Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Prešov Spisová značka: 17Co/162/2016 Identifikačné číslo súdneho spisu: 8116205705 Dátum vydania rozhodnutia: 08. 11. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Burešová ECLI: ECLI:SK:KSPO:2016:8116205705.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Burešovej a členiek senátu JUDr. Gabriely Klenovej PhD. a JUDr. Moniky Juskovej v spore žalobkyne: A. O., nar. X.X.XXXX, bytom I. XXXX/XX, K., právne zastúpená JUDr. Igorom Šafrankom, advokátom, so sídlom vo Svidníku, Sov. hrdinov 163/66, proti žalovanému: POHOTOVOSŤ, s. r. o., Pribinova 25, Bratislava, IČO: 35 807 598, o vydanie bezdôvodného obohatenia 356 Eur a o určenie neprijateľnosti zmluvnej podmienky, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Prešov č.k. 17C/96/2014-44 zo dňa 13.06.2016 takto r o z h o d o l : Potvrdzuje rozsudok. Priznáva žalobkyni náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom Okresný súd Prešov (ďalej len „súd prvej inštancie“) rozhodol tak, že: žalovaný je povinný vydať žalobkyni bezdôvodné obohatenie vo výške 356 Eur s 9 % ročným úrokom z omeškania od 26. apríla 2016 do zaplatenia, všetko do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku, súd určuje, že zmluvná podmienka v Zmluve o úvere č. XXXXXXXXX z 19.10.2010, uvedená vo Všeobecných podmienkach poskytnutia úveru - bod 11) o tej časti poplatku, ktorej zodpovedajú dve tretiny, zahŕňajúce náklady na vypracovanie a uzatvorenie Zmluvy o úvere, spolu so všetkou administratívou s tým spojenou, je neprijateľná, žalovaný je povinný nahradiť žalobkyni trovy konania vo výške 352,81 Eur a tieto zaplatiť na účet právneho zástupcu žalobkyne JUDr. Igorovi Šafrankovi, advokátovi vo Svidníku, ulica Sovietskych hrdinov 163/66 na jeho účet vedený vo VÚB Prešov, č. účtu.: SK72 XXXX XXXX XXXX XXXX XXXX, VS XXXX, do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku, žalovaný je povinný zaplatiť štátu na účet Okresného súdu v Prešove súdny poplatok vo výške 116 Eur a tento zaplatiť do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku.“ Rozhodnutie prvne odôvodnil podľa § 52, § 53 ods. 1, § 53 ods. 5, § 53a ods.1, § 54 ods,. 1, § 107 ods. 1 a 2, § 3 ods. 1, § 37 ods. 1, § 451, § 517 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka, § 9 ods. 1 a 2, § 11 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, § 3 ods. 1 nariadenia vlády SR 87/1995 Z.z.. V rozhodnutí uviedol, že zo zmluvy o úvere č. 802000450, ktorú uzatvorili žalobkyňa a žalovaný dňa 19.10.2010 vyplýva, že žalovaný poskytol žalovanej úver 400 Eur, ktorý mala vrátiť zvýšený o poplatok 356 Eur a celkovo zaplatiť čiastku 756 Eur v 12 splátkach po 63 Eur s dátumom splatnosti prvej splátky 25.11.2010. Na predtlači je krížikom vyznačené, že ide o finančné prostriedky poskytnuté na výkon povolania. Žalobkyňa pri svojom výsluchu takýto účel použitia úveru odmietla, pretože na výkon povolania nepotrebovala žiaden úver. Naviac nebola obchodnou zástupkyňou žalovaného konzultovaná, na aký účel úver žiada, nebola jej táto okolnosť vysvetlená ani objasnená. Takisto jej nebolo nič bližšie objasnené ohľadne poplatku, ktorý mala platiť vo výške dvoch tretín z úveru. Všetko prebehlo rýchlo tým, že jej dali podpísať príslušnú zmluvu bez akéhokoľvek vysvetlenia. Žalobkyňa uvedený úver riadne vyplatila v dojednaných splátkach. Celkovo uhradila žalovanému 756 Eur. Zmluva, ktorú uzatvorili žalobkyňa a žalovaný dňa 19.10.2010 je spotrebiteľskou zmluvou a podlieha súdnej kontrole. Súd zistil, že táto zmluva nespĺňa náležitosti vyžadované v ustanovení v § 9 ods. 2 Zákona 129/2010 Z. z. keď sa v nej nenachádza údaj o výške úrokovej sadzby, RPMN, priemernej RPMN, termíne splátok, konečnej splatnosti úveru. Takýto úver v zmysle § 11 ods. 1 písm. b/ a d/ je bezúročný a bez poplatkov. Pokiaľ žalovaný prijal vyššie plnenie ako mu patrí v zmysle § 11 ods. 1 Zákona č. 129/2010 Z.z., teda vyššie o sumu 356 Eur získal tak bezdôvodné obohatenie plnením bez právneho dôvodu a je povinný ho v zmysle § 451 a 456 Občianskeho zákonníka vrátiť žalobkyni. Žalovaný si musel byť vedomý, že neuvedením výšky úrokov z úveru, RPMN, priemernej RPMN a ďalších údajov, ktoré sú stanovené pre spotrebiteľský úver v zmysle § 9 ods. 2 Zákona 129/2010 Z. z. nastane sankcia, že nebude môcť od dlžníka, t. j. žalobkyni žiadať úrok z úveru ani iné poplatky a pre prípad, že tak urobí, bol s uvedenou sankciou uzrozumený, preto jeho konanie nemožno hodnotiť inak ako konanie zamerané na získanie bezdôvodného obohatenia, bez právneho dôvodu s nepriamym úmyslom získať majetkový prospech. Z tohto dôvodu, keďže ide o úmyselne konanie na strane žalovaného, plynie v zmysle § 107 ods. 2 Občianskeho zákonníka objektívna 10 ročná premlčacia lehota, ktorá začala plynúť dňom 19.10.2010. Žalobkyňa v