Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Prešov Spisová značka: 9To/18/2016 Identifikačné číslo súdneho spisu: 8713010614 Dátum vydania rozhodnutia: 07. 09. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Peter Farkaš ECLI: ECLI:SK:KSPO:2016:8713010614.3 Uznesenie Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Petra Farkaša a sudcov JUDr. Jaroslav Bugeľa a JUDr. Emila Dubňanského na verejnom zasadnutí konanom dňa 07.09.2016, v trestnej veci obžalovaného V. M., pre prečin usmrtenia podľa § 149 ods. 1 Tr. zákona a prečin neposkytnutia pomoci podľa § 177 ods. 1 Tr. zák., o odvolaní obžalovaného proti rozsudku Okresného súdu Poprad sp. zn. 5T/170/2013 zo dňa 03.02.2016 takto r o z h o d o l : Podľa § 319 Tr. por. z a m i e t a odvolanie obžalovaného V. M.. o d ô v o d n e n i e : Okresný súd Poprad napadnutým rozsudkom sp. zn. 5T/170/2013 zo dňa 03.02.2016 uznal obžalovaného V. M. vinným zo spáchania prečinu usmrtenia podľa § 149 ods. 1 Tr. zákona a z prečinu neposkytnutia pomoci podľa § 177 ods. 1 Tr. zák., na tom skutkovom základe, že dňa 14.04.2013 v čase okolo 00.45 hod. v obci Spišský Štiavnik, okres Poprad, v tesnej blízkosti vchodu do pohostinstva Urbársky dom pri vzájomnom fyzickom kontakte s C. Y., nar. XX.XX.XXXX, kedy obaja boli pod vplyvom alkoholu a ktorému sa snažil zabrániť v opätovnom návrate do pohostinstva, tomuto zozadu založil svoju pravú nohu za jeho ľavú nohu, takto C. Y. prevážil dozadu a obaja spadli na vozovku, pričom poškodený C. Y. spadol na chrbát a hlavou narazil na asfaltovú vozovku a takto mu spôsobil ťažké poranenia a to pomliaždenie mozgu s vnútrolebečným krvácaním pri zlomenine lebečnej klenby a spodiny, ktoré boli v bezprostrednej príčinnej súvislosti so smrťou C. Y. dňa 19.04.2013 v Nemocnici s Poliklinikou Poprad, pričom po tomto ich fyzickom kontakte, kedy C. Y. jednoznačne javil výrazne poruchy vedomia až bezvedomia - v stave kómy v dôsledku ochromenia ovládania celého tela, neschopnosti pohybovať sa a ovládať funkcie zmyslového ústrojenstva javiac príznaky ťažkej ujmy na zdraví neposkytol C. Y. potrebnú pomoc sám ani privolaním rýchlej zdravotnej pomoci alebo informovaním ďalších osôb, ktoré boli následne s C. Y. v kontakte. Za to mu súd uložil podľa § 149 ods. 1 Trestného zákona, s použitím § 38 ods. 2 Trestného zákona a § 36 písm. j/ Trestného zákona a § 37 písm. h/ Trestného zákona úhrnný trest odňatia slobody v trvaní 20 mesiacov. Podľa § 49 ods. 1 písm. a/ Trestného zákona mu výkon trestu podmienečne odložil. Podľa § 50 ods. 1 Trestného zákona mu určil skúšobnú dobu v trvaní 30 mesiacov. Podľa § 288 ods. 1 Trestného poriadku poškodenú F. Y., nar. XX.XX.XXXX, bytom P. č. XXX, okres J., odkázal s jej nárokom na náhradu škody na občianske súdne konanie. Po vyhlásení rozsudku, odôvodnení, poučení o opravnom prostriedku, obžalovaný priamo do zápisnice o hlavnom pojednávaní podal odvolanie. Odvolanie obžalovaného odôvodnil obhajca podaním, ktoré bolo doručené dňa 22.04.2016. V odôvodnení obhajca konštatuje, že nesúhlasí so skutkovými zisteniami, ktoré sú uvedené v rozhodnutí a v žiadnom prípade sa nestotožňuje s právnou kvalifikáciou skutku tak, ako je uvedený v rozsudku súdu prvého stupňa. Poukazuje na to, že v konaní bol neoprávnene použitý ako dôkaz kamerový záznam. Je toho názoru, že videozáznam z kamery v obci Štiavnik bol použitý v rozpore s Trestným poriadkom a zákonom č. 166/2003 Z. z. o ochrane súkromia pred neoprávneným použitím informačno-technických prostriedkov. Videozáznam mal byť zhotovený kamerou patriacou obecnému úradu a v trestnom konaní bol použitý na základe príkazu Okresnej prokuratúry Poprad na vydanie počítačových