Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Prešov Spisová značka: 19Co/150/2016 Identifikačné číslo súdneho spisu: 8613205908 Dátum vydania rozhodnutia: 29. 11. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zlata Simková ECLI: ECLI:SK:KSPO:2016:8613205908.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zlaty Simkovej a členov senátu JUDr. Gabriely Világiovej a JUDr. Martina Kopinu v právnej veci žalobcu: EOS KSI Slovensko, s.r.o., so sídlom Pajštúnska 5, 851 02 Bratislava, IČO: 35 724 803, právne zastúpený TOMÁŠ KUŠNÍR, s.r.o., so sídlom Pajštúnska 5, 851 02 Bratislava, IČO: 36 613 843, p r o t i žalovaným: 1. Z. E., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom D. XX, XXX XX F., štátny občan SR, 2. A. E., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom D. XX, XXX XX F., štátny občan SR, za účasti Združenie na ochranu občana spotrebiteľa HOOS, Námestie Legionárov 5, 080 01 Prešov, IČO: 42 176 778, právne zastúpený JUDr. Igor Šafranko, advokát, Sov. hrdinov 163/66, 089 01 Svidník, v konaní o zaplatenie sumy 2 853,02 eura s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Svidník č.k. 3C/347/2013-127 zo dňa 12.02.2016 takto r o z h o d o l : Potvrdzuje rozsudok. Žalovaným v 1. a 2. rade a Združeniu na ochranu občana spotrebiteľa HOOS priznáva voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol žalobu. Trovy konania žalovaným v 1/ a 2/ rade zo strany žalobcu nepriznal. Žalobcovi uložil povinnosť nahradiť vedľajšiemu účastníkovi na strane žalovaných v 1/ a 2/ rade trovy konania vo výške 506,42 eur na účet ich právneho zástupcu JUDr. P. N., advokáta, a to do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Po vykonanom dokazovaní a citujúc ust. § 53 ods. 1, ods. 4 písm. b/, ods. 5 Občianskeho zákonníka s poukazom na § 92 ods. 8 zák. č. 483/2001 Z.z. o bankách zistil, že zmluvou o splátkovom úvere č. 620874497 zo dňa 12.08.2005 boli poskytnuté peňažné prostriedky právnym predchodcom žalobcu Slovenskou sporiteľňou, a.s. žalovaným v 1/ a 2/ rade v sume 3.319,39 eur. Žalovaní sa zaviazali poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť v pravidelných mesačných splátkach vo výške po 49,19 eur, poplatok za správu úveru 1,65 eur (50 Sk) mesačne. Na základe zmluvy o postúpení pohľadávok zo dňa 24.03.2011 uzavretej medzi postupcom Slovenská sporiteľňa, a.s. a žalobcom bola postúpená na žalobcu pohľadávka voči žalovaným v 1/ a 2/ rade vyplývajúca z uvedenej zmluvy o splátkovom úvere. Žalobca si voči žalovaným uplatnil istinu vo výške 2.853,02 eur. Súd prvej inštancie konštatoval, že sa stotožnil s právnym názorom, podľa ktorého žalobca nie je subjektom, ktorý predmetný úver poskytol, postúpenie pohľadávky bankou na žalobcu sa musí okrem § 524 a nasl. Občianskeho zákonníka riadiť aj § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z.z. o bankách a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len ZOB), podľa ktorého: „Ak je napriek písomnej výzve banky alebo pobocˇky zahranicˇnej banky jej klient nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní v omeškaní so splnením cˇo len cˇasti svojho penˇažného záväzku vocˇi banke alebo pobocˇke zahranicˇnej banky, môže banka alebo pobocˇka zahranicˇnej banky svoju pohlˇadávku zodpovedajúcu tomuto penˇažnému záväzku postúpitˇ písomnou zmluvou inej osobe, a to aj osobe, ktorá nie je bankou (dˇalej len postupník), aj bez súhlasu klienta. Z gramatického a logického výkladu tohto ustanovenia jasne vyplýva, že banka je oprávnená písomnou zmluvou postúpiť zodpovedajúcu časť pohľadávky jej klienta, ktorý je s platením v omeškaní