Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Prešov Spisová značka: 6To/24/2016 Identifikačné číslo súdneho spisu: 8713010419 Dátum vydania rozhodnutia: 18. 01. 2017 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Emil Dubňanský ECLI: ECLI:SK:KSPO:2017:8713010419.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Emila Dubňanského a sudcov JUDr. Petra Farkaša a JUDr. Jaroslava Bugeľa na verejnom zasadnutí konanom dňa 18. januára 2017, v trestnej veci obž. G.. P. W. pre zločin porušovania povinnosti pri správe cudzieho majetku podľa § 237 ods. 1, ods. 3 písm. a/ Tr. zákona, o odvolaní obžalovaného proti rozsudku Okresného súdu Poprad sp. zn. 5T/115/2013 zo dňa 22. februára 2016, takto r o z h o d o l : Podľa § 321 ods. 1 písm. b/, d/, e/, ods. 2 Tr. poriadku z r u š u j e v napadnutom rozsudku výrok, ktorým bol obž. G.. P. W. uznaný za vinného zo zločinu porušovania povinnosti pri správe cudzieho majetku podľa § 237 ods. 1, ods. 3 písm. a/ Tr. zákona, výrok o treste, ako aj ďalšie výroky, ktoré majú vo výroku o vine svoj podklad. Na základe § 322 ods. 3 Tr. poriadku Obžalovanému G.. P. W., nar. XX.XX.XXXX v F., trvale bytom F., M. č. XXXX/XX v nadväznosti na výrok o vine, ktorým bol uznaný vinným napadnutým rozsudkom z prečinu sprenevery podľa § 213 ods. 1, ods. 2 písm. a/ Tr. zákona ukladá Podľa § 213 ods. 2 Tr. zákona, s použitím § 36 písm. l/, § 38 ods. 3 Tr. zákona, § 41 ods. 1, § 42 ods. 1 Tr. zákona súhrnný trest odňatia slobody v trvaní 18 (osemnástich) mesiacov. Podľa § 49 ods. 1 písm. a) Tr. zákona výkon trestu odňatia slobody podmienečne odkladá. Podľa § 50 ods. 1 Tr. zákona určuje skúšobnú dobu na 3 (tri) roky. Podľa § 42 ods. 2 Tr. zákona z r u š u j e výrok o treste uložený rozsudkom Okresného súdu Poprad, sp. zn. 2T 123/2011 zo dňa 2.9.2014 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Prešove, sp. zn. 10To 34/2014 zo dňa 07.10.2015, ktorým bol obžalovanému za prečin sprenevery podľa § 213 ods. 2 Tr. zákona uložený trest odňatia slobody v trvaní 1 (jedného) roka, pričom výkon trestu bol podmienečne odložený na skúšobnú dobu v trvaní 2 (dvoch) rokov, ako aj všetky ďalšie rozhodnutia na tento výrok obsahovo nadväzujúce, ak vzhľadom na zmenu, ku ktorej došlo zrušením, stratili podklad. Podľa § 287 ods. 1 Tr. poriadku ukladá povinnosť zaplatiť poškodenej spoločnosti X.-G. spol. s r.o., so sídlom F., Y. XX, IČO: XX XXX XXX škodu vo výške 6.313,29 Eur. Podľa § 288 ods. 2 Tr. poriadku poškodenú spoločnosť X.-G. spol. s r.o., so sídlom F., Y. XX, IČO: XX XXX XXX so zvyškom jej nároku na náhradu škody o d k a z u j e na civilný proces. Podľa § 285 písm. b) Tr. poriadku o s l o b o d z u j e obžalovaného G.. P. W. spod obžaloby prokurátora pre skutok právne kvalifikované ako zločin porušovania povinnosti pri správe cudzieho majetku podľa § 237 ods. 1, ods. 3 písm. a/ Tr. zákona, ktorého sa mal obžalovaný dopustiť na tom skutkovom základe, že - dňa 19.9.2012 v Poprade na pobočke Slovenská sporiteľňa a.s., Bratislava vystupujúc ako konateľ obchodnej spoločnosti X.-G., spol. s.r.o., so sídlom F., Y. XX, IČO: XX XXX XXX pred povereným pracovníkom banky a bez vedomia druhého konateľa obchodnej spoločnosti G.. U. X. si na základe zmluvy o odovzdaní a prevzatí bezpečnostných predmetov a zmluvy o poskytovaní a používaní elektronických služieb k bankovým produktom uzatvorených medzi bankou Slovenskou sporiteľňou, a.s. a obchodnou spoločnosťou X.-G. spol. s.r.o. v zastúpení G.. P. W. a na základe určenia spôsobu nakladania s vkladom na účte č. XXXXXXXXX/XXXX zo dňa 19.09.2012 zriadil prístup k účtu obchodnej spoločnosti X.-G. spol. s r.o. vedený v Slovenskej sporiteľni, a.s. č. XXXXXXXXX/XXXX, pričom dňa 24.09.2012 vedome, bez akéhokoľvek právneho dôvodu a bez toho, aby obchodná spoločnosť X.- G., s.r.o. mala voči jeho osobe akýkoľvek splatný záväzok ako aj v rozpore s ustanovením § 135a ods. 1 zákona č. 513/1991 Zb. Obchodného zákonníka v znení neskorších predpisov prostredníctvom elektronického bankovníctva si z účtu obchodnej spoločnosti X.-G. spol. s.r.o. vedeného v Slovenskej sporiteľni, a.s. č. XXXXXXXXX/XXXX previedol na svoj súkromný účet vedený vo VÚB, a.s. č. XXXXXXXXX/XXXX sumu 115.000 Eur, čím tak obchodnej spoločnosti X.-G. spol. s.r.o., o sídlom F., Y. XX, IČO: XX XXX XXX spôsobil škodu vo výške 115.000 Eur, pretože skutok nie je trestným činom. Podľa § 288 ods. 3 Tr. poriadku poškodenú spoločnosť X.-G. spol. s r.o. , so sídlom F., Y. XX, IČO: XX XXX XXX s jej nárokom na náhradu škody o d k a z u j e na civilný proces. o d ô v o d n e n i e : Rozsudkom Okresného súdu Poprad sp. zn. 5T/115/2013 zo dňa 22. februára 2016 bol obžalovaný G.. P. W. v bode I. uznaný za vinného z prečinu sprenevery podľa § 213 ods. 1, ods. 2 písm. a/ Tr. zákona a v bode II. zo zločinu porušovania povinnosti pri správe cudzieho majetku podľa § 237 ods. 1, ods. 3 písm. a/ Tr. zákona, na tom skutkovom základe, že v bode I. - v presne nezistený deň v období mesiacov júl až august roka 2008 ako konateľ obchodnej spoločnosti X.-G., spol. s.r.o., so sídlom F., Y. XX, IČO: XX XXX XXX, v rámci prestavby zázemia zimného štadióna v Poprade vykonávanej obchodnou spoločnosťou X.-G., spol. s.r.o. pre Mesto Poprad na základe zmluvy o dielo zo dňa 19.03.2008 objednal u dodávateľa osoby podnikajúcim pod obchodným menom P. G.-B., so sídlom O., O. W. XX, IČO: XXXXXXXX výrobu plastových okien, dverí a doplnkov na rekonštrukciu zimného štadióna v Poprade, kde v rámci tejto objednávky objednal aj výrobu plastových okien a plastových dverí v odtieni biela /nussbaum/, špecifikovaných podľa prílohy k faktúre č. 410/2008 zo dňa 12.12.2008 na pozícii XX-XX na rodinný dom vo Q. č. XXX patriaci jeho otcovi U. W., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom Q. XXX v hodnote 6.313,29 Eur (190.194,20,-Sk), pričom túto sumu nechal zahrnúť do celkovej sumy za dodaný tovar pre obchodnú spoločnosť X.-G., spol. s.r.o. vo výške 1.012.794,50,-Sk (33.618,63 Eur) za dodávku plastových okien a plastových dverí na rekonštrukciu zimného štadióna v Poprade, ktorá bola osobou podnikajúcou pod obchodným menom P. G.-B. následne fakturovaná obchodnej spoločnosti X.-G., spol. s.r.o., F., faktúrou č. 410/2008 zo dňa 12.12.2008 a ktorá bola obchodnou spoločnosťou X.-G., spol. s.r.o., F. ako odberateľom dodaného tovaru v celej sume uhradená, čím obchodnej spoločnosti X.-G. spol. s.r.o., so sídlom F., Y. XX, IČO: XX XXX XXX spôsobil škodu vo výške 6.313,29 Eur (190.194,20,-Sk), v bode II. - dňa 19.9.2012 v Poprade na pobočke Slovenská sporiteľňa a.s., Bratislava vystupujúc ako konateľ obchodnej spoločnosti X.-G., spol. s.r.o., so sídlom F., Y. XX, IČO: XX XXX XXX pred povereným pracovníkom banky a bez vedomia druhého konateľa obchodnej spoločnosti G.. U. X. si na základe zmluvy o odovzdaní a prevzatí bezpečnostných predmetov a zmluvy o poskytovaní a používaní elektronických služieb k bankovým produktom uzatvorených medzi bankou Slovenskou sporiteľňou, a.s. a obchodnou spoločnosťou X.-G. spol. s.r.o. v zastúpení G.. P. W. a na základe určenia spôsobu nakladania s vkladom na účte č. XXXXXXXXX/XXXX zo dňa 19.09.2012 zriadil prístup k účtu obchodnej spoločnosti X.-G. spol. s.r.o. vedený v Slovenskej sporiteľni, a.s. č. XXXXXXXXX/XXXX, pričom dňa 24.09.2012 vedome, bez akéhokoľvek právneho dôvodu a bez toho, aby obchodná spoločnosť X.- G., s.r.o. mala voči jeho osobe akýkoľvek splatný záväzok ako aj v rozpore s ustanovením § 135a ods. 1 zákona č. 513/1991 Zb. Obchodného zákonníka v znení neskorších predpisov prostredníctvom elektronického bankovníctva si z účtu obchodnej spoločnosti X.-G. spol. s.r.o. vedeného v Slovenskej sporiteľni, a.s. č. XXXXXXXXX/XXXX previedol na svoj súkromný účet vedený vo VÚB, a.s. č. XXXXXXXXXX/XXXX sumu 115.000 Eur, čím tak obchodnej spoločnosti X.-G. spol. s.r.o., so sídlom F., Y. XX, IČO: XX XXX XXX spôsobil škodu vo výške 115.000 Eur. Za to bol obžalovanému uložený podľa § 237 ods. 3 Tr. zákona, § 42 ods. 1 Tr. zákona, § 41 ods. 1 Tr. zákona, § 38 ods. 2, ods. 4 Tr. zákona, § 37 písm. h/ Tr. zákona súhrnný trest odňatia slobody v trvaní 5 /päť/ rokov a 4 /štyroch/ mesiacov. Podľa § 48 ods. 2 písm. a/ Tr. zákona bol obžalovaný na výkon trestu odňatia slobody zaradený do ústavu na výkon trestu odňatia slobody s minimálnym stupňom stráženia. Podľa § 42 ods. 2 Tr. zákona súd zároveň zrušil výrok o treste uložený obžalovanému rozsudkom Okresného súdu Poprad, sp. zn. 2T 123/2011 zo dňa 2.9.2014, v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Prešove, sp. zn. 10To 34/2014 zo dňa 07.10.2015 podľa § 213 ods. 2 Tr. zákona v trvaní 1 /jedného/ roka, podmienečne odložený na skúšobnú dobu v trvaní 2 /dvoch/ rokov, ako aj všetky ďalšie rozhodnutia na tento výrok obsahovo nadväzujúce, ak vzhľadom na zmenu, ku ktorej došlo zrušením, stratili podklad. Podľa § 61 ods. 1, ods. 2 Tr. zákona okresný súd uložil aj trest zákazu činnosti vykonávať podnikateľskú a živnostenskú činnosť v trvaní 6 /šesť/ rokov. Podľa § 287 ods. 1 Tr. poriadku bola obžalovanému uložená povinnosť zaplatiť poškodenej spoločnosti X.-G. spol. s r.o. , so sídlom F., Y. XX, IČO: XX XXX XXX škodu vo výške 121 313,29,--eur. Podľa § 288 ods. 2 Tr. poriadku súd poškodenú spoločnosť X.-G. spol. s r.o., so sídlom F., Y. XX, IČO: XX XXX XXX so zvyškom jej nároku na náhradu škody odkázal na občianske súdne konanie. Napadnutým rozsudkom bol obžalovaný súčasne podľa § 285 písm. b/ Tr. poriadku oslobodený spod obžaloby prokurátora Okresnej prokuratúry Poprad pre skutok uvedený pod bodom II. obžaloby Okresnej prokuratúry Poprad, sp. zn. 1Pv 675/2012 zo dňa 29.07.2013, ktorého sa mal dopustiť tak, že - ako spoločník obchodnej spoločnosti X.-G., spol. s.r.o., so sídlom F., Y. XX, IČO: XX XXX XXX s obchodným podielom vo výške 50% uzatvoril dňa 30.11.2011 zmluvu o prevode obchodného podielu, na základe ktorej previedol odplatne svoj obchodný podiel vo výške 50 % na druhého spoločníka G.. U. X., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom X. W., P. XXX/X za dohodnutú sumu 26.000 Eur, ktorá mu bola už v čase podpisu zmluvy o prevode obchodného podielu zaplatená vo výške 17.500 Eur, pričom v zmysle čl. VI zmluvy sa zaviazal, že najneskôr do 15.12.2011 účtovne vysporiada a účtovne predloží všetky svoje záväzky a pohľadávky z predchádzajúceho obdobia, čo však úmyselne neurobil a využijúc skutočnosť, že G.. U. X. nepodal návrh na zápis zmien v spoločnosti s ručením obmedzeným v obchodnom registri v dôsledku očakávania splnenia povinnosti G.. P. W. v zmysle čl. VI zmluvy o prevode obchodného podielu, dňa 08.02.2012 vystupujúc ako spoločník obchodnej spoločnosti X.-G., spol. s.r.o., so sídlom F., Y. XX, IČO: XX XXX XXX s obchodným podielom vo výške 50% uzatvoril zmluvu o prevode obchodného podielu, na základe ktorej previedol odplatne svoj obchodný podiel vo výške 50 % na svoju družku G.. W. P., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom M. XXXX/XX, F. za dohodnutú sumu 50.000 Eur, ktorá bola následne dňa 06.03.2012 zapísaná ako spoločníčka obchodnej spoločnosti X.-G., spol. s.r.o. do obchodného registra, a to aj napriek tomu, že G.. U. X. využil svoje predkupné právo v zmysle čl. 13 ods. 2 spoločenskej zmluvy o založení spoločnosti s ručením obmedzeným zo dňa 10.10.1995 a to zmluvou o prevode obchodného podielu zo dňa 30.11.2011, čím spôsobil G.. U. X., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom X. W., P. XXX/X škodu vo výške najmenej 17.500 Eur právne kvalifikovaný ako prečin podvodu podľa § 221 ods. 1, ods. 2 Trestného zákona, pretože skutok nie je trestným činom. Proti tomuto rozsudku podal ihneď po jeho vyhlásení odvolanie obžalovaný len vo vzťahu k výrokom o vine a treste. V písomných dôvodoch odvolania rozoberá pojem privlastnenia si veci vo vzťahu k prečinu sprenevery, pričom obžalovaný si mohol privlastniť len nematerializované peniaze prevodom z jedného bankového účtu na iný a tým uhradiť nakúpené tovary. Alebo si obžalovaný mal podľa rozsudku privlastniť samotné okná a dvere, čo však nenastalo a ani z obžaloby to nevyplýva. Navyše si spoločnosť X.-G. s.r.o. mohla uplatniť sumu za dodané plastové výrobky priamo u odberateľa p. U. W., čo však spoločnosť nikdy neurobila. Vo vzťahu ku skutku pod bodom II. uvádza, že obžalovaný bol v čase skutku konateľom spoločnosti X.-G. s.r.o. a previedol peniaze s poznámkou „depozit“ a nemal v úmysle peniaze minúť pre vlastnú spotrebu. Konal tak v úmysle zachrániť aspoň časť majetku spoločnosti, keďže spoločníka a konateľ G.. X. Zmluvou o predaji časti podniku zo dňa 04.07.2012 previedol všetok nehnuteľný majetok na svoju druhú spoločnosť. Všetko v čase, kedy neboli vysporiadané záväzky voči obžalovanému vrátene miezd, pôžičiek a podobne. Vzhľadom na dôvody, ktoré viedli obžalovaného k presunu peňazí na iný účet, je zrejmé, že obžalovaný chránil záujmy spoločnosti, ale aj svoje, ako bývalého/súčasného spoločníka. Navrhol zrušiť napadnuté rozhodnutie súdu prvého stupňa a obžalovaného spod obžaloby oslobodiť. K odvolaniu obžalovaného sa vyjadril splnomocnenec poškodenej spoločnosti a prokurátor, pričom považujú rozsudok za vecne správny a zákonný. Dôvody uvádzané obžalovaným považujú za účelové, pričom rozoberajú jednotlivé skutkové okolnosti tejto trestnej veci. Na základe takto podaného odvolania krajský súd v zmysle ustanovenia § 317 ods. 1 Tr. poriadku preskúmal zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým odvolateľ podal odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré im predchádzalo, prihliadajúc aj na chyby, ktoré neboli odvolaním vytýkané, ak by odôvodňovali podanie dovolania podľa § 371 ods. 1 Tr. poriadku a dospel k záveru, že odvolanie obžalovaného je čiastočne dôvodné. Odvolací súd v prvom rade poukazuje na vykonané dokazovanie týkajúce sa skutkov uvedených v napadnutom rozhodnutí vo vzťahu, ku ktorým boli vykonané dôkazy (okrem nižšie uvedených) v rozsahu potrebnom na zistenie a ustálenie skutkového stavu veci, a to zákonným spôsobom. Z takto procesne zabezpečených dôkazov následne okresný súd vyvodil skutkové okolnosti. Vo vzťahu ku skutku uvedenom pod bodom I. právne kvalifikovaného ako prečin sprenevery podľa § 213 ods. 1, 2 písm. a/ Tr. zákona odvolací súd sa stotožnil s ustálenými skutkovými okolnosťami prvostupňovým súdom a keďže okresný súd v odôvodnení svojho rozhodnutia podrobne rozviedol jednotlivé dôkazy, z ktorých pri ustálení tohto skutkového stavu vychádzal, odvolací súd v tejto časti na toto rozhodnutie okresného súdu, z dôvodu neopakovania tých istých okolností a skutočností, v celom rozsahu odkazuje. Obžalovaného G.. P. W. zo spáchania tohto prečinu usvedčuje G.. U. X., ktorý poprel obžalovaného tvrdenie o tom, že otcovi obžalovaného ponúkol montáž a dodávku plastových okien a dverí na jeho rodinný dom v rámci nejakej dohody s obžalovaným. Taktiež svedok P. G., výrobca okien, uviedol, že obžalovaný ho v rámci realizácii zákazky prestavby zimného štadióna v Poprade požiadal o výrobu plastových okien a plastových dverí špecifikovaných a určených pre jeho rodičovský dom v obci Q. v celkovej hodnote 6 313,29,--eur, pričom ich výrobu mal na základe požiadania obž. G.. W. fakturovať na spoločnosť X.-G. spol. s r.o., a že napriek jeho opakovaným výzvam na úhradu finančnej čiastky za vyrobené a dodané plastové okná a dvere tieto neuhradil, v dôsledku čoho podal aj žalobu na súde. Svedok G.. S. S. pritom nepotvrdil obžalovaného verziu v tom, že okná boli pôvodne vyrobené pre rekonštrukciu jeho rodinného domu a obžalovaného požiadal len o predbežnú kalkuláciu, ale žiadnu záväznú objednávku mu nedal. Obranu obžalovaného vyvracajú aj zabezpečené listinné dôkazy svedčiace o tom, že predmetné plastové okná boli objednané u ich výrobcu P. G. -B. prostredníctvom spoločnosti X.-G. spol. s r.o. a boli dodané na rodičovský dom obžalovaného, pričom tieto boli fakturované práve na túto obchodnú spoločnosť, ktorá neskôr v dôsledku vydaného platobného rozkazu tieto aj uhrádzala. Okresný súd hodnotil aj výpoveď svedka U. W. (otec obžalovaného) z prípravného konania, ktorú z dôvodu odmietnutia vypovedania tohto svedka na hlavnom pojednávaní prečítal, k čomu je ale nutné uviesť, že takýto procesný postup nebol v súlade so zákonom. Tento svedok totiž vypovedal len po začatí trestného stíhania dňa 19.10.2012, pričom k vzneseniu obvinenia obžalovaného- jeho synovi pre tento skutok došlo až dňa 20.12.2012, a neskôr tento svedok využil svoje právo a odmietol vypovedať. Zo zaužívanej súdnej praxe a judikatúry totiž vyplýva, že ak ide o výsluch svedka, ktorý sa po vznesení obvinenia dostáva do postavenia blízkej osoby vo vzťahu k obvinenému v zmysle § 127 ods. 4, resp. ods. 5 Tr. zákona, v dôsledku čoho nadobúda práva uvedené z § 130 ods. 1, ods. 2 Tr. poriadku, je výsluch takého svedka vykonaný pred vznesením obvinenia pre ďalšie trestné konanie právne neúčinný. Aj napriek uvedenému pochybeniu má odvolací súd za to, že vina obžalovaného vo vzťahu ku skutku uvedenom pod bodom I. bola dostatočným spôsobom preukázaná. Výsledky vykonaného dokazovania vo vzťahu k tomuto skutku vyznievajú jednoznačne a tvoria ucelenú reťaz tak priamych, ako aj nepriamych dôkazov, z ktorých bez akýchkoľvek pochybností možno vyvodiť bezpečný záver, že obžalovaný spáchal tento skutok tak, ako je uvedený v napadnutom rozsudku. Páchateľ si totiž prisvojí cudziu vec, ktorá mu bola zverená, keď s vecou naloží v rozpore s účelom, na ktorý mu bola cudzia vec daná do dispozície, a to spôsobom, ktorý marí základný účel zverenia. Prisvojenie je teda také nakladanie páchateľa s vecou, ktoré má trvale vylúčiť zveriteľa z dispozície s vecou. Prisvojením cudzej veci sa však nerozumie získanie veci do vlastníctva, pretože trestným činom nemožno nadobudnúť vlastnícke právo, ale získanie možnosti neobmedzenej dispozície s vecou. Nie je pritom podstatné, ako potom páchateľ s prisvojenou vecou nakladá. O prisvojenie preto ide i vtedy, keď páchateľ vec po dokonaní činu niekomu dá do ďalšej dispozície alebo s ňou inak naloží. Správne a zákonu zodpovedajúce sú preto právne závery súdu prvého stupňa, pokiaľ ide o výrok o vine vo vzťahu k bodu I. napadnutého rozsudku a rovnako tak aj pokiaľ ide o právnu kvalifikáciu konania obžalovaného G.. P. W., keď takéto konanie obžalovaného posúdil ako prečinu sprenevery podľa § 213 ods. 1, 2 písm. a/ Tr. zákona. Obžalovaný tým, že si prisvojil plastové okná a dvere, ktorých vlastníkom bola v dôsledku zaplatenia kúpnej ceny spoločnosť X.-G. spol. s r.o., a ktoré boli dodané a namontované na rodinný dom jeho otca a takýmto činom spôsobil väčšiu škodu, naplnil po objektívnej aj subjektívnej stránke obligatórne náležitosti uvedeného prečinu. Krajský súd sa následne zaoberal aj skutkovými okolnosťami týkajúcimi sa zločinu porušovania povinnosti pri správe cudzieho majetku podľa § 237 ods. 1, ods. 3 písm. a/ Tr. zákona- bod II. napadnutého rozsudku. Okresný súd mal za to, že obžalovaný je z uvedeného skutku usvedčovaný výpoveďou svedka G.. U. X., nepriamo aj svedeckými výpoveďami G.. X. W., U. W. ako aj zabezpečenými listinnými dôkazmi. Z výpovede obžalovaného, svedka G.. U. X. ako aj ďalších zamestnancov spoločnosti X.-G. spol. s r.o. je možné podľa názoru krajského súdu vyvodiť, že v určitom období došlo medzi obžalovaným ako spoločníkom a konateľom obchodnej spoločnosti X.-G. spol. s r.o. a druhým spoločníkom a konateľom G.. U. X. ku vzájomným rozporom a nedorozumeniam. Každý z nich mal mať vytvorené v rámci spoločnosti svoje stredisko a cez neho vykonávať svoje podnikateľské aktivity. Taktiež z listinných dôkazov nachádzajúcich sa vo vyšetrovacom spise vyplýva konanie resp. nekonanie viacerých valných zhromaždení tejto spoločnosti a to pre neprítomnosť jej spoločníka G.. W., predmetom ktorých malo byť práve vyriešenie si vzájomných obchodných vzťahov. Medzi obžalovaným ako prevodcom a druhým spoločníkom G.. X. došlo aj k uzatvoreniu zmluvy o prevode obchodného podielu dňa 30.11.2011, ale k nadobudnutiu platnosti dňa 15.12.2011 nedošlo z dôvodov uvedených v tejto zmluve. Následne obžalovaný prevádza svoj obchodný podiel na svoju družku G.. W. P. 8.2.2012, kedy prevod tohto obchodného podielu bol spochybnený a žalobou napadnutý na súde spoločníkom G.. X., pričom rozhodnutím súdov bola vyslovená jeho neplatnosť. Z výpisu z obchodného registra je zrejmé, že v mene spoločnosti X. -G. spol. s r.o. konajú a popisujú konatelia samostatne, pričom nimi v rozhodnom čase boli ako obžalovaný G.. P. W., tak aj G.. U. X.. Odvolací súd na tomto mieste konštatuje, a to ani nebolo medzi stranami sporné, a tieto skutočnosti vyplývajú aj z dokazovania vykonaného súdom prvého stupňa zákonným spôsobom, že obžalovaný vykonával v mesiaci september roku 2012 funkciu konateľa spoločnosti. Rovnako bolo nepochybne preukázané a nesporné, že obžalovaný ako konateľ spoločnosti dňa 19.09.2012 si zriadil prístup k účtu obchodnej spoločnosti X.-G. spol. s r.o. vedený v Slovenskej sporiteľni, a.s. č. XXXXXXXXX/XXXX, pričom dňa 24.09.2012 prostredníctvom elektronického bankovníctva si z účtu obchodnej spoločnosti X.- G. spol. s.r.o. vedeného v Slovenskej sporiteľni, a.s. č. XXXXXXXXX/XXXX previedol na svoj súkromný účet vedený vo VÚB, a.s. č. XXXXXXXXX/XXXX sumu 115.000 Eur s poznámkou „depozit“. Vo vzťahu k tomu, že si obžalovaný bez vedomia druhého konateľa obchodnej spoločnosti G.. U. X. na základe zmluvy o odovzdaní a prevzatí bezpečnostných predmetov a zmluvy o poskytovaní a používaní elektronických služieb k bankovým produktom uzatvorených medzi bankou Slovenskou sporiteľňou, a.s. a obchodnou spoločnosťou X.-G. spol. s.r.o. v zastúpení G.. P. W. a na základe určenia spôsobu nakladania s vkladom na účte č. XXXXXXXXX/XXXX zo dňa 19.09.2012 zriadil prístup k účtu obchodnej spoločnosti X.-G. spol. s r.o. vedený v Slovenskej sporiteľni, a.s. č. XXXXXXXXX/XXXX, je nutné uviesť, že takéto oprávnenie vyplývalo obžalovanému priamo zo spoločenskej zmluvy a z výpisu z obchodného registra a pre zriadenie prístupu k tomuto účtu obchodnej spoločnosti v žiadnom prípade nepotreboval a ani nemusel žiadať o súhlas druhého konateľa. Skutočnosť, že druhý konateľ o tom nemal vedomosť je právne irelevantné, keďže za obchodnú spoločnosť mohol každý z nich konať samostatne. Taktiež z vykonaného dokazovania, mimo rozumné pochybnosti, vyplýva, že sa stal skutok uvedený v obžalobe, teda je nepochybné, že obžalovaný v čase uvedenom v obžalobe uskutočnil prevod finančných prostriedkov obsiahnutý v bode II. skutkovej vety napadnutého rozsudku. Podstatným vo vzťahu k tomuto bodu je ale, či skutok napĺňa všetky znaky skutkovej podstaty v tom čase žalovaného ako trestný čin sprenevery podľa § 213 ods. 1, 2 písm. c/, ods. 3 Tr. zákona, respektíve neskôr prekvalifikovaného ako trestný čin porušovania povinnosti pri správe cudzieho majetku podľa § 237 Tr. zákona. Pokiaľ ide o posúdenie otázky, či skutok uvedený v obžalobe napĺňa znaky skutkovej podstaty trestného činu sprenevery podľa § 213 Tr. zákona účinného v čase spáchania skutku, tak je nevyhnutné uviesť, že predmetom ochrany, podľa tohto trestného činu, sú len „veci“ (definíciou trestného činu sprenevery je totiž prisvojenie si cudzej „veci“, ktorá bola páchateľovi zverená). Trestný čin sprenevery v tom čase teda nechránil pred útokmi iné majetkové hodnoty, ktoré povahu veci nemajú (napríklad pohľadávky), pričom iné majetkové hodnoty než veci sú predmetom ochrany podľa tých majetkových trestných činov, ktorých znakom základnej skutkovej podstaty je pojem „majetok“, pretože pojmom majetok sa označuje súhrn všetkých majetkových hodnôt (napríklad trestný čin podvodu, či trestný čin porušovania povinnosti pri správe cudzieho majetku). V tejto súvislosti odvolací súd dodáva, že pri útokoch na finančné prostriedky by bolo nevyhnutné posúdiť ich právnu povahu, pretože tá je odlišná podľa toho, či páchateľ útočí na finančné prostriedky v hotovosti, respektíve či útočí na finančné prostriedky, ktoré sa nachádzajú na účte v banke (tzv. nematerializované peniaze) a pri ktorých sú platby realizované bezhotovostným platobným stykom. Okresný súd v odôvodnení svojho rozhodnutia pritom uviedol, na základe čoho v konaní pred súdom došlo k zmene právnej kvalifikácii ohľadne tohto skutku. Krajský súd sa zaoberal aj skutkovou podstatou trestného činu porušovania povinností pri správe cudzieho majetku v zmysle § 237 Tr. zákona, ktoré je subsidiárnym vo vzťahu k trestnému činu sprenevery podľa § 213 T. zákona, a preto je jednočinný súbeh vylúčený, lebo trestný čin podľa § 237 je špeciálnym ustanovením. Objektom je cudzí majetok (nielen veci, ale aj ďalšie majetkové hodnoty) a osobitný vzťah dôvery k pojmu "cudzí majetok". Podstatou trestného činu je konanie uvedené v odseku 1 § 237 Tr. zákona, ktorým vzniká škoda na cudzom majetku, bez ohľadu na to, či sa páchateľ obohatil, alebo nie. Škodou sa rozumie akékoľvek zmenšenie hodnoty opatrovaného alebo spravovaného majetku, vrátane toho, ak nenastane obvyklý prírastok na majetku. Povinnosť opatrovať alebo spravovať cudzí majetok majú osoby, ktoré sú povinné spravovať záležitosti iných osôb, pokiaľ je v tom zahrnutá aj starostlivosť o ich majetok alebo nakladanie s ním. Taká povinnosť môže vyplývať zo všeobecne záväzného právneho predpisu, z právoplatného rozhodnutia súdu, alebo zo zmluvy opatrovať alebo spravovať cudzí majetok. Z hľadiska subjektívnej stránky sa vyžaduje úmysel, ktorý musí zahŕňať aj porušenie konkrétnej povinnosti opatrovať alebo spravovať cudzí majetok. Porušenie povinnosti opatrovať alebo spravovať cudzí majetok spočíva v tom, že páchateľ jedná v rozpore s obecným alebo konkrétnym vymedzeným obsahom takej povinnosti. K jej porušeniu môže dôjsť tak konaním páchateľa, ako aj opomenutím takého konania, ku ktorému bol páchateľ podľa okolností a svojich pomerov povinný. Odvolací súd konštatuje, že podľa § 135a ods. 1 Obchodného zákonníka je konateľ povinný, okrem iného, vykonávať svoju pôsobnosť s odbornou starostlivosťou a v súlade so záujmami spoločnosti a všetkých jej spoločníkov. Výkon funkcie konateľa s odbornou starostlivosťou je objektívnym hľadiskom a vyžaduje, aby konateľ vykonával svoje povinnosti vždy v súlade so záujmami spoločnosti a zdržal sa akéhokoľvek konania, z ktorého by mohla vzniknúť spoločnosti škoda, respektíve je nevyhnutné, aby konateľ plnil svoje povinnosti tak, aby nedošlo k neoprávnenému zmenšovaniu majetku spoločnosti. Všetky kroky konateľa, ktoré vykonal vo svojej funkcii (a to sa týka aj nielen konania obžalovaného v tejto funkcii ale aj druhého konateľa G.. X.) musia byť konateľom realizované tak, aby prípadne mohli byť spoločnosťou preskúmateľné. V prípadoch, keď konateľ nakladá s majetkom spoločnosti (napríklad nehnuteľným majetkom spoločnosti) vyžaduje pôsobenie konateľa s odbornou starostlivosťou aj to, aby vedel riadne a bez pochybností zdokladovať (zdokumentovať) pre spoločnosť v mene ktorej koná, účel nakladania s majetkom spoločnosti, teda to, prečo bolo nevyhnutným v záujme spoločnosti, aby realizoval určité prevody z majetku spoločnosti. Ak sa tak nestane a o určitých výdavkoch konateľa existujú dôvodné pochybnosti v tom, či boli vynaložené v záujme spoločnosti, respektíve na iný účel nesúvisiaci s funkciou konateľa, či konaním v mene spoločnosti, je možné tieto nepreskúmateľné výdavky konateľa označiť za škodu spôsobenú spoločnosti. Konateľ sa teda nemôže správať k majetku spoločnosti, s ktorým nakladá z titulu svojej funkcie tak, aby nebolo zistiteľné na čo konkrétne majetok spoločnosti vynaložil, prečo ho vynakladal a aký prospech to prinieslo, či mohlo reálne priniesť spoločnosti. Krajský súd v tejto súvislosti doplnil dokazovanie prečítaním - z č.l. 1238 - 1240 zmluvy o predaji časti podniku, výpis z obchodného registra obchodnej spoločnosti X.-G. F. spol. s r.o. a list vlastníctva číslo XXXX. Zo zmluvy o predaji časti podniku zo dňa 4.7.2012 vyplýva, že spoločnosť X.-G. spol. s r.o. zastúpená konateľom G.. U. X. ako predávajúci prevádza vlastnícke právo k nehnuteľnostiam, pohľadávkam, záväzkom a iným majetkovým hodnotám, ktoré sú bližšie špecifikované v ďalších ustanoveniach tejto zmluvy na kupujúceho X.-G. F. s.r.o. taktiež zastúpeného konateľom G.. U. X. a to za kúpnu cenu 2.048,38 eur. Predmetom predaja boli pritom pohľadávky, záväzky ale aj nehnuteľnosti - stavby tam uvedené tejto spoločnosti do vlastníctva druhej spoločnosti X.-G. F. s.r.o., kde jediným konateľom a spoločníkom je G.. U. X., čo bolo preukázané listom vlastníctva číslo XXXX, k.ú. Q. a výpisom z obchodného registra obchodnej spoločnosti X.-G. F. s.r.o. Nebola preto vyvrátená obrana a argumentácia obžalovaného, že si ako spoločník a konateľ spoločnosti X.-G. spol. s r.o. chránil svoje majetkové práva súvisiace s jeho účasťou na obchodnom imaní v tejto spoločnosti. Obchodný zákonník totiž pozná rôzne spôsoby zániku účasti spoločníka v spoločnosti a vyporiadania si obchodných podielov medzi spoločníkmi, či už likvidáciu spoločnosti, práva na vyrovnávací podiel a podobne. Obžalovaný preukázal, že sa o prevode nehnuteľnosti ako aj iných práv a pohľadávok dozvedel v čase pred prevodom finančných prostriedkov zo spoločnosti X.-G. spol. s r. o. na svoj súkromný účet a dôvodom pre takýto postup bola práve ochrana jeho majetkových práv. Obžalobou nebolo preukázané, aby tak učinil v úmysle poškodiť túto spoločnosť. V tejto súvislosti sa natíska otázka, prečo sa orgány činné v trestnom konaní nezaoberali aj predajom časti podniku uvedeného vyššie, či po tomto predaji ostali nejaké majetkové práva, nehnuteľnosti, pohľadávky či inak speňažiteľný majetok spoločnosti X.-G. spol. s r.o., z ktorého by mohol obžalovaný si uspokojovať svoje práva a či takýto prevod bol v záujme tejto spoločnosti ako je to rozvedené vyššie. Ak by totiž neostal žiaden majetok v tejto spoločnosti, nemohol by si obžalovaný nárokovať na pomernú časť svojho obchodného podielu po likvidácii spoločnosti. Prevod podniku sa týkal problematiky definície veci, kde konateľ spoločnosti s ručením obmedzeným previedol na tretiu osobu podnik vlastnícky patriaci spoločnosti, a to na základe zmluvy o predaji podniku, pričom tak mohol urobiť za veľmi nízku cenu, prípadne spriaznenej osobe, ktorá ho rozpredala (peniaze následne odovzdala konateľovi, t.j. fakticky konateľ predal podnik sám sebe prostredníctvom nastrčenej osoby) a spoločnosť s ručením obmedzeným zostala v podstate „prázdna“, pretože ju takto zbavil jediného reálneho majetku, ktorý mala. Podnik pritom predstavuje súbor hmotných, ako aj osobných a nehmotných zložiek podnikania a k podniku patria veci, práva a iné majetkové hodnoty. Preto aj konanie, ktorým obžalovaný previedol finančné prostriedky z účtu spoločnosti na svoj súkromný účet je potrebné vnímať v kontexte uvedeného, pričom nebolo vyvrátené, že tak konal práve za účelom ochrany svojich majetkových práv a následného vyporiadania si pohľadávok a záväzkov medzi spoločníkmi. Odvolací súd z vyššie uvedeného preto vyvodil, že primárne ide o súkromnoprávny vzťah medzi konateľom a spoločnosťou, pričom je úlohou súdov v občianskom právnom konaní, aby riešili všetky sporné otázky, ktoré z tohto vzájomného vzťahu vyplynú a to najmä prípady, ktoré sa týkajú vzniku škody zo strany konateľa a nárokov spoločnosti na jej úhradu. Odvolací súd tieto skutočnosti uvádza aj preto, nakoľko trestné právo je prostriedkom ultima ratio (ide o poslednú a najkrajnejšiu možnosť, ktorú je nevyhnutné brať do úvahy v rámci závažnosti trestného činu), pričom podľa tejto zásady má byť trestné právo použité len ako najkrajnejší prostriedok a len pri typovo najzávažnejších porušeniach spoločenských vzťahov, záujmov a hodnôt, teda len tam, kde iné možnosti, hlavne prostriedky ostatných právnych odvetví, nie sú dostatočné, teda už boli vyčerpané, sú neúčinné alebo zjavne nie sú vhodné. Princíp trestného práva ako prostriedku ultima ratio sa prejavuje najmä v prípadoch, ktoré majú súkromnoprávny základ, pričom v takýchto prípadoch musia orgány činné v trestnom konaní a súd vykladať znaky skutkových podstát, s vedomím, že princíp ultima ratio má vplyv aj na subjektívnu stránku trestného činu a musia tiež náležite zvažovať, či je možné využiť inštitúty iných právnych odvetví na namietané porušenie práva a či týmito inštitútmi možno reálne dosiahnuť nápravy, ak k porušeniu práva skutočne došlo. Princíp ultima ratio tak umožňuje orgánom činným v trestnom konaní a súdu odlíšiť prípady, ktoré spadajú výhradne do sféry občianskoprávnych, či obchodných vzťahov a ktoré len zdanlivo vykazujú znaky skutkovej podstaty trestného činu od trestnej činnosti (princíp ultima ratio aplikuje a využíva vo svojich rozhodnutiach Ústavný súd SR, napríklad nález I. ÚS 402/2008, uznesenie IV. ÚS 55/2009 a akceptuje ho aj Najvyšší súd SR, napríklad uznesenie z 13. augusta 2013, sp. zn. 2 Tdo 35/2013). Krajský súd ani po vykonaní všetkých do úvahy prichádzajúcich možných dôkazov a na základe výsledkov vykonaného dokazovania nemôže spoľahlivo /teda bez rozumných a dôvodných pochybností/ uzavrieť, že skutok, tak ako je uvedený v obžalobe, je trestným činom. Existencia rozporov medzi jednotlivými dôkazmi či skupinami dôkazov nie je neobvyklá, pokiaľ však nie je možné jednoznačne určiť, ktorá z variant skutkového stavu odpovedá skutočnosti, je potrebné pri zachovaní zásady „in dubio pro reo“ zvoliť variantu pre obžalovaného najpriaznivejšiu. S poukázaním na takúto dôkaznú situáciu a vyhodnotením vykonaných dôkazov vo vzájomnej súvislosti odvolací súd má za to, že výsledky dokazovania jednoznačne nepreukázali, aby obžalovaný nespochybniteľne konal v úmysle poškodiť obchodnú spoločnosť X.-G. spol. s r.o. tým, že previedol z jej účtu na svoj súkromný účet zmienené finančné prostriedky a nie v snahe ochrániť svoje oprávnené záujmy ako spoločníka tejto obchodnej spoločnosti po predaji časti podniku práve druhým konateľom G.. X. (subjektívna stránka súdeného trestného činu) teda, aby tento skutok bol trestným činom. K tomu ešte krajský súd dodáva, že v posudzovanom prípade spoločníci obchodnej spoločnosti mali dostatok možností vyriešiť vlastný spor prostriedkami civilného práva a cestou občianskeho súdneho konania. Celý rad občianskych súdnych konaní, ktoré v prevažujúcej miere iniciovala poškodená strana, svedčí o tom, že táto si ochranu majetkových vzťahov uplatňovala a uplatňuje prostriedkami občianskeho a obchodného práva. Z týchto dôvodov preto krajský súd rozhodol o oslobodení obžalovaného G.. P. W. podľa § 285 písm. b/ Tr. poriadku za skutok uvedený pod bodom II. napadnutého rozsudku, lebo nie je trestným činom. Keďže došlo k oslobodeniu obžalovaného vo vzťahu ku skutku kvalifikovaného ako zločin porušovania povinnosti pri správe cudzieho majetku podľa § 237 ods. 1, ods. 3 písm. a/ Tr. zákona a po preskúmaní a ustálení výroku o vine vo vzťahu ku skutku uvedeného pod bodom I., odvolací súd podriadil prieskumu aj výroky o treste u obžalovaného. Dokazovaním boli zistené skutočnosti k osobe obžalovaného, ktorý podľa odpisu z registra trestov nebol pred spáchaním skutku, za ktorý bol uznaný za vinného súdne trestaný, čomu zodpovedá poľahčujúca okolnosť uvedená v § 36 písm. j/ Tr. zákona. Krajský súd síce chybne pri vyhlásení rozsudku uviedol poľahčujúcu okolnosť podľa § 36 písm. l/ Tr. zákona, t.j. priznanie sa a oľutovanie trestnej činnosti, avšak vo vzťahu k použitiu ust. § 38 ods. 3 Tr. poriadku to zásadne nemenilo pomer poľahčujúcich a priťažujúcich okolnosti, keďže iné okolnosti podľa § 36 a § 37 Tr. zákona zistené neboli. Z podanej charakteristiky mesta Poprad vyplývajú len skutočnosti všeobecného charakteru. Odvolací súd následne v rámci všeobecných zásad platných pre ukladanie trestov vyhodnotil všetky okolnosti, ako aj momenty, ktoré ovplyvňujú požiadavku ochrany spoločnosti a občanov pred páchaním takejto trestnej činnosti, pričom zvážil aj okolnosti na strane obžalovaného a zastáva názor, že uložený súhrnný podmienečný trest odňatia slobody (obžalovaný skutok spáchal skôr, ako bol súdom prvého stupňa vyhlásený odsudzujúci rozsudok Okresného súdu Poprad, sp. zn. 2T/123/2011 zo dňa 02.09.2014, v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Prešove, sp. zn. 10To/34/2014 zo dňa 07.10.2015) v trvaní 18 mesiacov rokov s určením skúšobnej doby na 3 roky v plnej miere zodpovedá zásadám pre ukladanie trestov vzhľadom na vyššie uvedené a to aj z hľadiska individuálnej a generálnej prevencie. Prihliadal pritom i na spôsob spáchania činu a jeho následok, na hodnotenie osoby obžalovaného, jeho pomery a možnosti jeho nápravy, z čoho vyvodil záver, že boli splnené zákonné podmienky pre uloženie takéhoto trestu. Obžalovaný v priebehu plynutia tejto skúšobnej doby spôsobom svojho života a svojím správaním preukáže, či účel trestu sa dosiahne aj bez nariadenia výkonu trestu. Krajský súd zároveň rozhodol o náhrade škody, keď poškodenej spoločnosti X.-G. spol. s r.o. , so sídlom F., Y. XX, IČO: XX XXX XXX priznal nárok na škodu vo výške 6.313,29 Eur a to vo vzťahu ku skutku, z ktorého bol obžalovaný uznaný za vinného, keďže si tento nárok uplatnila riadne a včas. Vzhľadom na skutočnosť, že poškodená spoločnosť si uplatňovala viac, ako jej bolo priznané, odvolací súd ju zo zvyškom jej nároku na náhradu škody odkázal na civilný proces. Zároveň odvolací súd obligatórne v zmysle § 288 ods. 3 Tr. poriadku odkázal na civilný proces poškodenú spoločnosť s požadovanou náhradou škody vo vzťahu ku skutku, spod ktorého bol obžalovaný oslobodený (suma 115.000,- Eur). To boli podstatné dôvody, pre ktoré odvolací súd rozhodol spôsobom uvedeným vo výrokovej časti tohto rozhodnutia. jednohlasne Poučenie: Proti tomuto rozsudku ďalší riadny opravný prostriedok nie je prípustný.