údajov vo vzťahu k súkromnej osobe H. E., ktorý nie je vlastníkom žiadnych kamerových záznamov a podľa informácie obhajcu, nemá byť ani zamestnancom obce. Nebol osobou povinnou na vydanie veci, nakoľko takýto príkaz v zmysle § 90 ods. 1 písm. e/ Tr. por. mal byť doručený obci Štiavnik a nie jej zamestnancovi. Taktiež podľa názoru obhajcu, na použitie obrazovo-zvukových záznamov v trestnom konaní je potrebný súhlas sudcu v zmysle § 114 Tr. por. Ďalej obhajca konštatuje, že prvostupňový súd uznal obžalovaného vinným zo spáchania trestného činu neposkytnutia pomoci podľa § 177 ods. 1 Tr. zák. Takýto výrok prvostupňového súdu je v rozpore s ustanovením Trestného zákona. Jeho konanie nie je možné kvalifikovať ako úmyselný trestný čin. Poukázal na vykonané dokazovanie, predovšetkým znalecký posudok znalcov H.. D. a H.. R. X.. Znalec vo svojom posudku na str. 27 uvádzal, že v tomto prípade je potrebné zdôrazniť, že pri chýbaní zjavných známok vonkajšieho násilia, laická osoba nie je schopná posúdiť, či k závažnej poruche vedomia došlo v dôsledku ťažkého stupňa opitosti alebo úrazom hlavy a mozgu. Takýto záver svedčí o tom, že v jeho prípade nemohla byť naplnená skutková podstata úmyselného trestného činu neposkytnutia pomoci. Opierajúc sa o skutočnosť, že v jeho prípade nemohlo byť naplnené ani zavinenie vo forme nepriameho úmyslu podľa § 15 písm. b/ Tr. zák., nakoľko nebolo možné získať vedomosť o zdravotnom stave poškodeného, nakoľko bez známok vonkajšieho násilia nebol spôsobilý obžalovaný ako laická osoba posúdiť, či k závažnej poruche vedomia došlo v dôsledku ťažkej opitosti alebo úrazu hlavy a mozgu. Inými slovami, u obžalovaného nebola naplnená vedomostná a vôľová zložka úmyselného zavinenia. Nemohol byť ani uzrozumený s možným následkom, keďže chýbala vedomosť o zdravotnom stave poškodeného. Zavinenie musí zahŕňať príčinný vzťah, aspoň v podstatných črtách, medzi konaním páchateľa a následkom alebo účinkom. Znaleckým dokazovaním bolo preukázané, že ako laická osoba nemohol takýto následok predpokladať, a preto jeho konanie nemôže byť kvalifikované ako úmyselné, v krajnom prípade iba ako nedbanlivostné. Nemohol naplniť ani objektívnu stránku tohto trestného činu, pretože nemohol rozpoznať príznaky ťažkej ujmy na zdraví, ktoré ako laik nevedel odlíšiť od znakov ťažkej opitosti. Z výsledkov dokazovania je zrejmé, že nebohý C. Y. bola osoba, ktorá pravidelne a takmer týždenne javila známky ťažkého stupňa opitosti. Zdôraznil, že poškodený si pád privodil aj požitím alkoholických nápojov, ktoré bolo pravidelné a v obrovských množstvách. Túto skutočnosť konštatoval aj súdny znalec. Opätovne poukázal na závery uvedené v znaleckom posudku, kde je konštatované, že je veľmi pravdepodobné až vylúčené, aby pri takomto mechanizme úrazu došlo i k takému pádu a takému následnému poraneniu hlavy a mozgu u mladej a zdravej osoby neovplyvnenej alkoholom. Obhajca vytýkal súdu prvého stupňa, že sa nezaoberal správaním C. Y., jeho zvykom konzumovať alkohol a tieto skutočnosti by mohli zosilniť jeho argumentáciu týkajúcu sa jeho stavu v inkriminovaný deň. Vzhľadom na pretrvávajúci chronický alkoholizmus nebolo možné v daný moment posúdiť, či práve utrpel úraz hlavy a mozgu. Zdôraznil, že práve znalci majú riešiť odborné otázky a súd prvého stupňa nemal ignorovať závery súdneho znalca. Opätovne poukazoval na výpoveď H.. R. X., že ak by C. Y. nebol v ťažkom stupni opitosti, nestratil by rovnováhu, nedošlo by k takémuto príčinnému následku. Teda nie je možné tento skutok kvalifikovať ako prečin neposkytnutia pomoci. Obhajca navrhol, aby odvolací súd preskúmal zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, správnosť konania, ktorému predchádzalo a následne rozsudok podľa § 321 ods. 1 písm. a/, b/, c/ d/ Tr. por. zrušil a vrátil vec súdu prvého stupňa, aby ju v potrebnom rozsahu znovu prejednal a rozhodol. Na základe riadne a včas podaného odvolania krajský súd podľa § 317 ods. 1 Tr. poriadku preskúmal zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým odvolateľ podal odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré im predchádzalo; na chyby, ktoré neboli odvolaním vytýkané, prihliadne len vtedy, ak by odôvodňovali podanie dovolania podľa § 371 ods. 1 Tr. poriadku. Na základe tohto preskúmania krajský súd dospel k záveru, že odvolanie obžalovaného V. M. nie je dôvodné. Súd prvého stupňa v tejto trestnej veci vykonal dokazovanie a postupoval tak, aby bol zistený skutkový stav veci, o ktorom nie sú dôvodné pochybnosti v rozsahu nevyhnutnom na rozhodnutie. Starostlivo objasňoval okolnosti svedčiace proti obžalovanému ako aj okolnosti, ktoré svedčia v jeho prospech. V oboch smeroch vykonával dôkazy, aby umožnili súdu spravodlivé rozhodnutie. Takýmto postupom súd plne realizoval základnú zásadu vyjadrenú v § 2 ods. 10 Tr. por. Súd prvého stupňa pri svojom rozhodovaní hodnotil dôkazy zistené zákonným spôsobom podľa svojho vnútorného presvedčenia založeného na starostlivom uvážení všetkých okolností prípadu, jednotlivo i v ich súhrne, nezávisle od toho, či ich obstaral orgán činný v trestnom konaní alebo niektorá zo strán, resp. súd. Týmto postupom súdu došlo k naplneniu základnej zásady vyjadrenej v § 2 ods. 10 Tr. por. Súd prvého stupňa vo svojom rozhodnutí podrobne rozobral jednotlivé dôkazné prostriedky a skutočnosti vyplývajúce z týchto dôkazných prostriedkov k samotným námietkam odvolateľa, predovšetkým že v tomto konaní bol neoprávnene použitý záznam z kamery Obecného úradu v obci Spišský Štiavnik a bolo to v rozpore s ustanovením zák. č. 166/2003 Z. z. o ochrane súkromia pred neoprávneným použitím informačno-technických prostriedkov. Aj keď súd prvého stupňa pri hodnotení dôkazov sa touto argumentáciou nezaoberal v odôvodnení rozsudku, ale nejde o novú skutočnosť, ktorá by bola prvýkrát prezentovaná, už súd prvého stupňa po podaní obžaloby sa touto okolnosťou zaoberal, zabezpečil správu od obce Spišský Štiavnik, z ktorej vyplýva, že v obci sú umiestnené štyri kamery, tri kamery na budove obecného úradu, jedna kamera na budove Urbársky dom. Na všetkých miestach je označené: „priestor je monitorovaný kamerovým systémom“. Kamerový systém bol do majetku obce zaradený už dňa 30.12.2010. Má pridelené aj svoje inventárne číslo. Tieto skutočnosti potvrdzuje aj protokol o zaradení majetku do používania, inventárna karta tohto majetku, súhlas Urbárskeho pozemkového spoločenstva na umiestnenie tejto kamery na budove Urbárskeho domu v Spišskom Štiavniku a v neposlednom rade aj zmluva č. 98/2010 zo dňa 23.06.2010, z ktorej vyplýva, že Obvodný úrad Prešov poskytoval obci Spišský Štiavnik dotáciu zo štátneho rozpočtu Slovenskej republiky na rok 2010 na zabezpečenie úloh prevencie kriminality. Predmet a účel zmluvy je zabezpečenie monitorovacieho a kamerového systému v obci Spišský Štiavnik. Je zrejmé, že ide o verejnoprospešné zariadenie, ktorého cieľom je práve prevencia kriminality. Krajský súd je toho názoru, že v danom prípade na verejný kamerový systém sa nevzťahuje zákon č. 166/2003 Z. z. o ochrane súkromia pred neoprávneným použitím informačno-technických prostriedkov (zákon o ochrane pred odpočúvaním), pretože tento zákon ustanovuje podmienky na použitie informačno-technických prostriedkov bez predchádzajúceho súhlasu toho, komu zasahuje do súkromia orgán štátu, ktorý informačno-technický prostriedok využíva. Zároveň v ustanovení § 2 ods. 1 je charakterizovaný informačno-technický prostriedok na účely tohto zákona, že sú to najmä elektrotechnické, rádiotechnické, fototechnické, optické, mechanické, chemické a iné technické prostriedky a zariadenia alebo ich súbory, ktoré sa používajú utajovaným spôsobom. Krajský súd zdôrazňuje, že práve spôsob využitia týchto prostriedkov má byť utajovaný. V danom prípade sa nejednalo o takýto prostriedok, ale išlo o verejný kamerový systém, ktorého cieľom je práve predchádzať kriminalite. Pri argumentácii, akú zvolila obhajoba obžalovaného, v rámci trestného konania by nemohli byť použité záznamy z verejných kamerových systémov nachádzajúcich sa v mestách a v obciach a takýmto výkladom zákona by dochádzalo práve k mareniu účelu, na ktorý sú tieto systémy zriaďované a využívané. Súd prvého stupňa správne postupoval, keď neprihliadal na túto námietku zo strany obhajoby a pri svojom rozhodovaní, okrem samotnej výpovede obžalovaného, výsluchu svedkov, vychádzal aj zo záznamu z kamerového systému. Súd prvého stupňa na základe vykonaného dokazovania, predovšetkým na základe záznamu, ktorý bol zachytený na kamerovom systéme Obecného úradu Spišský Štiavnik, správne ustálil skutok, pri ktorom obžalovaný V. M. nebohému C. Y., po vzájomnom kontakte, založil svoju pravú nohu za jeho ľavú nohu, takto C. Y. prevážil dozadu a obaja spadli na vozovku. C. Y. spadol na chrbát a hlavou narazil na asfaltovú vozovku, čím mu spôsobil ťažké poranenie a to pomliaždenie mozgu s vnútrolebečným krvácaním pri zlomenine lebečnej klemby a spodiny, ktoré boli v bezprostrednej príčinnej súvislosti so smrťou C. Y.. Správne súd toto konanie aj kvalifikoval ako prečin usmrtenia podľa § 149 ods. 1 Tr. zák. Súd prvého stupňa vo svojom rozhodnutí podrobne rozobral tak objektívnu ako aj subjektívnu stránku konania obžalovaného V. M.. Krajský súd poukazuje na túto argumentáciu súdu prvého stupňa. Obhajoba namietala skutočnosť, že obžalovaný, ako laická osoba, nemohol vedieť o následku, ktorý bol spôsobený pádom C. Y. na vozovku. V tomto smere poukazuje obhajoba predovšetkým na závery znaleckého posudku z odboru súdneho lekárstva H.. C. D. a H.. R. X., ktorí zdôraznili, že chýbali zjavné známky vonkajšieho násilia. Laická osoba nie je schopná posúdiť, či k závažnej poruche vedomia došlo v dôsledku ťažkého stupňa opitosti alebo úrazu hlavy a mozgu. V tomto smere obhajoba poukazovala aj na to, že ani zo skupiny svedkov nikto nebadal vonkajšie poranenia na tele C. Y.. Ušlo pozornosti obhajoby pri tejto argumentácii, že znalec H.. R. X. bol vypočutý už v prípravnom konaní a na hlavnom pojednávaní zotrval na svojej výpovedi z prípravného konania, ku ktorej dodal aj to, že trvá na záveroch znaleckého posudku. Pri svojom výsluchu na otázku, či po vzhliadnutí videozáznamu, ktorý zachytáva pád C. Y., sú u C. Y. poruchy vedomia, ako pred pádom, teda stav či je možno pripisovať ťažkému stupňu opitosti, znalec vypovedal, že pred pádom mal prejavy ťažkého stupňa opitosti, ktoré sa prejavili silne potácajúcou sa chôdzou, nekontrolovateľnými pohybmi rúk, a po páde tieto prejavy chýbali. Menovaný nemohol chodiť, nepohyboval rukami, pri nadvihnutí ruka samovoľne padla na vozovku, menovaný musel byť potiahnutý do budovy a neodišiel ani podopieraný do budovy, čo je výrazný rozdiel. Znalec opätovne dodal, že obvinený ako laik nemohol vyhodnotiť nijaké vonkajšie zranenia, pretože tam nijaké neboli, no príznaky, ktoré vznikli po páde, boli takého charakteru, že bolo vhodné uvažovať o vyhľadaní lekárskej pomoci. Znalec dodal, že bezvládnosť, poruchy hybnosti viedli k odtiahnutiu poškodeného do budovy. K argumentácii obhajoby, ktorá je uvedená v odvolaní proti rozsudku, krajský súd dodáva, že jedine obžalovaný bol v kontakte s nebohým C. Y. pred pohostinstvom, ktoré sa nachádza v Urbárskom dome. Z videozáznamu je zrejmé, že predtým obžalovaný s poškodeným riadne komunikoval. Na nebohom C. Y. je badať, že je pod vplyvom alkoholu, rovnako ako aj u obžalovaného. Jeho pohyby sú nekoordinované, no pri ich vzájomnej komunikácii C. Y., aj keď sa potácal, stál na nohách, rozkladal rukami. Je zrejmé, že došlo k vzájomnému kontaktu a jedine obžalovaný vedel o tom, že v dôsledku jeho konania, t. z., keď mu založil svoju nohu za nohu nebohého C. Y., došlo k pádu. Po tomto páde u nebohého C. Y. vymizli všetky vonkajšie prejavy, ktoré u neho boli pred týmto pádom, predovšetkým pohyblivosť, gestikulácia. Po tomto páde ostal nehybný. Je zrejmé, že obžalovaný sa snažil zodvihnúť nebohého C. Y., pritom sa mu vyšmykla ruka, ktorá bezvládne klesla na vozovku. Rovnako, keď spoločne so svedkom sa snažili odtiahnuť nebohého C. Y. mimo vozovky, opätovne sa im vyšmykol, bezvládne jeho telo padalo na zem. Obhajoba účelovo vyberá iba časť zo znaleckého posudku, ale už znalec pri svojom výsluchu v štádiu prípravného konania konštatoval, že aj keď chýbali vonkajšie zranenia, príznaky, ktoré vznikli po páde, boli takého charakteru, že bolo vhodné uvažovať o vyhľadaní lekárskej pomoci. Krajský súd poukazuje práve na túto skutočnosť a zdôrazňuje, že iba obžalovaný vedel, že stavu, v ktorom sa nebohý C. Y. po páde nachádzal, predchádzal pád, ktorý spôsobil obžalovaný. Krajský súd túto okolnosť riešil už vo svojich predchádzajúcich rozhodnutiach a stotožnil sa so záverom, ktorý vyjadril súd prvého stupňa vo svojom rozhodnutí, že obžalovaný C. Y., ktorý bol v nebezpečenstve smrti a javil príznaky ťažkej ujmy na zdraví, neposkytol potrebnú pomoc, hoci tak mohol urobiť bez nebezpečenstva pre seba alebo iného. Správny je záver súdu prvého stupňa, že obžalovaný svojím konaním naplnil všetky pojmové znaky skutkovej podstaty prečinu neposkytnutia pomoci podľa § 177 ods. 1 Tr. zák. a to po stránke objektívnej ako aj subjektívnej so zavinením vo forme úmyslu nepriameho podľa § 15 písm. b/ Tr. zák., pretože obvinený vedel, že takýmto svojím konaním môže porušenie alebo ohrozenie spôsobiť a vzhľadom na všetky okolnosti, na ktoré poukázal krajský súd, teda na vedomosť predchádzajúceho pádu, pre prípad, že tento následok spôsobí, bol aj uzrozumený. Súd pri rozhodovaní o druhu a výmere trestu sa riadil základnými zásadami pre ukladanie trestu, ktoré sú vyjadrené v § 34 Tr. zák., ustálil pomer poľahčujúcich a priťažujúcich okolností, zhodnotil osobu obžalovaného, jeho pomery, možnosti nápravy a dospel k správnemu záveru, že účel trestu vyjadrený v § 34 ods. 1 Tr. zák. sa u obžalovaného dosiahne uložením úhrnného trestu odňatia slobody v trvaní 20 mesiacov. Správne postupoval súd prvého stupňa, keď výkon trestu u obžalovaného, vzhľadom na jeho osobu, vzhľadom na jeho doterajší bezúhonný život, podmienečne odložil. Rovnako krajský súd považuje skúšobnú dobu podmienečného odsúdenia v trvaní 30 mesiacov za dobu primeranú a postačujúcu. Súd prvého stupňa nepochybil ani pri rozhodovaní o uplatnenom nároku na náhradu spôsobenej škody, keďže vykonané dokazovanie nevytvorilo podklad pre rozhodnutie o tomto uplatnenom nároku. Správne súd prvého stupňa postupoval, keď odkázal poškodenú s uplatneným nárokom na občianske súdne konanie. Vzhľadom na tieto skutočnosti krajský súd rozhodol tak, ako je to uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia. jednohlasne Poučenie: Proti tomuto uzneseniu ďalší riadny opravný prostriedok nie je prípustný.