nepretržite viac ako 90 kalendárnych dní alebo ak súčet všetkých omeškaní klienta so splnením čo i len časti toho istého peňažného záväzku voči banke presiahol dobu jeden rok. Zámer zákonodarcu umožniť postúpiť len pohľadávku, ktorej splatnosť už nastala, je obsiahnutý v Dôvodovej správe k zákonu o bankách, kde sa v osobitnej časti k § 92 uvádza: „V odseku 7 sa upravuje možnosť použiť inštitút postúpenia svojej pohľadávky zodpovedajúcej nesplácanému dlhu, a to aj osobe, ktorá nie je bankou“ (pozn. pôvodný odsek 7 sa stal odsekom 8 po novelizácii zákonom č. 552/2008 Z.z.). Ukončením úverového vzťahu formou vyhlásenia mimoriadnej splatnosti sa všetky splátky, ktorých splatnosť ešte nenastala, práve týmto úkonom stávajú splatnými, a až v tom momente môže banka platne postúpiť celú svoju pohľadávku na subjekt, ktorý bankou nie je. Inak povedané banka nemôže postúpiť nebanke „živý úver“, len pohľadávky z „ukončeného úveru“ a zo „živého úveru“ môže postúpiť len splatné splátky, ako sa uvádza vyššie. Ustanovenie § 3 ods. 2 ZOB jasne hovorí, že: „Bez bankového povolenia nemôže nikto poskytovať úvery a pôžičky v rámci predmetu svojho podnikania alebo predmetu inej svojej činnosti, z návratných peňažných prostriedkov získaných od iných osôb na základe verejnej výzvy, ak osobitný predpis neustanovuje inak.“ V zmysle § 9 ods. 1 ZOB bankové povolenie sa udeľuje na dobu neurčitú a nie je prevoditeľné na inú osobu ani neprechádza na právneho nástupcu. Podľa § 2 ods. 2 písm. b) ZOB banka je právnická osoba so sídlom na území Slovenskej republiky založená ako akciová spoločnosť ,ktorá poskytuje úvery a ktorá má na výkon činností podľa písmen a) a b) udelené bankové povolenie. Iná právna forma banky sa zakazuje. Podľa § 7 ods. 1 ZOB o udelení bankového povolenia rozhoduje Národná banka Slovenska. O udelení bankového povolenia pre banky podľa osobitného predpisu a o udelení bankového povolenia na vykonávanie hypotekárnych obchodov rozhoduje Národná banka Slovenska po prerokovaní s Ministerstvom financií Slovenskej republiky (ďalej len ministerstvo). Žiadosť o udelenie bankového povolenia sa predkladá Národnej banke Slovenska. V zmysle § 20 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len ZoSÚ) Národná banka Slovenska vedie register veriteľov poskytujúcich spotrebiteľské úvery (ďalej len register veriteľov). Do registra veriteľov Národná banka Slovenska zapíše veriteľa na základe jeho návrhu na zápis do registra veriteľov po splnení podmienok podľa tohto zákona, ak odsek 8 neustanovuje inak. Podľa § 20 ods. 9 ZoSÚ veriteľ je oprávnený začať vykonávať činnosť, ktorá spočíva v poskytovaní spotrebiteľských úverov odo dňa zápisu do registra veriteľov. Podľa názoru súdu prvej inštancie odporuje zákonu, pokiaľ banka, ktorá poskytla úver, tento postúpi na subjekt, ktorý nie je bankou ani poskytovateľom úverov napriek tomu, že ešte nenastala splatnosť celej pohľadávky. Subjekt, ktorý nesmie poskytovať úvery ich predsa nemôže vo vlastnej réžii ani spravovať. Môže si ho vo vlastnom mene vymáhať, ale to predpokladá dovŕšenie splatnosti pohľadávky. Podľa § 53 ods. 4 písm. b) Občianskeho zákonníka za neprijateľné podmienky uvedené v spotrebiteľskej zmluve sa považujú najmä ustanovenia, ktoré dovoľujú dodávateľovi previesť práva a povinnosti zo zmluvy na iného dodávateľa bez súhlasu spotrebiteľa, ak by prevodom došlo k zhoršeniu vymožiteľnosti alebo zabezpečenia pohľadávky spotrebiteľa. Napriek tomu, že v prípade žalobcu ide o nadnárodnú inkasnú spoločnosť, jej aktivity nepodliehajú povoleniam NBS, preto je na mieste obava o zhoršení