Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Prešov Spisová značka: 11Scud/4/2015 Identifikačné číslo súdneho spisu: 8015201054 Dátum vydania rozhodnutia: 14. 02. 2017 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Magdaléna Želinská ECLI: ECLI:SK:KSPO:2017:8015201054.4 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Prešove sudkyňou Mgr. Magdalénou Želinskou v právnej veci žalobcu G. C. E., nar. XX.K. XXXX, trvale bytom Q. i X. č. XX/A, XX-XXX M., D. A., právne zastúpený V4 Legal, s.r.o., so sídlom Žilina, Tvrdého č. 4, proti žalovanej Sociálnej poisťovni, ústrediu v Bratislave, Ul. 29. augusta č. 8, za účasti Y. R. F., bytom E. č.XX, XXX-XX E., D. A., o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia a postupu žalovanej zo dňa 28.novembra 2013 č. XXXXX-X/XXXX-BA a na základe žaloby v sociálnych veciach takto r o z h o d o l : Z r u š u j e rozhodnutie žalovanej zo dňa 28.novembra 2013 č. XXXXX-X/XXXX-BA. Žalobcovi p r i z n á v a nárok na náhradu trov konania. o d ô v o d n e n i e : 1. Z predloženého administratívneho spisu vyplýva, že Sociálnou poisťovňou, pobočkou E. F. ( záznam č. XXX-XXXXXXXXX-AG XX/XX o vykonaní kontroly preverenia reálneho výkonu činnosti zamestnancov na území Slovenskej republiky ) vyplýva, že vykonala od 02.05.2012 do 31.01.2013 u kontrolovaného subjektu F. Y. R. Y. kontrolu s dátumom vypracovania záznamu 12.03.2013 a záznamu č. XXXX-XX/ XXXX-SL kontrolované obdobie - 07.08.2013 s rovnakým dátumom miesta a dátumu vykonania kontroly, s dátumom vypracovania 13.08.2013. K záznamu č. XXX-XXXXXXXXXX-AXXX/XX je pripojená aj správa o kontrole so zisteniami, ktoré sú uvedené v odôvodnení rozhodnutia žalovanej, Sociálna poisťovňa, pobočka dňa 08.08.2W013 č. XXX-XXXX-XX/XXXX-SL podľa § 210 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z.z. rozhodla tak, že pánovi G. C. E. ...... nevzniklo povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenia a povinného poistenie v nezamestnanosti ako zamestnancovi u zamestnávateľa F. Y. R. Y. od 01.12.2012 podľa slovenskej legislatívy. 2. V odôvodnení uviedla, že, Slovenská republika ako člen Európskej únie od 01.05.2004 uplatňuje nariadenia ES Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004 z 29.04.2014 o koordinácii systémov Sociálneho zabezpečenia v znení nariadenia ( ES Európskeho parlamentu a Rady č. 988/2009 zo dňa 16.09.2009 ) a vykonávacie nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 987/2009 z 16.09.2013, ktorým sa vykonáva nariadenie č. 883/2004. 3. Pobočka Sociálnej poisťovne v odôvodnení citovala čl. 11 (3a základného nariadenia), podľa ktorého s výhradou čl. 12 a 16 osoba vykonávajúca činnosť ako zamestnanec alebo samostatne zárobkovo činná osoba v členskom štáte podlieha právnym predpisov tohto členského štátu, že súvislosti s pravidlom uplatniteľné legislatívy len jedného členského štátu základné nariadenie v čl. 13 stanovuje, ktorým právnym predpisom podlieha osoba vykonávajúca činnosti v dvoch alebo viacerých členských štátoch. Čl. 13 ( 1 základného nariadenia v znení účinnom do 27.06.2012 ) upravuje, že osoba ktorá zvyčajne vykonáva činnosť ako zamestnanec dvoch alebo viacerých členských štátoch podlieha a) Právnym predpisom členského štátu bydliska, ak takáto osoba vykonáva podstatnú časť svojej činnosť v tomto členskom štáte alebo ak je zamestnaná vo viacerých podnikoch alebo ju zamestnáva viacero zamestnávateľov, ktorých registrované sídlo alebo miesto podnikania v odlišných členských štátoch alebo b) Právnym predpisom členského štátu, v ktorom je registrované sídlo alebo miesto podnikania podniku alebo zamestnávateľa zamestnávajúceho danú osobu, ak táto osoba nevykonáva podstatnú časť svojich činností v členskom štáte svojho bydliska. c) Základné nariadenie čl. 13 ( 3 ) stanovuje, že osoba ktorá zvyčajne vykonáva činnosť ako zamestnaná osoba a činnosť ako samostatne zárobkovo činná osoba v odlišných členských štátoch podlieha právnym predpisom členského štátu, v ktorom vykonáva činnosť ako zamestnanec, alebo ak vykonáva takúto činnosť v dvoch alebo viacerých členských štátoch právnym predpisom určeným v súlade s čl. 13 ( 1 základného nariadenia ). 4. Prvostupňový správny orgán uviedol, že vykonal dňa 06.03.2013 kontrolu, v rámci ktorej bolo zistené že zamestnávateľ F. Y. R. Y. je tzv. schránkovou firmou a na území Slovenskej republiky nedochádza k reálnemu výkonu činnosti jeho zamestnancov, že podrobnosti zistené kontrolou sú uvedené v zázname o vykonanej kontrole preverenia reálneho výkonu činnosti zamestnancov na území SR č. XXX-XXXXXXXXX-AG XX/XX. Na základe výsledkov kontroly nebolo preukázané, že pán A. D. reálne vykonáva činnosť ako zamestnanec na území Slovenskej republiky a preto nemôže podľa slovenských právnych predpisov, ani podľa jedného z vyššie citovaných článkov základného nariadenia. S odkazom na uvedené skutočnosti žalobcovi nevzniklo povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti ako zamestnancovi u zamestnávateľa F. Y. R. Y. od 01.02.2013 podľa slovenskej legislatívy. Preto bolo rozhodnuté výrokom napadnutého rozhodnutia. 5. Zo spisu vyplýva, že žalovaná rozhodnutím zo dňa 28.11.2013 č. XXXXX-X/XXXX-BA o odvolaní žalobcu rozhodla tak, že odvolanie zamietla a prvostupňové rozhodnutie potvrdila. V odôvodnení rozhodnutia žalovaná konštatovala, že preskúmala napadnuté rozhodnutie v celom rozsahu a dospela k záveru, že rozhodnutie bolo vydané v súlade s príslušnou právnou úpravou. Citovala ustanovenia zákona č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov a to § 4 ods. ods. 1, § 7 ods. 1 písm. c) bod 1., § 3 ods. 1 písm. a), § 14 ods. 1 písm. a), § 15 ods. 1 písm. a), § 19 ods. 1 tohto právneho predpisu. Konštatovala, že žalobca bol vedený v registri poistencov Sociálnej poisťovne ako zamestnanec zamestnávateľa F. Y. R. Y. od 01.12.2012 do 31.08.2013. Uviedla, že zamestnávateľ vykonáva podnikateľskú činnosť na základe osvedčenia o živnostenskom oprávnení sp. zn. O.-Z/XXXX/XXXXX-XXXXX z 02.05.2012 s miestom podnikania podľa živnostenského registra E. F., C. XXX/X a to do 18.12.2012, E. U. H., I. XX/X a v registri zamestnávateľov bol uvedený zamestnávateľ vedený od 02.05.2012 do 31.08.2013. Tak ako Sociálna poisťovňa pobočka poukázala na základné nariadenie, vykonávacie nariadenie, citovala články 11 (3a), 13 (1), 13 (3) základného nariadenia s tým, že za účelom správneho vykonávania základného a vykonávacieho nariadenia z rozhodnutia správnej komisie pre koordináciu systémov sociálneho zabezpečenia č. H5 z 18.03.2010 o spolupráci v boji proti podvodom a omylom v rámci Nariadenia rady (ES) č. 883/2004 Európskeho parlamentu a Rady ES 987/2009 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia vyplýva, že orgány a inštitúcie členských štátov spolupracujú v oblasti boja proti podvodom a omylom. Na zabezpečenie riadneho vykonávania základného nariadenia sú príslušné orgány a inštitúcie členských štátov na základe článku 76 základného nariadenia povinné navzájom spolupracovať, vzájomne sa informovať o relevantných skutočnostiach poskytovať svoje služby a komunikovať medzi sebou. Ak príslušná inštitúcia v mieste bydliska dotknutej fyzickej osoby, ktorá žiada o určenie uplatniteľnej legislatívy nadobudne pochybnosti ohľadom určenia uplatniteľnej legislatívy, môže tieto pochybnosti riešiť len spôsobom určeným v čl. 6, 15 a 16 vykonávacieho nariadenia, ktoré prikazujú obrátiť sa na inštitúciu iného členského štátu, v danom prípade miesta výkonu práce. Žalovaná konštatovala, že príslušné inštitúcie bezodkladne poskytujú alebo si medzi sebou vymieňajú všetky údaje nevyhnutné pre stanovenie a určenie práv a povinností osôb, na ktoré sa uplatňuje základné nariadenie, odovzdávanie údajov sa spravidla určuje prostredníctvom inštitúcii príslušných na určenie uplatniteľnej legislatívny v členskom štáte. Sociálna poisťovňa ústredie konštatovala, že bola jej doručená informácia Poľskej inštitúcie sociálneho zabezpečenia ZUS Varšava, že v posledných rokoch vznikli firmy, ktoré sprostredkúvajú pre poľských samostatných podnikateľov zamestnanie na úväzok v iných členských štátov a v mnohých prípadoch cieľom tejto činnosti nie je výkon zamestnanca na pracovnú zmluvu mimo hraníc Poľskej republiky, ale vyhýbanie sa plateniu odvodov na sociálne zabezpečenie ZUS z podnikateľskej činnosti, ktorú vykonávajú v Poľskej republike. Vzhľadom na uvedené poľská inštitúcia sociálneho zabezpečenia ZUS bola oprávnená požadovať preukázanie relevantných skutočností na určenie uplatniteľnej legislatívy a súčasne žalovaná, ktorá je príslušnou inštitúciou na uplatnenie určujúcej legislatívy na území Slovenskej republiky bola povinná preskúmať rozhodujúce skutočnosti, posúdiť vznik poistného vzťahu v právnom zmysle môže len orgán, ktorý v mieste vykonávania práce je oprávnený určovať uplatniteľnú legislatívu, v danom prípade Sociálna poisťovňa. Kontrolu so zameraním na preverenie reálneho výkonu činnosti zamestnancov na území SR v období od 02.05.2012 do 31.01.2013 vykonala v období od 06.03.2013 do 13.03.2013 kontrolu SP, pobočka E. F.. Ďalej Sociálna poisťovňa ústredie konštatovala, že jedným z rozhodujúcich faktorov na určenie miesta výkonu činnosti a teda na posúdenie a určenie príslušnosti k právnym predpisom sociálneho zabezpečenia je určenie registrovaného sídla alebo miesto podnikania. Uvedené vyplýva z praktickej príručky, právne predpisy ktoré sa vzťahujú na zamestnancov v Európskej únii, Európskom hospodárskom priestore a vo Švajčiarsku, a ktoré sa upravujú v rámci celej Európskej únie. Cieľom tejto príručky je poskytnúť rozličným praktickým administratívnym úrovniam, ktoré sa podieľajú na realizácií konkrétnych ustanovení spoločenstva platný pracovný nástroj, ktorý má pomôcť inštitúciám zamestnávateľov a občanom v danej oblasti pri určovaní, právne predpisy ktorého členského štátu sa uplatňujú za daných okolností. Žalovaná poukázala na to, že ak osoba pracujúca vo viacerých členských štátoch nevykonáva podstatnú časť činnosti v členskom štáte bydliska, uplatňujú sa právne predpisy členského štátu, v ktorom má zamestnávateľ alebo podnik, ktorý osobu zamestnáva registrované sídlo alebo miesto podnikania s tým, že registrované sídlo alebo miesto podnikania nie je v nariadení vymedzený. Podľa judikatúry Súdneho dvora Európskej únie a v iných nariadeniach Európskej únie však existuje množstvo usmernení, ktoré možno uplatniť pri prijímaní rozhodnutia o určení miesta podnikania podniku, ktorý osobu zamestnáva. Žalovaná ďalej konštatovala, že na základe prípadu Planzer Luxenbourg Sarl C 73/06, termíny na základe ktorých je možné určiť registrované sídlo alebo miesto podnikania zamestnávateľa, pričom podľa Súdneho dvora určenie miesta sídla a hospodárskej činnosti predpokladá zohľadnenie súhrnu faktorov, medzi ktorými sa v prvom rade nachádza sídlo, miesto ústredia, miesto stretnutia riadiacich osôb spoločnosti a miesto obvykle totožné, v ktorom sa rozhoduje o všeobecnej podnikovej politike, pričom iné faktory ako napr. bydlisko riadiacich osôb, miesto konania valného zhromaždenia, miesto uloženia správnych a účtovných dokumentov a miesto hlavného priebehu finančných činností, najmä bankových sa môžu rovnako zohľadniť. S odkazom na uvedené skutočnosti podľa žalovanej registrované sídlo alebo miesto podnikania môžu byť uznané až po splnení určitých podmienok. Tieto kritéria spravidla skúma inštitúcia v mieste bydliska na základe dostupných informácií alebo v úzkej spolupráci s inštitúciou v členskom štáte, kde má zamestnávateľ registrované sídlo alebo miesto podnikania. V rámci skúmania relevantných skutočností je treba preukázať miesto, kde má podnik registrované sídlo a správu, dĺžku obdobia od zriadenia podniku v členskom štáte, počet administratívnych zamestnancov pracujúcich v sídle, miesto kde je uzatvorená väčšina zmlúv s klientmi, sídlo ktoré určujú politiku spoločnosti a prevádzkové záležitosti, miesto kde sa vykonávajú hlavné finančné funkcie vrátane bankovníctva, miesto náboru zamestnancov a podobne. V prípade, ak zamestnávateľ nespĺňa podmienky registrácie sídla alebo miesta podnikania nemôže sa na zamestnancov uplatňovať legislatíva štátu, v ktorom má zamestnávateľ registrované sídlo alebo miesto podnikania. 6. Žalovaná uviedla, že na základe kontroly Sociálnej poisťovne, pobočky E. F. bolo zistené, že v registrovanom sídle zamestnávateľa C. XXXX/X, E. F. zamestnávateľ neprideľuje zamestnancom prácu a neriadi spoločnosť, ktorú riadi a prideľuje prácu zamestnancom z adresy svojho trvalého pobytu prostredníctvom telefónu, e-mailu a skypu. Do kancelárie zamestnávateľa, ktorá sa nachádza v registrovanom sídle zamestnávateľa označený na poštovej schránke, nebolo zamestnancom kontroly umožnené nahliadnuť a v čase kontroly sa v priestoroch kancelárie nenachádzal žiadny zamestnanec. Zamestnávateľ konkrétne miesto výkonu práce zamestnancov neuviedol. Ďalej žalovaná konštatovala, že účtovné doklady, pracovné zmluvy, mzdová agenda, faktúry sa nachádzajú v priestoroch kancelárie účtovníčky a z predložených pracovných zmlúv vyplýva, že pracovný pomer je dohodnutý na dobu určitú so skúšobnou dobou v trvaní 3 mesiace. V pracovných zmluvách je dohodnutý pracovný čas spravidla na 20 hodín mesačne s priznanou mzdou za vykonanú prácu v rozpätí od 33,19 Eur do 41,00 Eur, a v niektorých prípadoch bola vypracovaná dohoda o zmene pracovnej zmluvy so zmenou stanoveného pracovného času na 10h týždenne. Že stretnutia zamestnancov so zamestnávateľom sa v priestoroch registrovaného sídla neuskutočňujú. Zamestnávateľ sa vyjadril, že tieto stretnutia sa konajú v reštauráciách, baroch, hoteloch a pod., a zápisnica z týchto stretnutí predložená nebola. Žalovaná zdôraznila, že z výsledkov kontroly vyplýva, že sídlo spoločností zamestnávateľa, ktoré je uvedené vo výpise zo živnostenského registra nespĺňa základné kritéria registrovaného sídla spoločnosti. Kontrolou, ktorá bola zameraná na preverenie reálneho výkonu činnosti zamestnancov na území Slovenskej republiky nebolo preukázané na základe relevantných skutočností, že sa na žalobcu ako účastníka konania od 01.12.2012 vzťahuje slovenská legislatíva, preto bolo vydané napadnuté rozhodnutie Sociálnou poisťovňou pobočkou E. F. s tým, že registračný list fyzickej osoby - Prihláška, má iba deklaratórne účinky a nemôže deklarovať vznik povinného sociálneho poistenia v rozpore s koordinačnými nariadeniami Európskej únie. S odkazom na uvedené skutočnosti žalovaná dospela k záveru, že žalobcovi povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti na území Slovenskej republiky v období od 01.09.2012 nevzniklo. 7. Žalovaná uzavrela, že tak ako upravuje článok 13 (5) základného nariadenia sa žalobca bude považovať za osobu, ktorá vykonáva všetky svoje činnosti ako zamestnanec alebo zárobkovo činná osoba, ktorá získala celý svoj príjem v členskom štáte, ktorého legislatíva bola určená v súlade so základným nariadením v spojení s vykonávacím nariadením t.j. v Poľskej republike. Žalovaná poukázala na ustanovenie § 172 a nasledujúce zákona o sociálnom poistení s tým, že konanie vo veci vzniku prerušenia a zákonu sociálneho poistenia v sporných prípadoch je nedávkovým konaním, ktoré s odkazom na § 184 ods. 8 zákona o sociálnom poistení môže začať aj z podnetu organizačnej zložky Sociálnej poisťovne. Citovala ustanovenie § 185 ods. 4 zákona č. 461/2003 Z.z. s tým, že konanie je začaté odo dňa, keď príslušná organizačná zložka Sociálnej poisťovne urobila voči účastníkovi konania prvý úkon a zákon o sociálnom poistení nekonkretizuje o aký úkon má ísť a preto je možné za prvý úkon považovať aj doručenie rozhodnutia, ak Sociálna poisťovňa disponovala potrebnými a dostatočnými podkladmi pre rozhodnutie. Zákon o sociálnom poistení neukladá Sociálnej poisťovni aby o začatí konania upovedomila všetkých známych účastníkov konania a rovnako jej neukladá pred vydaním rozhodnutia dať možnosť vyjadriť sa účastníkom konania k jeho podkladu, k spôsobu jeho zistenia, prípadne navrhnúť jeho doplnenie s odkazom na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR v rozsudku sp. zn. 7Sžso 20/2010. 8. Žalovaná na základe uvedeného dospela k záveru, že uvedeným postupom nebolo dotknuté právo účastníka konania navrhovať dôkazy a vyjadrovať sa k zisteným dôkazom vzhľadom na to, že relevantné dôkazy na preukázanie skutkového stavu mal možnosť účastník konania uplatniť v rámci odvolacieho konania. V prípade, ak by na základe dôkazov a vyjadrenia účastníka konania predložených v rámci odvolacieho konania bola preukázaná nezákonnosť napadnutého rozhodnutia, prvostupňový orgán má možnosť podľa § 2017 ods. 1 zákona o sociálnom poistení napadnuté rozhodnutie zrušiť, resp. nahradiť ho novým rozhodnutím vydaným v súlade s platnými právnymi predpismi. Poukázala na to, že obstaranie podkladov pre rozhodnutie je vecou organizačnej zložky Sociálnej poisťovne, ktorá nie je viazaná len návrhmi účastníkov konania, je povinná vykonať z vlastnej iniciatívy také dôkazy, ktoré môžu prispieť k presnému a úplnému zisteniu skutočného stavu veci... 9. Na základe žaloby zo dňa 01.10.2015, dňa 06.10.2015 bolo začaté konanie v predmetnej veci. Žalobca žiadal, aby súd uložil žalovanej doručiť mu napadnuté rozhodnutie a odložil vykonateľnosť tohto rozhodnutia, a aby zrušil rozhodnutie žalovanej, vec jej vrátil na ďalšie konanie a žalobcovi priznal náhradu trov konania. V žalobe poukázal na rozhodnutie Sociálnej poisťovne, pobočky E. F. a žalovanej a namietal, že obe rozhodnutia nie sú správne, lebo miesto podnikania zamestnávateľa žalobcu spĺňa znaky registrovaného sídla. Poukázal na to, že praktická príručka má iba odporúčací charakter, že miesto podnikania zamestnávateľa žalobcu, ktoré je uvedené vo výpise zo živnostenského registra spĺňa znaky registrovaného sídla a to poukazujúc na to, že riadiace osoby zamestnávateľa sa za účelom pracovných stretnutí a riešenia prevádzkových záležitostí stretávajú v mieste podnikania zamestnávateľa v Slovenskej republike, kde uchovávajú účtovné doklady, pracovné zmluvy, obchodné zmluvy a faktúry a na základe uvedeného podľa jeho názoru miestom sídla, miestom stretnutia riadiacich osôb, miestom uloženia správnych a účtovných dokladov a miestom hlavného priebehu finančných činností je Slovenská republika. Akcentoval, že povaha práce zamestnancov zamestnávateľa podľa pracovných zmlúv si vyžaduje spravidla prácu v teréne na území SR, kedy zamestnanci prenajaté priestory nevyužívajú a nepotrebujú sa v nich zdržiavať. V tejto súvislosti žalobca argumentuje judikatúrou Súdneho dvora Európskej únie, prípad Planzer Luxembour Sarl C - 73/06, podľa ktorého určenie miesta sídla a hospodárskej činnosti predpokladá zohľadnenie súhrnu faktorov, medzi ktorými sa v prvom rade nachádza sídlo, miesto ústredia, miesto stretnutia riadiacich osôb spoločnosti a miesto obvykle totožné, v ktorom sa rozhoduje o všeobecnej politike a iné faktorky, ako napríklad bydlisko riadiacich osôb, miesto konania valného zhromaždenia, miesto uloženia správnych a účtovných dokumentov a miesto hlavného priebehu finančných činností, najmä bankových sa môžu zohľadniť tiež. Miesto podnikania zamestnávateľa, ktoré je uvedené vo výpise zo živnostenského registra spĺňa kritéria registrovaného sídla, pretože pri zohľadnení vyššie uvedených faktorov sú individuálne splnené kritéria tohto pojmu. Žalobca vytýka žalovanej, že sa nedostatočne vyrovnala so skutkovým stavom a zo skutočnosťami nevyhnutnými pre vydanie oboch rozhodnutí, lebo sa obmedzila iba na všeobecné konštatovanie, že miesto podnikania zamestnávateľa, ktoré je uvedené vo výpise zo živnostenského registra nespĺňa základné kritéria registrovaného sídla, a preto považuje postup žalovanej vo veci vydania oboch rozhodnutí vo veci určenia poistenia za postup, ktorou je v rozpore so zákonom. Žalobca zdôraznil, že v rámci kontroly Sociálnej poisťovne predložil všetku dokumentáciu zamestnanca, ktorou od neho možno rozumne požadovať, čím bolo logicky dôkazné bremeno v súvislosti s reálnym výkonom jeho závislej činnosti vyčerpané, pričom žalobca ani zamestnávateľ nie sú povinní disponovať inými dôkazmi, pokiaľ platné právne predpisy explicitne tieto neuvádzajú. Ďalej argumentuje aj rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 8Sžd 1/2012, podľa ktorého zistenie porušenia povinnosti nemožno vykladať ako jednoduchú vedomosť v administratíve orgánu, resp. jeho pracovníkov, v priebehu určitého, bližšie nešpecifikovaného postupu, hoc aj neformálnu, o skutočnostiach nasvedčujúcich tomu, že došlo k porušeniu zákona. Zistenie nedostatkov musí mať podklad v určitej objektívnej skutočnosti, ktorou je práve vypracovanie protokolu. Navyše, ak by aj dotknutá inštitúcia členského štátu (Sociálna poisťovňa) mala za to, že osoba nevykonáva činnosť ako zamestnanec na území Slovenskej republiky, túto skutočnosť treba posudzovať z pohľadu hneď niekoľkých ukazovateľov, ak sú k dispozícii a s ohľadom na celkovú situáciu, ktorá sa danej osoby týka, teda individuálne. Žalovaná sa len formálne vyrovnala so zistením skutočného stavu veci a rozhodnutie žalovanej prakticky neodôvodnila, lebo paušálne upriamenie sa na ustanovenia právnych predpisov a nedôsledné vyrovnanie sa s individuálnou situáciou žalobcu je nedostatočné a nezákonné, ktoré odporuje požiadavke na riadne zistenie skutočného stavu veci a na riadne odôvodnenie rozhodnutia. Žalobca sa stotožňuje s názorom žalovanej, že organizačná zložka Sociálnej poisťovne nie je viazaná len návrhmi účastníkov konania, ale je povinná vykonať z vlastnej iniciatívy také dôkazy, ktoré môžu prispieť k presnému a úplnému zisteniu skutočného stavu veci a podľa názoru žalobcu tvrdená povinnosť splnená nebola. Žalobca akcentoval, že zistenie skutkového stavu veci žalovanou je nedostatočné, nemôže byť podkladom na vydanie oboch rozhodnutí a ak áno, takéto rozhodnutie považuje za nezákonné, pretože reálny výkon činnosti žalobcu ako zamestnanca na území Slovenskej republiky bol zabezpečený, keďže išlo o činnosť primárne v teréne, čo si povaha práce žalobcu aj vyžadovala. S odkazom na uvedené nebolo možné preverovať reálny výkon takejto činnosti žalobcu v registrovanom sídle zamestnávateľa žalobcu. Poukazuje tiež na to, že miesto podnikania F. Y. R. - Y. ako zamestnávateľa je registrovaným sídlom, a teda je určujúcim pre posúdenie a určenie príslušnosti žalobcu k právnym predpisom sociálneho zabezpečenia Slovenskej republiky. Miesto podnikania zamestnávateľa žalobcu je postačujúce pre jeho potreby a jeho fungovanie, zohľadňuje minimálne náklady vzhľadom na podnikateľskú činnosť zamestnávateľa a vymedzenie registrovaného sídla je možné nájsť v judikatúre Súdneho dvora EÚ iba prostredníctvom demonštratívneho výpočtu znakov. Žalobca ďalej namietal, že v postupe správneho orgánu došlo k procesnej vade žalovanej, ktorá spočíva v tom, že žalovaná nedoručila rozhodnutie riadne žalobcovi v dôsledku čoho bola žalobcovi odňatá možnosť uplatniť si svoje práva - podať včas žalobu o preskúmanie rozhodnutia žalovanej súdom. V tejto súvislosti poukazuje na porušenie jeho práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, podľa ktorého „Každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.“ Ďalej citoval, že Ústavný súd Slovenskej republiky sa vyjadril „Obsah práva na súdnu a inú právnu ochranu uvedený v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky nespočíva len v tom, že osobám nemožno brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatnení. Jeho obsahom je zákonom upravené relevantné konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Každé konanie súdu alebo iného orgánu, ktoré je v rozpore so zákonom, je porušením ústavou zaručeného práva na súdnu alebo inú právu ochranu.“ (Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I.ÚS 29/91 z 10.05.1994.) 10. Žalobca ďalej citoval ustanovenie § 212 ods. 1 zákona o sociálnom poistení, podľa ktorého rozhodnutie účastníkovi konania sa oznamuje doručením rozhodnutia, ak tento zákon neustanovuje inak. Deň doručenia rozhodnutia je deň jeho oznámenia a v spojení na § 212 ods. 3 citovaného zákona, že rozhodnutie sa účastníkovi konania oznamuje doručením rozhodnutia do vlastných rúk alebo poštou ako doporučená zásielka s doručenkou a poznámkou „do vlastných rúk“. Zdôraznil, že takýmto rozhodnutím je podľa § 212 ods. 3 písm. c) zákona o sociálnom poistení aj napadnuté rozhodnutie žalovanej. Po preskúmaní podpisu osoby, ktorá prevzala zásielku na potvrdení o prevzatí zásielky, uložené v spise Sociálnej poisťovne - žalovanej, je jednoznačne zrejmé, že daný podpis nekorešponduje s menom a priezviskom žalobcu a je nesporné, že rozhodnutie žalovanej nebolo riadne doručené žalobcovi. V súvislosti s doručením do vlastných rúk ďalej poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR č. 3Sžo 13/2011 zo dňa 20.09.2011 „S doručovaním sa v práve spájajú významné dôsledky. Doručovanie rozhodnutím v správnom konaní má vplyv na splnenie procesných podmienok odvolacieho konania, ako aj na konania následného súdneho prieskumu správnych rozhodnutí v správnom súdnictve. Ak nebolo rozhodnutie správne doručené podľa zákonných predpisov, s takouto vadou sú spojené závažné procesnoprávne následky, nemôže začať plynúť lehota na podanie odvolania alebo žaloby a rozhodnutie nemôže nadobudnúť právoplatnosť, pretože doručenie rozhodnutia vo veci samej je nevyhnutným predpokladom právoplatného skončenia veci. Kvalifikovanou formou doručovania je doručovanie do vlastných rúk, pri ktorom písomnosť môže prevziať len adresát a možnosť doručiť písomnosť náhradnému prijímateľovi je vylúčená, okrem splnomocnenca na preberanie zásielok. Ak písomnosť prevzal niekto iný ako osoba oprávnená podľa zákona na prevzatie písomnosti určenej do vlastných rúk, písomnosť nie je možné považovať za doručenú a takéto doručenie inej osobe, nemôže mať účinky riadneho doručenia, a to ani v prípade, keby sa jej prostredníctvom písomnosti do rúk účastníka dostala. Správnosť doručenia preukazuje správny orgán, spravidla doručenkami. Vzhľadom na uvedené, má žalobca za to, že na jeho situáciu sa vzťahuje úprava inštitútu tzv. „opomenutého účastníka“ v zmysle § 250b ods. 2 OSP: „Ak žalobu podá niekto, kto tvrdí, že mu rozhodnutie správneho orgánu nebolo doručené, hoci sa s ním ako s účastníkom konania malo konať, súd overí správnosť tohto tvrdenia a uloží správnemu orgánu doručiť tomuto účastníkovi správne rozhodnutie a podľa okolností odloží jeho vykonateľnosť.“ V zmysle ustálenej judikatúry ustanovenie § 250b ods. 2 OSP prelamuje dôsledky § 247 ods. 2 a § 250 ods. 2 OSP v tom, že priznáva procesné právo podať žalobu aj tomu, s kým správny orgán ako s účastníkom konania nekonal (aj keď žalobca účastníkom správneho konania bol) a napadnuté rozhodnutie mu nebolo doučené. Vo svojom dôsledku toto ustanovenie pripúšťa podanie žaloby aj proti neprávoplatnému rozhodnutiu a pri nevyčerpaní opravných prostriedkov v záujme dôslednej ochrany práv fyzických a právnických osôb (napr. Soudní judikatura ve věcech správních č. 662/2000). 11. Žalovaná sa k žalobe vyjadrila v písomnom podaní zo dňa 18.03.2016 a konštatovala, že podľa jej názoru žaloba bola podaná oneskorene a preto navrhla konanie zastaviť, citujúc ustanovenie § 212 ods. 1 a 3 zákona o sociálnom poistení. Z týchto ustanovení žalovaná vyvodila, že nie je podmienkou riadneho doručenia rozhodnutia o poistnom pomere doručenie rozhodnutia do vlastných rúk. Rozhodnutia Sociálnej poisťovne, ústredie č. XXXXX-X/XXXX-BA zo dňa 28.11.2013, bolo doporučenou zásielkou doručované na adresu žalobcu, ktorá bola zaevidovaná v systéme Sociálnej poisťovne (Q. i X. XX/A, XX- XXX M., D. A.), ako aj na adresu miesta podnikania zamestnávateľa. Rozhodnutie Sociálnej poisťovne, ústredie, č. XXXXX-X/XXXX-BA, zo dňa 28.11.2013, bolo doručené žalobcovi dňa 09.12.2013 napriek tomu, že predmetné rozhodnutie prevzala osoba žijúca v spoločnej domácnosti so žalobcom. Poukázala na to, že hoci zákon o sociálnom poistení neukladá povinnosť Sociálnej poisťovni rozhodnutia o vzniku, resp. zániku poistenia doručovať do vlastných rúk, Sociálna poisťovňa sa aj napriek tomu pokúšala rozhodnutia doručiť adresátovi do vlastných rúk. Dôkazom o tom je aj to, že na poštovom podacom hárku Sociálnej poisťovni, pobočka E. F. zo dňa 09.08.2013 v časti poznámka, dala Sociálna poisťovňa príkaz pošte doručiť všetky uvedené rozhodnutia do vlastných rúk (PL+VR). Sociálna poisťovňa sa rozhodnutia v mnohých prípadoch snažila doručiť aj doručenkou pre medzinárodný styk, ako to bolo v prípade druhostupňového rozhodnutia, avšak v Poľskej republike inštitút doručovania do vlastných rúk nie je zavedený, a tak iný spôsob doručovania, ako zvolila Sociálna poisťovňa ani nebol možný. Podľa § 250b ods. 1 zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku v znení neskorších predpisov, žaloba sa musí podať do dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia správneho orgánu v poslednom stupni, pokiaľ osobitný zákon neustanovuje inak. Zmeškanie lehoty nemožno odpustiť. Žaloba zo dňa 04.11.2015 podaná žalobcom bola doručená na Krajský súd v Prešove dňa 05.11.2015 po uplynutí zákonnej lehoty na podanie žaloby. 12. S ďalšími žalobnými námietkami sa žalovaná vyrovnala tak, že aj praktická príručka je úradný dokument odsúhlasený správnou komisiou a jej cieľom, na ktorú sa žalovaná odvoláva, a ktorú v aplikačnej praxi používajú ostatné štáty Európskej únie je poskytnúť rozličným praktickým a administratívnym úrovniam, ktoré sa podieľajú na realizácií konkrétnych ustanovení spoločenstva, platný pracovný nástroj, ktorý má pomôcť inštitúciám, zamestnávateľom a občanom v danej oblasti pri určovaní, právne predpisy ktorého členského štátu sa uplatňujú za daných okolností. Cieľ praktickej príručky vychádza z článku 76 základného nariadenia, ktorý vyžaduje aby členské štáty navzájom komunikovali a propagovali výmenu skúseností a najlepších administratívnych postupov na uľahčenie jednotného uplatňovania práva spoločenstva, pričom táto zásada vychádza zo zásady efektívnej výmeny informácií medzi inštitúciami a povinnosti občanov a zamestnávateľov poskytovať presné a včasné informácie. V súvislosti s námietkou žalobcu, že miesto podnikania zamestnávateľa spĺňa znaky registrovaného sídla žalovaná konštatovala, že splnenie kritérií registrovaného sídla je jedným s rozhodujúcich faktorov na určenie miesta výkonu činnosti a teda aj na posúdenie a určenie príslušnosti k právnym predpisom sociálneho zabezpečenia. Článok 14 (5a) vykonávacieho nariadenia Rady (EÚ) č. 465/2012 z 22.05.2012 vyžaduje plnenie určitých podmienok, t.j. na účely uplatňovania hlavy II. základného nariadenia sa pod pojmom registrované sídlo alebo miesto podnikania rozumie registrované sídlo alebo miesto podnikania, v ktorom sa prijímajú zásadné rozhodnutia o podniku a vykonávajú funkcie jeho ústrednej správy. Miesto podnikania zamestnávateľa žalobcu je C. XXXX/X, E. F., nie je možné považovať za registrované miesto podnikania na účely hlavy II. základného nariadenia, lebo tieto kritéria nespĺňa. 13. Kontrolou, ktorú vykonala Sociálna poisťovňa, pobočka E. F., v dňoch od 06.03.2013 do 13.03.2013 a následne ani druhou kontrolou dňa 07.08.2013, nebol preukázaný reálny výkon činnosti zamestnancov na území Slovenskej republiky a ani podmienky splnenia registrovaného sídla zamestnávateľa. Dôkazom je záznam č. XXXX-XX/XXXX-SL o vykonaní kontroly preverenia reálneho výkonu činnosti zamestnancov na území Slovenskej republiky a záznam č. XXX-XXXXXXXXXX-A-GXX/XX o vykonaní kontroly preverenia reálneho výkonu činnosti zamestnancov na území Slovenskej republiky. 14. V súvislosti s vykonanou kontrolou Sociálnej poisťovne, pobočka E. F., od 06.03.2013 do 13.03.2013, Sociálna poisťovňa poukazuje aj na skutočnosť, že jedným z kritérií určenia registrovaného sídla je aj počet administratívnych zamestnancov pracujúcich v sídle. Zamestnanci Sociálnej poisťovne sa počas kontroly so žiadnym zamestnancom zamestnávateľa F. Y. R. - Y. osobne nestretli. Účtovníčka zamestnávateľa F. Y. R. - Y., pani B.. K. W., taktiež nie je zamestnancom daného zamestnávateľa. Kontrola vykonaná Sociálnou poisťovňou, pobočka E. F., prebiehala v priestoroch kancelárie účtovníčky, ktorá nie je zamestnancom zamestnávateľa F. Y. R. - Y., kde sú uložené všetky účtovné doklady, pracovné zmluvy, mzdová agenda a faktúry. Finančné transakcie zamestnávateľ vykonáva na základe príkazov na úhradu účtovníčky prostredníctvom INTERNET BANKINGU v Poľsku. Vzhľadom na uvedené skutočnosti žalovaná konštatovala, že registrované sídlo je miesto určené podľa nariadení Európskej únie ako miesto zodpovedné za správu a vedenie záznamov v súvislosti s regulačnými požiadavkami konkrétneho sektora, v ktorom podnik podniká a je to aj miesto, kde sa vykonávajú hlavné finančné funkcie vrátane bankovníctva. 15. Ďalším podstatným kritériom pre určenie registrovaného sídla je aj miesto, kde je uzatvorená väčšina zmlúv s klientmi a miesto náboru zamestnancov. Registrovaným sídlom je taktiež aj sídlo, ktoré určuje politiku spoločnosti a prevádzkové záležitosti. Podľa záznamu č. XXX-XXXXXXXXXX-AGXX/XX o vykonaní kontroly preverenia reálneho výkonu činnosti zamestnancov na území Slovenskej republiky sa zamestnanci nestretávajú so zamestnávateľom v kancelárii na C. XXXX/X v E. F., ale ich stretnutia sa konajú v reštauráciách, baroch, hoteloch a pod. Úlohy, resp. pracovné zadania zamestnávateľ zadáva prostredníctvom telefónu a emailu. So zamestnancami komunikuje aj cez internet prostredníctvom skypu. 16. Z uvedeného je zrejmé, že zamestnávateľ F. Y. R. - Y. nespĺňa ani základné podmienky na určenie registrovaného sídla. To, že zamestnávateľ F. Y. R. - Y. má miesto podnikania uvedené vo výpise zo živnostenského registra, ešte nenapĺňa znaky registrovaného sídla zamestnávateľa a vžiadnom prípade ani nepreukazuje reálny výkon činnosti žalobcu na území Slovenskej republiky, tak ako to tvrdí žalobca vo svojej žalobe. 17. Sociálna poisťovňa argumentovala aj článkom 3 ods. 2 Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 987/2009 zo 16.09.2009, ktorým sa stanovuje postup vykonávania nariadenia (ES) č. 883/2004 o koordinácií systémov sociálneho zabezpečenia (ďalej len „vykonávacie nariadenie“), podľa ktorého od osôb, na ktoré sa uplatňuje základné nariadenie, sa vyžaduje, aby dotknutým inštitúciám postúpili informácie, dokumenty alebo podporné doklady, ktoré sú potrebné na posúdenie ich situácie alebo situácie ich rodín na určenie alebo zachovanie práv a povinností a na určenie uplatniteľných právnych predpisov a ich povinností, ktoré z nich vyplývajú. 18. Podľa názoru žalovanej, že dôkazné bremeno leží nielen na Sociálnej poisťovni, ale aj na dotknutom žalobcovi a zamestnávateľovi a túto povinnosť, ktorá im vyplývala z vykonávacieho nariadenia si riadne nesplnili. Zamestnávateľ neumožnil nahliadnuť zamestnancom Sociálnej poisťovne do kancelárie, v zozname, ktorý zamestnávateľ predložil pri kontrole nebolo uvedené miesto a deň, kde sa zamestnanci pri výkone svojej činnosti zdržiavali, hoci bol tento údaj od neho požadovaný. Zamestnávateľ ani ústne v rozhovore neuviedol, miesto - konkrétnu adresu výkonu práce svojich zamestnancov na Slovensku. Taktiež nebola predložená zamestnávateľom žiadna zápisnica, záznam alebo iný dôveryhodný doklad z pracovných stretnutí so zamestnancami. V čase vykonania kontroly zamestnávateľ nepreložil zamestnancom Sociálnej poisťovne žiaden pracovný materiál, ako sú letáky alebo ponuky služieb a výrobkov. Zamestnanec vo svojom odvolaní, ani vo svojej žalobe neuviedol také dôkazy, ktoré by preukazovali jeho reálny výkon činnosti na území Slovenskej republiky. 19. Žalovaná ďalej zdôraznila, že preukázanie reálneho výkonu činnosti zamestnancov nepostačuje len formálnym spôsobom deklarovať podnikanie, napr. pracovnými zmluvami, obchodnými zmluvami. Pri posudzovaní reálneho výkonu činnosti vychádza napr. aj z dohodnutých mzdových podmienok. V tejto súvislosti poukázala na to, že počet hodín, ktoré majú zamestnanci za mesiac odpracovať a k tomu prislúchajúca mzda za vykonanú prácu, vzbudzujú odôvodnené pochybnosti o rentabilnosti, keďže zamestnanci dochádzajú z Poľskej republiky na územie Slovenskej republiky a odpracovať pár hodín týždenne (počet odpracovaných hodín je zrejmý aj z prílohy k protokolu č. XXX-XXXXXXXXXX- AGXX/XX), sa javí ako neefektívne, t.j. je predpoklad, že výdavky významným spôsobom presahujú príjmy, ktoré majú zamestnanci zaručené v pracovnej zmluve. Uvedené vyvoláva teda podozrenie z obchádzania právnych predpisov Poľskej republiky. 20. SP-ústredie dôvodila, že vychádzajúc z judikatúry Súdneho dvora Európskej únie pojem pracovník v zmysle článku 39 ES má autonómny význam v práve Únie a nemá byť vykladaný zužujúco. Za pracovníka je potrebné považovať každého, kto vykonáva skutočné a konkrétne činnosti, s výnimkou činností, ktoré sú tak obmedzené, že sa javia ako čisto okrajové a vedľajšie. Pracovný pomer podľa judikatúry Súdneho dvora: ...za pracovníka musí byť považovaný každý, kto vykonáva skutočnú a efektívnu činnosť... (rozsudok Európskeho súdneho dvora vo veci Mattem a Cikotic C-10/05). 21. Poukázala na to, že poľskí zamestnanci majú v predmete činnosti popri roznášaní letákov aj zhromažďovanie informácií o možnostiach kúpy surovín na výrobu biomasy. Jazyková bariéra, ktorá je medzi slovensky a poľsky hovoriacimi občanmi, môže pri zisťovaní informácii spôsobovať značné problémy pri výkone tohto predmetu činnosti. 22. Nie je dôvodná námietka žalobcu, že Sociálna poisťovňa nevyhodnotila vykonávanie činnosti každého zamestnanca na území Slovenskej republiky individuálne. Na základe skutkových zistení dospela k záveru, že zamestnávateľ nespĺňa kritéria stanovené na určenie registrovaného sídla a preto je nutné z tejto skutočnosti vychádzať aj vo vzťahu k jednotlivým zamestnancom. Pri vydaní rozhodnutí žalovaná hodnotila všetky dôkazy samostatne a následne všetky dôkazy vo vzájomnej súvislosti a postupovala v súlade s nariadenia Európskej únie. Na základe uvedených skutočností sa žalovaná nestotožňuje s názorom žalobcu a skutkový a právny stav veci považuje za dostatočne zistení a preukázaný. 23. F. Y. R. sa k žalobe vyjadrila tak, že sa stotožňuje so žalobnými námietkami. V súvislosti s vyjadrením žalovanej uviedla, že tvrdenie žalovanej, že v Poľskej republike nie je inštitút doručovania do vlastných rúk, nie je uvedený, nie je pravdivé. Predkladá Všeobecné poštové podmienky poľskej pošty, účinné od 01.07.2013, ktoré preukazujú, že v rozpore s tvrdeniami žalovanej všetky doporučené poštové zásielky sú poľskou poštou ich adresátovi doručené výlučne formou doručenia do vlastných rúk. V zmysle čl. IV. VPP je upravený spôsob doručovania doporučených poštových zásielok tak, že všetky doporučené poštové zásielky sú doručené na adresu uvedenú na poštovej zásielke a osobe oprávnenej túto poštovú zásielku odobrať, pričom totožnosť osoby oprávnenej poštu odobrať musí byť pred odovzdaním poštovej zásielky overená. Ďalej poukázala na to, že podľa právneho názoru NS SR vo veci sp. zn.: 9So/274/2015 z 27.04.2015 „v zmysle Zákona o sociálnom poistení je rozhodnutie možné považovať za doručené, len čo ho účastník konania prevezme, len čo pošta doporučenú zásielku vrátila ako nedoručiteľnú alebo ak doručenie rozhodnutia bolo zmarené konaním alebo opomenutím účastníka konania. Tieto skutočnosti musia byť preukázané, a to bez ohľadu na to, že v zmysle §212 ods. 1 Zákona o sociálnom poistení rozhodnutie o priznaní dávky nie je potrebné doručovať do vlastných rúk. V takom prípade však súd musí skúmať, či a kedy bolo rozhodnutie adresátovi skutočne doručené, najmä, ak navrhovateľka popiera skoršie doručenie. Dôkazné bremeno v tomto prípade zaťažuje odporkyňu (sociálnu poisťovňu)“, v spojení s uznesením Najvyššieho súdu SR zo dňa 27.04.2016 sp. zn.: 9So/40/2015: „Na doručenie svojho rozhodnutia má správny orgán možnosť využiť služby pošty. Poštové podmienky Slovenskej pošty, a.s., však nie sú všeobecne platným predpisom a nemožno ich aplikovať namiesto ustanovení Zákona o sociálnom poistení o doručovaní. V zmysle Zákona o sociálnom poistení sa rozhodnutie účastníkovi konania oznamuje doručením rozhodnutia, ak tento zákon, teda Zákon o sociálnom poistení neustanovuje inak. Rozhodnutie možno považovať za doručené, len čo ho účastník konania prevezme (prípadne, len čo pošta doporučenú zásielku vrátila ako nedoručiteľné, alebo ak doručenie rozhodnutia bolo zmarené konaním alebo opomenutím účastníka konania.) Zákon o sociálnom poistení teda nepripúšťa, aby bolo doručenie v zmysle tohto zákona nahradené fikciou v zmysle poštových podmienok Slovenskej pošty, a.s., podľa ktorých sa rozhodnutie považuje za doručené po dvoch dňoch od expedovania rozhodnutia.“ 24. Tak ako súd uvádzal vyššie, žalobca sa žalobou zo dňa 04.11.2015, ktorá bola súdu doručená 05.11.2015, domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia a postupu žalovanej podľa ustanovení Občianskeho súdneho poriadku. 25. Zákon č. 162/2015 Z.z. - Správny súdny poriadok, ktorý nadobudol účinnosť dňom 01.07.2016 v § 491 ods. 1 upravil, že ak nie je ďalej ustanovené inak platí tento zákon aj na konania začaté podľa piatej časti Občianskeho súdneho poriadku predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. Podľa ods. 2 § 491 SSP právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona zostávajú zachované. Ak sa tento zákon použije na konania začaté predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, nemožno uplatňovať ustanovenia tohto zákona, ak by boli v neprospech žalobcu, ak je ním fyzická osoba alebo právnická osoba. 26. Je nesporné, že v predmetnej veci ide o žalobu v sociálnych veciach, pretože podľa § 199 ods. 1 písm. a/ Správneho súdneho poriadku - sociálnymi vecami sa na účely tohto zákona rozumie rozhodovanie Sociálnej poisťovne. 27. Správny súdny poriadok v ustanovení § 2 ods. 1, 2 upravuje, že v správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo právom chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom. Každý, kto tvrdí, že jeho práva alebo právom chránené záujmy boli porušené alebo priamo dotknuté rozhodnutím orgánu verejnej správy, opatrením orgánu verejnej správy, nečinnosťou orgánu verejnej správy alebo iným zásahom orgánu verejnej správy, sa môže za podmienok ustanovených týmto zákonom domáhať ochrany na správnom súde. 28. Občiansky súdny poriadok upravoval lehotu na podanie správnej žaloby do dvoch mesiacov odo dňa doručenia rozhodnutia správneho orgánu, ktorý rozhodoval v druhom stupni. Z predloženého administratívneho spisu vyplýva, že rozhodnutie sociálnej poisťovne ústredia podľa doručenky pripojenej v spise bolo doručené nie adresátovi, ktorým bol žalobca, ale pravdepodobne jeho tete. 29. Zákon č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov v § 212 ods. 1 upravuje, že rozhodnutie sa účastníkovi konania oznamuje doručením rozhodnutia, ak tento zákon neustanovuje inak. Deň doručenia rozhodnutia je deň jeho oznámenia. 30. Podľa ods. 3 § 212 citovaného zákona - rozhodnutie sa účastníkovi konania oznamuje doručením rozhodnutia do vlastných rúk alebo poštou ako doporučená zásielka s doručenkou a poznámkou „do vlastných rúk“. Do vlastných rúk sa doručujú rozhodnutia písm. c/ o poistnom, o príspevku na starobné dôchodkové sporenie, o uložení pokuty a penále. 31. Podľa názoru súdu preskúmavané rozhodnutia žalovanej je rozhodnutím o poistnom, a preto napadnuté rozhodnutie malo byť žalobcovi doručené do vlastných rúk, čo uskutočnené nebolo. 32. Ak žalobca v žalobe žiada, aby súd uložil žalovanej doručiť mu napadnuté rozhodnutie, súd takýto postup považuje za neefektívny a nehospodárny, pretože žalobca využil riadny opravný prostriedok proti prvostupňovému rozhodnutiu a ním navrhovaný spôsob postupu by prichádzal do úvahy iba v tom prípade, ak by mu nebolo doručené prvostupňové rozhodnutie Sociálnej poisťovne, pobočky v E. F., v dôsledku ktorého nesprávneho postupu by mu bola odňatá možnosť podať proti prvostupňovému rozhodnutiu riadny opravný prostriedok. S odkazom na uvedené skutočnosti súd dospel k záveru, že žaloba bola podaná včas. 33. Správny súdny poriadok v ustanovení § 203 ods. 1 upravuje, že rozsah správnej žaloby fyzickej osoby a jej dôvody možno zmeniť alebo doplniť až do rozhodnutia správneho súdu a podľa ods. 2 tohto ustanovenia pri správnej žalobe fyzickej osoby nie je správny súd viazaný žalobnými bodmi. 34. Z uvedeného teda vyplýva, že v sociálnych veciach, ak ide o žalobu fyzickej osoby, súd je povinný postupovať tak, aby preskúmal zákonnosť napadnutého rozhodnutia zo všetkých hľadísk, teda nevychádza iba zo zásady preskúmania rozhodnutia len v rozsahu žalobných námietok, pretože nie je žalobnými námietkami viazaný. 35. Z predloženého administratívneho spisu súd zistil, že žalovaná listom zo dňa 25.07.2013 poľskú inštitúciu sociálneho poistenia ZUS Varšava informovala, že v spolupráci s národným inšpektorátom práce uskutočnila kontroly u nižšie uvedených zamestnávateľov, ktorí zamestnávajú osoby s podozrivo nízkym príjmom a zanedbateľným pracovným úväzkom, ktorých cieľom bolo preverenie reálneho výkonu činnosti ich zamestnancov na území Slovenskej republiky s tým, že ide o zamestnávateľov vrátane F. Elźbiety R. - Y.. Súčasne v tomto liste konštatovala, že zamestnancom hore uvedených firiem, ktorým sociálna poisťovňa ústredie už vystavila formuláre E101SK (PD A1), t.j. zamestnanci podliehajú slovenským právnym predpisom a tieto boli doručené príslušným zamestnávateľom a poľskej inštitúcii sociálneho zabezpečenia ZUS nebudú rušené spätne s tým, že ak po skončení platnosti formulára E101SK/PDA1 poistný vzťah u daného zamestnávateľa naďalej trvá, príslušná pobočka sociálnej poisťovne vydá rozhodnutie o zániku poistenia dňom, ktorým skončila platnosť formulára E101SK/ PDA1, u ktorých doteraz nebolo rozhodnutie, akým právnym predpisom podliehajú, pričom na základe kontrol vykonaných národným inšpektorátom práce a sociálnou poisťovňou bolo konštatované, že ide o tzv. schránkové firmy a na území Slovenskej republiky nedochádza k reálnemu výkonu činnosti zamestnancov príslušná pobočka sociálnej poisťovne vydá rozhodnutie o nevzniku poistenia, t.j. že nepodliehajú slovenským právnym predpisom. Ďalej je konštatované, že v rámci odvolacieho konania tieto prvostupňové rozhodnutia potvrdí, že zamestnanci nepodliehajú slovenským právnym predpisom. 36. V administratívnom spise je pripojený aj list ZUS zo dňa 10.10.2013 adresovaný žalovanej, ktorý sa síce vzťahuje k iným zamestnávateľom ako zamestnávateľka žalobcu, v liste sa však konštatuje, že listom zo dňa 25.07.2013 boli informovaní o výsledkoch kontroly vykonaných u zamestnávateľov, ktorí zamestnávajú na Slovensku osoby, ktoré vykonávajú v Poľsku súkromnú podnikateľskú činnosť s tým, že list bol zaslaný na jednotlivé pobočky ZUS. Tieto pobočky ZUS pri posudzovaní žiadosti o určení legislatívy pre osoby zamestnané vo firmách uvedených vo Vašom liste zoberú do úvahy skutočnosť, že Vami uvedené firmy sú poštovými schránkami, a teda v nich zamestnané osoby v skutočnosti nevykonávajú zamestnanie na území Slovenskej republiky a pobočky ZUS budú písomné informovať o určenom zákonodarstve žiadateľa a sociálnu poisťovňu ústredie. Ďalej v tomto liste sa konštatuje, že (citácia): „Počas rokovaní, ktoré sa uskutočnili v novembri 2012 vo Varšave, Vaši zástupcovia vysvetlili, že rozhodnutia, ktoré vydali pobočky sociálnej poisťovne, sa týkajú nepodliehaniu slovenských predpisov o sociálnom zabezpečení ani príslušného zákonodarstva podľa predpisov práva Európskej únie. Spoločne bolo dohodnuté, že sociálna poisťovňa zašle ZUS list, v ktorom bude informovať, že tých 5 firiem sú poštovými schránkami a v nich zamestnané osoby v skutočnosti nevykonávajú zamestnanie na území SR. Spoločne sme dohodli, že Vaše konania týkajúce sa odvolaní proti rozhodnutiam, ktoré vydali pobočky sociálnej poisťovne, budú prerušené. ZUS mal na základe Vami zaslaných informácií rozhodnúť o poľskom zákonodarstve.“ Poľská inštitúcia ZUS súčasne žiadala o vysvetlenie, či stanovisko obsiahnuté v liste zo dňa 25.07.2013 znamená, že ústredie sociálnej poisťovne nepreruší konanie vo veci odvolaní proti rozhodnutiam a nebude čakať, až ZUS rozhodne o poľskom zákonodarstve, ale na základe vlastných zistení potvrdí tie 1236 rozhodnutí, ktoré vydali pobočky sociálnej poisťovne. Ďalej sa uvádza, že na základe doručených informácií o vstupe do platnosti rozhodnutí, ktoré vydali pobočky sociálnej poisťovne, ZUS určí poľské zákonodarstvo na základe predpisov práva EÚ. V prípade týchto 1236 osôb možno potvrdiť, že poľské zákonodarstvo bolo určené na základe spoločnej dohody sociálnej poisťovne a ZUS. Podľa čl. 16 ods. 4 nariadenia č. 987/2009 takto určené zákonodarstvo bude mať konečnú platnosť. Teda nie je potrebné, aby sme Vás informovali o rozhodnutiach ZUS vo veci určenia poľského zákonodarstva podľa čl. 16 ods. 4 nariadenia č. 983/2009? Súčasne ZUS žiada o potvrdenie správnosti úsudku ZUS. 37. V administratívnom spise súd nenašiel list, ktorým by sociálna poisťovňa ústredie odpovedala poľskej inštitúcii sociálneho poistenia ZUS Varšava. 38. Medzi účastníkmi konania je nesporné, že v predmetnej veci je treba aplikovať Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady a to základné nariadenie č. 883/2004 a vykonávacie nariadenie č. 987/2009. Článok 2 ods. 1 Nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia (ďalej len „základné nariadenie“) toto nariadenie sa vzťahuje na štátnych príslušníkov členského štátu, osoby bez štátnej príslušnosti a utečencov, ktorí majú bydlisko v členskom štáte a podliehajú alebo podliehali právnym predpisom jedného alebo viacerých členských štátov, ako aj na ich rodinných príslušníkov a ich pozostalých. 39. Podľa čl. 11 ods. 1 základného nariadenia osoby, na ktoré sa toto nariadenie vzťahuje, podliehajú právnym predpisom len jedného členského štátu. Tieto právne predpisy sa určia v súlade s hlavou II.. 40. Podľa čl. 13 ods. 3 základného nariadenia osoba, ktorá zvyčajne vykonáva činnosť ako zamestnaná osoba a činnosť ako samostatne zárobkovo činná osoba v odlišných členských štátoch, podlieha právnym predpisom členského štátu, v ktorom vykonáva činnosť ako zamestnanec, alebo ak vykonáva takúto činnosť v dvoch alebo viacerých členských štátoch, právnym predpisom určeným v súlade s odsekom 1. 41. Podľa čl. 1 ods. 3 písm. j/ základného nariadenia „bydlisko“ znamená miesto, kde osoba zvyčajne býva. 42. Podľa čl. 16 ods. 1 Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 987/2009, ktorým sa stanovuje postup vykonávania nariadenia (ES) č. 883/2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia (ďalej len „vykonávacie nariadenie“) osoba, ktorá vykonáva činnosti v dvoch alebo vo viacerých členských štátoch, informuje o tejto skutočnosti inštitúciu určenú príslušným úradom členského štátu bydliska. Podľa čl. 16 ods. 2 vykonávacieho nariadenia určená inštitúcia členského štátu bydliska bezodkladne určí uplatniteľné právne predpisy, ktoré sa na dotknutú osobu uplatňujú, so zreteľom na článok 13 základného nariadenia a článok 14 vykonávacieho nariadenia. Toto určenie sa považuje za predbežné. Inštitúcia informuje o predbežnom určení uplatniteľných právnych predpisov určené inštitúcie každého členského štátu, v ktorom sa činnosť vykonáva. Podľa čl. 16 ods. 3 vykonávacieho nariadenia predbežné určenie uplatniteľných právnych predpisov, ako sa stanovuje v odseku 2, sa stáva definitívnym do dvoch mesiacov odo dňa, keď boli inštitúcie určené príslušnými orgánmi dotknutých členských štátov o ňom informované v súlade s odsekom 2, ak už uplatniteľné právne predpisy neboli definitívne určené na základe odseku 4 alebo najmenej jedna dotknutá inštitúcia neinformovala inštitúciu určenú príslušným úradom členského štátu bydliska do konca tejto dvojmesačnej lehoty o tom, že nemôže prijať toto určenie alebo že zaujala k tejto veci odlišné stanovisko. Podľa čl. 16 ods. 4 vykonávacieho nariadenia, ak existuje neistota vo veci určenia uplatniteľných právnych predpisov, v dôsledku ktorej je potrebné, aby inštitúcie alebo úrady dvoch alebo viacerých členských štátov na požiadanie jednej alebo viacerých inštitúcií určených príslušnými úradmi dotknutých členských štátov alebo samotných týchto úradov navzájom rokovali, určia sa právne predpisy uplatniteľné na dotknutú osobu vzájomnou dohodou a so zreteľom na článok 13 základného nariadenia a príslušné ustanovenia článku 14 vykonávacieho nariadenia. Ak inštitúcie alebo príslušné dotknuté úrady nemajú vo veci rovnaké stanoviská, snažia sa dosiahnuť dohodu v súlade s uvedenými podmienkami a uplatní sa článok 6 vykonávacieho nariadenia. Podľa čl. 16 ods. 5 vykonávacieho nariadenia príslušná inštitúcia členského štátu, ktorého právne predpisy boli predbežne alebo definitívne určené za uplatniteľné, to bezodkladne oznámi dotknutej osobe. Podľa čl. 16 ods. 6 vykonávacieho nariadenia, ak dotknutá osoba neposkytne informácie podľa odseku 1, uplatnia sa ustanovenia tohto článku na podnet inštitúcie určenej príslušným úradom členského štátu bydliska, len čo je o situácii tejto osoby informovaná, napríklad aj prostredníctvom inej dotknutej inštitúcie. 43. Podľa bodu 1 rozhodnutia č. A1 z 12. júna 2009 Správnej komisie pre koordináciu systémov sociálneho zabezpečenia o zavedení postupu dialógu a zmierovacieho postupu týkajúceho sa platnosti dokumentov, určenia uplatniteľných právnych predpisov a poskytovania dávok podľa nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 883/2004 (ďalej len „rozhodnutie č. A1) toto rozhodnutie stanovuje pravidlá na uplatňovanie postupu dialógu a zmierovacieho postupu, ktoré sa môžu použiť v týchto prípadoch: a/ prípady, keď existujú pochybnosti o platnosti dokumentu alebo o správnosti podporných dokladov, ktoré uvádzajú situáciu osoby na účely uplatňovania nariadenia (ES) č. 883/2004 alebo nariadenia (ES) č. 987/2009, alebo b/prípady, keď existuje rozdiel v stanoviskách medzi členskými štátmi vo veci určenia uplatniteľných právnych predpisov. 44. Podľa bodu 5 rozhodnutia č. A1 inštitúcia alebo orgán, ktorý vyjadrí pochybnosti o platnosti dokumentu, ktorý vydala inštitúcia alebo orgán druhého členského štátu, alebo ktorý nesúhlasí s (dočasným) určením uplatniteľných právnych predpisov, sa týmto nazýva žiadajúcou inštitúciou. Inštitúcia druhého členského štátu sa týmto nazýva dožiadanou inštitúciou. Podľa bodu 6 rozhodnutia č. A1, ak dôjde k jednej zo situácií uvedených v bode 1, žiadajúca inštitúcia sa obráti na dožiadanú inštitúciu, aby požiadala o potrebné objasnenie jej rozhodnutia a v prípade potreby zrušila príslušný dokument alebo ho vyhlásila za neplatný, alebo preskúmala alebo zrušila svoje rozhodnutie. Podľa bodu 7 rozhodnutia A1 žiadajúca inštitúcia zdôvodní svoju žiadosť, pričom uvedie, že sa uplatňuje toto rozhodnutie, a poskytne príslušne podporné doklady, ktoré boli dôvodom žiadosti. Uvedie, kto bude jej kontaktnou osobou počas prvej fázy postupu dialógu. Podľa bodu 9 rozhodnutia A1 dožiadaná inštitúcia čo najskôr informuje žiadajúcu inštitúciu o výsledku svojho prešetrovania, ale najneskôr do troch mesiacov od doručenia žiadosti. Podľa bodu 10 rozhodnutia A1, ak sa pôvodné rozhodnutie potvrdí, zruší a/alebo ak sa dokument zruší alebo vyhlási za neplatný, dožiadaná inštitúcia o tom informuje žiadajúcu inštitúciu. O svojom rozhodnutí informuje aj dotknutú osobu a prípadne aj jej zamestnávateľa a oznámi im tiež, aký s vnútroštátnymi právnymi predpismi. 45. Súd po oboznámení sa s obsahom administratívneho spisu je toho názoru, že predmetnú vec možno aplikovať rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn.: 9Sžso 90/2015 zo dňa 14.decembra 2016. Tento konštatoval, že v zmysle článku 288 Zmluvy o fungovaní Európskej únie (pôvodný čl. 249 Zmluvy o Európskom spoločenstve) je nariadenie právnym aktom únie, majúcim všeobecnú platnosť, je záväzné vo svojej celistvosti a priamo uplatniteľné vo všetkých členských štátoch. Nariadenie je teda nástrojom unifikácie európskeho práva a rozhodnutím orgánu členského štátu, vrátane vnútroštátneho súdu a nie je možné vylúčiť jeho použitie pre konkrétny prípad. Uviedol, že toto základné nariadenie v čl. 13 ustanovuje, legislatíva ktorej krajiny sa vzťahuje na osobu súbežne vykonávajúcu činnosť zamestnanca a činnosť samostatne zárobkovo činnej osoby v dvoch členských štátoch. Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 987/2009, ktorým sa stanovuje postup vykonávania nariadenia (ES) č. 883/2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia - „vykonávacie nariadenie“ zas v čl. 16 upravuje procesný postup pri určení príslušnej legislatívy v zmysle rozhodujúcich ustanovení základného nariadenia a práve tento článok prenecháva kompetenciu určiť príslušnú legislatívu organizácii v mieste bydliska osoby vykonávajúcej činnosti v dvoch alebo vo viacerých členských štátoch. 46. Najvyšší súd SR sa nestotožnil s názorom sociálnej poisťovne ústredia, že pri súbehu poistení, v ktorých sa nachádza cezhraničný prvok, je nevyhnutné určiť uplatniteľnú legislatívu, ktorá sa bude vzťahovať na dotknutú fyzickú osobu v súlade s nariadeniami koordinujúcimi sociálne zabezpečenie, súhlasí avšak nestotožňuje sa názorom sociálnej poisťovne ústredia, že je potrebné vydať rozhodnutie o nevzniknutí povinného poistenia žalobcu podľa § 178 ods. 1 písm. a/ bod prvý zákona č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení. 47. Najvyšší súd Slovenskej republiky konštatoval, že otázka, či zamestnanec žalobcu spĺňa predpoklady pre aplikáciu čl. 13 ods. 3 základného nariadenia, a teda či je osobou, ktorá zvyčajne vykonáva činnosť ako zamestnaná osoba a činnosť ako samostatne zárobkovo činná osoba v odlišných členských štátoch, je predmetom hmotnoprávneho posúdenia a v zmysle vyššie citovaných článkov príslušných nariadení je na vyslovenie konkrétneho záveru príslušná inštitúcia určená vykonávacím nariadením. Inštitúcia príslušná na vykonávanie sociálneho poistenia v inom členskom štáte, než určuje nariadenie, na takéto posúdenie príslušná nie je. Akýkoľvek iný postup by totiž viedol k popretiu cieľa nariadení, ktorým je okrem iného, aby osoby, ktoré sa pohybujú v rámci spoločenstva podliehali systému sociálneho zabezpečenia iba jediného členského štátu, a aby sa tak predišlo prekrývaniu uplatniteľných ustanovení vnútroštátnych právnych predpisov a komplikáciám, ktoré by z toho mohli vzniknúť (s odkazom na bod 15 preambuly základného nariadenia). Ak by o skutočnosti, či konkrétna osoba spĺňa podmienky uplatnenia čl. 13 ods. 3 základného nariadenia, rozhodovali inštitúcie sociálneho poistenia, resp. súdy jednotlivých štátov samostatne, mohlo by dôjsť k situácii, že rozhodnú rôzne, v dôsledku čoho by táto osoba podliehala systému sociálneho zabezpečenia viacerých štátov alebo by nepodliehala systému sociálneho zabezpečenia žiadneho zo štátov. Práve na vylúčenie vzniku takýchto situácii európsky normotvorca prijal základné a vykonávacie nariadenie, pričom vykonávacie nariadenie v čl. 16 v spojení prípadne s rozhodnutím č. A1 stanovuje postup určovania uplatniteľnej legislatívy. 48. Najvyšší súd SR v rozhodnutí zdôraznil, že z ustanovenia čl. 16 ods. 2 vykonávacieho nariadenia vyplýva, že uplatniteľné právne predpisy určí inštitúcia členského štátu bydliska osoby, ktorá má podliehať čl. 13 základného nariadenia. Tak, ako v prejednávanej veci Najvyšším súdom SR, aj v predmetnej je zrejmé, že nie je sporné, že žalobca má bydlisko v Poľskej republike, a teda na určenie uplatniteľnej legislatívy pre žalobcu je príslušná poľská inštitúcia ZUS. 49. S odkazom na vyššie citované listy ZUS nemožno jednoznačne ustáliť, či k takémuto určeniu došlo a táto skutočnosť nevyplýva ani z predloženého administratívneho spisu žalovanej. 50. Najvyšší súd SR konštatoval, že z predloženého spisu tak nemožno zistiť, že príslušná poľská inštitúcia uplatniteľnú legislatívu vo vzťahu k žalobcovi určila, a ak áno, tak ktorú. Najvyšší súd súčasne uviedol, že na rozhodnutie tejto inštitúcie mala žalovaná počkať a v prípade, že s tým nesúhlasila, postupovať podľa čl. 16 ods. 3 vykonávacieho nariadenia v spojení s rozhodnutím A1, vrátane poskytnutia potrebných podporných dokladov, medzi ktoré tiež patria výstupy z kontrol vykonaných u zamestnávateľa. Sama však nebola oprávnená rozhodovať o splnení podmienok podľa čl. 13 ods. 3 základného nariadenia. Určenie uplatniteľných právnych predpisov inštitúciou podľa miesta bydliska nie je jediným spôsobom určenia uplatniteľnej legislatívy. Podľa čl. 16 ods. 4 vykonávacieho nariadenia je za okolností tam ustanovených možné určiť uplatniteľné právne predpisy tiež vzájomnou dohodou dotknutých inštitúcií. 51. Najvyšší súd ďalej konštatoval, že z ustanovenia čl. 16 ods. 4 vykonávacieho nariadenia vyplýva, že dohoda medzi ZUS a sociálnou poisťovňou nemusí mať písomnú formu, je treba poukázať na to, že v každom prípade musí byť existencia takejto dohody preukázaná a zároveň musí spĺňať podmienky preskúmateľnosti, keďže určenie uplatniteľnej legislatívy nesmie byť arbitrárne a prispôsobenie faktov alebo udalostí, ku ktorým dochádza v jednom členskom štáte, nemôže v žiadnom prípade viesť k tomu, aby sa iný členský štát stal príslušným alebo jeho právne predpisy uplatniteľnými, ktorá skutočnosť vyplýva z bodu č. 11 preambuly vykonávacieho nariadenia. Tak, ak konštatoval v predmetnom rozsudku Najvyšší súd SR, aj v predmetnej veci sociálnou poisťovňou podmienky splnené neboli a z administratívneho spisu, ktorý žalovaná predložila, aj vzhľadom na vyššie citované listy ZUS Varšava nie je možné urobiť jednoznačný a objektívny záver o existencii dohody podľa čl. 16 ods. 4 vykonávacieho nariadenia. 52. Ďalej je treba poukázať na to, že vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti z administratívneho spisu žalovanej nemožno vyvodiť jednoznačný záver, že boli splnené podmienky, aby vo veci rozhodovala o uplatniteľnosti či neuplatniteľnosti slovenskej legislatívy a to z toho dôvodu, že ak pre žalobcu bola už určená uplatniteľná legislatíva, sociálna poisťovňa nemôže vo veci rozhodovať. Ak bola uplatniteľná legislatíva určená príslušnou poľskou inštitúciou podľa čl. 16 ods. 2 vykonávacieho nariadenia, resp. podľa dohody, sociálna poisťovňa musí vyčkať na právoplatné skončenie prípadného súdneho sporu v poľskej republike. Najvyšší súd SR zdôraznil, že konečné, na súde už nenapadnuteľné, rozhodnutie ZUS alebo vzájomná dohoda vylučujú možnosť, aby o uplatniteľnej legislatíve rozhodovala sociálna poisťovňa. Táto, ak nemá právomoc v danej veci rozhodovať, potom môže vydané rozhodnutie pobočky iba zrušiť ako rozhodnutie vydané orgánom bez kompetencie v konkrétnej veci. Zo spisu nie je možné zistiť, ako v konečnom dôsledku poľská inštitúcia sociálneho poistenia ZUS rozhodla o uplatniteľnej legislatíve. 53. Vo vzťahu k žalobným námietkam žalobcu je potrebné poukázať na to, že žalovaná sa stotožnila so záverom Sociálnej poisťovne, pobočky E. F., pričom podľa názoru súdu vychádzali z nedostatočne zisteného skutkového stavu, lebo zo spisu ani z odôvodnení rozhodnutí nie je možné zistiť, akým spôsobom bolo preukázané, že žalobca reálne činnosť zamestnanca F. Elźbieta R. - Y. nevykonával. Podľa názoru súdu správne orgány sa dôsledne vyrovnali ani s otázkou miesta podnikania zamestnávateľa, pretože neodôvodnili, ktoré ustanovenia, akého právneho predpisu zamestnávateľovi zakazujú ukladať pracovné povinnosti telefonicky, e-mailom, prípadne riadiť pracovnú činnosť externe. 54. Ústava Slovenskej republiky v čl. 2 ods. 2 upravuje, že štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon a podľa ods. 3 tohto ustanovenia - každý môže konať, čo nie je zákonom zakázané, a nikoho nemožno nútiť, aby konal niečo, čo zákon neukladá. 55. Podľa názoru súdu správne orgány dôsledne neaplikovali v konaní ani ustanovenia zákona č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov. § 195 ods.1 Zákona o sociálnom poistení ukladá, že organizačná zložka Sociálnej poisťovne pred vydaním rozhodnutia postupuje tak, aby presne a úplne zistila skutočný stav veci a na ten účel obstará potrebné podklady na rozhodnutie. Podľa ods. 2 citovaného ustanovenia - podkladom na rozhodnutie sú najmä podania, návrhy a vyjadrenia účastníkov konania, dôkazy, čestné vyhlásenia ako aj skutočnosti všeobecne známe alebo známe organizačnej zložke Sociálnej poisťovne z jej činnosti. Podľa ods. 3 § 195 zákona č. 461/2003 Z.z. - pri posudzovaní veci objasňuje rovnako dôkladne všetky rozhodujúce skutočnosti bez ohľadu na to, či svedčia v prospech alebo v neprospech účastníka konania a podľa § 196 ods. 1 citovaného zákona - dôkazom je všetko, čo môže prispieť k zisteniu a objasneniu skutočného stavu veci, najmä výpovede účastníkov konania, vyjadrenia účastníkov konania a svedkov, odborné posudky, znalecké posudky, správy, listiny, vyjadrenia a potvrdenia iných fyzických osôb a právnických osôb. Netreba dokazovať skutočnosti všeobecne známe alebo skutočnosti známe z činnosti Sociálnej poisťovne. 56. Odôvodnenie prvostupňového rozhodnutia je bez akýchkoľvek konkrétností vo vzťahu ku zamestnancovi - žalobcovi, pričom žalovaná doplnila odôvodnenie rozhodnutia, avšak neuvádza žiadne konkrétnosti vo vzťahu k fyzickej osobe zamestnancovi a jej závery súd považuje za paušalizujúce. Odôvodnenie napadnutého rozhodnutia nemožno dopĺňať vo vyjadrení k žalobe. 57. Zákon č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov v ustanovení § 209 ods. 4 upravuje, že v odôvodnení rozhodnutia organizačná zložka Sociálnej poisťovne uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bola vedená pri hodnotení dôkazov a pri použití právnych predpisov, na ktorých základe rozhodovala. 58. Vzhľadom na uvedené dôvody súd podľa § 191 ods. 1 písm. c/ a e/ napadnuté rozhodnutie žalovanej zrušil. 59. Žalovaná v ďalšom konaní je povinná predovšetkým mať preukázané, či vo vzťahu k žalobcovi poľskou inštitúciou sociálneho ZUS bola alebo nebola určená uplatniteľná legislatíva, jednoznačne preukázať, či došlo k dohode medzi ZUS a sociálnou poisťovňou o uplatniteľnej legislatíve a následne vo veci rozhodnúť. V prípade, aby bude preukázané, že na predmetnú vec sa vzťahuje slovenská legislatíva, vo veci rozhodnúť na základe dostatočne zisteného skutkového stavu. 60. O náhrade trov konania súd rozhodol podľa § 167 ods. 1 Správneho súdneho poriadku a žalobcovi, ktorý mal v konaní úspech, priznal právo na náhradu trov konania. O výške náhrady trov konania rozhodne správny súd po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením vydaným súdnym úradníkom podľa § 175 ods. 2 Správneho súdneho poriadku. 61. Súd vo veci nariadil pojednávanie na deň 14.02.2017, ktorého sa žalobca, žalovaná a právny zástupca žalobcu nezúčastnili, preto súd postupoval podľa § 137 ods. 2 Správneho súdneho poriadku. Poučenie: Proti tomuto rozsudku je prípustná kasačná sťažnosť, ktorá musí byť podaná v lehote jedného mesiaca od doručenia rozhodnutia krajského súdu oprávnenému subjektu. V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (ďalej len „sťažnostné body“), návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti.