Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Prešov Spisová značka: 6Co/230/2015 Identifikačné číslo súdneho spisu: 8714202022 Dátum vydania rozhodnutia: 21. 09. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Peter Straka ECLI: ECLI:SK:KSPO:2016:8714202022.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Petra Straku a členov senátu JUDr. Michala Boroňa a JUDr. Martina Kopinu v právnej veci žalobkýň: 1/ U. J., nar. XX.XX.XXXX, bytom N., I. XXXX/XX, právne zastúpená JUDr. Karolom Pudlákom, advokátom, so sídlom Štefánikova 98/70, Poprad, 2/ I. K., nar. XX.XX.XXXX, bytom N., I. XXXX/XX, právne zastúpená JUDr. Danielou Urdovou, advokátkou, so sídlom Poprad, ul. 1. Mája 10, proti žalovaným 1/ K. N., bytom N., N. XXXX/X, 2/ S. N., bytom N., N. XXXX/X, obaja právne zastúpení JUDr. Peter Ďuriš, s.r.o., advokát so sídlom Poprad, Sadová 3507/2, 3/ ČSOB Poisťovňa, a.s., so sídlom Bratislava 29, Vajnorská 100/B, P.O.BOX 20, IČO: 31 325 416 , o ochranu osobnosti, o odvolaní žalovaných v 1/, 2/ a 3/ rade proti rozsudku Okresného súdu Poprad č. k. 12C 36/2014-83 zo dňa 11.3.2015 jednohlasne takto r o z h o d o l : 1. P o t v r d z u j e sa rozsudok vo vyhovujúcom výroku a vo výroku o trovách konania. 2. Žalovaní s ú p o v i n n í zaplatiť spoločne a nerozdielne právnemu zástupcovi žalobkyne náhradu trov odvolacieho konania vo výške 99,68 Eur. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom Okresný súd Poprad (ďalej len „súd prvej inštancie“) žalovaným uložil povinnosť zaplatiť žalobkyni v 1/ rade 12.500,- eur a žalobkyni v 2/ rade 12.500,- eur ako náhradu nemajetkovej ujmy za zásah do osobnostných práv a uhradiť im trovy konania predstavujúce odmenu právneho zástupcu vo výške 497,- eur, trovy na účet právneho zástupcu vedený v T. a.s. č. účtu XXXXXXXXXX/XXXX, všetko do 3 dní od právoplatnosti rozhodnutia. V prevyšujúcej časti návrh žalobkýň zamietol. 2. Vo svojom rozhodnutí súd prvej inštancie okrem iného uviedol, že návrh žalobkýň je čo do základu dôvodný. Žalobkyne, ako manželka a dcéra nebohého K. J., sú aktívne legitimované na podanie žaloby. Smrť rodinného príslušníka fyzickej osoby pri dopravnej nehode, ktorú títo rodinní príslušníci a ani fyzická osoba nezavinili, je neoprávneným zásahom do práva fyzickej osoby na súkromný a rodinný život. Súčasťou práva na ochranu súkromia chráneného ustanovením § 11 Občianskeho zákonníka, je rodinný život spočívajúci v udržiavaní a rozvíjaní vzájomných citových, morálnych a sociálnych väzieb medzi najbližšími osobami, a konanie, ktoré spôsobilo násilné pretrhnutie týchto väzieb stratou člena rodiny, je konaním nesúcim znaky neoprávneného zásahu do chránených osobnostných práv pozostalých členov rodiny. Toto konštatovanie vyplýva z ustálenej judikatúry najvyššieho súdu Slovenskej republiky. V rozsudku z 27. októbra 2010 sp. zn. 1Cdo 77/2009 Najvyšší súd Slovenskej republiky za správny označil záver súdov nižších stupňov, že do osobnostných práv oprávnených osôb bolo zasiahnuté zavinením dopravnej nehody, pri ktorej zahynul ich blízky príbuzný. V rozsudku zo 17. februára 2011 sp. zn. 5Cdo 265/2009 Najvyšší súd Slovenskej republiky uviedol, že „ak medzi fyzickými osobami existujú sociálne, morálne, citové a kultúrne vzťahy vytvorené v rámci ich súkromného a rodinného života, môže porušením práva na život jednej z nich dôjsť k nedovolenému zásahu do práva na súkromie druhej z týchto osôb. Takýmto protiprávnym zásahom tretej osoby do práva na súkromie, resp. práva na rodinný život môže byť ďalšiemu účastníkovi vzťahu spôsobená taká ujma, ktorá mu čiastočne alebo úplne bráni napĺňať jeho citové potreby, t.j. nemajetková ujma postihujúca inú ako majetkovú sféru, sféru osobnostnú, ku ktorej nepochybne patrí aj citová (emocionálna) sféra. Ak dôjde k smrti jedného z členov rodinného vzťahu, pozostalá osoba môže utrpieť citovú ujmu vo forme šoku, smútku zo straty blízkej osoby a takisto aj spoločenstva (vzťahu) s blízkou osobou“. Na inom mieste odôvodnenia tohto rozsudku Najvyšší súd Slovenskej republiky konštatoval, že „zásah do emocionálnej sféry fyzickej osoby, spôsobený protiprávnym konaním tretej osoby, následkom ktorého je úmrtie blízkej osoby, zakladá právo domáhať sa ochrany osobnosti podľa ustanovení Občianskeho zákonníka o ochrane osobnosti“, Existencia neoprávneného zásahu do práva na súkromie a rodinný život, ktorý bol spôsobený usmrtením blízkeho rodinného príslušníka pri dopravnej nehode, konštatoval Najvyšší súd Slovenskej republiky aj v rozhodnutí z 20. apríla 2011 sp. zn. 4Cdo 168/2009. V rozsudku z 27. novembra 2012 sp. zn. 2Cdo 194/2011 Najvyšší súd Slovenskej republiky, i keď primárne riešiac otázku premlčania práva na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, konštatoval, že zavineným usmrtením chodca pri dopravnej nehode bolo zasiahnuté do práva na súkromie a rodinný život jeho blízkej príbuznej. Na základe ustáleného skutkového stavu súd prvej inštancie mal za to, že je daná pasívna legitimácia všetkých troch žalovaných. Žalovaný v 1/ rade zodpovedá za ujmu, pretože ju sám spôsobil svojim protiprávnym konaním, čo nepochybne vyplýva z trestného rozsudku Okresného súdu Poprad. 3. Podľa § 853 Občianskeho zákonníka platí, že občianskoprávne vzťahy, pokiaľ nie sú osobitne upravené ani týmto ani iným zákonom, sa spravujú ustanoveniami tohto zákona, ktoré upravujú vzťahy obsahom aj účelom im najbližšie. V tomto ustanovení Občianskeho zákonníka je upravená analógia. Analógia legis (analógia zákona) sa používa ako forma aplikácie zákona vtedy, keď treba riešiť otázku, riešenie ktorej nie je síce v zákone upravené, ale ten istý zákon upravuje riešenie podobného prípadu. Vychádza sa pritom z predpokladu, že zákonodarca by podľa rovnakých zásad upravil aj daný prípad. Právnym vzťahom zodpovednosti za nemajetkovú ujmu spôsobenú na osobnostných právach fyzickej osoby (§ 11 a nasl. Občianskeho zákonníka) sú obsahom a účelom najbližšie právne vzťahy zodpovednosti za majetkovú ujmu (škodu) spôsobenú v majetkovej sfére poškodeného (§ 420 a nasl. Občianskeho zákonníka). V zmysle § 420 ods. 2 Občianskeho zákonníka platí, že škoda je spôsobená právnickou osobou alebo fyzickou osobou, keď bola spôsobená pri ich činnosti tými, ktorých na túto činnosť použili. Tieto osoby samy za škodu takto spôsobenú podľa tohto zákona nezodpovedajú; ich zodpovednosť podľa pracovnoprávnych predpisov nie je tým dotknutá. Analogicky (§ 853 Občianskeho zákonníka v spojení s § 420 ods. 2 tohto zákonníka), pokiaľ bol neoprávnený zásah do osobnostných práv fyzickej osoby spôsobený niekým, kto bol použitý právnickou osobou na realizáciu činnosti tejto právnickej osoby, považuje sa takýto zásah za zásah spôsobený priamo právnickou osobou. Ústavný súd Slovenskej republiky v uznesení z 23. augusta 2007 sp. zn. I. ÚS 137/07 uviedol, že „podľa všeobecných ustanovení občianskeho hmotného práva je otázka zodpovednosti za škodu (vrátane zodpovednosti za nemajetkovú ujmu) konštituovaná tak, že za škodu, resp. za ujmu zodpovedá ten, kto ju spôsobil, pričom v prípade škody, resp. ujmy spôsobenej právnickou osobou ide o činnosť tých fyzických osôb, ktoré právnická osoba na túto činnosť použila (§ 420, ako aj § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka. Zásada, že podľa všeobecných ustanovení o zodpovednosti za škodu (§ 420 a nasl. Občianskeho zákonníka) zodpovedá právnická osoba aj za zásah do osobnostných práv bezprostredne spôsobený fyzickou osobou konajúcou v rámci výkonu činností, ktorými bola poverená právnickou osobou, nie je zásadou výlučnou. Tak, ako sú zvláštnou skupinou zásahov do majetkovej sféry tie prípady, v ktorých škoda bola spôsobená prevádzkou dopravných prostriedkov (§ 427 a nasl. Občianskeho zákonníka), rovnako osobitnou je aj skupina tých zásahov do osobnostnej sféry, v prípade ktorých nemajetková ujma bola spôsobená prevádzkou dopravných prostriedkov. Pokiaľ je na mieste analogické použitie ustanovenia § 420 ods. 2 Občianskeho zákonníka pri určení, či zodpovednosť za zásah do osobnostných práv nesie fyzická osoba bezprostredne konajúca alebo právnická osoba, za ktorú fyzická osoba konala v rámci výkonu činností, ktorými bola poverená touto právnickou osobou, je rovnako na mieste analogické použitie ustanovenia § 427 ods. 2 Občianskeho zákonníka pri určení subjektu zodpovedného za zásad do osobnostných práv, ktorý bol spôsobený prevádzkou dopravných prostriedkov. Vychádzajúc z uvedeného možno konštatovať, že tak, ako podľa okolností konkrétneho prípadu zodpovedá za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla prevádzkovateľ vozidla poškodenému, zodpovedá tento prevádzkovateľ (aj) za nemajetkovú ujmu spôsobenú na chránených osobnostných právach fyzickej osobe. Je teda daná zodpovednosť odporkyne v druhom rade ako prevádzkovateľky osobného motorového vozidla, ktorým bola spôsobená škoda. 4. Účelom poistenia za škody spôsobené prevádzkou dopravných prostriedkov je zmierniť dôsledky škôd, ku ktorým došlo v súvislosti s touto prevádzkou. Usmrtenie pri dopravnej nehode je najzávažnejším dôsledkom takejto udalosti. Podľa ustálenej súdnej praxe usmrtenie pri dopravnej nehode vyvoláva nielen občianskoprávnu zodpovednosť za škodu ale aj občianskoprávnu zodpovednosť za neoprávnený zásah do osobnostných práv. Aj táto zodpovednosť musí byť predmetom občianskoprávneho poistného krytia. Pri opačnom výklade to môže znamenať značné majetkové riziko subjektov v doprave zodpovedajúcich za takúto nemajetkovú ujmu, ktorá by v individuálnych prípadoch mohla viesť k ich finančnému kolapsu. Mohla by znamenať aj neistotu pozostalých o reálnom poskytnutí prisúdenej náhrady prípadne vôbec vymožiteľnosti. Preto je potrebné pojem škoda pre účely Zákona o povinnom zmluvnom poistení, vychádzajúc tiež z rozhodnutia Európskeho súdneho dvora č. C-22/12 a príslušných nariadení a smerníc interpretovať rozširujúco tak, že doň patrí aj náhrada nemajetkovej ujmy za zásah do osobnostných práv pozostalých s právom pozostalých domáhať sa poistného krytia. Takýto výklad je výkladom intra legem, nanajvýš rozširujúcim výkladom ust. § 4 Zákona č. 381/2001 Z. z. a nie je možné ho pokladať za výklad contra legem či už v ponímaní Súdneho dvora Európskej Únie, európskej legislatívy, Ústavy Slovenskej republiky alebo Slovenského právneho poriadku. Doslovný gramatický výklad ust. § 4 zákona, na ktorý sa odvoláva odporca v treťom rade, nie je v danom prípade náležitý. Rovnako právne nevýznamné je konštatovanie poisťovne, že zákonodarná iniciatíva , ktorá mala v novelizácii zákona o povinnom zmluvnom poistení zahrnúť likvidáciu aj nemajetkovej ujmy, nebola zavŕšená prijatím zákona. Ak do Zákona o povinnom zmluvnom poistení boli prebraté smernice Európskej Únie a Rady o poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel, ktoré predpisy používajú pojmy osobnej ujmy a škody na majetku, teda majetkovú aj nemajetkovú ujmu, javí sa nelogickým, aby špeciálny právny predpis, do ktorého boli tieto európske normy inkorporované, dané pojmy definoval neprimerane zužujúco. Pretože Zákon o povinnom zmluvnom poistení ukladá pod hrozbou sankcie povinnosť vodičovi, resp. prevádzkovateľovi motorového vozidla uzavrieť poistnú zmluvu pre minimálnu výšku poistného krytia, stanoveného Európskou legislatívou, má legitímne očakávanie, že v prípade vzniku poistnej udalosti všetky ujmy tak materiálnej povahy ako aj ujmy vzniknuté pôsobením na telesnú a duchovnú integritu poškodených, budú odškodnené z povinného zmluvného poistenia. Ak teda vnútroštátne právo umožňuje rodinným príslušníkom obete dopravnej nehody požadovať náhradu utrpenej nemajetkovej ujmy, náhrada má byť krytá povinným zmluvným poistením motorového vozidla. Tým je podľa názoru súdu daná pasívna legitimácia aj odporcu v treťom rade, u ktorého bol prevádzkovateľ motorového vozidla poistený. 5. Primárnou funkciou náhrady nemajetkovej ujmy je funkcia satisfakčná, teda primerane s ohľadom na všetky okolnosti konkrétneho prípadu, optimálne a tým účinne vyvážiť a zmierniť nepriaznivý následok neoprávneného zásahu. Nemajetková ujma vzniknutá porušením osobnostných práv sa vo všeobecnom zmysle slova ani nedá odškodniť a jej rozsah nie je možné ani exaktne kvantifikovať a vyčísliť. Namiesto nej je možné len poskytnutie zadosťučinenia. Súd pri úvahe o primeranosti tohto zadosťučinenia vychádzal z celkovej povahy aj z jednotlivých okolností konkrétneho prípadu (intenzita, spôsob neoprávneného zásahu k charakteru a rozsahu zasiahnutej hodnoty osobnosti, veku postihnutých osôb, následky). Je nepochybné, že žalobkyne - manželka a dcéra mali usporiadaný a blízky rodinný vzťah s nebohým. Mali spoločné plány tak na úseku chodu rodiny, pracovných a voľnočasových aktivít ako aj výchovy resp. spolupôsobenia na výchove vnučky. S jeho stratou sa stále nedokázali vnútorne vysporiadať ani pri poskytnutej pomoci kvalifikovanej osoby psychiatra. Pri úmrtí nemôže žiadne zadosťučinenie odčiniť vzniknutú ujmu, iba zabezpečiť jej zmiernenie. Odškodnenie by však nemalo predstavovať neprimeranú finančnú náhradu a jeho cieľom nie je zabezpečenie náhrady príjmov alebo zdroja obživy, ale satisfakcia. Pri priznaní nemajetkovej ujmy súd prihliadol tiež k rozhodovacej činnosti súdov (napríklad rozsudok NS SR sp. zn. 3Cdo 292/2009). 6. Súd prvej inštancie neprihliadol, vychádzajúc z obrany odporcu v 3/ rade, k právnemu názoru vyslovenému v rozsudku Krajského súdu v Prešove č. 12Co 89/2013 v obdobnej veci vychádzajúc z konkrétnych okolností daného prípadu, ani v rozhodnutí NS SR sp. zn. 4Cdo 168/2009 uskutočniac výklad zákona vo svetle rozhodnutia Európskeho súdneho dvora. Rovnako neuznal dôvodnou obranu žalovaných v prvom a druhom rade poukazujúcich na spoluzavinenie poškodeného, pretože skutočnosť požitia alkoholu poškodeným, aj keď by bola preukázaná, nemala žiadnu príčinnú súvislosť so škodovou udalosťou a v trestnom konaní nebola ani konštatovaná tak v súvislosti so zavinením páchateľa, ako aj pri ukladaní trestu. V prevyšujúcej časti návrh zamietol ako nedôvodný. O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol podľa ust. § 142 ods. 3 O.s.p. 7. Proti tomuto rozsudku, a to proti vyhovujúcemu výroku podali v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalovaní v 1/ a 2/ rade. Žiadali, aby odvolací súd zrušil rozhodnutie súdu prvej inštancie a vrátil mu vec na ďalšie konanie. V odvolaní okrem iného uviedli, že sú toho názoru, že satisfakčná funkcia je s ohľadom na súdnu prax a s ohľadom na všetky okolnosti prípadu a tým účinné vyváženie a zmiernenie nepriaznivých následkov neoprávneného zásahu stanovená paušálne. Navyše u žalobkyne v 2/ rade s ohľadom na jej výpoveď na pojednávaní 15. 12. 2014, kde uvádza, že od roku 2000 dvanásť rokov bola pracovne odcestovaná na J. a aj v budúcnosti je rozhodnutá žiť od N. minimálne XX km, teda s nebohým otcom nežila v spoločnej domácnosti, je iná intenzita ujmy, resp. iný zásah do emocionálnej sféry, než u jej matky žalobkyne v 1/ rade, ktorá žila so svojím manželom intenzívne v spoločnej domácnosti. Tieto skutočnosti súd vôbec nezohľadnil, resp. podrobnejšie neskúmal pri určovaní satisfakčnej funkcie náhrady a ani ich nezdôvodnil. Dôvodnosť návrhu žalobkýň nepopierajú. 8. Proti tomuto rozsudku, a to proti vyhovujúcemu výroku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalovaný v 3/ rade. V odvolaní okrem iného uviedol, že vo vzťahu k žalovanému v 3/ rade súd prvej inštancie odôvodnil svoje rozhodnutie znením článku 3 ods. 1 Smernice Rady 72/166/EHS z 24. 4. 1972. Na toto znenie súd prvej inštancie nadviazal znením článku (22) Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2009/103/ES zo 16. septembra 2009 o poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel a o kontrole plnenia povinnosti poistenia tejto zodpovednosti. K tejto argumentácii súdu prvej inštancie odvolateľ poukázal na to, že blízke osoby obetí usmrtených pri dopravných nehodách nie sú ani „iní nemotoroví užívatelia ciest“ a ani nie sú „účastníkmi nehody“. Z toho dôvodu sa pri poslednej aproximácii slovenského zákona o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel nerozšíril (a ani nemusel) okruh oprávnených osôb na odškodnenie o osoby blízke obetiam usmrtených pri dopravných nehodách, keďže nie sú užívatelia ciest a súčasne nie sú účastníkmi nehody a z toho dôvodu sa ani nerozšíril rozsah poistenia na nároky na ochranu osobnosti s nemajetkovou ujmou. Keďže na to nebol dôvod, ani zákonodarca nerozšíril doteraz taxatívne a jednoznačne určený rozsah poistenia v ust. § 4 ods. 1 písm. a) zákona č. 381/2001 Z. z. Keďže súd prvej inštancie použil argument, že nárok žalobcov treba považovať za škodu, tak odvolateľ upozorňuje, že pri rozhodovaní o nároku na náhradu škody je súd povinný vždy skúmať i to, či sú dané zákonné predpoklady na zníženie náhrady škody podľa ust. § 450 OZ. Je teda potrebné, aby sa súdy bez návrhu vždy zaoberali možnosťou zníženia náhrady škody. Toto obligatórne použitie ust. § 450 OZ v celom konaní absentuje, napriek tomu, že žalovaní v 1/ a 2/ rade v konaní vo svojom písomnom vyjadrení uviedli, že sú nemajetní, v súčasnosti bez pracovného pomeru, ako to konštatuje súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku na str. 3 prvý odsek. Súd prvej inštancie opiera svoje stanovisko tiež o výrok rozhodnutia Európskeho súdneho dvora č. C-22/12. Odvolateľ naďalej zastáva stanovisko, že Európsky súdny dvor sa nevyjadril meritórne o tom, že náš konkrétny zákon č. 381/2001 Z. z. o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla pokrýva aj túto náhradu, ale ESD vyslovil presvedčenie, že v tých členských štátoch, kde upravuje vnútroštátne právo náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej blízkym osobám obetí usmrtených pri dopravnej nehode, pokiaľ sa dosiaľ poistne nekryje táto ujma, tak by sa mala poistne pokrývať. Z takto formulovaného stanoviska ESD vyplýva len odporučenie, že takýto členský štát by mal prostredníctvom svojho zákonodarného zboru zakotviť toto sporné odškodnenie do svojho zákona o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou vozidla. Pokiaľ teda Slovenská republika sa stotožní s týmto názorom ESD, tak je na rade zákonodarný proces, ktorý premietne tento odporúčací názor ESD do lex specialis zákona o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou vozidla. S rozhodnutím ESD vo veci 22/12 vyplývajú pre súčasný právny stav SR tieto závery: 1. Právny poriadok EÚ nerieši náhradu nemajetkovej ujmy pozostalých po obeti dopravnej nehody a ani ju riešiť nemôže, pretože táto problematika spadá v zmysle zakladateľských dokumentov EÚ do právomoci národného štátu, 2. Harmonizácia právnych poriadkov v rámci EÚ sa týka iba poistného krytia v rámci povinného zmluvného poistenia, harmonizácia sa nevzťahuje na spôsob a rozsah náhrady škody, ktoré upravuje národné zákonodarstvo v rámci svojej právomoci, 3. ESD vo výroku zámerne neuviedol, že povinné zmluvné poistenie „kryje“ aj nároky pozostalých, ale uviedol iba to, že povinné zmluvné poistenie „má pokrývať“ aj náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej blízkym osobám obetí usmrtených pri dopravnej nehode, ak jej náhradu na základe zodpovednosti poisteného za kodu upravuje vnútroštátne právo a súčasne je uplatniteľné v spore vo veci samej, 4. Z ust. § 4 ods. 1 písm. a) zákona č. 381/2001 Z.z. vyplýva, že toto ustanovenie nepokrýva uvedený druh nemajetkovej ujmy, ale kryje iba škodu na zdraví, pričom škodu na zdraví a nemajetkovú ujmu Občiansky zákonníka jasne od seba odlišuje, 5. ESD v rámci výkonu svojej právomoci nekonštatoval v citovanom rozsudku, že ust. § 4 ods. 1 písm. a) zákona č. 381/2001 Z.z. a ust. § 11 a nasl. OZ a § 420 OZ a nasl. sú v rozpore s únijným právom, 6. V SR platí princíp písaného práva a preto ani rozhodnutie ESD ani rozhodnutia národných súdov nemajú subsidiárny právny účinok na právny poriadok SR v tom zmysle, že môžu vypĺňať medzery v platnom právnom poriadku SR, a tým menej tam, kde je právo dané výslovnou úpravou, 7. Súkromné právo členského štátu, pokiaľ sa neprieči právu EÚ, je oprávnený vykladať iba národný súd, ktorý musí vychádzať z platného právneho stavu zakotveného v zákone č. 381/2001 Z.z. o povinnom zmluvnom poistení. Pokiaľ sa teda vnútroštátne právo nerozhodlo ísť v tomto smere nad rozsah minimálnej harmonizácie rozsahu poistného krytia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel, nie je dôvod postupovať inak, ako na základe vnútroštátneho práva, ktoré správne implementovalo smernice, ani vykladať vnútroštátne právo inak, než ako to ukladajú zaužívané vnútroštátne postupy. Nevzniká totiž rozpor, či nejasnosť, ktoré by bolo potrebné prekonať eurokonformným výkladom. Odvolateľ súčasne naďalej poukazuje na uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo 168/2009 zo dňa 20. 4. 2011, kde NS SR konštatoval v obdobnom prípade pasívnu legitimáciu poisťovne vo veci o ochranu osobnosti. Vzhľadom na rozdielnosť výkladu súdov v tejto problematike považuje odvolateľ túto vec za skutočnosť po právnej stránke zásadného významu. Odvolateľ naďalej preto namieta nedostatok pasívnej legitimácie žalovaného v 3/ rade v tomto spore. Súd prvej inštancie posúdil zásah do práva na súkromie a rodinný život žalobkyne v 1. rade v tej istej intenzite ako u žalobkyne v 2. rade. U žalobkyne v 2. rade v žiadnom prípade nie sú naplnené podmienky zásahu rovnakej intenzity ako u manželky obete. Dcéra obete žila dlhodobo na J. a po presťahovaní na Slovensko po úmrtí otca si vybudovala svoju domácnosť v inej obci ako bola domácnosť jej nebohého otca. To znamená, že nebolo pretrhnuté spolužitie v bezprostrednom kontakte s nebohým. Preto navrhol znížiť výšku odškodnenia dcéry nebohého minimálne o 50 % výšky odškodnenia manželky nebohého. Žiadal, aby odvolací súd rozsudok vo výroku, ktorým súd prvej inštancie uložil povinnosť žalovanému v 3/ rade zaplatiť žalobkyniam sumu po 12.500 Eur, ako aj uhradiť im trovy konania vo výške 467 Eur, zrušil a zmenil tak, že žalobu proti žalovanému v 3/ rade zamietne a v povinnosti zaplatiť žalobkyni v 1/ a 2/ rade po 12.500 Eur zrušil a zmenil tak, že žalovaní v 1/ a 2/ rade sú povinní zaplatiť žalobkyni v 1/ rade 12.500 Eur a žalobkyni v 2/ rade 6.000 Eur. 9. K odvolaniam žalovaných v 1/, 2/ a 3/ rade sa písomne vyjadrili žalobkyne v 1/ a 2/ rade, ktoré navrhli, aby odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie a priznal im náhradu trov odvolacieho konania spolu vo výške 99,68 Eur. 10. Krajský súd v Prešove ako odvolací súd príslušný na rozhodnutie o odvolaní v zmysle § 34 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku (ďalej len CSP) preskúmal rozhodnutie v napadnutom rozsahu spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo v súlade s § 379 a § 380 CSP v spojení s § 470 ods. 1 a 2 CSP, vo veci nariadil pojednávanie, pričom dospel k záveru, že odvolania žalovaných v 1/ až 3/ rade nie sú dôvodné. 11. Odvolací súd k obrane poisťovne poznamenáva, že sú mu známe argumenty iných súdov o neexistencii pasívnej legitimácie poisťovní v konaniach o náhradu nemajetkovej ujmy (napríklad rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 31. marca 2016 č.k. 3Cdo 301/2012). Vo vzťahu k odlišnému právnemu názoru v iných súdnych konaniach a k obrane poisťovne, že vnútroštátne právo nezakladá povinnosť poisťovne nahradiť nemajetkovú ujmu z povinného poistenia, odvolací súd udáva. 12. Po rozsudku súdneho dvora vo veci Hassová C-22/12 by nemali byť pochybnosti o tom, že ak vnútroštátne právo priznáva právo na náhradu nemajetkovej ujmy pri usmrtení osoby prevádzkou motorového vozidla, tak že štát musí zabezpečiť právnu úpravu o poistnom krytí takejto ujmy. V rovnaký deň súdny dvor rozhodol v inej veci, že toto poistné krytie štáty nesmú limitovať pod 1.000.000,- Eur v prípade jedného škodového nároku (C-277/12 Drozdovs). Odvolací súd sa rozhodne nestotožňuje s Ministerstvom financií Slovenskej republiky, ktoré v predmetnej veci v liste č.MF/014548/2016-613 konštatuje, že Slovenská republika ,,takýto typ odškodnenia zatiaľ v civilnom práve zavedený nemá a ,,ak chceme chrániť pozostalých, a to nielen po dopravných nehodách, bolo by vhodné zaviesť podobný inštitút aj do slovenského civilného práva, avšak to je mimo pôsobnosti MF SR“. Teda ministerstvo financií neuznáva nemajetkovú ujmu na strane pozostalých pri ochrane osobnosti ako prostriedok ochrany pre pozostalé osoby. Odvolací súd vyjadruje presvedčenie o opaku, že slovenský právny poriadok priznáva pozostalým za zásah do súkromia usmrtením blízkeho človeka náhradu nemajetkovej ujmy. Priznané náhrady sa týkajú rôznych oblasti napr. usmrtenia pri liečebných zákrokoch, prípady usmrtení pri prevádzke motorových vozidiel a v iných prípadoch. Usmrtenie osoby, ktorá je blízka je úplne jednoznačne zásahom do súkromného života blízkych osôb, postačí len predstava, čo znamená pre osobu správa, že jej manžel/manželka, otec/matka zomrel/a pri dopravnej nehode. Nevyhnutnosť psychiatrického liečenia oboch žalobkýň dokazuje, že ide o zdravotný problém a niet najmenšieho dôvodu tieto stavy vynímať z kategórie škody na zdraví hoci v psychickej rovine, ktoré poškodenie zdravia je nie raz bolestnejšie ako pri fyzickom poškodení zdravia. 13. Spornou právnou otázkou, a zdá sa, že aj medzi súdmi Slovenskej republiky, zostala otázka, či si Slovenská republika svoju povinnosť transponovať smernicu splnila. Ak je pravdou, že poisťovňa nemá zákonnú povinnosť kryť náhradu nemajetkovej ujmy, potom si Slovenská republika svoju transpozičnú povinnosť nesplnila a vystavila sa tak žalobám osôb, ktorým súdy uložili povinnosť nahradiť nemajetkovú ujmu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel. 14. Odvolací súd je však presvedčený, že pri aplikácii všetkých výkladových metód a nie len jednej izolovane je dôvodný záver, že slovenská právna úprava obsahuje povinnosť poisťovni z povinného zmluvného poistenia nahradiť aj nemajetkovú škodu na zdraví. 15. Zdá sa, že odlišné názory spôsobil odlišný výklad slovíčka ,,ujma“ a vety zákona nahradí ,,škodu na zdraví a náklady spojené s pohrebom“. Odvolací súd nepožiadal súdny dvor o výklad slova ,,škoda“ v dotknutých smerniciach a rozsudku C-22/12, najmä či tento termín zahŕňa škodu tak majetkovú, ako aj nemajetkovú a či neodporuje slovenská právna úprava únijnému právu, pretože sa zdá, že aj textuálnym (gramatickým) výkladom je ustanovenie eurokonformné. 16. Z hľadiska gramatického výkladu považuje odvolací súd za dôležité, že ustanovenie § 4 ods. 2 písm. a/ zákona č. 381/2001 Z.z. o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla (ďalej len ZoPZP) upravuje škodu na zdraví vo všetkých jej zložkách - zákonodarca teda nesledoval (explicitne nevypočítal) poistné krytie len niektorej zložky škody na zdraví, napr. bolestné, stratu na zárobku, vecnú škodu a pod. Zakotvením poistného krytia nielen niektorej zložky škody na zdraví je opodstatnený názor, že pod škodou na zdraví treba zaradiť všetky jej zložky tak v rovine majetkovej, ako aj nemajetkovej. Zákonodarca nevylúčil pri škode na zdraví napríklad nemajetkové bolestné, či sťaženie spoločenské uplatnenia a niet pochybnosti, že sú poistne kryté. Niet dôvodu na odlišný názor ani pri nemajetkovej škode na zdraví s následkom smrti, ktorá dopadla najmä na pozostalé blízke osoby. 17. Z hľadiska výkladu zákonodarcu popri vyššie uvedených dôvodoch je treba brať zreteľ na to, že zákonodarca v transpozičnej doložke výslovne spomína dotknuté smernice a sotva by sa dalo uveriť tomu, že by v rozpore s požiadavkou smerníc nezahrnul pod poistné krytie niektorú zložku škody (ujmy) a tým sa rozhodol hradiť škodu z dôvodu transpozičného deficitu fakticky namiesto poisťovni, ktoré inkasujú poistné. Z rozsudku C-22/2012 ...Členské štáty sú však povinné zabezpečiť, aby zodpovednosť za škodu uplatniteľná podľa ich vnútroštátneho práva bola krytá poistením v súlade s ustanoveniami uvedených smerníc (pozri rozsudok Súdneho dvora vo veci C-356/05, Farrell, body 32 a 33, ako aj tam citovanú judikatúru). 18. Dôvodová správa o vylúčení niektorej zložky náhrady škody nič neuvádza, cit. „K § 4: Rozsah poistenia zodpovednosti je v návrhu vymedzený s ohľadom na nároky vyplývajúce z tohto zákona, jednotlivé zložky náhrady škody a na územnú platnosť poistenia. Poistenie zodpovednosti sa u tuzemských motorových vozidiel bude vzťahovať na zodpovednosť za škodu spôsobenú na území Slovenskej republiky, ako aj na území štátov, s ktorými kancelária uzavrela dohodu o vyrovnávaní nárokov na náhradu.“ 19. Z hľadiska systematického výkladu síce môže byť výhrada, že náhrada citovej škody po zásahu do života a súkromia osoby je oproti náhrade škody v inej časti Občianskeho zákonníka (,,ochrana osobnosti“ prvá časť, ,,zodpovednosť za škodu“, šiesta časť), no fakt je ten, že únijné právo nerieši škodovú zložku, ale poistné krytie a zákonodarca evidentne sústredil pri zásahu do súkromia nemajetkovú ujmu v spoločnej časti zákona, a to bez ohľadu na okolnosti prípadov, za akých k nemajetkovej škode došlo. Išlo by o duplicitné ustanovenie, ak by sa aj v iných častiach zákona podľa rozmanitosti spoločenských vzťahov opakovalo právo na nemajetkovú škodu. Logiku by mohol mať len administratívny strop nemajetkovej škody upravený v časti o škode na zdraví, nie však nevyhnutne aj samotné právo. Z hľadiska systematiky Občianskeho zákonníka nie je až tak významné, že náhrada nemajetkovej ujmy za stratu života je upravená v inej časti kódexu Prvá časť druhá hlava ako náhrada škody (šiesta časť druhá hlava). Povinné poistenie musí kryť akúkoľvek škodu (ujmu) tak materiálnu, ako nemateriálnu. Odvolací súd sa stotožňuje s prvostupňovým súdom v názore, že platná právna úprava obsahuje takúto náhradu vychádzajúc z extenzívneho výkladu pojmu škody, ktorý v sebe nepochybne zahŕňa aj ujmu na zdraví (§ 4 ods. 2 písm. a/ zákona č. 381/2001 Zb. v znení neskorších predpisov) s tým, že náhrada nemajetkovej ujmy sa priznáva aj podľa ustanovení o ochrane osobnosti upravených v § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka. Vzhľadom na skutočnosť, že náhrada nemajetkovej ujmy je upravená v § 13 Občianskeho zákonníka, nie je dôvodnou námietka žalovaného, že súd mal pri určovaní výšky nároku žalobkýň aplikovať ust. § 450 Občianskeho zákonníka, keďže kritériá určovania výšky náhrady škody, predstavujúcej nemajetkovú ujmu sú upravené v § 13 ods. 3 Občianskeho zákonníka, ktoré možno považovať za lex specialis vo vzťahu k ust. § 450 Občianskeho zákonníka. 20. V Českej republike nová právna úprava zákonom č. 89/2012 Sb. Občanský zákoník v platnom znení (ďalej len „NOZ“), v § 2958 a v §§ 2956 a nasl. zakotvila, že pri ublížení na zdraví odčiní škodca ujmu poškodenému peňažnou náhradou plne vyvažujúcu vytrpené bolesti a ďalšie nemajetkové ujmy; pokiaľ vznikla poškodením zdravia prekážka lepšej budúcnosti poškodeného, nahradí mu škodca aj sťaženie spoločenského uplatnenia. Ak nemožno takýmto spôsobom výšku náhrady určiť, stanoví sa podľa zásad slušnosti. Nasleduje priznanie náhrad pri ublížení na zdraví a pri usmrtení podľa § 2959, kedy škodca odškodňuje duševné útrapy manželov, rodičov, dieťaťa alebo inej osoby blízkej peňažnou náhradou, ktorá má plne vyvážiť ich utrpenie. Ak nemožno výšku náhrady takto stanoviť, určí sa podľa zásad slušnosti. Aby sa zákonodarca vyhol rigidnému schematizmu, akcentuje priamo v textovom znení zákona právne zásady slušnosti a zároveň rieši zmieňovaný problém „ďalšej nemajetkovej ujmy“, ktorá bola dosiaľ žalovaná titulom ochrany osobnosti, dnes je však pokrytá pod širším rozpätím náhrady škody sui generis, čím odpadá problém dvojitých žalôb; na náhradu škody na zdraví a následne alebo súčasne žalôb o ochrane osobnosti .V dôvodovej správe k NOZ autori novely zdôrazňujú upustenie od inštitútu náhrady škody v duchu primitívneho materializmu, podľa ktorého sa poškodenému hradí výlučne škoda majetková, čo je nesporne aj prelomenie roky trvajúceho aplikačného problému, na ktorý poukázal Ústavný súd ČR v často referovanom náleze zo 4. 5. 2005, sp. zn. Pl ÚS 16/04, že totiž z legislatívneho hľadiska je potrebné opustiť poňatie škody ako majetkovej ujmy a považovať za škodu aj ujmu ,ktorá vznikla pôsobením na telesnú a duševnú integritu poškodeného. (porovnaj JUDr. Andrea Erdősová, PhD. „Krátke“ pojednanie o škodách, ujmách a ich náhradách vo svetle judikatúry súdov vnútroštátnych, českých, Súdneho dvora EÚ i Európskeho súdu pre ľudské práva Bulletin advokácie 1-2 2015). 21. Teleologický výklad podporuje zmysel a cieľ celého poistenia rizikových vzťahov spojených s prevádzkou motorových vozidiel. Niet najmenšieho dôvodu presúvať bremeno, ktoré majú znášať pri najrizikovejších spoločenských vzťahov poisťovne, na plecia často krát nesolventných osôb a tým vystavovať ekonomickému tlaku a právnej neistote poistené osoby a pri nevymožení aj dotknuté obete. Ide o spoločenské vzťahy, v rámci ktorých sa spomína nenahraditeľná ujma. Nemajetková škoda dosahuje čiastky, ktoré zodpovedné osoby nedokážu zaplatiť. Práve z dôvodu predídenia takýmto situáciám bolo zriadené povinné poistenie. K celkovému postupu pri aplikácii výkladových metód odvolací súd poukazuje na požiadavku striktného výkladu z hľadiska vylúčenia poistného krytia cit. rozsudok C-22/12 článok 34 ,, Keďže obmedzenie poistného krytia je možné iba vo výnimočných prípadoch, podľa názoru Komisie je potrebné prijať v tejto oblasti striktný výklad práva, a nie je možné pripustiť ľubovoľné rozširovanie prípadov, v ktorých bude dochádzať k obmedzeniu rozsahu poistného krytia. 22. Z hľadiska eurokonformného výkladu nárok voči žalovanej poisťovni zakladajú žalobkyne na tom, že ako poisťovateľ je povinná uhradiť za svojho poisteného - žalovanú v 2. rade, resp. vodiča jej motorového vozidla, škodu spôsobenú premávkou tohto motorového vozidla. 23. Podľa § 4 ods. 1 zákona č. 381/2001 Z. z. o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla sa poistenie zodpovednosti vzťahuje na každého, kto zodpovedá za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla uvedeného v poistnej zmluve. Podľa § 4 ods. 2 písm. a) cit. zákona má poistený z poistenia zodpovednosti právo, aby poisťovateľ za neho nahradil poškodenému náhradu škody, ak ku škodovej udalosti, pri ktorej táto škoda vznikla a za ktorú poistený zodpovedá, došlo v čase trvania poistenia zodpovednosti (ods. 4). Podľa § 15 ods. 1 cit. zákona potom poškodený môže svoj nárok uplatniť priamo voči poisťovateľovi. Z citovaných ustanovení tak vyplýva, že predpokladom priameho nároku poškodeného voči poisťovateľovi je jednak vznik nároku, ktorý je vôbec krytý poistením zodpovednosti (spomedzi nárokov určených v § 4 ods. 2 cit. zákona), jednak existencia poistenia zodpovednosti prevádzkovateľa vozidla za takúto škodu. Trvanie poistenia žalovanej v 2. rade v čase nehody v konaní nebolo sporné. Preto súd skúmal, či je splnená podmienka existencie krytého nároku. 24. V prerokúvanej veci žalobkyne uplatňujú nárok na náhradu nemajetkovej ujmy podľa § 13 Občianskeho zákonníka. Žalovaná poisťovňa pritom tvrdí, že tento nárok nie je krytý uzavretým povinným zmluvným poistením. 25. Ustanovením § 4 ods. 1 a 2 zákona č. 381/2001 Z. z. sa do slovenského právneho poriadku implementovali ustanovenia smernice Rady 72/166/EHS o aproximácii právnych predpisov členských štátov týkajúcich sa poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú motorovými vozidlami a kontroly plnenia povinnosti poistenia tejto zodpovednosti, ako aj druhej smernice Rady 84/5/EHS o aproximácii právnych predpisov členských štátov týkajúcich sa poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel (v súčasnosti kodifikované v spoločnej smernici č. 2009/103/ES o poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel a kontrole plnenia tejto povinnosti). Z tabuľky zhody predloženej na rokovanie Národnej rady Slovenskej republiky (II. volebné obdobie, parlamentná tlač 979) vyplýva, že ustanovením § 662 Obch. zák. sa implementuje čl. 1 smernice č. 72/166/ESH a čl. 3 smernice č. 84/5/EHS. 26. Podľa čl. 1 druhého bodu smernice č. 2009/103/ES „poškodený“ znamená akúkoľvek osobu oprávnenú na náhradu, pokiaľ ide o akúkoľvek škodu spôsobenú motorovými vozidlami. Podľa čl. 3 cit. smernice každý členský štát prijme... všetky vhodné opatrenia, aby zabezpečil, že zodpovednosť za škodu spôsobenú prevádzkou vozidiel obvykle sa nachádzajúcich na jeho území je pokrytá poistením. Rozsah krytia zodpovednosti a podmienky tohto krytia sa určia na základe opatrení uvedených v prvom pododseku... Poistenie... povinne pokrýva... ujmy na zdraví. 27. Výkladom citovaných ustanovení (resp. obsahovo totožných ustanovení smerníc 72/166/EHS a 84/5/ EHS) sa zaoberal Súdny dvor Európskej únie už v spomínanom rozsudku z 24. októbra 2013 vo veci C-22/12, Katarína Hassová proti Rastislavovi Petríkovi, Blanke Holingovej, v ktorom rozhodol že čl. 3 ods. 1 smernice 2009/103/ES sa má vykladať tak, že povinné zmluvné poistenie má pokrývať aj náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej blízkym osobám obetí usmrtených pri dopravnej nehode, ak jej náhradu na základe zodpovednosti poisteného za škodu upravuje vnútroštátne právo uplatniteľné v spore vo veci samej. Súdny dvor EÚ v tejto súvislosti vyslovil, že smernica ponecháva členským štátom právo určiť, aká škoda bude krytá a aké budú podmienky poistenia, no ich sloboda v tomto smere bola neskôr obmedzená (ods. 43 a 46). Medzi jazykovými verziami čl. 3 poslednej vety smernice 2009/103/ EHS sú rozdiely, avšak s prihliadnutím na ich účel a štruktúru treba tento pojem interpretovať tak, že medzi škody, ktoré sa musia nahradiť, patrí nemajetková ujma, ktorej náhradu na základe zodpovednosti poisteného za škodu upravuje vnútroštátne právo uplatniteľné v danom spore (ods. 47 až 50). Súdny dvor EÚ navyše dodal, že na veci nič nemení ani zaradenie § 11 a 13 Občianskeho zákonníka do inej časti než úpravy náhrady škody. Ak totiž zodpovednosť poisteného vznikla z dopravnej nehody a mala občianskoprávnu povahu, nič nenasvedčuje, že na túto zodpovednosť sa nevzťahuje vnútroštátne hmotné právo zodpovednosti za škodu, na ktoré odkazujú uvedené smernice (ods. 57 a 58). 28. Podľa názoru súdu uvedený rozsudok jednoznačným spôsobom rieši otázku zodpovednosti poisťovne a jej námietky celkom zjavne ignorujú jasné závery vyslovené Súdnym dvorom EÚ. Uvedeným rozsudkom je prekonaný aj skorší názor Najvyššieho súdu SR v konaní 4Cdo 168/2009, takže právnym názorom v ňom vysloveným sa nemožno ďalej riadiť. Argumenty žalovaného v 3. rade o systematickej odlišnosti nároku na náhradu škody a náhrady nemajetkovej ujmy sú vyvrátené závermi Súdneho dvora EÚ v ods. 57 a 58 uvedeného rozsudku. Súdny dvor v týchto odsekoch vykladal právo Európskej únie. Podstatou citovaných odsekov nie je tvrdenie, že nárok podľa § 13 ods. 2 Obč. zák. je nárokom na náhradu škody podľa práva Slovenskej republiky. V citovaných odsekoch však Súdny dvor zdôrazňuje, že bez ohľadu na systematické zaradenie určitého ustanovenia v národnom právnom predpise, ak toto ustanovenie upravuje občianskoprávnu zodpovednosť vznikajúcu v prípade dopravnej nehody, má sa takéto ustanovenie považovať za „opatrenie... určujúce rozsah krytia zodpovednosti a podmienky tohto krytia“ v zmysle čl. 3 prvej a druhej vety smernice 2009/103/EHS. Inak povedané, Súdny dvor v tomto odseku v podstate vyslovil, že pojem „zodpovednosť za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel“ používaný v smernici 2009/103/EHS treba vykladať čiastočne autonómne a podradiť podeň aj také nároky, ktoré národné právo nezaraďuje medzi nároky „na náhradu škody“ v prísnom slova zmysle, ak ich podstata je podobná (teda občianskoprávny charakter a vznik v dôsledku protiprávnej udalosti - dopravnej nehody). Už z výkladov v bodoch 7 až 13 tohto rozsudku vyplýva, že z ustanovenia § 13 ods. 2 Obč. zák. vzniká v prípade protiprávnej udalosti - dopravnej nehody nárok na náhradu nemajetkovej ujmy aj v peniazoch. Tento nárok má pritom občianskoprávny charakter a v podstate sa svojou povahou približuje objektívnej zodpovednosti za škodu. Z uvedených dôvodov treba v zmysle záverov citovaného rozsudku Súdneho dvora článok 3 ods. 1 smernice 2009/103/ES vykladať tak, že pod pojem „opatrenie... určujúce rozsah krytia zodpovednosti a podmienky tohto krytia“ sa musí zaradiť aj § 13 ods. 2 Obč. zák. upravujúci tento nárok a tento nárok musí byť podľa národného práva krytý poistením zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla. 29. Podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora sa musia vnútroštátne ustanovenia v konaní vo veci samej v čo najväčšej miere vykladať a uplatňovať v súlade so smernicami. Vnútroštátne súdy teda musia vnútroštátne právo v najväčšej možnej miere vykladať v zmysle znenia a účelu smernice, aby bol dosiahnutý výsledok, ku ktorému táto smernica smeruje (porov. z posledného obdobia napr. rozsudok SD z 25. apríla 2013, C-81/12, Asociaţia ACCEPT proti Consiliul Naţional pentru Combaterea Discriminării, ods. 71). Vyžaduje sa, aby vnútroštátne súdy urobili všetko, čo je v ich právomoci, berúc do úvahy celé vnútroštátne právo a uplatniac ich výkladové metódy, s cieľom zaručiť úplnú účinnosť predmetnej smernice a dospieť k riešeniu, ktoré je v súlade s účelom sledovaným smernicou (porov. z posledného obdobia rozsudok SD z 24. januára 2012, C-282/10, Maribel Dominguez proti Centre informatique du Centre Ouest Atlantique a Préfet de la région Centre, ods. 27). 30. Z citovaných zásad tak pre súdy Slovenskej republiky vyplýva povinnosť, aby pri výklade ustanovení zákona č. 381/2001 Z. z. v čo najväčšej možnej miere vzali do úvahy znenie a účel tých ustanovení smernice, na ktorých implementáciu bolo toto ustanovenie do nášho právneho poriadku zavedené, aby zaručili tejto smernici úplnú účinnosť. Podľa už uvedeného bolo toto ustanovenie zavedené do právneho poriadku na účel implementácie čl. 1 a čl. 3 smernice 2009/103/EHS. Preto je povinnosťou súdov prihliadať na znenie a účel tohto ustanovenia smernice pri výklade ustanovení uvedeného zákona. 31. Na základe toho tak treba uzavrieť, že ustanovenie § 4 ods. 2 písm. a) zákona č. 381/2001 Z. z. treba vyložiť tak, že poistenie zodpovednosti kryje (za splnenia ostatných podmienok v ods. 4) aj nároky pozostalých na náhradu nemajetkovej ujmy podľa § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka a pozostalí (ako poškodení) môžu tieto nároky v zmysle § 15 ods. 1 cit. zákona uplatniť priamo proti poisťovateľovi, a to rovnako ako všetky ostatné nároky na náhradu škody. V prerokúvanej veci žalobkyne majú nárok na náhradu nemajetkovej ujmy voči žalovanému v 1. Rade a žalovanej v 2. rade. Túto ujmu tak v zmysle § 4 ods. 2 a 4 zákona č. 381/2001 Z. z. kryje poistenie zodpovednosti za škodu, takže žalovaná poisťovňa je povinná nahradiť žalobkyniam aj túto ujmu. 32. Na porovnanie k výkladu škoda odvolací súd dáva do pozornosti rozsudok súdneho dvora aj v inej právnej veci C-63/09 Axel Walz/Clickair S.A. cit.: „Pojem „ujma“ tvoriaci podklad článku 22 ods. 2 Dohovoru o zjednotení niektorých pravidiel pre medzinárodnú leteckú dopravu, uzavretý v Montreale 28. mája 1999, ktorý stanovuje obmedzenie zodpovednosti leteckého dopravcu za ujmu spôsobenú najmä stratou batožiny, sa má vykladať v tom zmysle, že zahŕňa tak majetkovú, ako aj nemajetkovú škodu.“ Ako aj Rozsudok Súdneho dvora z 10. decembra 2015 vo veci C-350/14,Lazar proti Allianz SpA - ECLI:EU:C:2015:802 cit.: „článok 4 ods. 1 nariadenia č. 864/2007 z 11. júla 2007 o rozhodnom práve pre mimozmluvné záväzky (RÍM II) sa má vykladať v tom zmysle, že ujma spojená s úmrtím osoby pri dopravnej nehode, ku ktorej došlo v členskom štáte súdu konajúceho vo veci a ktorú utrpeli rodinní príslušníci tejto osoby s bydliskom v inom členskom štáte, sa má kvalifikovať ako „nepriame následky“ tejto nehody v zmysle tohto ustanovenia. 33. Pre rozhodovaciu činnosť vnútroštátnych súdov nesporne má a najmä pro futuro bude mať vplyv recentné rozhodnutie Súdneho dvora EÚ z 24. októbra 2013 vo veci návrhu na začatie prejudiciálneho konania v prípade Hassová, C- 22/12. Vnútroštátny súd sa svojou prvou prejudiciálnou otázkou v podstate pýtal, či sa článok 3 ods. 1 prvej smernice a článok 1 prvý odsek tretej smernice majú vykladať v tom zmysle, že povinné poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla má pokrývať aj náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej blízkym osobám obetí usmrtených pri dopravnej nehode. Súdny dvor v prerokovanom prípade zaujal stanovisko, že podľa prvej a tretej smernice sú členské štáty povinné prijať všetky primerané opatrenia zabezpečujúce, aby zodpovednosť za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel obvykle sa nachádzajúcich na ich území bola pokrytá poistením s cieľom ochrany poistených osôb a obetí nehôd a aby akékoľvek škody a ujmy v oblasti krytia povinným poistením cestujúcich motorových vozidiel nezostali neuhradené. Súdny dvor pritom bral ohľad aj na fakt, že nemalý problém v jednotnom výklade spôsobujú aj rozdiely v jednotlivých jazykových verziách prekladov smernice s odlišnými významami pojmov ako „ujma na zdraví“ a „škoda na majetku“. Súdny dvor EÚ však musel poskytnúť taký výklad, aby bolo štátom, pokiaľ možno, zrejmé, že článok 3 ods. 1 prvej smernice, článok 1 ods. 1 a 2 druhej smernice a článok 1 prvý odsek tretej smernice sa majú vykladať v tom zmysle, že povinné poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla má pokrývať aj náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej blízkym osobám obetí usmrtených pri dopravnej nehode, ak jej náhradu na základe zodpovednosti poisteného za škodu upravuje vnútroštátne právo uplatniteľné v spore vo veci samej (porovnaj JUDr. Andrea Erdősová, PhD. „Krátke“ pojednanie o škodách, ujmách a ich náhradách vo svetle judikatúry súdov vnútroštátnych, českých, Súdneho dvora EÚ i Európskeho súdu pre ľudské práva Bulletin advokácie 1-2 2015). 34. Pokiaľ ide o odvolacie námietky žalovaných v 1. až 3. rade týkajúce sa výšky náhrady nemajetkovej ujmy priznanej žalobkyni v 2. rade, k tomuto odvolací súd uvádza, že žalobkyňa v 2. rade je dcérou nebohého, ktorý bol usmrtený v dôsledku protiprávneho konania žalovaného v 1. rade. Je zrejmé, že smrť otca žalobkyňu v 2. rade intenzívne zasiahla, o čom svedčia jej pretrvávajúce psychické problémy, v dôsledku ktorých je nútená navštevovať psychiatrickú ambulanciu. Z vykonaného dokazovania vyplynulo, že žalobkyňa v 2. rade mala s otcom vytvorený pevný vzťah, aký sa medzi otcom a dcérou predpokladá, vplyv otca na dcéru možno badať v tom, že žalovaná v 2. rade sa po jeho vzore rozhodla vyvíjať podnikateľskú činnosť v oblasti zdravej výživy. V čase, kedy došlo k usmrteniu jej otca s ním síce v spoločnej domácnosti nežila, bola s ním však pravidelne v kontakte, vzhľadom na jej pobyt v zahraničí aspoň prostredníctvom internetu, počas pobytu na Slovensku aj osobne. Smrť otca prekazila jej plány do budúcnosti, ktoré s ním mala. Nemožno opomenúť fakt, že išlo náhle, nečakané úmrtie osoby z jej najužšieho rodinného okruhu, osoby, ktorá sa spolu so žalobkyňou v 1. rade podieľala na výchove, starostlivosti o žalovanú v 2. rade od jej narodenia, následkom čoho bolo medzi otcom a dcérou vytvorené silné citové puto. Za daného stavu odvolací súd konštatuje, že výška náhrady nemajetkovej ujmy v sume 12 500 Eur sa s ohľadom na závažnosť ujmy spôsobenej žalobkyni v 2. rade nejaví ako neprimeraná. 35. S ohľadom na vyššie vedené odvolací súd rozsudok vo vyhovujúcom výroku a v súvisiacom výroku o trovách konania ako vecne správny potvrdil (§ 387 ods. 1 CSP). 36. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1 CSP a § 263 ods. 1 CSP. Žalovaní v odvolacom konaní úspešní neboli, preto im vznikla povinnosť nahradiť trovy odvolacieho konania úspešným žalobkyniam. Náhrada trov konania žalobkýň vo výške 99,68 Eur pozostáva z odmeny ich právneho zástupcu za vyjadrenie k odvolaniu vo výške 2 x 45,64 Eur (§ 10 ods. 8, § 13 ods. 2, § 13a ods. 1 písm. g) vyhl. č. 655/2004 Z.z.) a z prináležiaceho režijného paušálu za rok 2015 - 8,39 Eur (§ 16 ods. 3 vyhl. č. 655/2004 Z.z.). 37. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).