Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Prešov Spisová značka: 8CoE/53/2016 Identifikačné číslo súdneho spisu: 8815204663 Dátum vydania rozhodnutia: 27. 06. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martin Fiľakovský ECLI: ECLI:SK:KSPO:2016:8815204663.2 Uznesenie Krajský súd v Prešove v exekučnej veci oprávneného PRO CIVITAS, s.r.o., so sídlom Vajnorská 100/ A, Bratislava, IČO: 45 869 464, právne zastúpený JUDr. Veronikou Kubrikovou, PhD., advokátkou, so sídlom Martinčekova 13, Bratislava, IČO: 42 174 716, proti povinnému R. S., nar. X.XX.XXXX, bytom O. XXX, o vymoženie sumy 1 488,95 eur s príslušenstvom, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Vranov nad Topľou č.k. 11Er 478/2015-24 zo dňa 13.10.2015 a proti uzneseniu Okresného súdu Vranov nad Topľou č.k. 11Er 478/2015-36 zo dňa 7.12.2015, takto jednohlasne r o z h o d o l : P o t v r d z u j e uznesenie č.k. 11Er 478/2015-24 zo dňa 13.10.2015. P o t v r d z u j e uznesenie č.k. 11Er 478/2015-36 zo dňa 7.12.2015. o d ô v o d n e n i e : Okresný súd Vranov nad Topľou (ďalej len „súd prvého stupňa“) napadnutým uznesením č.k. 11Er 478/2015-24 zo dňa 13.10.2015 zamietol žiadosť súdneho exekútora JUDr. R. P., Exekútorský úrad Svidník, zo dňa 4.5.2015, doručenú súdu dňa 12.5.2015, o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Vychádzal zo zistenia, že sa vymáha plnenie zo spotrebiteľskej formulárovej zmluvy a rozhodcovská doložka upravená vo Všeobecných obchodných podmienkach predstavuje neprijateľnú zmluvnú podmienku. Záver o neprijateľnej, a teda neplatnej, rozhodcovskej doložke založil na tom, že povinný ako spotrebiteľ si rozhodcovskú doložku osobitne nevyjednal a nemal na výber vzhľadom na jej splynutie s ostatnými štandardnými podmienkami. Mohol len zmluvu ako celok odmietnuť alebo podrobiť sa všetkým zmluvným podmienkam, a teda aj rozhodcovskému konaniu. Na základe uvedeného dospel k názoru, že dojednanie rozhodcovskej doložky v predmetnej zmluve je neprimeranou podmienkou, preto nie je pre spotrebiteľa záväzná a táto je v rozpore s ustanoveniami § 52 a nasledujúcimi Občianskeho zákonníka a s príslušnými ustanoveniami smernice 93/13/EHS. Z týchto dôvodov žiadosť súdneho exekútora o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol. Proti uzneseniu súdu prvého stupňa včas podal odvolanie oprávnený a žiadal, aby odvolací súd zmenil uznesenie súdu prvého stupňa tak, aby vyhovel žiadosti súdneho exekútora na udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, alebo aby uznesenie zrušil a vrátil vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Namietal, že exekučný súd nie je oprávnený vykonať hmotnoprávny prieskum exekučného titulu. Má za to, že súd prvého stupňa prekročil zákonné limity pre skúmanie exekučného titulu § 45 ods. 1, 2 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní (ďalej len „Zákon o rozhodcovskom konaní“) a prekážky rozsúdenej veci, a to skúmaním rozhodcovskej doložky. Rovnako vylúčil možnosť riešiť spory podľa zákona o rozhodcovskom konaní. Poukázal na skutočnosť, že právnym predchodcom oprávneného bola Poštová banka a.s., ktorá postupovala v súlade s § 93b Zákona o bankách, ktorý zakotvoval povinnosť bánk poskytnúť svojim klientom neodvolateľný návrh na uzavretie rozhodcovskej zmluvy o tom, že ich prípadné vzájomné spory z obchodov budú rozhodnuté v rozhodcovskom konaní stálym rozhodcovským súdom. Mal za to, že rozhodcovská doložka na základe splnenia zákonnej povinnosti banky nemôže predstavovať neprijateľnú podmienku. Podľa jeho názoru dospel súd prvého stupňa ku konštruovaniu nového skutkového stavu bez účasti oprávneného a odňal mu tým možnosť vyjadriť sa k vykonaným dôkazom. Krajský súd v Prešove (ďalej len ,,odvolací súd“) preskúmal vec bez nariadenia pojednávania v zmysle § 214 ods. 2 zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „O.s.p.