Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Prešov Spisová značka: 11Co/69/2015 Identifikačné číslo súdneho spisu: 8714203381 Dátum vydania rozhodnutia: 23. 11. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Peter Šamo ECLI: ECLI:SK:KSPO:2016:8714203381.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu JUDr. Petra Šama a sudcov JUDr. Mareka Košča a JUDr. Mareka Kohúta v právnej veci žalobcu T. I., K. Z. G. L. XXX, zastúpený JUDr. Zdeňkou Vokálovou, advokátkou advokátskej kancelárie v Prešove, Hlavná 61, proti žalovaným: X/ Z. C., bývajúca v O., Ú.- U. XXXX/XX, X/ Z. Č., bývajúci v G. L. XXX, X/ I. Č., bývajúca v G. L. XXX, zastúpení JUDr. Martinom Bašistom, advokátom advokátskej kancelárie v Poprade, Štefánikova 8, o určenie vlastníckeho práva s prísl., o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Poprad č.k. 20C/35/2014-75 zo dňa 9.12.2014 takto r o z h o d o l : Potvrdzuje rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku, ktorým bol návrh zamietnutý vo vzťahu k žalovanej v 1/ rade. V prevyšujúcej zamietavej časti ruší rozsudok súdu prvej inštancie a vec mu v rozsahu zrušenia vracia na ďalšie konanie. Nepriznáva žalovanej v 1/ rade náhradu trov prvostupňového konania a v tomto rozsahu mení rozsudok súdu prvej inštancie. Nepriznáva žalovanej v 1/ rade náhradu trov odvolacieho konania. o d ô v o d n e n i e : 1. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom zamietol návrh žalobcu a zaviazal ho nahradiť žalovaným trovy konania vo výške 279,64 eur v lehote 3 dní od právoplatnosti rozsudku. V dôvodoch tohto rozhodnutia uviedol, že žalobca sa podaným návrhom domáhal určenia vlastníckeho práva k pozemkom a rodinnému domu súp. č. XXX, nachádzajúcich sa v k.ú. G. L.. V návrhu uviedol, že aj keď kúpnou zmluvou zo dňa 10.3.2011 predal dom súp. č. XXX a priľahlé pozemky žalovanej v 1/ rade za kúpnu cenu 20.000,- eur, z dôvodu nedostatku vôle odpredať nehnuteľnosť je kúpna zmluva neplatná. 2. Žalovaní s návrhom nesúhlasili a žiadali ho zamietnuť. 3. Súd na základe vykonaného dokazovania zistil skutkový stav, podľa ktorého dňa 10.3.2011 uzavrel žalobca so žalovanou v 1/ rade kúpnu zmluvu na predaj rodinného domu súp. č. XXX postaveného na pozemku parc. č. XXX, garáže a hospodárskej budovy postavených na pozemku parc. č. XXX/X a pozemkov parc. č. XXX, parc. č. XXX/X, parc. č. XXX/X, parc. č. XXX/X a parc. č. XXX, zapísané na LV č. XXX pre obec a k. ú. G. L. za sumu 20 000,- eur, pričom v zmysle článku IV. zmluvy kúpna cena môže byť navýšená na základe samostatnej dohody účastníkov. Po podpise zmluvy žalobca od žalovanej v 1/ rade prevzal sumu 20 000,- eur, čo potvrdil svojim podpisom, úradne osvedčeným a súčasne sa v notárskej kancelárii B.. T. Č. v O. zaviazal vypratať predmet predaja v lehote do 8.5.2011. Na zabezpečenie ubytovania žalovaná v 1/ rade zaplatila žalobcovi náhradné bývanie v I. W. Z. O., nakoľko žalobca odmietol ponúknutý byt v A. A. Z.. V zmysle dohody ďalej žalovaná v 1/ rade žalobcovi uhradila sumu 14.000,- eur, takže celkovo z titulu kúpnej zmluvy žalobcovi zaplatila sumu 35.680,- eur. Žalobca sa domáhal určenia vlastníckeho práva k predmetu kúpy, pričom návrh odôvodnil tým, že kúpna zmluva je absolútne neplatným právnym úkonom a odporuje dobrým mravom. Uviedol, že sa na neho obrátila C. O. a P. Č. s tým, že z dôvodu nástupu C. O. do výkonu trestu odňatia slobody táto potrebuje hotovosť, ktorú je možné zabezpečiť tým, že žalobca poskytne ako zábezpeku svoj rodinný dom. Žalobca uviedol, že si mal na dva mesiace vybaviť pôžičku. Kontaktovala ho opätovne C. O. a P. Č. spolu so synom žalovanej v 1/ rade E. C.U., ktorý mal pôžičku poskytnúť. Táto bola následne údajne zmenená na kúpu nehnuteľností a mala byť zneužitá dôverčivosť žalobcu. Podľa žalobcu mu nebola kúpna cena uhradená v celosti vo výške 20.000,- eur, pričom trhová cena nehnuteľnosti je minimálne štvornásobne vyššia. Žalobca uznal, že mu bolo zabezpečené bývanie v I. W. Z. O., ale žiadne ďalšie plnenia nepriznal. Čo sa týka údajnej pôžičky, z tejto nič neuhradil. O. požičal 800,- eur a Č. 200,- eur a následne do 3.000,- eur. Priznal ešte prevzatie ďalších 14.000,- eur a tiež zaplatenie ubytovania v I. W. Z. O.. Žalovaná v 1/ rade poprela tvrdenia žalobcu o tom, že mu mal jej syn poskytnúť pôžičku, pretože od začiatku mala záujem dom riadne kúpiť. Žalobcovi vyplatila kúpnu cenu vo výške 34.000,- eur a ubytovanie na rok, s tým, že opakovane bola žalobcom žiadaná o ďalšiu hotovosť. Nakoľko postupne zistila, že stav nehnuteľnosti si vyžaduje ďalšie investície, tento odpredala žalovaným v 2/ a 3/ rade. Pôvodne dohodnutá cena medzi žalovanými bola 52.000,- eur, avšak z dôvodu neprimeraného stavu nehnuteľnosti bola znížená na sumu 30.000,- eur. Žalovaná poukázala na možnosť spätného odkúpenia nehnuteľnosti, ktorú žalobca nevyužil. Tvrdenia žalovanej v 1/ rade potvrdil svedok E. C.Š., L. Š. a tiež listinné dôkazy. Žalovaní v 2/ a 3/ rade odkúpili sporné nehnuteľnosti od žalovanej v 1/ rade pričom išlo o zdevastovanú nehnuteľnosť, kde bolo potrebné kompletne vymeniť podlahy, omietky, rozvody, okná, sanitu i nábytok. Svedkovia E. C. a L. Š. potvrdili zámer žalobcu a žalovanej v 1/ rade uzavrieť kúpnu zmluvu s tým, že návrh bol spracovaný advokátom a žalobca mal návrh zmluvy predložený na preštudovanie. Svedok C. obsah zmluvy dvakrát žalobcovi prečítal a potvrdil súhlas s predajom. Žalobca žiadal úhradu kúpnej ceny v hotovosti a suma 20.000,- eur mu bola uhradená na Mestskom úrade v O., kde jej prevzatie potvrdil svojim podpisom. Následne bol žalobcovi ponúknutý jednoizbový byt v A. A. Z., ktorý odmietol a napriek dohodnutému termínu vypratania dom užíval ďalších osem mesiacov. Svedkovia tiež potvrdili úhradu sumy 14.000,- eur, ktorú žalobca prevzal. Napriek návrhu žalobcu na doplnenie dokazovania výsluchom svedka B.. T. Č., notára v O., na pojednávaní v prítomnosti svedka, žalobca odmietol tohto zbaviť mlčanlivosti, čím sám zmaril možnosť preukázať to, či bol pred podpisom zmluvy notárom poučený o obsahu kúpnej zmluvy. Ďalej súd v dôvodoch citoval čl. 20 ods. 1, 3, 4 Ústavy SR, ustanovenie § 80 písm. c) O.s.p., ustanovenie § 126, § 132 OZ a v kontexte so zisteným skutkovým stavom konštatoval, že žalobca neuniesol keďže nepreukázal pravdivosť tvrdení uvedených v žalobe. Žiadnym dôkazom nepreukázal nevedomosť, či tieseň, alebo akýkoľvek nátlak či podvodné konanie žalovanej v 1/ rade. Tieto tvrdenia žalobcu by nepotvrdili ani prípadne vypočutí P. Č. a C. O.. Je nepochybné, že žalobcovi žalovaná v 1/ rade uhradila sumu 35.680,- eur, a to po vzájomnej dohode v zmysle kúpnej zmluvy. Dôvod prečo sumu 14.000,- eur žalobca zatajil pred súdom i pred svojim právnym zástupcom neozrejmil, s najväčšou pravdepodobnosťou bol dôvod zatajenia takýchto podstatných skutočností špekulatívny. Navyše žalobca zmaril možnosť preukázania informovanosti o obsahu zmluvy výsluchom notára. Súd nemal pochybnosti o tom, že nehnuteľnosť by za predpokladu, že je v dobrom stave mohla mať vyššiu trhovú cenu, avšak z výsluchu žalovaných v 2/ a 3/ rade bolo preukázané, že stav nehnuteľnosti bol dezolátny, dom bol prakticky neobývateľný bez ohrozenia vlastného zdravia a v takom prípade nepochybne hodnotu nehnuteľnosti určuje jej stav. Tvrdenie žalobcu o podhodnotení predmetu kúpy, je takto neodôvodnené. Vzhľadom na uvedené skutočnosti mal súd za to, že podaný návrh nie je dôvodný, nakoľko neboli preukázané dôvody, z ktorých by vyplývala neplatnosť uzavretej kúpnej zmluvy. Jedinou preukázanou skutočnosťou bola snaha žalobcu zatajením podstatných skutočností získať ďalší majetkový prospech. 4. O trovách konania rozhodol súd podľa § 142 ods. 1 O.s.p. a úspešným žalovaným priznal náhradu trov konania za 4 úkony poskytnutej právnej služby. 5. Proti tomuto rozsudku podal včas odvolanie žalobca a navrhol, aby odvolací súd v zmysle § 221 ods. 1 písm. f) O.s.p. napadnutý rozsudok zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Podľa žalobcu bol súd nespravodlivý, pretože rozsudok založil na neunesení dôkazného bremena, no ten istý súd zamietol dôležité dôkazy, keď žalobca trval na výsluchu svedkov, ktorí celý proces pochybnej transakcie vyprovokovali a vyvolali stav tiesne a finančnej závislosti. Pripomenul, že aj pred odvolacím súdom stále trvá na výsluch svedkov P. Č. a C. O.. Súd bol nespravodlivý, ak konštatuje, že zatajil sumu 14.000,- eur, pretože to vôbec nie je pravda. Nerozumie preto odôvodneniu súdu a namieta konštatovanie, že zatajenie mal urobiť s najväčšou pravdepodobnosťou zo špekulatívnych dôvodov. Súd sám priznáva, že 20.000,- eur za dom je málo, no bez náležitého a presvedčivého odôvodnenia nevysvetlil, v akom rozsahu má údajná devastácia domu podiel na znížení trhovej ceny. Rozsudok je preto prekvapivý a dožaduje sa odborného posúdenia tejto stavebno-technickej otázky odborným vyjadrením podnikateľa na realitnom trhu vo forme nového dôkazu. Poschodový rodinný dom je len pár kilometrov od A. A., a teda blízko dôležitého centra vo Z. E.. Je na lukratívnom mieste. Je úplne opodstatnené tvrdenie, že dom má vyššiu hodnotu (cca 100.000,- eur). Závady na dome nijako nemôžu tak drasticky znižovať jeho hodnotu. Je zarážajúce, že žalovaná ho cení na 20.000,- eur, a pritom ho vzápätí uvažoval predať za viac ako 50.000,- eur. P. Č., nevypočutý svedok, priviedol k žalobcovi syna žalovanej ako osobu, ktorá dá peniaze, len treba dom. Syn žalovanej je podnikateľom a musel pri elementárnej opatrnosti rozpoznať, že žalobca je bez príjmu a evidentne nedokáže vrátiť peniaze. Napriek tomu nechal vygradovať pôžičku do výšku, a tak sa spustil proces nečestného obohatenia sa na úkor žalobcu, zbavenia žalobcu jeho jediného obydlia, v ktorom vyrastal od detstva a v ktorom dochoval oboch rodičov. Žalobca by doteraz býval vo svojom dome, nebyť nečestného úmyslu syna žalovanej. Žalobca nepopiera svoju ľahkovážnosť pri pomoci iným osobám, no tá sa v demokratickej spoločnosti nesmie dovoliť zneužiť. Za týchto okolností je konštatovanie súdu, že sa chcel obohatiť úplne nelogické a zarážajúce. Žalovaná vystupuje akoby išlo o perfektný právny úkon, pričom celý rad okolností vyznieva zjavne nelogicky, napríklad, prečo by predávala dom za 30.000,- eur, ak sama zaňho zaplatila krátko predtým 35.680,- eur. Pravda je taká, že žiadnych 20.000,- eur nebolo, ale vyplatených bolo na úvod 10.000,- eur, z ktorých si E. C., syn žalovanej stiahol 1.000,- eur. Neskôr bolo vyplatených 14.000,- eur a tiež 1.600,- eur za hotel. S namietaním notára išlo o nedorozumenie, pretože nie on, ale žalovaný navrhol jeho výsluch, takže nemá žiadne výhrady s výsluchom notára. Pri riadnej kúpnej zmluve je na jednej strane vôľa zbaviť sa predmetu kúpy za dohodnutú cenu a na druhej strane predmet kúpy získať do vlastníctva za dohodnutú cenu. Vec sa spravidla odovzdá kupujúcemu. V tejto právnej veci prima facie je na prospech skutočnej kauzy, a to zabezpečovacieho prevodu práva celý rad okolností. Napriek výnimočnosti a závažnosti prípadu (zastretý zabezpečovací prevod práva a rozpor s dobrými mravmi v súvislosti s nadmerným ukrátením) poukázal žalobca na to, že celé právne zdôvodnenie je neštandardne stručné na úkor preskúmateľnosti rozsudku a v žiadnom prípade nepredstavuje naplnenie pravidiel spravodlivého procesu, ktorého imanentnou súčasťou je presvedčivé odôvodnenie. Rozsudok mu nedal odpoveď na argumentáciu ohľadom zastretia právneho úkonu zabezpečovacieho prevodu práva na nehnuteľnosť v jeho vlastníctve, ani právneho úkonu odporujúceho dobrých mravov a nevzal na zreteľ tendenčnú obranu žalovaných. V konaní bolo vykonaným dokazovaním zistené, že žalobca so žalovanou v 1/ rade uzavrel kúpnu zmluvu na predaj rodinnému domu. Kúpna cena bola dojednaná na sumu 20.000,- eur, kde táto mohla byť navýšená na základe samostatnej dohody účastníkov. Malo sa jednať o poskytnutie náhradného ubytovania. Rovnako z výpovedi účastníkov konania bolo nepochybné, že žalovaná zaplatila žalobcovi kúpnu cenu s tým, že pokiaľ ju do dvoch mesiacov vráti, hľadali by si s manželom iný dom. Už uvedená skutočnosť sama o sebe spochybňuje skutočnú kauzu právneho úkonu - kúpnej zmluvy. Kauzou tohto záväzkovo právneho vzťahu nie je prípadný následný prevod vlastníckeho práva, ak dôjde k vráteniu kúpnej ceny. Takáto kauza právneho úkonu indikuje zabezpečovací prevod práva. Naviac, ak umožnili žalobcovi v predmetnom rodinnom dome naďalej zotrvať. Postup žalovaných je treba dôvodne kvalifikovať ako zastieranie zabezpečovacieho prevodu práva. Ten však nemal zákonom vyžadované povinné náležitosti, a preto nie je platný ani zastretý právny úkon. 6. Žalovaní vo vyjadrení na odvolanie žalobcu navrhli potvrdiť rozsudok súdu prvej inštancie a uplatnili si trovy odvolacieho konania. Žalovaní mali za to, že súd rozhodol správne, plne v súlade s príslušnými zákonnými ustanoveniami. Podľa nich sú tvrdenia žalobcu nedôvodné, tendenčné a účelové. Nesúhlasili s tým, že súd pri svojom rozhodovaní neúplne zistil skutkový stav, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností a že dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam. Mali za to, že odvolanie podané žalobcom je nedôvodné a pri rozhodovaní súdu nedošlo k žiadnemu porušeniu zákonných ustanovení, pričom súd postupoval s plnou starostlivosťou a v súlade so zákonom. 7. Odvolací súd prejednal vec podľa príslušných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku v zmysle § 470 ods. 2 CSP, podľa ktorého právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Civilný sporový poriadok nadobudol účinnosť 1.7.2016 a odvolanie žalobcu bolo podané pred týmto dátumom, teda vzniklo mu právo na prejednanie odvolania podľa doterajšej právnej úpravy. S ohľadom na princíp legitímneho očakávania a princíp právnej istoty odvolací súd prejednal odvolanie žalobcu podľa právnej úpravy účinnej a platnej v čase, kedy odvolanie bolo podané. Odvolací súd teda postupoval v zmysle § 212 ods. 1 O.s.p., pričom dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné vo vzťahu k žalovanej v 1/ rade, je však dôvodné vo vzťahu k žalovaným v 2/ a 3/ rade. Odvolací súd z výpisu z listu vlastníctva č. XXX, okres O., obec G. L., k.ú. G. L. zistil, že rodinný dom súpisné č. XXX, postavený na parcele č. XXX a parcela č. XXX, ako aj parcela XXX/X sú vedené ako vlastníctvo Z. Č. a I. Č. v pomere 1/1. Z uvedenej skutočnosti vyplýva, že táto určovacia žaloba je vo vzťahu k žalovanej v 1/ rade nedôvodná, keďže jej nesvedčí vlastnícke právo k týmto nehnuteľnostiam, a preto žalobca nemôže mať naliehavý právny záujem na určení vlastníckeho práva vo vzťahu k tejto účastníčke konania. Z týchto dôvodov odvolací súd podľa § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku, ktorým bol návrh zamietnutý vo vzťahu k žalovanej v 1/ rade. 8. V prevyšujúcej zamietavej časti vo vzťahu k žalovaným v 2/ a 3/ rade však zrušil rozsudok súdu prvej inštancie a vec mu vrátil na ďalšie konanie, a to podľa § 221 ods. 1 písm. h) O.s.p.. Zo skutku ako ho žalobca popisoval bolo dôležité vypočuť svedkov C. O. a P. Č., preto nie je správny záver súdu prvej inštancie, že by výsluch týchto svedkov nepotvrdil skutočnosti uvádzané žalobcom. Zo žaloby totiž vyplýva, že v skutočnosti žalobca poskytol predmetné nehnuteľnosti za účelom zabezpečenia pôžičky, ktorú súrne potrebovali práve títo svedkovia. Teda v tomto smere bol ich výsluch nepochybne potrebný, a to aj so zreteľom na text kúpnej zmluvy uzavretej medzi žalobcom a žalovanou v 1/ rade, kde v čl. V sa uvádza, že zmluvné strany sa dohodli, že kupujúci je povinný spätne predať predávajúcim predmet kúpy popísaný v čl. I ods. 1, 2, a to v prípade, ak predávajúci najneskôr do 8.5.2011 kupujúcemu odovzdá celú kúpnu cenu, a to sumu 20.000,- eur. V takomto prípade je kupujúci povinný v tento deň uzavrieť, resp. najneskôr však nasledujúci pracovný deň zmluvu, ktorou spätne prevedie vlastnícke právo na predávajúceho tak, ako ho on previedol touto zmluvou na kupujúceho. Nepochybne bolo treba výsluchom účastníkov tejto zmluvy zistiť, z akého dôvodu takáto dohoda bola zakomponovaná do kúpnej zmluvy, a čo sa ňou sledovalo. V konkrétnom prípade žalobca tvrdí, že kúpnou zmluvou sa len predstieralo jej uzatvorenie, pretože v skutočnosti bola vôľa zabezpečiť pohľadávku vyplývajúcu zo zmluvy o pôžičke, ktorá údajne mala byť poskytnutá C. O. a P. Č., synom žalovanej v 1/ rade E.Á. C.. Ak by toto tvrdenie sa preukázalo, potom je opodstatnený záver, že disimulované dojednanie žalobcu a žalovanej v 1/ rade, účelom ktorého bolo, aby pohľadávka veriteľa bola uspokojená tak, že na neho prejde vlastnícke právo k veci, slúžiacej na zabezpečenie pohľadávky, predstavuje dojednanie spôsobu realizácie záložného práva spôsobom, ktorý nie je zákonom dovolený a prieči sa § 552 Občianskeho zákonníka v spojení s § 151a až 151j OZ. Bolo treba skúmať, či na predmetné konanie žalobcu a žalovanej v 1/ rade nedopadá ustanovenie § 39 Občianskeho zákonníka, najmä z toho pohľadu, či sa neprieči dobrým mravom. Pokiaľ ide o otázku vplyvu neplatnosti právneho úkonu na práva dobromyseľných nadobúdateľov, k tejto otázke sa vyjadril Ústavný súd SR v uznesení z 10.2.2010 sp.zn. I.ÚS 50/10. Poukázal v ňom na zásadu Rímskeho práva, v zmysle ktorej z nepráva nemôže vzniknúť právo. Zdôraznil, že platne nemôže nadobudnúť vlastnícke právo právny nástupca, ak subjekt, od ktorého odvodzuje svoje vlastnícke právo k nehnuteľnosti toto právo nikdy nenadobudol, a teda ho ani nemohol ďalej platne previesť. Vo všeobecnosti možno za vlastníka považovať osobu, v prospech vlastníctva ktorej svedčí nadobúdacie konanie a zodpovedajúci právny titul, napríklad zmluva. Za vlastníka je v takomto prípade považovaný ten, v prospech práva ktorého svedčí nadobúdací titul. Neplatný právny úkon ale nemá právne následky, aké má platný právny úkon; na jeho základe preto nedochádza k prevodu nehnuteľnosti. I keď v prípade neplatného právneho úkonu o prevode nehnuteľností prevedených ďalej na iných nadobúdateľov svedčí v prospech týchto ďalších nadobúdateľov modus, chýba im titulus. Dobrá viera týchto ďalších nadobúdateľov je významná len potiaľ, že im možno priznať všetky práva a povinnosti oprávneného držiteľa (§ 129 a nasl. OZ). Dobrej viere ale súčasný právny poriadok žiadne iné právne následky nepriznáva. Ochrana, ktorú poskytuje nadobúdateľovi nie je takej intenzity, aby zabránila vlastníkovi nehnuteľnosti účinne uplatňovať svoje absolútne právo. Pokiaľ zápis v katastri nehnuteľností nezodpovedá skutočnosti, má skutočnosť prevahu nad zápisom v katastri. Ak je prvotná kúpna zmluva neplatná, nestal sa prvý kupujúci vlastníkom nehnuteľnosti a v prípade jej ďalšieho prevodu nesvedčí v prospech ďalších nadobúdateľov vlastnícke právo, ktoré by malo byť odvodené od vlastníckeho práva prvého kupujúceho. Na základe absolútne neplatného právneho úkonu nemôže dôjsť k platnému prevodu vlastníckeho práva. Nemožno preto ani uvažovať o ochrane vlastníckeho práva, hoc i dobromyseľného nadobúdateľa. Rovnako tak nie je možné za uvedeného stavu uprednostniť požiadavku právnej istoty a ochrany práv nadobudnutých v dobrej miere pred zásadou, podľa ktorej nikto nemôže na iného previesť viac práv ako má sám. Taktiež, pokiaľ ide o právny záujem, ktorý je podmienkou procesnej prípustnosti určovacej žaloby v zmysle § 80 písm. c) O.s.p., musí byť tento naliehavý, pričom súdna prax sa ustálila na názore, že určovacia žaloba je prípustná pri spornosti práv k nehnuteľnostiam evidovaným v katastri nehnuteľností, ak rozsudok vyhovujúci žalobe môže privodiť zosúladenie evidovaného a právneho stavu. Ak žalovaní sú zapísaní v katastri nehnuteľností ako vlastníci spornej nehnuteľnosti, potom žalobca má naliehavý právny záujem na určení svojho vlastníckeho práva. Pokiaľ žalovaní namietali zložitosť riešenia problémov vyvolaných prípadnou neplatnosťou kúpnej zmluvy, tu je treba zdôrazniť, že nároky z neplatného právneho úkonu je možné vyporiadať vzájomne s ich právnym predchodcom, ktorý si následne, prípadne súbežne môže nároky z neplatného právneho úkonu vyporiadať s tým, v koho prospech na jeho základe plnil, teda kto sa na jeho úkor bezdôvodne obohatil. Pokiaľ sám žalobca uvádza, že konal ľahkovážne, bez obvyklej miery opatrnosti potrebnej pri dispozícii s nehnuteľnosťou a vedome v rozpore s právnym poriadkom (uzavrel kúpnu zmluvu, hoci mu nešlo o prevod nehnuteľnosti a jej uzavretím zakryl skutočný zámer zabezpečiť pohľadávku syna žalovanej v 1/ rade), tu treba zdôrazniť, že ustanovenie § 3 ods. 1 OZ umožňuje súdu posúdiť vec v tom smere, či výkon daného subjektívneho práva je v súlade s dobrými mravmi a v prípade, že tomu tak nie je, odoprieť právnu ochranu uplatňovaného práva. Aplikácia tohto ustanovenia umožňuje aj zásah do výkonu už existujúceho práva vyplývajúce z občiansko-právnych vzťahov, nemôže ale viesť k vzniku, zmene, alebo zániku práv a povinností. Ustanovenie § 3 ods. 1 OZ nemá vlastnú priamu normotvornú platnosť, upravuje iba spôsob aplikácie a interpretácie iných ustanovení. Tu však treba prihliadať na záujem vlastníka na určitosti a nespornosti právnych vzťahov k nehnuteľnosti v jeho vlastníctve a v zosúladení v katastri evidovaného stavu so stavom právnym, čo je záujem všeobecne akceptovateľný a takýto výkon vlastníckeho práva sám o sebe nie je v rozpore s dobrými mravmi. 9. Na základe týchto dôvodov odvolací súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výroku tohto rozsudku. 10. V ďalšom súd vykoná dokazovanie, a to výsluch svedkov Kristíny Pechovej, Rudolfa Čonku a Tomáša Kočiša, a to z toho dôvodu, že vykonanie týchto dôkazov má potvrdiť skutočnosti, ktoré žalobca uviedol v žalobe. Na základe výsledku tohto dokazovania potom vo veci znova rozhodne vo vzťahu medzi žalobcom a žalovanými v 2/ a 3/ rade s tým, že vo vzťahu medzi týmito účastníkmi v novom rozhodnutí rozhodne aj o trovách odvolacieho konania (§ 396 ods. 3 CSP). 11. Pokiaľ ide o náhradu trov konania medzi žalobcom a žalovanou v 1/ rade, tu odvolací súd aplikoval ustanovenie § 150 O.s.p., keďže sociálne pomery žalobcu sú také, že tieto odôvodňujú na túto skutočnosť prihliadať, a so zreteľom na to úspešnej účastníčke náhradu trov konania nepriznať. V prípade žalobcu ide o bezdomovca, ktorý nemá taký príjem, aby mohol zaplatiť trovy konania, ktoré v súvislosti s týmto konaním žalovanej v 1/ rade vznikli. 12. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Prešove pomerom hlasov 3 : 0. Poučenie: Proti tomuto rozsudku nie je odvolanie prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej, alebo ktorým sa konanie končí, ak: a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca, alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo, alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca, alebo nesprávny obsadený súd, f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 430 CSP). Dovolanie je prípustne proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky: a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxi dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená, c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. Dovolanie v prípadoch uvedených v ods. 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods.1, 2 CSP). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné ak: a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desať násobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania, len príslušenstvo, pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písm. a) a b). Na určenie výšky určenie minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v ods. 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1, 2 CSP). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacoch od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom, alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1,2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne a čoho sa dovolateľ domáha (§ 428 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je: a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá ma vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec, alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou, alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a ochrane pred diskrimináciou, alebo odborovou organizáciou, a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 1, 2 CSP). Rozsah v akom sa rozhodnutie napadá môže dovolateľ rozšíriť, len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 CSP).