rámci plynutia tejto 10 ročnej premlčacej lehoty uplatnila svoj nárok, preto jej ho súd priznal. Námietku premlčania zo strany žalovaného súd neprijal s poukazom na vyššie uvedené dôvody. Žalovaný je preto povinný vydať žalobkyni bezdôvodné obohatenie vo výške 356 Eur. V zmysle § 517 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka patrí žalobkyni úrok za omeškanie, ktorého výška je stanovená úrokovou sadzbou ECB k 1. dňu omeškania plus 8 % bodov, teda vo výške 9 %, keďže žalovaný prijal bezdôvodného obohatenie v celkovej výške 356 Eur ku dňu 27.6.2011. Žalobkyňa žiadala priznať tento úrok od nasledujúceho dňa po doručení žaloby žalovanému, t. j. dňom 26.4.2016. Súd žalobkyni takto priznal žiadaný úrok z omeškania z priznanej istiny 356 Eur, ktorý žalovaný spolu s plnením zaplatí, do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku. Žalobkyňa sa ďalej domáhala určenia neprijateľnej zmluvnej podmienky v zmluve o úvere č. 802000450 z 19.10.2010 uvedenej vo všeobecných podmienkach poskytnutia úveru v bode 11 o tej časti poplatku, ktorej zodpovedajú dve tretiny, zahŕňajúce náklady na vypracovanie a uzatvorenie zmluvy o úvere, spolu so všetkou administratívou s tým spojenou. Žalovaný k tejto časti návrhu sa nevyjadril a nepreukazoval, že by išlo o individuálne dojednanú zmluvnú podmienku. Žalobkyňa poukazovala na to, že rovnaká zmluvná podmienka používaná žalovaným, bola vyhlásená za neprijateľnú rozsudkom 11C 42/2012 Okresného súdu Prešov v spojení s rozhodnutím Krajského súdu v Prešove 5Co 219/2013, čo mal aj súd preukázané z predložených rozsudkov. Ide o totožnú zmluvnú podmienku, ktorú používal žalovaný vo svojich zmluvách o tej časti poplatku, ktorej zodpovedajú dve tretiny zahŕňajúce náklady na vypracovanie a uzatvorenie zmluvy o úvere, spolu s administratívou s tým spojenou. Žalovaný v rozpore s ustanovením § 53a ods. 1 Občianskeho zákonníka naďalej používa neplatnú zmluvnú podmienku, ktorá bola vyhlásená za neprijateľnú, hoci v zmysle vyššie citovaného zákonného ustanovenia je povinný sa zdržať používania takejto podmienky, čím porušuje svoju právnu povinnosť. Súd v zmysle § 153 ods. 4 O.s.p. opätovne v tomto rozsudku vyhlasuje neprijateľnosť tejto zmluvnej podmienky, keďže žalovaný napriek zákonnom určenej povinnosti sa nevzdal nárokov uplatňovaných na neplatný administratívny poplatok aj vo vzťahu k ďalším spotrebiteľom. Žalovaný za takýto poplatok neposkytuje reálne plnenie. Táto zmluvná podmienka nebola individuálne dojednaná a spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa, čo predstavuje podľa § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka neprijateľnú podmienku. Zo zmluvy nie je možné zistiť za aké konkrétne administratívne plnenie je žiadaný poplatok, teda v tejto časti je táto podmienka aj neurčitá, čo je tiež dôvodom neplatnosti právneho úkonu v tejto časti podľa § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka.“ O trovách konania rozhodol podľa ust. § 142 ods. 1 O.s.p.. 2. Proti rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalovaný. Namietal, že odôvodnenie rozhodnutia nespĺňa zákonom stanovené podmienky. Povinnosť súdu riadne odôvodniť rozhodnutie je odrazom práva účastníka na dostatočné a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia súdu. Porušením uvedeného práva účastníka na strane jednej a povinnosti súdu na strane druhej sa účastníkovi konania odníma možnosť náležite skutkovo aj právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu v rámci využitia prípadných riadnych opravných prostriedkov. Žalobkyňa na určení neprijateľnosti, neplatnosti zmluvných podmienok nemá naliehavý právny záujem. Žalobkyňu zaťažuje v zmysle § 137 písm. c) CSP preukázať, že na určení právneho vzťahu alebo práva v čase rozhodovania má naliehavý právny záujem. V tomto smere poukázal na rozhodnutie Okresného súdu Bratislava II v konaní 52C/135/2014 zo dňa 25.05.2016. Súd oprávnenej osobe nemôže premlčané právo priznať, keďže vznesením námietky premlčania zaniká nárok na autoritatívnu vynútiteľnosť uplatneného práva. Žalovaný už vo vyjadrení k žalobe vzniesol námietku premlčania, pričom požadovaný nárok je premlčaný. Vydania bezdôvodného obohatenia sa žalobca v zmysle ustanovení OSP môže domáhať v subjektívnej lehote, najneskôr však do uplynutia 3 objektívnej premlčacej lehoty. Ich začiatok je upravený odlišne. Tieto dve premlčacie doby začínajú plynúť, plynú a končia nezávisle od seba. Ich vzájomný vzťah je taký, že ak sa skončí plynutie jednej z nich, právo sa premlčí, a to aj napriek tomu, že poškodenému ešte plynie druhá premlčacia doba. Nárok žalobkyne sa stal premlčaný v subjektívnej aj objektívnej premlčacej lehote v celom rozsahu, a to dňa 27.04.2014. Žalobkyňa svoj návrh na súde uplatnila až dňa 21.03.2016. Uvedené vyplýva aj z rozhodnutia Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 17Co/372/2015, ktorý svoje rozhodnutie oprel o to, že vedomosť dlžníka o bezdôvodnom obohatení spočívajúcom v platbách na úroky, poplatky úveru, vzniká v zásade v okamihu prvej platby dlžníka nad rámec poskytnutej istiny. Navyše každá jedna úhrada bola vykonávaná prostredníctvom exekučného konania, v ktorom sa nepripúšťa navrátenie do predošlého stavu. Žalobca nijako skutkovo nepreukázal možnosť uplatnenia 10 ročnej premlčacej lehoty. Touto problematikou sa zaoberal Krajský súd v Banskej Bystrici v rozhodnutí č.k. 13Co/567/2015 zo dňa 22.09.2015, 13Co/557/2015 zo dňa 22.09.2015, 13Co/90/2015 zo dňa 15.03.2016. V čase uzavretia zmluvy neexistoval a nebol účinným žiaden všeobecne záväzný predpis, podľa ktorého by bola stanovená maximálna prípustná výška poplatku za poskytnutie peňažných prostriedkov. Možno teda vychádzať iba z ust. § 53 ods. 6 OZ. Dôkazné bremeno v otázke primeranosti odplaty znáša žalobca. Pokiaľ sa žalobca dovoláva údajov bánk, koná tak v priamom rozpore s ust. § 53 ods. 6 OZ. Správne by sa malo prihliadať na úrokovú sadzbu stanovenú pre nebankové, leasingové a iné spoločnosti, pod ktoré spadá aj žalovaný. Naviac je možné prevýšenie takejto odplaty a zákon zakazuje len také prevýšenie, ktoré má charakter prevýšenia podstatného. Zároveň poukázal na rozhodnutie Vrchného súdu v Prahe, sp. zn. 12 Cmo 95/2005. Zo zmluvy o úvere nenastala ani jedna z foriem bezdôvodného obohatenia, ktorú stanovuje zákon. Žalobca plnil na základe platne uzavretej zmluvy o úvere, ktorá nebola nikdy právoplatne vyhlásená za neplatnú, rovnako tak právny dôvod na plnenie z tejto zmluvy o úvere nikdy neodpadol a majetkový prospech získal žalovaný z poctivých zdrojov. Nie je možné stotožniť sa ani s úhradou trov právneho zastúpenia a uloženou povinnosťou uhradiť súdny poplatok. Zmysle § 262 CSP o nároku na náhradu trov konania rozhodne súd aj bez návrhu v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. Nárok na trovy právneho zastúpenia má advokát až od začatia konania, t.j. až od podania návrhu, žalovaný preto nesúhlasí s nárokom na náhradu trov za prevzatie a prípravu zastúpenia. Z uvedených dôvodov navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a rozhodnutie. 3. Žalobkyňa sa k odvolaniu žalovaného písomne nevyjadrila. 4. Krajský súd v Prešove ako odvolací súd príslušný na rozhodnutie o odvolaní v zmysle § 34 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku (ďalej len CSP) preskúmal napadnuté rozhodnutie spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo v súlade s § 379 a § 380 CSP v spojení s § 470 ods. 1 a 2 CSP, bez nariadenia pojednávania, pričom dospel k záveru, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné. Napadnuté rozhodnutie bolo vydané podľa zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len O.s.p.). S účinnosťou od 01.07.2016 došlo k zrušeniu Občianskeho súdneho poriadku v znení platnom a účinnom do 30.06.2016 a v zmysle prechodných ustanovení vyplývajúcich z ust. § 470 ods. 1, 2 veta prvá CSP sa aplikuje princíp okamžitej aplikability a princíp justifikácie účinkov procesných úkonov, čo znamená, že právna úprava obsiahnutá v CSP sa aplikuje aj na konania začaté pred 01.07.2016 so zachovaním právnych účinkov procesných úkonov, ktoré nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona i vtedy, ak novšia procesná úprava už s týmto následkom nepočíta. Princíp justifikácie účinkov procesných úkonov vyplývajúcich z ust. § 470 ods. 2 CSP je kompatibilný s princípom okamžitej aplikability vyplývajúcim z ust. § 470 ods. 1 CSP. Vzhľadom na uvedené, na úkon súdu je potrebné hľadieť k momentu jeho vykonania. 5. Podľa § 157 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ (žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. Podľa § 220 ods. 2 Civilného sporového poriadku v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa žalobca domáhal, aké skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného úkonu použil, ako sa vo veci vyjadril žalovaný, aké prostriedky procesnej obrany použil. Súd jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec prácne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax. Súd dbá, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. Takže právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady spravodlivého súdneho procesu jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP, podľa ktorej sa nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument. Odvolací súd konštatuje, že prvoinštančný súd v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav a zo zistených skutočností vyvodil správny právny záver. Ani v priebehu odvolacieho konania sa na týchto skutkových a právnych zisteniach nič nezmenilo, odvolací súd si osvojil náležité a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie, na ktoré v plnom rozsahu odkazuje. V čase rozhodovania súdu prvej inštancie boli náležitosti odôvodnenia rozsudku stanovené v ust. § 157 ods. 2 O.s.p.. Rozsudok je čo do žalobcom namietaného dôvodu odôvodnený riadne, v súlade s predmetným ustanovením. Súd prvej inštancie náležite vysvetlil, z akých dôvodov žalobe vyhovel, v odôvodnení svojho rozhodnutia reagoval na všetky podstatné námietky a tvrdenia žalovaného prednesené v konaní. Rozsudok spĺňa aj kritériá odôvodnenia podľa § 220 ods. 2 CSP. Odvolací súd po preskúmaní dospel k záveru, že prvoinštančné rozhodnutie je aj v súlade s čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd a aj v súlade s čl. 46 ods. 1 Ústavy SR. Za porušenie základného práva na spravodlivý súdny proces nemožno považovať to, že prvoinštančný súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv žalovaného. 6. Podľa § 80 písm. c) Občianskeho súdneho poriadku návrhom na začatie konania možno uplatniť, aby sa rozhodlo najmä o určení, či tu právny vzťah alebo právo je alebo nie je, ak je na tom naliehavý právny záujem. Podľa § 137 písm. c/ Civilného sporového poriadku žalobcu možno požadovať, aby sa rozhodlo najmä o určení, či tu právo je alebo nie je, ak je na tom naliehavý právny záujem, naliehavý právny záujem nie je potrebné preukazovať, ak vyplýva z osobitného predpisu. Podľa § § 52 ods. 1 až 4 Občianskeho zákonníka spotrebiteľskou zmluvou je každá zmluva bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom. Ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách, ako aj všetky iné ustanovenia upravujúce právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, použijú sa vždy, ak je to na prospech zmluvnej strany, ktorá je spotrebiteľom. Odlišné zmluvné dojednania alebo dohody, ktorých obsahom alebo účelom je obchádzanie tohto ustanovenia, sú neplatné. Dodávateľ je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy koná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti. Spotrebiteľ je fyzická osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti. Podľa § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (ďalej len "neprijateľná podmienka"). To neplatí, ak ide o zmluvné podmienky, ktoré sa týkajú hlavného predmetu plnenia a primeranosti ceny, ak tieto zmluvné podmienky sú vyjadrené určito, jasne a zrozumiteľne alebo ak boli neprijateľné podmienky individuálne dojednané. Podľa § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka neprijateľné podmienky upravené v spotrebiteľských zmluvách sú neplatné. Podľa § 53a ods. 1 Občianskeho zákonníka ak súd určil niektorú zmluvnú podmienku v spotrebiteľskej zmluve, ktorá sa uzatvára vo viacerých prípadoch, a je obvyklé, že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom neovplyvňuje alebo vo všeobecných obchodných podmienkach za neplatnú z dôvodu neprijateľnosti takejto podmienky, alebo nepriznal plnenie dodávateľovi z dôvodu takejto podmienky, dodávateľ je povinný zdržať sa používania takejto podmienky alebo podmienky s rovnakým významom v zmluvách so všetkými spotrebiteľmi. Dodávateľ má rovnakú povinnosť aj vtedy, ak mu na základe takejto podmienky súd uložil vydať spotrebiteľovi bezdôvodné obohatenie, nahradiť škodu alebo zaplatiť primerané finančné zadosťučinenie. Rovnakú povinnosť má aj právny nástupca dodávateľa. Podľa § 107 ods. 1 Občianskeho zákonníka právo na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia sa premlčí za dva roky odo dňa, keď sa oprávnený dozvie, že došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto sa na jeho úkor obohatil. Podľa § 107 ods. 2 Občianskeho zákonníka najneskôr sa právo na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia premlčí za tri roky, a ak ide o úmyselné bezdôvodné obohatenie, za desať rokov odo dňa, keď k nemu došlo. Podľa § 451 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatí, musí obohatenie vydať. Bezdôvodným obohatením je majetkový prospech získaný plnením bez právneho dôvodu, plnením z neplatného právneho úkonu alebo plnením z právneho dôvodu, ktorý odpadol, ako aj majetkový prospech získaný z nepoctivých zdrojov. Podľa § 456 Občianskeho zákonníka predmet bezdôvodného obohatenia sa musí vydať tomu, na úkor koho sa získal. Ak toho, na úkor koho sa získal, nemožno zistiť, musí sa vydať štátu. Podľa § 9 ods. 2 písm. i) zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch (ďalej len ZoSÚ) zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí podľa Občianskeho zákonníka musí obsahovať tieto náležitosti: úrokovú sadzbu spotrebiteľského úveru, podmienky, ktoré upravujú jej uplatňovanie, index alebo referenčnú úrokovú sadzbu, na ktorý je výška úrokovej sadzby spotrebiteľského úveru naviazaná, ako aj časové obdobia, v ktorých dochádza k zmene výšky úrokovej sadzby spotrebiteľského úveru, podmienky a spôsob vykonania tejto zmeny; ak sa za rôznych podmienok uplatňujú rôzne úrokové sadzby spotrebiteľského úveru, uvádzajú sa tieto informácie o všetkých uplatniteľných úrokových sadzbách spotrebiteľského úveru, Podľa § 9 ods. 2 písm. j) ZoSÚ zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí podľa Občianskeho zákonníka musí obsahovať tieto náležitosti: ročnú percentuálnu mieru nákladov a celkovú čiastku, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť, vypočítané na základe údajov platných v čase uzatvorenia zmluvy o spotrebiteľskom úvere; uvedú sa všetky predpoklady použité na výpočet tejto ročnej percentuálnej miery nákladov. Podľa § 11 ods. 1 písm. a) ZoSÚ poskytnutý spotrebiteľský úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov, ak zmluva o spotrebiteľskom úvere nemá písomnú formu podľa § 9 ods. 1 a neobsahuje náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm. a) až k), r) a y) a § 10 ods. 1. 7. O tom, že v predmetnom prípade bol zmluvný vzťah medzi žalobkyňou a žalovaným vznikol na základe spotrebiteľskej zmluvy v zmysle § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka, ktorá je zároveň zmluvou o spotrebiteľskom úvere podľa zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch (ďalej len ZoSÚ) by nemali byť žiadne pochybnosti. Táto skutočnosť v konaní rozporovaná nebola. Nie je možné stotožniť sa s tvrdením žalovaného o absencii naliehavého právneho záujmu žalobkyne na určení neprijateľnosti zmluvnej podmienky v zmysle § 137 písm. c/ CSP (do 30.06.2016 túto problematiku upravovalo ust. 80 písm. c) O.s.p.). Odvolací súd poukazuje na skutočnosť, že v danom prípade bremeno tvrdenia a dôkazné bremeno vo vzťahu k preukázaniu naliehavého právneho záujmu nespočíva na žalobkyni, keďže tento vyplýva priamo zo zákona. Zo samotného zákonného ustanovenia § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka vyplýva právny záujem žalobkyne ako spotrebiteľky na určení neplatnosti neprijateľnej zmluvnej podmienky, ktorá spôsobuje nerovnováhu v postavení účastníkov tohto konania a predmetnej spotrebiteľskej zmluvy. Preto aj táto odvolacia námietka nie je dôvodná. Platí, že členské štáty zabezpečia, aby nekalé podmienky použité v zmluvách uzatvorených so spotrebiteľom zo strany predajcu alebo dodávateľa podľa ich vnútroštátneho práva, neboli záväzné pre spotrebiteľa a aby zmluva bola podľa týchto podmienok naďalej záväzná pre strany, ak je jej ďalšia existencia možná bez nekalých podmienok (článok 6 bod 1Smernice Rady 93/13/EHS z 05.04.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách). Spotrebiteľ má právo, aby jeho právne postavenie nebolo spochybňované existenciou neprijateľnej zmluvnej podmienky a v tomto slova zmysle nie je rozhodné, či dochádza aj k uplatneniu práv na plnenie vyplývajúcich z takejto neprijateľnej podmienky (posudzuje sa, či zmluvná podmienka je z objektívneho hľadiska spôsobilá negatívne zasiahnuť do práv spotrebiteľa), ako ani to, kedy sa spotrebiteľ domáha určenia zmluvnej podmienky za neprijateľnú. Žalobkyňa v postavení spotrebiteľky má zákonné právo na ochranu pred neprijateľnými podmienkami v spotrebiteľských zmluvách v zmysle § 3 ods. 3 zákona č. 250/2007 Z.z. (každý spotrebiteľ má právo na ochranu pred neprijateľnými podmienkami v spotrebiteľských zmluvách), z čoho taktiež naliehavý právny záujem na požadovanom určení vyplýva. Uvedené je v súlade s judikatúrou Európskeho súdneho dvora a ochranou spotrebiteľa ako slabšej zmluvnej strany. 8. Za účelom naplnenia cieľov platnej právnej úpravy zameranej na ochranu spotrebiteľov je potrebné ustanovenie § 53a ods. 1 OZ vykladať tak, že dodávateľ (resp. jeho právny nástupca) je povinný zdržať sa používania neprijateľnej zmluvnej podmienky v celosti vo vzťahu ku všetkým spotrebiteľom, s ktorými už je alebo ešte len bude v zmluvnom vzťahu. Zmyslom právnej úpravy (§ 53a Občianskeho zákonníka) je zdržať sa ďalšieho (opakovaného, súvislého) používania neprijateľnej zmluvnej podmienky vrátane uplatňovania plnenia z nej na súde a prijímania plnenia z takejto zmluvnej podmienky, aby dodávateľ nepokračoval v nečestnostiach, čím dehonestuje celý inštitucionálny systém ochrany spotrebiteľa. 9. Žalobkyňa v žalobe tvrdila, že v zmluvnom vzťahu so žalovaným nastala hrubá nerovnováha v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa, keď žalovaný si nárokoval poplatky za úkony, ktoré nie sú spotrebiteľovi (žalobkyni) známe ani len svojim obsahom. Výška tohto poplatku prevyšuje sumu, ktorú má spotrebiteľ zaplatiť ako úrok a nie je ani ničím odôvodnené, prečo poplatok závisí od výšky poskytnutého úveru. Nie je jasné, z akých dôvodov žiada žalovaný vyšší poplatok od spotrebiteľa, ktorému požičiava vyššiu sumu, ako od spotrebiteľa, ktorému požičiava menej, a nie je známa odôvodnenosť výšky administratívneho poplatku od výšky požičanej sumy. Poukázala, že v minulosti Okresný súd Prešov v sp. zn. 11C 42/2012 v rozsudku z 13.9.2013 vyslovil, že zmluvná podmienka v úverovej zmluve, kde poplatok v časti 2/3 zahŕňajúci náklady na vypracovanie a uzatvorenie zmluvy o úvere, spolu s administratívou s tým spojenou, predstavuje neprijateľnú zmluvnú podmienku. Rozsudok bol potvrdený rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn. 5Co/219/2013 z 21.08.2014, ale žalovaný aj napriek tomu plnenia z tejto neprijateľnej zmluvnej podmienky prijímal, dokonca ich aj ďalej používal. Táto podmienka bola ako neprijateľná posúdená aj v konaniach Krajského súdu v Prešove sp. zn. 1Co 2/2015 z 11.3.2015, 4Co 52/2015 z 21.10.2015 alebo 17Co 50/2015 6.8.2015. Žalovaný preto minimálne vedel, že uvedenú časť plnenia v rozsahu 356 eur získal bezdôvodne. Náklady na uzatvorenie a vypracovanie zmluvy, ktoré predstavujú 2/3 poplatku vo výške 356 Eur sú v tejto časti neúmerne vysoké. Dojednanie o administratívnom poplatku je vágnym ustanovením, ktoré vôbec nešpecifikuje, o aké konkrétne administratívne činnosti ide, pričom výška poplatku - 237,33 eur predstavuje 59,33 % zo sumy poskytnutého úveru, a takto neúmerne vysoký poplatok bez bližšej špecifikácie jeho výšky a účelnosti je v rozpore s dobrými mravmi (§ 3 Občianskeho zákonníka). Samotná skutočnosť, že právna úprava explicitne nelimituje výšku poplatku neznamená, že žalovaný je oprávnený požadovať jeho zaplatenie v ľubovoľnej výške. Dojednanie o poplatku podlieha prieskumu vo svetle princípu dobrých mravov, civilnoprávnej úžery a v neposlednom rade prieskumu v zmysle ust. § 53 Občianskeho zákonníka. Žalobkyňa ako spotrebiteľ nebola s jeho podstatou oboznámená, poplatok nie je náležite špecifikovaný a viaže sa na bližšie neurčené náklady na vypracovanie a uzavretie zmluvy spolu so všetkou administratívou s tým spojenou. Podstatou administratívneho poplatku je pridanie bližšie nešpecifikovaných a spotrebiteľovi nevysvetlených nákladov, ktoré nie sú preukázané. Poplatok vo výške presahujúcej polovicu sumy poskytnutého úveru nemôže ani pri najlepšej vôli predstavovať výdavky spojené s administratívnou činnosťou. Občiansky zákonník obsahuje demonštratívny výpočet neprijateľných zmluvných podmienok. To znamená, že súdu nebráni žiadna prekážka, aby vyvodil dôsledky zo zmluvného dojednania v štandardnej formulárovej zmluve, ak spôsobuje hrubú nerovnováhu v právach a povinnostiach medzi dodávateľom a spotrebiteľom v neprospech spotrebiteľa podľa § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Zmluvná podmienka v zmluve o úvere zo dňa 19.10.2010 - dojednanie administratívneho poplatku vo výške 237,33 eur nepochybne spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach medzi dodávateľom a spotrebiteľom v neprospech spotrebiteľa, oprávňuje dodávateľa na neprimerane vysoké plnenie, a preto je v zmysle generálnej klauzuly uvedenej v § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka a v súvislosti s porušením princípu dobrých mravov neprijateľná. Vo vzťahu k námietke o výške úrokovej sadzby odvolací súd uvádza, že súd prvej inštancie sa otázkou súladu výšky úrokovej sadzby so zákonom nezaoberal. Pre úplnosť odvolací súd dáva do pozornosti, že údaj o výške úrokovej sadzby napriek zneniu ust. § 9 ods. 2 písm. i) ZoSÚ v zmluve absentuje. Túto je možné vyvodiť z výšky poplatku uvedeného v zmluve a počtu splátok v spojení s bodom 11 Všeobecných podmienok poskytnutia úveru, čo spôsobuje neprehľadnosť a spotrebiteľovi de facto znemožňuje získať zrozumiteľné, náležité informácie o základných podmienkach zmluvného vzťahu, do ktorého vstupuje. Ide o esenciálnu náležitosť zmluvy o úvere, ktorá musí byť uvedená priamo v zmluve. V zmluve nie je uvedený ani údaj o RPMN, ktorý je v zmysle § 9 ods. 2 písm. j) ZoSÚ obligatórnou náležitosťou zmluvy o úvere. V zmluve sa síce nachádza kolónka označená ako RPMN, táto je však prázdna, absentuje v nej akýkoľvek číselný údaj. Neuvedenie týchto náležitostí v zmluve zákon o spotrebiteľských úveroch postihuje tým, že úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov (§ 11 ods. 1 písm. a) ZoSÚ). Zmluva o úvere nebola vyhodnotená ako neplatná, vzhľadom na neuvedenie obligatórnych náležitostí v zmysle ZoSÚ (§ 9 ods. 2) sa však úver poskytnutý na jej základe považuje za bezúročný a bez poplatkov. Žalobkyni bol poskytnutý úver vo výške 400 Eur, pričom za situácie, že tento je bezúročný a bez poplatkov, žalobkyni vznikla povinnosť vrátiť žalovanému len sumu zodpovedajúcu poskytnutým peňažným prostriedkom. Iné nároky zo zmluvy žalovaný voči žalobkyni nemá, preto plnenie žalobkyne nad rámec sumy zodpovedajúcej výške úveru predstavuje plnenie bez právneho dôvodu a má za následok vznik bezdôvodného obohatenia na strane žalovaného, ktorý takéto plnenie prijal. 10. Občiansky zákonník v ust. § 107 upravuje premlčaciu dobu pre vydanie bezdôvodného obohatenia, pričom rozlišuje medzi subjektívnou (§ 107 ods. 1) a objektívnou premlčacou dobou (§ 107 ods. 2). Začiatky ich plynutia sú upravené odlišne. Za rozhodujúci pre začiatok plynutia subjektívnej premlčacej doby pre uplatnenie práva na vydanie bezdôvodného obohatenia je potrebné považovať deň, kedy sa oprávnený v konkrétnom prípade skutočne dozvie o tom, že na jeho úkor došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto ho získal. Nie je pritom rozhodujúce, že oprávnený mal možnosť dozvedieť sa potrebné skutočnosti už skôr. Pre začiatok plynutia subjektívnej premlčacej doby na uplatnenie práva na vydanie bezdôvodného obohatenia sa vyžaduje skutočná (preukázaná), nielen predpokladaná vedomosť oprávneného (porovn. rozhodnutie NS SR sp. zn. 3 Cdo 145/2004, sp. zn. 1 Cdo 67/2011, R 25/1986). V prípade plnenia bez právneho dôvodu je začiatok plynutia subjektívnej premlčacej doby viazaný na moment, kedy sa oprávnený dozvedel, že právny dôvod na plnenie nebol od začiatku daný. Pre začiatok plynutia 3 ročnej príp. 10 ročnej objektívnej premlčacej doby na uplatnenie práva na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia je rozhodný okamih, kedy bezdôvodné obohatenie skutočne (fakticky) vzniklo. Bezdôvodné obohatenie získaním plnenia bez právneho dôvodu vzniká samotným prijatím plnenia. Vtedy tiež začne plynúť objektívna premlčacia doba (rozhodnutie NS ČR z 14.08.2007, sp. zn. 30 Cdo 2758/2006). Ak je plnenie bez právneho dôvodu poskytované postupne po čiastkových sumách, objektívna premlčacia doba začína plynúť pri každej z nich osobitne v okamihu, keď došlo k plneniu. Každá z čiastkových platieb plnených bez právneho dôvodu má tak svoj samostatný právny osud, premlčuje sa samostatne a samostatne sa tiež posudzuje prípadné omeškanie s jej vydaním. Žalovaný ako osoba podnikajúca na finančnom trhu má odbornú prevahu nad spotrebiteľom, ktorému poskytuje svoje služby, a preto možno od neho očakávať, že vo vzťahu k nemu sa bude správať poctivo. V predmete činnosti má okrem iného i poskytovanie úverov a pôžičiek nebankovým spôsobom, teda jeho povinnosťou bolo poznať a dodržiavať právne predpisy vzťahujúce sa na poskytovanie úverov. V zmysle § 2 ods. 1 zákona č. 1/1993 Zb. o Zbierke zákonov platnom a účinnom do 31.12.2015, o všetkom, čo bolo v Zbierke zákonov uverejnené, platí domnienka, že dňom uverejnenia sa stalo známym každému, koho sa to týka; domnienka o znalosti vyhlásených všeobecne záväzných právnych predpisov je nevyvrátiteľná (od 01.01.2016 túto problematiku upravuje § 15 zákona č. 400/2015 Z.z. o tvorbe právnych predpisov a o Zbierke zákonov Slovenskej republiky). Žalovaný ako nebankový subjekt má dlhodobo v predmete svojej činnosti aj poskytovanie úverov a teda jeho povinnosťou bolo poznať a dodržiavať právne predpisy vzťahujúce sa na poskytovanie úverov. V čase uzatvorenia zmluvy už niekoľko rokov platila pri spotrebiteľských úveroch úprava vyžadujúca uvádzať priamo v zmluve úrokovú sadzbu a ročnú percentuálnu mieru nákladov umožňujúcu spotrebiteľom zorientovať sa v ponukách rôznych finančných inštitúcii poskytujúcich úvery a posúdiť výhodnosť poskytnutého úveru. Je dôvodné preto predpokladať, že žalovaný minimálne vedel, že neuvedením výšky úrokovej sadzby a výšky RPMN priamo v zmluve o spotrebiteľskom úvere nastane zákonom predpokladaná sankcia, t.j. že veriteľ (žalovaný) nebude môcť od dlžníka (žalobkyne) žiadať úrok z úveru a ani iné poplatky, a pre prípad, že to tak urobí, bol s uvedenou zákonnou sankciou uzrozumený (nepriamy úmysel). Odvolací súd konštatuje, že konanie žalovaného pri uzatváraní zmluvy nebolo súladné s dobrými mravmi, žalovaný nerešpektoval povinnosti stanovené zákonom o spotrebiteľských úveroch a ustanoveniami Občianskeho zákonníka zameranými na ochranu spotrebiteľa. Jeho konanie preto nemožno hodnotiť inak ako konanie zamerané na získanie bezdôvodného obohatenia bez právneho dôvodu, minimálne s nepriamym úmyslom získať majetkový prospech. S ohľadom na okolnosti prípadu možno uzavrieť, že úmysel žalovaného bezdôvodne sa obohatiť na úkor žalobkyne bol daný už od uzatvorenia zmluvy, ktorej návrh koncipoval žalovaný a predložil ho na podpis žalobkyni, a teda bol daný aj v čase, kedy došlo k bezdôvodnému obohateniu na strane žalovaného (porov. rozsudok Krajského súdu v Prešove z 12. decembra 2011, sp. zn. 7Co/84/2011, tiež rozsudok Krajského súdu v Prešove z 21.1.2013, sp. zn. 2Co 9/2012). Pri úmyselnom bezdôvodnom obohatení sa uplatňuje ust. § 107 ods. 2 Občianskeho zákonníka, v zmysle ktorého je premlčacia doba desaťročná a plynie od vzniku bezdôvodného obohatenia. V predmetnom prípade táto desaťročná premlčacia doba začala s ohľadom na postupné plnenie žalobkyne plynúť 18.05.2011 pre bezdôvodného obohatenie v sume 41 Eur (deň, kedy žalobkyňa prvýkrát plnila nad rámec sumy zodpovedajúcej poskytnutému úveru, t.j. sumu prevyšujúcu 400 Eur), od 20.06.2011 pre bezdôvodné obohatenie v sume 63 Eur a od 27.06.2011 pre bezdôvodné obohatenie v sume 252 Eur. Je zrejmé, že žaloba bola podaná pred uplynutím objektívnej premlčacej doby (žaloba doručená súdu 21.03.2016). Na podporu aplikácie § 107 ods. 2 Občianskeho zákonníka je potrebné uviesť, že žalovaná mala vedomosť o nevyhnutnosti uvádzať nielen RPMN, ale aj konkrétnu výšku poplatkov a ďalších nákladov v čase, keď ešte v roku 2012 vyslovil Okresný súd v Prešove neprijateľnosť zmluvnej podmienky v súvislosti s poplatkom na administratívu. Od tejto doby minimálne už niekoľkokrát judikoval Krajský súd v Prešove neprijateľnosť tejto zmluvnej podmienky, avšak žalovaný aj napriek tomu, že o týchto okolnostiach vedel, pretože bol účastníkom konania, plnenia z tohto titulu prijímal. Preto potom záver o minimálne nepriamom úmysle a aplikácii § 107 ods. 2 Občianskeho zákonníka je dôvodný a námietka premlčania žalovaného nedôvodná. Žalobu o vydanie bezdôvodného obohatenia žalobkyňa podala aj v rámci dvojročnej subjektívnej premlčacej doby, pretože o bezdôvodnom obohatení sa dozvedela v máji 2015 od Združenia na ochranu občana spotrebiteľa, kedy bola informovaná o skutočnosti, že zmluva nemá zákonom predpísané náležitosti a je úžerná. Žalobkyňa predložila prvoinštančnému súdu o tejto skutočnosti listinný dôkaz, ktorý žalovaná nespochybnila. Keďže právo žalobkyne na vydanie bezdôvodného obohatenia premlčané nie je, bezdôvodné obohatenie vo výške 356 Eur je žalovaný v zmysle § 451 a § 456 Občianskeho zákonníka povinný žalobkyni vydať tak, ako to správne konštatoval súd prvej inštancie. 11. Vo vzťahu k odvolacej námietke týkajúcej sa náhrady trov právneho zastúpenia za úkon právnej služby - prevzatie a príprava zastúpenia odvolací súd uvádza, že ide o úkon uskutočnený v priamej súvislosti s konaním, ktorým dochádza k naplneniu práva strany dať sa zastúpiť advokátom a bez ktorého by nebolo možné v priebehu konania uskutočňovať prostredníctvom zvoleného právneho zástupcu právne relevantné úkony. Túto námietku preto odvolací súd vyhodnotil ako neopodstatnenú. Je zároveň potrebné zdôrazniť, že v čase rozhodovania súdu prvej inštancie Civilný sporový poriadok ešte účinný nebol, teda ani ust. § 251 CSP, na ktoré žalovaný poukazuje a definícia trov konania bola upravená v § 137 O.s.p.. Súd prvej inštancie postupoval správne, ak úspešnej žalobkyni priznal náhradu trov konania, ktoré jej v súvislosti s úkonom - prevzatím a prípravou zastúpenia jej právneho zástupcu vznikli. V čase, kedy rozhodoval súd prvej inštancie bolo v platnosti ustanovenie § 151 ods. 1 O.s.p.. Pod pojmom rozhodnutie, ktorým sa konanie končí je potrebné rozumieť rozhodnutie vo veci samej, t.j. rozsudok alebo uznesenie o zastavení konania a pod.. Zo žiadneho ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku súdu nevyplývala povinnosť vyčkať s rozhodovaním o trovách konania do nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej. Súd prvej inštancie postupoval správne, keď v rozsudku rozhodol zároveň o trovách konania strán sporu. Odvolací súd konštatuje, že správnemu výroku vo veci samej zodpovedá aj správny výrok o trovách konania. Vzhľadom na skutočnosť, že žalobkyňa má postavenie spotrebiteľa, ktorý je od súdnych poplatkov oslobodený, správnym je aj rozhodnutie súdu prvej inštancie o uložení povinnosti žalovanému zaplatiť súdny poplatok. Za daného stavu odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil (§ 387 ods. 1 CSP). 12. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1 CSP. V odvolacom konaní bola v plnom rozsahu úspešná žalobkyňa, preto jej odvolací súd priznal náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. Trovy konania žalobkyne znáša žalovaná. O ich výške rozhodne prvoinštančný súd (§ 262 ods. 2 CSP). 13. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Podľa § 420 CSP, dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Podľa § 421 ods. 1 CSP, dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. Podľa § 421 ods. 2 CSP, dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n). Podľa § 423 CSP, dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. Podľa § 424 CSP, dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané. Podľa § 427 ods. 1 CSP, dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Podľa § 427 ods. 2 CSP, dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde. Podľa § 428 CSP, v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). Podľa § 429 ods. 1 CSP, dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. Podľa § 429 ods. 2 CSP, povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa.