Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Prešov Spisová značka: 17Co/137/2017 Identifikačné číslo súdneho spisu: 8616201216 Dátum vydania rozhodnutia: 14. 11. 2017 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Burešová ECLI: ECLI:SK:KSPO:2017:8616201216.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Burešovej a členiek senátu JUDr. Gabriely Klenovej PhD. a JUDr. Moniky Juskovej v spore žalobcu: E. Y., L.. XX.XX. XXXX, J. Y. XXX/XX, XXX XX N., právne zastúpený JUDr. Igorom Šafrankom, advokátom, so sídlom Sov. hrdinov 163/33, 089 01 Svidník, proti žalovanému POHOTOVOSŤ, s.r.o., Pribinova 25, 811 09 Bratislava, IČO: 35 807 598, o vydanie bezdôvodného obohatenia 634,64 eur s príslušenstvom a o určenie neprijateľnej zmluvnej podmienky, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Svidník č.k. 4C/42/2016-48 zo dňa 16.05.2017 takto r o z h o d o l : P o t v r d z u j e rozsudok. Priznáva žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči žalovanému v plnom rozsahu. O výške tejto náhrady bude rozhodnuté súdom prvej inštancie samostatným uznesením. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom Okresný súd Svidník (ďalej len „súd prvej inštancie“) rozhodol: „I. Žalovaný je povinný vydať žalobcovi bezdôvodné obohatenie vo výške 634,64 eura spolu s úrokom z omeškania vo výške 8,05 % ročne zo sumy 634,64 eura od 17.3.2017 do zaplatenia, do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. II. Určuje, že zmluvná podmienka v Zmluve o úvere č. 8401428 z 31.1.2007, uvedená vo Všeobecných podmienkach poskytnutia úveru - bod 13) o tej časti poplatku ktorej zodpovedajú dve tretiny, zahŕňajúce náklady na vypracovanie a uzatvorenie Zmluvy o úvere, spolu so všetkou administratívou s tým spojenou, je neprijateľná. III. Priznáva žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % na účet právneho zástupcu JUDr. Igora Šafranka o výške ktorých súd rozhodne samostatným uznesením po právoplatnosti rozsudku.“ Rozhodnutie právne odôvodnil podľa § 52 ods. 1 až 4, § 53 ods. 1 a 2, § 53a, § 54 ods. 1, § 451 ods. 1, § 456, § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka, § 1 ods. 1 , § 4 ods. 1 a 2, § 4 ods. 5 zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch. V odôvodnení uviedol, že žalobnému návrhu žalobcu vyhovel a uložil žalovanému povinnosť vydať žalobcovi bezdôvodné obohatenie vo výške 634,64 eura spolu s úrokom z omeškania vo výške 8,05 % ročne zo sumy 634,64 eura od 17.3.2017 do zaplatenia, pričom tento stav čo do výšky sumy nie je sporný, táto predstavuje výšku bezdôvodného obohatenia, ktorú žalovaný je povinný vydať žalobcovi. V konaní bolo preukázané, že medzi sporovými stranami bola uzavretá zmluva o úvere č. 8401428 z 31.1. 2007. Súd prvej inštancie sa nestotožnil s argumentáciou žalobcu, že ide o absolútny obchod a táto sa má posudzovať podľa ustanovení Obchodného zákonníka. Súd mal za to, že žalobca vystupoval v pozícií spotrebiteľa, z pohľadu uzatváraného právneho vzťahu predstavoval slabšiu stranu v konaní, zmluvu vyhodnotil ako spotrebiteľskú. Na základe tejto úverovej zmluvy žalovaný poskytol žalobcovi spotrebiteľský úver vo výške 20 000,00 Sk/663,88era, v zmluve bola dohodnutá odplata za spotrebiteľský úver vo výške 19 120,00 Sk/634,67 eura s tým, že celkovú čiastku vo výše 39 120,00 Sk/1 298,55 eura zaplatí žalovanému v dvanástich mesačných splátkach po 3 260,00 Sk/108,21 eura. Poplatok z predmetného úveru predstavuje 95,60 % navýšenie. Žalobca žalovanému za predmetný úver zaplatil 1 298,52 eur. V zmluve absentuje údaj o sume, počte a termínoch splátok istiny, úrokov a iných poplatkov. V zmluve sa nenachádza údaj o ročnej úrokovej sadzbe a tiež údaj o ročnej percentuálnej miere nákladov v dôsledku čoho je úver bezúročný a bez poplatkov. Nakoľko žalobca už zaplatil žalovanému sumu prevyšujúcu istinu poskytnutého úveru vzniklo na strane žalovaného bezdôvodné obohatenie vo výške 634,64 eura. Bezdôvodné obohatenie predstavuje rozdiel medzi platbami žalobcu v sume 1 298,52 eura a výškou úveru 663,88 eura, teda výška bezdôvodného obohatenie predstavuje sumu 634,64 eura. Žalobca zároveň preukázal, že o dôvode bezdôvodného obohatenia zo strany žalovaného sa dozvedel v mesiaci január 2016 od združenia na ochranu občana spotrebiteľa, kedy bol informovaný, že predmetná zmluva nemá náležitosti predpísané zákonom. Titulom podaného žalobného návrhu sa žalobca oprávnene domáha vydania bezdôvodného obohatenia, v jeho prípade subjektívna dvojročná premlčacia doba v zmysle citovaného ustanovenia (§ 107 ods. 1 Občianskeho zákonníka) neuplynula. Z pohľadu právneho úkonu medzi stranami poplatok vo výške 19 120,00 Sk/634,67 eura je z 2/3 tvorený nákladmi na vypracovanie a uzatvorenie zmluvy o úvere, spolu so všetkou administratívou s tým spojenou. Z uvedeného je zrejme, že žalovaný neposkytol žalobcovi reálne plnenie za takýto poplatok, tento ako súčasť formulára zmluvy nebol individuálne dojednaný a svojou výškou na jednej strane a absenciou zodpovedajúceho protiplnenia na strane druhej spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa, preto podľa § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka predstavuje neprijateľnú podmienku. Taktiež zo zmluvy nie je možné zistiť o aké administratívne plnenie sa jedná. Súd priznal žalobcovi z priznanej sumy 634,64 eura úrok z omeškania vo výške 8,05 % ročne od 17.3.2017 (žaloba doručená 16.3. 2017, omeškanie dňom nasledujúcim) do zaplatenia, do troch dní od právoplatnosti. O trovách konania súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP. 2. Proti rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalovaný. Uviedol, že dlh zo zmluvy bol zo strany žalobcu uhradený dňa 06.02.2008 v celom rozsahu. Zmluva bola uzatvorená podľa ust. § 497 a nasl. Obchodného zákonníka. V zmysle § 261 ods. 6 písm. d) Obchodného zákonníka má zmluva povahu absolútneho obchodu. Aplikácia právnych predpisov na ochranu spotrebiteľa nie je možná, nakoľko právny vzťah medzi stranami sporu s prihliadnutím na jeho charakter nespadá pod spotrebiteľskú právnu úpravu zakotvenú v ust. § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka. Opierať sa o predpisy, ktorých účinnosť nastala dňa 01.01.2008, pričom zmluvu uzatvoril v roku 2007 nie je namieste. Ak dodávateľ koná v dobrej viere, že druhá strana nie je spotrebiteľ, nemôže sa táto osoba dovolávať toho, že mala postavenie spotrebiteľa. Žalovaný žalobcu riadne oboznámil so Všeobecnými podmienkami poskytnutia úveru. Žalovaný má za to, že žalobca mal od začiatku vedomosť, že mu nepatrí postavenie spotrebiteľa, o čom svedčí aj výška úroku z omeškania, ktorého sa domáha - 8,05 %. Hodnotenie úroku z omeškania vo výške 0,25 % za každý deň omeškania bolo aj predmetom viacerých konaní pred NS SR, pričom v každom z týchto konaní NS SR posúdil takéto zmluvné dojednanie ako platné. Zákon o spotrebiteľských úveroch do 31.12.2007 obsahoval chybný vzorec na výpočet RPMN, čo povinnosť uvádzať tento údaj veľmi relativizuje. Okrem toho, do RPMN sa nezahŕňali zmluvné sankcie a z poplatkov prichádzal do úvahy poplatok platba, ktorú je spotrebiteľ povinný zaplatiť veriteľovi v súvislosti s poskytnutím úveru. Zákon o spotrebiteľských úveroch sa vzťahoval na zmluvy o úvere až na základe jeho novelizácie účinnej od 01.01.2008 (§ 2 písm. a)). U nebankových subjektov nemožno obvyklú výšku úroku odvodzovať od výšky úroku požadovaného bankami. Slovenské právo a slovenský zákonodarca poplatok za spracovanie zmluvy nielenže pripúšťa, ale aj výslovne uvádza. Poplatok za poskytnutie úveru nie je úžerný, jeho výška dlžníkovi vyhovovala, keďže v čase uzavretia zmluvy ho nenamietal. Dôvodová správa zákona o spotrebiteľských úveroch jasne počíta s existenciou 1%ného poplatku za spracovanie zmluvy. Cena plnenia nemôže byť neprijateľnou podmienkou v zmysle Občianskeho zákonníka. K bezdôvodnému obohateniu nedošlo a akýkoľvek nárok na jeho vydanie podlieha zákonnej objektívnej premlčacej lehote. Žalobcovi uplynula subjektívna lehota, v žalobe absentujú skutočnosti rozhodujúce pre určenie začatia plynutia subjektívnej premlčacej lehoty. Nárok žalobcu sa stal premlčaný v objektívnej i subjektívnej premlčacej lehote v celom rozsahu dňa 06.02.2012. Žalobca svoj návrh na súde uplatnil dňa 31.03.2016. Žalobca nijako skutkovo nepreukázal možnosť uplatnenia 10 ročnej premlčacej lehoty. Súd prvej inštancie zabudol na ozrejmenie svojich úvah, na základe ktorých priznal žalobcovi postavenie spotrebiteľa a súčasne mu priznal úrok z omeškania vo výške 8,05 % ročne, t.j. úrok z omeškania stanovený pre obchodné záväzkové vzťahy. K bezdôvodnému obohateniu žalovaného nedošlo, nakoľko konaním žalovaného neboli naplnené znaky skutkovej podstaty bezdôvodného obohatenia, zmluva je právnym dôvodom, na základe ktorého žalovaný plnenie získal, zmluva bola uzatvorená platne, nebola vyhlásená za neplatnú , záväzkový vzťah je absolútnym obchodom a súd prvej inštancie nekonštatoval, že zmluva je bezúročná a bez poplatkov. Z uvedených dôvodov navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, eventuálne, aby žalobu zamietol. 3. Žalobca sa k odvolaniu žalovaného písomne nevyjadril. 4. Krajský súd v Prešove ako odvolací súd príslušný na rozhodnutie o odvolaní v zmysle § 34 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku (ďalej len CSP) preskúmal napadnuté rozhodnutie spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo v súlade s § 379 a § 380 CSP v spojení s § 470 ods. 1 a 2 CSP, bez nariadenia pojednávania, pričom dospel k záveru, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné. 5. Z vykonaného dokazovania vyplynulo, že medzi stranami sporu bola dňa 31.01.2007 uzatvorená zmluva o úvere. Odvolací súd v zhode so súdom prvej inštancie konštatuje, že predmetná zmluva je spotrebiteľskou zmluvou. Žalovaný je podnikateľom a predmet konania sa týka jeho podnikateľskej činnosti, pričom v konaní nevyšlo najavo, že by žalobca pri uzatváraní a plnení zmluvy konal v rámci predmetu svojej obchodnej, podnikateľskej činnosti, že použil predmet plnenia na podnikanie. Ustanovenia § 52 a nasl. OZ upravujúce spotrebiteľské zmluvy bolo možné použiť na účel odôvodnenia rozhodnutia vo veci samej, nakoľko ustanovenie § 23a zákona č. 634/1992 Z.z. však upravovalo, že spotrebiteľskými zmluvami sú zmluvy uzavreté podľa Občianskeho zákonníka, Obchodného zákonníka, ako aj všetky iné zmluvy, ktorých charakteristickým znakom je, že sa uzavierajú vo viacerých prípadoch, a je obvyklé, že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom neovplyvňuje. Obchodný zákonník účinný v čase uzatvorenia zmluvy o úvere úpravu neprijateľných podmienok spotrebiteľských zmlúv neobsahoval. Tento právny predpis v širšom rámci súkromnoprávnej úpravy, ktorej základným všeobecným predpisom je Občiansky zákonník, má postavenie predpisu špeciálneho. Ust. § 1 ods. 2 Obchodného zákonníka priamo ukladá riešiť otázky Obchodným zákonníkom neupravené podľa predpisov občianskeho práva. V tejto súvislosti je právne významné ust. § 853 ods. 1 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého občianskoprávne vzťahy, pokiaľ nie sú osobitne upravené ani týmto ani iným zákonom sa spravujú ustanoveniami tohto zákona, ktoré upravujú vzťahy obsahom aj účelom im najbližšie. Vychádzajúc z uvedeného v dôsledku nedostatku inej právnej úpravy neprijateľných podmienok pri zmluvách o úveroch, ktoré síce boli uzatvorené podľa prísl. ustanovení Obchodného zákonníka, avšak majú spotrebiteľský charakter, je potrebné vychádzať z ust. § 53 Občianskeho zákonníka upravujúceho analogický prípad. Inak by sa minula účinkom do nášho právneho poriadku implementovaná Smernica Rady č. 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách. Odvolací súd nijako nepopiera argumenty, že úver je absolútnym obchodom; predmetná vec sa však týka záväzkovo - právneho vzťahu založeného spotrebiteľskou zmluvou, ktorá je regulovaná osobitnou právnou úpravou obsiahnutou v Občianskom zákonníku (§ 52 a nasl. v spojení s § 23a zákona č. 634/1992 Zb.). Ide o vzťah medzi obchodníkom a spotrebiteľom, ktorý prijíma úver na spotrebu. Ide teda o typický občianskoprávny vzťah a niet dôvodu nechrániť dobromyseľnosť spotrebiteľa vychádzajúcu z dôvery v objektívne občianske právo. 6. Platí, že členské štáty zabezpečia, aby nekalé podmienky použité v zmluvách uzatvorených so spotrebiteľom zo strany predajcu alebo dodávateľa podľa ich vnútroštátneho práva, neboli záväzné pre spotrebiteľa a aby zmluva bola podľa týchto podmienok naďalej záväzná pre strany, ak je jej ďalšia existencia možná bez nekalých podmienok (článok 6 bod 1 Smernice Rady 93/13/EHS z 05.04.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách). Spotrebiteľ má právo, aby jeho právne postavenie nebolo spochybňované existenciou neprijateľnej zmluvnej podmienky a v tomto slova zmysle nie je rozhodné, či dochádza aj k uplatneniu práv na plnenie vyplývajúcich z takejto neprijateľnej podmienky (posudzuje sa, či zmluvná podmienka je z objektívneho hľadiska spôsobilá negatívne zasiahnuť do práv spotrebiteľa), ako ani to, kedy sa spotrebiteľ domáha určenia zmluvnej podmienky za neprijateľnú. Náklady na uzatvorenie a vypracovanie zmluvy, ktoré predstavujú 2/3 z poplatku vo výške 19 120 Sk, t.j. 634,67 Eur (bod 13 Všeobecných podmienok poskytnutia úveru) sú neúmerne vysoké. Dojednanie o administratívnom poplatku je vágnym ustanovením, ktoré vôbec nešpecifikuje, o aké konkrétne administratívne činnosti ide, pričom výška administratívneho poplatku - 423,11 eur predstavuje 63,73 % zo sumy poskytnutého úveru (20 000 Sk, t.j. 663,88 Eur), a takto neúmerne vysoký poplatok bez bližšej špecifikácie jeho výšky a účelnosti je v rozpore s dobrými mravmi (§ 3 Občianskeho zákonníka). Samotná skutočnosť, že právna úprava explicitne nelimituje výšku poplatku neznamená, že žalovaný je oprávnený požadovať jeho zaplatenie v ľubovoľnej výške. Dojednanie o poplatku podlieha prieskumu vo svetle princípu dobrých mravov, civilnoprávnej úžery a v neposlednom rade prieskumu v zmysle ust. § 53 Občianskeho zákonníka. Administratívny poplatok nepredstavuje cenu hlavného predmetu plnenia, túto odráža úrok z úveru, preto súdu nič nebráni skúmať predmetnú zmluvnú podmienku z hľadiska jej ne/prijateľnosti v zmysle § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Žalobca ako spotrebiteľ nebol s jeho podstatou oboznámený, poplatok nie je náležite špecifikovaný a viaže sa na bližšie neurčené náklady na vypracovanie a uzavretie zmluvy spolu so všetkou administratívou s tým spojenou. Podstatou administratívneho poplatku je pridanie bližšie nešpecifikovaných a spotrebiteľovi nevysvetlených nákladov, ktoré nie sú preukázané. Poplatok vo výške dosahujúcej takmer 38 % sumy poskytnutého úveru nemôže ani pri najlepšej vôli predstavovať výdavky spojené s administratívnou činnosťou. Občiansky zákonník obsahuje demonštratívny výpočet neprijateľných zmluvných podmienok. To znamená, že súdu nebráni žiadna prekážka, aby vyvodil dôsledky zo zmluvného dojednania v štandardnej formulárovej zmluve, ak spôsobuje hrubú nerovnováhu v právach a povinnostiach medzi dodávateľom a spotrebiteľom v neprospech spotrebiteľa podľa § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Zmluvná podmienka v zmluve o úvere zo dňa 31.01.2007 - dojednanie administratívneho poplatku vo výške 423,11 eur (2/3 zo sumy 634,67 Eur) nepochybne spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach medzi dodávateľom a spotrebiteľom v neprospech spotrebiteľa, oprávňuje dodávateľa na neprimerane vysoké plnenie, a preto je v zmysle generálnej klauzuly uvedenej v § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka a v súvislosti s porušením princípu dobrých mravov neprijateľná a s poukazom na ust. § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka neplatná. 7. V ust. § 2 písm. a) zákona č. 258/2001 Z.z. je explicitne uvedené, že spotrebiteľským úverom je dočasné poskytnutie peňažných prostriedkov na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere vo forme úveru až s účinnosťou od 01.01.2008, uvedené však samo o sebe neodôvodňuje záver, že do novelizácie účinnej od 01.01.2008 sa predmetný zákon na úverové zmluvy nevzťahoval, keďže v ust. § 2 písm. a) je od počiatku uvedené, že spotrebiteľským úverom je dočasné poskytnutie peňažných prostriedkov na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere vo forme odloženej platby, pôžičky alebo v inej právnej forme, pričom odvolací súd má za to, že pod pojem „iná právna forma“ nepochybne možno subsumovať aj úver. Vzhľadom na neuvedenie obligatórnych náležitostí zmluvy v zmysle zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch (§ 4 ods. 2) súd prvej inštancie vyhodnotil úver poskytnutý na jej základe ako bezúročný a bez poplatkov. Odvolací súd konštatuje, že údaj o úroku napriek zneniu ust. § 4 ods. 5 zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch v zmluve absentuje. Jeho výšku je možné vyvodiť z výšky poplatku uvedeného v zmluve a počtu splátok v spojení s bodom 13 Všeobecných podmienok poskytnutia úveru, čo spôsobuje neprehľadnosť a spotrebiteľovi de facto znemožňuje získať zrozumiteľné, náležité informácie o základných podmienkach zmluvného vzťahu, do ktorého vstupuje. Ide o esenciálnu náležitosť zmluvy o úvere, ktorá musí byť uvedená priamo v zmluve. V zmluve nie je uvedený ani údaj o RPMN, ktorý je v zmysle § 4 ods. 2 písm. j) zákona o spotrebiteľských úveroch obligatórnou náležitosťou zmluvy o úvere. Neobstojí tvrdenie žalovaného, že pre uvedenie nesprávneho vzorca na výpočet RPMN v prílohe zákona je spochybnená existencia povinnosti v zmluve tento údaj uviesť. Keďže v zmluve absentuje údaj o úroku a údaj o RPMN, veriteľ na základe zmluvy o úvere nemôže od spotrebiteľa požadovať úroky ani poplatky (§ 4 ods. 5 v spojení s § 4 ods. 2 písm. g) zákona č. 258/2001 Z.z.). Žalobcovi bol poskytnutý úver vo výške 663,88 Eur, pričom za situácie, že tento je bezúročný a bez poplatkov a žalovaný nemá nárok na plnenie z neprijateľnej podmienky, ktorá je neplatnou (administratívny poplatok), žalobcovi vznikla povinnosť vrátiť žalovanému len sumu zodpovedajúcu poskytnutým peňažným prostriedkom. Iné nároky zo zmluvy žalovaný voči žalobcovi nemá, preto plnenie žalobcu nad rámec sumy zodpovedajúcej výške úveru predstavuje plnenie bez právneho dôvodu a má za následok vznik bezdôvodného obohatenia v zmysle § 451 Občianskeho zákonníka na strane žalovaného, ktorý takéto plnenie prijal. Správne preto súd prvej inštancie konštatoval, že vzhľadom na celkovú sumu, ktorú žalobca žalovanému zaplatil (1298,52 Eur), na strane žalovaného došlo k bezdôvodnému obohateniu vo výške 634,64 Eur. 8. Občiansky zákonník v ust. § 107 upravuje premlčaciu dobu pre vydanie bezdôvodného obohatenia, pričom rozlišuje medzi subjektívnou (§ 107 ods. 1) a objektívnou premlčacou dobou (§ 107 ods. 2). Začiatky ich plynutia sú upravené odlišne. Za rozhodujúci pre začiatok plynutia subjektívnej premlčacej doby pre uplatnenie práva na vydanie bezdôvodného obohatenia je potrebné považovať deň, kedy sa oprávnený v konkrétnom prípade skutočne dozvie o tom, že na jeho úkor došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto ho získal. Nie je pritom rozhodujúce, že oprávnený mal možnosť dozvedieť sa potrebné skutočnosti už skôr. Pre začiatok plynutia subjektívnej premlčacej doby na uplatnenie práva na vydanie bezdôvodného obohatenia sa vyžaduje skutočná (preukázaná), nielen predpokladaná vedomosť oprávneného (porovn. rozhodnutie NS SR sp. zn. 3 Cdo 145/2004, sp. zn. 1 Cdo 67/2011, R 25/1986). V prípade plnenia bez právneho dôvodu je začiatok plynutia subjektívnej premlčacej doby viazaný na moment, kedy sa oprávnený dozvedel, že právny dôvod na plnenie nebol od začiatku daný. Pre začiatok plynutia 3 ročnej príp. 10 ročnej objektívnej premlčacej doby na uplatnenie práva na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia je rozhodný okamih, kedy bezdôvodné obohatenie skutočne (fakticky) vzniklo. Bezdôvodné obohatenie získaním plnenia bez právneho dôvodu vzniká samotným prijatím plnenia. Vtedy tiež začne plynúť objektívna premlčacia doba (rozhodnutie NS ČR z 14.08.2007, sp. zn. 30 Cdo 2758/2006). Žalovaný ako osoba podnikajúca na finančnom trhu má odbornú prevahu nad spotrebiteľom, ktorému poskytuje svoje služby, a preto možno od neho očakávať, že vo vzťahu k nemu sa bude správať poctivo. V predmete činnosti má okrem iného i poskytovanie úverov a pôžičiek nebankovým spôsobom, teda jeho povinnosťou bolo poznať a dodržiavať právne predpisy vzťahujúce sa na poskytovanie úverov. V zmysle § 2 ods. 1 zákona č. 1/1993 Zb. o Zbierke zákonov platnom a účinnom do 31.12.2015, o všetkom, čo bolo v Zbierke zákonov uverejnené, platí domnienka, že dňom uverejnenia sa stalo známym každému, koho sa to týka; domnienka o znalosti vyhlásených všeobecne záväzných právnych predpisov je nevyvrátiteľná (od 01.01.2016 túto problematiku upravuje § 15 zákona č. 400/2015 Z.z. o tvorbe právnych predpisov a o Zbierke zákonov Slovenskej republiky). Žalovaný ako nebankový subjekt má dlhodobo v predmete svojej činnosti aj poskytovanie úverov a teda jeho povinnosťou bolo poznať a dodržiavať právne predpisy vzťahujúce sa na poskytovanie úverov. V čase uzatvorenia zmluvy už niekoľko rokov platila pri spotrebiteľských úveroch úprava vyžadujúca uvádzať priamo v zmluve úrokovú sadzbu a ročnú percentuálnu mieru nákladov umožňujúcu spotrebiteľom zorientovať sa v ponukách rôznych finančných inštitúcii poskytujúcich úvery a posúdiť výhodnosť poskytnutého úveru. Je dôvodné preto predpokladať, že žalovaný minimálne vedel, že neuvedením tak podstatného údaja akým je výška úrokovej sadzby a výška RPMN priamo v zmluve o spotrebiteľskom úvere nastane zákonom predpokladaná sankcia, t.j. že veriteľ (žalovaný) nebude môcť od dlžníka (žalobcu) žiadať úrok z úveru a ani iné poplatky, a pre prípad, že to tak urobí, bol s uvedenou zákonnou sankciou uzrozumený (nepriamy úmysel). Odvolací súd konštatuje, že konanie žalovaného pri uzatváraní zmluvy nebolo súladné s dobrými mravmi, žalovaný nerešpektoval povinnosti stanovené zákonom o spotrebiteľských úveroch a ustanoveniami Občianskeho zákonníka zameranými na ochranu spotrebiteľa. Jeho konanie preto nemožno hodnotiť inak ako konanie zamerané na získanie bezdôvodného obohatenia bez právneho dôvodu, minimálne s nepriamym úmyslom získať majetkový prospech. S ohľadom na okolnosti prípadu možno uzavrieť, že úmysel žalovaného bezdôvodne sa obohatiť na úkor žalobcu bol daný už od uzatvorenia zmluvy, ktorej návrh koncipoval žalovaný a predložil ho na podpis žalobcovi, a teda bol daný aj v čase, kedy došlo k bezdôvodnému obohateniu na strane žalovaného (porov. rozsudok Krajského súdu v Prešove z 12. decembra 2011, sp. zn. 7Co/84/2011, tiež rozsudok Krajského súdu v Prešove z 21.1.2013, sp. zn. 2Co 9/2012). Pri úmyselnom bezdôvodnom obohatení sa uplatňuje ust. § 107 ods. 2 Občianskeho zákonníka, v zmysle ktorého je premlčacia doba desaťročná a plynie od vzniku bezdôvodného obohatenia. V predmetnom prípade táto desaťročná premlčacia doba začala plynúť v roku 2008, kedy žalovaný prijal od žalobcu plnenie nad rámec istiny, a to vo výške 634,67 Eur, predstavujúce bezdôvodné obohatenie od žalobcu. Je teda zrejmé, že žaloba bola podaná pred uplynutím objektívnej premlčacej doby (žaloba doručená súdu 21.03.2016). Žalobu o vydanie bezdôvodného obohatenia žalobca podal aj v rámci dvojročnej subjektívnej premlčacej doby, pretože o bezdôvodnom obohatení sa dozvedel v januári 2016 od Združenia na ochranu občana spotrebiteľa HOOS. Žalobca predložil prvoinštančnému súdu o tejto skutočnosti listinný dôkaz, ktorý žalovaný nespochybnil. Keďže právo žalobcu na vydanie bezdôvodného obohatenia premlčané nie je, bezdôvodné obohatenie vo výške 634,64 eur žalovaný v zmysle § 451 a § 456 Občianskeho zákonníka povinný žalobcovi vydať tak, ako to správne konštatoval súd prvej inštancie. Žalobcovi prináleží za dobu omeškania žalovaného s plnením dlhu zákonný úrok z omeškania vo výške 8,05 % ročne. Výška úroku z omeškania vyplýva z ust. § 3 v spojení s § 10c nariadenia vlády č. 87/1995 Z.z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka, okrem iného aj ust. § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Správnym výrokom vo veci samej zodpovedá aj správny výrok o trovách konania. Za daného stavu odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil (§ 387 ods. 1 CSP). 9. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1 CSP. V odvolacom konaní bol v plnom rozsahu úspešný žalobca, preto mu odvolací súd priznal náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu voči neúspešnému žalovanému. O výške náhrady trov odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie (§ 262 ods. 2 CSP). 10. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Podľa § 420 CSP, dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Podľa § 421 ods. 1 CSP, dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. Podľa § 421 ods. 2 CSP, dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n). Podľa § 423 CSP, dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. Podľa § 424 CSP, dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané. Podľa § 427 ods. 1 CSP, dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Podľa § 427 ods. 2 CSP, dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde. Podľa § 428 CSP, v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). Podľa § 429 ods. 1 CSP, dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. Podľa § 429 ods. 2 CSP, povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa.