Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Prešov Spisová značka: 19Co/142/2016 Identifikačné číslo súdneho spisu: 8115227084 Dátum vydania rozhodnutia: 08. 12. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zlata Simková ECLI: ECLI:SK:KSPO:2016:8115227084.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zlaty Simkovej a členov senátu JUDr. Gabriely Világiovej a JUDr. Martina Kopinu v právnej veci žalobcu: R. C., nar. XX.XX.XXXX, bytom R. XXX, proti žalovanému: Provident Financial, s.r.o., Mlynské Nivy 49, Bratislava, IČO: 35805731, zast. De minimis, spol. s r.o., so sídlom Bratislava, Lovinského 22, o určenie úveru za bezúročný a bez poplatkov, vydanie bezdôvodného obohatenia a určenie neprijateľných zmluvných podmienok, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Prešov č. k. 11C/435/2015-205 zo dňa 16.03.2016 takto r o z h o d o l : Zamieta návrh na prerušenie konania. Potvrdzuje rozsudok v napadnutej časti, t. j. vo výroku o povinnosti žalovaného zaplatiť žalobcovi 2.182,53 eur v lehote 3 dní od právoplatnosti rozsudku. o d ô v o d n e n i e : 1. Okresný súd Prešov (ďalej len „súd prvej inštancie“) zamietol žalobu o určenie, že zmluvy o spotrebiteľskom úvere, ktoré sú predmetom tohto konania sú bezúročné a bez poplatkov. Žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi 2.182,53 eur v lehote 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Žalobu v prevyšujúcej časti o vydanie bezdôvodného obohatenia zamietol. Žalobu o určenie neprijateľných zmluvných podmienok vylúčil na samostatné konanie, v ktorom bude rozhodnuté aj o trovách konania. 2. V dôvodoch svojho rozhodnutia vo vzťahu k žalobe v časti o určenie bezúročnosti a bezpoplatkovosti úverov, ktoré sú predmetom žaloby súd prvej inštancie konštatoval, že absentuje naliehavý právny záujem na určovacej žalobe v zmysle ust. § 80 písm. c) O.s.p. Určovacia žaloba by mala opodstatnenie len vtedy, ak by úverový vzťah medzi účastníkmi ešte trval. Preto žalobu v časti o určenie, že zmluvy o spotrebiteľskom úvere, ktoré sú predmetom tohto konania, sú bezúročné a bez poplatkov, zamietol. 3. Vo vzťahu k žalobe v časti o vydanie bezdôvodného obohatenia pre absenciu údaja o konečnej splatnosti úverov, ktoré sú predmetom žaloby súd prvej inštancie konštatoval, že sporné zmluvy o úvere neobsahujú obligatórnu náležitosť zmluvy o spotrebiteľskom úvere týkajúcu sa konečnej splatnosti úveru. Nestotožnil sa s názorom žalovaného, že konečnú splatnosť úveru možno určiť aj počítaním dohodnutých splátok (7. deň šesťdesiateho alebo stého týždňa po uzavretí zmluvy). Inak by zákonodarca neuviedol ako ďalšiu povinnú náležitosť zmluvy o spotrebiteľskom úvere aj počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov. Spotrebiteľ by mal mať presne určené do kedy má úver splácať. Ponechať to na počítaní mnohých týždňov nie je naplnením účelu ustanovenia § 4 ods. 2 písm. g) zák. č. 258/2001 Z. z. v znení účinnom od 01.08.2008 do 30.11.2009. Zákonodarca pod konečnou splatnosťou úveru nemyslel len stanovenie počtu splátok, a preto termín konečnej splatnosti úveru je potrebné určiť dátumovo. V každej úverovej zmluve, ktorá je predmetom tejto žaloby, absentuje jej povinná náležitosť v zmysle uvedeného ustanovenia, čoho dôsledkom je záver o bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru podľa ust. § 4 ods. 3 zák. č. 258/2001 Z. z. alebo § 11 ods. 1 zák. č. 129/2010 Z. z. Preto mal žalobca zaplatiť žalovanému len sumu, ktorú dostal ako úver. Súd prvej inštancie mal za preukázané, že žalovaný poskytol žalovanému úvery v úhrnnej výške 4.020,- eur a za tieto úvery žalobca zaplatil celkove 6.202,53 eur. Keďže zaplatil viac, má nárok na rozdiel, ktorý predstavuje sumu 2.182,53 eur. Žalobu žalobcu v prevyšujúcej časti, t. j. v sume 869,73 eur zamietol. 4. Vo vzťahu k žalobe v časti o určenie neprijateľných podmienok súd prvej inštancie konštatoval, že o tomto nároku vzhľadom na zásadu hospodárnosti konania nepovažoval za potrebné vykonávať ďalšie dokazovanie. Toto však bude realizovať pri rozhodovaní o nárokoch na vyslovenie neprijateľnosti zmluvných podmienok. Preto daný nárok žalobcu vylúčil na samostatné konanie, v ktorom bude rozhodnuté aj o trovách konania. 5. Proti tomuto rozsudku, a to proti výroku o povinnosti žalovaného zaplatiť žalobcovi 2.182,53 eur do 3 dní od právoplatnosti rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalovaný. V odvolaní uviedol, že súd prvej inštantice zaťažil svoje konanie inou vadou, ktorá má za následok nepreskúmateľnosť a svojvoľnosť rozsudku vo výroku o bezdôvodnom obohatení. Poukázal na ust. § 4 ods. 2 zák. č. 258/2001 Z. z., ust. § 9 ods. 2 zák. č. 129/2010 Z. z., na Smernicu 2008/48/ ES. Nestotožnil sa zo záverom súdu prvej inštancie, že sporné zmluvy neobsahujú náležitosť podľa § 4 ods. 2 písm. g), resp. písm. f) zák. č. 258/2001. Namietal, že všetky úvery čerpané na základe predmetných zmlúv boli zo strany žalobcu splatené, a to pred riadnou lehotou splatnosti. Podanie žaloby po skončení zmluvných vzťahov pod zámienkou údajnej neurčitosti niektorej časti zmlúv je neprípustný pokus o spätnú reinterpretáciu zmluvných vzťahov. Počas ich trvania sa o ich platnosti alebo neurčitosti neobjavili zo strany žalobcu nikdy žiadne pochybnosti. Motivácia a dôvody žalobcu nemajú oporu v zákone a sú tiež v priamom rozpore s ústavnými princípmi. V každej zmluve sa jednoznačne uvádza, že úver sa poskytuje na dobu 60 týždňov a termín konečnej splatnosti úveru je „siedmy deň 60 týždňa po dni uzavretia zmluvy“ v prípade prvých šiestich zmlúv o úvere, v prípade siedmej zmluvy úver sa „poskytuje na 100 týždňov“ a termín konečnej splatnosti úveru je „siedmy deň 100. týždňa po dni uzavretia zmluvy“. Z toho vyplýva, že zmluva o úvere obsahuje tak dĺžku úverového vzťahu ako aj presný a nezameniteľný jeden deň, kedy dôjde ku konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru, ak si spotrebiteľ bude plniť svoje povinnosti presne podľa zmluvy o úvere. Ustanovenie § 9 ods. 2 písm. f) zák. č. 129/2010 nevyžaduje na rozdiel od iných ustanovení tohto zákona uvedenie dátumu, ale vyžaduje len uvedenie (termínu) konečnej splatnosti úveru, čo žalovaný presne a nezameniteľne urobil v každej jednej zmluve. V slovenskom jazyku nie sú pojmy „termín“ a „dátum“ synonymami. Žalovaný sa nestotožňuje s názorom súdu, že vyjadrenie času by bolo možné vykonať len prostredníctvom dátumu a nie napr. aj pomocou dní či týždňov podľa postupov tzv. právneho počítania času. V danom prípade išlo o ukončené právne vzťahy, v prípade ktorých nehrozilo riziko v otázke, že by žalobca nevedel, kedy má predmetný úver termín splatnosti, pretože žalobca predmetné úvery splatil každý pred lehotou splatnosti. Súd sa nedostatočne vysporiadal s námietkou, že výklad relevantných ustanovení zák. č. 258/2001 Z. z., resp. zák. č. 129/2010 Z. z. je v priamom rozpore so Smernicou 2008/48/ES. Uvedenie, že úver sa „poskytuje na dobu 60 týždňov“, v prípade šiestich zmlúv o úvere, resp. že v prípade siedmej zmluvy sa úver „poskytuje na dobu 100 týždňov“, podstatne viac zodpovedá požiadavke podľa čl. 10 ods. 2 písm. c) smernice, podľa ktorej v zmluve o úvere má byť uvedená dĺžka úveru a nie dátumy konečnej splatnosti takýchto úverov tak, ako to vykladá súd. Súd mal dospieť k záveru, že predmetné zmluvy o úvere netrpia nedostatkami náležitostí podľa § 4 ods. 2 písm. g) zák. č. 258/2001 Z. z., resp. § 9 ods. 2 písm. f) zák. č. 129/2010 Z. z., preto nemal rozhodnúť o vydaní bezdôvodného obohatenia 2.182,53 eur žalobcovi. V konaní nebol vykonaný dôkaz preukazujúci ako započítaval žalovaný jednotlivé splátky poukazované žalobcom na služby poskytované na základe doplnkových zmlúv. Ak súd dospel k záveru, že doplnkové služby sú neplatné, mohol rozhodnúť o vydaní bezdôvodného obohatenia z týchto zmlúv len v situácii, kedy by mu bolo známe, ako časť plnená žalobcom bola započítaná na túto službu. Takéto skutočnosti v konaní neboli preukázané. Podľa súdu sú doplnkové zmluvy neplatný úkon, pretože sa priečia dobrým mravom. Súd sa nezdržal hľadania dôvodov neplatnosti, aj keď je primárne povinný aplikovať výklad v prospech platnosti právneho úkonu, nie v prospech jeho neplatnosti. Súd sa otázkou platnosti nezaoberal. Pokiaľ ide o odplatu za službu zabezpečenia splátok úveru, z rozsudku nevyplýva, na základe akých predpokladov súd dospel k záveru, že táto odplata neprimerane prevyšuje 50 % ceny úveru. Predmetom dokazovania v danom prípade nebola otázka, aké náklady vynakladá žalovaný na realizáciu doplnkovej služby zabezpečenia splátok úveru. Nebol naplnený žiadny dôvod pre to, aby bol konštatovaný rozpor s dobrými mravmi. Zdôvodnenie napadnutého rozsudku k výroku o bezdôvodnom obohatení je ku konštatovanej bezúročnosti a bezpoplatkovosti zmlúv o úvere ako aj ku konštatovaniu neplatnosti doplnkových zmlúv značne nedostatočné, svojvoľné a arbitrárne. 6. Na základe uvedeného žalovaný žiadal, aby odvolací súd zmenil rozsudok vo výroku o povinnosti žalovaného zaplatiť žalobcovi sumu 2.182,53 eur tak, že žalobu zamieta a zaviazal žalobcu zaplatiť žalovanému trovy odvolacieho konania a ostatné trovy konania do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. 7. Žalobca sa k odvolaniu žalovaného nevyjadril. 8. Dňa 31.10.2016 žalovaný odvolaciemu súdu návrh na prerušenie súdneho konania podľa § 164 Civilného sporového poriadku, v ktorom uviedol, že po vyhlásení rozsudku okresného súdu zistil, že na Súdnom dvore EÚ sa v prejudiciálnom konaní C-42/15 vo veci Home Credit Slovakia a.s. / Klára Bíróová, iniciovanom Okresným súdom Dunajská Streda, prejednávajú otázky týkajúce sa výkladu Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES z 23. apríla 2008 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení smernice Rady 87/102/EHS (ďalej len „Smernica“), ktoré by mali priamy význam na riešenie predmetného konania. So zreteľom na uvedené skutočnosti žalovaný navrhol, aby Krajský súd v Prešove vydal uznesenie, ktorým preruší dané konania do právoplatného skončenia konania vedenom na Súdnom dvore pod sp. zn. C-42/15. 9. Dňa 30.11.2016 doručil žalovaný odvolaciemu súdu vyjadrenie k veci samej so zreteľom na rozsudok Súdneho dvora z 09.11.2016 vo veci Home Credit Slovakia, a.s., C-42/15, ECLI:EU:C:2016:842. V tomto podaní uviedol, že výklad okresného súdu prezentovaný v napadnutom rozsudku je nesprávny a je v priamom rozpore s právom Európskej únie. Výklad Súdneho dvora potvrdil, že vnútroštátny zákonodarca nemôže stanoviť väčší rozsah náležitostí zmlúv ako stanovuje smernica, je postačujúce, ak náležitosti zmlúv o spotrebiteľskom úvere majúce povahu termínov, či dátumov sú stanovené určitým spôsobom a sankcia bezúročnosti a bezpoplatkovosti nie je bez ďalšieho primeranou sankciou voči veriteľovi a vec je potrebné posudzovať vždy individuálne. Za uvedenej situácie zákonná náležitosť podľa § 9 ods. 2 písm. f) zák. č. 129/2010 Z. z. ako aj iné prípadné náležitosti boli v jednotlivých zmluvách o spotrebiteľskom úvere, ktoré sú predmetom tohto konania, riadne splnené a nebol daný dôvod pre to, aby okresný súd uložil žalovanému vydať žalobcovi na tomto základe bezdôvodné obohatenie. 10. K tomuto podaniu žalovaného sa vyjadril žalobca. Vo vyjadrení uviedol, že v spotrebiteľských zmluvách, ktoré sú predmetom konania, chýbajú ďalšie náležitosti. Sú uvedené nesprávne klamlivé hodnoty ročnej percentuálnej miery nákladov a priemernej RPMN, na ktoré poukazuje aj MS SR v liste zo dňa 04.08.2016. Žalobca poukázal na priemerné úrokové miery z úverov poskytnutých v eurách rezidentom eurozóny v časti Nové obchody pri spotrebiteľských úveroch so splatnosťou od 1 do 5 rokov. Výška priemernej hodnoty RPMN musí byť v súlade s § 39 OZ, teda sa nesmie priečiť dobrým mravom. V opačnom prípade je právny úkon absolútne neplatný. Pre nesprávnu RPMN, nesprávnu primeranú hodnotu RPMN, neurčitý administratívny poplatok, absenciu konečnej splatnosti úveru, absenciu výšky, počtu a termínov splátok istiny, neprijateľnú zmluvu o službe KOMFORT alebo zabezpečení splátok úveru, odbornej starostlivosti, nekalé praktiky a celý rad neprijateľných podmienok možno usudzovať, že všetky zmluvy, nielen tie, ktoré sú predmetom tohto konania, sú neplatné. 11. Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“) príslušný na rozhodnutie o odvolaní (§ 34 Zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku, ďalej len „CSP“) vychádzajúc z ustanovenia § 470 ods. 1 a ods. 2 veta prvá CSP, podľa ktorého, ak nie je uvedené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti, právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované, preskúmal rozsudok v jeho napadnutej časti ako aj konanie mu predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ustanovenia § 379 a nasl. CSP, bez nariadenia pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario) s tým, že miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku zverejnil na úradnej tabuli súdu a na webovej stránke dňa 31.05.2016a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné. 12. Odvolací súd predtým než pristúpil k preskúmaniu napadnutého rozsudku sa zaoberal návrhom žalovaného na prerušenie súdneho konania do právoplatného skončenia konania vedenom na Súdnom dvore pod sp. zn. C-42/15. Vzhľadom na skutočnosť, že Súdny dvor EÚ vo veci pod sp. zn. C-42/15 (Home Credit Slovakia, a.s. c/a Klára Bíróová) rozhodol rozsudkom zo dňa 09.11.2016, odvolací súd návrh žalovaného na prerušenie súdneho konania ako dôvodný zamietol. 13. Súd prvej inštancie vykonal vo veci dokazovanie v potrebnom rozsahu, na základe ktorého správne zistil skutkový stav a vo veci aj správne rozhodol. Skutkové zistenia súdu prvej inštancie zodpovedajú vykonanému dokazovaniu a odôvodnenie rozsudku má podklad v zistení skutkového stavu. Na týchto správnych skutkových zisteniach súdu prvej inštancie sa nič nezmenilo ani v štádiu odvolacieho konania. 14. Podľa § 4 ods. 2 písm. g/ zákona č. 258/2001 Z.z. v znení účinnom od 01.08.2008 do 30.11.2009 zmluva o spotrebiteľskom úvere musí obsahovať aj konečnú splatnosť spotrebiteľského úveru a podľa § 9 ods. 2 písm. i/ citovaného zákona aj výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov. 15. Podľa § 4 ods. 3 citovaného zákona pri nesplnení podmienok podľa ods. 2 je zmluva o spotrebiteľskom úvere platná, ak bol spotrebiteľovi na jej základe a/ poskytnutý spotrebiteľský úver a spotrebiteľ ho začal čerpať, b/ dodaný tovar alebo poskytnutá služba. 16. Ak však zmluva o spotrebiteľskom úvere neobsahuje náležitosti podľa ods. 2 písm. a/, b/, d/, až j/, k/ a l/ poskytnutý úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov. 17. Podľa § 9 ods. 2 písm. f/ zákona č. 129/2010 Z.z. zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí podľa Občianskeho zákonníka musí obsahovať aj dobu trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere a termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru. 18. Poskytnutý spotrebiteľský úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov ak zmluva o spotrebiteľskom úvere nemá písomnú formu podľa § 9 ods. 1 a neobsahuje náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm. a/ až k/, r/ a y/ a § 10 ods. 1 (§ 11 ods. 1 písm. a/ zákona č. 129/2010 Z.z. v znení účinnom od 02.04.2010 do 31.12.2012). 19. Poskytnutý spotrebiteľský úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov ak zmluva o spotrebiteľskom úvere neobsahuje náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm. a/ až k/, r/ a y/ (§ 11 ods. 1 písm. b/ zákona č. 129/2010 Z.z. v znení účinnom od 10.06.2013 do 31.05.2014). 20. Kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatí, musí obohatenie vydať (§ 451 ods. 1 OZ). 21. Bezdôvodným obohatením je majetkový prospech získaný plnením bez právneho dôvodu, plnením z neplatného právneho úkonu alebo plnením z právneho dôvodu, ktorý odpadol, ako aj majetkový prospech získaný z nepoctivých zdrojov (§ 451 ods. 2 OZ). 22. Predmet bezdôvodného obohatenia sa musí vydať tomu, na úkor koho sa získal. Ak toho, na úkor koho sa získal, nemožno zistiť, musí sa vydať štátu (§ 456 OZ). 23. Ak je zmluva neplatná alebo ak bola zrušená, je každý z účastníkov povinný vrátiť druhému všetko, čo podľa nej dostal (§ 457 OZ). 24. Bezdôvodné obohatenie v zmysle citovanej právnej úpravy je konštruované ako záväzkový vzťah (veľmi podobný zodpovednostnému vzťahu) medzi tým, kto sa na úkor iného obohatil, a tým, na úkor koho sa niekto obohatil. Bezdôvodné obohatenie je v zmysle citovanej úpravy konštruované ako predmet plnenia, ktorý sa má vydať. Jeho zákonná úprava je taká, aby ak vzniklo, sa vydalo tomu, na úkor koho bolo získané. Teda platí všeobecná zásada, že ten, kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatí, musí toto obohatenie vydať. Dôvodom vzniku záväzku je získanie bezdôvodného obohatenia na úkor iného. Takto vzniká záväzkový vzťah medzi tým, kto sa bezdôvodne obohatil, a ktorý je povinný bezdôvodné obohatenie vydať a medzi tým, na úkor koho sa niekto obohatil, a ktorý má právo na vydanie bezdôvodného obohatenia, aj keď to zákon výslovne neustanovuje. 25. Zákon upravuje viacero foriem bezdôvodného obohatenia, pričom jedným z nich je majetkový prospech získaný plnením bez právneho dôvodu. Ide o také plnenie, kde od začiatku nebol právny dôvod na plnenie. Znamená to, že sa plnilo, hoci chýbala právna skutočnosť, najmä zmluva, na základe ktorej sa spravidla plní. Takáto situácia môže nastať vtedy, keď sa účastník domnieva, že uzavrel zmluvu, hoci ju neuzavrel, ale k plneniu došlo. Majetkový prospech môže vzniknúť aj plnením z neplatného právneho úkonu spravidla z neplatnej zmluvy. 26. Zákon jednoznačne hovorí, že predmet bezdôvodného obohatenia sa musí vydať a túto povinnosť vydať bezdôvodné obohatenie má ten, kto ho získal na úkor iného. Subjektom, ktorý má právo žiadať vydať bezdôvodné obohatenie je ten, na úkor koho sa niekto bezdôvodne obohatil. 27. V rámci svojej rozhodovacej činnosti súd prvej inštancie v predmetnom spore sledoval tri línie zásadných aspektov pre účel posúdenia nároku žalobcu na vydanie bezdôvodného obohatenia (bezúročnosť a bezpoplatkovosť úveru podľa § 4 ods. 3 zákona č. 258/2001 Z. z. alebo § 11 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z. z., rozpor s dobrými mravmi v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka a nedostatok vážnosti vôle žalobcu podľa § 37 Občianskeho zákonníka). 28. Súd prvej inštancie primárne skúmal, či jednotlivé zmluvy o úvere uzatvorené medzi žalobcom a žalovaným spĺňajú požiadavky relevantných právnych predpisov v otázke ich obligatórnych náležitostí (zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a zákona č. 129/2010 Z. z. Zákon o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov). V tomto smere mal súd prvej inštancie za preukázané, že v každej úverovej zmluve, ktorá je predmetom tohto konania, absentuje jej povinná náležitosť v zmysle vyššie citovaných zákonov, čoho dôsledkom je záver o bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru podľa § 4 ods. 3 zákona č. 258/2001 Z. z. alebo § 11 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z. z. Odvolací súd z uvedeného uvádza, že bezúročný a bezpoplatkový môže byť len ten úver, ktorý obsahuje platné úroky a poplatky, čo však v danom prípade nie je splnené. Vzhľadom na skutočnosť, že súčasťou predmetných úverových zmlúv sú poplatky a úroky, ktoré ako celok predstavujú neakceptovateľné protiplnenie v celej ich výške, sú tieto neplatné, a preto ani niet priestoru sa zaoberať otázkou ich prípadnej bezúročnosti a bezpoplatkovosti. Práve z tohto dôvodu by bolo nadbytočné podrobne sa zaoberať rozsudkom Súdneho dvora EÚ z 09.11.2016 vo veci Home Credit Slovakia, a.s., C-42/15, ECLI: EU:C:2016:842, v rámci ktorého sa Súdny dvor EÚ vysporiadáva s otázkou obligátorných náležitostí zmlúv o úvere uzatváraných v súlade so Smernicou 2008/48, konkrétne s čl. 10 ods. 2 písm. h), a tiež s bezúročnosťou a bezpoplatkovosťou úverov, keďže tento by mal relevanciu jedine v prípade, že by príslušné zmluvy o úvere mali platné poplatky a úroky. Odvolací súd len na okraj poznamenáva, že zo spomínaného rozhodnutia Súdneho dvoru EÚ skutočne vyplýva, že nie je nevyhnutné, aby zmluva o úvere uvádzala splatnosť každej zo splátok spotrebiteľa odkazom na konkrétny dátum, pokiaľ podmienky tejto zmluvy umožňujú spotrebiteľovi bez ťažkostí a s istotou identifikovať dátumy týchto splátok (bod 50). V neposlednom rade si však musíme uvedomiť, že Súdny dvor EÚ vykladá jedine a výlučne právo Európskej únie a ako taký nikdy nie je oprávnený poskytovať výklad práva vnútroštátneho. V súlade s vyššie uvedeným Súdny dvor EÚ aj vo veci C-42/15 poskytol výlučne výklad Smernice a v žiadnom prípade sa nemohol a ani sa nevyjadroval k výkladu zákona č. 129/2010 Z. z. 29. Zo Zmluvy o spotrebiteľskom úvere č. 370840868 jednoznačne vyplýva, že spotrebiteľ za poskytnuté finančné prostriedky vo výške 300,- eur bol žalovanému povinný zaplatiť 258,- eur odmenu (43,20 eur predstavuje úrok, 60,30 eur administratívny poplatok, ktoré účelnosť je otázna a 154,50 eur za poskytnutie služby - „zabezpečenie splátok úveru“, ktorú si však spotrebiteľ nijakým spôsobom nevyžiadal, no musel sa podvoliť vôli žalovaného, keďže v opačnom prípade by mu úver poskytnutý nebol). Celková výška odmeny, ktorú žalovaný od spotrebiteľa za poskytnutie úveru požadoval dosahuje až neuveriteľných 86 %!!! 30. Za poskytnuté finančné prostriedky vo výške 400,- eur na základe Zmluvy o spotrebiteľskom úvere č. 472246322 mal žalobca žalovanému zaplatiť odmenu vo výške 343,99 eur (57,59 eur predstavuje úrok, 80,40 eur administratívny poplatok a 206 eur za poskytnutie služby - „zabezpečenie splátok úveru“). Celková výška odmeny, ktorú žalovaný od spotrebiteľa za poskytnutie úveru požadoval dosahuje až 86 %!!! 31. Za poskytnuté finančné prostriedky vo výške 360,- eur na základe Zmluvy o spotrebiteľskom úvere č. 474847394 bol žalobca žalovanému zaplatiť odmenu vo výške 309,59 eur (51,83 eur predstavuje úrok, 72,36 eur administratívny poplatok a 185,40 eur za poskytnutie služby - „zabezpečenie splátok úveru“). Celková výška odmeny, ktorú žalovaný od spotrebiteľa za poskytnutie úveru požadoval dosahuje až 86 %!!! 32. Za poskytnuté finančné prostriedky vo výške 700,- eur na základe Zmluvy o spotrebiteľskom úvere č. 4773372998 bol žalobca žalovanému zaplatiť odmenu vo výške 480,18 eur (49,33 eur predstavuje úrok, 70,35 eur administratívny poplatok a 360,50 eur za poskytnutie služby - „zabezpečenie splátok úveru“). Celková výška odmeny, ktorú žalovaný od spotrebiteľa za poskytnutie úveru požadoval dosahuje až 69 %!!! 33. Za poskytnuté finančné prostriedky vo výške 700,- eur na základe Zmluvy o spotrebiteľskom úvere č. 569790471 bol žalobca žalovanému zaplatiť odmenu vo výške 480,18 eur (49,33 eur predstavuje úrok, 70,35 eur administratívny poplatok a 360,50 eur za poskytnutie služby - „zabezpečenie splátok úveru“). Celková výška odmeny, ktorú žalovaný od spotrebiteľa za poskytnutie úveru požadoval dosahuje až 69 %!!! 34. Za poskytnuté finančné prostriedky vo výške 960,- eur na základe Zmluvy o spotrebiteľskom úvere č. 570340081 bol žalobca žalovanému zaplatiť odmenu vo výške 658,53 eur (67,65 eur predstavuje úrok, 96,48 eur administratívny poplatok a 494,40 eur za poskytnutie služby - „zabezpečenie splátok úveru“). Celková výška odmeny, ktorú žalovaný od spotrebiteľa za poskytnutie úveru požadoval dosahuje až 69 %!!! 35. Za poskytnuté finančné prostriedky vo výške 600,- eur na základe Zmluvy o spotrebiteľskom úvere č. 571522985 bol žalobca žalovanému zaplatiť odmenu vo výške 521,79 eur (70,44 eur predstavuje úrok, 94,35 eur administratívny poplatok a 357 eur za poskytnutie služby - „zabezpečenie splátok úveru“). Celková výška odmeny, ktorú žalovaný od spotrebiteľa za poskytnutie úveru požadoval dosahuje až 87 %!!! 36. Žiadny vnútroštátny súd nemôže nečinne prihliadať tomu, ako si dodávateľ za poskytnutie finančných služieb vyúčtuje voči spotrebiteľovi odmenu v tak závratnej výške ako tomu je v tomto prípade!!! Napriek tomu, že maximálna výška úrokov (ako odplaty za užívanie požičanej finančnej čiastky) pri peňažných pôžičkách ani pri úveroch nie je žiadnym právnym predpisom limitovaná a je ponechaná výlučne na dohodu zmluvných strán, nie je neobmedzená. Dohoda o výške úrokov totiž musí byť v súlade s ustanovením § 39 Občianskeho zákonníka, teda nesmie sa priečiť dobrým mravom. Právny úkon postihnutý takouto vadou je absolútne neplatný. O takýto stav pôjde spravidla vtedy, ak dohodnuté úroky presiahnu mieru úrokov poskytovanú peňažnými ústavmi v čase uzavretia zmluvy. Aj Najvyšší súd SR vo svojom rozhodnutí zo dňa 31.07.2009, sp. zn. 1 M Cdo 1/2009 ustálil, že súdy sa musia zaoberať obsahom právneho úkonu a posúdiť, či výška úrokov neodporuje dobrým mravom, a to aj vtedy, keď sa účastníci právneho úkonu na výške úrokov dohodli. V danom prípade Najvyšší súd dospel k záveru, že úroky vo výške 60 % sú nemorálne, pričom v tomto prípade výška úrokov dosahuje celkovo až 86 %!!! 37. Otázkou primeranosti výšky úroku sa zaoberal aj Najvyšší súd ČR, ktorý v rozhodnutí zo dňa 15.12.004, sp. zn. 21 Cdo 1484/2004 poukázal na skutočnosť, že dohodnutá výška úrokov 60 % ročne podstatne presahovala hornú hranicu tejto obvyklej úrokovej miery (takmer štvornásobne), čo je v rozpore s dobrými mravmi. Najvyšši súd ČR ďalej konštatoval, že „Nemohou být žádné pochybnosti o tom, že nepřiměřeně vysoké úroky sjednané při peněžité půjčce jsou obecně považovány za odporující obecně uznávaným pravidlům chování a vzájemným vztahům mezi lidmi a mravním principům společenského řádu a že tedy jsou v rozporu s dobrými mravy. Požadavek na nepřiměřené smluvní úroky současně naplňuje skutkovou podstatu trestného činu lichvy, a to za předpokladu, že jde (má jít) o plnění, jehož hodnota je k hodnotě vzájemného plnění v hrubém nepoměru, a že věřitel přitom zneužije tísně, nezkušenosti, rozumové slabosti nebo rozrušení dlužníka (srov. § 253 trestního zákona). Dohoda, kterou byly při peněžité půjčce sjednány nepřiměřeně vysoké úroky, je neplatná (§ 39 obč. zák.), a to buď pro rozpor se zákonem (představuje-li naplnění skutkové podstaty trestného činu lichvy podle ustanovení § 253 trestního zákona, popřípadě jiného trestného činu) nebo pro rozpor s dobrými mravy (v ostatních případech). Žalobce při uzavírání smluv o půjčce (včetně dohody o výši úroků) pravděpodobně jednal v tíživé situaci (byť nemusela dosáhnout intenzity vyžadované pro naplnění skutkové podstaty lichvy podle ustanovení § 253 trestního zákona), která ho vedla k tomu, aby souhlasil se sjednáním úroků z půjčené částky ve výši 5% měsíčně (tj. 60% ročně) při splatnosti půjčky za tři roky od uzavření smluv. Pro závěr, zda dohodnuté úroky jsou nepřiměřené a tedy odporující dobrým mravům, však tato hlediska nemohou být významná. V souladu s dobrými mravy při sjednávání úroků při peněžité půjčce je takové jednání věřitele, který se při peněžité půjčce "spokojí" - bez ohledu na to, v jaké situaci se nachází dlužník - s přiměřenou výší úplaty (odměny) za užívání půjčené jistiny a který tedy své volné peněžité prostředky hodlá "zhodnotit" běžným (obvyklým) způsobem rovněž v případě, že dlužník uzavírá smlouvu o půjčce v situaci pro něj obtížné. Nelze totiž přehlédnout, že dlužník uzavírá smlouvu o půjčce a dohodu o úrocích z půjčené částky často právě z důvodu své tíživé finanční situace; neodpovídá obecně uznávaným pravidlům chování a vzájemným vztahům mezi lidmi a mravním principům společenského řádu, aby dlužník i v takové situaci poskytoval (musel poskytovat) věřiteli nepřiměřené nebo dokonce "lichvářské" úroky. Dovolací soud proto dospěl k závěru, že nepřiměřenou a tedy odporující dobrým mravům je zpravidla taková výše úroků sjednaná ve smyslu ustanovení § 658 odst.1 obč. zák., která podstatně přesahuje úrokovou míru v době jejich sjednání obvyklou, stanovenou zejména s přihlédnutím k nejvyšším úrokovým sazbám uplatňovaným bankami při poskytování úvěrů nebo půjček.“ 38. Plnenie aké požaduje žalovaný (258,- eur) od spotrebiteľa za poskytnutie úveru vo výške 300,- eur v demokratickej spoločnosti nemôže obstáť za žiadnych okolností. Navyše plnenie, ktoré si spotrebiteľ žiadnym spôsobom nevyžiadal, a ktoré svojou konštrukciou cielene sleduje dosiahnutie neprimeranej odplaty za poskytnuté úverové služby. Jedná sa totiž o evidentne neprimerané a neproporcionálne protiplnenie, ktoré je navyše netransparentné, čo do obsahu a účelu. Ani konajúci súd nemôže nastavovať konštrukciu odplaty do prijateľnej podoby za situácie, že táto je ako celok neprijateľná. Uvedené potvrdil aj Súdny dvor EÚ, ktorý v rozsudku zo dňa 14.06.2012 vo veci C-618/10 Banco Espanol de Crédito SA proti Joaquín Calderón Camino výslovne uviedol, že vnútroštátny súd nemôže zmeniť obsah nekalej podmienky uvedenej v zmluve uzatvorenej medzi predajcom alebo dodávateľom a spotrebiteľom. 39. Pri dojednávaní úrokov pri peňažnej pôžičke koná v súlade s dobrými mravmi len ten veriteľ, ktorý požaduje primeraný úrok bez ohľadu na to, že dlžník uzatvára zmluvu o pôžičke v situácii pre neho nepriaznivej. V súlade s dobrými mravmi je preto také konanie veriteľa, ktorý sa pri peňažnej pôžičke „uspokojí" bez ohľadu na to, v akej situácii sa nachádza dlžník, s primeranou výškou odplaty (odmeny) za užívanie požičanej istiny a ktorý svoje voľné peňažné prostriedky mieni „ zhodnotiť" obvyklým spôsobom. Nie je možné neprihliadnuť na skutočnosť, že dlžník uzatvára zmluvu o peňažnej pôžičke a dohodu o úrokoch z tejto pôžičky často práve z dôvodov svojej inak neriešiteľnej finančnej situácie. Nezodpovedá preto všeobecne uznávaným vzťahom medzi ľuďmi, aby dlžník v takejto situácii poskytoval veriteľovi neprimerané až úžernícke úroky. Neprimeranou, a preto odporujúcou dobrým mravom, je taká výška úrokov dojednaná podľa § 658 ods. 1 Občianskeho zákonníka, ktorá podstatne presahuje úrokovú mieru v dobe dojednania obvyklú, určenú najmä s prihliadnutím k najvyšším úrokovým sadzbám, uplatňovaným bankami pri poskytovaní úverov alebo pôžičiek. Uvedené konštatoval Najvyšší súd SR v rozsudku zo dňa 26.04.2012, sp. zn. 5 Cdo 26/11. 40. Odvolací súd ďalej poukazuje na ust. § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“) v platnom znení, podľa ktorého spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (ďalej len "neprijateľná podmienka"). To neplatí, ak ide o zmluvné podmienky, ktoré sa týkajú hlavného predmetu plnenia a primeranosti ceny, ak tieto zmluvné podmienky sú vyjadrené určito, jasne a zrozumiteľne alebo ak boli neprijateľné podmienky individuálne dojednané. Sporné poplatky (administratívny poplatok, poplatok za zabezpečenie splátok úveru) nie sú úrokmi, ale poplatkami, ktorým by v štandardných úverových vzťahoch mali korešpondovať náklady za plnenia skutočne vykonané v prospech spotrebiteľa, v jeho záujme a teda nepochybne, na skvalitnenie služby. Žalovaný sa spornými administratívnymi poplatkami snaží sledovať tzv. doplnkovú službu. Pri štandardnom úverovaní, by za určitých okolností, mohli tieto poplatky predstavovať tzv. vedľajšie cenové dojednanie. Doplnkové služby a vedľajšie plnenia nie sú hlavným predmetom zmluvy. Hlavným predmetom plnenia a hlavným cenovým dojednaním pri spotrebiteľskom úvere, je predovšetkým úver a úroky za úver. Pre právne posúdenie je zásadnou skutočnosť, že podstatou a hlavným cieľom zmluvy bolo získať úver. Ako je zrejmé z § 53 ods. 1 OZ, ten explicitne vylučuje zo súdneho prieskumu hlavný predmet plnenia a primeranosť jeho ceny. Nie teda poplatky, ktoré, ak by boli platné, tak by mohli predstavovať vedľajšie cenové dojednanie, ktoré však súdnemu prieskumu podliehať musia aj v súlade s požiadavkami komunitárneho práva so zreteľom na ochranu spotrebiteľa. 41. Podľa ust. § 53 ods. 6 OZ ,,Ak predmetom spotrebiteľskej zmluvy je poskytnutie peňažných prostriedkov, nesmie odplata podstatne prevyšovať odplatu obvykle požadovanú na finančnom trhu za spotrebiteľské úvery v obdobných prípadoch. Pri posudzovaní obdobnosti prípadov sa prihliada najmä na finančnú situáciu spotrebiteľa, spôsob a mieru zabezpečenia jeho záväzku, objem poskytnutých peňažných prostriedkov a lehotu splatnosti. Ak sa posudzované poplatky netýkajú hlavného predmetu plnenia, podliehajú posudzovaniu podľa generálnej klauzuly uvedenej v § 53 ods. 1 OZ, zo strany súdu. Súd by mal predbežne posúdiť, či cieľom spotrebiteľa bolo hlavne dohodnúť doplnkové služby a poplatky, alebo hlavným predmetom a cieľom zmluvy bolo dohodnúť úver za dohodnuté úroky. Táto špeciálna norma de lege lata bráni neprimeraným odplatám, a to bez ohľadu na povahu úveru zo spotrebiteľskej zmluvy. Je teda len na súdoch, do akej miery budú v spoločnosti tolerovať, vo svetle imperatívu dobrých mravov, cenu úveru vrátane vedľajších cenových dojednaní. 42. V kontexte administratívneho poplatku odvolací súd poukazuje na aplikačnú prax súdov v SRN, ktoré bez pochybnosti označili porovnateľný administratívny poplatok, ako vedľajšie cenové dojednanie za neprijateľný, práve so zreteľom na jeho povahu (posudzovanie, či spotrebiteľ spĺňa podmienky pre úver) a podrobili ho súdnemu prieskumu podľa stabilizovanej nemeckej názorovej línie, ktorá považuje za neprijateľné, aby spotrebiteľ platil poplatky za plnenia, ktoré nie sú v skutočnosti v jeho záujme a ktoré slúžia naopak veriteľovi, (napr. administratívny poplatok za posúdenie podmienok na získanie úveru). V prípade, ak ide o také plnenie, ktoré je predsa len v záujme spotrebiteľa a nie je kryté už úrokmi, tak je neprijateľné, ak poplatok prevyšuje skutočné náklady za takéto plnenie (napr. poplatok za vystavenie kvitancie). Poznamenávame, že pri administratívnom poplatku, v rozsudku súdu SRN išlo o 2%, pre porovnanie s dvojciferným poplatkom obdobného významu zo strany žalovaného. Uvedené vyplýva z rozhodnutia Vrchného krajinského súdu v Karlsruhe (Oberlandesgericht Karlsruhe) z 3. mája 2010 č. k. AZ 17 U 192/2010, ktorý ďalej konštatoval, že „Ak banka od spotrebiteľov požaduje poplatok za spracovanie pri poskytovaní spotrebiteľského úveru, poškodzuje tým spotrebiteľov a vystavuje ich neprijateľnému vedľajšiemu dojednaniu o cene. Poplatok za spracovanie pri poskytovaní spotrebiteľského úveru bol bankou stanovený vo výške 2 % z výšky úveru, najmenej však 50 eur paušálne. Banka sledovala podľa vlastných vyjadrení v podstate úhradu úsilia vynaloženého pri spracovaní údajov v predzmluvnej fáze, túto obranu však súd odmietol a vyhodnotil jej konanie vo vzťahu k spotrebiteľovi ako poškodzujúce. Spotrebiteľ nenavštívi banku z dôvodu poradenstva v otázke konkrétnej úrokovej sadzby alebo rady, či si na základe vlastnej finančnej situácie môže dovoliť úver, ale výhradne s cieľom zistiť, či a za akých mesačných splátok je banka vôbec ochotná mu ním požadovaný úver poskytnúť. Preverenie úverovej spoľahlivosti (bonity) a výšky úrokovej miery, ktorými banka odôvodňovala vyrubenie poplatku za spracovanie pri poskytovaní úveru vyšší krajinský súd odmietol a uzavrel, že uvedené činnosti vykonáva banka vo vlastnom ekonomickom záujme minimalizovať nevymožiteľnosť vlastných pohľadávok. Spotrebiteľ dôvodne a v dobrej viere očakáva, že banka mu poradenstvo a informácie o poskytnutí úveru poskytne zadarmo. V konečnom dôsledku predstavuje zmluvná podmienka neprijateľné zaťaženie spotrebiteľa, pretože je spotrebiteľovi účtovaný poplatok, bez toho, aby banka spotrebiteľovi poskytovala skutočné protiplnenie. Aj z tohto dôvodu je zmluvná podmienka stanovujúca povinnosť platiť poplatok za spracovanie pri poskytnutí spotrebiteľského úveru neprijateľná a voči spotrebiteľom neúčinná. Súd doplnil, že zmluvná podmienka, je neprijateľná aj z dôvodu, že nie je pre spotrebiteľa jasná a zrozumiteľná - nie je z nej totiž zrejmé, či poplatok za spracovanie bude na spotrebiteľa dopadať iba v prípade, ak uzavrie zmluvu o úvere alebo aj v situácii, keď sa bude iba informovať ohľadom úverovej služby. Vyšší krajinský súd potvrdil rozhodovaciu líniu, podľa ktorej je pre spotrebiteľa vždy neprijateľné spoplatňovanie akýchkoľvek úkonov a služieb dodávateľa, ktorými spotrebiteľovi neposkytuje skutočné protiplnenie, ale naopak tieto sú poskytované (vykonávané) vo vlastnom záujme dodávateľa (bod 34. rozsudku).“ Netransparentnosť administratívneho poplatku súvisí najmä s absenciou konkrétneho protiplnenia (spotrebiteľovi nie je vôbec jasné, na aké konkrétne administratívne účely slúži daný poplatok a za aké služby vlastne platí). Odvolací súd si nevie predstaviť, ktorý administratívny úkon by bol akceptovateľný tak, aby jeho cena bola adekvátna a dal by sa odôvodniť odplatou vo výške 10 %, 15 % a v troch úverových zmluvách dokonca až 20 % z úveru. 43. Navyše, už len samotná neurčitosť administratívneho poplatku postačuje na záver, že je neprijateľný. Za neurčitý poplatok je pritom možné opodstatnene považovať aj nekonkrétny poplatok a poplatok za neuzavretý a presne nevypočítaný okruh plnení. Odvolací súd komparatívne poukazuje na rakúsku právnu úpravu, ktorá explicitne upravuje neurčitú podmienku ako neprijateľnú (neprípustnú časť spotrebiteľskej zmluvy, § 6 ods. 3 Rakúsky Zákon o ochrane spotrebiteľa). 44. Odvolací súd súčasne podotýka, že Občiansky zákonník vychádza v ustanovení § 53 ods. 1, 4 z príkladného výpočtu zmluvných podmienok (,,najmä“), ktorý je založený na transpozícii vzorového okruhu nekalých podmienok v smernici. Vnútroštátny súd teda nemá právnu prekážku, vyhlásiť neurčitý administratívny poplatok za neprijateľný, jednak podľa právnej úpravy de lege lata, ako aj podľa skoršej právnej úpravy, účinnej od 01.04.2004, to je od účinnosti novely OZ, zákona č. 150/2004 Z. z., ktorá zaviedla generálnu klauzulu v § 53 ods. 1. 45. Odvolací súd, v súvislosti s neprijateľnosťou administratívneho poplatku, komparatívne poukazuje na nemeckú názorovú líniu, ktorá má za to, že poplatok za vedľajšie cenové dojednanie je neprijateľný, ak nesleduje skutočné plnenie pre spotrebiteľa. Navyše, v danom prípade administratívny poplatok nie je fixný, ale je odvodený percentom od výšky poskytnutého úveru. V rozsudku Vrchného krajinského súdu v Karlsruhe (Oberlandesgericht Karlsruhe) z 3. mája 2010 č. k. AZ 17 U 192/2010 sa konštatuje, že úkony spojené s preverením úverovej spôsobilosti na poskytnutie úveru a kontraktačná administrácia, sú v záujme banky a nie klienta. 46. So zreteľom na uvedené, odvolací súd dáva do pozornosti ust. § 9 ods. 13 zákona č. 129/2010 Z. z., v zmysle ktorého veriteľ nesmie sám alebo prostredníctvom tretej osoby ponúkať, vyžadovať, dojednávať, uzavierať, alebo sprostredkovať uzavretie vzájomne závislej zmluvy, ktorá súvisí so zmluvou o spotrebiteľskom úvere, a najmä ktorej predmetom je čo aj len sčasti plnenie, ktoré je veriteľ podľa zákona alebo v súlade s povinnosťou odbornej starostlivosti povinný poskytovať spotrebiteľovi aj bez uzavretia takejto zmluvy. Získanie spotrebiteľského úveru nemožno podmieniť uzavretím vzájomnej závislej zmluvy, s výnimkou poistnej zmluvy alebo zmluvy o zabezpečení záväzku spotrebiteľa ručením, zrážkami zo mzdy a z iných príjmov alebo záložným právom dojednaných za podmienok ustanovených zákonom, ak je to primerané vzhľadom na spotrebiteľský úver a okolnosti jeho poskytnutia. Odvolací súd si je vedomí toho, že neskoršiu právnu úpravu, účinnú od 23.12.2015, nemožno aplikovať na dané konanie. Táto však svedčí o ambíciách zákonodarcu dať takéto konanie mimo rámec zákona a jeho prípadné použitie úplne vylúčiť. Náklady vynaložené na úhradu splátky prostredníctvom poštovej poukážky, či prevodom z účtu sa vonkoncom nedajú porovnať s odplatou, ktorá predstavuje viac ako 50 % z úveru. 47. Podľa záverov odvolacieho súdu je právne bezvýznamné, aká terminológia sa použije na označenie platby za zabezpečenie splátok úveru (odmena/poplatok). Dôležité je, že ide o plnenie za doplnkovú službu, ktorou žalovaný prostredníctvom svojich zástupcov hotovostne inkasuje splátky spotrebiteľského úveru. Z materiálneho hľadiska ide o platbu spojenú s poskytnutím úveru a predstavuje poplatok . Problémom a dôvodom neprijateľnosti poplatku, je jeho netransparentnosť a neprimeraná výška, výrazne presahujúca náklady žalovaného na uvedenú doplnkovú službu a obchádzanie skutočných úrokov a skutočnej RPMN. Ak by poplatok bol zahrnutý v RPMN, jej celková výška by bola omnoho vyššia ako bolo uvedené. Uvedený poplatok sa totiž svojim rozsahom približuje súčtu úrokov a administratívneho poplatku, pričom v niektorých prípadoch aj tento súčet prevyšuje. Ak poplatok za zabezpečenie splátok úveru podstatne a v rozpore s akoukoľvek logikou, neprimerane prevyšuje náklad na doplnkovú službu, ktorej plneniu korešponduje, ide o exces pri používaní inštitútu poplatku. 48. K odvolacej námietke žalovaného, že ak súd prvej inštancie dospel k záveru o neplatnosti doplnkovej zmluvy, potom mohol rozhodnúť o vydaní bezdôvodného obohatenia z týchto zmlúv len v situácii, kedy by mu bolo známe, aká časť plnení žalobcu bola započítaná na túto službu, pričom takéto skutočnosti v konaní neboli preukázané, odvolací súd konštatuje, že pri závere o neplatnosti odplaty zmlúv, ktoré sú predmetom tohto konania platí, že nie sú platné žiadne nároky na ich základe, teda ani odplaty za zabezpečenie splátok úveru ako doplnkovej služby v celom rozsahu bez možnosti súdu modifikovať ich do prijateľnej podoby (rozsudok Súdneho dvora EÚ zo dňa 14.06.2012 vo veci C-618/10 Banco Espanol de Crédito SA proti Joaquín Calderón Camino). 49. K odvolacej námietke žalovaného, že súd prvej inštancie nezohľadnil a neobjasnil svoje úvahy týkajúce sa rozporu zmlúv o zabezpečení splátok úveru s dobrými mravmi, odvolací súd konštatuje, že táto odvolacia námietka je nedôvodná. Ako vyplýva z napadnutého rozsudku (str. 7, 2. odsek), súd prvej inštancie nepochybne vychádzal z dôkazov predložených v spise, z ktorých vyplýva, aká bola výška odmien zo zmlúv o zabezpečení splátok jednotlivých úverov, pričom v tejto súvislosti správne konštatoval, že tieto odmeny predstavovali niečo cez 50 % sumy úveru. V tejto súvislosti súd prvej inštancie správne vyhodnotil, že predmetné dohody o zabezpečení splátok úveru v časti ich odplaty možno považovať za rozporné s dobrými mravmi a svoj záver o rozpore týchto zmlúv s dobrými mravmi dostatočne odôvodnil. 50. Nielen s poukazom na vyššie uvedené, ale aj na všetky doposiaľ známe skutočnosti v oblasti praktík žalovaného, odvolací súd dospel k záveru, že zo strany žalovaného sa evidentne jedná o cielene vytvorenú konštrukciu, ktorá sleduje jediný cieľ, a to dosiahnuť vyššie protiplnenie za poskytnutie peňažných prostriedkov, oproti tomu aké by žalovaný získal z úrokov formálne uvedených v zmluve. Poplatky, spolu s úrokmi (cca 86%), ktoré požaduje žalovaný od žalobcu ako spotrebiteľa, prevyšujú spoločensky akceptovateľnú výšku. Takéto konanie žalovaného je však už obchádzaním zákona v zmysle ust. § 39 OZ. V súlade s ustálenou judikatúrou Najvyššieho súdu SR sa neprimerané úroky považujú za odporujúce dobrým mravom. Podľa názorovej línie súdov SRN, sa za neprijateľný považuje taký poplatok, ktorý prevyšuje náklady spojené s vedľajším plnením/doplnkovou službou. Pre porovnanie odvolací súd poukazuje na právoplatné trestné rozsudky v ČR. Takáto ale aj nižšia výška už bola právoplatne trestnými rozsudkami kvalifikovaná ako úžerná, s právoplatne uloženými trestami. Najvyšší súd ČR za úžernú považoval cenu úveru 70% (5Tdo 1282/04), 66% (5Tdo 248/02), KS v Českých Budějoviciach 13% mesačne (3To 904/09), pričom vo Švajčiarsku je najvyššia prípustná hranica úrokov 15%. 51. Odvolací súd záverom zdôrazňuje, že záujem na vyššej kvalite života spotrebiteľov dotýkajúci sa širokých vrstiev obyvateľstva sa musí favorizovať pred dopadom rozsudku na dodávateľov používajúcich neprijateľné podmienky. Vlastne ani žiadny záujem na ochrane nepoctivého dodávateľa principiálne existovať nemôže. V tomto smere odvolací súd odkazuje na čl. 169 Zmluvy o fungovaní EÚ, čl. 6 ods. 1, čl. 7 ods. 1 Smernice Rady 93/13/EHS, čl. 38 Charty základných práv EÚ a judikatúru Súdneho dvora EU (najmä vo veci Pannon, Océano Grupo editoriale, Mostaza Claro, POHOTOVOSŤ/ Korčkovská). 52. Vzhľadom na všetky vyššie uvedené skutočnosti, má odvolací súd za preukázané, že súd prvej inštancie správne rozhodol o nároku žalobcu na vydanie bezdôvodného obohatenia, keď v zmysle ust. § 39 OZ považoval predmetné právne úkony za neplatné v časti odplaty, z dôvodu ich rozporu s dobrými mravmi, pričom súčasne poukázal na ďalšiu závažnú skutočnosť, ktorá by zakladala absolútnu neplatnosť právneho úkonu v kontexte § 37 ods. 1 OZ. Rozpor s dobrými mravmi pritom odvolací súd vidí aj v zjavnej neprimeranosti odplaty za poskytnuté peňažné služby a v zámere obísť tak v demokratickej spoločnosti neadekvátnu odmenu. 53. Krajský súd v Prešove ako odvolací súd preto rozsudok v jeho napadnutej časti, t. j. vo výroku o povinnosti žalovaného zaplatiť žalobcovi 2.182,53 eur podľa ustanovenia § 387 ods. 1 Civilného sporového poriadku ako vecne správny potvrdil. 54. O trovách odvolacieho konania nebolo rozhodované, lebo o všetkých trovách rozhodne súd prvej inštancie v konaní o vylúčenom nároku. 54. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3 : 0. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu odvolanie n i e j e prípustné. Poučenie o dovolaní: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. (§ 419 Civilného sporového poriadku, v ďalšom texte už len „CSP“) Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP). Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n). (§ 421 ods. 1 a 2 CSP) Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 1 a 2 CSP) Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423 CSP) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde. (§ 427 ods. 1 a 2 CSP) V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 Ods. 1 C. s. p. (ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). (§ 428 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa. (§ 429 CSP).