Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Prešov Spisová značka: 5Co/154/2014 Identifikačné číslo súdneho spisu: 8712209123 Dátum vydania rozhodnutia: 16. 06. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Gabriela Világiová ECLI: ECLI:SK:KSPO:2016:8712209123.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Gabriely Világiovej a členov senátu JUDr. Zlaty Simkovej a JUDr. Martina Barana v právnej veci navrhovateľa: F.. V. J., nar. XX.XX.XXXX, bytom K. - N. N., ul. N. XXXX/XX, právne zastúpený JUDr. Jánom Garajdom, advokátom AK Prešov, Floriánova 2, proti odporcovi: Mesto Poprad, Nábrežie Jána Pavla II. č. 2803/3, IČO: 00326470, o náhradu za zriadenie vecného bremena, o odvolaní odporcu proti medzitýmnemu rozsudku Okresného súdu Poprad č.k. 11C/126/2012-196 zo dňa 05.06.2014 jednohlasne takto r o z h o d o l : Potvrdzuje medzitýmny rozsudok súdu prvého stupňa. o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa určil, že navrhovateľovi patrí právo na vydanie náhrady za zriadené vecné bremeno, ktoré v prospech v odporcu viazne na parcele KNC č. XXXX/X - zastavané plochy a nádvoria o výmere XX m2, zapísanej na LV č. XXXX k.ú. K., obec K., okres K. a parcely KNC č. XXXX/XX - orná pôda o celkovej výmere 143 m2, zapísanej na LV č. XXXX k.ú. K., obec K., okres K. zo strany odporcu. Zároveň v prevyšujúcej časti návrh zamietol a vyslovil, že o trovách konania bude rozhodnuté po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej. Súd prvého stupňa vychádzal zo skutočností, že navrhovateľ je výlučným vlastníkom parciel, ktoré sú zastavané miestnymi komunikáciami v zastavanom území mesta K., teda odporcu. S poukazom na skutočnosť, že vlastník z dôvodu zastavania pozemkov pozemnými komunikáciami nemá možnosť vykonávať oprávnenia vlastníka, pričom medzi účastníkmi konania nie je zmluvne dohodnuté iné právo, vzniklo právo zodpovedajúce vecnému bremenu. Súd prvého stupňa mal za preukázané, že navrhovateľ nadobudol predmetné nehnuteľnosti bez tiarch evidovaných katastri nehnuteľností napriek skutočnosti, že na týchto nehnuteľnostiach sa nachádza existujúca líniová stavba a to miestna komunikácia. S poukazom na ustanovenie Zákona č. 66/2009 Z.z., ako aj na ustanovenia § 451 a nasl. Občianskeho zákonníka, ako aj ustanovenia ohľadom vecných bremien, bolo ustálené súdom prvého stupňa, že na pozemkoch navrhovateľa došlo k zriadeniu vecného bremena. Súd prvého stupňa poukázal na skutočnosť, že odporca po nadobudnutí vlastníctva k cestným telesám má zákonný prostriedok na vyporiadanie práva navrhovateľa k pozemku, čo sa však doposiaľ neuskutočnilo. V prípade existencie legálneho postupu, ktorým však odporca nepostupuje, má navrhovateľ možnosť domáhať sa svojich zákonných práv súdnou cestou. V tejto súvislosti je významná skutočnosť, že sa jedná o cestné teleso, ktoré slúži na bezplatné uspokojovanie verejnej potreby, čo však vo vzťahu k vlastníkovi pozemku, teda navrhovateľovi, nie je relevantné. Nepochybne dochádza na jeho strane k zásahu do jeho Ústavou zaručených práv vlastniť majetok a základné práva a slobody musia byť chránené tak, aby nedošlo k popretiu iných základných práv a slobôd so zachovaním princípu rovnováhy. Z týchto dôvodov súd prvého stupňa rozhodol medzitýmnym rozsudkom tak, že navrhovateľ má voči odporcovi právo na náhradu za zriadené vecné bremeno. Proti tomuto rozsudku podal včas odvolanie odporca, pričom namietol skutočnosť, že súd prvého stupňa rozhodol vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdu s poukazom na skutočnosť, že jediným orgánom, ktorý má právomoc rozhodnúť tento spor je Okresný úrad Poprad, a to rozhodnutím, ktorému musí predchádzať postup v zmysle Zákona č. 66/2009 Z.z. Zároveň odporca poukázal na snahy Vlády Slovenskej republiky odškodniť vlastníkov nehnuteľností, ktorým štát siahol na ich vlastníctvo, pričom v tomto smere však nebola vydaná žiadna platná legislatíva. Predmetnú problematiku v súčasnosti upravuje Zákon č. 66/2009 Z.z. účinný od 01.07.2009, ktorý ako formálny prameň práva pre daný prípad má úlohu jednorázovo odškodniť vlastníka pozemku, resp. výmenou za náhradný pozemok. V žiadnom prípade však nemožno dvakrát odškodňovať vlastníkov pod stavbami, a to za čas od účinnosti zákona, keď nedôjde k strate vlastníckeho práva pozemku pod komunikáciou a druhýkrát vtedy, keď dôjde k úplnej strate vlastníctva z dôvodu zámeny či finančného vyporiadania. Taktiež odporca poukázal na skutočnosť, že Mesto Poprad nemalo možnosť odmietnuť prevzatie miestnych komunikácií do svojho vlastníctva a taktiež poukázal na začatie konania o nariadenie pozemkových úprav na pozemky, ktoré sa nachádzajú pod týmito komunikáciami, v ktorých by mal byť navrhovateľ odškodnený. Poukázal na to, že rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, ktorý sa okrem iného taktiež nevysporiadal so vznesenou námietkou premlčania. Zároveň poukázal na skutočnosť, že nebol dôvod vo veci rozhodovať medzitýmnym rozsudkom, nakoľko súd mal k dispozícii aj podklad pre stanovenie výšky odplaty za riadené vecné bremeno. Z týchto dôvodov žiadal medzitýmny rozsudok zrušiť a vrátiť vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. K odvolaniu odporcu sa vyjadril navrhovateľ. Poukázal na skutočnosť, že odporca spája odlišné nároky, a to nárok uplatňovaný titulom zriadeného vecného bremena s konaním o poskytnutí náhradného pozemku alebo pozemkových úpravách, čo sú však samostatné inštitúty. Zároveň poukázal na čl. 20 Ústavy Slovenskej republiky, v zmysle ktorého vlastník, ktorý má vlastnícke právo k veci, ktoré nadobudol v súlade s platnými predpismi, nemôže byť obmedzený bez právneho dôvodu. Uviedol, že vo veci bolo dôvodné rozhodnúť medzitýmnym rozsudkom a žiadal priznať náhradu trov konania. Krajský súd v Prešove ako odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 212 ods. 1, 3 O.s.p., pričom bol viazaný rozsahom a dôvodmi podaného odvolania, nad rámec ktorých nebol oprávnený ani povinný rozhodnutie súdu prvého stupňa preskúmavať. Vo veci rozhodol bez nariadenia pojednávania podľa ust.§ 214 ods.2 O.s.p. s tým, že miesto a čas vyhlásenia rozsudku oznámil na úradnej tabuli súdu dňa 08.06.2016. Odvolací súd dospel k záveru, že uplatnené odvolacie dôvody nie sú spôsobilé privodiť zmenu či zrušenie napadnutého rozsudku, pričom odvolací súd nezistil také vady konania pred súdom prvého stupňa, ktoré by mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Medzi stranami nie je spornou skutočnosť, že pozemky vlastnícky patriace navrhovateľovi sú zastavané pozemnými komunikáciami vo vlastníctve odporcu, ktorý ich získal do vlastníctva v zmysle Zákona č. 135/1961 Zb. o pozemných komunikáciách. Navrhovateľ má obmedzený výkon svojho vlastníckeho práva, ktoré mu patrí v zmysle § 123 Občianskeho zákonníka, čo je nepochybne v rozpore s čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. V tejto súvislosti je nutné k odvolacím námietkam odporcu uviesť, že súdy majú právomoc rozhodovať v sporoch ohľadom obmedzenia vlastníckeho práva napriek skutočnosti, že Zákon č. 66/2009 Z.z. o niektorých opatreniach pri majetkovo právnom usporiadaní pozemkov pod stavbami, ktoré prešli z vlastníctva štátu na obce a vyššie územné celky stanovuje príslušné orgány na vykonanie pozemkových úprav. V danom prípade sa však nejedná o nárok na pozemkovú úpravu, ale jedná sa o osobitný nárok na priznanie náhrady za zriadené vecné bremeno čo nepochybne patrí do právomoci súdu v zmysle § 7 ods. 1 O.s.p. Predmetnú námietku odporcu teda odvolací súd nepovažuje za dôvodnú. Čo sa týka odvolacej námietky spočívajúcej v tom, že Zákon č. 66/2009 Z.z. bol prijatý s cieľom jednorázového odškodnenia buď výmenou za náhradný pozemok alebo formou finančnej náhrady, tu odvolací súd poukazuje na skutočnosť, že v zmysle § 4 ods. 1 citovaného zákona k takémuto pozemku vzniká ku dňu účinnosti tohto zákona v prospech vlastníka stavby právo zodpovedajúce vecnému bremenu. Otázka vecných bremien je konštantne upravená Občianskym zákonníkom, v zmysle ktorého je zrejmé, že tieto obmedzujú vlastníka nehnuteľností v prospech niekoho iného, takže je povinný niečo trpieť, niečoho sa zdržať alebo niečo konať. Vecné bremená vznikajú okrem iného aj zo zákona, ako to bolo v tomto prípade a pokiaľ tento zákon priamo nerieši finančné vyrovnanie s vlastníkom pozemku s poukazom na to, že nemôže dôjsť k obmedzeniu vlastníckeho práva bez náhrady, ako to vyplýva z Ústavy Slovenskej republiky, ako aj z čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, súd má za to, že napriek skutočnosti, že citovaný zákon výslovne neustanovil to, že vecné bremená vznikajú za náhradu, je nutné vlastníkovi obmedzeného pozemku takúto náhradu priznať. V danom prípade nemožno prisvedčiť argumentácii odporcu, že dochádza k dvojnásobnému odškodňovaniu vlastníkov pod stavbami, a to pri zriadení vecného bremena a následne pri úplnej strate vlastníctva, či už z dôvodu zámeny alebo finančného vyrovnania. Súd poukazuje na skutočnosť, že výška náhrady za zriadenie vecného bremena nie je totožná s hodnotou pozemku, ktorý je zaťažený vecným bremenom a vzhľadom na zdĺhavý postup pri konaní o nariadení pozemkových úprav má súd za to, že takýto právny záver nie je v rozpore s dobrými mravmi, ustanovenými v § 3 Občianskeho zákonníka. V tomto prípade nie je relevantnou skutočnosťou to, že odporca ako obec nemal možnosť odmietnuť predmetné stavby, nakoľko mu boli delimitované zákonom. Táto otázka z pohľadu vlastníka nie je relevantná. Čo sa týka námietky, že rozsudok súdu prvého stupňa vychádzal z nesprávneho právneho posúdenia veci, ani s touto odvolacou námietkou sa odvolací súd nestotožňuje. Zo samotného odôvodnenia rozsudku nepochybne vyplýva skutočnosť, že prvostupňový súd poukazoval na posúdenie v tejto veci na základe ustanovení Zákona č. 66/2009 Z.z., o ktoré opieral svoj nárok samotný navrhovateľ. Pokiaľ sa týka vznesenej námietky premlčania, odvolací súd dospel k záveru, že v danom prípade platí pre vlastníka pozemku trojročná všeobecná premlčacia doba, ktorá začína plynúť dňom nasledujúcim od účinnosti citovaného zákona, teda od 02.07.2009. Trojročná všeobecná premlčacia doba preto uplynula dňa 02.07.2012, pričom v danom prípade bola podaná žaloba na súd prvého stupňa dňa 29.06.2012 s poukazom na skutočnosť, že toto podanie bolo v zákonom stanovenej lehote doplnené v písomnej forme (§ 42 ods. 1 O.s.p). Je teda zrejmé, že námietka premlčania nie je dôvodná, nakoľko žaloba bola podaná v rámci plynutia všeobecnej trojročnej premlčacej doby. Odvolací súd vychádza zo skutočnosti, že aj pri takýchto peňažných nárokoch za zriadenie vecného bremena sa jedná o všeobecnú trojročnú premlčaciu dobu, ktorá začína plynúť odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz, teda keď vznikla možnosť podať na základe takéhoto práva žalobu (actio nata). Jedná sa o okamih daný objektívne a nezávisle na subjektívne okolnosti, napríklad na tom, že oprávnená osoba o tomto nevedela. Navrhovateľovi vzniklo právo domáhať sa náhrady za zriadené vecné bremeno účinnosťou Zákona č. 66/2009 Z.z. V danom prípade pri zriaďovaní vecných bremien na základe zákona sa jedná o náhradu za obmedzenie vlastníckeho práva, ktorá je koncipovaná ako náhrada jednorázová a je splatná tomu, kto je vlastníkom nehnuteľnosti, na ktorej zriaďované vecné bremeno viazne (porovnaj rozhodnutie ÚS ČR 25/2004). Tento právny záver je prevládajúci aj v pomeroch Slovenskej republiky, napríklad rozhodnutie Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 15Co/86/2012, ktoré sa zaoberá obdobnou problematikou, a to nárokom na zákonné vecné bremeno vznikajúce v súvislosti so Zákonom č. 182/1993 Z.z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov. Z obsahu spisu bolo preukázané, že navrhovateľ sa stal vlastníkom predmetných nehnuteľností už pred účinnosťou citovaného Zákona č. 66/2009 Z.z., a preto je jeho nárok dôvodný. Čo sa týka skutočností výslovného neuvedenia toho, že sa jedná o jednorázovú finančnú náhradu, súd má za to, že z hľadiska právnej istoty je nutné sa prikloniť k výkladu tohto inštitútu tak, že vzniká tu nárok na jednorázovú finančnú náhradu v opačnom prípade by sa len prevzal režim bezdôvodného obohatenia čo je v rozpore s pravidlami logiky, aby súdy aplikovali všeobecné predpisy bezdôvodného obohatenia na právne vzťahy, ktoré sú upravené špeciálnym zákonom, ktorý výslovne hovorí o inštitúte vecného bremena. V danom prípade súd dospel k záveru, že ani námietka týkajúca sa nemožnosti rozhodnúť vo veci medzitýmnym rozsudkom nie je dôvodná. Súd rozhodol o základe nároku, ktorý dáva pevný rámec základu uplatneného nároku. Medzitýmny rozsudok vydaný súdom prvého stupňa determinuje všetky okolnosti týkajúce sa výšky predmetu konania, pričom vo veci nie je relevantná skutočnosť, že v konaní medzičasom bol vykonaný podklad pre stanovenie výšky predmetnej náhrady. Odvolací súd potvrdil rozsudok i čo do výroku, ktorým zamietol návrh v prevyšujúcej časti. Ide o tú časť nárku, ktorým navrhovateľ žiadal vysloviť, že sa jedna o stav do vykonania pozemkových úprav v príslušnom katastrálnom území a to od 01.07.2009. V tomto smere odvolací súd poukazuje na skutočnosť, že súd prvého stupňa týmto formálne rozhodol o celom návrhu konania na vydanie medzitýmneho rozsudku, nakoľko výrok rozsudku nebol totožný v celom rozsahu s petitom uplatnenej žaloby. Ani v tomto prípade sa nejednalo o takú vadu, ktorá by bola dôvodne vytknutá odporcovi. Keďže ide o rozhodnutie o základe nároku stanovenie času, za ktorý patrí náhrada bude predmetom konania vo veci samej. Z dôvodov, že rozsudok súdu prvého stupňa je vecne správny, odvolací súd tento rozsudok podľa ust. § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil. O trovách odvolacieho konania odvolací súd nerozhodoval, nakoľko o trovách konania bude rozhodnuté po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej. Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.