocent nahor. Podľa § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka, ak ide o omeškanie s plnením peňažného dlhu, má veriteľ právo požadovať od dlžníka popri plnení úroky z omeškania, ak nie je podľa tohto zákona povinný platiť poplatok z omeškania; výšku úrokov z omeškania a poplatku z omeškania ustanovuje vykonávací predpis. Odvolací súd sa stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku, že žalobkyni patrí za obdobie od 1.6.2012 do 31.8.2012 náhrada mzdy. V konaní bolo preukázané, že v tom čase žalobkyňa nepracovala z dôvodu na strane zamestnávateľa, ktorý jej neprideľoval prácu. Súčasne nebolo tvrdené ani preukázané, že za uvedené obdobie bola žalobkyni vyplatená mzda, resp. náhrada mzdy. Možno teda uzavrieť, že tento nárok žalobkyne je dôvodný. Spornou medzi účastníkmi bola výška náhrady mzdy, ktorú podľa názoru žalovaného súd prvého stupňa určil nesprávne. Odvolací súd dospel k záveru, že námietka žalovaného týkajúca sa nesprávneho výpočtu priemerného mesačného zárobku žalobkyne vo výške 5,8580 EUR je dôvodná. Súd prvého stupňa síce v odôvodnení rozhodnutia (v časti odôvodnenia týkajúceho sa náhrady mzdy podľa § 79 ods. 1 ZP, avšak uvedené platí tiež pre výpočet náhrady mzdy podľa § 142 ods. 3 ZP) uviedol, že pri výpočte priemerného mesačného zárobku žalobkyne vychádzal z výpočtu predloženého samotným žalovaným, pričom do úvahy zobral 2. kvartál roku 2012 (čl. 26, obdobne čl. 100-101). V skutočnosti listiny, z ktorých súd vychádzal, obsahovali výpočet priemerného zárobku platného pre obdobie od 1.4.2012 do 30.6.2012, pričom sa týkal rozhodujúceho obdobia od 1.1.2012 do 31.3.2012, čo je 1. kvartál roku 2012. Súd mal však vychádzať z výpočtu pravdepodobného zárobku žalobkyne platného pre obdobie od 1.7.2012 do 30.9.2012, ktoré sa týkalo rozhodujúceho obdobia od 1.4.2012 do 30.6.2012 (2. kvartál roku 2012). V tomto období bola žalobkyňa práceneschopná od 1.3.2012 do 22.5.2012 a v rozhodujúcom období tak neodpracovala aspoň 22 dní alebo 170 hodín. Preto do úvahy neprichádza zisťovanie priemerného zárobku, ale pravdepodobného zárobku, ktorý sa zisťuje rovnakým spôsobom ako priemerný zárobok vždy k prvému dňu kalendárneho mesiaca nasledujúceho po rozhodujúcom období a používa sa počas celého štvrťroka, ak ZP neustanovuje inak. V danom prípade rozhodujúcim obdobím bol 2. kvartál roku 2012, preto priemerný zárobok sa mal zisťovať k 1.7.2012. Z výpočtu pravdepodobného zárobku platného k 1.7.2012 (2. kvartál 2012) predloženého žalovaným vyplýva, že pravdepodobná hodinová mzda žalobkyne bola 5,4500 EUR. Z týchto dôvodov odvolací súd považoval námietku žalovaného o určení nesprávnej výšky pravdepodobnej hodinovej mzdy za dôvodnú. Preto potvrdil rozsudok vo výroku o povinnosti žalovaného zaplatiť žalobkyni náhradu mzdy za obdobie od 1.6.2012 do 31.8.2012 (výrok I.) v sume 1 855,08 EUR s príslušenstvom s tým, že v prevyšujúcej časti nad sumu 1 855,08 EUR s príslušenstvom žalobu zmenil tak, že ju ako nedôvodnú zamietol. Odvolací súd vychádzal pritom z pravdepodobnej hodinovej mzdy žalovanej vo výške 5,4500 EUR, ktorú vynásobil 7,5 hod. (dĺžka dennej pracovnej zmeny u žalovaného) a sumou 21,74, čo predstavuje priemerný počet zmien za rok na jeden mesiac pri stanovenom pracovnom týždni 37,5 hodín (5,4500 EUR x 7,5 hod. x 21,74 dní = 888,62 EUR brutto), pričom čistá náhrada mzdy patriaca žalobkyni predstavuje sumu 618,36 EUR mesačne. Za obdobie od 1.6.2012 do 31.8.2012 tak náhrada mzdy predstavuje celkom sumu 1 855,08 EUR (3 x 618,36 EUR). Treba prisvedčiť námietke žalovaného, že žalobkyňa si mala náhradu mzdy uplatniť v hrubom (brutto), avšak ako správne uviedol súd prvého stupňa, tento nedostatok nemôže viesť k zamietnutiu inak dôvodného nároku. Okrem iného odvolací súd poukazuje na to, že odvodová povinnosť žalovaného zaplatiť poistné do príslušnej zdravotnej poisťovne, Sociálnej poisťovne a daň z príjmu vyplýva z jednotlivých právnych predpisov, a preto nemôže byť na ťarchu žalobkyne, s ktorou bol neplatne skončený pracovný pomer, ak ich žalobou neuplatnila. Súd priznal žalobkyni tiež úroky z omeškania z priznaných súm odo dňa nasledujúceho po dni splatnosti jednotlivých miezd vo výške stanovenej podľa § 3 nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z.z., ktorých výška ani splatnosť nebola účastníkmi namietaná. II. Náhrada mzdy v zmysle ust. § 79 ods. 1 ZP Podľa § 79 ods. 1 ZP, ak zamestnávateľ dal zamestnancovi neplatnú výpoveď alebo ak s ním neplatne skončil pracovný pomer okamžite alebo v skúšobnej dobe a ak zamestnanec oznámil zamestnávateľovi, že trvá na tom, aby ho naďalej zamestnával, jeho pracovný pomer sa nekončí, s výnimkou, ak súd rozhodne, že nemožno od zamestnávateľa spravodlivo požadovať, aby zamestnanca naďalej zamestnával. Zamestnávateľ je povinný zamestnancovi poskytnúť náhradu mzdy. Táto náhrada patrí zamestnancovi v sume jeho priemerného zárobku odo dňa, keď oznámil zamestnávateľovi, že trvá na ďalšom zamestnávaní, až do času, keď mu zamestnávateľ umožní pokračovať v práci alebo ak súd rozhodne o skončení pracovného pomeru. Podľa § 79 ods. 2 ZP, ak celkový čas, za ktorý by sa mala zamestnancovi poskytnúť náhrada mzdy, presahuje deväť mesiacov, patrí zamestnancovi náhrada mzdy za čas deväť mesiacov. Podľa § 252i ods. 4 veta prvá ZP (prechodné ustanovenia účinné od 1.1.2013), výpoveď daná zamestnávateľom zamestnancovi pred 1. januárom 2013 a nároky, ktoré z nej vznikli, sa posudzujú podľa predpisov účinných do 31. decembra 2012. Z obsahu spisu jednoznačne vyplýva, že výpoveď daná žalobkyni bola súdom prvého stupňa vyhlásená za neplatnú, čo bolo potvrdené odvolacím súdom. Zároveň žalobkyňa listom zo dňa 27.6.2012 doručeným žalovanému dňa 2.7.2012 požiadala zamestnávateľa o prideľovanie práce podľa platnej pracovnej zmluvy, čo podľa obsahu možno vyhodnotiť tak, že žalobkyňa trvala na tom, aby ju zamestnávateľ naďalej zamestnával. Neexistuje preto žiadna pochybnosť, že žalobkyňa má nárok na náhradu mzdy v zmysle ust. § 79 ods. 1 ZP. Odvolacia námietka žalovaného v tomto smere nebola dôvodná, keďže došlo k naplneniu zákonných predpokladov pre priznanie tejto náhrady. Argumenty žalovaného prednesené v rámci odvolacieho konania popierajúce samotný základ nároku na náhradu mzdy podľa §79 ods. 1 ZP boli vyhodnotené v rámci konania o neplatnosť skončenia pracovného pomeru, o ktorom už bolo právoplatne rozhodnuté. Je preto potrebné vychádzať zo stavu, že pokiaľ žalobkyni bola zo strany žalovaného daná neplatná výpoveď a zároveň ak žalobkyňa požiadala zamestnávateľa, aby ju naďalej zamestnával, je táto jej požiadavka na náhradu mzdy plne opodstatnená. Vzhľadom k tomu, že žalobkyni až do 31.8.2012 patrila náhrada mzdy podľa ust. § 142 ods. 3 ZP (náhrada mzdy vyplývajúca z dôvodu prekážky na strane zamestnávateľa, ktorý žalobkyni neprideľoval prácu podľa platnej pracovnej zmluvy), táto náhrada mzdy jej patrí od 1.9.2012 po dobu 9 mesiacov, t.j. do 31.5.2013. K odvolacej námietke žalobkyne namietajúcej nepriznanie náhrady mzdy za obdobie presahujúce 9 mesiacov, odvolací súd v plnom rozsahu poukazuje na odôvodnenie súdu prvého stupňa, s ktorým sa stotožňuje. Ust. § 79 ods. 2 ZP účinného v rozhodnom období neumožňovalo priznanie náhrady mzdy nad obdobie dlhšie ako 9 mesiacov. Ustanovenie § 252i ods. 4 ZP (prechodné ustanovenia účinné od 1.1.2013) vyjadruje vzťah novej právnej úpravy k skôr založeným právnym vzťahom. Právna úprava vychádza z tzv. nepravej spätnej pôsobnosti, ktorá zabezpečuje ochranu už nadobudnutých práv podľa skoršieho (doterajšieho) predpisu. V prípade tejto spätnej pôsobnosti sa nároky z pracovnoprávnych vzťahov, ktoré vznikli v minulosti (pred 1.1.2013, t.j. za účinnosti skoršieho právneho predpisu), spravujú skorším právnym predpisom. Z uvedeného prechodného ustanovenia preto vyplýva, že nároky, ktoré vznikli z neplatnej výpovede, sa posudzujú podľa predpisov účinných do 31.12.2012. Právna úprava je v tomto smere úplne jasná a neumožňuje výklad iným, pre žalobkyňu priaznivejším, spôsobom. Ustanovenie § 79 ods. 2 ZP definuje maximálne časové obdobie, za ktoré je možné náhradu mzdy priznať. Súd prvého stupňa správne postupoval, ak návrh žalobkyne v prevyšujúcej časti zamietol. Pokiaľ žalobkyňa poukázala na uznesenie NS SR sp. zn. 6Cdo 157/2010 zo dňa 14.9.2011 odvolací súd uvádza, že v uvedenej veci bolo pre rozhodnutie právne významné ust. § 79 ods. 2 ZP účinné do 31.5.2006 podľa ktorého, ak celkový čas, za ktorý by sa mala zamestnancovi poskytnúť náhrada mzdy, presahuje deväť mesiacov, môže súd na žiadosť zamestnávateľa jeho povinnosť nahradiť mzdu za čas presahujúci deväť mesiacov primerane znížiť, prípadne náhradu mzdy zamestnancovi vôbec nepriznať; súd pri svojom rozhodovaní prihliadne najmä na to, či zamestnanec bol v tomto čase zamestnaný u iného zamestnávateľa, akú prácu tam vykonával a aký zárobok dosiahol alebo z akého dôvodu sa do práce nezapojil. Odvolací súd opätovne poukazuje, že toto rozhodnutie sa vzťahuje na inú právnu úpravu obsahujúcu oprávnenie súdu znížiť, či vôbec nepriznať náhradu mzdy nad určité obdobie. V prejednávanej veci však takáto zákonná možnosť nie je súdu daná (...patrí zamestnancovi náhrada mzdy za čas deväť mesiacov). Dôvodnou však bola odvolacia námietka žalovaného pokiaľ ide o výšku priemerného (správne má byť uvedené pravdepodobného) hodinového zárobku žalobkyne. Odvolací súd na tomto mieste v plnom rozsahu odkazuje na predchádzajúce odôvodnenie v časti o náhrade mzdy podľa § 142 ods. 3 ZP. Súd prvého stupňa síce uviedol, že vychádzal z II. kvartálu 2012, no v skutočnosti zohľadňoval I. kvartál. Preto odvolací súd potvrdil rozsudok vo výroku o povinnosti žalovaného zaplatiť žalobkyni náhradu mzdy za obdobie od 1.9.2012 do 31.05.2013 (výrok II.) v sume 5 565,24 EUR s príslušenstvom s tým, že v prevyšujúcej časti nad sumu 5 565,24 EUR s príslušenstvom žalobu zmenil tak, že ju ako nedôvodnú zamietol. Vychádzal pritom z pravdepodobnej hodinovej mzdy žalovanej vo výške 5,4500 EUR, ktorú vynásobil 7,5 hod. (dĺžka dennej pracovnej zmeny u žalovaného) a sumou 21,74, čo predstavuje priemerný počet zmien za rok na jeden mesiac pri stanovenom pracovnom týždni 37,5 hodín (5,4500 EUR x 7,5 hod. x 21,74 dní = 888,62 EUR brutto), pričom čistá náhrada mzdy patriaca žalobkyni predstavuje sumu 618,36 EUR mesačne. Za obdobie od 1.9.2012 do 31.5.2013 tak náhrada mzdy predstavuje celkom sumu 5 565,24 EUR (9 x 618,36 EUR). O odvodových povinnostiach žalovaného platí to, čo bolo uvedené v odôvodnení náhrady mzdy podľa § 142 ods. 3 ZP. Súd priznal žalobkyni tiež úroky z omeškania z prisúdených súm odo dňa nasledujúceho po dni splatnosti jednotlivých miezd vo výške stanovenej podľa § 3 a 10c nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z.z., ktorých výška ani splatnosť nebola účastníkmi namietaná. III. Náhrada za nevyčerpanú dovolenku Podľa § 101 ZP, zamestnanec, ktorý počas nepretržitého trvania pracovného pomeru k tomu istému zamestnávateľovi vykonával u neho prácu aspoň 60 dní v kalendárnom roku, má nárok na dovolenku za kalendárny rok, prípadne na jej pomernú časť, ak pracovný pomer netrval nepretržite počas celého kalendárneho roka. Za odpracovaný deň sa považuje deň, v ktorom zamestnanec odpracoval prevažnú časť svojej zmeny. Časti zmien odpracované v rôznych dňoch sa nesčítajú. Podľa § 102 ZP, pomerná časť dovolenky je za každý celý kalendárny mesiac nepretržitého trvania toho istého pracovného pomeru jedna dvanástina dovolenky za kalendárny rok. Podľa § 103 ods. 1 ZP, základná výmera dovolenky je najmenej štyri týždne. Podľa § 103 ods. 2 ZP, dovolenka zamestnanca, ktorý do konca príslušného kalendárneho roka dovŕši 33 rokov veku, je najmenej päť týždňov. Pokiaľ ide o nárok žalobkyne na náhradu za nevyčerpanú dovolenku, odvolací súd súhlasí zo záverom súdu prvého stupňa, že táto náhrada žalobkyni patrí iba za obdobie od 1.1.2012 do 31.8.2012 (dovtedy mal pracovný pomer trvať) a v prevyšujúcej časti nárok žalobkyne nie je dôvodný. Náhradu mzdy za nevyčerpanú dovolenku za obdobie od 1.9.2012 do budúcna nebolo možné žalobkyni priznať, lebo ako správne poznamenal prvostupňový súd poukazujúc na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo 6/2008 zo dňa 26.2.2009, resp. rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 21Cdo 2343/2003 zo dňa 30.3.2004, v zmysle ktorých špeciálna úprava § 79 ZP vylučuje, aby pri neplatnom rozviazaní pracovného pomeru mohla byť za dobu, počas ktorej boli vzťahy medzi účastníkmi v dôsledku rozviazania pracovného pomeru sporné a počas ktorej zamestnávateľ neumožnil zamestnancovi vykonávať prácu, priznaná náhrada mzdy z iného dôvodu, pričom v uvedenej dobe zamestnancovi neprislúcha nielen mzda podľa § 118 a nasl. ZP, ale ani náhrada mzdy za nevyčerpanú dovolenku a to aj z dôvodu, že žalobkyňa neodpracovala z dôvodu neplatného rozviazania pracovného pomeru žiaden deň, pričom neprideľovanie práce zamestnávateľom v tomto období nepredstavuje prekážku v práci, ktorá by sa inak posudzovala ako výkon práce. Medzi účastníkmi konania nebolo sporné, že žalobkyňa v priebehu roka 2012 vyčerpala 6 dní dovolenky. Pomerná časť dovolenky je za každý celý kalendárny mesiac nepretržitého trvania toho istého pracovného pomeru 1/12-ina dovolenky za kalendárny rok. Pokiaľ pracovný pomer žalobkyne trval do 31.8.2012 (žalobkyňa sa od 1.9.2012 zaevidovala na úrade práce), pomerná časť dovolenky za obdobie od 1.1.2012 do 31.8.2012 predstavuje 16 a pol dňa dovolenky (25 dní dovolenky : 12 mesiacov v roku x 8 mesiacov). Vzhľadom k tomu, že žalobkyňa vyčerpala 6 dní dovolenky, patrí jej náhrada za dovolenku za rok 2012 v rozsahu 10 a pol dňa. Je však potrebné dať za pravdu žalovanému, že súd prvého stupňa pri stanovení náhrady mzdy za dovolenku vychádzal z nesprávneho priemerného hodinového zárobku žalobkyne 5,8580 EUR, keď mal vychádzať z pravdepodobného hodinového zárobku (žalobkyňa v II. kvartáli neodpracovala aspoň 22 dní alebo 170 hodín). Nárok na náhradu za dovolenku preto predstavuje pri dennom pracovnom čase 7,5 hodín 429,19 EUR brutto (5,4500 x 7,5 x 10 dní = 408,75 EUR + pomerná časť za jeden pol deň 5,4500 x 3,75 = 20,44 EUR t.j. 408,75 EUR + 20,44 EUR). Z týchto dôvodov odvolací súd potvrdil rozsudok vo výroku o povinnosti žalovaného zaplatiť žalobkyni náhradu za nevyčerpanú dovolenku za obdobie od 1.1.2012 do 31.8.2012 (výrok III.) v sume 429,19 EUR brutto s príslušenstvom s tým, že v prevyšujúcej časti nad sumu 429,19 EUR brutto s príslušenstvom žalobu zmenil tak, že ju ako nedôvodnú zamietol. Tento nárok priznal žalobkyni spolu so zákonným úrokom z omeškania od 10.1.2013, keďže k tomuto dátumu bol žalovaný nepochybne v omeškaní s plnením tejto náhrady. IV. Náhrada škody za neposkytnuté stravné lístky Podľa § 152 ods. 1 ZP, zamestnávateľ je povinný zabezpečovať zamestnancom vo všetkých zmenách stravovanie zodpovedajúce zásadám správnej výživy priamo na pracoviskách alebo v ich blízkosti. Túto povinnosť nemá voči zamestnancom vyslaným na pracovnú cestu, s výnimkou zamestnancov vyslaných na pracovnú cestu, ktorí na svojom pravidelnom pracovisku odpracovali viac ako štyri hodiny. Povinnosť zamestnávateľa ustanovená v prvej vete sa nevzťahuje na zamestnancov pri výkone práce vo verejnom záujme v zahraničí. Podľa § 152 ods. 1 ZP, zamestnávateľ zabezpečuje stravovanie podľa odseku 1 najmä poskytovaním jedného teplého hlavného jedla vrátane vhodného nápoja zamestnancovi v priebehu pracovnej zmeny vo vlastnom stravovacom zariadení, v stravovacom zariadení iného zamestnávateľa alebo zabezpečí stravovanie pre svojich zamestnancov prostredníctvom právnickej osoby alebo fyzickej osoby, ktorá má oprávnenie sprostredkovať stravovacie služby, ak ich sprostredkuje u právnickej osoby alebo fyzickej osoby, ktorá má oprávnenie poskytovať stravovacie služby. Nárok na poskytnutie stravy má zamestnanec, ktorý v rámci pracovnej zmeny vykonáva prácu viac ako štyri hodiny. Ak pracovná zmena trvá viac ako 11 hodín, zamestnávateľ môže zabezpečiť poskytnutie ďalšieho teplého hlavného jedla. Podľa § 152 ods. 3 ZP, zamestnávateľ prispieva na stravovanie podľa odseku 2 v sume najmenej 55% ceny jedla, najviac však na každé jedlo do sumy 55% stravného poskytovaného pri pracovnej ceste v trvaní 5 až 12 hodín podľa osobitného predpisu. Okrem toho zamestnávateľ poskytuje príspevok podľa osobitného predpisu. Podľa § 1 ods. 4 ZP, ak tento zákon v prvej časti neustanovuje inak, vzťahujú sa na právne vzťahy podľa odseku 1 všeobecné ustanovenia Občianskeho zákonníka. Podľa § 420 ods. 1 OZ, každý zodpovedá za škodu, ktorú spôsobil porušením právnej povinnosti. Podľa § 106 ods. 1 Občianskeho zákonníka, právo na náhradu škody sa premlčí za dva roky odo dňa, keď sa poškodený dozvie o škode a o tom, kto za ňu zodpovedá. Odvolací súd po preskúmaní námietok oboch účastníkov konania v časti priznanej náhrady za stravné lístky dospel k záveru, že odvolanie žalobkyne nie je dôvodné a odvolanie žalovaného je čiastočne dôvodné. Odvolací súd sa stotožňuje s odôvodnením súdu prvého stupňa ohľadne premlčania nároku na náhradu škody za stravné lístky za obdobie do 23.3.2013. Žalobkyňa si tento nárok riadne uplatnila až podaním doručeným súdu dňa 24.3.2013, pričom už v čase podania žaloby jej museli byť známe okolnosti umožňujúce uplatnenie nároku na náhradu škody, t.j. že došlo k porušeniu právnej povinnosti a vzniku škody a zároveň, kto za ňu zodpovedá. Žalobkyňa neuviedla žiadnu takú skutočnosť, ktorá by jej z objektívneho hľadiska bránila uplatniť žalobou aj tento nárok rovnako ako si uplatnila nárok na náhradu mzdy. Tým sa sama vystavila nebezpečenstvu dôvodne vznesenej námietky premlčania zo strany žalovaného. Preto aj podľa názoru odvolacieho súdu patrí žalobkyni nárok na náhradu za stravné lístky iba odo dňa doručenia zmeny žaloby, t.j. od 24.3.2013 do 31.12.2014 nejdúc nad uplatnený nárok. Na strane druhej sa nemožno stotožniť s tvrdením žalovaného, že žalobkyni náhrada škody za stravné lístky nepatrí vôbec. Súd prvého stupňa správne poukázal na to, že žalovaný preradil žalobkyňu na iný druh práce bez jej súhlasu a následne s ňou neplatne skončil pracovný pomer, v dôsledku čoho vznikla žalobkyni škoda. Zároveň však odvolací súd vyhodnotil odvolaciu námietku žalovaného v časti priznanej výšky náhrady škody za dôvodnú. Prvostupňový súd pri stanovení hodnoty stravného lístka vychádzal z jednotnej sumy príspevku zamestnávateľa vo výške 2,14 EUR. Nezohľadnil pritom skutočnosť, že hodnota stravného lístka bola do 1.2.2014 v sume 3,10 EUR (príspevok zamestnávateľa predstavoval tak 2,04 EUR = 55% z ceny stravného 1,71 + 0,33 EUR príspevok zo sociálneho fondu) a od 1.2.2014 bola hodnota stravného lístka 3,30 EUR (príspevok zamestnávateľa bol 2,14 EUR = 55% z ceny stravného 1,81 + 0,33 EUR príspevok zo sociálneho fondu). Žalobkyni tak patrí za obdobie od 24.3.2013 do 31.12.2013 náhrada škody za neposkytnuté stravné lístky vo výške 391,68 EUR (192 pracovných dní x 2,04 EUR), za obdobie od 1.1.2014 do 31.1.2014 náhrada vo výške 42,84 EUR (21 pracovných dní v januári 2014 x 2,04 EUR) a za obdobie od 1.2.2014 do 31.12.2014 v sume 485,78 EUR (227 pracovných dní za február až december 2014 x 2,14 EUR), spolu 920,30 EUR. Z týchto dôvodov odvolací súd potvrdil rozsudok vo výroku o povinnosti žalovaného zaplatiť žalobkyni náhradu škody za neposkytnuté stravné lístky za obdobie od 24.3.2013 do 31.12.2014 (výrok IV.) v sume 920,30 EUR netto spolu s príslušným úrokom z omeškania zo sumy 391,68 EUR od 10.1.2014 do 20.5.2015 a zo sumy 528,62 EUR od 10.1.2015 do 20.5.2015 a v prevyšujúcej časti zmenil rozsudok tak, že žalobu nad sumu 920,30 EUR netto s príslušenstvom ako nedôvodnú zamietol. V. Náhrada škody za odmeny a príspevky vyplácané pri príležitosti pracovného a životného jubilea Pokiaľ ide o priznanú náhradu škody za odmeny a príspevky vyplácané pri príležitosti pracovného a životného jubilea, odvolací súd sa v plnom rozsahu stotožňuje s odôvodnením uvedenom súdom prvého stupňa. Je pravdou, že žalobkyňa reálne neodpracovala presne 30 rokov ku dňu vzniku nároku na odmenu za pracovné jubileum a súčasne v čase dovŕšenia 50 rokov veku reálne pre žalovaného už nepracovala. Je potrebné však prihliadnuť na skutočnosť, z akého dôvodu k tomu došlo. Je nepochybné, že zo strany žalovaného bola žalobkyni daná neplatná výpoveď, je tiež nepochybné, že žalobkyňa sa domáhala, aby jej bola prideľovaná práca podľa jej platnej pracovnej zmluvy. Preto možno uzavrieť, že k neodpracovaniu obdobia potrebného na dosiahnutie nároku na vyššie uvedené odmeny nedošlo zavinením žalobkyne, ale došlo k nemu v dôsledku konania žalovaného. Skutočne by odporovalo zásade spravodlivosti a dobrým mravom, ak by súd vyvodil z protiprávneho konania žalovaného pre neho priaznivé následky v podobe zamietnutia nároku žalobkyne na príslušné odmeny. Súčasne by tým súd poškodil žalobkyňu, s ktorou bol neplatne rozviazaný pracovný pomer. Vzhľadom k tomu, že z kolektívnej zmluvy žalovaného vyplýva nárok žalobkyne na odmeny a príspevky vyplácané pri príležitosti pracovného a životného jubilea, správne postupoval súd prvého stupňa, ak tieto nároky žalobkyni priznal. Preto odvolací súd v tejto časti potvrdil vyhovujúci výrok ako vecne správny. Pokiaľ ide o skutočnosť, že prvostupňový súd vo výroku rozsudku uviedol príslušenstvo jednotlivých nárokov (úroky z omeškania) v percentuálnom vyjadrení (nie v pevnej sume za určité časové obdobie a ďalej vo forme percentuálneho vyjadrenia - tak ako to požadovala žalobkyňa), odvolací súd uvádza, že uvedená skutočnosť nemá vplyv na vecnú správnosť priznaného príslušenstva a je bez právneho významu. Odvolací súd rozsudok, ktorým bola žaloba v prevyšujúcej časti zamietnutá ako vecne správny potvrdil s poukazom na odôvodnenie uvedené v tomto rozsudku v časti týkajúcej sa jednotlivých nárokov (§ 219 ods. 1, 2 O.s.p.). O trovách prvostupňového aj odvolacieho konania rozhodne súd prvého stupňa, ktorý doposiaľ o trovách konania nerozhodol (224 ods. 4 O.s.p.) Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.