Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Prešov Spisová značka: 6Co/18/2016 Identifikačné číslo súdneho spisu: 8513200643 Dátum vydania rozhodnutia: 11. 10. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Peter Straka ECLI: ECLI:SK:KSPO:2016:8513200643.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Petra Straku a členov senátu JUDr. Michala Boroňa a JUDr. Martina Kopinu v právnej veci žalobcu: Prvá stavebná sporiteľňa, a.s., IČO: 31335004, Bratislava, Bajkalská 30, proti žalovaným: 1/ Q. Q., nar. XX.XX.XXXX, B. C., R. XXXX/XXA, 2/ B. Q., nar. XX.X.XXXX, B. C., R. XXXX/XXA, 3. Z. F., nar. XX.X.XXXX, B. C., R. XXXX/X, o zaplatenie 9.337,88 Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Stará Ľubovňa č. k. 1C 91/2013-54 zo dňa 27. 6. 2013 v spojení s dopĺňacím rozsudkom č. k. 1C 91/2013-80 zo dňa 28. 10. 2015 jednohlasne takto r o z h o d o l : 1. P o t v r d z u j e sa rozsudok vo výroku II. v spojení s dopĺňacím rozsudkom a vo výroku o trovách konania. 2. Náhrada trov odvolacieho konania sa stranám n e p r i z n á v a. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom Okresný súd Stará Ľubovňa (ďalej len „súd prvej inštancie“) uložil žalovaným v 1/, 2/ a 3/ rade povinnosť spoločne a nerozdielne zaplatiť žalobcovi sumu 8.774,73 eur, úrok z omeškania vo výške 7,70 % ročne zo sumy 8.774,73 eur za obdobie od 22.1.2013 do zaplatenia a nahradiť žalobcovi trovy konania pozostávajúce zo zaplateného súdneho poplatku vo výške 560,- eur, to všetko do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku. V prevyšujúcej časti súd žalobu zamietol. 2. Vo svojom rozhodnutí súd prvej inštancie okrem iného uviedol, že mal vykonaným dokazovaním preukázané, že žalovaným v 1. a 2. rade poskytol žalobca tzv. medziúver vo výške 16.596,96 eur, „zmenu“ tohto medziúveru na stavebný úver (28.2.2011) vo výške 9.615,12 eur, povinnosť žalovaných splácať stavebný úver (vrátane 4,70 % ročného úroku) splátkami po 145,22 eur mesačne, odstúpenie žalobcu od Zmluvy a vyzvanie žalovaných v 1. a 2. rade na vrátenie poskytnutých peňažných prostriedkov. Súd mal tiež preukázané, že žalovaný v 3. rade prevzal ručiteľský záväzok za splnenie pohľadávok žalobcu voči žalovaným v 1. a 2. rade podľa uzavretej Zmluvy. Súd prvej inštancie však nemohol vyhovieť žalobe v celom rozsahu, a to z nasledujúcich dôvodov: 3. V prvom rade súd preskúmal oprávnenosť žalobcom požadovanej sumy 9.337,88 eur. Vo vzťahu k tomu bolo potrebné preskúmať osobitne dôvodnosť a oprávnenosť účtovania jednotlivých položiek na ťarchu žalovaných v 1. a 2. rade podľa výpisu z účtu konta medziúveru. Z uvedeného výpisu vyplýva, že žalobca účtoval žalovaným množstvo poplatkov za upomienky (1.-vé, 2.-hé, predžalobné) a aj na ne započítaval úhrady vykonávané žalovanými v 1. a 2. rade. Žalobca v celom konaní, napriek poučeniu podľa § 120 ods. 4 O.s.p., nepreukázal oprávnenosť účtovania daných poplatkov (nepredložil sadzobník poplatkov, nepredložil jedinú upomienku s dokladom o jej doručovaní a doručení - či už riadnom alebo v zmysle zmluvných fikcií doručenia). Rovnako súd čo sa týka poplatkov za upomienky nemôže akceptovať „nekonečné“ opakovanie upomienok označených ako 1. upomienka, resp. 2. upomienka a predžalobná upomienka (prvá predžalobná upomienka bola vyúčtovaná už 31.5.2006, žaloba bola podaná v r. 2013), čo súd hodnotí v súvislosti s následným účtovaním poplatkov za ne ako neprijateľné navyšovanie nákladov žalovaných v 1. a 2. rade a osobitne aj nedôvodné navyšovanie nákladov žalovaného v 3. rade ako ručiteľa. Taktiež podľa súdu je vzhľadom na spotrebiteľský charakter zmluvy uzavretej medzi žalobcom a žalovanými v 1. a 2. rade neprijateľné účtovať poplatky za upomienky vo výške podľa rozhodnutia žalobcu v zmysle sadzobníka jeho poplatkov. Podľa súdu odôvodnené poplatky za upomienky môžu zodpovedať maximálne výške preukázateľných nákladov žalobcu s ich vyhotovením a doručovaním, čo sa už pri poplatkoch vyúčtovaných vo výške po 3,- eurá javí súdu viac než takéto náklady. Z uvedených dôvodov súd pri výpočte výšky záväzku žalovaných na tieto poplatky neprihliadal (rovnako súd z vyššie uvedených dôvodov postupoval aj v iných obdobných, už právoplatne skončených, veciach žalobcu, napr. rozsudok vo veci sp. zn. 1C/72/2012 zo dňa 30.11.2012, sp. zn. 1C/141/2011 z 12.3.2012). Z uvedených dôvodov neprihliadal súd v danej veci ani na uvedené poplatky účtované na ťarchu žalovaných v 1. a 2. rade v zmysle výpisu z účtu odstúpeného stavebného úveru. 4. Rovnako súd prvej inštancie pri výpočte výšky záväzku žalovaných nemôže zohľadniť ani žalobcom žalovaným v 1. a 2. rade na ich ťarchu vyúčtovaný poplatok za zmenku vo výške 16,60 eur. Žalobca nepredložil v tomto konaní jediný dôkaz o tom, že mu zo strany dlžníkov (žalovaných v 1. alebo 2. rade) bola vystavená biankozmenka (čl. II. Zmluvy), ďalej podľa súdu dohoda o poplatku za vystavenie biankozmenky, ako určitého zabezpečovacieho prostriedku pohľadávky žalobcu voči žalovaným v 1. a 2. rade, je vzhľadom na spotrebiteľský charakter Zmluvy neplatná pre jej neprijateľnosť - podľa súdu totiž spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech žalovaných v 1. a 2. rade ako spotrebiteľov, nakoľko je neprijateľné, aby za to, že dlžník v súvislosti s uzavretím spotrebiteľskej zmluvy vystaví veriteľovi biankozmenku, ktorá pri jej využití nepochybne zrýchľuje a zjednodušuje vymoženie pohľadávky, bol dlžník povinný ešte zaplatiť aj poplatok - v danom prípade 16,60 eur. 5. Súd prvej inštancie pri výpočte výšky záväzku žalovaných nemohol zohľadniť ani žalobcom dňa 26.3.2009 na ťarchu žalovaných v 1. a 2. rade vykonané „započítanie pohľadávky“ - žalobca nijako nešpecifikoval akú pohľadávku voči žalovaným započítal, nepreukázal spôsobilosť danej pohľadávky na započítanie, nepreukázal dôvodnosť takéhoto navýšenia záväzku žalovaných o dotknutú sumu 31,73 eur. 6. Ďalej súd prvej inštancie neakceptoval počas splácania medziúveru žalovaným vyrubované poplatky za vedenie účtu mimoriadneho medziúveru (1.1.2008, 2.1.2009, 1.1.2010 a 1.1.2011) nad sumu 13,28 eur výslovne účastníkmi dohodnutú v Zmluve vo vzťahu k prvému takémuto poplatku. Na rozdiel od postupov v iných, už právoplatne skončených, obdobných veciach žalobcu súd v danom prípade podrobnejším preskúmaním zmluvnej podmienky v čl. II. Zmluvy - časti „Mimoriadny medziúver“ v znení „za vedenie účtu mimoriadneho medziúveru bude veriteľ vyrubovať dlžníkovi poplatok ročne podľa „Sadzobníka poplatkov“ platného pre príslušný rok“ považuje za podmienku neprijateľnú (a teda neplatnú) nakoľko spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech žalovaných v 1. a 2. rade ako spotrebiteľov, nakoľko v plnej miere ponecháva určenie výšky takéhoto poplatku výlučne na (ľubo)vôli veriteľa - žalobcu, čo sa prejavilo najmä vyúčtovaním takéhoto poplatku 1.1.2011 až vo výške 25,- eur. Určovanie týchto poplatkov samotným veriteľom je akceptovateľné v prípadoch, kedy tieto boli vyúčtované žalovaným v nižšej sume ako bola výška prvého tohto poplatku dohodnutá výslovne v Zmluve (13,28 eur - viď poplatky za vedenie účtu vyúčtované v dňoch 1.1.2006, 1.1.2007), u poplatkov za vedenie účtu vyúčtovaných v dňoch 1.1.2008, 2.1.2009, 1.1.2010 a 1.1.2011 však súd akceptoval iba sumy 13,28 eur zodpovedajúce výške prvého takéhoto poplatku výslovne dojednanej v Zmluve, nakoľko takýto poplatok za vedenie účtu v ďalších rokoch mohli žalovaní dôvodne predpokladať (s poukazom na dohodnutie tejto sumy poplatku za vedenie účtu v prípade prvého takého poplatku priamo v Zmluve), pričom zároveň žalobca nijako nepreukázal náležité oboznámenie žalovaných s vyššou sumou týchto poplatkov vyúčtovaných 1.1.2008, 2.1.2009, 1.1.2010 a 1.1.2011 a teda v konečnom dôsledku s navýšením záväzkov žalovaných výlučne podľa jeho rozhodnutia. 7. V zmysle vyššie uvedeného tak súd prvej inštancie po prepočte položiek vo výpise z účtu konta medziúveru mal za preukázanú výšku položky „vyrovnanie MU - pridelenie“ 17.199,13 eur (nie ako je v danom výpise uvedené 17.589,78 eur). Vzhľadom na súdom zistenú výšku uvedenej položky, mohol žalobca na účet stavebného úveru 28.2.2011 preúčtovať (viď položka vo výpise z účtu odstúpeného stavebného úveru „MÚ preúčtovanie zostatku“) zostatok (na ťarchu žalovaných v 1. a 2. rade) iba vo výške 602,17 eur (17.199,13 mínus výška medziúveru 16.596,96) a nie 992,82 eur (17.589,78 mínus výška medziúveru 16.596,96). 8. Stavebný úver predstavoval (podľa výpisu z účtu odstúpeného stavebného úveru) 9.615,12 eur. pripočítaním preúčtovaného zostatku medziúveru 602,17 eur tak záväzok žalovaných v 1. a 2. rade dňa 28.2.2011 voči žalobcovi predstavoval spolu 10.217,29 eur. Od uvedenej sumy súd odpočítal vklady žalovaných vykonané od 14.7.2011 do 16.11.2012 (vrátane), pripočítal k vzniknutému rozdielu vyúčtované úroky za úver (31.12.2011 a 18.12.2012) ako aj poplatok za vedenie účtu 12,- eur (1.1.2012) a už z vyššie uvedených dôvodov neprihliadal na žalobcom od 30.4.2011 do 31.5.2012 (vrátane) uplatňované poplatky za upomienky. Týmto postupom bola zistená dlžná suma žalovaných voči žalobcovi k 18.12.2012 (spísanie odstúpenia od Zmluvy) vo výške 8.739,26 eur (nie ním v príslušnom výpise uvedených 9.274,91 eur). 9. V žalobe v rámci istiny žalobca uplatnil aj úrok z úveru (zo stavebného úveru) v dohodnutej sadzbe 4,70 % ročne, a to za obdobie od 18.12.2012 do 17.1.2013 (v špecifikácii ako „úrok medziobdobie“) v celkovej výške 34,48 eur (pričom bol by oprávnený ho v zmysle § 503 ods. 3 vety druhej OBZ v spojení s bodom 6. článku VII. Zmluvy požadovať až do 21.1.2013, kedy mali vzhľadom na odstúpenie od Zmluvy a v ňom určenú lehotu na plnenie dlhu žalovaní uhradiť celý svoj záväzok - avšak to žalobca neučinil, ale už od 18.1.2013 žiadal úrok z omeškania, na čo však mu ešte v daný deň právo, ako je uvedené nižšie, nevzniklo). Podľa prepočtu súdu by uvedená suma aj zo súdom zistenej dlžnej sumy 8.739,26 eur ku dňu spísania odstúpenia od Zmluvy bola vyššia, preto súd v rámci týmto rozsudkom žalobcovi priznanej istiny priznal právo na zaplatenie týchto úrokov vo výške vyčíslenej žalobcom. Rovnako dňa 1.1.2013 bol vyúčtovaný (t.j. ešte pred účinnosťou odstúpenia od Zmluvy) poplatok za vedenie účtu 0,99 eur. 10. Celková dlžná suma tak predstavuje 8.774,73 eur (dlžná suma k 18.12.2012 vo výške 8.739,26 eur plus úroky za medziobdobie v celkovej výške 34,48 eur plus poplatok za vedenie účtu z 1.1.2013 vo výške 0,99 eur). K tomu treba ešte poznamenať, že k účinnosti odstúpenia žalobcu od Zmluvy došlo dňa 14.1.2013, kedy prejav o odstúpení od Zmluvy bol (podľa čl. VII. bodu 7. vety druhej Zmluvy) doručený aj žalovanému v 1. rade, pričom nasledujúcim dňom začala žalovaným v 1. a 2. rade plynúť 7-dňová lehota na úhradu celého dlhu v zmysle výzvy obsiahnutej v odstúpení od Zmluvy a teda táto uplynula dňom 21.1.2013. Keďže žalovaní v daný deň svoj záväzok nesplnili, dňom 22.1.2013 sa s jeho úhradou dostali do omeškania. Od uvedeného dňa je žalobca oprávnený požadovať aj zaplatenie úroku z omeškania - nie už od 18.1.2013 ako uvádzal vo svojom podaní doručenom súdu 27.3.2013, a to vo výške zmluvne dohodnutej 7,70 % ročne (3 % nad dohodnutú úrokovú sadzbu - čo bolo v danom prípade pri stavebnom úvere 4,70 %), ktorá výška dohodnutého úroku z omeškania je v danom prípade v súlade s vyššie citovaným ustanovením § 369 ods. 1 OBZ (nakoľko neprevyšuje inak podľa predpisov občianskeho práva stanovený úrok z omeškania 8,75 % ročne - t.j. o 8 percentuálnych bodov viac ako výška základnej úrokovej sadzby ECB platná k prvému dňu omeškania žalovaných, t.j. k 22.1.2013). V rámci celej žalovanej istiny požadoval žalobca už kapitalizovaný úrok z omeškania za obdobie od 18.1.2013 do 31.1.2013 spolu vo výške 27,50 eur počítaný zo sumy 9.310,38 eur. Súd tu však vzhľadom na výšku súdom zistenej dlžnej sumy (8.774,73 eur) a skutočný čas omeškania žalovaných s úhradou dlhu v zmysle výzvy obsiahnutej v odstúpení od Zmluvy považuje za dôvodné priznať právo na zaplatenie úroku z omeškania v požadovanej sadzbe 7,70 % ročne až od 22.1.2013, a to iba zo sumy 8.774,73 eur. 11. V konaní nebolo preukázané, že by žalovaní v 1. a 2. rade ako dlžníci, resp. žalovaný v 3. rade, ktorý prevzal voči žalobcovi ručiteľský záväzok vo vzťahu k jeho pohľadávke voči žalovaným v 1. a 2. rade, po podaní žaloby čo i len čiastočne splnili pohľadávku žalobcu. Na základe všetkých vyššie uvedených skutočností súd prvej inštancie uložil žalovaným v 1. až 3. rade spoločne a nerozdielne povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 8.774,73 eur ako aj úrok z omeškania vo výške 7,70 % ročne z uvedenej sumy od 22.1.2013 do zaplatenia (napriek tomu, že časť úroku z omeškania žalobca požadoval už v kapitalizovanej výške, súd vyjadril tento nárok iba percentuálne, a to už od prvého dňa omeškania žalovaných, nakoľko takéto vyjadrenie tohto nároku považuje za dostatočné bez potreby vyčísľovať konkrétnu výšku tohto úroku do 31.1.2013 pevnou sumou) a v prevyšujúcej časti podanú žalobu zamietol. O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol podľa § 142 ods. 3 O.s.p. 12. Proti tomuto rozsudku, a to proti zamietavému výroku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca. V odvolaní okrem iného uviedol, že tak, ako vyplýva z odôvodnenia rozsudku, žalobca uzatvoril so žalovanými úverovú zmluvu, ktorá je svojou povahou absolútnym obchodom, a teda spadá výlučne pod režim Obchodného zákonníka. Súd prvej inštancie nepriznal žalobcovi poplatky za vedenie účtu za súdom citované obdobie a vôbec žiadne poplatky za upomínanie. Tieto poplatky boli žalovaným účtované v zmysle úverovej zmluvy, všeobecných podmienok pre zmluvy o stavebnom sporení a platných sadzobníkov poplatkov. Žalobca by chcel poukázať na skutočnosť, že v sporovom konaní sa riešia spory medzi zmluvnými stranami, teda jeho účelom je odstrániť a prejudikovať to, čo je medzi stranami sporné. Tak, ako vyplýva z odôvodnenia rozsudku, žalovaní vyjadrením doručeným súdu dňa 7. 5. 2013 uznali nárok žalobcu. V prípade, ak sa súd potreboval oboznámiť so sadzobníkmi poplatkov a oprávnenosťou účtovania poplatkov za upomienky, resp. iné položky vo výpise z účtov medziúveru, resp. stavebného úveru, je žalobca názoru, že súd mohol v zmysle § 120 O.s.p. žalobcu vyzvať na ich predloženie. Odvolateľ poukázal aj na Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 71/97 z 15. 10. 1998 a uviedol, že z napádaného rozsudku, ako aj konania, ktoré mu predchádzalo, je zrejmé, že súd prvej inštancie očividne hľadal dôvody, prečo žalobu žalobcu aspoň čiastočne zamietnuť a nevyvinul žiadnu aktivitu k obstaraniu dôkazov, resp. argumentov, pre ktoré je možné návrhu žalobcu vyhovieť v plnom rozsahu. Súd prvej inštancie sa nesprávne vysporiadal aj s obdobím, za ktoré priznal žalobcovi právo uplatňovať úrok za úver po odstúpení od zmluvy, resp. úrok z omeškania v zmluve dohodnutej výške. Žalobca sa domnieva, že neakceptovaním základných zásad konania súd nesprávne odrátal od žalobcom uplatneného nároku po práve účtované poplatky a takýmto znižovaním uplatneného nároku v konečnom dôsledku a nesprávnou aplikáciou právnych predpisov dospel k priznaniu nesprávneho nároku žalobcovi a na základe vyššie uvedeného odvolateľ žiada, aby odvolací súd rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. 13. Dopĺňacím rozsudkom č. k. 1C 91/2013-80 zo dňa 28. 10. 2015 súd prvej inštancie určil, že zmluvná podmienka uvedená v článku II. v účastníkmi konania dňa 30.9.2005 uzavretej zmluve o mimoriadnom medziúvere a stavebnom úvere v znení „Ak dlžník vydá veriteľovi biankozmenku vyrubuje sa mu poplatok 500,- Sk“ (t.j. 16,60 eur), je neprijateľná a z toho dôvodu neplatná. Súd určil, že zmluvná podmienka uvedená v článku II. v účastníkmi konania dňa 30.9.2005 uzavretej zmluve o mimoriadnom medziúvere a stavebnom úvere v znení „Za vedenie účtu mimoriadneho medziúveru bude veriteľ vyrubovať dlžníkovi poplatok ročne podľa “Sadzobníka poplatkov“ platného pre príslušný rok.“, je neprijateľná a z toho dôvodu neplatná. XX. V odôvodnení súd prvej inštancie okrem iného uviedol, že zmluvná podmienka uvedená v článku II. v účastníkmi konania dňa 30.9.2005 uzavretej zmluve o mimoriadnom medziúvere a stavebnom úvere v znení „Ak dlžník vydá veriteľovi biankozmenku vyrubuje sa mu poplatok 500,- Sk“ - t.j. poplatok vo výške 16,60 eur, je podľa súdu neprijateľná a teda neplatná, nakoľko táto podmienka spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech žalovaných v 1. a 2. rade ako spotrebiteľov. Je totiž neprijateľné, aby dlžník za to, že v súvislosti s uzavretím spotrebiteľskej zmluvy vystaví veriteľovi biankozmenku, ktorá pri jej využití nepochybne zrýchľuje a zjednodušuje vymoženie pohľadávky, bol povinný ešte zaplatiť aj poplatok - v danom prípade 16,60 eur. Keďže súd už v pôvodnom rozsudku žalobcovi nepriznal v danej časti plnenie z dôvodu neprijateľnosti uvedenej zmluvnej podmienky, postupom podľa § 153 ods. 4 O.s.p. uviedol ju vo výroku dopĺňacieho rozsudku. 15. Rovnako súd prvej inštancie v pôvodnom rozsudku nepriznal žalobcovi plnenie v časti poplatkov za vedenie účtu mimoriadneho medziúveru (1.1.2008, 2.1.2009, 1.1.2010 a 1.1.2011) nad sumu 13,28 eur výslovne účastníkmi dohodnutú v Zmluve vo vzťahu k prvému takémuto poplatku, nakoľko zmluvnú podmienku v čl. II. Zmluvy v znení „Za vedenie účtu mimoriadneho medziúveru bude veriteľ vyrubovať dlžníkovi poplatok ročne podľa “Sadzobníka poplatkov“ platného pre príslušný rok“ považuje za podmienku neprijateľnú (a teda neplatnú). Táto podľa súdu spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech žalovaných v 1. a 2. rade ako spotrebiteľov, nakoľko v plnej miere ponecháva určenie výšky takéhoto poplatku výlučne na svojvôli veriteľa - žalobcu, čo sa v danej veci prejavilo najmä vyúčtovaním takéhoto poplatku 1.1.2011 až vo výške 25,- eur. Rovnako v zmysle § 53 ods. 3 písm. i/ OZ v znení platnom a účinnom v čase uzavretia Zmluvy za neprijateľné podmienky uvedené v spotrebiteľskej zmluve sa považujú najmä ustanovenia, ktoré umožňujú dodávateľovi jednostranne zmeniť zmluvné podmienky bez dôvodu dohodnutého v zmluve, pričom vyššie uvedená zmluvná podmienka podľa názoru súdu jednoznačne zodpovedá definícii neprijateľnej zmluvnej podmienky v zmysle citovaného zákonného ustanovenia, pričom nepochybne v danom zmluvnom vzťahu bola využívaná bez danosti riadne v Zmluve dohodnutého dôvodu na ťarchu žalovaných v 1. a 2. rade (a v konečnom dôsledku i žalovaného v 3. rade), nakoľko na základe nej boli príslušné poplatky zo strany žalobcu podľa jeho vlastného uváženia navyšované. Keďže súd prvej inštancie už v pôvodnom rozsudku žalobcovi nepriznal v danej časti plnenie z dôvodu neprijateľnosti uvedenej zmluvnej podmienky, postupom podľa § 153 ods. 4 O.s.p. uviedol ju vo výroku dopĺňacieho rozsudku. 16. Žalovaní sa k odvolaniu žalobcu písomne nevyjadrili. 17. Krajský súd v Prešove ako odvolací súd príslušný na rozhodnutie o odvolaní v zmysle § 34 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku (ďalej len CSP) preskúmal rozhodnutie v jeho napadnutej časti spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo v súlade s § 379 a § 380 CSP v spojení s § 470 ods. 1 a 2 CSP, bez nariadenia pojednávania, pričom dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné. 18. Podľa § 52 ods. 2 a 3 Občianskeho zákonníka účinného ku dňu 30.09.2005 dodávateľ je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy koná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti. Spotrebiteľom je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti. 19. Podľa § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (ďalej len "neprijateľná podmienka"). 20. Podľa § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka neprijateľné podmienky upravené v spotrebiteľských zmluvách sú neplatné. 21. Podľa § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka zmluvné podmienky upravené spotrebiteľskou zmluvou sa nemôžu odchýliť od tohto zákona v neprospech spotrebiteľa. Spotrebiteľ sa najmä nemôže vopred vzdať svojich práv, ktoré mu tento zákon alebo osobitné predpisy na ochranu spotrebiteľa priznávajú, alebo si inak zhoršiť svoje zmluvné postavenie. 22. Odvolací súd konštatuje, že zmluva o mimoriadnom medziúvere a stavebnom úvere zo dňa 30.09.2005 uzatvorená medzi žalobcom ako veriteľom, žalovanými 1/ a 2 / ako spoludlžníkmi a žalovaným 3/ ako ručiteľom má podobu formulára predloženého žalobcom žalovaným na podpis, pričom žalobca pri jej uzatváraní vystupoval v postavení dodávateľa, pretože pri uzatváraní spotrebiteľskej zmluvy konal v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti a žalovaní sú spotrebiteľmi, keďže pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekonali v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti. Z uvedeného je zrejmé, že predmetné zmluva má povahu zmluvy spotrebiteľskej v zmysle § 52 a nasl. OZ v spojení s § 23a zákona č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa. 23. Odvolací súd nijako nepopiera argumenty, že úver je absolútnym obchodom; predmetná vec sa však týka záväzkovo - právneho vzťahu založeného spotrebiteľskou zmluvou, ktorá je regulovaná osobitnou právnou úpravou obsiahnutou v Občianskom zákonníku (§ 52 a nasl.). Ide o vzťah medzi obchodníkom a spotrebiteľom, ktorý prijíma úver na spotrebu. Ide teda o typický občianskoprávny vzťah. 24. Je zrejmé, že v danom prípade boli zmluvné podmienky dodávateľom vopred pripravené a nebolo možné meniť ich obsah. Uvedené je dôvodom k tomu, aby súdnej kontrole boli podrobené aj zmluvné dojednania majúce charakter podmienok spôsobujúcich značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Pritom by nemali byť žiadne pochybnosti o tom, že spotrebiteľ je slabšou zmluvnou stranou, či už z dôvodu neinformovanosti alebo vyjednávacej pozície pri pokuse dosiahnuť zmenu už vopred naformulovanej zmluvy. 25. Súdny dvor rozhodol, že možnosť súdu skúmať ex offo nekalú povahu podmienky predstavuje prostriedok vhodný zároveň na dosiahnutie výsledku stanoveného v článku 6 smernice, teda zabránenie tomu, aby jednotlivý spotrebiteľ nebol viazaný nekalou podmienkou, a na prispenie k splneniu cieľa stanoveného v jej článku 7, pretože takéto preskúmanie môže mať odradzujúci účinok prispievajúci k ukončeniu používania nekalých podmienok v zmluvách uzavretých so spotrebiteľmi zo strany predajcov alebo dodávateľov (rozsudky Océano Grupo Editorial a Salvat Editores, bod 28, Cofidis, C-473/00, Zb. s. I-10875, bod 32). 26. Vo vzťahu k poplatkom za upomienky odvolací súd uvádza, že upomienka, nemôže mať sankčný charakter, v opačnom prípade by totiž mala povahu tzv. skrytej zmluvnej pokuty, čo je vo vzťahu k spotrebiteľovi nečestné, netransparentné. Podstatou týchto poplatkov je pridanie bližšie nešpecifikovaných a spotrebiteľovi nevysvetlených nákladov, ktoré nie sú preukázané. Je za hranicou rozumného úsudku, aby poplatok vo výške 16,60 Eur, 18 Eur, 20 Eur, 25 Eur, resp. 30 Eur (ako to vyplýva z výpisu u účtu - č.l. 26, 27 spisu) sledoval výdavky spojené s vyhotovením a zaslaním upomienky. Poplatok za upomienku nemožno chápať ani ako poplatok za službu, plnenie, ktoré je poskytované spotrebiteľovi. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na rozsudok Krajského súdu v Bratislave č.k. 9Co/350/2012 zo dňa 22.05.2014, v ktorom krajský súd uviedol: „Odvolací súd zastáva názor, že neprijateľnou zmluvnou podmienkou je podmienka, ktorá vyvoláva v neprospech spotrebiteľa, ako slabšej zmluvnej strany, hrubú nerovnováhu. Znaky neprijateľnej zmluvnej podmienky napĺňa nielen podmienka, ktorá je neprimeraná (napr. neprimeraná sankcia za porušenie záväzku spotrebiteľa), ale aj podmienka, ktorá je neurčitá alebo je v rozpore s „ratio legis" zákonného ustanovenia, podľa ktorého bola dojednaná (napr. úroky z omeškania nad limit podľa nar. vl. 87/1995 Z.z.). Neprijateľnou zmluvnou podmienkou je aj podmienka, ktorá vyjadruje finančný záväzok spotrebiteľa za plnenie „ktoré mu po materiálnej stránke nie je dodané a slúži v skutočnosti záujmom dodávateľa (tzv.teória skutočného plnenia spomínaná najčastejšie v súvislosti s poplatkami v spotrebiteľských úverových vzťahoch). Preto zhodne so súdom prvého stupňa za neprijateľnú považuje odvolací súd aj zmluvnú podmienku v predmetnej právnej veci, ktorá vyjadruje finančný záväzok spotrebiteľa za plnenie, ktoré mu po materiálnej stránke nie je dodané a slúži v skutočnosti záujmom dodávateľa (tzv. teória skutočného plnenia spomínaná najčastejšie v súvislosti s poplatkami v spotrebiteľských úverových vzťahoch). 27. Vo vyrubovaní poplatku za výzvu na zaplatenie dlžnej čiastky a upomienok obdobného charakteru je zrejmý vlastný ekonomický záujem navrhovateľa - banky. Na poplatok spojený s výzvou alebo upomienkou na zaplatenie dlžnej čiastky, nemá navrhovateľ - banka zákonný nárok, keďže poplatok je pokrytý už v zmluvne dojednanom úroku (odplate) za poskytnutý úver (úrok z úveru). Podľa odvolacieho súdu je v účtovaní takýchto poplatkov naviac citeľná snaha navrhovateľa o minimalizovanie nevymožiteľnosti vlastných pohľadávok a navyšovanie konečného finančného zaťaženia spotrebiteľa neplniaceho si svoje záväzky, a to v rozpore s účelom právnej úpravy spotrebiteľských zmlúv obsiahnutej najmä v ustanoveniach § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka. Poplatky za služby spojené s administratívnou agendou (poplatky za výzvy a poplatky za upomienky), predstavujú plnenia, ktoré nie sú v záujme spotrebiteľa a konanie banky - navrhovateľa spočívajúce v účtovaní takýchto poplatkov možno hodnotiť vo vzťahu k spotrebiteľovi (v danom prípade vo vzťahu k odporkyni) ako poškodzujúce. Preto s poplatkami za takéto plnenia sa spája záver o ich neprijateľnosti. Pre spotrebiteľa je vždy neprijateľné spoplatňovanie akýchkoľvek úkonov a služieb dodávateľa, ktorými spotrebiteľovi neposkytuje skutočné protiplnenie, ale naopak tieto sú poskytované (vykonávané) vo vlastnom záujme dodávateľa.“ Odvolací súd sa s vyššie citovaným názorom v plnom rozsahu stotožňuje. Keďže zmluvná podmienka, v zmysle ktorej je veriteľ oprávnený požadovať od spotrebiteľa poplatok za upomienku predstavuje neprijateľnú zmluvnú podmienku v zmysle § 53 ods. 1 OZ, čo spôsobuje jej neplatnosť (§ 53 ods. 4 OZ), veriteľ nemá nárok na plnenie z takejto podmienky. Ako správne konštatoval súd prvej inštancie, skutočnosť, že žalobca upomienky aj reálne žalovaným zaslal, nepreukázal. 28. Aj vo vzťahu k dojednaniu o poplatku za biankozmenku vo výške 16,60 eur odvolací súd uvádza, že biankozmenka je vystavovaná v prospech, v záujme veriteľa za účelom zabezpečenia jeho pohľadávky, nejde teda o poplatok za službu, plnenie, poskytované dlžníkovi - spotrebiteľovi. Naviac poplatok vo výške 16,60 Eur nemôže sledovať výdavky spojené s vystavením biankozmenky. Ide teda rovnako o neprijateľnú podmienku spôsobujúcu hrubú nerovnováhu v právach a povinnostiach v neprospech spotrebiteľa. 29. Pokiaľ ide o zmluvnú podmienku, podľa ktorej je veriteľ oprávnený dlžníkovi účtovať poplatok za vedenie účtu v zmysle Sadzobníka poplatkov, táto umožňuje veriteľovi na základe svojej ľubovôle, jednostranne určovať, a teda aj zvyšovať poplatok za vedenie účtu bez uvedenia relevantného dôvodu na takýto postup. Predmetné dojednanie stavia spotrebiteľa do pozície, kedy dochádza k zmene v obsahu zmluvného vzťahu bez toho, aby túto skutočnosť mohol spotrebiteľ ovplyvniť, je nútený akceptovať prípadné zvýšenie poplatku, čo má vplyv na rozsah jeho záväzkov voči veriteľovi. Nemožno poprieť, že takého dojednanie vyznieva v neprospech spotrebiteľa, keďže je spôsobilé zhoršiť jeho zmluvné postavenie. Súd prvej inštancie preto správne konštatoval, že je dôvodné akceptovať vyúčtovanie poplatku za vedenie účtu len vo výške, ktorá bola stranami sporu dohodnutá priamo v zmluve. Žalovaní odvolanie nepodali, a preto suspenzívny účinok odvolania neumožňuje nepriznať žalobcovi žiadny poplatok za vedenie úverového účtu, keďže žalovaní sledovali úver a nie účet. 30. Ak žalobca tvrdí, že súd prvej inštancie mal v prípade nejasností vyzvať žalobcu na predloženie dôkazov, tu je potrebné uviesť, že bremeno tvrdenia a dôkazné bremeno spočíva v konaní na žalobcovi. V zmysle § 132 CSP (do 30.06.2016 túto problematiku upravovalo ust. § 79 ods. 2 O.s.p.) je žalobca povinný označiť a predložiť dôkazy, ktorých povaha to pripúšťa na preukázanie dôvodnosti žaloby, čím nesie zodpovednosť za svoj ne/úspech v spore. Nie je úlohou, povinnosťou súdu vyzývať žalobcu na predloženie dôkazov a vyvíjať aktivitu smerujúcu k preukázaniu existencie práva žalobcu. 31. Súd prvej inštancie náležite zdôvodnil svoje rozhodnutie vo vzťahu k žalobcom uplatnenému nároku na úrok a úrok z omeškania, pričom odvolací súd sa s odôvodnením súdom prvej inštancie v celom rozsahu stotožňuje. 32. Za daného stavu odvolací súd rozsudok v jeho napadnutej časti a v súvisiacom výroku o trovách konania ako vecne správny potvrdil (§ 387 ods. 1 CSP). 33. O trovách odvolacieho konania rozhodol podľa § 396 v spojení s § 255 ods. 1 CSP. Žalobca v odvolacom konaní úspešný nebol a úspešní žalovaní si náhradu trov odvolacieho konania neuplatnili, žiadne trovy odvolacieho konania im zo spisu nevyplývajú, preto odvolací súd rozhodol tak, že náhrada trov odvolacieho konania sa stranám nepriznáva. 34. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).