Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Prešov Spisová značka: 5S/18/2014 Identifikačné číslo súdneho spisu: 8014200310 Dátum vydania rozhodnutia: 08. 03. 2017 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eva Sláviková ECLI: ECLI:SK:KSPO:2017:8014200310.5 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Prešove sudkyňou JUDr. Evou Slávikovou v právnej veci žalobcu v 1. rade F. I. C. - H. - I., so sídlom H. XXX/X, G., 2. Z. B., bytom P. XX, H., C. republika, 3. I. G. F., bytom K. Z. XX, S., Poľská republika, 4. Y. H., bytom N. X/XX, C., Poľská republika, právne zastúpených JUDr. Dušanom Remetom, advokátom so sídlom Masarykova 2, Prešov, proti žalovanej Sociálnej poisťovni, ústredie v Bratislave, ul. 29. augusta č. 8-10, Bratislava, o preskúmanie zákonnosti postupu a rozhodnutí žalovanej č. XXXXX- X/XXXX-BA zo dňa 16. januára 2014, č. XXXXX-X/XXXX-BA zo dňa 16. januára 2014 a č. XXXXX-X/ XXXX-BA zo dňa 2. januára 2014 na základe správnej žaloby v sociálnych veciach takto r o z h o d o l : Vo vzťahu k žalobcovi v 1. a 2. rade z r u š u j e rozhodnutie Sociálnej poisťovne, ústredie č. XXXXX- X/XXXX- Ba zo dňa 16. januára 2014 v spojení s rozhodnutím Sociálnej poisťovne, pobočka Košice č. XXXXX-X/XXXX-KEM zo dňa 22. augusta 2013. Vo vzťahu k žalobcom v 1. a 3. rade z r u š u j e rozhodnutie Sociálnej poisťovne, ústredie č. XXXXX- X/XXXX-BA zo dňa 16.januára 2014 v spojení s rozhodnutím Sociálnej poisťovne, pobočka Košice č. XXXXX-X/XXXX-KEM zo dňa 16.októbra 2013. Vo vzťahu k žalobcom v 1. a 4. rade z r u š u j e rozhodnutie Sociálnej poisťovne, ústredie č. XXXXX- X/XXXX-BA zo dňa 02.januára 2014 v spojení s rozhodnutím Sociálnej poisťovne, pobočka Košice č. XXXXX-X/XXXX-KEM zo dňa 15.augusta 2013 a veci v r a c i a Sociálnej poisťovni, pobočka Svidník na ďalšie konanie. P r i z n á v a žalobcom v 1., 2., 3. a 4. rade nárok na náhradu trov konania. o d ô v o d n e n i e : I. 1. Z obsahu administratívneho spisu žalovanej správny súd zistil, že dňa 13.04.2011 jej bola doručená písomná informácia poľskej inštitúcie sociálneho zabezpečenia ZUS Varšava zo dňa 08.04.2011, v ktorom informuje, že v posledných rokoch vznikli firmy, ktoré sprostredkovávajú pre poľských samostatných podnikateľov zamestnanie na úväzok v iných členských štátoch. V mnohých prípadoch cieľom tejto činnosti nie je výkon zamestnania na pracovnú zmluvu mimo hraníc Poľskej republiky, ale vyhýbanie sa plateniu odvodov na sociálne zabezpečenie ZUS z podnikateľskej činnosti, ktorú vykonávajú v Poľskej republike a s poukázaním na čl. 13 ods. 3 nariadenia č. 883/2004 žiadala o zistenie, či tieto osoby skutočne vykonávajú zamestnanie na území Slovenskej republiky za účelom zistenia, či sa na tieto osoby vzťahuje legislatíva Slovenskej republiky. Na základe tejto písomnej informácie vykonala Sociálna poisťovňa, pobočka Košice u žalobcu v 1. rade ako zamestnávateľa kontrolu v dňoch 06.03.2013, 08.03.2013, 11.03.2013, 12.03.2013 a 16.04.2013, o výsledku ktorej bol spísaný protokol č. XXX-XXX-AGXX/XXXX-XXX zo dňa 16.04.2013. V rámci vykonanej kontroly zistila, že v registrovanom sídle zamestnávateľa - žalobcu v 1. rade, t.j. Z. XX, Košice (podľa výpisu zo Živnostenského registra miesto podnikania Košice - Staré Mesto, Z. XX sa dňom 20.05.2013 mení na adresu Svidník, Y. XXX/X) sa nenachádza kancelária, ani prevádzka zamestnávateľa. Do Sociálnej poisťovne, pobočka Košice sa dňa 06.03.2013 osobne dostavil Ing. I. Z. ako splnomocnený vedúci podniku zahraničnej osoby a poskytol zamestnancom vykonávajúcim kontrolu súčinnosť pri zisťovaní údajov o žalobcovi v 1. rade, o čom bol spísaný záznam č. XXXXX-X/XXXX-KEM zo dňa 06.03.2013. Kontrolou bolo ďalej zistené, že skutočná adresa žalobcu v 1. rade je virtuálnou adresou. Spoločné stretnutia žalobcu so splnomocneným vedúcim podniku zahraničnej osoby Ing. I. Z. sa konajú na adrese X. XXX, Svidník (hotel M.). Na tejto adrese sa nachádza kancelária splnomocneného vedúceho podniku zahraničnej osoby Ing. I. Z.. Účtovné doklady, pracovné zmluvy, obchodné zmluvy, korešpondencia, objednávky, faktúry sa uchovávajú na adrese splnomocnenca Ing. I. Z.. Predmetom činnosti je doručovanie letákov podľa objednávok zmluvných partnerov. Žalobca v 1. rade riadi spoločnosť z miesta svojho trvalého bydliska v Poľskej republike. Práce sú prideľované žalobcom v 1. rade ústnou formou, t.j. osloví potrebný počet zamestnancov a pridelí im prácu, určí im miesto a spôsob výkonu práce bez časového ohraničenia. Skutočné miesto výkonu zamestnancov nie je možné jednoznačne určiť, pretože práca je viazaná na objednávku, ktorá nie je vopred plánovaná. 2. Na základe výsledkov tejto kontroly u žalobcu v 1. rade Sociálna poisťovňa, pobočka Košice (ďalej len „prvostupňový správny orgán“) vydala vo vzťahu k žalobcom v 2. až 4. rade ako zamestnancom zamestnávateľa žalobcu v 1. rade rozhodnutia, a to č. XXXXX-X/XXXX-KEM zo dňa 22.08.2013, ktorým podľa § 178 ods. 1 písm. a/ bod prvý zákona č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení (ďalej len „zákona“) rozhodol, že žalobkyni v 2. rade Z. B. zaniklo povinné nemocenského poistenie, povinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti podľa slovenskej legislatívy dňa 14.08.2013. Rozhodnutím č. XXXXX-X/XXXX-KEM zo dňa 16.10.2013 prvostupňový správny orgán podľa § 178 ods. 1 písm. a/ bod prvý zákona rozhodol, že žalobcovi v 3. rade I. G. F. zaniklo povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti podľa slovenskej legislatívy dňa 30.09.2013. Rozhodnutím č. XXXXX-X/XXXX-KEM zo dňa 15.08.2013 prvostupňový správny orgán podľa § 178 ods. 1 písm. a/ bod prvý zákona rozhodol, že žalobcovi v 4. rade Y. H. nevzniklo povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti u žalobcu v 1. rade od 01.03.2013 podľa slovenskej legislatívy. Proti týmto rozhodnutiam prvostupňového správneho orgánu podali žalobcovia v 1. až 4. rade odvolanie, o ktorom rozhodovala žalovaná napadnutými rozhodnutiami. Podľa § 179 ods. 1 písm. b/ a § 218 ods. 2 zákona rozhodla tak, že odvolanie žalobcov v 1. až 4. rade zamietla a rozhodnutia prvostupňových správnych orgánov potvrdila. II. 3. Rozhodnutia odôvodnila tým, že uviedla odvolacie námietky žalobcov v 1. až 4. rade, ktorí poukazovali na nesprávne a neúplné zistenie skutočného stavu veci a nesprávne právne posúdenie. Odvolávali sa na definíciu zamestnanca podľa nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004 zo dňa 29.04.2004, ako aj na definíciu zamestnanca podľa zákona č. 311/2001 Z.z. Zákonníka práce, ako aj zákona o sociálnom poistení č. 461/2003 Z.z. Namietali porušenie princípu rovnakého zaobchádzania, pretože ide o celoslovenský diskriminačný postup voči tým zamestnancom, ktorí sú občanmi Poľskej republiky. Iní zamestnanci, ktoré vykonávajú tú istú prácu, za tých istých podmienok a vo vzťahu ku ktorým boli kontrolným orgánom predložené tie isté doklady sú zamestnanci, kde Sociálna poisťovňa rozhodla, že podliehajú slovenskej legislatíve ako legislatíve uplatniteľnej, že zamestnanci vykonávajú prevažne prácu na pozícii reklamný a marketingový poradca a ich náplňou práce je distribúcia reklamných letákov na území Slovenskej republiky. Z rozhodnutí prvostupňového správneho orgánu nie je jasné, či konštatovanie o chýbajúcej kancelárii, písomných zápisov z porád a rozpisy zadávania prác zamestnancom sú skutočnosťami, na základe ktorých správny orgán urobil záver, že zamestnanec reálne v Slovenskej republike nevykonáva závislú prácu. Zo žiadneho platného právneho predpisu nevyplýva povinnosť zamestnávateľa mať v mieste podnikania zriadenú kanceláriu, viesť záznamy o pracovných rokovaniach, o prideľovaní prác zamestnancom a ani zákaz spracovania personálnej a mzdovej agendy zamestnancov externým subjektom. Argument o nemožnosti určenia miesta výkonu práce zamestnancov neobstojí, pretože v súlade s pracovnou zmluvou je dohodnutým miestom výkonu práce adresa miesta podnikania zamestnávateľa. Ak zamestnanec vykonáva prácu mimo miesta v Slovenskej republike, prípadne v zahraničí, nespôsobuje to zmenu ani zánik pracovného pomeru. 4. Preskúmavané rozhodnutia odôvodnila a svoje dôvody odargumentovala na základe toho istého skutkového a právneho stavu z dôvodu, že sa týkali toho istého zamestnávateľa - žalobcu v 1. rade. Žalovaná konštatovala, že ako odvolací orgán preskúmala rozhodnutia prvostupňových správnych orgánov vo veci zániku sociálneho poistenia v celom rozsahu a dospela k záveru, že napadnuté rozhodnutia boli vydané v súlade s príslušnou právnou úpravou. Citovala pritom ust. § 4 ods. 1, § 7 ods. 1 písm. c/ bod prvý, § 3 ods. 1 písm. a/, § 14 ods. 1 písm. a/, § 15 ods. 1 písm. a/ a § 19 ods. 1 zákona. Uviedla, že žalobca v 1. rade ako zamestnávateľ vykonáva podnikateľskú činnosť na základe osvedčenia o živnostenskom oprávnení sp.č. B.-C/XXXX/XXXXX-XXX zo dňa 26.05.2011. V živnostenskom registri je zapísaný pod č. 820-70544. Vo výpise zo živnostenského registra je uvedené miesto podnikania Svidník, Y. XXX/X (do 20.05.2013 Košice - Staré Mesto, Z. XX). V registri zamestnávateľov je vedený od 01.06.2011. 5. Dôvodila, že od vstupu Slovenskej republiky do Európskej únie sa od 01.05.2004 v oblasti sociálneho zabezpečenia uplatňujú koordinačné nariadenia, Nariadenie Rady (EHS) č. 1408/71 zo dňa 14.06.1971 o uplatňovaní systémov sociálneho zabezpečenia na zamestnané osoby, samostatne zárobkovo činné osoby a členov ich rodín pohybujúcich sa v rámci spoločenstva v znení neskorších zmien a doplnkov (ďalej len „nariadenie“) a jeho vykonávacie Nariadenie Rady (EHS) č. 574/1972 zo dňa 21.03.1972. Od 01.05.2010 sa uplatňujú nové koordinačné nariadenia, nariadenie (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004 zo dňa 29.04.2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia v znení nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 988/2009 zo dňa 16.09.2009 (ďalej len „základné nariadenie“) a vykonávacie nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 987/2009 zo dňa 16.09.2009, ktorým sa vykonáva nariadenie č. 883/2004 (ďalej len „vykonávacie nariadenie“). Pravidlá určujúce uplatniteľnú legislatívu ustanovené v hlave II nariadenia majú za úlohu zabezpečiť, aby sa na zamestnanca a samostatne zárobkovo činnú osobu nevzťahovali legislatívy dvoch alebo viacerých členských štátov, v ktorých vykonávajú činnosť, resp. aby nedošlo k situácii, že sa na nich nebude vzťahovať legislatíva žiadneho členského štátu. V súvislosti s pravidlom uplatniteľnej legislatívy len jedného členského štátu poukázala na základné nariadenie článok 13, ktorý stanovuje, ktorým právnym predpisom podlieha osoba vykonávajúca činnosť v dvoch alebo viacerých členských štátoch. 6. Citovala článok 13 (1) (a) základného nariadenia v znení účinnom od 28.06.2012, podľa ktorého osoba, ktorá ako zamestnanec zvyčajne vykonáva činnosť v dvoch alebo vo viacerých členských štátoch podlieha právnym predpisom členského štátu bydliska, ak podstatnú časť svojej činnosti vykonáva v tomto členskom štáte. 7. Ďalej citovala článok 13 (3) základného nariadenia, podľa ktorého osoba, ktorá zvyčajne vykonáva činnosť ako zamestnaná osoba a činnosť ako samostatne zárobkovo činná osoba v odlišných členských štátoch, podlieha právnym predpisom členského štátu, v ktorom vykonáva činnosť ako zamestnanec, alebo ak vykonáva takúto činnosť v dvoch alebo viacerých členských štátoch, právnym predpisom určeným v súlade s článkom 13 (1) (a) základného nariadenia. 8. S poukazom na tieto citované články základného nariadenia uviedla, že na účely správneho vykonávania základného nariadenia a vykonávacieho nariadenia z rozhodnutia Správnej komisie pre koordináciu systémov sociálneho zabezpečenia č. H5 zo dňa 18.03.2010 o spolupráci v boji proti podvodom a omylom v rámci Nariadenia Rady (ES) č. 883/2004 a Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 987/2009 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia vyplýva, že orgány a inštitúcie členských štátov spolupracujú v oblasti boja proti podvodom a omylom. Na zabezpečenie riadneho vykonávania základného nariadenia sú príslušné orgány a inštitúcie členských štátov na základe článku 76 základného nariadenia povinné navzájom spolupracovať, vzájomne sa informovať o relevantných skutočnostiach, poskytovať svoje služby a komunikovať medzi sebou. Ak príslušná inštitúcia v mieste bydliska dotknutej fyzickej osoby, ktorá žiada o určenie uplatniteľnej legislatívy, nadobudne pochybnosti ohľadom určenia uplatniteľnej legislatívy, môže tieto pochybnosti riešiť len spôsobom určeným v článku 6, 15 a 16 vykonávacieho nariadenia, ktoré prikazujú obrátiť sa na inštitúciu iného členského štátu (v danom prípade miesta výkonu práce). Príslušné inštitúcie bezodkladne poskytujú alebo si medzi sebou vymieňajú všetky údaje nevyhnutné pre stanovenie a určenie práv a povinností osôb, na ktoré sa uplatňuje základné nariadenie. Odovzdávanie údajov sa spravidla uskutočňuje prostredníctvom inštitúcií príslušných na určenie uplatniteľnej legislatívy v členskom štáte. 9. Konštatovala, že jej bola doručená informácia poľskej inštitúcie sociálneho zabezpečenia ZUS Varšava, že v posledných rokoch vznikli firmy, ktoré sprostredkovávajú pre poľských samostatných podnikateľov zamestnanie na úväzok v iných členských štátoch. V mnohých prípadoch cieľom tejto činnosti nie je výkon zamestnania na pracovnú zmluvu mimo hraníc Poľskej republiky, ale vyhýbanie sa plateniu odvodov na sociálne zabezpečenie ZUS z podnikateľskej činnosti, ktorú vykonávajú v Poľskej republike. V súvislosti s posúdením uplatniteľnej legislatívy za účelom správneho vykonania koordinačných nariadení, bola inštitúcia sociálneho zabezpečenia ZUS Varšava oprávnená požadovať preukázanie relevantných skutočností na určenie uplatniteľnej legislatívy a Sociálna poisťovňa, ktorá je príslušná inštitúcia na uplatnenie určujúcej legislatívy na území Slovenskej republiky, bola povinná rozhodujúce skutočnosti preskúmať. Posúdiť vznik poistného vzťahu v právnom zmysle môže len orgán, ktorý je v mieste vykonávania práce oprávnený určovať uplatniteľnú legislatívu, v danom prípade Sociálna poisťovňa. 10. Argumentovala, že jeden z rozhodujúcich faktorov na určenie miesta výkonu činnosti a teda aj na posúdenie a určenie príslušnosti k právnym predpisom sociálneho zabezpečenia je určenie registrovaného sídla alebo miesta podnikania. Uvedené vyplýva z praktickej príručky Právne predpisy, ktoré sa vzťahujú na zamestnancov v Európskej únii, Európskom hospodárskom priestore a vo Švajčiarsku, a ktorá sa uplatňuje v rámci celej Európskej únie. Cieľom tejto príručky je poskytnúť rozličným praktickým a administratívnym úrovniam, ktoré sa podieľajú na realizácii konkrétnych ustanovení Spoločenstva, platný pracovný nástroj, ktorý má pomôcť inštitúciám, zamestnávateľom a občanom v danej oblasti pri určovaní, právne predpisy ktorého členského štátu sa uplatňujú za daných okolností. Ak osoba pracujúca vo viacerých členských štátoch nevykonáva podstatnú časť činnosti v členskom štáte bydliska, uplatňujú sa právne predpisy členského štátu, v ktorom má zamestnávateľ alebo podnik, ktorý osobu zamestnáva, registrované sídlo alebo miesto podnikania. Termín registrované sídlo alebo miesto podnikania nie je v nariadení vymedzený. V judikatúre Súdneho dvora Európskej únie a v iných nariadeniach Európskej únie však existuje množstvo usmernení, ktoré možno uplatniť pri prijímaní rozhodnutia o určení miesta podnikania podniku, ktorý osobu zamestnáva. 11. Uviedla, že Súdny dvor Európskej únie vypracoval na základe prípadu Planzer Luxembourg Sarl C-73/06 termíny, na základe ktorých je možné určiť registrované sídlo alebo miesto podnikania zamestnávateľa. Podľa Súdneho dvora určenie miesta sídla hospodárskej činnosti predpokladá zohľadnenie súhrnu faktorov, medzi ktorými sa v prvom rade nachádza sídlo, miesto ústredia, miesto stretnutia riadiacich osôb spoločnosti a miesto obvykle totožné, v ktorom sa rozhoduje o všeobecnej podnikovej politike. Iné faktory, ako napríklad bydlisko riadiacich osôb, miesto konania valného zhromaždenia, miesto uloženia správnych a účtovných dokumentov a miesto hlavného priebehu finančných činností, najmä bankových, sa môžu zohľadniť tiež. Vzhľadom na uvedené je zrejmé, že registrované sídlo alebo miesto podnikania môžu byť uznané až po splnení určitých podmienok. Tieto kritéria spravidla skúma inštitúcia v mieste bydliska na základe dostupných informácií alebo v úzkej spolupráci s inštitúciou v členskom štáte, kde má zamestnávateľ registrované sídlo alebo miesto podnikania. V rámci skúmania relevantných skutočností je potrebné preukázať miesto, kde má podnik registrované sídlo a správu, dĺžku obdobia od zriadenia podniku v členskom štáte, počet administratívnych zamestnancov pracujúcich v sídle, miesto, kde je uzatvorená väčšina zmlúv s klientmi, sídlo, ktoré určuje politiku spoločnosti a prevádzkové záležitosti, miesto, kde sa vykonávajú hlavné finančné funkcie vrátane bankovníctva, miesto náboru zamestnancov, a pod. Ak zamestnávateľ nespĺňa podmienky registrácie sídla alebo miesta podnikania, nemôže sa na zamestnancov uplatňovať legislatíva štátu, v ktorom má zamestnávateľ registrované sídlo alebo miesto podnikania. 12. Konštatovala, že v rámci vykonanej osobnej kontroly dňa 26.02.2013 prvostupňový správny orgán zistil, že v registrovanom sídle žalobcu v 1. rade ako zamestnávateľa na adrese Z. XX, Košice sa nenachádza kancelária, ani prevádzka zamestnávateľa. Do Sociálnej poisťovne, pobočka Košice sa dňa 06.03.2013 osobne dostavil Ing. I. Z. ako splnomocnený vedúci podniku zahraničnej osoby a poskytol zamestnancom vykonávajúcim kontrolu súčinnosť pri zisťovaní údajov o žalobcovi v 1. rade. O výsledku kontroly bol spísaný záznam č. XXXXX-X/XXXX-KEM zo dňa 06.03.2013, z ktorého vyplýva, že skutočná adresa žalobcu v 1. rade je virtuálnou adresou. Spoločné stretnutia žalobcu v 1. rade so splnomocneným vedúcim podniku zahraničnej osoby Ing. I. Z. sa vykonávajú na adrese X. XXX, Svidník (hotel M.). Na tejto adrese sa nachádza kancelária splnomocneného vedúceho podniku zahraničnej osoby Ing. I. Z.. Účtovné doklady, pracovné zmluvy, obchodné zmluvy, korešpondencia, objednávky, faktúry sa uchovávajú na tejto adrese. Predmetom činnosti je doručovanie letákov podľa objednávok zmluvných partnerov. Žalobca v 1. rade riadi spoločnosť z miesta svojho trvalého bydliska v Poľskej republike. Práce sú prideľované ústnou formou, t.j. že žalobca v 1. rade osloví potrebný počet zamestnancov a pridelí im prácu, určí im miesto a spôsob výkonu práce bez časového ohraničenia. Skutočné miesto výkonu zamestnancov nie je možné jednoznačne určiť, pretože podľa vyjadrenia žalobcu v 1. rade práca je viazaná na objednávku, ktorá nie je vopred plánovaná. 13. Na základe výsledkov tejto kontroly konštatovala, že sa nepodarilo preukázať reálny výkon činnosti zamestnancov žalobcu v 1. rade na území Slovenskej republiky, ani splnenie podmienok na určenie miesta podnikania. Ďalej uviedla, že konanie vo veciach sociálneho poistenia je upravené v § 172 a nasl. ustanovení zákona. Konanie vo veci vzniku, prerušenia a zániku sociálneho poistenia v sporných prípadoch je nedávkové konane, ktoré vzhľadom na ust. § 184 ods. 8 zákona môže začať aj z podnetu organizačnej zložky Sociálnej poisťovne. Podľa § 185 ods. 4 zákona konanie, ktoré sa začína na podnet organizačnej zložky Sociálnej poisťovne je začaté odo dňa, keď príslušná organizačná zložka Sociálnej poisťovne urobila voči účastníkovi konania prvý úkon. Zákon nekonkretizuje o aký úkon má ísť a preto je možné za prvý úkon považovať aj doručenie rozhodnutia, ak Sociálna poisťovňa disponovala potrebnými a dostatočnými podkladmi pre rozhodnutie. Sociálna poisťovňa nemá podľa zákona povinnosť, aby o začatí konania upovedomila všetkých známych účastníkov konania. Taktiež zákon jej neukladá povinnosť pred vydaním rozhodnutia dať možnosť vyjadriť sa účastníkovi konania k jeho podkladu, prípadne navrhnúť jeho doplnenie. Rovnaký právny názor vyslovil aj Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozsudku sp.zn. 7Sžso/20/2010. Týmto postupom neboli dotknuté práva účastníka konania navrhovať dôkazy a vyjadrovať sa k zisteným dôkazom vzhľadom na to, že relevantné dôkazy na preukázanie skutkového stavu veci mal možnosť uplatniť v rámci odvolacieho konania. Ak by sa na základe dôkazov a vyjadrení účastníka konania predložených v rámci odvolacieho konania preukázala nezákonnosť napadnutého rozhodnutia, prvostupňový správny orgán, ktorý napadnuté rozhodnutie vydal mal možnosť podľa § 217 ods. 1 zákona napadnuté rozhodnutie zrušiť, resp. nahradiť ho novým rozhodnutím vydaným v súlade s platnými právnymi predpismi. 14. V závere uviedla, že obstaranie podkladov pre rozhodnutie je vecou organizačnej zložky Sociálnej poisťovne, ktorá nie je viazaná len návrhmi účastníkov konania, ale je povinná vykonať z vlastnej iniciatívy také dôkazy, ktoré môžu prispieť k presnému a úplnému zisteniu skutočného stavu veci. Je oprávnená rozhodnúť, ktoré dôkazy a v akom rozsahu vykoná, pričom dôkazy hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz osobitne a všetky dôkazy vo vzájomnej súvislosti, z čoho vyplýva, že je vecou organizačnej zložky Sociálnej poisťovne, či určitú skutočnosť považuje za dokázanú, či vykonané dôkazy postačujú alebo či treba vykonať dôkazy ďalšie, alebo či si treba obstarať ešte iné podklady pre rozhodnutie. Každé rozhodnutie je individuálnym právnym aktom, ktorý sa vzťahuje na konkrétnu osobu a konkrétnu vec. Štátna príslušnosť zamestnancov žalobcu v 1. rade nebola rozhodujúcim kritériom pri posudzovaní dôkazov a rozhodovaní vo veci sporného prípadu vzniku resp. zániku povinného sociálneho poistenia týchto zamestnancov. 15. V konaní bolo zistené, že na tunajšom súde prebiehajú aj ďalšie konania vedené pod sp.zn. 5S 17/2014 a 5S 19/2014, ktoré sa týkajú tých istých účastníkov konania, a to žalobcu v 1. rade a žalovanej, ako aj zamestnancov žalobcu v 1. rade, kde predmetom preskúmania sú rozhodnutia žalovanej a prvostupňového správneho orgánu vo veci vzniku resp. zániku povinného sociálneho poistenia. Z dôvodu hospodárnosti konania súd na pojednávaní dňa 29.04.2015 spojil veci pod vyššie uvedenými spisovými značkami podľa § 112 ods. 1 O.s.p. na spoločné konanie z dôvodu hospodárnosti konania s tým, že veci budú vedené pod spoločnou sp.zn. 5S 18/2014. III. 16. Včas podanými žalobami sa žalobca v 1. rade domáhal preskúmania napadnutých rozhodnutí žalovanej. Citoval bod 8, 11, 15, 17, čl. 1 písm. a/, čl. 11 bod 3 písm. a/, čl. 13 bod 3 základného nariadenia, § 11 ods. 1 Zákonníka práce, § 4 a § 210 ods. 1 a 2 zákona č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení. S poukázaním na citované zákonné ustanovenia namietal, že nesúhlasí s napadnutými rozhodnutiami žalovanej a prvostupňového správneho orgánu, ktoré považoval za nezákonné. Dôvodil, že podľa najnovších požiadaviek zo strany Európskej únie by v každom členskom štáte mala verejná správa fungovať na princípe tzv. dobrej správy. Tento princíp zahŕňa uplatňovanie viacerých zásad, ako je princíp viazanosti právom, ktorý vyžaduje, aby všetky správne rozhodnutia mali oporu v právnom poriadku a aby obsah rozhodnutí bol v súlade so zákonmi, ústavou a medzinárodným právom, rovnako aby nedochádzalo k zneužívaniu voľnej úvahy. Patria tam aj princípy rovnosti a zákazu diskriminácie, nestrannosti a objektivity, proporcionality (hľadať spravodlivú rovnováhu medzi cieľom a použitými prostriedkami) a právnej istoty zahŕňajúci aj ochranu práv nadobudnutých v dobrej viere a zákaz retroaktivity, princíp konania v primeranej lehote (povinnosť správnych orgánov konať svedomito, zodpovedne sa zaoberať každou vecou, vybaviť ju včas a bez zbytočných prieťahov), spoluúčasti a transparentnosti. Tieto princípy neboli v tomto prípade zo strany žalovanej dodržané. 17. Dôvod nezákonnosti rozhodnutí žalovanej vidí v tom, že vydaním týchto rozhodnutí bola porušená zásada dvojinštantnosti správneho konania, v dôsledku čoho sú rozhodnutia nepreskúmateľné a v celom rozsahu arbitrárne. Žalovaná v napadnutých rozhodnutiach uvádza skutočnosti, ktoré neboli predmetom dokazovania v prvostupňovom konaní a neboli súčasťou zisteného skutkového stavu. Nevysporiadala sa s jeho argumentáciou uvedenou v odvolaní a nad rámec dôvodov podaného odvolania a zisteného skutkového stavu zamietla jeho odvolanie z dôvodov a skutočností, ktoré boli prvýkrát oznámené až žalovanou v napadnutých rozhodnutiach. Týmto bolo jemu a jeho zamestnancom odobraté právo brániť sa proti rozhodnutiam orgánu verejnej správy, ktorými sa rozhodlo o ich právach a povinnostiach de facto po prvýkrát na podklade nových skutočností a dôvodov a bez možnosti vyjadriť sa k novým dôvodom. Tento postup podľa jeho názoru zakladá nepreskúmateľnosť rozhodnutí žalovanej, lebo správny orgán rozhodoval na základe dôvodov a skutočností, ktoré v konaní neboli zisťované, prípadne boli zistené v rozpore so zákonom alebo ak nie je zrejmé, či boli dôkazy vykonané (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 8Sžo 12/2009). 18. Poukázal na list žalovanej - Oznámenie týkajúce sa spoločností, ktoré na území Slovenskej republiky vykonávajú činnosť ako tzv. schránkové firmy zo dňa 25.07.2013, v ktorom žalovaná informuje príslušný poľský orgán sociálneho zabezpečenia (ZUS) o tom, že zamestnanci žalobcu a ďalších vybraných zamestnávateľov nepodliehajú slovenským právnym predpisom a o tom, že v prípade podania odvolania zo strany žalobcu a ďalších zamestnávateľov tieto zamietne a potvrdí rozhodnutia svojich organizačných zložiek. Z uvedeného je zrejmé, že zo strany žalovanej došlo takýmto spôsobom už vopred k prejudikovaniu rozhodnutí žalovanej a jej organizačných zložiek o tom, že jeho zamestnanci a zamestnanci ďalších označených zamestnávateľov nepodliehajú slovenským právnym predpisom bez toho, aby vzala do úvahy zistený skutkový stav a argumentáciu jeho a ďalších zamestnávateľov. Zaškatuľkovala ho ako zamestnávateľa do kategórie tzv. schránková firma a ďalej sa už nezaoberala individuálnymi okolnosťami a zisteniami, z ktorých vyplýva, že nie je žiadnou schránkou firmou, ale riadne v Slovenskej republike podniká. 19. Vo vzťahu k ďalším dôvodom nezákonnosti rozhodnutí prvostupňového správneho orgánu poukázal na skutočnosť, že tieto rozhodnutia boli vydané v rozpore s ust. § 210 ods. 1 a 2 zákona, pretože neboli vydané v zákonnej lehote, ktorá objektívne začala plynúť podaním prihlášky (registračného listu) zamestnanca v roku 2011. Ak by aj došlo (v rozpore so zákonom) k posunutiu okamihu začatia konania na deň ukončenia kontroly (12.03.2013), ktorú u neho vykonala žalovaná prostredníctvom svojej organizačnej zložky, aj v takom prípade by bolo rozhodnutie vydané po zákonnej lehote. Argument o začatí plynutia lehoty od prvého úkonu správneho orgánu, ktorým bolo doručenie rozhodnutia považuje za arbitrárny a neudržateľný. Prvostupňový správny orgán bol v danej veci povinný rozhodnúť najneskôr do 60 dní od začatia konania. Uvedenú lehotu bolo možné predĺžiť iba z dôvodu mimoriadnej zložitosti prípadu až o 60 dní, k čomu však nedošlo. Rovnako nedošlo ani k využitiu možnosti prerušiť konanie podľa § 193 ods. 3 zákona. Žalovaná ako odvolací orgán rozhodla tiež po uplynutí lehoty, preto je toho názoru, že rozhodnutia prvostupňového aj odvolacieho orgánu sú nezákonné už len vzhľadom na túto skutočnosť, bez potreby ich ďalšieho skúmania. 20. Ďalej poukázal na to, že vydaním rozhodnutia prvostupňového orgánu a rozhodnutia žalovanej došlo k porušeniu princípu rovnakého zaobchádzania. Uviedol, že zamestnáva okrem zamestnancov - občanov Poľskej republiky, aj iných zamestnancov, vo vzťahu ku ktorým pri existencii rovnakých podmienok prvostupňový správny orgán nerozhodol o tom, že nepodliehajú slovenskej legislatíve, resp. rozhodol o zániku poistenia až po uplynutí platnosti formulárov A1. Týmto bol vo vzťahu k porovnateľným zamestnancom uplatnený diametrálne odlišný postup ako vo vzťahu k iným zamestnancom, najmä občanom Poľskej republiky, napriek tomu, že podkladom pre rozhodnutie bol jednotne zistený skutkový stav vo vzťahu ku všetkým jeho zamestnancom. 21. Ďalej uviedol, že o skutočnosti, že rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu nie je dôvodné svedčí aj to, že príslušný poľský orgán sociálneho zabezpečenia (ZUS Varšava) vydal rozhodnutie, ktorým predbežne deklaroval, že zamestnanci žalobcu podliehajú legislatíve Slovenskej republiky podľa čl. 13 bod 3 základného nariadenia. Žalovaná preto nielenže nezákonným spôsobom rozhodla o potvrdení rozhodnutí prvostupňového správneho orgánu, ale svojim rozhodnutím poprela právny názor poľského orgánu sociálneho zabezpečenia o tzv. uplatniteľnej legislatíve, pričom v rozhodnutí sa odvoláva práve na žiadosť poľského orgánu sociálneho zabezpečenia (ZUS). 22. Rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu považuje za nepreskúmateľné, pretože správny orgán rozhodol o zániku sociálneho poistenia zamestnancov spätne na základe kontroly vykonanej v marci 2013. Pri tejto kontrole objektívne nebolo možné zistiť okolnosti o reálnom výkone závislej práce zamestnanca a o registrovanom mieste podnikania spätne, preto výsledky tejto kontroly nemôžu byť relevantným podkladom pre náležité zistenie skutkového stavu a pre správne rozhodnutie. Namietal, že kontrola vykonaná zo strany prvostupňového správneho orgánu ohľadne skúmania výkonu činnosti zamestnancov bola vykonaná nezákonne, pretože do kompetencie Sociálnej poisťovne nepatrí kontrola výkonu práce a pracovnoprávnych vzťahov. Takúto kompetenciu má len Inšpektorát práce, ktorý priamo na podnet žalovanej vykonal u neho kontrolu, pričom nezistil v tejto oblasti žiadne pochybenie alebo nedostatky. Za tejto situácie bol viazaný týmito zisteniami a bol povinný ich plne rešpektovať a prevziať ako podklady pre svoje rozhodnutie, pretože na ne dal podnet. Žalovaná účelovo tvrdí, že kontrola vykonávaná Inšpektorátom práce bola zameraná na iné oblasti, čo nie je pravda. 23. Uviedol, že v priebehu kontroly, ktorú u neho vykonal prvostupňový správny orgán, riadne a včas predložil pracovné zmluvy, mzdové listy, výplatné pásky a evidenciu dochádzky svojich zamestnancov, čo bez akýchkoľvek pochybností preukazuje výkon závislej práce zamestnancov v pracovnom pomere na území Slovenskej republiky. Poukázal aj na skutočnosť, že v lete 2012 vykonal prvostupňový správny orgán u neho kontrolu a neboli zistené žiadne nedostatky, ani čo sa týka reálneho výkonu práce zamestnancov, ani skutočného miesta podnikania v Slovenskej republike. O niekoľko mesiacov neskôr vykonaná kontrola už konštatovala závažné nedostatky odôvodňujúce retroaktívne rozhodnutie o zániku sociálneho poistenia zamestnanca, čo je v rozpore so samotnou príručkou, na ktorú sa žalovaná odvoláva v odôvodnení rozhodnutí. Žalovaná pri posudzovaní otázky tzv. uplatniteľnej legislatívy poukazuje na Praktickú príručku - Právne predpisy, ktorá bola vypracovaná podľa judikatúry Súdneho dvora Európskej únie. V tejto súvislosti citoval časti tejto príručky, a to: „Ako už bolo uvedené, určená inštitúcia môže kedykoľvek prehodnotiť rozhodnutie o uplatniteľných právnych predpisoch, ak to považuje za nevyhnutné. Ak informácie poskytnuté počas pôvodného procesu určovania uplatniteľných právnych predpisov neboli zámerne nesprávne, všetky zmeny vyplývajúce z tohto prehodnotenia by mali byť platné iba od aktuálneho dátumu.“ „Ak osoba pracujúca vo viacerých členských štátoch nevykonáva podstatnú časť činnosti v členskom štáte bydliska, uplatňujú sa právne predpisy členského štátu, v ktorom má zamestnávateľ alebo podnik, ktorý osobu zamestnáva registrované sídlo alebo miesto podnikania.“ „Termín registrované sídlo alebo miesto podnikania sa môže v jednotlivých sektoroch líšiť a upravovať podľa oblasti, na ktorú sa uplatňuje, napríklad pri prevádzkovaní leteckých dopravných služieb alebo v sektore cestnej dopravy.“ „Odporúča sa, aby inštitúcia v mieste bydliska preskúmala tieto kritériá na základe dostupných informácií alebo v úzkej spolupráci s inštitúciou v členskom štáte, kde má zamestnávateľ registrované sídlo alebo miesto podnikania: - miesto, kde má podnik registrované sídlo a správu, - dĺžka obdobia od zriadenia podniku v členskom štáte, - počet administratívnych zamestnancov pracujúcich v sídle, - miesto, kde je uzatvorená väčšina zmlúv s klientmi, - sídlo, ktoré určuje politiku spoločnosti a prevádzkové záležitosti, - miesto, kde sa vykonávajú hlavné finančné funkcie vrátane bankovníctva, - miesto určené podľa nariadení Európskej únie ako miesto zodpovedné za správu a vedenie záznamov v súvislosti s regulačnými požiadavkami konkrétneho sektora, v ktorom podnik podniká, - miesto náboru zamestnancov.“ 24. S poukázaním na tieto články v Praktickej príručke uviedol, že je zrejmé, že uplatniteľnou legislatívou vo vzťahu k právnemu postaveniu zamestnancov je legislatíva Slovenskej republiky. Podľa uvedených kritérií sa jeho miesto podnikania bezpochyby nachádza na území Slovenskej republiky, pretože sa na tomto území nachádza jeho registrované miesto podnikania. Spĺňa všetky základné kritériá, podľa ktorých je možné vyhodnotiť u neho splnenie podmienky registrovaného miesta podnikania - administratívni pracovníci pracujú v Slovenskej republike, sú tu uzatvárané zmluvy s obchodnými partnermi a pracovné zmluvy so zamestnancami, je tu sídlo, ktoré určuje jeho podnikateľskú politiku a prevádzkové záležitosti, vykonávajú sa tu hlavné finančné funkcie vrátane bankových prevodov a aj v Slovenskej republike sa uskutočňuje nábor zamestnancov. Preto je jednoznačne preukázané, že uplatniteľnou legislatívou pre sociálne zabezpečenie jeho zamestnancov je legislatíva Slovenskej republiky. Navrhol preskúmavané rozhodnutia žalovanej v spojení s rozhodnutiami prvostupňových správnych orgánov zrušiť a vrátiť vec žalovanej na ďalšie konanie. IV. 25. Žalovaná sa k žalobám vyjadrila písomnými podaniami zo dňa 25.03.2014, v ktorých poukázala na tie isté dôvody, t.j. skutkové a právne skutočnosti, ktoré sú uvedené v odôvodnení preskúmavaných rozhodnutí a navrhla žaloby ako nedôvodné zamietnuť. 26. Právny zástupca žalobcov podal dňa 08.12.2014 súdu návrh na vstup žalobcov v 2., 3. a 4. rade do konania podľa § 92 ods. 1 O.s.p. na strane žalobcov a zároveň predložil súdu plnomocenstvá týchto účastníkov konania na zastupovanie pred súdom. 27. Súd uznesením zo dňa 05.02.2015 pripustil vstup týchto účastníkov do konania na strane žalobcu podľa § 92 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 246c ods. 1 O.s.p. 28. V predmetnej veci správny súd rozhodol rozsudkom č.k. 5S 18/2014-39 zo dňa 29.04.2015, ktorým vo vzťahu k žalobcovi v 1. rade žaloby zamietol, vo vzťahu k žalobkyni v 2. rade zrušil rozhodnutie žalovanej č. XXXXX-X/XXXX-BA zo dňa 16.01.2014 v spojení s rozhodnutím Sociálnej poisťovne, pobočka Košice č. XXXXX-X/XXXX-KEM zo dňa 22.08.2013, vo vzťahu k žalobcovi v 3. rade rozhodnutie zrušil rozhodnutie žalovanej č. XXXXX-X/XXXX-BA zo dňa 16.01.2014 v spojení s rozhodnutím Sociálnej poisťovne, pobočka Košice č. XXXXX-X/XXXX-KEM zo dňa 16.10.2013 a vo vzťahu k žalobcovi v 4. rade zrušil rozhodnutie žalovanej č. XXXXX-X/XXXX-BA zo dňa 02.01.2014 v spojení s rozhodnutím Sociálnej poisťovne, pobočka Košice č. XXXXX-X/XXXX-KEM zo dňa 15.08.2013, a to všetky podľa § 250j ods. 2 písm. c/, d/ O.s.p. a vec vrátil žalovanej na ďalšie konanie. Zároveň vo vzťahu k žalobcom v 2. až 4. rade zaviazal žalovanú nahradiť im trovy konania. 29. Proti vyššie citovanému rozsudku správneho súdu podali žalobcovia prostredníctvom právneho zástupcu odvolanie doručené správnemu súdu dňa 08.06.2015 a žalovaná podaním doručeným tunajšiemu správnemu súdu dňa 19.06.2015. 30. O odvolaní žalobcov v 1. až 4. rade a žalovanej rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením sp.zn. 10Sžso/60/2015 zo dňa 28.09.2016 tak, že rozsudok Krajského súdu v Prešove č.k. 5S/18/2014-39 zo dňa 29.04.2015 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. V uznesení konštatoval, že po preskúmaní veci zistil, že žalobcovia podali spoločnú žalobu, nakoľko rozhodnutia žalovanej, ako aj rozhodnutia prvostupňového správneho orgánu sa týkajú všetkých žalobcov spoločne, čiže nesprávne právne posúdenie veci spočíva v tom, že krajský súd rozhodol vo vzťahu k žalobcovi v 1. rade tak, že žalobu zamietol a vo vzťahu k žalobcom v 2., 3. a 4. rade tak, že napadnuté rozhodnutia žalovanej a prvostupňového správneho orgánu zrušil a vec vrátil žalovanej na ďalšie konanie. V danom prípade však ide o také spoločné práva žalobcov v 1. až 4. rade, že rozhodnutie krajského súdu vo veci sa musí na všetkých žalobcov vzťahovať rovnako, čo znamená rovnakým výsledkom pre všetkých žalobcov. Uložil krajskému súdu ako súdu prvého stupňa postupovať v naznačenom smere a rozhodnúť vo veci s rovnakým výsledkom pre všetkých žalobcov, pričom rozhodne aj o trovách tohto odvolacieho konania. V. 31. Dňa 01.07.2016 nadobudol účinnosť zákon č. 162/2015 Z.z. Správny súdny poriadok (ďalej len „S.s.p.“), ktorý v prechodných ustanoveniach v § 491 ods. 1 upravuje, že ak nie je ďalej ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté podľa piatej časti Občianskeho súdneho poriadku predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. 32. Správne žaloby žalobcov boli podané za účinnosti Občianskeho súdneho poriadku podľa druhej hlavy piatej časti tohto procesného predpisu. Správny súd s poukázaním na § 491 ods. 1 S.s.p. pokračoval ďalej v konaní podľa tohto nového právneho predpisu upravujúceho konanie pred správnym súdom s účinnosťou od 01.07.2016. 33. Podľa § 199 ods. 1 písm. a/ S.s.p., sociálnymi vecami sa na účely tohto zákona rozumie rozhodovanie Sociálnej poisťovne. Podľa ods. 3 citovaného ustanovenia, ak nie je v tejto hlave ustanovené inak, použijú sa na konanie v sociálnych veciach ustanovenia o konaní o všeobecnej správnej žalobe. 34. Vzhľadom na skutočnosť, že v predmetnom konaní sú predmetom preskúmania rozhodnutia Sociálnej poisťovne je zrejmé, že ide o konania o správnych žalobách v sociálnych veciach podľa § 199 a nasl. ustanoveniach S.s.p. 35. Podľa § 177 ods. 1 S.s.p., správnou žalobou sa žalobca môže domáhať ochrany svojich subjektívnych práv proti rozhodnutiu orgánu verejnej správy alebo opatreniu orgánu verejnej správy. 36. Podľa § 178 ods. 1 S.s.p., žalobcom je fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá o sebe tvrdí, že ako účastník administratívneho konania bola rozhodnutím orgánu verejnej správy alebo opatrením orgánu verejnej správy ukrátená na svojich právach alebo právom chránených záujmoch. 37. Vo vzťahu k žalobcom v 2., 3. a 4.. rade súd skúmal, či vzhľadom na postup súdu v konaní bola žaloba podaná včas alebo po uplynutí zákonom stanovenej dvojmesačnej lehoty. Žalobcovia v 2., 3. a 4. rade sa stali účastníkmi súdneho konania až na základe právoplatných uznesení súdu zo dňa 05.02.2015, ktorými pripustil ich vstup do konania podľa § 92 ods. 1 O.s.p. na strane žalobcu. 38. Z obsahu administratívnych spisov žalovanej a z doručeniek, ktorými sa preukazuje doručovanie rozhodnutí žalovanej žalobcom v 2., 3. a 4. rade súd zistil, že rozhodnutia žalovanej si žalobcovia v 2., 3. a 4. rade neprevzali osobne. Rozhodnutie žalovanej v prípade žalobcu v 2. a 3. rade prevzali ich matky a rozhodnutie žalovanej u žalobcu v 4. rade prevzala jeho manželka. 39. Podľa § 212 ods. 1 zákona, rozhodnutie sa účastníkovi konania oznamuje doručením rozhodnutia, ak tento zákon neustanovuje inak. Deň doručenia rozhodnutia je deň jeho oznámenia. 40. Podľa odseku 3 citovaného ustanovenia, rozhodnutie sa účastníkovi konania oznamuje doručením rozhodnutia do vlastných rúk alebo poštou ako doporučená zásielka s doručenkou a poznámkou „do vlastných rúk“. Do vlastných rúk sa doručujú rozhodnutia a) o nepriznaní dávky, odňatí dávky, znížení dávky alebo o zastavení výplaty dávky, b) o uložení povinnosti vrátiť neprávom vyplatené sumy na dávke, c) o poistnom, o príspevku na starobné dôchodkové sporenie, o uložení pokuty a penále, d) o prerušení konania, e) o zastavení konania. 41. Podľa odseku 7 citovaného ustanovenia, rozhodnutie je doručené len čo ho účastník konania prevezme, len čo pošta doporučenú zásielku vrátila ako nedoručiteľnú alebo ak doručenie rozhodnutia bolo zmarené konaním alebo opomenutím účastníka konania. Účinky doručenia rozhodnutia nastanú aj vtedy, ak účastník konania odmietol rozhodnutie prijať. 42. Z dôvodov, že rozhodnutia žalovanej adresované žalobcom v 2., 3. a 4. rade boli prevzaté inou osobou ako adresátom, súd považoval za neúčelné a nehospodárne, aby ukladal žalovanej povinnosť tieto rozhodnutia doručovať žalobcom v 2., 3. a 4. rade, ktorí sa síce nie zákonom stanoveným spôsobom o obsahu rozhodnutia dozvedeli a vzhľadom na uvedené skutočnosti považoval žaloby týchto žalobcov za podané včas. 43. Z citovaných článkov základného nariadenia a príslušných ustanovení zákona o sociálnom poistení, ktoré v odôvodnení rozhodnutí citujú správne orgány jednoznačne vyplýva, že pravidlá, ktoré majú určiť uplatniteľnú legislatívu majú za úlohu zabezpečiť, aby sa na zamestnanca a samostatne zárobkovo činnú osobu nevzťahovali legislatívy dvoch alebo viacerých členských štátov, ktorí vykonávajú činnosť, resp. aby nedošlo k situácii, že sa na nich nebude vzťahovať legislatíva žiadneho členského štátu. Základné nariadenie v článku 13 upravuje, ktorým právnym predpisom podlieha osoba vykonávajúca činnosti v dvoch alebo viacerých členských štátoch. Článok 13 (3) základného nariadenia upravuje, že osoba, ktorá zvyčajne vykonáva činnosť ako zamestná osoba a činnosť ako samostatne zárobkovou činná osoba v odlišných členských štátoch podlieha právnym predpisom členského štátu, v ktorom vykonáva činnosť ako zamestnanec alebo, ak vykonáva takúto činnosť v dvoch alebo viacerých členských štátoch právnym predpisom určeným v súlade s článkom 13 (1) základného nariadenia. 44. Z obsahu predloženého administratívneho spisu vyplýva, že konanie v predmetnej veci začalo na žiadosť príslušnej poľskej inštitúcie sociálneho zabezpečenia (ZUS Varšava) o preskúmanie rozhodujúcich skutočností za účelom určenia uplatniteľnej legislatívy t.j. či zamestnanec skutočne vykonával zamestnanie na území Slovenskej republiky, pretože v posledných rokoch vznikali firmy, ktoré sprostredkúvajú pre poľských samostatných podnikateľov zamestnanie na úväzok v iných členských štátov a v niektorých prípadoch cieľom tejto činnosti nie je výkon zamestnania na pracovnú zmluvu mímov hraníc Poľskej republiky ale vyhýbanie sa plateniu odvodov na sociálne zabezpečenie ZUS z podnikateľskej činností, ktoré vykonávajú v Poľskej republike. 45. Úlohou správneho súdu v súlade s námietkami žalobcov v 1. až 4. rade bolo preskúmať, či napadnuté rozhodnutie žalovanej a prvostupňového správneho orgánu vychádzalo z dostatočne zisteného skutočného stavu veci a či žalovaná a prvostupňový správny orgán boli oprávnený rozhodovať o uplatniteľnej legislatíve žalobcov a či vec správne právne posúdili. 46. Pri rozhodovaní vo veci žalovaná aplikovala nariadenie (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia zo dňa 16.09.2009 (ďalej len „základné nariadenie“) a vykonávacie nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 987/2009 zo dňa 16.09.2009 (ďalej len „vykonávacie nariadenie“). Základné nariadenie v čl. 11 (3) upravuje, že s výhradou čl. 12 až 16 osoba vykonávajúca činnosť ako zamestnanec alebo samostatne zárobkovo činná osoba v členskom štáte podlieha právnym predpisom tohto členského štátu. 47. Článok 13 (1) (a) základného nariadenia v znení účinnom od 28.06.2012 upravuje, že osoba, ktorá zvyčajne vykonáva činnosť ako zamestnanec dvoch alebo viacerých členských štátov podlieha právnym predpisom členského štátu bydliska, ak podstatnú časť svojej činnosti vykonáva v tomto členskom štáte. Podľa čl. 13 (3) základného nariadenia, osoba ktorá zvyčajne vykonáva činnosť ako zamestnaná osoba a činnosť ako samostatne zárobkovo činná osoba v odlišných členských štátoch podlieha právnym predpisom členského štátu, v ktorom vykonáva činnosť ako zamestnanec alebo ak vykonáva takúto činnosť v dvoch alebo viacerých členských štátoch právnym predpisom určeným v súlade s čl. 13 (1) základného nariadenia. 48. Podľa názoru súdu záver prvostupňového správneho orgánu, s ktorým sa stotožnila aj žalovaná bol realizovaný na základe nedostatočne zisteného skutkového stavu pretože z obsahu spisu a ani z odôvodnení rozhodnutí nevyplýva akým spôsobom bolo preukázané, že žalobcovia v 2., 3. a 4. rade reálne činnosť zamestnanca nevykonávali. 49. Správne orgány sa dôsledne nevyrovnali ani s otázkou miesta podnikania žalobcu v 1. rade, pretože právne neodôvodnili, ktoré ustanovenia, ktorého právneho predpisu zamestnávateľovi zakazujú ukladať pracovné povinnosti telefonicky, spracovávať personálnu, účtovnú a mzdovú agendu externou firmou atď.. Ústava Slovenskej republiky v článku 2 ods. 3 upravuje, že každý môže konať čo nie je zákonom zakázané a nikoho nemožno nútiť, aby konal niečo čo zákon neukladá. 50. Podľa čl. 16 ods. 1 vykonávacieho nariadenia, osoba ktorá vykonáva činnosť v dvoch alebo viacerých členských štátoch informuje o tejto skutočnosti inštitúciu určenú príslušným úradom členského štátu. Podľa ods. 2 tohto článku, určená inštitúcia členského štátu bydliska bezodkladne určí uplatniteľné právne predpisy, ktoré sa na dotknutú osobu uplatňujú so zreteľom na čl. 13 základného nariadenia a čl. 14 vykonávacieho nariadenia. Toto určenie sa považuje za predbežné. Inštitúcia informuje o predbežnom určení uplatniteľných právnych predpisov určené inštitúcie každého členského štátu, v ktorom sa činnosť vykonáva. 51. Podľa čl. 16 ods. 3 vykonávacieho nariadenia, predbežné určenie uplatniteľných právnych predpisov, ako sa stanovuje v ods. 2, sa stáva definitívnym do dvoch mesiacov odo dňa, keď boli inštitúcie určené príslušnými orgánmi dotknutých členských štátov o ňom informované. V súlade s ods. 2, ak už uplatniteľné právne predpisy neboli definitívne určené na základe ods. 4 alebo najmenej jedna dotknutá inštitúcia neinformovala inštitúciu určenú príslušným úradom členského štátu bydliska do konca tejto dvojmesačnej lehoty o tom, že nemôže prijať toto určenie alebo zaujala k tejto veci odlišné stanovisko. 52. Podľa čl. 16 ods. 4 vykonávacieho nariadenia, ak existuje neistota vo veci určenia uplatniteľných právnych predpisov, v dôsledku ktorej je potrebné, aby inštitúcie alebo úrady dvoch alebo viacerých členských štátov na požiadanie jednej alebo viacerých inštitúcií určených príslušnými úradmi dotknutých členských štátov alebo samotných týchto úradov navzájom rokovali, určia sa právne predpisy uplatniteľné na dotknutú osobu vzájomnou dohodou a so zreteľom na čl. 13 základného nariadenia a príslušné ustanovenia čl. 14 vykonávacieho nariadenia. Ak inštitúcie alebo príslušné dotknuté úrady nemajú vo veci rovnaké stanoviská, snažia sa dosiahnuť dohodu v súlade s uvedenými podmienkami a uplatní sa čl. 6 vykonávacieho nariadenia. 53. Podľa čl. 16 ods. 5 vykonávacieho nariadenia, príslušná inštitúcia členského štátu, ktorého právne predpisy boli predbežne alebo definitívne určené za uplatniteľné to bezodkladne oznámi dotknutej osobe. 54. Podľa čl. 16 ods. 6 vykonávacieho nariadenia, ak dotknutá osoba neposkytne informácie podľa ods. 1, uplatnia sa ustanovenia tohto článku na podnet inštitúcie určenej príslušným úradom členského štátu bydliska, len čo je o situácii tejto osoby informovaná, napr. aj prostredníctvom inej dotknutej inštitúcie. 55. Správny súd vo vzťahu k aplikácii vyššie citovaných článkov základného nariadenia a vykonávacieho nariadenia a správnosti postupu žalovanej pri rozhodovaní vo veci poukazuje na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 9Sžso/90/2015 zo dňa 14.12.2016, v ktorom Najvyšší súd konštatoval, že právny záver žalovanej o potrebe vydania rozhodnutia o nevzniknutí povinného poistenia podľa § 178 ods. 1 písm. a/ bod prvý zákona č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení je mylný a predčasný. 56. Z odôvodnenia rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky ďalej vyplýva: „Otázka, či zamestnanec žalobcu v 1. rade spĺňa predpoklady pre aplikáciu čl. 13 ods. 3 základného nariadenia, a teda či je osobou, ktorá zvyčajne vykonáva činnosť ako zamestnaná osoba a činnosť ako samostatne zárobkovo činná osoba v odlišných členských štátoch je predmetom hmotnoprávneho posúdenia. V zmysle vyššie citovaných článkov príslušných nariadení je na vyslovenie konkrétneho záveru príslušná inštitúcia určená vykonávacím nariadením. Inštitúcia príslušná na vykonávanie sociálneho poistenia v inom členskom štáte než určuje nariadenie na takéto posúdenie príslušná nie je. Akýkoľvek iný postup by totiž viedol k popretiu cieľa nariadení, ktorý je okrem iného, aby osoby, ktoré sa pohybujú v rámci spoločenstva podliehali systému sociálneho zabezpečenia iba jediného členského štátu a aby sa tak predišlo prekrývaniu uplatniteľných ustanovení vnútroštátnych právnych predpisov a komplikáciám, ktoré by z toho mohli vzniknúť (bod 15 Preambuly základného nariadenia). Pokiaľ by o skutočnosti, či konkrétna osoba spĺňa podmienky uplatnenia čl. 13 ods. 3 základného nariadenia rozhodovali inštitúcie sociálneho poistenia resp. súdy jednotlivých štátov samostatne mohlo by dôjsť k situácii, že rozhodnú rôzne, v dôsledku čoho by táto osoba podliehala systému sociálneho zabezpečenia viacerých štátov alebo by nepodliehala systému sociálneho zabezpečenia žiadneho zo štátov. Práve na vylúčenie vzniku takýchto situácií európsky normotvorca prijal základné a vykonávacie nariadenie, pričom vykonávacie nariadenie v čl. 16 v spojení prípadne s rozhodnutím č. A1 stanovuje postup určovania uplatniteľnej legislatívy. 57. Z ust. čl. 16 ods. 2 vykonávacieho nariadenia vyplýva, že uplatniteľné právne predpisy určí inštitúcia členského štátu bydliska osoby (pri porovnaní jazykových znení nariadenia Institucion of the plase of residence, Instituce místa bydlište, Berträger bez wohnorts), ktorá má podliehať čl. 13 základného nariadenia. V prejednávanej veci nebolo sporné, že žalobca v 2. rade má bydlisko v Poľskej republike a teda na určenie uplatniteľnej legislatívy pre žalobcu v 2. rade je príslušná poľská inštitúcia ZUS. Skutočnosť, či k takémuto určeniu v danom konkrétnom prípade došlo nie je zo spisu zrejmé. Z predloženého spisu tak nemožno zistiť, či príslušná poľská inštitúcia uplatniteľnú legislatívu (vo vzťahu k žalovanému v 2. rade) určila a ak áno, tak ktorú. 58. Na rozhodnutie tejto inštitúcie mala žalovaná počkať a v prípade, že s ním nesúhlasila postupovať podľa čl. 16 ods. 3 vykonávacieho nariadenia v spojení s rozhodnutím č. A1, vrátane poskytnutia potrebných podporných dokladov, medzi ktoré patria tiež výstupy z kontrol vykonávaných u zamestnávateľa. Sama však nebola oprávnená rozhodnúť o splnení podmienok čl. 13 ods. 3 základného nariadenia. Určenie uplatniteľných právnych predpisov inštitúciu podľa miesta bydliska nie je jediným spôsobom určenia uplatniteľnej legislatívy. V zmysle čl. 16 ods. 4 vykonávacieho nariadenia je za okolností tam ustanovených možné určiť uplatniteľné právne predpisy tiež vzájomnou dohodou dotknutých inštitúcií. Pokiaľ žalovaná poukazuje na čl. 16 ods. 4 vykonávacieho nariadenia a na skutočnosť, že dohoda medzi ZUS a Sociálnou poisťovňou nemusí mať podľa vykonávacieho nariadenia písomnú formu odvolací súd považuje za potrebné zdôrazniť, že v každom prípade musí byť existencia takejto dohody (aj keď nariadenie explicitne nevyžaduje písomnú formu) žalovanou preukázaná a zároveň musí spĺňať podmienky preskúmateľnosti, keďže určenie uplatniteľnej legislatívy nesmie byť arbitrárne a prispôsobenie faktov alebo udalostí, ku ktorým dochádza v jednom členskom štáte nemôžu v žiadnom prípade viesť k tomu, aby sa iný členský štát stal príslušným alebo jeho právne predpisy uplatniteľnými (bod č. 11 Preambuly vykonávacieho nariadenia). Tieto podmienky však v prejednávanom prípade žalovanou splnené neboli a z administratívneho spisu žalovanej nemožno vyvodiť objektívny záver o existencii dohody podľa čl. 16 ods. 4 vykonávacieho nariadenia. 59. Ďalej v odôvodnení rozsudku Najvyšší súd uviedol „Ak bola pre žalobcu v 2. rade uplatniteľná legislatíva už určená, Sociálna poisťovňa nemôže vo veci rozhodovať. Ak bola uplatniteľná legislatíva určená príslušnou poľskou inštitúciou v zmysle čl. 16 ods. 2 vykonávacieho nariadenia resp. dohody, je potrebné vyčkať na právoplatné skončenie prípadného súdneho sporu v Poľskej republike. Konečné na súde už nenapadnuteľné rozhodnutie ZUS alebo vzájomná dohoda vylučujú možnosť, aby o uplatniteľnej legislatíve rozhodovala aj žalovaná. Ak žalovaná nemá právo v danej veci rozhodovať, potom môže vydané rozhodnutie pobočky iba zrušiť ako rozhodnutie vydané orgánom bez kompetencie v konkrétnej veci. 60. Vychádzajúc z vyššie citovaného názoru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v rozsudku sp.zn. 9Sžso/90/2015 dospel správny súd k záveru, že rozhodnutia správnych orgánov vychádzali z nedostatočne zisteného skutočného stavu veci a z nesprávneho právneho posúdenia. Správne orgány a prvostupňový správny orgán bez zákonného dôvodu predčasne posudzovali existenciu sociálneho poistenia v zmysle právnych predpisov Slovenskej republiky bez toho, aby bola slovenská legislatíva záväzne určená koordinačnými nariadeniami, ustanoveným postupom a nimi určeným príslušným orgánom za uplatniteľnú. V dôsledku toho sa v konaní vyskytla taká vada, ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutých rozhodnutí. 61. Z uvedených dôvodov správny súd napadnuté rozhodnutia žalovanej podľa § 191 ods. 1 písm. c/, e/ a g/ Správneho súdneho poriadku v spojení s rozhodnutiami prvostupňového správneho orgánu zrušil a vec tomuto prvostupňovému správnemu orgánu vrátil na ďalšie konanie. 62. Úlohou správnych orgánov bude opätovne posúdiť otázky rozhodovania o uplatniteľnej legislatíve Slovenskej republiky vo vzťahu k žalobcom v 2. až 4. rade v súlade s vysloveným názorom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a správneho súdu vyslovenom v tomto rozsudku. 63. O trovách konania správny súd rozhodol podľa § 167 v spojení s § 168 a § 175 Správneho súdneho poriadku. Žalobcovia boli v konaní úspešní, preto im súd priznal nárok na náhradu trov konania. O výške náhrady trov konania rozhodne správny súd po právoplatnosti tohto rozsudku samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. Poučenie: Proti tomuto rozsudku je prípustná kasačná sťažnosť, a to v lehote 30 dní od doručenia rozhodnutia, na Krajskom súde v Prešove. V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (ďalej len „sťažnostné body“), návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti. Sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Tieto povinnosti neplatia, ak má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d), je žalovaným Centrum právnej pomoci.