“) a dospel k záveru, že odvolanie oprávneného nie je dôvodné. Vo veci sa v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav a zo zistených skutočností bol vyvodený správny právny záver. Keďže ani v priebehu odvolacieho konania sa na týchto skutkových a právnych zisteniach nič nezmenilo, odvolací súd si osvojil náležité a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia prvostupňovým súdom, na ktoré v plnom rozsahu odkazuje. Vzhľadom na to, že sa exekučné konanie v zmysle prechodného ustanovenia § 243d ods. 1 Exekučného poriadku začalo do troch mesiacov odo dňa účinnosti novely Exekučného poriadku, t.j. do 31.3.2015, nebolo ukončené k 1.1.2015 a je vedené na podklade rozhodcovského rozhodnutia vydaného pred 1.1.2015 v rozhodcovskom konaní, ktorého predmetom je spor spĺňajúci podmienky podľa ustanovenia § 2 ods. 1 prvej vety zákona NR SR č. 335/2014 Z. z. o spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní a o zmene a doplnení niektorých zákonov, správne postupoval súd prvého stupňa, ak v súlade s ustanovením § 243d ods. 2 Exekučného poriadku aplikoval ustanovenia Exekučného poriadku v znení účinnom do 31.12.2014. Rozhodujúcou právnou otázkou, ktorú správne prvostupňový súd aj bez návrhu prioritne riešil, je otázka platnosti rozhodcovskej doložky. Najvyšší súd Slovenskej republiky už vo viacerých rozhodnutiach konštatoval oprávnenie exekučného súdu preskúmať existenciu rozhodcovskej zmluvy. Vo veci 3Cdo 146/2011 najvyšší súd judikoval, že cit.: ,,Pokiaľ oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný titul rozsudok rozhodcovského súdu, je exekučný súd oprávnený a zároveň povinný skúmať, či rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzavretej rozhodcovskej zmluvy. Ak nedošlo k uzavretiu rozhodcovskej zmluvy, nemohol spor prejednať rozhodcovský súd a v takom prípade ani nemohol vydať rozhodcovský rozsudok. Pri riešení otázky, či rozhodcovský rozsudok vydal rozhodcovský súd s právomocou prejednať daný spor, nie je exekučný súd viazaný tým, ako túto otázku vyriešil rozhodcovský súd. Exekučný súd je povinný zamietnuť žiadosť súdneho exekútora o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie, ak už pri postupe podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku vyjde najavo existencia relevantnej okolnosti, so zreteľom na ktorú je nútený výkon rozhodnutia neprípustný.“ Obdobne porov. aj uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vo veci 6Cdo 143/2011, 2Cdo 245/2010, uznesenia Ústavného súdu Slovenskej republiky vo veciach IV. ÚS 55/2011, IV. ÚS 60/2011 a nález Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. II. ÚS 2164/10 zo dňa 1.11.2011. Odvolací súd nevidí žiadny dôvod na to, aby sa uvedené závery nemali vzťahovať aj na stav, keď rozhodcovský rozsudok bol založený na neprijateľnej rozhodcovskej doložke v spotrebiteľskej zmluve, pretože podľa § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka je neprijateľná zmluvná podmienka neplatná, a teda nevyvoláva právne účinky obdobne ako keď rozhodcovskej zmluvy niet (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6Cdo 1/2012). Z obsahu spisu je zrejmé, že v danom prípade ide o spor zo spotrebiteľskej zmluvy a rovnako je nepochybné aj to, že v čl. 10.2.2 Všeobecných obchodných podmienok bola uvedená rozhodcovská doložka v nasledovnom znení: a) pokiaľ bude v príslušnom spore žalobcom Banka, predloží tento spor na prerokovanie a rozhodnutie Rozhodcovskému súdu, a to podľa jeho Štatútu a Rokovacieho poriadku, ktoré sú platné a účinné v čase začatia rozhodcovského konania, b) pokiaľ bude v príslušnom spore žalobcom Klient, je oprávnený predložiť tento spor na prerokovanie a rozhodnutie Rozhodcovskému súdu, a to podľa jeho Štatútu a Rokovacieho poriadku, ktoré sú platné a účinné v čase začatia rozhodcovského konania alebo všeobecnému súdu. Občiansky zákonník od 1.1.2008 v § 53 ods. 4 písm. r) za neprijateľné označil aj dojednanie vyžadujúce v rámci dojednanej rozhodcovskej doložky od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní. Odvolací súd nevidí dôvod na odklon od spoločného stanoviska občianskoprávneho a obchodnoprávneho kolégia KS v Prešove z 27.9.2010, podľa ktorého: ,,Zmluvná podmienka v štandardnej formulárovej zmluve uzavretej po 31. 12. 2007 alebo vo všeobecných obchodných podmienkach inkorporovaných do takejto zmluvy, ktorá nebola spotrebiteľom individuálne dojednaná a ktorá vyžaduje od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní, bráni tomu, aby na základe nej vydaný rozhodcovský rozsudok na návrh dodávateľa mohol byť exekučným titulom na udelenie poverenia pre exekútora. O takúto zmluvnú podmienku ide aj vtedy, ak síce spotrebiteľ podľa nej má možnosť vybrať si medzi rozhodcovským a štátnym súdom, ale ak by podľa takejto doložky začalo rozhodcovské konanie na návrh dodávateľa, spotrebiteľ by bol nútený podrobiť sa rozhodcovskému konaniu alebo podať návrh na štátnom súde, ak by chcel zabrániť rozhodcovskému konaniu. Súdu nič nebráni postupovať obdobne aj za stavu, že zmluva bola uzavretá pred 1. januárom 2008.“ S prihliadnutím na uvedené, ak spor vyvolá dodávateľ podaním žaloby na rozhodcovskom súde spotrebiteľ sa takto začatému rozhodcovskému konaniu musel podrobiť. Podanie žaloby na rozhodcovskom súde má totiž rovnaké účinky ako keby bola žaloba podaná na súde, pričom po začatí rozhodcovského konania nemožno v tej istej veci konať a rozhodovať na súde, čo je zrejmé z § 19 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní. Bez pochýb možno konštatovať, že obmedzenie možnosti spotrebiteľa brániť si svoje práva pred nezávislým súdom, spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Ide o podmienku, ktorú odvolací súd s poukazom na § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka považuje za neprijateľnú, a preto neplatnú. Ak teda dojednanie ukladajúce spotrebiteľovi povinnosť podrobiť sa rozhodcovskému konaniu je pre jeho neprijateľnosť neplatné, pre vykonanie exekúcie chýba základný predpoklad, a to právoplatný a vykonateľný exekučný titul. Rozhodcovský súd totiž môže vec v rozhodcovskom konaní prejednať len vtedy, ak medzi zmluvnými stranami bola v súlade s § 3 zákona č. 244/2002 Z. z. uzatvorená platná rozhodcovská zmluva o tom, že majetkové spory, ktoré medzi nimi vznikli alebo vzniknú v určenom zmluvnom alebo inom právnom vzťahu, sa rozhodnú v rozhodcovskom konaní pred jediným rozhodcom. Bez takejto platnej zmluvy majúcej, buď formu osobitnej zmluvy, alebo formu rozhodcovskej doložky k zmluve (§ 4 ods. 1 zákona č. 244/2002 Z. z.), akýkoľvek rozhodcovský rozsudok nemôže byť podkladom pre exekučné konanie. Vo svetle uvedených záverov správne súd prvého stupňa žiadosť exekútora o udelenie poverenia zamietol. S oprávneným nie je možné súhlasiť, že išlo o naplnenie § 93b zákona č. 483/2001 Z.z. o bankách (ďalej len „Zákon o bankách“). Podľa § 93b Zákona o bankách, banky a pobočky zahraničných bánk sú povinné ponúknuť svojim klientom neodvolateľný návrh na uzavretie rozhodcovskej zmluvy o tom, že ich prípadné vzájomné spory z obchodov [§ 5 písm. i)] budú rozhodnuté v rozhodcovskom konaní stálym rozhodcovským súdom zriadeným podľa osobitného zákona, a to tak, aby klient mal možnosť voľby, či prijme alebo neprijme predložený návrh na uzavretie rozhodcovskej zmluvy. Banka a pobočka zahraničnej banky sú pri predložení návrhu na uzavretie rozhodcovskej zmluvy tiež povinné preukázateľne poučiť klienta o dôsledkoch uzavretia navrhovanej rozhodcovskej zmluvy na riešenie ich vzájomných sporov z obchodov. Uvedené ustanovenie vyžaduje individuálne vyjednanie rozhodcovského konania zo strany spotrebiteľa, a to po poučení o dôsledkoch jeho rozhodnutia. Dodávateľ tak musí postupovať spôsobom preukázateľným. Zákonom vyžadované preukázateľne poučenie spotrebiteľa a jeho voľba nenapĺňa taký postup dodávateľa, ak sa rozhodcovská doložka uvedie len ako súčasť všeobecných obchodných podmienok. Podstatou všeobecných obchodných podmienok je, že sa v rámci kontraktácie nemenia, že sú všeobecné a buď záujemca o službu prijme tieto podmienky alebo zmluva nevznikne. V tom spočíva faktická nerovnosť pri kontraktácii. Je zrejmé, že spotrebiteľ je tak čo do vyjednávacej pozície ako čo do informovanosti v nevýhodnom postavení oproti dodávateľovi (Mostaza Claro bod 25-28, uznesenie POHOTOVOSŤ C-76/10 bod 37 a iné). Ako je zrejmé, uvedená norma vyžaduje individuálne rozhodnutie spotrebiteľa o tom, že si vymieňuje rozhodcovské konanie, a to preukázateľne. Z obsahu spisu nevyplýva, že by v rámci kontraktácie došlo k naplneniu zákona, a že by s odbornou starostlivosťou príslušný zamestnanec banky najprv poučil povinného a nechal mu priestor na rozhodnutie a voľbu. Oprávnený si v tomto smere dôkazné bremeno nesplnil. Naviac kvalifikačným kritériom pre záver, že nejde o individuálne vyjednanú zmluvnú podmienku je stav, ak zmluvné podmienky boli vopred pripravené a nebolo možné meniť ich obsah, čo je daný prípad (čl. 3 Smernice Rady 93/13 EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách). Takže aj v predmetnej veci v celom rozsahu je súdna kontrola neprijateľnosti zmluvných podmienok v časti rozhodcovskej doložky opodstatnená ( uznesenie Krajského súdu v Prešove sp. zn. 6CoE 66/2012). Vnútroštátnemu súdu prislúcha určiť, či zmluvná podmienka spĺňa kritériá požadované na to, aby ju bolo možné kvalifikovať v zmysle článku 3 ods. 1 smernice Rady 93/13/EHS ako nekalú (Rozsudok Súdneho dvora európskej únie C-243/08 Pannon). Je treba zdôrazniť, že Európska únia vzhľadom na význam ochrany spotrebiteľa a v záujme vyššej kvality života ľudí podporuje v rozhodcovských veciach zbavenie účinku rozhodcovského rozsudku v záujme dosiahnutia ochrany spotrebiteľa pred neprijateľnými podmienkami, a to aj keď spotrebiteľ v rozhodcovskom konaní nenamietal rozhodcovskú doložku s poukazom na tzv. geografickú neprijateľnosť miesta konania (Rozsudok Súdneho dvora C-240/98 -C-244/98 Oceano Grupo Editorial, tiež C-40/08 Asturcom ). Vada konania spočívajúca v tom, že súd prvého stupňa na ťarchu oprávneného revidoval skutkový stav, na ktorom je založený exekučný titul bez toho, aby dal oprávnenému možnosť k takto vykonaným dôkazom a k takto novovytvorenej procesnej situácii vyjadriť, bola odstránená tým, že ku skutkovým zisteniam súdu prvého stupňa mal oprávnený možnosť vyjadriť svoje námietky v podanom odvolaní, pričom odvolací súd posúdil vec aj z uvedeného dôvodu. (uznesenie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 6Cdo 7/2013) Z uvedených dôvodov odvolací súd potvrdil uznesenie súdu prvého stupňa č.k. 11Er 478/2015-24 zo dňa 13.10.2015 ako vecne správne (§ 219 ods. 1 O.s.p.). Napadnutým uznesením č.k. 11Er 478/2015-36 zo dňa 7.12.2015 súd prvého stupňa uložil oprávnenému podľa položky č. 20a Sadzobníka súdnych poplatkov zák. č. 71/1992 Zb. zaplatiť poplatok vo výške 3 eur (12 strán x 0,10 eur) za vyhotovenie rovnopisu vyjadrenia k výzve zo dňa 5.8.2015, ktoré bolo urobené elektronickými prostriedkami podpísané zaručeným elektronickým podpisom podľa osobitného zákona, v lehote 15 dní od právoplatnosti tohto uznesenia. Proti tomuto uzneseniu podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie oprávnený. Uviedol, že doručenie ani prijatie podania podpísaného zaručeným elektronickým podpisom poplatkovým úkonom nie je. Oprávnený výslovne nenavrhol, aby súd vykonal poplatkový úkon, t.j. nežiadal vyhotoviť rovnopis podania. Existencia samotného elektronického podania podpísaného zaručeným elektronickým podpisom neznamená, že oprávnený navrhuje vykonanie poplatkového úkonu. Zároveň uviedol, že v zákone o súdnych poplatkoch absentuje výslovné určenie poplatníka poplatku za vyhotovenie takéhoto rovnopisu a rovnako zákon neobsahuje ustanovenia, na základe ktorých by bolo možné určiť poplatníka, teda subjekt poplatkovej povinnosti. Poukázal na to, že nie je možné prenášať náklady spojené s internými potrebami súdu (t.j. prevedenie elektronického podania do tlačenej podoby pre potreby vytvorenia súdneho spisu) na oprávneného, najmä vtedy, ak svojím konaním tieto náklady nezapríčinil a konal len v súlade so zákonom. Z vyhotoveného rovnopisu podania prijatého elektronickými prostriedkami (podpísaného zaručeným elektronickým podpisom) súdom nemá oprávnený žiadny prospech. Skutočnosť, že sa súdny spis nevedie elektronicky, a teda súd musí zaradiť všetky prijaté podania do spisu jedine v písomnej podobe, nemožno pripočítať na ťarchu pôvodcu podania podpísaného zaručeným elektronickým podpisom. Oprávnený ďalej dal do pozornosti súdu uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6MCdo 7/2011 zo dňa 23.06.2011. Navrhol napadnuté uznesenie zrušiť. Odvolací súd preskúmal napadnuté uznesenie, ako aj konanie mu predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ustanovenia § 212 ods. 1 O.s.p. bez nariadenia pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.) a dospel k záveru, že odvolanie oprávneného nie je dôvodné. Podľa § 42 ods. 1 O.s.p., podanie možno urobiť písomne, ústne do zápisnice, elektronickými prostriedkami alebo telefaxom. Podanie obsahujúce návrh vo veci samej alebo návrh na nariadenie predbežného opatrenia, ktoré bolo urobené elektronickými prostriedkami, treba doplniť písomne alebo ústne do zápisnice najneskôr do troch dní; podanie, ktoré bolo podpísané zaručeným elektronickým podpisom, doplniť netreba. Podanie urobené telefaxom treba doplniť najneskôr do troch dní predložením jeho originálu. Na podania, ktoré neboli v tejto lehote doplnené, sa neprihliada. Podľa § 42 ods. 3 veta druhá a tretia O.s.p., podanie treba predložiť s potrebným počtom rovnopisov a príloh tak, aby jeden rovnopis zostal na súde a aby každý účastník dostal jeden rovnopis s prílohami, ak je to potrebné. Ak účastník nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, súd vyhotoví kópie na jeho trovy. Podľa § 1 ods. 1, 2 zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov (ďalej len Zákon o súdnych poplatkoch), súdne poplatky (ďalej len „poplatky“) sa vyberajú za jednotlivé úkony alebo konanie súdov, ak sa vykonávajú na návrh a za úkony orgánov štátnej správy súdov a prokuratúry (ďalej len „poplatkový úkon“) uvedené v sadzobníku súdnych poplatkov a poplatku za výpis z registra trestov (ďalej len „sadzobník“), ktorý tvorí prílohu tohto zákona. Poplatky sa vyberajú aj za konanie a úkony vykonávané bez návrhu v prospech poplatníka, ak je to v sadzobníku výslovne uvedené. Podľa § 2 ods. 1 písm. f) Zákona o súdnych poplatkoch poplatníkom je oprávnený a povinný v exekučnom konaní. Podľa § 20a Sadzobníka súdnych poplatkov, za vyhotovenie rovnopisu podaní a ich príloh, ktoré vytvoria súdny spis, a rovnopisu podaní a ich príloh doručovaných účastníkom, ak bolo podanie urobené elektronickými prostriedkami podpísané zaručeným elektronickým podpisom podľa osobitného zákona sa platí za každú stranu 0,10 eura, najmenej 10 eur za podanie, ktoré je návrhom na začatie konania s prílohami, najmenej 3 eurá za ostatné podania s prílohami. V zmysle poznámky k položke č. 20a Sadzobníka súdnych poplatkov platí, že v prípade podaní urobených elektronickými prostriedkami podpísaných zaručeným elektronickým podpisom súd vyhotoví potrebný počet rovnopisov a ich príloh bez toho, aby žiadal náhradu vecných nákladov podľa § 42 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku. Podľa názoru odvolacieho súdu postupoval súd prvého stupňa správne pokiaľ vyrubil súdny poplatok vo výške 3 eur za vyhotovenie rovnopisu podania urobeného elektronickými prostriedkami, ktoré vytvorí súdny spis v zmysle položky č. 20a Sadzobníka súdnych poplatkov. Odvolací súd zistil, že dňa 5.8.2015 bolo súdu prvého stupňa doručené podanie oprávneného - všeobecné obchodné podmienky právneho predchodcu oprávneného v celkovom počte 12 strán, ktoré bolo urobené elektronickými prostriedkami a bolo podpísané zaručeným elektronickým podpisom. Podanie, ktoré bolo podpísané zaručeným elektronickým podpisom doplniť písomne alebo ústne do zápisnice netreba. Povinnosť vyhotoviť rovnopis tohto podania vyplýva súdu ex offo z poznámky k položke 20a Sadzobníka súdnych poplatkov. Súdny spis sa totiž toho času vedie v písomnej podobe, ako to vyplýva z § 168 a nasl. vyhlášky č. 543/2005 Z.z. o Spravovacom a kancelárskom poriadku pre okresné súdy, krajské súdy, Špeciálny súd a vojenské súdy. V predmetnom prípade súdny poplatok nebol vyrubený za doručenie a prijatie podania podpísaného zaručeným elektronickým podpisom (listinný dôkaz - Všeobecné obchodné podmienky, ktoré boli pre posúdenie žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie dôležité), ale za vyhotovenie jeho rovnopisu, ktorý vytvorí súdny spis. Z obsahu položky 20a Sadzobníka súdnych poplatkov vyplýva, že poplatníkom je účastník, ktorý vykonáva úkon so zaručeným elektronickým podpisom (t.j. v exekučnom konaní priamo oprávnený - § 2 ods. 1 písm. f/ zákona o súdnych poplatkoch). Podanie urobila právna zástupkyňa oprávneného v mene oprávneného ako súčasť zastupovania v konaní a podpísala ho svojim zaručeným elektronickým podpisom. Poplatkový úkon bol preto súčasťou právneho zastúpenia oprávneného. Poplatkovú povinnosť znáša ten subjekt, v mene ktorého podanie bolo urobené. Zastupovanie účastníka konania advokátom je typom priameho zastupovania, keď účinky z úkonov advokáta sa viažu priamo na klienta - oprávneného (§ 22 ods. 1 druhá veta Občianskeho zákonníka). Nebola preto dôvodná odvolacia námietka oprávneného pokiaľ tvrdil, že nie je jasný subjekt poplatkového úkonu, ktorým je jednoznačne oprávnený tak, ako bol označený v napadnutom uznesení. Rovnako nie je dôvodné ani tvrdenie oprávneného, že z vyhotovenia rovnopisu podania nemá oprávnený žiadny prospech, lebo v prípade, ak by zasielal podanie poštou - mal by náklady na samotné vyhotovenie podania v listinnej forme a náklady na poštovné. Súdny spis sa vedie v písomnej forme, preto bolo vyhotovenie rovnopisu podania potrebné a možno ho považovať za úkon v prospech poplatníka - oprávneného. Vo vzťahu k uzneseniu Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6MCdo 7/2011 zo dňa 23.06.2011 odvolací súd uvádza, že v tomto konaní sa riešila otázka, či medzi ustanovením § 42 ods. 3 veta tretia O.s.p. a ustanoveniami Zákona o súdnych poplatkoch o vecnom a o osobnom oslobodení od týchto poplatkov je pomer špeciality, nakoľko poplatníkom v tomto konaní mala byť správkyňa konkurznej podstaty úpadcu, ktorá je v zmysle Zákona o súdnych poplatkoch oslobodená od platenia súdneho poplatku. Najvyšší súd SR v tomto konaní nevyslovil záver, že v prípade vyhotovenia rovnopisu podania urobeného elektronickými prostriedkami zaručeným elektronickým podpisom nie je navrhovateľ povinný zaplatiť súdny poplatok v zmysle položky 20a sadzobníka. Konštatoval len, že v prípade vyhotovenia rovnopisu podania a príloh urobeného elektronickými prostriedkami so zaručeným elektronickým podpisom by ukladanie povinnosti účastníkovi nahradiť trovy, ktoré vznikli štátu v súvislosti s týmto úkonom, neprichádzalo do úvahy, a to v zmysle § 42 ods. 3 O.s.p.. V tejto súvislosti skonštatoval aj to, že povinnosť zaplatiť súdny poplatok a povinnosť nahradiť trovy konania sú zásadne dve rozdielne povinnosti, preto pomer špeciality medzi ustanovením § 42 ods. 3 veta tretia O.s.p. a ustanoveniami Zákona o súdnych poplatkoch o vecnom a osobnom oslobodení od týchto poplatkov neprichádza do úvahy. Tento záver potvrdzuje aj Poznámka k položke 20a Sadzobníka súdnych poplatkov, podľa ktorej v prípade podaní urobených elektronickými prostriedkami podpísaných zaručeným elektronickým podpisom súd vyhotoví potrebný počet rovnopisov a ich príloh bez toho, aby žiadal náhradu vecných nákladov podľa § 42 ods. 3 O.s.p.. Zákon o súdnych poplatkoch tak sám výslovne rozlišuje medzi súdnym poplatkom za úkon súdu vymedzený v položke 20a Sadzobníka súdnych poplatkov a úhradou vecných nákladov. Náhradu vecných nákladov tak nemožno stotožňovať so súdnym poplatkom, ale predstavuje finančné prostriedky, ktoré sú súdy oprávnené od účastníkov vyberať za vyhotovenie fotokópií podaní v určitej výške, a to v tých prípadoch, ktoré upravuje ustanovenie § 42 ods. 3 O.s.p. a § 44 ods. 1 O.s.p.. Z uznesenia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6MCdo 7/2011 zo dňa 23.06.2011 teda vyplýva záver, že poplatníka v prípade vecného alebo osobného oslobodenia od platenia súdneho poplatku nie je možné zaviazať na náhradu trov konania štátu v zmysle § 42 ods. 3 O.s.p.. Ak však poplatník, resp. konanie, nie je od platenia súdnych poplatkov oslobodené, nič nebráni tomu, aby súd uložil povinnosť zaplatiť súdny poplatok podľa položky 20a Sadzobníka súdnych poplatkov za vyhotovenie rovnopisu podania a príloh urobeného elektronickými prostriedkami so zaručeným elektronickým podpisom. Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd napadnuté uznesenie č.k. 11Er 478/2015-36 zo dňa 7.12.2015 podľa § 219 ods. 1, 2 O.s.p. ako vecne správne potvrdil. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.