zabezpečenia pohľadávky spotrebiteľa. Na základe vyššie uvedených skutočností je možné vyvodiť jednoznačný záver, že žalobca nedisponuje dostatočnou aktívnou vecnou legitimáciou v predmetnom konaní, nakoľko zmluva o postúpení pohľadávky je neplatná keďže na žalobcu nemohla byť zo strany postupcu postúpená pohľadávka pozostávajúca z čiastkových nárokov, ktorých splatnosť ešte nenastala, keďže žalobca nie je držiteľom bankového povolenia na poskytovanie bankových úverov, teda ani na ich správu, ktorá je súčasťou bankovej činnosti poskytovania úverov, na ktorú je podľa § 7 ods. 1 ZOB potrebné bankové povolenie a zároveň neboli naplnené ani vyššie uvedené zákonné predpoklady § 92 ods. 8 ZOB na postúpenie pohľadávky z banky na žalobcu (postupníka). Navyše je potrebné uviesť, že podľa § 92 ods. 8 ZOB, postupca môže postúpiť pohľadávku iba po predchádzajúcej písomnej výzve dlžníka, čo však zo strany žalobcu preukázané nebolo, preto nie je známy obsah tejto výzvy a ak takáto výzva absentuje, taktiež ide o neplatné postúpenie pohľadávky. Je zrejmé, že žalobca nie je v danej veci aktívne vecne legitimovaný na podanie takejto žaloby. Nedostatok aktívnej vecnej legitimácie žalobcu je vždy dôvodom pre zamietnutie žaloby. Z uvedených dôvodov súd prvej inštancie žalobu zamietol. 2. Výrok o trovách konania odôvodnil ust. § 142 ods. 1 O.s.p., podľa ktorého v konaní úspešným žalovaným v 1/ a 2/ rade trovy nepriznal, lebo žiadne preukázateľné trovy im nevznikli. Trovy priznal vedľajšiemu účastníkovi na strane žalovaných a to vo výške 506,42 eur pozostávajúcich z trov právneho zastúpenia, pričom súd vychádzal z hodnoty sporu v sume 2 853,02 eura. Trovy pozostávajú z odmeny za zastupovanie za 4 úkonov právnej pomoci a to prevzatie a príprava zastúpenia vrátane prvej porady s klientom v sume 111,20 eura, vyjadrenie zo dňa 04.04.2014 v sume 111,20 eura, vyjadrenie zo dňa 15.06.2015 v sume 55,60 eura, účasť na pojednávaní dňa 12.02.2016 v sume 111,20 eura, režijný paušál 4 x z toho 1 x 7,81 eura, 1 x 8,04 eura, 1 x 8,39 eura, 1 x 8,58 eura. Keďže právny zástupca vedľajšieho účastníka na strane žalovaných je platiteľom DPH, čo súdu preukázal, preto mu súd priznal aj 20 % DPH v sume 84,40 eura. Priznané trovy konania sú v súlade s Vyhlášky MS SR č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov. V zmysle § 149 ods. 1 O.s.p. žalobcovi uložil povinnosť zaplatiť trovy konania na účet právneho zástupcu vedľajšieho účastníka na strane žalovaných. 3. Proti uvedenému rozsudku v zákonom stanovenej lehote podal odvolanie žalobca. Namietal nesprávne právne posúdenie veci a nedostatočne zistený skutkový stav. K postúpeniu nesplatnej časti peňažného záväzku uviedol, že zo znenia ust. § 92 ods. 8 ZoB nevyplýva, že predmetom postúpenia môže byť iba pohľadávka alebo jej časť, ktorá je už splatná. Ak by predmetné ustanovenie malo na mysli postúpenie len časti peňažného záväzku, z ktorou je dlžník v omeškaní, bolo by to v predmetnom ustanovení výslovne uvedené. Inak by nebolo formulované tak, ako je jeho znenie. S poukazom na judikatúru Krajského súdu v Banskej Bystrici, v Bratislave a Žiline uviedol, že banka môže postúpiť peňažný záväzok ako celok, vrátane jeho príslušenstva. 4. K vyhláseniu mimoriadnej splatnosti úveru žalobcom uviedol, že ak toto právo nevyužil právny predchodca žalobcu a mimoriadnu splatnosť vyhlásil až žalobca podaním zo dňa 20.04.2011 označeným ako „výzva k úhrade a oznámenie o vyhlásení mimoriadnej splatnosti úveru“, k vyhláseniu mimoriadnej splatnosti úveru došlo ku 10.05.2011. Postúpením pohľadávky sa stal sám žalobca veriteľom pohľadávky, pričom základným právom veriteľa je v zmysle § 478 Občianskeho zákonníka právo na plnenie od dlžníka záväzkového vzťahu. Zosplatnenie dlhu veriteľom znamená, že dlh už nie je možné zo strany dlžníka zaplatiť v splátkach. V dôsledku nesplnenia povinností dlžníkom sa stáva splatný celý dlh vyhlásením jeho zosplatnenia. Táto skutočnosť však nemá žiadny vplyv na výšku alebo existenciu dlhu dlžníka, týka sa výlučne spôsobu zaplatenia jeho dlhu a závisí výlučne od vôle veriteľa. V nadväznosti na uvedené žalobca zastáva názor, že vyhlásenie mimoriadnej splatnosti úveru postupcom nie je podmienkou pre platné postúpenie pohľadávky. K vyhláseniu mimoriadnej splatnosti úveru pristúpil žalobca a to po postúpení predmetnej pohľadávky. Poukázal na rozhodnutie Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 24.04.2016 sp. zn. 19C/34/2012, ktorý judikoval, že súd prvého stupňa mylne sa domnieva, že predpokladom postúpenia pohľadávky Slovenskej sporiteľne, a.s. je zosplatnenie celého úveru. V nadväznosti na uvedené žalobca zastáva názor, že vyhlásením mimoriadnej splatnosti úveru postupcom nie je podmienkou pre platné postúpenie pohľadávky. Vo vzťahu k aktívnej legitimácii žalobcu v konaní poukázal na relevantné oznámenie postupcu žalovaným o postúpení pohľadávky, čo bez ďalšieho zakladá aktívnu legitimáciu na vymáhanie postúpenej pohľadávky, z čoho má súd povinnosť vychádzať bez toho, aby ako prejudiciálnu otázku skúmal existenciu a platnosť zmluvy o postúpení. Dlžník sa v takom prípade nemôže úspešne dovolať neplatnosti zmluvy o postúpení pohľadávky, ani jej prípadnej neexistencie. Uvedený záver vyplýva z rozsudku Najvyššieho súdu SR z 11.03.2003 sp. zn. 4Obo/210/2001, aj z rozhodnutí Krajských súdov v Žiline a v Nitre. Vo vzťahu k platnosti postúpenia pohľadávky a ust. § 92 ods. 8 ZoB uviedol, že toto ustanovenie nemožno spájať s aktívnou legitimáciou žalobcu ako postupníka pohľadávky. Účelom tohto ustanovenia je úprava výnimiek z bankového tajomstva a nehovorí o podmienkach platnosti postúpenia pohľadávok, ale iba o podmienkach, za splnenia ktorých nedochádza k porušeniu bankového tajomstva. Zo zákona nevyplýva, že by podmienky uvedené v predmetnom ustanovení podmieňovali platnosť právneho úkonu postúpenia pohľadávky. Poukázal na názor doc. JUDr. Kristiána Csacha, PhD., LL.M. publikovanom v časopise Súkromné právo č. 1/2015, z ktorého vyplýva, že doručenie písomnej výzvy banke, dlžníkovi v zmysle § 92 ods. 8 ZoB nie je podmienkou pre platné postúpenie pohľadávky. S nedoručením takejto výzvy nemôže byť spojená sankcia v podobne neplatnosti zmluvy o postúpení pohľadávok, ale len sankcia vyplývajúca zo ZoB, konkrétne zodpovednosť banky v zmysle § 50 ods. 1 ZoB. K uvedenému poukázal na rozhodnutie Okresného súdu Prievidza, sp. zn. 8C/64/2013 a sp. zn. 12C/63/2014. 5. Vyslovil nesúhlas s tým, aby bol na trovy vedľajšieho účastníka zaviazaný. Tvrdil, že združenie nemá vedomosť o prejednávanom prípade, a len z označenia účastníkov usudzuje, že ide o spotrebiteľskú vec bez vedomosti o predmete a stave konania nie je možné pripraviť sa na zastupovanie v tej ktorej veci a naplniť podstatu právneho úkonu - príprava a prevzatie právneho zastúpenia. Pre vstup združenia zastúpeného advokátom nebol žiaden dôvod, iba zbytočne navyšuje trovy konania a navodzuje dojem, že účelom nebola ochrana práv spotrebiteľa, ale získanie finančných prostriedkov. Nemožno preto hovoriť o trovách účelne vynaložených na uplatnenie alebo bránenie práva. Dochádza tak k zneužitiu inštitútu ochrany spotrebiteľa a preto je na mieste aplikácia ust. § 150 ods. 1 O.s.p. Združenie už z podstaty svojej existencie musí byť schopné poskytnúť právnu pomoc pri súdnych konania v spotrebiteľských veciach. Na priznanie náhrady trov konania je nevyhnutné splnenie podmienok vyžadovaných ust. § 142 O.s.p. a to najmä účelnosť vynaložených trov konania. V tejto súvislosti poukázal na uznesenie NS SR zo dňa 19.03.2014 sp. zn. 6MCdo/5/2013, ktorý dospel k záveru, že ak trovy nie sú účelné, nejde o porušenie práva na právnu pomoc. Preto aj v danom prípade je namieste aplikácia ust. § 150 ods. 1 O.s.p. Vzhľadom k vyššie uvedenému žalobca zastáva názor, že mu vznikol nárok na úhradu uplatnených splátok spolu s príslušným úrokom z omeškania z každej splátky odo dňa nasledujúceho po splatnosti každej splátky až do zaplatenia. Pokiaľ ide o otázku aktívnej legitimácie žalobcu a platného postúpenia pohľadávky, predmetné skutočnosti žalobca preukázal predloženými oznámeniami o postúpení pohľadávky zo strany postupcu, ako aj zmluvou o postúpení pohľadávok spolu s príslušnom časťou prílohy k zmluve o postúpení pohľadávok. Na základe vyššie uvedeného navrhol, aby odvolací súd rozsudok v napadnutom rozsahu preskúmal a v zmysle ustanovenia § 220 Občianskeho súdneho poriadku ho zmenil tak, že vyhovie návrhu žalobcu, resp. v zmysle ustanovenia § 221 ods. 1 a 3 Občianskeho súdneho poriadku ho zrušil a vrátil vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Zároveň si uplatnil voči žalovaným a vedľajšiemu účastníkovi (spoločne a nerozdielne) trovy konania a právneho zastúpenia v prvostupňovom i odvolacom konaní, pričom trovy právneho zastúpenia odvolacieho konania pozostávajú z jedného úkonu právnej služby vo výške 133,45 eur s DPH a režijného paušálu k úkonu právnej služby vo výške 10,30 eur s DPH, spolu 143,75 eur s DPH (podanie odvolania). 6. K odvolaniu žalobcu sa písomne vyjadril vedľajší účastník na strane žalovaných a to podaním zo dňa 30.06.2016. Uviedol, že žalobca nie je subjektom, ktorý predmetný úver poskytol, postúpenie pohľadávky bankou na žalobcu sa musí okrem § 524 a nasl. O.s.p. riadiť aj § 92 ods. 8 zák. č. 483/2001 Z.z. o bankách, ktorý citoval, s poukazom aj na dôvodovú správu k uvedenému ustanoveniu s tým, že ukončenie úverového vzťahu formou vyhlásenia mimoriadnej splatnosti sa všetky splátky, ktorých splatnosť ešte nenastala, práve týmto úkonom stávajú splatnými a až v tomto momente môže banka platne postúpiť celú svoju pohľadávku na subjekt, ktorý bankou nie je. Banka nemôže postúpiť nebanke „živý úver“, len pohľadávky z „ukončeného úveru“ a zo „živého úveru“ môže postúpil len splatné splátky. Poukázal na § 2 ods. 2 písm. b/, § 3 ods. 2, § 7 ods. 1 a § 9 ods. 1 ZoB. NBS žalobcovi nevydala bankové povolenie a ten nie je oprávnený ani na poskytovanie spotrebiteľských úverov v zmysle zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, lebo nie je zapísaný v registri veriteľov, ktorý v zmysle § 20 ods. 1 Zákona o spotrebiteľských úveroch vedie NBS. Žalobca nie je oprávnený začať vykonávať činnosť spočívajúcu v poskytovaní spotrebiteľských úverov, lebo absentuje jeho zápis do registra veriteľov v zmysle § 20 ods. 9 ZoSÚ. Preto odporuje zákonu, pokiaľ banka, ktorá poskytla úver, tento postúpi na subjekt, ktorý nie je bankou ani poskytovateľom úverov napriek tomu, že ešte nenastala splatnosť celej pohľadávky. Subjekt, ktorý nesmie poskytovať úvery, ich nemôže vo vlastnej réžii ani spravovať. Môže ho vo vlastnom mene vymáhať, za predpokladu dovŕšenia splatnosti pohľadávky. V opačnom prípade by spoločnosť prevzala práva a povinnosti banky a je nedôvodné predpokladať, že by vykonala všetky úkony za poplatok za správu úveru ako banka. Žalobca tak nedisponuje dostatočnou aktívnou vecnou legitimáciou v predmetnom konaní, lebo zmluva o postúpení pohľadávky je neplatná, keďže na žalobcu nemohla byť zo strany postupcu postúpená pohľadávka pozostávajúca z čiastkových nárokov, ktorých splatnosť ešte nenastala, keďže žalobca nie je držiteľom bankového povolenia na poskytovanie bankových úverov, teda ani na ich správu, ktorá je súčasťou bankovej činnosti poskytovania úverov, na ktorú je podľa § 7 ods. 1 ZOB potrebné bankové povolenie a zároveň neboli naplnené zákonné predpoklady § 92 ods. 8 ZOB na postúpenie pohľadávky z banky na žalobcu (postupníka). Banka môže postúpiť pohľadávku iba po predchádzajúcej písomnej výzve dlžníka, čo zo strany žalobcu preukázané nebolo. Táto písomná výzva ako podmienka platného postúpenia pohľadávky sa musí dostať do dispozičnej sféry dlžníka. Na podporu svojich tvrdení poukázal na rozhodnutia Krajského súdu Prešov, sp. zn. 4Co/145/2014, z 11.3.2015, 19Co/177/2014 z 24.02.2015, Krajského súdu v Banskej Bystrici, sp. zn. 6Co/203/2015 z 19.05.2015 a ďalšie rozsudky Krajského súdu v Prešove, Trnave, Košiciach, Trenčíne a okresných súdov. Vo vzťahu k trovám konania poukázal na nálezy Ústavného súdu SR sp. zn. IV.ÚS/84/2014 z 23.05.2014, sp. zn. III.ÚS/457/2014 z 15.10.2014, uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6 M Cdo 5/2013, závery ktorého sa týkajú uplatnenia trov konania za hromadné podávanie totožných žalôb vyplývajúcich z rámcových zmlúv o úvere. Je zjavne absurdné, ak žalobca, ako účastník konania zastúpený advokátom, upieral právo na zastúpenie advokátom inému účastníkovi. Poukázal na čl. 169 Zmluvy o fungovaní EU, ako aj čl. 47 ods. 2 Ústavy SR. Rovnako dal do pozornosti rozhodnutia Krajského súdu v Košiciach, Banskej Bystrici, Prešove a vyslovil nesúhlas s argumentom žalobcu, že ich vstupy do konaní iba zbytočne navyšujú trovy konania s úmyslom získať finančné prostriedky. Náhrada trov konania patrí iba úspešnému účastníkovi konania. Žalobca si od súdu nárokuje ochraňovanie svojich záujmov. Navrhol preto napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdiť a priznať mu náhradu trov odvolacieho konania, ktoré vyčíslil na sumu 143,74 eur. 7. Vyjadrenie vedľajšieho účastníka k odvolaniu žalobcu zo dňa 30.06.2016 bolo právnemu zástupcovi žalobcu doručené dňa 14.11.2016 na vedomie. 8. Krajský súd v Prešove ako odvolací súd príslušný na rozhodnutie o odvolaní v zmysle § 34 zák. č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku (ďalej len CSP) preskúmal napadnuté rozhodnutie spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo v súlade s § 379 a § 380 CSP v spojení s § 470 ods. 1 a 2 CSP, bez nariadenia pojednávania (§ 385 CSP a contrario) s tým, že miesto a čas verejného vyhlásenia rozhodnutia zverejnil na úradnej tabuli súdu a jeho webovej stránke dňa 09.11.2016 a zistil, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné. 9. Odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie na základe vykonaného dokazovania dospel k správnym skutkovým zisteniam a vec správne právne posúdil. Na týchto správnych skutkových zisteniach a posúdením sa nič nezmenilo ani v štádiu odvolacieho konania. Odvolací súd sa plne stotožňuje so závermi súdu prvej inštancie a to s poukazom na ust. § 387 ods. 2 CSP a obmedzuje sa len na konštatovanie správnosti dôvodu napadnutého rozhodnutia a dopĺňa na zdôraznenie správnosti a k odvolacím námietkam ďalšie dôvody. K namietanému nesprávnemu právnemu posúdeniu veci odvolateľom odvolací súd uvádza, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávne právne posúdenie je chybnou aplikáciou práva na zistený stav, dochádza k nej vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. 10. Aj odvolací súd je toho názoru, že žalobca si v tomto konaní uplatňuje nárok, ktorý pôvodne vznikol z bankového úveru regulovaného špeciálnou právnou úpravou, zákonom o bankách. Banka je pritom štátom autorizovaná inštitúcia, ktorej činnosť (v zmysle § 2 ods. 3 zák. č. 483/2001 Z.z. o bankách) podlieha bankovému povoleniu na činnosť bánk a zároveň podlieha dohľadu Národnej banky Slovenska. Bez bankového povolenia nemôže nikto vykonávať bankovú činnosť. Žalobca nepreukázal v konaní, aby disponoval takýmto povolením, na základe ktorého by mohol vykonávať správu nezosplatnených úverov poskytovaným fyzickým osobám bankami. V zmysle uvedeného je preto potrebné vyhodnotiť aj Zmluvu o postúpení pohľadávky uzavretej medzi žalobcom a Slovenskou sporiteľňou, a.s., teda bankovým subjektom. Z ust. § 92 ods. 8 Zákona o bankách je možné vyvodiť, že spôsobilým predmetom postúpenia pohľadávky zo strany banky môže byť len pohľadávka alebo časť pohľadávky, ktoré sú už splatné. V zmysle uvedeného banka má oprávnenie postúpiť časť peňažného záväzku, s ktorým je dlžník aktuálne po stanovenú dobu napriek písomnej výzve banky v omeškaní. Odvolací súd má za to, že bolo by v rozpore s účelom Zákona o bankách, ak by banky postupovali „živý úver“ na akýkoľvek subjekt, ktorého činnosť nespadá v zmysle Zákona o bankách pod dohľad NBS. Ak by sa pripustil takýto stav, tak by spotrebitelia vstupujúci do zmluvného vzťahu s bankou sa zrazu ocitli v zmluvnom vzťahu s iným nebankovým subjektom. Uvedené by bolo v rozpore s požiadavkou náležitej odbornej starostlivosti, ktorá je od dodávateľa v súlade so smernicou o nekalých obchodných praktikách nutná. Odvolací súd dodáva, že banka má právo postúpiť pohľadávku aj z celého úverového vzťahu, no podmienkou je, aby došlo predčasnej mimoriadnej splatnosti celého úveru, čo je jej výlučným oprávnením a ktoré mala banka zrealizovať pred postúpením pohľadávky. Žalobca však takéto oprávnenie podľa názoru odvolacieho súdu nemá. Preto ani tvrdenie žalobcu, že vyhlásil mimoriadnu splatnosť úveru listom zo dňa 20.04.2011 nemá žiadnu právnu váhu. Na takýto právny úkon totiž žalobca nemá oprávnenie. V konaní bolo preukázané, že Slovenská sporiteľňa, a.s. žalovaným listom zo dňa 12.04.2011 iba oznámila postúpenie pohľadávky vyplývajúcej z úveru č. 620874497. V konaní nebolo preukázané, aby Slovenská sporiteľňa, a.s. vyzvala žalovaných v prípade ich omeškanie so splácaním úveru. 11. Odvolací súd sa preto v celom rozsahu stotožňuje s názorom súdu prvej inštancie o nedostatočnej aktívnej vecnej legitimácii žalobcu na vedenie predmetného sporu. Bolo preto súdom prvej inštancie správne vo veci rozhodnuté, keď žaloba bola zamietnutá. Keďže nedošlo k platnému postúpeniu pohľadávky a žalobca nemohol vyhlásiť mimoriadnu splatnosť úveru a ani oznámenie o postúpení pohľadávky Slovenskou sporiteľňou, a.s. žalovaným nie je vyhlásením splatnosti úveru, nie je možné považovať za správny názor žalobcu, že uvedené zakladá aktívnu legitimáciu žalobcu. Odvolací súd poukazuje na rozsiahlu judikatúru Krajských súdov v Prešove, v Košiciach, Bratislave a iné, na ktoré poukazuje Združenie na ochranu občana spotrebiteľa HOOS vo svojom vyjadrení k odvolaniu. 12. S názorom žalobcu, týkajúcim sa tvrdenej neúčelnosti priznaných trov konania vedľajšiemu účastníkovi sa odvolací súd nestotožňuje. Zo spisu jednoznačne vyplýva, že vedľajší účastník na strane žalovaných vstúpil do konania oznámením zo dňa doručenia súdu 02.12.2013. Až po doručením mu žaloby s prílohami dňa 09.01.2014 do spisu predlžil vyjadrenie k žalobe zo dňa 04.04.2014, v ktorom argumentuje a poukazuje na konkrétne rozhodnutia tak krajských súdov, Najvyššieho súdu SR, ako aj Ústavného súdu SR. Jeho argumentácia bola dôvodom na zamietnutie žaloby. Teda je možné jednoznačne skonštatovať, že vedľajší účastník vstúpil do konania na podporu žalovaných v súvislosti s konaním, kde aktívne navrhoval zamietnutie žaloby a uplatnil si náhradu jemu vzniknutých trov na právnom zastúpení. Správne preto súd prvej inštancie priznal na trovách vedľajšieho účastníka sumu 506,42 eur pozostávajúcu z trov právneho zastúpenia celkom za 4 úkony právnej pomoci, ktoré boli v odôvodnení napadnutého rozhodnutia riadne špecifikované. Je nepochybné, že trovy konania si vedľajší účastník vystupujúci na strane úspešných žalovaných uplatnil a súd prvej inštancie ich aj priznal. Podľa názoru odvolacieho súdu vedľajší účastník poskytol žalovanej strane kvalifikovanú ochranu v predmetnom spore, preto mu trovy prináležia. Vedľajšiemu účastníkovi nie je možné odoprieť právo na zastúpenie advokátom, lebo má rovnaké práva a povinnosti ako účastník, mohol sa teda dať zastúpiť v konaní zástupcom, ktorého si zvolil. Takýmto zástupcom môže byť i advokát. Argumentácia odvolateľa o neúčelnosti priznaných trov vedľajšiemu účastníkovi preto nie je dôvodná. S poukazom na čl. 46 ods. 1 Ústavy SR každý má právo na súdnu a inú právnu ochranu a každý má právo na právnu pomoc v konaní pred súdmi za podmienok ustanovených zákonom (čl. 47 ods. 2 Ústavy SR). Ak si takéto právo uplatní Združenie spotrebiteľov, je potrebné uvedenú skutočnosť akceptovať. Žiaden právny predpis neukladá Združeniu na ochranu spotrebiteľov, aby vo veciach, v ktorých vystupuje ako vedľajší účastník pred súdmi, musel konať bez uplatnenia práva na právnu pomoc patriacu každému. Keďže v konaní neboli preukázané podmienky na aplikáciu ust. § 150 O.s.p. ako ich namieta odvolateľ, odvolacím súdom bolo potvrdené rozhodnutie súdu prvej inštancie aj čo do výroku o trovách konania. 13. Z vyššie uvedených dôvodov preto odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny postupom podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil. 14. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol postupom podľa § 396 ods. 1, 2 CSP v spojení s § 251 a nasl. a § 262 ods. 1, 2 CSP. V konaní úspešným žalovaným a Združeniu na ochranu občana spotrebiteľa HOOS priznal voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania. O výške trov odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej. 15. Toto rozhodnutie boli prijaté senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3:0. Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Podľa § 420 CSP, dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Podľa § 421 ods. 1 CSP, dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. Podľa § 421 ods. 2 CSP, dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n). Podľa § 423 CSP, dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. Podľa § 424 CSP, dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané. Podľa § 427 ods. 1 CSP, dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Podľa § 427 ods. 2 CSP, dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde. Podľa § 428 CSP, v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). Podľa § 429 ods. 1 CSP, dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. Podľa § 429 ods. 2 písm. a) CSP, povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa.