Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Prešov Spisová značka: 7Co/231/2015 Identifikačné číslo súdneho spisu: 8314213573 Dátum vydania rozhodnutia: 25. 01. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Branislav Breza ECLI: ECLI:SK:KSPO:2016:8314213573.1
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Branislava Brezu a sudcov JUDr. Martina Fiľakovského a JUDr. Anny Kovaľovej v právnej veci žalobcu EOS KSI Slovensko, s.r.o., so sídlom v Bratislave, na ul. Pajštúnskej č. 5, právne zastúpeného TOMÁŠ KUŠNÍR, s.r.o., so sídlom v Bratislave, na ul. Pajštúnskej č. 5, proti žalovanej T. Q., nar. XX.XX.XXXX, bývajúcej v I., na ul. C. č. XXXX/X, za účasti vedľajšieho účastníka J. G. U. A. A., so sídlom v M., na ul. Y. č. XX, , o zaplatenie 2.359,68 eur s prísl., o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Humenné zo dňa 17.3.2015, č. k. 15C/80/2015 - 44 takto jednohlasne
r o z h o d o l :
P o t v r d z u j e rozsudok vo výroku o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti a vo výroku o trovách konania.
Žalobca n e m á p r á v o na náhradu trov odvolacieho konania a žalovanej a vedľajšiemu účastníkovi sa ich náhrada n e p r i z n á v a.
o d ô v o d n e n i e :
Prvostupňový súd napadnutým rozsudkom uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 1.769,76 Eur spolu s 9 % ročným úrokom z omeškania zo sumy 49,16 Eur od 21.12.2011 do 11.2.2012, s 9 % ročným úrokom z omeškania zo sumy 49,16 Eur od 21.1.2012 do 11.2.2012 a s 9 % ročným úrokom z omeškania zo sumy 1.769,79 Eur od 12.2.2012 do zaplatenia. Žalovanú zaviazal na náhradu trov konania žalobcovi pozostávajúcich z trov právneho zastúpenia vo výške 131,15 Eur a z iných trov vo výške 70,75 Eur. V prevyšujúcej časti žalobu zamietol. Vedľajšiemu účastníkovi náhradu trov konania nepriznal.
Vykonaným dokazovaním mal za preukázanú skutočnosť, podľa ktorej medzi právnym predchodcom žalobcu a žalovanou bola dňa 26.11.2004 uzatvorená zmluva o splátkovom úvere. Poskytnutý úver sa žalovaná zaviazala splácať v mesačných splátkach vo výške po 49,16 Eur zo splatnosťou vždy k 20. dňu v mesiaci. Žalobca si v konaní uplatnil splátky úveru splatné za obdobie od 20.12.2010 do 20.11.2014 v počte 48 a v celkovej výške 2.359,68 Eur.
Všeobecná premlčacia doba pre obchodno-právne vzťahy je podľa ustanovenia § 397 Obchodného zákonníka štvorročná, zatiaľ čo v občianskoprávnych vzťahoch sa v zmysle ustanovenia § 101 Občianskeho zákonníka právo premlčí za tri roky odo dňa, keď sa mohlo vykonať prvý raz. Postavenie dlžníka v obchodno-právnych vzťahoch je teda podstatne nevýhodnejšie, pretože dlžník musí čeliť dlhšiemu obdobiu neistoty, v ktorom môže veriteľ súdne uplatniť svoj nárok bez rizika úspešného vznesenia námietky premlčania. Slovenská súdna prax sa k otázke aplikácie občianskoprávnej premlčacej doby v obchodno-právnych vzťahoch medzi podnikateľom a spotrebiteľom postavila kladne
i keď nie bez výnimky. Najčastejšie sa dĺžka premlčacej doby riešila vo vzťahu k nárokom vyplývajúcim z rôznych druhov úverových zmlúv.
Použitie občianskoprávnej premlčacej doby v absolútnych obchodno-právnych zmluvách majúcich spotrebiteľský charakter odobril aj Ústavný súd SR.
Všeobecná premlčacia doba pre daný záväzkový vzťah je teda tri roky a objektívny začiatok jej plynutia nastáva dňom, keď sa právo môže vykonať prvý raz, a teda keď je právo žalovateľné a môže sa uplatniť na súde. Žalobca žaluje neuhradené splátky aj za obdobie od 21.12.2010 do 21.11.2011, teda za obdobie predchádzajúce trojročnej premlčacej dobe. V deň podania žaloby, teda 27.11.2014, už premlčacia doba u týchto splátok uplynula.
Na premlčanie sa prihliadalo ex offo podľa ustanovenia § 5b zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa a pri rozhodovaní sa uplatnila právna úprava premlčania obsiahnutá v Občianskom zákonníku, nakoľko táto je pre žalovanú ako spotrebiteľa výhodnejšia. Súd prvého stupňa preto žalobe žalobcu vyhovel iba čiastočne a rozhodol tak ako je to uvedené vo výrokovej časti napadnutého rozsudku.
Výrok o trovách odôvodnil ustanovením § 142 ods. 1 O.s.p..
Proti tomuto rozsudku, s výnimkou výroku, ktorým bolo žalobe čiastočne vyhovené, podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca. Navrhol rozsudok zmeniť tak, aby jeho žalobe bolo v celom rozsahu vyhovené. Alternatívne požadoval rozhodnutie zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie. Ako dôvod uviedol, že zmluva bola uzavretá dňa 26.11.2004, pričom v období do 31.12.2007 sa ustanovenia § 52 až 54 Občianskeho zákonníka vzťahovali len na kúpnu zmluvu, zmluvu o dielo a na iné zmluvy upravené v 8. časti Občianskeho zákonníka, ako aj na zmluvu podľa ustanovenia § 55 Občianskeho zákonníka. Zmluva o úvere bola upravená len v Obchodnom zákonníku. Novelizovaným ustanovením § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka sa nespravujú nároky vzniknuté pred 1.1.2008 a neposudzuje sa ani platnosť právnych úkonov vzniknutých pred 1.1.2008. To znamená, že pokiaľ pred 1.1.2008 bola uzavretá zmluva o úvere, kde bol dlžník spotrebiteľom nie je možné práva a povinnosti vzniknuté pred 1.1.2008 z tejto zmluvy posudzovať podľa ustanovení § 52 až 54 Občianskeho zákonníka. Právne vzťahy zo zmluvy o úvere uzatvorenej pred 1.1.2008 sa spravujú Obchodným zákonníkom bez ohľadu na povahu účastníkov.
Odvolací súd v zmysle zásad uvedených v ustanovení § 212 O.s.p. preskúmal rozsudok v jeho napadnutej časti spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo, vec prejednal bez nariadenia pojednávania v súlade s ustanovením § 214 ods. 2 O.s.p. a zistil, že odvolanie žalobcu nie je opodstatnené.
Vo veci sa v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav a zo zistených skutočností bol vyvodený správny právny záver. Keďže ani v priebehu odvolacieho konania sa na týchto skutkových a právnych zisteniach nič nezmenilo, odvolací súd si osvojil náležité a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia prvostupňovým súdom, na ktoré v plnom rozsahu odkazuje.
Len na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia je potrebné poukázať na skutočnosť, podľa ktorej ochrana spotrebiteľa v čase uzatvorenia zmluvy bola obsiahnutá v zákone č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa. Tento právny predpis účinný v čase uzatvorenia zmluvy v ust. § 23a ods. 1 za spotrebiteľské zmluvy považoval zmluvy uzatvorené podľa Občianskeho zákonníka, Obchodného zákonníka, ako aj všetky iné zmluvy, ktorých charakteristickým znakom je, že sa uzatvárali vo viacerých prípadoch a bolo obvyklé, že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom neovplyvňoval. Uvedené ustanovenie teda nevylučovalo, aby charakter spotrebiteľskej zmluvy nemohla mať i zmluva o úvere uzatvorená v súlade s ustanoveniami § 497 a nasl. Obchodného zákonníka.
Základnou črtou spotrebiteľskej zmluvy je to, že je pre spotrebiteľa vopred pripravená a nie je vytvorený priestor na dojednávanie obsahu zmluvy alebo jej zmeny. Zmluva uzatvorená s právnym predchodcom žalobcu túto charakteristiku spĺňa. Súčasťou zmluvy o úvere boli bez akýchkoľvek pochybností všeobecné obchodné podmienky, ktoré spotrebiteľ ovplyvniť nemohol, nakoľko boli už vopred pripravené pre veľký počet spotrebiteľov.
Novela Občianskeho zákonníka uskutočnená zákonom č. 150/2004 Z.z. s účinnosťou od 1.4.2004 zakotvila do nášho súkromného práva právnu úpravu spotrebiteľských zmlúv. Uvedenou novelou bola prebratá i Smernica Rady č. 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách čo je zrejmé z ustanovenia § 879 g Občianskeho zákonníka. Aj keď Občiansky zákonník účinný od 1.4.2004 v ustanovení § 52 ods. 1 za spotrebiteľské označil len odplatné zmluvy upravené v 8. časti Občianskeho zákonníka a zmluvy podľa § 55 Občianskeho zákonníka, táto okolnosť nevylučuje aplikáciu ustanovení § 53 a § 54 Občianskeho zákonníka pri posudzovaní neprijateľných podmienok aj v iných spotrebiteľských zmluvách napr. v úverových zmluvách. Obchodný zákonník účinný v čase uzatvorenia zmluvy právnu úpravu spotrebiteľských zmlúv a ani právnu úpravu neprijateľných podmienok v spotrebiteľských zmluvách vôbec neobsahoval. Tento právny predpis v širšom rámci súkromnoprávnej úpravy, ktorej základným všeobecným predpisom je Občiansky zákonník má postavenie predpisu špeciálneho. Ustanovenie § 1 ods. 2 Obchodného zákonníka priamo ukladá riešiť otázky Obchodným zákonníkom neupravené podľa predpisov Občianskeho práva.
V tejto súvislosti je právne významné ustanovenie § 853 ods. 1 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého občianskoprávne vzťahy pokiaľ nie sú osobitne upravené ani týmto ani iným zákonom sa spravujú ustanoveniami tohto zákona, ktoré upravujú vzťahy obsahom aj účelom im najbližšie. Vychádzajúc z uvedeného v dôsledku nedostatku inej právnej úpravy neprijateľných podmienok pri úverových zmluvách je potrebné vychádzať z ustanovení § 53 a § 54 Občianskeho zákonníka upravujúcich analogický prípad. Inak by sa minula účinkom do nášho právneho poriadku implementovaná Smernica Rady č. 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách.
Čo sa týka právnej úpravy premlčania táto bola obsiahnutá v dvoch právnych predpisoch, a to v Obchodnom zákonníku a v Občianskom zákonníku. Obchodný zákonník pri premlčaní určuje v ust. § 397 štvorročnú premlčaciu dobu. Na rozdiel od tejto úpravy je v ust. § 101 Občianskeho zákonníka stanovená trojročná všeobecná premlčacia doba. Táto trojročná premlčacia doba platí aj pri plnení dohodnutom v splátkach, čo je zrejmé z ust.§ 103 Občianskeho zákonníka. Zákonná úprava premlčania je teda v Občianskom zákonníku pre žalovanú ako spotrebiteľa výhodnejšia a tejto výhodnejšej úpravy sa žalovaná vzdať nemohla. V tejto súvislosti je právne významné ust. § 54 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého zmluvné podmienky upravené spotrebiteľskou zmluvou sa nemôžu odchýliť od tohto zákona v neprospech spotrebiteľa. Spotrebiteľ sa najmä nemôže vopred vzdať svojich práv, ktoré mu tento zákon priznáva alebo si inak zhoršiť svoje zmluvné postavenie. V pochybnostiach o obsahu spotrebiteľských zmlúv platí výklad, ktorý je pre spotrebiteľa priaznivejší. Možnosť aplikácie ustanovení Obchodného zákonníka, t. j. i ustanovení o premlčaní na vzniknutý spotrebiteľský právny vzťah priamo vyplýva zo záverečných ustanovení zmluvy o splátkovom úvere. Takéto dojednanie vylučujúce použitie ustanovení Občianskeho zákonníka o premlčaní je neplatné pre rozpor s ust. § 54 Občianskeho zákonníka v znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy. Keďže ust. § 54 Občianskeho zákonníka nikdy nebolo zaradené medzi prípady relatívnej neplatnosti (§ 40a Občianskeho zákonníka), išlo o neplatnosť absolútnu vyplývajúcu z ust. § 39 Občianskeho zákonníka a pôsobiacu bez ďalšieho priamo zo zákona, na ktorú musel súd prihliadať z úradnej povinnosti.
Okrem toho ustanovenia Obchodného zákonníka o premlčaní nemožno, ako to už bolo skôr konštatované, aplikovať na zmluvu o úvere uzatvorenú síce podľa ustanovenia § 497 a nasl. Obchodného zákonníka, ale majúcu charakter spotrebiteľskej zmluvy podľa ustanovenia § 23a zákona č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa v znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy. Nebolo by totiž logické, aby pri spotrebiteľských zmluvách uzatvorených podľa Občianskeho zákonníka účinného v čase uzatvorenia zmluvy sa premlčanie riadilo Občianskym zákonníkom a v iných spotrebiteľských zmluvách uzatvorených podľa ustanovenia § 497 a nasl. Obchodného zákonníka, Obchodným zákonníkom. Takýmto prístupom by došlo k znevýhodneniu veľkej skupiny spotrebiteľov v porovnaní so skupinou druhou.
Keďže žaloba vo vzťahu k 12 -tim splátkam v sume po 49,16 Eur v celkovej výške 589,92 Eur splatných od mesiaca december 2010 do mesiaca november 2011 bola podaná až po uplynutí trojročnej premlčacej doby, súd prvého stupňa správne postupoval, ak v tejto časti žalobu zamietol.
Pokiaľ ide o možnosť použitia občianskoprávnej úpravy na premlčanie, k tejto už zásadné stanovisko vyslovil Najvyšší súd Slovenskej republiky. Rozsudkom zo dňa 28.5.2015 vydaným vo veci 8MCdo 13/2014, ktorým bolo zamietnuté mimoriadne dovolanie generálneho prokurátora skonštatoval, že aj
bez vyriešenia otázky, či je opodstatnená námietka generálneho prokurátora o tom, že premlčanie práva malo byť posudzované podľa ustanovení Obchodného a nie Občianskeho zákonníka je zrejmé, že ak by najvyšší súd zrušil mimoriadnym dovolaním napadnuté rozsudky a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie, musel by prvostupňový súd vziať zreteľ na ustanovenie § 5b zákona č. 250/2007 Z. z., pričom by ako orgán rozhodujúci o nárokoch zo spotrebiteľskej zmluvy bol povinný prihliadnuť na zákonný dôvod, ktorý bráni priznať plnenie požadované žalobou. Mal by tiež zohľadniť ustanovenie § 52 ods. 2 vetu tretiu Občianskeho zákonníka, podľa ktorého na všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ sa vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keby sa inak mali použiť normy obchodného práva. Právne predpisy, ktorých súčasťou sú obe tieto ustanovenia nemajú prechodné ustanovenia, to znamená, že sa vzťahujú aj na právne vzťahy založené pred účinnosťou týchto právnych predpisov. Z vyššie uvedených ustanovení vyplýva, že v prípade zrušenia rozsudkov napadnutých mimoriadnym dovolaním by súd prvého stupňa posudzoval plynutie premlčacej doby podľa ustanovení Občianskeho zákonníka, v dôsledku čoho by rozhodol tak, ako v rozsudku, ktorý generálny prokurátor navrhuje zrušiť.
Vychádzajúc z uvedeného odvolací súd preto postupom vyplývajúcim z ustanovenia § 219 ods. 1 a ods. 2 O. s. p. rozsudok vo výroku o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti a vo výroku o trovách konania ako vecne správny potvrdil.
O trovách odvolacieho konania rozhodol v súlade s ust. § 224 ods. 1 O. s. p. v spojení s ust. § 142 ods. 1 O. s. p.. Dôvodom takéhoto rozhodnutia bola skutočnosť, že v odvolacom konaní úspešná žalovaná náhradu trov nežiadala priznať.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.