Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Prešov Spisová značka: 22CoE/44/2016 Identifikačné číslo súdneho spisu: 8715204642 Dátum vydania rozhodnutia: 08. 09. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Magdaléna Želinská ECLI: ECLI:SK:KSPO:2016:8715204642.1 Uznesenie Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Magdalény Želinskej a členiek senátu JUDr. Evy Slávikovej a JUDr. Viery Zoľákovej, v exekučnej veci oprávneného BENCONT INVESTMENTS, s.r.o., so sídlom Vajnorská 100/A, Bratislava, IČO: 36432105, zastúpeného JUDr. Veronikou Kubrikovou, PhD., advokátkou, Bratislava, Martinčekova 13, korešpondenčná adresa Vajnorská 100/A, Bratislava, proti povinnej B. V., bytom v V., B. XXXX/XX, o vymoženie sumy 1636,09 EUR s prísl., o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Poprad č.k. 13Er/255/2015 - 17 zo dňa 26. októbra 2015 takto r o z h o d o l : P o t v r d z u j e uznesenie. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým uznesením súd prvej inštancie ako exekučný súd zamietol žiadosť súdneho exekútora Mgr. Jany Virličovej, Exekútorský úrad Bratislava, EX 2203/15-2 o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Exekučným titulom vo veci je rozhodcovský rozsudok zo dňa 30.09.2011 sp. zn. WHB/0111/0083, vydaný STÁLYM ROZHODCOVSKÝM SÚDOM zriadeným pri ROZHODCOVSKÁ, ARBITRÁŽNA A MEDIAČNÁ, a.s. so sídlom v Bratislave, pričom nárok oprávneného je založený na Zmluve o úvere uzavretej medzi oprávnenou a povinnou dňa 30.05.2007. S odkazom na § 44 ods. 2 zákona č. 233/1995 Z.z. Exekučného poriadku, § 53 zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka (ďalej len OZ), § 4, § 45 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní, opierajúc sa o prijaté stanovisko spoločného rokovania občianskoprávneho a obchodnoprávneho kolégia Krajského súdu v Prešove zo dňa 27.9.2010 a viaceré rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vo vzťahu k oprávneniu exekučného súdu skúmať existenciu platnej rozhodcovskej doložky, po preskúmaní predloženého exekučného titulu postupom v súlade s § 44 ods. 2 Exekučného poriadku dospel exekučný súd k záveru, že uzavretá zmluva o úvere je bezpochyby zmluvou spotrebiteľskou, pričom medzi zmluvnými stranami tak vznikol spotrebiteľský vzťah. Právomoc konajúceho rozhodcovského súdu, ktorý vo veci vydal rozhodcovský rozsudok, predložený ako exekučný titul, bola založená na rozhodcovskej doložke, ktorá tvorí neoddeliteľnú súčasť Obchodných podmienok pre úver, bod 11.2. Z jej textu je zrejmé, že nedáva spotrebiteľovi možnosť výberu medzi rozhodcovským a všeobecným súdom, pričom v prípade, ak podá dodávateľ žalobu na rozhodcovský súd, je spotrebiteľ povinný podrobiť sa začatému rozhodcovskému konaniu. Táto rozhodcovská doložka, ktorá znemožňuje spotrebiteľovi možnosť voľby, bráni tomu, aby rozhodcovský rozsudok vydaný na jej základe mohol byť exekučným titulom. Rozhodcovskú doložku spotrebiteľ osobitne nevyjednal, nemal pri uzatváraní zmluvy na výber vzhľadom na jej splynutie so štandardnými zmluvnými podmienkami. Neprijateľná rozhodcovská doložka sa prieči dobrým mravom a výkon práv a povinností z takejto doložky odporuje dobrým mravom. Rozhodcovská doložka posúdená ako neprijateľná zmluvná podmienka, spôsobujúca značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa je v zmysle § 53 ods. 5 OZ neplatná. Zároveň súd konštatoval jej neplatnosť s odkazom na rozpor s § 4 Zákona o rozhodcovskom konaní a na nedodržanie zákonnej písomnej formy. Exekučný súd tak vyslovil, že právomoc rozhodcovského súdu nebola daná a u predmetného rozhodcovského rozsudku ide o nulitný právny akt, na základe ktorého nemožno viesť exekúciu. 2. Proti tomuto uzneseniu podal oprávnený v zákonom stanovenej lehote odvolanie, v ktorom navrhol, aby odvolací súd napadnuté uznesenie zmenil tak, že žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie vyhovuje, alternatívne, aby príslušný súd napadnuté uznesenie v celom rozsahu zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Podanie odvolania odôvodnil § 205 ods. 2 písm. a/, d/, e/, f/, § 221 ods. 1 písm. d/, f/, h/ zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku, účinného v čase rozhodovania exekučného súdu. Oprávnený uviedol, že exekučný súd svojou preskúmavacou činnosťou vo vzťahu k rozhodcovskej doložke prekročil oprávnenia dané mu príslušnými ustanoveniami Exekučného poriadku, čím oprávnenému odňal možnosť konať pred súdom a zároveň mu odňal právo domáhať sa uspokojenia svojej pohľadávky voči povinnému v exekučnom konaní, čo je bezpochyby súčasťou jeho ústavného práva na súdnu ochranu. Uviedol, že právoplatný rozhodcovský rozsudok má rovnaké právne účinky ako rozsudok všeobecného súdu, t.j. takýto rozsudok zakladá prekážku res iudicatae a exekučný súd je ním viazaný rovnako ako rozhodnutím všeobecného súdu. Rozhodcovský rozsudok je bezpochyby materiálne vykonateľným rozhodnutím a je spôsobilým podkladom pre vykonanie exekúcie. Zároveň týmto postupom exekučný súd vážne narúša princíp právnej istoty, keďže v skutkovo i právne obdobných veciach súdy rozhodujú odlišne bez primeraného právneho základu. Exekučný súd takto vylúčil možnosť pre oprávneného riešiť svoje spory v rozhodcovskom konaní, čo bezpochyby zasahuje do zákonom daných práv oprávneného. Zákon o rozhodcovskom konaní a rokovací poriadok príslušného rozhodcovského súdu poskytuje obom stranám dostatok priestoru na uplatňovanie a bránenie svojich práv a nemožno pochybovať o zákonnom priebehu rozhodcovského konania, ani o rovnocennom postavení povinného v rámci rozhodcovského konania v porovnaní s konaním na všeobecnom súde. Oprávnený poukázal na príslušné ustanovenia zákona č. 483/2001 Z.z. o bankách, v zmysle ktorých si právny predchodca oprávneného pri uzatváraní predmetnej zmluvy ponukou návrhu na uzavretie rozhodcovskej zmluvy plnil len svoju zákonnú povinnosť. Postup banky, ktorý je v súlade s príslušnými zákonnými ustanoveniami preto nemôže byť považovaný za neprijateľnú zmluvnú podmienku a byť tak postihovaný neplatnosťou. Rovnako nie je možné pochybovať o zákonnej, písomnej forme uzavretej rozhodcovskej doložky. Exekučný súd tak svojím postupom znemožnil uplatniť právo oprávneného priznané právoplatným exekučným titulom, ktorého účinky sú zhodné s právoplatným rozsudkom všeobecného súdu. 3. Odvolací súd príslušný na rozhodnutie o odvolaní oprávneného v zmysle § 34 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku (ďalej len CSP), účinného od 1.7.2016, v súlade s § 470 ods. 1, 2 CSP preskúmal napadnuté rozhodnutie spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo v súlade s § 379 a § 380 CSP v spojení s § 9a Exekučného poriadku, účinného v čase rozhodovania odvolacieho súdu, vec prejednal bez nariadenia pojednávania v súlade s § 386 CSP a contrario, pričom dospel k záveru, že odvolanie oprávneného nie je dôvodné. 4. V prvom rade odvolací súd konštatuje, že exekučný súd správne posúdil vzťah oprávneného, poskytovateľa úveru a povinnej ako vzťah spotrebiteľský. 5. Odvolací súd konštatuje, že exekučný súd je podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku o.i. povinný skúmať súlad exekučného titulu so zákonom. Súd teda neskúma vecnú správnosť vydaného rozhodcovského rozsudku, ale jeho súlad so zákonom. Pri existencii rozhodcovského rozsudku ako exekučného titulu v spotrebiteľských veciach súd skúma, či rozhodcovskému orgánu, ktorý rozhodnutie vydal, bola daná právomoc vo veci konať. V prípade zistenia nedostatku v tomto smere, t.j. pri zistení neplatnosti rozhodcovskej zmluvy, resp. rozhodcovskej doložky, je namieste konštatovať rozpor rozhodcovského rozsudku so zákonom, znamenajúci materiálnu nevykonateľnosť takéhoto exekučného titulu. Toto spolu s princípom dôslednej ochrany práv spotrebiteľa ako slabšej zmluvnej strany v právnom vzťahu dáva podklad pre taký postup exekučného súdu v konaní, ktorý mal za následok neudelenie poverenia. 6. Pri riešení otázky, či rozhodcovský rozsudok vydal rozhodcovský súd s právomocou prejedať daný spor, nie je exekučný súd viazaný tým, ako túto otázku vyriešil rozhodcovský súd. Exekučný súd je povinný zamietnuť žiadosť súdneho exekútora o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie, ak pri postupe podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku vyjde najavo existencia relevantnej okolnosti, so zreteľom na ktorú je nútený výkon rozhodnutia neprípustný (rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Cdo/146/2011). 7. Pre rozhodnutie odvolacieho súdu v predmetnej veci má zásadný význam skutočnosť, že rozhodcovská doložka koncipovaná iba ako neoddeliteľná súčasť Obchodných podmienok pre úver, verzia 1/2007 (bod 11.2.), na ktoré odkazuje Zmluva o úvere zo dňa 30.05.2007, nebola platne uzavretá, a nebola tak spôsobilá založiť právomoc rozhodcovského súdu. Platné uzavretie rozhodcovskej doložky je základnou a nevyhnutnou podmienkou, bez ktorej nie je daná právomoc rozhodcovského súdu vo veci konať. 8. Odvolací súd sa stotožňuje so záverom exekučného súdu, že vo veci nedošlo k platnému uzavretiu rozhodcovskej zmluvy, resp. rozhodcovskej doložky pre nedodržanie písomnej formy. Keďže podmienku písomnej formy nespĺňa formálny odkaz v Zmluve o úvere na všeobecné obchodné podmienky veriteľa, bankovej inštitúcie, s ktorými rozhodcovská doložka netransparentne splynula, takáto rozhodcovská doložka je neplatná. Písomná forma je zachovaná vtedy, ak je rozhodcovská zmluva obsiahnutá v dokumente podpísanom oboma zmluvnými stranami alebo vo vzájomných výmenných listoch, ktoré umožňujú zachytenie obsahu rozhodcovskej zmluvy, a označenie osôb, ktoré ju dohodli. Úprava formy rozhodcovskej zmluvy podľa § 4 Zákona o rozhodcovskom konaní je striktná, bez možnosti extenzívneho výkladu (tiež uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2Cdo 245/2010). 9. Nie je možné súhlasiť s odvolacou námietkou oprávneného, že pri uzatváraní Zmluvy o úvere medzi oprávneným a povinnou došlo iba k naplneniu ustanovenia § 93b Zákona o bankách. Podľa § 93b ods. 1 Zákona o bankách, účinného v čase podpisu zmluvy, sú banky povinné ponúknuť svojim klientom neodvolateľný návrh na uzavretie rozhodcovskej zmluvy o tom, že ich prípadné vzájomné spory z obchodov budú rozhodnuté v rozhodcovskom konaní stálym rozhodcovským súdom zriadeným podľa osobitného zákona. Toto ustanovenie bolo novelizované zákonom č. 492/2009 Z.z. s účinnosťou od 1.12.2009, ktorý doplnil povinnosť banky preukázateľne poučiť klienta o dôsledkoch rozhodnutia a vyjednania rozhodcovskej doložky. Je tak vidieť záujem zákonodarcu o spresnenie a špecifikáciu tejto povinnosti bánk vo vzťahu k povinnosti ponúkať klientom návrhy na uzavretie rozhodcovských zmlúv, predovšetkým vo vzťahu k informovanosti spotrebiteľa a jeho ochrane. Stanovenie povinnosti banky ponúknuť klientom návrh na uzavretie rozhodcovskej zmluvy však neznamená, že veriteľ je oprávnený včleniť do svojich zmlúv také znenie rozhodcovskej doložky, ktoré zakladá značnú nerovnováhu medzi právami a povinnosťami zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa, v prípade, kedy forma tejto rozhodcovskej doložky vylučuje možnosť jej individuálneho vyjednania. K tomu je potrebné uviesť, že oprávnený v tejto veci neuzatvoril s povinnou osobitnú rozhodcovskú zmluvu (ani nepredložil povinnej osobitný návrh na jej uzatvorenie spolu s príslušným poučením, ako to predpokladá znenie zákona), ale rozhodcovská doložka je zakomponovaná ako neoddeliteľná súčasť obchodných podmienok oprávneného, bez možnosti túto doložku neuzavrieť, resp. odvolať ju, čo spochybňuje jej individuálne predloženie zamestnancom banky spolu s primeraným poučením a výslovné prijatie tejto zmluvnej podmienky povinnou. Uvedené zákonné ustanovenie, ktorým oprávnený ospravedlňuje svoj postup pri uzatváraní zmlúv totiž nepochybne vyžaduje individuálne vyjednanie rozhodcovského konania zo strany spotrebiteľa, keďže má umožniť klientovi, spotrebiteľovi návrh neprijať. Skutočnosť, že zmluvné podmienky ako celok sú vopred pripravené a spravidla ich nemožno meniť individuálnym dojednaním, nepochybne svedčia tomu, že povinná ako spotrebiteľ nemala možnosť a vôľu si rozhodcovskú doložku dojednať individuálne. Oprávnenému sa v priebehu konania nepodarilo preukázať opak a dokázať, že zo strany povinnej došlo k individuálnemu vyjednaniu výhradnej rozhodcovskej doložky resp. k jej výslovnému prijatiu po primeranom poučení. Kritériom pre záver, že nejde o individuálne vyjednanú rozhodcovskú doložku je nepochybne forma uzavretej zmluvy o úvere ako aj forma rozhodcovskej doložky. Súd poukazuje na to, že aj banková inštitúcia v pozícii veriteľa je pri uzatváraní zmluvy so spotrebiteľom povinná rešpektovať príslušné zákonné normy chrániace práva spotrebiteľa. 10. Odvolací súd nepopiera, že rozhodovanie sporov v rozhodcovskom konaní je alternatívnou možnosťou k súdnemu konaniu, avšak ak je spotrebiteľ nútený sa podrobiť rozhodnutiu rozhodcovského súdu, ktorý bol vopred určený veriteľom, nemôže ísť o individuálne dojednanú zmluvnú podmienku, pretože tá bola navrhnutá vopred a spotrebiteľ tak nebol schopný ovplyvniť podstatu podmienky v súvislosti s predbežne formulovanou štandardnou zmluvou. Ak má byť rozhodcovská zmluva, resp. doložka právom akceptovateľná ako prejav zmluvnej autonómie, musí byť výsledkom slobodnej vôle oboch zmluvných strán, pričom slobodná vôľa vyžaduje informácie o možnosti voľby medzi viacerými riešeniami a informácie o tom, čo konkrétna voľba znamená. Toto v tejto veci preukázané nie je. 11. Odvolací súd poukazuje na to, že osobitné vyjednanie, ktoré je podmienkou platnosti uzavretej rozhodcovskej doložky, sa má sledovať predovšetkým z pohľadu ochrany spotrebiteľa, to znamená, či si spotrebiteľ z určitých dôvodov osobitne vymienil istú zmluvnú klauzulu, lebo má pre neho osobitný, prospešný význam. Odvolací súd pritom nepochybuje o tom, že spotrebiteľ, ktorý sa rozhodne osobitne individuálne vyjednať rozhodcovskú zmluvu, by aj reálne rozhodcovské konanie využil, pretože inak by jeho individuálne vyjednávanie nedávalo zmysel. Práve toto je zmyslom osobitného vyjednania istých zmluvných podmienok. Spôsob, akým je v obdobných prípadoch rozhodcovská doložka predložená spotrebiteľovi, je skôr o nevhodnom spôsobe predloženia zmluvných podmienok, vo vzťahu ku ktorým oprávnený sledoval ich vylúčenie spod režimu súdnej kontroly neprijateľných zmluvných podmienok. 12. Zmluvné dojednanie, ktoré spotrebiteľom nie je individuálne vyjednané, je tak bezpochyby možné považovať za neprijateľnú zmluvnú podmienku spôsobujúcu hrubú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa, pričom výhradná rozhodcovská doložka uzavretá v takejto podobe je zároveň v rozpore s ústavným právom osoby na súdnu ochranu. Vnútroštátnemu súdu prislúcha určiť, či zmluvná podmienka spĺňa kritériá požadované na to, aby ju bolo možné kvalifikovať v zmysle ustanovení Smernice Rady ako nekalú. 13. Podstatou a hlavnou črtou formulárových spotrebiteľských zmlúv, či všeobecných obchodných podmienok je, že pri uzatváraní zmluvného vzťahu sa nemenia, sú všeobecné a záujemca o službu tieto podmienky prijme alebo ich odmietne a zmluva nevznikne. Predovšetkým v tom spočíva faktická nerovnosť zmluvných strán. Vopred formulovaná rozhodcovská doložka v podobe všeobecnej zmluvnej podmienky, ktorá vyžaduje od spotrebiteľa, aby sa podrobil rozhodcovskému konaniu, navyše na geograficky neprijateľnom mieste, spĺňa charakteristiku nekalej zmluvnej podmienky. Tento záver podporuje tiež stanovisko Súdneho dvora ES vo veci C-243/08 Pannon GSM Zrt., v ktorom sa o.i. konštatuje, že vopred stanovená zmluvná podmienka nedohodnutá individuálne, ktorá priznáva právomoc pre spory vyplývajúce z uzavretej zmluvy súdu v mieste sídla dodávateľa, či predajcu, spĺňa kvalifikáciu nekalej podmienky podľa uvedenej smernice Rady. Dojednanie, že súdom príslušným na prejednanie prípadných sporov zo spotrebiteľských zmlúv je všeobecný súd v sídle dodávateľa, je tak rovnako možné považovať za nekalú podmienku. Vopred určený rozhodcovský súd v sídle veriteľa, oprávneného, tak bezpochyby spĺňa kritéria, aby bola táto zmluvná podmienka posúdená ako neprijateľná. Rovnako je možné takúto zmluvnú podmienku považovať za uzavretú v rozpore s dobrými mravmi (IV. ÚS 55/2011, IV. ÚS 60/2011) v zmysle § 39 OZ, v súlade s generálnou klauzulou podľa § 53 ods. 1 OZ a konštatovať jej neplatnosť pre rozpor s § 53 ods. 5 OZ, v zmysle ktorého neprijateľné podmienky upravené v spotrebiteľských zmluvách sú neplatné. 14. Je preto nepochybné, že rozhodcovská doložka nedohodnutá individuálne zo strany spotrebiteľa, ale vnútená spotrebiteľovi ako neoddeliteľná súčasť Všeobecných obchodných podmienok banky je za týchto podmienok neplatná. Rozhodcovský rozsudok predložený oprávneným ako exekučný titul je vydaný orgánom, ktorému nebola platne zverená právomoc vo veci konať a rozhodnúť. Takýto rozsudok nie je platným právnym úkonom a nemôže byť považovaný za rozhodnutie, ktoré je spôsobilým podkladom pre nariadenie exekúcie. Na túto skutočnosť musí exekučný súd prihliadať v každom štádiu exekučného konania. Práva oprávneného v tomto prípade, vzhľadom na prelomenie zásady res iudicatae (t.j. definovanie rozhodcovského rozsudku zo dňa 30.09.2011 sp. zn. WHB/0111/0083 ako nulitného právneho aktu) vo vzťahu k možnosti vymôcť pohľadávku voči povinnej prostredníctvom žaloby podanej na všeobecnom súde, nie sú dotknuté. 15. Odvolací súd preto konštatuje, že pre vykonanie exekúcie vo veci chýba základný predpoklad, právoplatný a vykonateľný exekučný titul. 16. K námietke oprávneného, že postupom exekučného súdu boli porušené procesné práva účastníka konania a bola mu odňatá možnosť vyjadriť sa k postupu súdu pri preskúmavaní exekučného titulu, odvolací súd uvádza, že postup exekučného súdu nie je v rozpore s procesnými právami oprávneného. Obsah listín predložených oprávneným bol v tomto prípade postačujúci na objasnenie veci a na dostatočné posúdenie skutkového stavu. Práva oprávneného neboli porušené a postupom súdu mu nebola odňatá možnosť konať pred súdom. Oprávnený využil svoje právo podať proti rozhodnutiu súdu odvolanie, čím tak vyjadril svoje námietky a nesúhlas so skutkovými zisteniami a právnym záverom súdu prvej inštancie, ku ktorým exekučný súd dospel z predložených listinných dôkazov. Podanie odvolania proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie tak možno bezpochyby považovať za zhojenie namietaného porušenia práva oprávneného vyjadriť sa vo veci (tiež nález Ústavného súdu Slovenskej republiky I ÚS 38/2013 zo dňa 24.10.2013). 17. Odvolací súd dopĺňa, že v zmysle judikatúry súdov vrátane európskeho súdu nie je nevyhnutné, aby na každý argument účastníka bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia (porov. rozsudok Georgiadis proti Grécku z 29.5.1997, sťažnosť č. 21522/93, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1997-III; rozsudok Higginsová proti Francúzsku zo dňa 19.2.1998, sťažnosť č. 20124/92, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1998-I; uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky z 23.6.2004 sp. zn. III. ÚS 209/04). Vzhľadom na vyslovenie neplatnosti rozhodcovskej doložky odvolací súd nepovažoval za potrebné zaoberať sa ďalšími odvolacími námietkami. 18. Z uvedeného je zrejmé, že odvolacie námietky oprávneného nie sú dôvodné a súd prvej inštancie postupoval správne, keď podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku preskúmal exekučný titul a následne žiadosť o udelenie poverenia súdnemu exekútorovi zamietol. 19. Odvolací súd preto postupom podľa § 387 ods. 1 CSP uznesenie exekučného súdu ako vecne správne potvrdil. 20. O trovách odvolacieho konania bude rozhodnuté súdom prvej inštancie v samostatnom rozhodnutí, ktorým sa exekučné konanie končí (§ 44 ods. 4 Exekučného poriadku). 21. Toto rozhodnutie prijal odvolací senát krajského súdu v pomere hlasov 3 : 0. Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 CSP v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).