Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Prešov Spisová značka: 5S/21/2016 Identifikačné číslo súdneho spisu: 8016200420 Dátum vydania rozhodnutia: 22. 03. 2017 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eva Sláviková ECLI: ECLI:SK:KSPO:2017:8016200420.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Evy Slávikovej a členiek senátu Mgr. Magdalény Želinskej a JUDr. Moniky Tobiašovej v právnej veci žalobcu LUJAN Plus, s.r.o., so sídlom Mengusovce XXX, právne zastúpeného JUDr. Ivom Babjakom, advokátom so sídlom vo Svidníku, Sovietskych hrdinov 200/33, proti žalovanému Finančnému riaditeľstvu Slovenskej republiky, Lazovná 63, Banská Bystrica, o preskúmanie zákonnosti postupu a rozhodnutia žalovaného č. XXXXXXXXX/ XXXX . zo dňa 3. mája 2016 na základe správnej žaloby takto r o z h o d o l : Z r u š u j e rozhodnutie Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky č. XXXXXXXXX/XXXX zo dňa 3. mája 2016. P r i z n á v a žalobcovi nárok na náhradu trov konania. o d ô v o d n e n i e : I. 1. Z obsahu administratívneho spisu žalovaného správny súd zistil, že Daňový úrad Prešov (ďalej len „správca dane“) vykonal u žalobcu daňovú kontrolu na zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu za zdaňovacie obdobie júl 2011. O výsledku tejto daňovej kontroly vyhotovil správca dane protokol č. XXXXXX/XXXX zo dňa 27.04.2015. Záverečné prerokovanie protokolu sa so žalobcom uskutočnilo dňa 09.06.2015. Na základe toho vydal správca dane dňa 19.06.2015 dodatočný platobný výmer č. XXXXXX/XXXX, ktorým podľa § 44 ods. 6 písm. b/ bod 1 zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov v nadväznosti na § 165 ods. 5 zákona č. 563/2009 Z.z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Daňový poriadok“) znížil žalobcovi nadmerný odpočet na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie júl 2011 zo sumy 95 845,68 Eur na sumu 52 462,04 Eura, t.j. priznal žalobcovi nárok na vrátenie nadmerného odpočtu vo výške 52 462,04 Eur. Suma nadmerného odpočtu bola žalobcovi vrátená správcom dane dňa 22.06.2015. 2. Žalobca podal dňa 08.12.2015 žiadosť o zaplatenie úrokov zo zadržiavaného nadmerného odpočtu doplnenú písomným podaním zo dňa 14.01.2016 na základe výzvy správcu dane, ktorou žiadal vyplatiť úrok vypočítaný v súlade s ust. § 79 ods. 3 Daňového poriadku, a to za obdobie zadržiavania nadmerného odpočtu od 25.10.2011 do 22.06.2012, teda v lehote odkedy by bol povinný správca dane vrátiť žalobcovi nadmerný odpočet, ak by nebol začal daňovú kontrolu. 3. O žiadosti žalobcu rozhodol správca dane rozhodnutím č. XXXXXXXXX/XXXX zo dňa 26.01.2016, ktorým podľa § 79 ods. 3 a 7 Daňového poriadku priznal žalobcovi úrok zo sumy nadmerného odpočtu vo výške 43,10 Eura na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie júl 2011 vo výške trojnásobku základnej úrokovej sadzby Európskej centrálnej banky platnej v posledný deň lehoty, v ktorej mala byť suma nadmerného odpočtu podľa zákona č. 222/2004 Z.z. o dani z pridanej hodnoty vrátená. Ak trojnásobok základnej úrokovej sadzby Európskej centrálnej banky nedosiahne 10 %, pri výpočte úroku sa namiesto trojnásobku základnej úrokovej sadzby Európskej centrálnej banky použije ročná úroková sadzba 10 %. Priznaný úrok je 43,11 Eura (správne 43,10 Eur) a bude zaplatený do 15 dní od doručenia rozhodnutia o priznaní úroku alebo použitý podľa § 55 ods. 6 a 7 Daňového poriadku. 4. Proti tomuto rozhodnutiu podal žalobca odvolanie podaním zo dňa 16.02.2016, ktorým nesúhlasil s rozhodnutím správcu dane, t.j. obdobím, za ktoré mu správca dane vypočítal úrok zo zadržiavaného nadmerného odpočtu. Nárok na zaplatenie úrokov odôvodňoval rozsudkom Súdneho dvora vo veci C-107/10, C-120/15 a rozsudkami Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 8Sžf/115/2013, sp.zn. 4Sžf/65/2014 a 4Sžf/68/2014, podľa ktorých sa majú úroky zo zadržiavaného nadmerného odpočtu priznávať už odo dňa, kedy mal byť nadmerný odpočet podľa daňového priznania vrátený, keby sa daňová kontrola nebola začala. II. 5. O odvolaní žalobcu proti rozhodnutiu správcu dane rozhodoval žalovaný napadnutým rozhodnutím č. XXXXXXXXX/XXXX zo dňa 03.05.2016, ktorým podľa § 74 ods. 4 Daňového poriadku rozhodnutie Daňového úradu Prešov (ďalej len „správca dane“) č. XXXXXXXXX/XXXX zo dňa 26.01.2016, ktorým podľa § 79 ods. 3 a 7 Daňového poriadku priznal žalobcovi úrok zo sumy nadmerného odpočtu vo výške 43,10 € na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie júl 2011 potvrdil. 6. Rozhodnutie odôvodnil citovaním odvolacích námietok žalobcu a popísaním priebehu administratívneho konania. Citoval ust. § 79 ods. 6 zákona č. 222/2004 Z.z. o dani z pridanej hodnoty v znení účinnom do 30.06.2015 (ďalej len „zákon č. 222/2004 Z.z.“), § 79 ods. 3 a 7 Daňového poriadku. S poukázaním na vyššie citované ustanovenia zákona konštatoval, že správca dane vykonal u žalobcu daňovú kontrolu na zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu za zdaňovacie obdobie júl 2011, ktorá sa začala dňa 18.10.2011 a ukončená bola prerokovaním protokolu dňa 09.06.2015. Dodatočným platobným výmerom č. 996177/2015 zo dňa 19.06.2015 priznal správca dane žalobcovi za toto zdaňovacie obdobie nárok na vrátenie nadmerného odpočtu vo výške 52 462,04 Eura a táto suma nadmerného odpočtu bola žalobcovi vrátená dňa 22.06.2015. 7. Argumentoval, že vzhľadom na to, že podľa § 79 ods. 6 zákona č. 222/2004 Z.z. mal byť uvedený nadmerný odpočet zistený daňovým úradom vrátený do 10 dní odo dňa ukončenia daňovej kontroly, teda do 19.06.2015 a bol vrátený až dňa 22.06.2015, priznal správca dane žalobcovi rozhodnutím č. XXXXXXXXX/XXXX zo dňa 26.01.2016 podľa § 79 ods. 4 a 7 Daňového poriadku úrok vo výške 43,10 Eura na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie júl 2011, teda za tri dni omeškania s vrátením uznanej časti nadmerného odpočtu pri použití 10 % ročnej úrokovej sadzby. Správca dane pri priznaní úroku postupoval v súlade s platným zákonom. 8. Vo vzťahu k námietke žalobcu, že výška priznaného úroku zadržaného nadmerného odpočtu sa má priznávať odo dňa, kedy mal byť nadmerný odpočet podľa daňového priznania vrátený, teda aj za obdobie vykonávania daňovej kontroly, žalovaný argumentoval, že priznanie a zaplatenie úroku v prípadoch oneskoreného vrátenia nadmerného odpočtu upravuje ust. § 79 ods. 3 Daňového poriadku. Či došlo k oneskorenému vráteniu nadmerného odpočtu je potrebné posudzovať v súvislosti s ust. § 79 zákona č. 222/2004 Z.z., ktoré upravuje lehotu na vrátenie nadmerného odpočtu. V prípade, že platiteľovi vznikne v zdaňovacom období nadmerný odpočet, odpočíta tento nadmerný odpočet od vlastnej daňovej povinnosti v nasledujúcom zdaňovacom období a ak ho nemôže tak odpočítať, daňový úrad vráti nadmerný odpočet alebo jeho časť do 30 dní od podania daňového priznania za nasledujúce zdaňovacie obdobie podľa § 79 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z.z. Nadmerný odpočet môže byť vrátený v lehote 30 dní od uplynutia lehoty na podanie daňového priznania za zdaňovacie obdobie, v ktorom nadmerný odpočet vznikol v prípade splnenia podmienok podľa § 79 ods. 2 zákona č. 222/2004 Z.z. V prípade podania dodatočného daňového priznania s uplatneným nadmerným odpočtom sa tento nadmerný odpočet vráti do 30 dní podania dodatočného daňového priznania podľa § 79 ods. 5 zákona č. 222/2004 Z.z. To znamená, že ak v týchto lehotách správca dane nadmerný odpočet nevráti, vzniká platiteľovi nárok na priznanie a zaplatenie úroku z oneskoreného vrátenia nadmerného odpočtu. 9. Ďalej dôvodil, že lehota na vrátenie nadmerného odpočtu v prípade, ak daňový úrad v lehote na jeho vrátenie podľa odsekov 1, 2 alebo 5 začne daňovú kontrolu, ako v danom prípade, je ustanovená v § 79 ods. 6 zákona č. 222/2004 Z.z. lehota, podľa ktorej daňový úrad vráti nadmerný odpočet do desiatich dní od skončenia daňovej kontroly, a to vo výške zistenej daňovým úradom. To znamená, že ak v tejto lehote daňový úrad nadmerný odpočet nevráti, vzniká platiteľovi nárok na priznanie a zaplatenie úroku z oneskoreného vrátenia nadmerného odpočtu. 10. Podľa názoru žalovaného správca dane postupoval v súlade s touto právnou úpravou, teda s § 79 ods. 6 zákona č. 222/2004 Z.z. a 79 ods. 3 a 7 Daňového poriadku, pretože ide o jedinú možnú právnu úpravu, ktorá je aplikovateľná na uvedený prípad, a v súlade s touto vnútroštátnou legislatívou sa úroky po dobu výkonu kontroly oprávnenosti nadmerného odpočtu pred jeho vrátením daňovému subjektu nepriznávajú. Lehota na vrátenie nadmerného odpočtu vo výške zistenej daňovým úradom je 10 dní od ukončenia daňovej kontroly. 11. K námietkam žalobcu týkajúcim sa aplikácie rozsudkov Súdneho dvora a Najvyššieho súdu Slovenskej republiky žalovaný uviedol, že vnútroštátne predpisy Slovenskej republiky neobsahujú osobitné a jednoznačné ustanovenie o priznaní, výpočte a zaplatení úroku za dobu vykonávania daňovej kontroly, preto žalobcovi úrok z tohto titulu nemôže byť priznaný. Ani smernica Rady č. 2006/112/ES zo dňa 28.11.2006 o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty nestanovuje konkrétne podmienky vrátenia nadmerného odpočtu dane z pridanej hodnoty a neurčuje ani obdobie, za ktoré má byť priznaný úrok. Podľa uvedenej smernice môžu jednotlivé členské štáty uvedenú problematiku upraviť vo svojom vnútroštátnom práve samostatne. Podľa čl. 183 tejto smernice, ak za dané zdaňovacie obdobie výška odpočítanej dane prevyšuje výšku splatnej DPH, členské štáty môžu rozdiel buď preniesť do nasledujúceho obdobia, alebo ho vrátiť v súlade s podmienkami, ktoré určia. Absenciu právnej úpravy nemôže nahradiť rozhodnutie správcu dane, ani rozhodnutie odvolacieho orgánu, pretože taký postup by bol v rozpore so zákonom, a teda aj v rozpore s Ústavou Slovenskej republiky, a to čl. 2 ods. 2, podľa ktorého štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. III. 12. Včas podanou žalobou sa žalobca domáhal preskúmania napadnutého rozhodnutia žalovaného v spojení s rozhodnutím Daňového úradu Prešov č. XXXXXXXXX/XXXX zo dňa 26.01.2016, ktoré navrhol zrušiť a vrátiť vec žalovanému na ďalšie konanie. Namietal, že rozhodnutie žalovaného nebolo vydaného v súlade so zákonom, zakladá sa na nesprávnom právnom posúdení veci, v dôsledku čoho bol ukrátený na svojich právach. Nesúhlasil s postupom správcu dane, pri ktorom úroky zo zadržiavaného nadmerného odpočtu počas daňovej kontroly počítal odo dňa nasledujúceho po uplynutí lehoty uvedenej v ust. § 79 ods. 6 zákona č. 222/2004 Z.z. o dani z pridanej hodnoty. Poukázal na rozsudky Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 4Sžf 65/2014 a 4Sžf 68/2014, z ktorých vyplýva, že najvyšší súd takýto postup správcu dane považuje za nezákonný, a to na základe vysloveného názoru: „ že by bolo v rozpore s princípmi právneho štátu, keby tým daňovým subjektom, u ktorých bola uskutočnená daňová kontrola, bol vrátený nadmerný odpočet z dôvodu výkonu daňovej kontroly neskôr bez akejkoľvek kompenzácie. Práve na tento účel slúži štátom platený úrok zo zadržiavanej sumy za obdobie už odo dňa uplynutia všeobecnej lehoty na vrátenie nadmerného odpočtu až do jeho vrátenia. Súd je toho názoru, že prístup správcu dane i žalovaného, ktorí právo na takúto kompenzáciu popierajú, je neproporcionálny, nie je ničím opodstatnený ani spravodlivý a znevýhodňuje daňový subjekt len na tom základe, že u neho bola vykonaná daňová kontrola.“ Žalobca poukázal aj na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 8Sžf 115/2013, z ktorého okrem iného vyplýva, že: „DPH smernica (2006/112/ES) je prameňom práva únie, ktorá je pre členský štát nielenže záväzná, ale má v zmysle čl. 7 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky prednosť aj pred vnútroštátnym právnym poriadkom. Všetky vnútroštátne orgány aplikujúce právo sú povinné toto vykladať eurokonformne, t.j. v súlade s právom únie. Pokiaľ ustanovenie vnútroštátneho predpisu nemožno vyložiť eurokonformne, je orgán aplikujúci právo toto ustanovenie nepoužiť. Aplikácia vnútroštátnej právne úpravy, na základe ktorej daňové orgány vydali preskúmavané rozhodnutia, bola v rozpore so záväznou interpretáciou čl. 183 DPH smernice vyplývajúcej z judikatúry Súdneho dvora Európskej únie.“ 13. Žalobca argumentoval, že v danom prípade sa správca dane, ako aj žalovaný nezaoberali judikatúrou Súdneho dvora a nevenovali pozornosť ani vyššie citovaným rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky. Žalovaný v napadnutom rozhodnutí argumentuje výlučne vnútroštátnym právnym predpisom, ktorý však v zmysle vyššie citovaného právneho názoru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky nesmú daňové orgány aplikovať. Súdny dvor Európskej únie v uznesení vo veci C-120/15 Kovozber výslovne uviedol, že slovenská vnútroštátna právna úprava týkajúca sa výpočtu úrokov z omeškania pri vrátení nadmerného odpočtu DPH až od uplynutia lehoty 10 dní po skončení daňovej kontroly, je v rozpore s výkladom čl. 183 prvý odsek Smernice Rady 2006/112/ES. Ak žalovaný tvrdí, že absenciu právnej úpravy nemôže nahradiť rozhodnutie správcu dane, ani rozhodnutie odvolacieho orgánu, pretože takýto postup by bol v rozpore so zákonom, aj Ústavou Slovenskej republiky, neriadil sa dôsledne čl. 7 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, kde je zakotvená zásada prednosti komunitárneho práva pred právom vnútroštátnym. 14. Žalobca je toho názoru, že aj pri absencii takej vnútroštátnej právnej normy, ktorá by presne stanovovala podmienky, za akých sa majú vyplácať úroky zo zadržiavaného nadmerného odpočtu počas daňovej kontroly, z judikatúry Súdneho dvora a Najvyššieho súdu Slovenskej republiky preukázateľne vyplýva, že sa tieto úroky majú počítať odo dňa nasledujúceho po dni, kedy by bol nadmerný odpočet vrátený, ak by sa nebola začala daňová kontrola a majú sa vyplácať vo výške, pri ktorej stanovení budú správnym orgánom rešpektované zásady ekvivalencie a efektivity, teda nesmú byť nevýhodnejšie ako podmienky pri podobných nárokoch založených na ustanoveniach vnútroštátneho práva. IV. 15. K žalobe sa vyjadril žalovaný písomným podaním zo dňa 03.08.2016, v ktorom vo vzťahu k žalobným námietkam zotrval na dôvodoch, ktoré uviedol v odvolaní proti prvostupňovému rozhodnutiu a uviedol, že s námietkami žalobcu sa vysporiadal v odôvodnení žalobou napadnutého rozhodnutia a na svojich záveroch trvá. Vo vzťahu k námietke žalobcu, že sa nezaoberal judikatúrou Súdneho dvora a nevenoval pozornosť rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktoré žalobca citoval v podanom odvolaní žalovaný uviedol, že túto námietku nepovažuje za opodstatnenú, pretože v súvislosti s judikatúrou Súdneho dvora a rozsudkami Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v odôvodnení napadnutého rozhodnutia uviedol, že smernica Rady č. 2006/112/ES zo dňa 28.11.2006 o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty nestanovuje konkrétne podmienky vrátenia nadmerného odpočtu dane z pridanej hodnoty a neurčuje ani obdobie, za ktoré má byť priznaný úrok. Podľa uvedenej smernice môžu jednotlivé členské štáty uvedenú problematiku upraviť vo svojom vnútroštátnom práve samostatne, čo upravuje čl. 183 tejto smernice. Vnútroštátne predpisy Slovenskej republiky neobsahujú osobitné a jednoznačné ustanovenia o priznaní, výpočte a zaplatení úroku za dobu vykonávania daňovej kontroly. 16. Ďalej dôvodil, že aj pri existencii uvádzanej judikatúry Súdneho dvora vo veci C-107/10, C-120/15 a rozsudkov Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 8Sžf 115/2013, 4Sžf 65/2014 a 4Sžf 68/2014 nemohli daňové orgány v danom prípade rozhodnúť inak, ako rozhodli, resp. úrok mohli priznať iba za tri dni omeškania s vrátením uznanej časti nadmerného odpočtu, pretože podľa § 3 ods. 1 Daňového poriadku pri správe daní sa postupuje podľa všeobecne záväzných právnych predpisov, chránia sa záujmy štátu a obcí a dbá sa pritom na zachovávanie práva a právom chránených záujmov daňových subjektov a iných osôb. Citoval aj čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, podľa ktorého štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. 17. Konštatoval, že absencia právnej úpravy nemôže nahradiť rozhodnutie správcu dane, ani rozhodnutie odvolacieho orgánu, pretože taký postup by bol v rozpore so zákonom, a teda aj Ústavou Slovenskej republiky. Daňové orgány nemôžu rozhodovať o právach a povinnostiach daňových subjektov spôsobom, ktorý zákon neustanovuje. Považoval žalobu žalobcu za nedôvodnú a navrhol ju v celom rozsahu zamietnuť. V. 18. Dňa 01.07.2016 nadobudol účinnosť zákon č. 162/2015 Z.z. Správny súdny poriadok (ďalej len „Správny súdny poriadok“), ktorý v prechodných ustanoveniach v § 491 ods. 1 upravuje, že ak nie je ďalej ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté podľa piatej časti Občianskeho súdneho poriadku predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. 19. Žaloba žalobcu bola podaná tunajšiemu súdu dňa 31.05.2016, t.j. za účinnosti zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku. Správny súd v súlade s prechodným ustanovením § 491 ods. 1 Správneho súdneho poriadku vo veci ďalej konal podľa nového procesného predpisu. 20. Podľa § 2 ods. 1 Správneho súdneho poriadku, v správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo právom chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom. 21. Podľa § 177 ods. 1 Správneho súdneho poriadku, správnou žalobou sa žalobca môže domáhať ochrany svojich subjektívnych práv proti rozhodnutiu orgánu verejnej správy alebo opatreniu orgánu verejnej správy. 22. Podľa § 178 ods. 1 Správneho súdneho poriadku, žalobcom je fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá o sebe tvrdí, že ako účastník administratívneho konania bola rozhodnutím orgánu verejnej správy alebo opatrením orgánu verejnej správy ukrátená na svojich právach alebo právom chránených záujmoch. 23. Podľa § 180 ods. 1 Správneho súdneho poriadku, žalovaným je orgán verejnej správy, ktorý rozhodol o riadnom opravnom prostriedku, ak je žalobcom fyzická osoba alebo právnická osoba. Ak osobitný predpis nepripúšťa riadny opravný prostriedok, žalovaným je orgán verejnej správy, ktorý vydal rozhodnutie alebo opatrenie. 24. V predmetnom konaní ide o konanie o správnej žalobe, a to preskúmanie zákonnosti postupu a rozhodnutia žalovaného č. XXXXXXXXX/XXXX zo dňa 03.05.2016, ktorým rozhodoval o odvolaní žalobcu proti rozhodnutiu Daňového úradu Prešov (ďalej len „správca dane“) č. XXXXXXXXX/XXXX zo dňa 26.01.2016, ktorým správca dane podľa § 79 ods. 3 a 7 Daňového poriadku priznal žalobcovi úrok zo sumy nadmerného odpočtu vo výške 43,10 €. Žalovaný napadnutým rozhodnutím rozhodnutie správcu dane potvrdil. 25. Z obsahu odôvodnenia napadnutého rozhodnutia žalovaného, ako aj námietok žalobcu uvedených v žalobe je zrejmé, že spornou otázkou v predmetnom konaní je právne posúdenie určenia dňa, od ktorého je potrebné priznávať úrok z nevyplateného nadmerného odpočtu, pokiaľ sa v lehote na jeho vrátenie začne daňová kontrola. Žalobca v žalobe s poukázaním na judikatúru Súdneho dvora Európskej únie a Najvyššieho súdu Slovenskej republiky tvrdí, že úrok mu patrí už po uplynutí všeobecnej lehoty 30 dní, bez ohľadu na prebiehajúcu daňovú kontrolu. Podľa názoru žalovaného nárok na zaplatenie úroku za oneskorené vrátenie nadmerného odpočtu žalobcovi patrí v súlade s ust. § 79 ods. 6 zákona č. 222/2004 Z.z. o dani z pridanej hodnoty (ďalej len „zákon o dani z pridanej hodnoty“) až po ukončení daňovej kontroly. 26. V predmetnom konaní je nesporné, že u žalobcu začal správca dane daňovú kontrolu na zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu za zdaňovacie obdobie júl 2011 dňa 18.10.2011, ktorá bola ukončená prerokovaním protokolu dňa 09.06.2015. Dodatočným platobným výmerom č. XXXXXX/XXXX zo dňa 19.06.2015 správca dane priznal žalobcovi za toto zdaňovacie obdobie nárok na vrátenie nadmerného odpočtu vo výške 52 462,04 €, ktoré vrátil žalobcovi dňa 22.06.2015. Na základe žiadosti žalobcu mu správca dane rozhodnutím č. XXXXXXXXX/XXXX zo dňa 26.01.2016 podľa § 79 ods. 3 a 7 Daňového poriadku priznal úrok vo výške 43,10 € na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie júl 2011 za tri dni omeškania s vrátením uznanej časti nadmerného odpočtu. 27. Podľa § 79 ods. 6 zákona o dani z pridanej hodnoty, ak daňový úrad v lehote na vrátenie nadmerného odpočtu podľa odseku 1, 2 alebo odseku 5 začne daňovú kontrolu, vráti nadmerný odpočet do desiatich dní od skončenia daňovej kontroly, a to vo výške zistenej daňovým úradom. Ak po vrátení nadmerného odpočtu vznikne kladný rozdiel medzi nadmerným odpočtom uvedeným v právoplatnom rozhodnutí a vráteným nadmerným odpočtom podľa prvej vety, vráti daňový úrad tento rozdiel do desiatich dní odo dňa nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia. Ak daňový úrad daňovou kontrolou, ktorú začal v lehote na vrátenie nadmerného odpočtu podľa odseku 1, 2 alebo odseku 5, nezistí nadmerný odpočet a právoplatným rozhodnutím sa prizná nadmerný odpočet, vráti daňový úrad nadmerný odpočet uvedený v právoplatnom rozhodnutí do desiatich dní odo dňa nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia. Ak platiteľ neumožní vykonanie daňovej kontroly do šiestich mesiacov odo dňa jej začatia, nárok na vrátenie nadmerného odpočtu zaniká posledným dňom šiesteho mesiaca a to vo výške, v akej jeho vznik bol uplatnený v daňovom priznaní alebo dodatočnom daňovom priznaní. 28. Podľa § 79 ods. 3 Daňového poriadku, ak správca dane vráti daňový preplatok po lehote ustanovenej v odseku 2, je povinný v lehote do 15 dní od vrátenia daňového preplatku rozhodnúť o priznaní úroku zo sumy daňového preplatku, ak jeho výška presiahne sumu 5 eur. Pri výpočte úroku sa použije trojnásobok základnej úrokovej sadzby Európskej centrálnej banky platnej v posledný deň lehoty, v ktorej mala byť suma daňového preplatku podľa tohto zákona vrátená; ak trojnásobok základnej úrokovej sadzby Európskej centrálnej banky nedosiahne 10 %, pri výpočte úroku sa namiesto trojnásobku základnej úrokovej sadzby Európskej centrálnej banky použije ročná úroková sadzba 10 %. Úrok sa priznáva za každý deň omeškania. Správca dane tento úrok zaplatí do 15 dní od doručenia rozhodnutia o priznaní úroku. Ak správca dane eviduje voči daňovému subjektu daňový nedoplatok, použije tento úrok alebo jeho časť v lehote na jeho zaplatenie podľa § 55 ods. 6 a 7. Rovnako správca dane zaplatí daňovému subjektu úrok aj v prípadoch oneskoreného vrátenia nadmerného odpočtu a spotrebnej dane, na ktorú bolo uplatnené jej vrátenie, ak sa nadmerný odpočet a spotrebná daň nepoužijú podľa § 55 ods. 6 a 7. 29. Podľa § 79 ods. 7 Daňového poriadku, na nadmerný odpočet, daň z pridanej hodnoty uplatnenú podľa osobitného predpisu a spotrebnú daň, pri ktorej bolo uplatnené jej vrátenie, sa primerane vzťahujú odseky 1 až 6. 30. Podľa § 79 ods. 1 zákona o dani z pridanej hodnoty, ak v zdaňovacom období vznikne platiteľovi nadmerný odpočet, odpočíta platiteľ nadmerný odpočet od vlastnej daňovej povinnosti v nasledujúcom zdaňovacom období s výnimkou podľa odseku 2. Ak platiteľ nemôže odpočítať nadmerný odpočet od vlastnej daňovej povinnosti v nasledujúcom zdaňovacom období, daňový úrad vráti neodpočítaný nadmerný odpočet alebo jeho neodpočítanú časť do 30 dní od podania daňového priznania za zdaňovacie obdobie nasledujúce po zdaňovacom období, v ktorom nadmerný odpočet vznikol alebo do 30 dní od uplynutia lehoty na podanie daňového priznania, ak platiteľ nebol povinný podať daňové priznanie (§ 78 ods. 1) za zdaňovacie obdobie nasledujúce po zdaňovacom období, v ktorom nadmerný odpočet vznikol. Na účely tohto zákona sa nadmerným odpočtom rozumie prevýšenie celkovej výšky odpočítateľnej dane za príslušné zdaňovacie obdobie nad celkovou výškou dane za príslušné zdaňovacie obdobie, okrem dane pri dovoze tovaru. 31. Správny súd sa stotožňuje s tvrdením žalovaného, že vnútroštátne predpisy Slovenskej republiky, a to zákon o dani z pridanej hodnoty a Daňový poriadok neobsahujú osobitné a jednoznačné ustanovenia o priznaní, výpočte a zaplatení úroku za dobu vykonávania daňovej kontroly a konkrétne podmienky vrátenia nadmerného odpočtu dane z pridanej hodnoty, ani obdobie, za ktoré má byť úrok priznaný, neurčuje ani Smernica Rady č. 2006/112/ES zo dňa 28.11.2006 o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty. 32. Podľa čl. 183 Smernice Rady č. 2006/112/ES o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty, ak za dané zdaňovacie obdobie výška odpočítanej dane prevyšuje výšku splatnej DPH, členské štáty môžu rozdiel buď preniesť do nasledujúceho obdobia alebo ho vrátiť v súlade s podmienkami, ktoré určia. 33. Správny súd sa nestotožňuje s argumentáciou žalovaného, že pri absencii právnej úpravy nemôže nahradiť rozhodnutie správcu dane, ani rozhodnutie žalovaného, pretože takýto postup by bol v rozpore so zákonom a Ústavou Slovenskej republiky čl. 2 ods. 2. Žalovaný pri tejto svojej argumentácii opomenul aplikáciu čl. 7 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, podľa ktorého Slovenská republika môže medzinárodnou zmluvou, ktorá bola ratifikovaná a vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, alebo na základe takej zmluvy preniesť výkon časti svojich práv na Európske spoločenstvá a Európsku úniu. Právne záväzné akty európskych spoločenstiev a Európskej únie majú prednosť pred zákonom Slovenskej republiky. 34. Otázkou prednosti aplikovať práva Európskej únie a povinnosť zdržať sa ustanovenia § 79 ods. 2 zákona o dani z pridanej hodnoty v prospech práva Európskej únie, pokiaľ uvedené ustanovenie nie je možné interpretovať eurokonformne, sa zaoberal vo svojom rozhodnutí Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudkom sp.zn. 4Sžf/65/2014 zo dňa 02.06.2015, na ktorý poukazoval aj žalobca. Z odôvodnenia citovaného rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vyplýva: „že v demokratickom štáte, ktorý je chápaný predovšetkým ako materiálny právny štát nemožno pripustiť použitie zákonného alebo podzákonného ustanovenia, ktorý odporuje niektorej z fundamentálnych ústavných zásad. Pri aplikácii ustanovenia pripúšťajúceho viacero výkladov je úlohou všetkých štátnych orgánov interpretovať dané ustanovenia ústavne konformným i eurokonformným spôsobom. Súd poukazuje na viackrát vyslovený právny názoru Súdneho dvora EÚ, podľa ktorého za určitých okolností prednosť pred vnútroštátnou normou majú všetky úniové normy, bez ohľadu na ich právnu silu. Súdny dvor tiež potvrdil, že účinnosť úniového práva nemôže byť rozdielna podľa jednotlivých oblastí vnútroštátneho práva, čo znamená, že zásada prednosti úniového práva sa vzťahuje na všetky vnútroštátne právne odvetvia. Povinnosť rešpektovať prednosť úniového práva musia dodržať všetky zložky štátnej moci, vláda, štátna správa, zákonodarca, aj súdne orgány.“ 35. Tak ako to vyplýva aj z vyššie citovaného rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky výklad a aplikáciu čl. 183 Smernice bol realizovaný rozsudkom Európskeho súdneho dvora C-107/10, podľa ktorého čl. 183 Smernice sa má vykladať v tom zmysle, že bráni takej vnútroštátnej právnej úprave, ktorá stanovuje, že všeobecná lehota na vrátenie nadmerného odpočtu dane z pridanej hodnoty, po ktorej uplynutí vzniká nárok na úroky z omeškania, zo sumy ktorá sa má vrátiť, sa v prípade začatia konania o daňovej kontrole predlžuje, pričom toto predĺženie má za následok, že nárok na uvedené úroky vzniká až odo dňa skončenia tejto kontroly. Aj keď postupy na uplatnenie nároku na vrátenie nadmerného odpočtu DPH upraveného v čl. 183 Smernice o DPH v zásade patria do procesnej autonómie členských štátov, nič to nemení na skutočnosti, že táto autonómia je vymedzená zásadami ekvivalencie a efektivity. Podľa ustálenej judikatúry navyše platí, že členské štáty musia pri uplatňovaní právnej úpravy únie dodržiavať zásadu ochrany legitímnej dôvery. Pokiaľ ide o možnosť upravenú v čl. 183 Smernice o DPH stanoviť, aby bol nadmerný odpočet DPH buď prenesený do nasledujúceho obdobia alebo vrátený, súdny dvor spresnil, že hoci členské štáty majú určitú slobodu pri stanovení podmienok vrátenia nadmerného odpočtu DPH, tieto podmienky nemôže spochybňovať zásadu daňovej neutrality tým, že zdaniteľná osoba bude povinná znášať túto daňovú záťaž v celom rozsahu alebo sčasti. Uvedené podmienky musia najmä umožniť, aby mohla byť zdaniteľnej osobe za primeraných podmienok vrátená celá suma vyplývajúca z nadmerného odpočtu DPH, čo znamená, že vrátenie sa uskutoční v primeranej lehote vyplatením finančnej hotovosti, alebo porovnateľným spôsobom a prijatý spôsob vrátenia v nijakom prípade nesmie pre zdaniteľnú osobu predstavovať finančné riziko. 36. Aplikáciou a výkladom čl. 183 Smernice 2006/112/ES vo vzťahu k vnútroštátnej právnej úprave Slovenskej republiky stanovujúcej výpočet úrokov z omeškania pri vrátení nadmerného odpočtu DPH sa zaoberal a rozhodoval Európsky súdny dvor uznesením vo veci C-120/15-Kovozber s.r.o. a dospel k záveru, že čl. 183 prvý odsek Smernice Rady 2006/112/ES zo dňa 28.11.2006 o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty sa má vykladať v tom zmysle, že bráni takej vnútroštátnej právnej úprave ako je vo veci samej, ktorá upravuje výpočet úrokov z omeškania pri vrátení nadmerného odpočtu DPH až od uplynutia lehoty 10 dní po skončení daňovej kontroly. 37. Najvyšší súd Slovenskej republiky v citovanom rozsudku sp.zn. 4Sžf/65/2014 vyslovil názor, že by bolo v rozpore s princípom právneho štátu, keby tým daňovým subjektom, u ktorých bola uskutočnená daňová kontrola, bol vrátený nadmerný odpočet z dôvodu výkonu daňovej kontroly neskôr, bez akejkoľvek kompenzácie. Práve na tento účel slúži štátom platený úrok zo zadržiavanej sumy za obdobie už odo dňa uplynutia uvedenej všeobecnej lehoty na vrátenie nadmerného odpočtu až do jeho vrátenia. Súd je toho názoru, že prístup správcu dane i žalovaného, ktorý právo na takúto kompenzáciu popierajú je neproporcionálny, nie je ničím opodstatnený, ani spravodlivý a znevýhodňuje daňový subjekt len na tom základe, že u neho bola vykonaná daňová kontrola. 38. Podstatou princípu prednosti práva Európskej únie pred vnútroštátnym právom je to, že komunitárne právo má v procese používania práva v členskom štáte prednosť pred vnútroštátnym právom. Prednosť sa prejavuje len v konkrétnom prípade, v ktorom treba použiť právo. Ak sa vnútroštátne právne pravidlo v procese jeho používania v konkrétnom prípade dostalo do rozporu s presne identifikovaným komunitárnym pravidlom, potom sa musí použiť priamo účinné komunitárne pravidlo a vnútroštátna právna norma sa nepoužije. Komunitárne právo teda neruší rozporné vnútroštátne práve, ale spôsobuje len jeho neaplikovateľnosť. Ide vlastne o aplikačnú prednosť komunitárneho práva. 39. Správny súd po preskúmaní veci s poukázaním na vyššie uvedené dospel k záveru, že žalovaný sa v rozhodnutí riadne nezaoberal judikatúrou Súdneho dvora, jeho aplikáciou vo vzťahu k vnútroštátnej právnej úprave, teda nedal prednosť komunitárnemu právu pred vnútroštátnym právom a vec nesprávne právne posúdil. Z uvedených dôvodov podľa § 191 ods. 1 písm. c/ Správneho súdneho poriadku rozhodnutie žalovaného zrušil. 40. O trovách konania správny súd rozhodol podľa § 175 ods. 1 v spojení s § 167 a § 168 Správneho súdneho poriadku. Úspešnému žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania. Podľa § 175 ods. 2 Správneho súdneho poriadku o výške náhrady trov konania rozhodne správny súd po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. 41. Senát správneho súdu sa uzniesol pomerom hlavo 3:0. Poučenie: Proti tomuto rozsudku je prípustná kasačná sťažnosť, ktorá musí byť podaná v lehote 30 dní od doručenia rozhodnutia krajského súdu oprávnenému subjektu. V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (ďalej len „sťažnostné body“), návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti .