Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Prešov Spisová značka: 2Co/299/2015 Identifikačné číslo súdneho spisu: 8105217536 Dátum vydania rozhodnutia: 24. 04. 2017 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mariana Muránska ECLI: ECLI:SK:KSPO:2017:8105217536.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Mariany Muránskej a členov senátu JUDr. Daniely Babinovej a Mgr. Miloša Koleka v právnej veci žalobcov: v 1. rade: A. U., nar. XX.XX.XXXX, bytom Q., C. XX, v 2. rade: O.. P. U., nar. XX.XX.XXXX, bytom Q., E. XX, v 3. rade: D. U., nar. XX.XX.XXXX, bytom R. P., W. XXX, v 4. rade: E. U., nar. XX.XX.XXXX, bytom H., R. 6, v 5. rade: D. U., bytom Q., P. XX, v 6. rade: D. U., nar. XX.XX.XXXX, bytom H., R. XX, v 7. rade: P. H., nar. XX.XX.XXXX, bytom P., F. R., žalobcovia v 3. a 4. rade zastúpení žalobcom v 2. rade, žalobcovia v 6. a 7. rade zastúpení žalobcom v 5. rade, žalobcovia v 1., 2., 3. a 5. rade právne zastúpení JUDr. Patrikom Palšom, advokátom so sídlom Prešov, Masarykova 13, proti žalovanej: Slovenskej republike, zastúpenej Ministerstvom obrany SR, Bratislava, Kutuzovova 8, o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti, o odvolaní žalobcov proti rozsudku Okresného súdu Prešov zo dňa 27.05.2015 č.k. 14C/138/2005-452 jednohlasne takto r o z h o d o l : Potvrdzuje rozsudok. Nepriznáva stranám náhradu trov odvolacieho konania. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie žalobu zamietol a vyslovil, že o trovách konania sa rozhodne do 30 dní od právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej. Vykonaným dokazovaním zistil, že dotknuté parcely v súčasnosti evidované v kat. úz. F. R. ako parcely CKN č. XXXX, XXXX, XXXX a XXXX sú zapísané v prospech vlastníka - žalovanej. 08.02.1941 W. úrad v H. vydal vyvlastňovací výmer, v rámci ktorého boli vyvlastnené aj parcely č. XXX/XX a XXX/XX, ktoré boli v tom čase vo vlastníctve právnych predchodcov žalobcov. Podľa vyvlastňovacieho výmeru vyvlastňovateľ bol povinný doterajším vlastníkom poskytnúť náhradné pozemky z veľkostatku Dr. U. vo výmere rovnajúcej sa výmere vyvlastnených pozemkov. Súd prvej inštancie nemal za preukázané, aby tento vyvlastňovací výmer bol doručený právnym predchodcom žalobcov, aj keď sa žalobca v 2. rade vyjadril, že možno im tento výmer bol doručený, keďže im boli pridelené náhradné pozemky, avšak vlastnícke právo k týmto náhradným pozemkom nebolo na právnych predchodcov žalobcov prevedené. 04.11.1963 v rámci pozemnoknižného návrhu podaného bývalým Československým štátom nie sú v texte návrhu o tom, kto má byť o zápise vlastníckych práv upovedomený, uvedení právni predchodcovia žalobcov. Z uznesenia Okresného súdu Prešov z 08.11.1963 vyplynulo, že súd povolil zápis, na základe vyvlastňovacieho výmeru s tým, že všetky odpísané parcely, vrátane parciel právnych predchodcov žalobcov sa prenášajú do novovytvorenej zložky č. XXXX v prospech Československého štátu - Správa ministerstva národnej obrany titulom vyvlastnenia. V súvislosti s právoplatnosťou výmeru súd poukázal na to, že pokiaľ Okresný súd v Prešove dňa 08.11.1963 povolil zápis vlastníckeho práva v prospech vtedy Československého štátu, tak takéto rozhodnutie mohlo vydať iba na základe právoplatného vyvlastňovacieho výmeru a ako bolo konštatované už v rozhodnutí odvolacieho súdu, odvtedy uplynul dlhý časový odstup, nie je vylúčené, aby takáto dokumentácia mohla byť skartovaná s tým, že skutočnosť, že v súčasnosti neexistuje doklad o doručení vyvlastňovacieho výmeru, nemožno automaticky spájať so záverom, že vyvlastňovacie konanie voči právnym predchodcom žalobcov neprebehlo. Samotní žalobcovia, ktorí boli v konaní vypočutí sa jasne a jednoznačne vyjadrili, že za vyvlastnené pozemky boli ich rodičom poskytnuté náhradné pozemky, ktoré aj cca do roka 1957 užívali. Odvolací súd už povedal, že okolnosť prečo nedošlo k prevodu týchto náhradných pozemkov do vlastníctva právnych predchodcov žalobcov nie je v súčasnosti právne významná. Táto okolnosť ani nie je predmetom daného konania a vzhľadom na vyjadrenie žalovanej, že právni predchodcovia žalobcu nefigurujú v rámci listín, ktoré sa týkali poskytnutia finančnej náhrady je aj z tejto okolnosti zrejmé, že právni predchodcovia žalobcov si zvolili poskytnutie náhradných pozemkov pred poskytnutím finančnej náhrady. Súd prvej inštancie zdôraznil, že ani po doplnení dokazovania sa nepodarilo zabezpečiť listiny preukazujúce doručenie vyvlastňovacieho výmeru, resp. listiny, ktoré by preukazovali pridelenie náhradných pozemkov, čo však neznamená, že k vyvlastneniu predmetných nehnuteľností nedošlo, a teda, že vyvlastňovací výmer by mal byť voči právnym predchodcom žalobcov neúčinný. V súvislosti so zamietnutím žaloby súd prvej inštancie poukázal aj na princíp právnej istoty a nemožnosť všeobecných súdov mimo rámec správneho súdnictva preskúmavať rozhodnutia vydané správnym orgánom, okrem tzv. nulitných správnych aktov, pričom pri ostatných platí prezumpcia ich správnosti (rozsudok NS SR sp. zn. 2Cdo 24/2007). Súd prvej inštancie sa ďalej zaoberal aj možnosťou posúdenia nadobudnutia vlastníckeho práva žalovanou titulom vydržania. Aj v takom prípade by boli splnené podmienky vydržania, pričom vstup do držby je potrebné odvíjať od vyvlastňovacieho výmeru, ktorý bol vydaný 08.02.1941. Neboli zistené žiadne skutočnosti, ktoré by spochybňovali oprávnenosť držby žalovanej ku dňu uplynutia vydržacej doby, keď v pochybnostiach sa považuje držba za oprávnenú, preto žalovaná mohla nadobudnúť vlastnícke právo k 08.02.1961, teda po uplynutí 10 ročnej vydržacej lehoty počítanej podľa Občianskeho zákonníka č. 141/1950 Zb.. Nie je právne významné, že k zápisu do Pozemkovej knihy došlo až v roku 1963, keďže od 01.01.1951 už neplatil tzv., intabulačný princíp, teda že k vzniku vlastníctva došlo až zápisom do pozemkovej knihy. Žalovaná, resp. jej právni predchodcovia mohli nadobudnúť vlastnícke právo k predmetným nehnuteľnostiam aj minimálne titulom vydržania. O trovách konania si súd prvej inštancie vymienil rozhodnúť v súlade s postupom podľa § 151 ods. 3 O.s.p. v znení platnom do 30.06.2016. 2. Proti tomuto rozsudku podali včas odvolanie žalobcovia, ktorí navrhli, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zmenil a žalobe vyhovel, uplatnili si tiež náhradu trov konania. Vadné rozhodnutie súdu prvej inštancie podľa žalobcov spočíva v nepresvedčivom odôvodnení rozsudku a preukazuje nesprávnosť a nezákonnosť rozsudku. Zdôrazňujú, že žalovaným je štát, ktorý aj keď síce nezákonne zabral majetok právnych predchodcov žalobcov, vybudoval na ňom vojenské letisko, čo je predmetom tzv. vyššieho záujmu, tak ho mohol nielen primárne a podľa súdu zákonným spôsobom vyvlastniť, ale dokonca sekundárne nadobudnúť ešte aj vydržaním. Žalobcovia majú za to, že ani jeden z dôvodov nadobudnutia predmetných nehnuteľností štátom neobstojí a nehnuteľnosti vlastnícky patria právnym predchodcom, je preto potrebné žalobou uplatnenému nároku vyhovieť. Súd prvej inštancie sa priklonil od interpretácii žalovanej keď pripustil, že za stavu, keď žalovaná písomne listom z roku 2004 inštruovala žalobcov, aby uplatnili žalobou na súde svoje vlastnícke právo, keďže sa sám žalovaný, ktorý disponuje významným a kvalitným právnym aparátom necítil byť vlastníkom predmetných nehnuteľností, po vykonanej vlastnej právnej analýze a na základe vlastného právneho šetrenia a súčasne súd pripustil pri zistení, že žalovaný nedisponuje relevantnou dokumentáciou osvedčujúcou nadobudnutie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti, že Ministerstvo národnej obrany a neskôr Ministerstvo obrany SR malo užívať nehnuteľnosti v dobrej viere. Žalovaný zjavne nehnuteľnosť vydržať nemohol, keďže chýba zákonom požadovaná podstatná náležitosť. Žalobcovia tvrdia, že bolo preukázané, že ich právni predchodcovia neboli účastníkmi vyvlastňovacieho konania. Nemohlo tak byť s nimi prirodzene rátané pri vyplácaní finančnej náhrady či pri prípadnom zložení tejto náhrady do depozitu alebo poskytnutie náhradných pozemkov. Účastníkmi vyvlastňovacieho konania technicky mohli a právne mali byť právni predchodcovia. Právni predchodcovia žalobcov však účastníkmi vyvlastňovacieho konania neboli, práve preto k vyvlastneniu dôjsť nemohlo. Rozhodnutie o vyvlastnení pozemkov právnym predchodcom doručené nebolo, to vyplýva aj z rozhodnutia správneho senátu odvolacieho súdu, ktorý konštatoval, že nie je z odôvodnenia rozhodnutia Pozemkového úradu možné zistiť, kedy vlastnícke právo patriace právnym predchodcom žalobcov prešlo na štát. Neexistencia dokumentov o doručení vyvlastňovacieho výmeru svedčí o tom, že právni predchodcovia žalobcov neboli účastníkmi riadneho vyvlastňovacieho konania uskutočneného podľa zákona, a teda k vyvlastneniu ich majetku nemohlo dôjsť a nebolo prečo doručovať im rozhodnutie ak platí, že sa vyvlastňovacie rozhodnutia doručujú účastníkom konania. Súd sa nezaoberal námietkou žalobcov vo vzťahu k účinnosti vyvlastňovacieho výmeru k roku 1963. Vyvlastňovací výmer vydal Župný úrad teda orgán vojnového Slovenského štátu, ktorý nebol podľa platných predpisov orgánom, ktorého právnym nástupcom bola Československá republika po oslobodení v roku 1945. Čo sa týka údajného poskytnutia náhradných pozemkov, táto časť účastníckej výpovede žalobcu v 2. rade bola nesprávne interpretovaná a mohla vychádzať len zo sprostredkovaných informácii, nie z osobného či priameho poznania a zažitia veci. Preto aj túto výpoveď bolo potrebné hodnotiť spôsobom tomu primeraným a v súlade so zásadami O.s.p.. Žalobcovia majú za to, že v danom prípade by žalovaná mala preukázať elementárnu náležitosť vyvlastňovacieho konania ohľadom toho, kto boli účastníkmi vyvlastňovacieho konania a pokiaľ sa tak nestalo, je nepodstatné, že vyvlastňovacie konanie zákonom predpokladaným spôsobom neprebehlo. V konaní zjavne nastala vada spôsobujúca neplatnosť a neúčinnosť rozhodnutia o vyvlastnení, rozhodnutie je tzv. paaktom, na ktorý zo zákonnej povinnosti nemožno prihliadať. V tejto súvislosti poukazujú na rozsudok Krajského súdu v Prešove vydaný v konaní sp. zn. 3Sp 32/2005. Zákon č. 63/1935 Zb. bol zrušený zákonom č. 40/1961 Zb. a dotknuté ustanovenia, na základe ktorých bolo rozhodované boli ku dňu 02.05.1961 bez ďalšieho zrušené. V roku 1963 už daný predpis neplatil, nemohlo tak dôjsť k vyvlastneniu povoleným zápisom na základe už neplatnej právnej normy. Nemožno totiž opomenúť, že vyvlastňovací výmer bol do pozemnoknižnej vložky zapísaný až 08.11.1963. Súd prvej inštancie sa ďalej nezaoberal akými úvahami sa pri rozhodovaní vo vzťahu k aplikácii príslušného právneho predpisu riadil. Zákon o vyvlastnení č. 63/1935 Zb. predsa umožňoval vyvlastnenie len za účelom obrany štátu a taxatívne stanovoval na základe akých skutočností mohlo dôjsť k vyvlastneniu. Druhá svetová vojna v Európe skončila 09.05.1945, a tak k vyvlastneniu malo dôjsť nielen v čase neúčinnosti daného zákona, ale asi po 17 mierových rokoch, kedy mobilizácia vo vojne vyhlásená nebola a ani neexistovali opatrenia podľa zákona a tak sa nemohol naplniť zákonom predpokladaný účel vyvlastnenia. Nie z vlastnej viny žalobcovia si desiatky rokov nemohli uplatniť svoje práva na majetok. Prvá reálna možnosť na uplatnenie nároku nastala v 90. rokoch minulého storočia, túto možnosť žalobcovia využili, to že v reštitučnom konaní štát nekonal možno pripísať zámernej nečinnosti či jeho zámernej činnosti a koordinácie štátu, keďže pozemkový úrad je orgán štátnej správy. Je pre žalobcov prekvapujúce a neočakávané, ak súd skutočnosť, že žalovaná nedisponuje dôkazom o nadobudnutí vlastníctva zákonným spôsobom vyhodnotil právne v prospech žalovanej. Žalobcovia nesúhlasia s hodnotením, že žalovaná mohla nadobudnúť tieto nehnuteľnosti minimálne vydržaním. Podľa ich názoru nemožno v danom prípade ani len uvažovať o dobromyseľnosti konania žalovanej - štátu - SR, či jej právneho predchodcu. Opakovane odkazujú na korešpondenciu so žalovanou pred podaním žaloby, kde žalovaná uvádza, že vec preveruje, necíti sa byť vlastníkom a usmerňuje žalobcov k podaniu určovacej žaloby. Nezákonnosť rozhodnutia orgánu štátu či nedostatok náležitostí rozhodnutia orgánu štátu nemôže viesť k dobromyseľnosti a k vydržaniu, keďže konkrétna osoba v takejto situácii nemôže byť v dobrej viere. V danom prípade dokonca samotný štát bol ten, kto nezákonné rozhodnutie či rozhodnutie s nedostatkom náležitostí mocensky pri výkone moci vydal a následne by mal aj z toho mať na úkor dotknutého účastníka - občana majetkový prospech. Na preukázanie nadobudnutia nehnuteľnej veci vydržaním navyše nebol produkovaný v priebehu celého konania žiaden dôkaz. Žalovaná, resp. jej právny predchodca sa nikdy vlastníkom veci nestal. V situácii, keď neboli splnené zákonné podmienky nemožno na strane žalovanej uvažovať o legitímnej nádeji na nadobudnutie nehnuteľnosti. Právni predchodcovia žalobcov neboli zbavení svojho vlastníckeho práva k predmetným nehnuteľnostiam. Ako ich dedičom, teda žalobcom nemôže byť na základe takto zisteného skutkového a právneho stavu vyvrátené, či odobraté vlastnícke právo k nehnuteľnostiam, ktoré nadobudli smrťou poručiteľov, iba na základe popretia zo strany žalovanej, ktorá dlhodobo a desaťročia nechce niesť následky porušenia práva za prispenia svojej mocenskej autority a mocenských možností či už konaním alebo opomenutím. Naliehavý právny záujem na žiadanom určení trvá a je daný, keďže rozhodnutie súdu odstráni právnu neistotu a bude podkladom pre usporiadanie vlastníckych vzťahov. Z týchto dôvodov navrhli žalobcovia podanému odvolaniu vyhovieť. 3. Žalovaná navrhla rozsudok ako vecne správne potvrdiť. Zdôrazňuje, že z dokazovania vyplynulo, že sa nepreukázal rozpor s údajmi zapísanými v katastri nehnuteľností. Možno ustáliť, že právni predchodcovia žalobcov boli o vyvlastňovaní ich pozemkov v roku 1941 uzrozumení, zvolili si náhradné pozemky namiesto finančnej náhrady, avšak v dôsledku nedôslednej registrácie ich práv boli tieto pozemky po zmene spoločenského režimu navrátené právnym nástupcom C.. Prečo sa tak stalo nie je otázkou dôležitou pre toto konanie, čo vo svojom rozhodnutí už Krajský súd v Prešove deklaroval. Z vykonaných výsluchov a dostupných dôkazov (listiny preukazujúce riadne vyvlastnenie, pritom mohli byť zničené alebo úradne zlikvidované) vyplynulo, že právni predchodcovia žalobcov museli byť o vyvlastnení pozemkov uzrozumení, keďže začali užívať pozemky z veľkostatku Dr. U.. Pokiaľ sa poukazuje na rozhodnutie Okresného súdu Prešov z 08.11.1963, v tomto rozhodnutí sú uvedené dotknuté parcelné čísla, no vlastníci zapísaní v evidencii nehnuteľností na príslušnom liste vlastníctva tam uvedení nie sú. Aj táto skutočnosť poukazuje na fakt, že k zmene vlastníctva došlo ešte v roku 1941, a preto už právni predchodcovia neboli evidovaní ako vlastníci dotknutých parciel, ak by k riadnemu prevodu vlastníctva nedošlo, boli by ešte zapísaní. 4. Odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok v zmysle zásad vyjadrených v § 379, § 380, § 381 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku (ďalej len C.s.p.), vec prejednal bez nariadenia pojednávania (§ 385 ods. 1 C.s.p.) a dospel k záveru, že odvolanie žalobcov dôvodné nie je. 5. Je potrebné konštatovať, že vo veci sa v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav a zo zistených skutočností bol vyvodený správny právny záver. Keďže ani v priebehu odvolacieho konania sa na týchto skutkových a právnych zisteniach nič nezmenilo, odvolací súd si osvojil náležité a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia prvoinštančným súdom, na ktoré odkazuje. 6. Ako je zrejmé z obsahu spisu, dňa 08.02.1941 bol vo vzťahu k právnym predchodcom žalobcov vydaný W. úradom v Prešove vyvlastňovací výmer na návrh Ministerstva dopravy a verejných prác, v zastúpení Slovenského štátu, o vyvlastnení nehnuteľností podľa § 3 zákona č. 63/1935 Zb.. Predmetom vyvlastnenia boli okrem iného aj nehnuteľnosti parcely mpč. XXX/XX, mpč. XXX/XX zapísané v PK č. XXX a v PK č. XXX, kat. úz. F. R.. Vyvlastňovateľ mal povinnosť doterajším vlastníkom poskytnúť náhradné pozemky, a to z veľkostatku Dr. U. v kat. úz. obce F. R., vo výmere rovnajúcej sa výmere vyvlastnených pozemkov. 7. Podľa § 137 C.s.p., žalobou možno požadovať, aby sa rozhodlo najmä o a) splnení povinnosti, b) nároku na usporiadanie práv a povinností strán, ak určitý spôsob usporiadania vzťahu medzi stranami vyplýva z osobitného predpisu, c) určení, či tu právo je alebo nie je, ak je na tom naliehavý právny záujem; naliehavý právny záujem nie je potrebné preukazovať, ak vyplýva z osobitného predpisu, alebo d) určení právnej skutočnosti, ak to vyplýva z osobitného predpisu. 8. Podľa § 126 ods. 1 Občianskeho zákonníka, vlastník má právo na ochranu proti tomu, kto do jeho vlastníckeho práva neoprávnene zasahuje; najmä sa môže domáhať vydania veci od toho, kto mu ju neprávom zadržuje. 9. Podľa § 1 ods. 1 zákona č. 63/1935 Sb., podle tohoto zákona lze za mobilisace, ve válce a za mimořádného opatření podle § 27 branného zákona provésti vyvlastnění k účelům obrany státu, zejména pak k účelům opevnění nebo jiných vojenských staveb (objektů) anebo válečného vystrojení opevněných míst, dále k účelům letišť, železnic, silnic a jiných komunikací, telegrafních, telefonních a radioelektrických zařízení, k účelům vybudování podniků důležitých pro obranu státu, k jiné podpoře nebo zabezpečení válečných operací a pod. 10. Podľa § 1 ods. 3 citovaného zákona, vyvlastněním podle tohoto zákona lze dosíci: a) přechodu vlastnického práva k nemovitostem nebo jeho omezení (zejména zřízením služebnosti nebo jiného věcného práva), b) přechodu, omezení nebo zrušení jiného věcného práva k nemovitostem, c) přechodu vlastnického práva k soukromým vodám nebo jeho omezení, anebo přechodu, omezení nebo zrušení jiných práv k soukromým i veřejným vodám ve prospěch navrhovatele vyvlastnění. 11. Žalobcovia v konaní argumentovali tým, že vo vzťahu k ich právnym predchodcom nedošlo k platnému vyvlastneniu nehnuteľností a žalovaná nepreukázala doručenie predmetného vyvlastňovacieho výmeru. 12. Vykonané dokazovanie však preukázalo, že v súvislosti s týmto vyvlastňovacím konaním boli právnym predchodcom žalobcov poskytnuté náhradné pozemky (§ 2 ods. 1, 5, 6 zákona č. 63/1935 Zb.), ktoré aj užívali, ale nedošlo k prevodu týchto náhradných pozemkov do ich vlastníctva. Všetky tieto okolnosti vo svojich vyjadreniach žalobcovia potvrdili, a preto nemožno uzavrieť, že nedošlo k vyvlastneniu daných nehnuteľností právnych predchodcov žalobcov, ale platí záver, že neexistujú doklady o doručení vyvlastňovacieho výmeru právnym predchodcom žalobcov. 13. Odvolací súd už v predchádzajúcom rozhodnutí zdôrazňoval, že je úlohou žalobcov preukázať, že vyvlastňovacie konanie vo vzťahu k ich právnym predchodcom neprebehlo a potvrdil nutnosť zohľadniť v súvislosti s doručovaním vyvlastňovacieho rozhodnutia dlhší časový odstup, ktorý uplynul od vykonania vyvlastňovacieho konania, následného zápisu vyvlastňovacieho rozhodnutia do pozemkovej knihy až po súčasnosť. Je zrejmé, že ani po doplnení dokazovania súdom prvej inštancie sa nepodarilo zabezpečiť listiny preukazujúce doručenie vyvlastňovacieho výmeru a pridelenia náhradných pozemkov právnym predchodcom žalobcov. Uvedené však v súlade s vyjadreným názorom odvolacieho súdu bez ďalšieho neznamená, že k vyvlastneniu nedošlo, a teda že vyvlastňovací výmer by mal byť voči právnym predchodcom žalobcov neúčinný. 14. Vyvlastňovací výmer mal byť podľa jeho obsahu doručovaný vlastníkom vyvlastnených pozemkov prostredníctvom notárstva v F. R. a žalobcovia v konaní vyslovili predpoklad, že tento výmer bol ich právnym predchodcom dourčený, keďže opäť v súlade s obsahom vyvlastňovacieho rozhodnutia im boli pridelené náhradné pozemky (č.l. 174). Právna istota osôb, ako aj zachovanie nevyhnutnej autority štátu vyžadujú, aby právoplatné rozhodnutie súdu alebo správneho orgánu, na základe ktorých určitá osoba nadobúda alebo je zbavená vlastníctva k veci bolo nespochybniteľnou právnou skutočnosťou, majúcou účinky do budúcnosti, a to bez ohľadu na to, či písomné vyhotovenie takéhoto aktu doposiaľ existuje. Nezachovanie kompletného spisu správneho orgánu po dobu viac ako sedem desaťročí obsahujúceho skutočnosti potvrdzujúce spôsob doručenia rozhodnutia vyvlastňovacieho výmeru nie je možné pričítať na ťarchu žalovanej (do pozornosti uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4M Cdo 12/2014). Nemožno pritom opomenúť, že kópia vyvlastňovacieho výmeru zo dňa 08.02.1941, predložená Okresným úradom Prešov, katastrálnym odborom (č.l. 321) obsahuje údaj potvrdzujúci právoplatnosť výmeru, keď tento zápis bol vykonaný dňa 10.10.1963. Súd prvej inštancie správne zdôraznil, že uvedené neznamená, že vyvlastňovací výmer sa stal právoplatným v uvádzaný deň, ale že k tomuto dňu bola overená jeho právoplatnosť, čo potvrdzuje nadobudnutie právoplatnosti vydaného výmeru. Pokiaľ napokon Okresný súd Prešov dňa 08.11.1963 vyhovel návrhu na zápis vlastníckeho práva k vyvlastneným nehnuteľnostiam, mohol tak postupovať len na základe právoplatného vyvlastňovacieho výmeru. Odvolacia námietka žalobcov poukazujúcich na dĺžku časového obdobia, ktoré uplynulo od vydania vyvlastňovacieho výmeru po jeho zápis do pozemkovej knihy nemá právny význam. Od 01.01.1951 už neplatil tzv. intabulačný princíp, podľa ktorého k vzniku vlastníctva k nehnuteľnostiam dochádzalo až okamihom jeho zápisu do príslušnej pozemkovej knihy (§ 111, § 112 zákona č. 141/1950 Zb.). 15. Podstatné pre prejednávanú vec je zistenie, že právni predchodcovia žalobcov boli účastníkmi vyvlastňovacieho konania, so situáciou, ktorú znamenal vyvlastňovací výmer z 08.02.1941 boli oboznámení, čo žalobcovia vo výpovedi v tomto konaní aj potvrdili (č.l. 174) a namiesto finančnej náhrady im boli poskytnuté náhradné pozemky, ktoré aj istý čas užívali. Ako už predtým odvolací súd konštatoval, okolnosť, prečo tieto náhradné pozemky neužívali právni predchodcovia žalobcov aj v ďalšom období a prečo nedošlo k prevodu týchto náhradných pozemkov do ich vlastníctva, nie je v prejednávanej veci v súčasnosti právne významné. Rozhodnutie o vyvlastnení bolo vydané, jeho právoplatnosť bola potvrdená bývalým ONV v Prešove, odborom pre výstavbu, pričom meritórnu správnosť aktu samého súd nie je oprávnený preskúmavať (uznesenie NS SR sp. zn. 4M Cdo 12/2014). Čo sa týka námietky žalobcov v zmysle tom, že vydaný vyvlastňovací výmer je tzv. paaktom je potrebné uviesť, že nulitné sú také rozhodnutia, ktoré boli vydané takými správnymi orgánmi, na vydanie ktorých nebol konkrétny správny orgán absolútne vybavený právomocou a na ktoré sa pozerá ako keby nikdy neboli vydané. Takéto rozhodnutia je všeobecný súd oprávnený preskúmavať mimo rámca správneho súdnictva, preskúmavať teda môže správne akty zásadne len so zreteľom k tomu, či sa jedná o akty nulitné, teda také vady, ktoré sú tak závažné, že sa neuplatňuje prezumpcia ich správnosti (do pozornosti rozsudok NS SR sp. zn. 2 Cdo 24/2007). V konaní neboli predložené také dôkazy, ktoré by umožňovali právne posúdiť vydané vyvlastňovacie rozhodnutia ako nulitný správny akt. 16. So zreteľom na všetky tieto dôvody hodnotia odvolací súd preskúmavaný rozsudok ak vecne správny, preto ho potvrdil postupom podľa § 387 ods. 1 C.s.p.. 17. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 C.s.p. v spojení s § 255 ods. 1 C.s.p.. Žalobcovia vzhľadom na výsledok odvolacieho konania nemajú právo na náhradu trov a žalovanej v tomto štádiu konania trovy nevznikli. Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 C.s.p.). Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods.2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).