Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Prešov Spisová značka: 14Scud/15/2014 Identifikačné číslo súdneho spisu: 8014200529 Dátum vydania rozhodnutia: 26. 04. 2018 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Viera Zoľáková ECLI: ECLI:SK:KSPO:2018:8014200529.6 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Viery Zoľákovej a členiek senátu JUDr. Evy Slávikovej a JUDr. Ingrid Kalinákovej, v právnej veci žalobcu E. R., bytom X. J. X/XXX, XX XXX Z., J. republika, právne zastúpeného E.. Dušanom Remetom, advokátom so sídlom v Prešove, Masarykova 2, proti žalovanej Sociálnej poisťovni, ústredie v Bratislave, Ul. 29. augusta č. 8 a 10, Bratislava, za účasti L. E. L., B. XX, XX XXX K., J. republika, v konaní o preskúmanie zákonnosti postupu a rozhodnutia žalovanej č. XXXX-X/XXXX-BA zo dňa 28. februára 2014, na základe správnej žaloby takto r o z h o d o l : Z r u š u j e rozhodnutie žalovanej zo dňa 28. februára 2014 č. 7390-5/2014-BA v spojení s rozhodnutím prvostupňového správneho orgánu zo dňa 22. augusta 2011 č. 705-3440111511-GC09/11-721 a vec v r a c i a žalovanej na ďalšie konanie. P r i z n á v a žalobcovi proti žalovanej nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. o d ô v o d n e n i e : I. 1. Žalobou zo dňa 18.03.2014 doručenou tunajšiemu súdu dňa 09.04.2014 sa žalobca domáha preskúmania zákonnosti rozhodnutia a postupu žalovanej č. 7390-5/2014-BA zo dňa 28.02.2014, v spojení s rozhodnutím prvostupňového správneho orgánu Sociálnej poisťovne, pobočka Košice zo dňa 22.08.2011 č. 705-3440111511-GC09/11-721 (59075/2011-KEM), navrhol tieto rozhodnutia zrušiť a vrátiť vec žalovanej na ďalšie konanie. Zároveň si uplatnil náhradu trov konania. 2. Žalobu odôvodnil tým, že žalobca bol zamestnancom u zamestnávateľa L. E. L., F., E. V. 53, IČO: XX XXX XXX, pričom tento zamestnávateľ vykonával na území Slovenskej republiky podnikateľskú činnosť na základe osvedčenia o živnostenskom oprávnení; podnikateľskú činnosť ukončil 23.06.2012. Za účelom riadneho výkonu svojej podnikateľskej činnosti zamestnával tento zamestnávateľ viacerých zamestnancov, a to na základe pracovných zmlúv uzatvorených v súlade s právnym poriadkom Slovenskej republiky. Vo vzťahu k zamestnancom si riadne plnil všetky povinnosti podľa osobitných právnych predpisov, najmä pokiaľ ide o oznamovaciu povinnosť a platenie odvodov na jednotlivé druhy sociálneho poistenia podľa zákona č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení. Poukázal na to, že prvostupňový správny orgán napadnutým rozhodnutím zo dňa 22.08.2011 č. 705-3440111511- GC09/11-721 (59075/2011-KEM) rozhodol podľa § 178 ods. 1 písm. a/ v spojení s § 210 ods. 1 Zákona o sociálnom poistení o tom, že žalobcovi nevzniklo povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti od 01.06.2010 do 31.08.2010 podľa slovenskej legislatívy, z dôvodu, že vykonanou kontrolou nebol preukázaný reálny výkon práce žalobcu ako zamestnanca na území Slovenskej republiky. Na základe odvolaní žalobcu a jeho zamestnávateľa rozhodla vo veci žalovaná ako druhostupňový správny orgán rozhodnutím napadnutým žalobou v tomto konaní tak, že odvolania ako nedôvodné zamietla a prvostupňové rozhodnutie potvrdila. 3. Žalobca poukázal na to, že podľa bodu (8) základného nariadenia všeobecná zásada rovnakého zaobchádzania je mimoriadne dôležitá pre pracovníkov, ktorí nemajú bydlisko v členskom štáte ich zamestnania, vrátane cezhraničných pracovníkov. 4. Podľa bodu (11) základného nariadenia prispôsobenie faktov alebo udalostí, ku ktorým dochádza v jednom členskom štáte, nemôže v žiadnom prípade viesť k tomu, aby sa iný členský štát stal príslušným alebo jeho právne predpisy uplatniteľnými. 5. Podľa bodu (15) základného nariadenia je potrebné, aby osoby, ktoré sa pohybujú v rámci spoločenstva, podliehali systému sociálneho zabezpečenia iba jediného členského štátu, aby sa tak predišlo prekrývaniu uplatniteľných ustanovení vnútroštátnych právnych predpisov a komplikáciám, ktoré by z toho mohli vzniknúť. 6. Podľa bodu (17) základného nariadenia vzhľadom na čo najefektívnejšie zaručenie rovnosti zaobchádzania so všetkými osobami pôsobiacimi na území členského štátu je vhodné ako všeobecné pravidlo určiť za uplatniteľné právne predpisy toho členského štátu, v ktorom daná osoba vykonáva svoju činnosť ako zamestnanec alebo ako samostatne zárobkovo činná osoba. 7. Podľa čl. I. písm. a/ základného nariadenia „činnosť ako zamestnanec“ znamená každú činnosť alebo rovnocennú situáciu, ktorá sa za takú považuje na účely právnych predpisov v oblasti sociálneho zabezpečenia členského štátu, v ktorom takáto činnosť alebo rovnocenná situácia existuje. 8. Podľa čl. 11 bod 3. písm. a/ základného nariadenia s výhradou článkov 12 až 16 osoba vykonávajúca činnosť ako zamestnanec alebo samostatne zárobkovo činná osoba podlieha právnym predpisom tohto členského štátu. 9. Podľa čl. 13 bod 3/ základného nariadenia osoba, ktorá zvyčajne vykonáva činnosť ako zamestnaná osoba a činnosť ako samostatne zárobkovo činná osoba v odlišných členských štátoch, podlieha právnym predpisom členského štátu, v ktorom vykonáva činnosť ako zamestnanec, alebo ak vykonáva takúto činnosť v dvoch alebo viacerých členských štátoch, právnym predpisov určeným v súlade s odsekom 1. 10. Podľa § 11 ods. 1 Zákonníka práce zamestnanec je fyzická osoba , ktorá v pracovno-právnych vzťahoch, a ak to ustanovuje osobitný predpis, aj v obdobných pracovných vzťahoch vykonáva pre zamestnávateľa závislú prácu. 11. Podľa § 4 Zákona o sociálnom poistení zamestnanec na účely nemocenského poistenia, dôchodkového poistenia a poistenia v nezamestnanosti je, ak tento zákon neustanovuje inak, fyzická osoba v právnom vzťahu, ktorý jej zakladá právo na pravidelný mesačný príjem podľa § 3 ods. 1 písm. a) a ods. 2 a 3. 12. Podľa § 210 ods. 1, 2 Zákona o sociálnom poistení organizačné zložky Sociálnej poisťovne vydávajú rozhodnutie vo veciach uvedených v § 179 ods. 1 písm. a/, b/. Organizačné zložky Sociálnej poisťovne sú povinné rozhodnúť vo veciach uvedených v odseku 1 najneskôr o 60 dní, čo treba oznámiť účastníkom konania. 13. Vo vzťahu k dôvodom nezákonnosti poukázal žalobca predovšetkým na to, že rozhodnutie bolo vydané v rozpore s § 210 ods. 1, 2 Zákona o sociálnom poistení, keďže nebolo vydané v zákonnej lehote 60 dní, ktorá objektívne začala plynúť podaním prihlášky (registračného listu) zamestnanca. Je zrejmé, že ak by aj došlo (v rozpore so zákonom) k posunu okamihu začatia konania na deň ukončenia kontroly (17.06.2011) vykonanej Inšpektorátom práce Košice, aj v takom prípade by bolo rozhodnutie vydané po zákonnej lehote. Zákonnú lehotu je možné predĺžiť iba z dôvodu mimoriadnej zložitosti prípadu o ďalších 60 dní, k čomu však nedošlo. Rovnako nedošlo ani k využitiu inštitútu prerušenia konania podľa § 193 ods. 3 Zákona o sociálnom poistení. Žalovaná ako odvolací orgán rozhodla rovnako po uplynutí lehoty. Už len vzhľadom na túto skutočnosť sú žalobou napadnuté rozhodnutia nezákonné. 14. S nezákonnosťou napadnutých rozhodnutí bezprostredne súvisí aj list žalovanej, „Oznámenie týkajúce sa spoločností, ktoré na území Slovenskej republiky vykonávajú činnosť ako tzv. schránkové firmy“ zo dňa 25.07.2013, v ktorom žalovaná informuje príslušný poľský orgán sociálneho zabezpečenia (ZUS, Department Ubezpieczen i Sladek) o tom, že zamestnanci vybraných zamestnávateľov nepodliehajú slovenským právnym predpisom a tak v prípade podania odvolania zo strany zamestnancov resp. zamestnávateľov tieto bude zamietať a prvostupňové rozhodnutia príslušných organizačných zložiek budú potvrdzované. Je zrejmé, že zo strany žalovanej došlo takýmto postupom už vopred k prejudikovaniu rozhodnutí žalovanej a jej organizačných zložiek o tom, že dotknutí zamestnanci nepodliehajú slovenským právnym predpisom, a to bez toho, aby žalovaná vzala do úvahy riadne zistený skutkový stav v každom osobitnom prípade. Žalovaná zaškatuľkovala zamestnávateľa žalobcu ako zamestnávateľa spadajúceho do kategórie tzv. schránkovej firmy a nezaoberala sa individuálnymi okolnosťami a zisteniami, z ktorých vyplýva, že zamestnávateľ žalobcu nie je žiadnou schránkovou firmou, ale riadne v Slovenskej republike podniká a žalobca ako zamestnanec riadne vykonával prácu. Dohoda zo dňa 10.12.2013 medzi žalovanou a ZUS Varšava je preto bezpredmetná. 15. Poukázal tiež na to, že vydaním prvostupňového rozhodnutia, ako aj napadnutého rozhodnutia došlo k porušeniu princípu rovnakého zaobchádzania, pretože u zamestnávateľa žalobcu boli evidovaní aj zamestnanci, vo vzťahu ku ktorým pri existencii rovnakých podmienok organizačná zložka žalovanej nerozhodla o tom, že nepodliehajú slovenskej legislatíve, resp. rozhodla o zániku poistenia až po uplynutí platnosti formulárov PD A1. Takto bol vo vzťahu k porovnateľným zamestnancom zamestnávateľa uplatnený diametrálne odlišný postup ako vo vzťahu k iným zamestnancom, najmä občanom Poľskej republiky a to napriek tomu, že podkladom pre rozhodnutie prvostupňového orgánu bol jednotne zistený skutkový stav vo vzťahu ku všetkým zamestnancom toho istého zamestnávateľa. 16. Vystavenie formulára PD A1 nič nemení na záveroch tvrdených správnym orgánom o nepreukázaní reálneho výkonu práce zamestnancami. O skutočnosti, že napadnuté rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu nie je dôvodné, svedčí aj skutočnosť, že príslušný poľský orgán sociálneho zabezpečenia vydal rozhodnutie, ktorým predbežne deklaroval, že zamestnanci žalobcu podliehajú legislatíve Slovenskej republiky podľa článku 13 bod 3 základného nariadenia a v tomto chápaní žalovaná nielenže nezákonným spôsobom rozhodla o potvrdení prvostupňového rozhodnutia, ale svojím rozhodnutím tiež poprela právny názor poľského orgánu sociálneho zabezpečenia o tzv. uplatniteľnej legislatíve, pričom v rozhodnutí sa odvoláva práve na žiadosť poľského orgánu sociálneho zabezpečenia. 17. Rozhodnutie žalovanej je nepreskúmateľné tiež z dôvodu, že o zániku poistenia bolo rozhodnuté na základe kontroly z roku 2011, pričom pri tejto kontrole nebolo možné objektívne zistiť okolnosti o reálnom výkone práce žalobcu, t.j. výsledky tejto kontroly nemôžu byť podkladom pre rozhodovanie žalovanej. Zamestnávateľ žalobcu v priebehu tejto kontroly riadne a včas predložil pracovné zmluvy, mzdové listy, výplatné pásky a evidenciu dochádzky svojich zamestnancov, čo bez akýchkoľvek pochybností preukazuje reálny výkon závislej práce žalobcu a ostatných zamestnancov jeho zamestnávateľa v pracovnom pomere na území Slovenskej republiky. 18. Žalobca tak považuje za jednoznačne preukázané, že uplatniteľnou legislatívou vo vzťahu k jeho sociálnemu zabezpečeniu je legislatíva Slovenskej republiky. Minimálne sú rozhodnutia žalovanej a prvostupňového správneho orgánu nezákonné v retroaktívnej časti, keď nebolo vydané rozhodnutie odo dňa zistenia údajného nesplnenia podmienok uplatniteľnosti predpisov Slovenskej republiky, ale správne orgány rozhodli o neexistencii sociálneho poistenia žalobcu spätne, za minulé obdobie. 19. Žalobca poukázal tiež na to, že pre zamestnávateľa na území Slovenskej republiky vykonával marketingové a reklamné služby a náplňou práce bol predovšetkým roznos letákov do poštových schránok, osobná ponuka letákov, a pod., pričom táto činnosť bola vykonávaná na celom území Slovenskej republiky, prevažne pre poľské spoločnosti. Bolo preto reálne nemožné zastihnúť žalobcu či iných zamestnancov v sídle zamestnávateľa, pričom na základe nezastihnutia zamestnávateľa či jeho zamestnancov v sídle spoločnosti nemožno vyvodiť záver, že u zamestnávateľa nie je preukázaný reálny výkon práce. 20. Žaloba poukázal na rozhodnutie žalovanej č. 8519/5/2012-BA zo dňa 28.06.2012, ktorým žalovaná zrušila prvostupňové rozhodnutie, v ktorom bolo v skutkovo a právne obdobnej veci vyslovené, že v rámci odvolacieho konania sa nepodarilo preukázať na základe zistených skutočností, že účastník konania reálne nevykonával činnosť na území Slovenskej republiky. Z uvedeného tak vyplýva porušenie právnej istoty, keď správny orgán nerešpektuje zásadu rovnakého rozhodovania v obdobných veciach. 21. Žalobca preto na základe uvedeného trvá na tom, že na území Slovenskej republiky vykonával činnosť zamestnanca riadne, v súlade so zákonom, za čo poberal riadne mzdu, pričom jeho zamestnávateľ si plnil všetky zákonné povinnosti. Za účelom dosiahnutia spravodlivosti a s prihliadnutím na okolnosť, že rozhodnutia správnych orgánov vychádzajú z nesprávneho právneho posúdenia a sú zjavne nezákonné, žalobca navrhol napadnuté rozhodnutie zrušiť. II. 22. Žalovaná vo vyjadrení zo dňa 17.05.2014 navrhla podanú žalobu ako nedôvodnú zamietnuť, argumentujúc skutkovo a právne zhodne s odôvodnením preskúmavaného rozhodnutia. K námietke, že nevyhodnocovala činnosť každého zamestnanca, uviedla, že po zistení, že zamestnávateľ žalobcu nespĺňa kritéria stanovené na určenie registrovaného sídla, resp. miesta podnikania, z tejto skutočnosti vychádzala vo vzťahu k všetkým zamestnancom. Tvrdenie žalobcu, že došlo k porušeniu princípu rovnakého zaobchádzania nie je preukázané. Vo vzťahu k rozhodnutiu zo dňa 28.06.2012 č. 8519-5/2012- BA uviedla, že ide o odlišné prípady, keďže tu sa nejdená o zamestnávateľa Adam Bochenski - PROJEKT PLUS, ale o Boguslawa E. L.. Žalovaná uviedla, že pri rozhodovaní vyhodnocovala dôkazy, na základe ktorých rozhodol prvostupňový orgán a súčasne reagovala na všetky námietky účastníkov konania. Obstaranie podkladov pre rozhodnutie je vecou organizačnej zložky sociálnej poisťovne, pričom tá nie je viazaná len návrhmi účastníkov konania, ale je povinná vykonať z vlastnej iniciatívy také dôkazy, ktoré môžu prispieť k presnému a úplnému zisteniu skutočného stavu veci. Organizačná zložka sociálnej poisťovne je oprávnená rozhodnúť, ktoré dôkazy a v akom rozsahu vykoná, pričom dôkazy hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz osobitne a všetky dôkazy vo vzájomnej súvislosti. Je vecou organizačnej zložky Sociálnej poisťovne, či určitú skutočnosť považuje za dokázanú, či vykonané dôkazy postačujú, či treba vykonať ďalšie dôkazy, alebo či je potrebné obstarať tiež iné podklady pre rozhodnutie. III. 23. Rozsudkom zo dňa 05.02.2015 č.k. 14Scud/15/2014 - 27 správny súd zrušil rozhodnutie žalovanej zo dňa 28.02.2014 č. 7390-5/2014-BA v spojení s rozhodnutím prvostupňového správneho orgánu zo dňa 22.08.2011 č. 705-3440111511-GC09/11-721 a vec vrátil žalovanej na ďalšie konanie. Žalovanej uložil povinnosť nahradiť žalobcovi trovy konania v sume 284,08 EUR. 24. Po odvolaní žalovanej Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením zo dňa 26.01.2017 č.k. 7Sžso/40/2015 - 46 rozsudok Krajského súdu v Prešove zo dňa 05.02.2014 č.k. 14Scud/15/2014 - 27 zrušil a vec vrátil súdu na ďalšie konanie. 25. V zmysle pokynu najvyššieho súdu správny súd následne po vrátení veci uznesením zo dňa 12.09.2017 č.k. 14Scud/15/2014 - 52 pribral do konania L. Jakuba L. ako ďalšieho účastníka konania. IV. 26. Správny súd na základe podanej žaloby preskúmal napadnuté rozhodnutie žalovanej v spojení s príslušným rozhodnutím prvostupňového správneho orgánu v rozsahu a z dôvodov uvedených v žalobe v zmysle § 134 ods. 1 zákona č. 162/2015 Z.z. Správneho súdneho poriadku (ďalej len S.s.p.), oboznámil sa s obsahom administratívneho spisu žalovanej a dospel k záveru, že žaloba žalobcu je dôvodná. 27. Podľa § 491 ods. 1 S.s.p., právneho predpisu upravujúceho postup správneho súdu v konaniach o správnych žalobách, účinného od 01.07.2016, ak nie je ďalej ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté podľa piatej časti Občianskeho súdneho poriadku predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. 28. Podľa § 491 ods. 2 S.s.p. právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Ak sa tento zákon použije na konania začaté predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, nemožno uplatňovať ustanovenia tohto zákona, ak by boli v neprospech žalobcu, ak je ním fyzická osoba alebo právnická osoba. 29. Aj keď bola žaloba podaná v čase platnosti príslušných ustanovení O.s.p., účinných do 30.06.2016, z uvedených prechodných ustanovení Správneho súdneho poriadku vyplýva, že po 01.07.2016 sa na rozhodovanie o podanej žalobe a na následný procesný postup vzťahujú príslušné ustanovenia S.s.p., resp. podporne ustanovenia zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku. 30. Podľa § 2 ods. 1 S.s.p. v správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo právom chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom. 31. Podľa § 2 ods. 2 S.s.p. každý, kto tvrdí, že jeho práva alebo právom chránené záujmy boli porušené alebo priamo dotknuté rozhodnutím orgánu verejnej správy, opatrením orgánu verejnej správy, nečinnosťou orgánu verejnej správy alebo iným zásahom orgánu verejnej správy, sa môže za podmienok ustanovených týmto zákonom domáhať ochrany na správnom súde. 32. Podľa § 6 ods. 1 S.s.p. správne súdy v správnom súdnictve preskúmavajú na základe žalôb zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy, opatrení orgánov verejnej správy a iných zásahov orgánov verejnej správy, poskytujú ochranu pred nečinnosťou orgánov verejnej správy a rozhodujú v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom. 33. Podľa § 177 ods. 1 S.s.p. správnou žalobou sa žalobca môže domáhať ochrany svojich subjektívnych práv proti rozhodnutiu orgánu verejnej správy alebo opatreniu orgánu verejnej správy. 34. Vzhľadom na predmet konania a účastníkov konania je zrejmé, že ide o správnu žalobcu v sociálnych veciach, keďže v zmysle § 199 ods. 1 písm. a/ sociálnymi vecami sa na účely tohto zákona rozumie rozhodovanie Sociálnej poisťovne. 35. Podľa § 199 ods. 3 S.s.p. ak nie je v tejto hlave ustanovené inak, použijú sa na konanie v sociálnych veciach ustanovenia o konaní o všeobecnej správnej žalobe. 36. Z obsahu predloženého administratívneho spisu správny súd zistil, že Sociálna poisťovňa, pobočka Košice rozhodnutím zo dňa 22.08.2011 č. 705-3440111511-GC09/11-721 (59075/2011-KEM) ako orgán príslušný podľa ustanovenia § 178 ods. 1 písm. a/ bod prvý zákona č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení rozhodovať o vzniku, prerušení a zániku sociálneho poistenia v sporných prípadoch podľa § 210 ods. 1 Zákona o sociálnom poistení rozhodla tak, že E. R. nevzniklo povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenia a povinné poistenie v nezamestnanosti ako zamestnancovi zamestnávateľa L. E. L. od 01.06.2010 do 31.08.2010 podľa slovenskej legislatívy. 37. Z prvostupňového rozhodnutia Sociálnej poisťovne, pobočka Košice vyplýva, že rozhodovala pri aplikácii Nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004 z 29.4.2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia, článok 13 (3), podľa ktorého sa na osobu zamestnanca a zároveň osobu samostatne zárobkovo činnú vzťahuje legislatíva štátu zamestnania. Keďže u žalobcu sa nepodarilo preukázať reálny výkon práce zamestnanca u zamestnávateľa L. E. L., tejto osobe, E. R. nevzniklo povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti. 38. Proti tomuto rozhodnutiu podal žalobca a tiež zamestnávateľ, L. E. L., odvolanie. Žalobca v odvolaní zdôraznil, že vykonával reálne prácu ako zamestnanec pričom vykonával reklamné služby, roznášal letáky, čo aj riadne dokladal listom dochádzky a bola mu za vykonanú právu vyplácaná mzda. Zamestnávateľ rovnako v odvolaní argumentoval, že zo strany jeho zamestnancov bola reálne vykonávaná práca. Poukázal na to, že v máji 2011 bola u neho vykonaná kontrola, kde neboli zistené žiadne pochybenia či nedostatky. Vyhlásenie, že ide o fiktívnu firmu a fiktívne zamestnávanie občanov Poľskej republiky preto nemá opodstatnenie. 39. Po podanom odvolaní rozhodla žalovaná dňa 28.02.2014 rozhodnutím č. 7390-5/2014-BA tak, že odvolania zamietla a rozhodnutie Sociálnej poisťovne, pobočka Košice potvrdila. 40. Rozhodnutie žalovaná odôvodnila tým, že prvostupňový správny orgán v spolupráci s Inšpektorátom práce F. vykonal fyzickú kontrolu u zamestnávateľa L. E. L., bytom B. XX, K., J. republika, A.: XXXXXXXX, s adresou miesta výkonu činnosti E. trieda č. XX, Košice, na základe požiadavky poľskej inštitúcie sociálneho zabezpečenia ZUS Varšava. 41. S odkazom na § 4 ods. 1 písm. a/, § 14 ods. 1 písm. a/, § 15 ods. 1 písm. a/, § 19 ods. 1 Zákona o sociálnom poistení, článku 11 (3), 13 (1), 13 (3) základného Nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004 z 29.4.2004 a č. 987/2009 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia žalovaná, po tom, čo sa nepodarilo preukázať reálny výkon činnosti zamestnancov zamestnávateľa L. E. L., potvrdila, že jeho zamestnancovi, E. R. nevzniklo povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti podľa slovenskej legislatívy. 42. Poukázala na to, že zamestnávateľ žalobcu vykonával podnikateľskú činnosť na základe živnostenského listu č. OŽP-C/2009/10826-5 zo dňa 25.09.2009 (s dátumom vzniku živnostenského oprávnenia 01.11.2009). V živnostenskom registri bol účastník konania zapísaný pod číslom 820-66829. Do registra zamestnávateľov vedenom Sociálnou poisťovňou, pobočka Košice bol účastník konania prihlásený od 01.04.2010. Z výpisu zo živnostenského registra vyplýva, že podnikateľský subjekt (účastník konania) ukončil svoju činnosť dňa 23.06.2012. Žalobca bol vedený v registri poistencov sociálnej poisťovne ako zamestnanec od 01.06.2010 do 30.08.2010. 43. V Slovenskej republike sa od vstupu do Európskej únie v oblasti sociálneho zabezpečenia uplatňujú koordinačné nariadenia a to Nariadenie Rady (EHS) č. 1408/71, zo 14.6.1971 o uplatňovaní systémov sociálneho zabezpečenia na zamestnané osoby, samostatne zárobkovo činné osoby a členov ich rodín pohybujúcich sa v rámci spoločenstva v znení neskorších zmien a doplnkov a jeho vykonávacie nariadenie Rady (EHS) č. 574/1972, z 21.3.1972. Od 1.5.2010 sa uplatňujú nové koordinačné nariadenia, Nariadenie (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004 z 29.4.2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia v znení Nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 988/2009 zo 16.9.2009 a vykonávacie nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 987/2009 zo 16.9.2009. Pravidlá určujúce uplatniteľnú legislatívu (hlava II. základného nariadenia) majú zabezpečiť, aby sa na fyzickú osobu nevzťahovali legislatívy dvoch alebo viacerých členských štátov, v ktorých vykonávajú činnosť, resp. aby nedošlo k situácii, že sa na nich nebude vzťahovať legislatíva žiadneho členského štátu. 44. Pri určovaní uplatniteľnej legislatívy nie je rozhodujúci len status osoby ako zamestnanca, resp. samostatne zárobkovo činnej osoby, ale aj výkon činnosti. Preto je pri aplikácii osobitného pravidla, ktorého cieľom je zabezpečenie uplatniteľnej legislatívy len jedného členského štátu dôležité skúmať nielen status osoby, ale aj reálny výkon činnosti za účelom zamedzenia manipulácie s uplatniteľnými právnymi predpismi a ich zneužívanie v tejto oblasti. Napriek tomu, že pojem reálny výkon činnosti nie je explicitne definovaný v základnom nariadení, v pravidlách určujúcich uplatniteľnú legislatívu ustanovených v hlave II. základného nariadenia je pojem reálneho výkonu činnosti jedným z rozhodujúcich faktorov na posúdenie a určenie príslušnosti k právnym predpisom sociálneho zabezpečenia určitej krajiny. 45. Keďže sociálna poisťovňa nie je oprávnená vstupovať do pracovno-právnych vzťahov, požiadala Inšpektorát práce Košice o súčinnosť pri posúdení zákonnosti okolností pri uzatváraní pracovných pomerov (pracovnoprávne vzťahy zamestnancov na dohodnutý pracovný pomer na kratší pracovný čas v rozsahu štyroch hodín mesačne, pri určení mzdových podmienok 10,- EUR mesačne; pracovné zmluvy uzavreté na neurčitý čas so skúšobnou dobou troch mesiacov). 46. Inšpektorát práce Košice zaslal Sociálnej poisťovni, pobočka Košice dňa 17.6.2011 odpoveď na žiadosť o poskytnutie súčinnosti, z ktorej vyplýva, že Inšpektorát práce Košice v rámci výkonu inšpekcie s cieľom preveriť reálnosť vykonávaných aktivít zamestnancov zamestnávateľa, navštívil osobne sídlo zamestnávateľa/miesto činnosti podniku zahraničnej osoby uvedenej v živnostenskom liste pre zahraničnú osobu, t.j. Južná trieda č. 53, Košice - Juh. Na uvedenej adrese nebol zamestnávateľ zastihnutý. Z tohto dôvodu mu Inšpektorát práce zaslal výzvu na predloženie dokladov, ktorá sa vrátila ako zásielka neprevzatá v odbernej lehote. Inšpekcia bola ukončená úradným záznamom vypracovaným dňa 27.5.2011, z ktorého vyplýva, že inšpekcia práce, zameraná na dodržiavanie pracovnoprávnych predpisov, mzdových predpisov a kontrolu nelegálneho zamestnávania u zamestnávateľa L. E. L. sa začala dňa 29.04.2011. Nájomníci bytov na adrese E. trieda XX, F., oznámili inšpektorom práce, že účastník konania má na uvedenej adrese prenajatý byt. V byte sa nachádza len výnimočne. Telefonický kontakt nie je dostupný. Vzhľadom na výsledky vykonanej inšpekcie, kedy sa nepodarilo preukázať reálny výkon činnosti žalobcu u jeho zamestnávateľa, Sociálna poisťovňa, pobočka Košice rozhodla, že zamestnancovi E. R. nevzniklo povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti v rozhodnom období podľa slovenskej legislatívy u tohto zamestnávateľa. 47. Uviedla, že žalovanej bola doručená informácia poľskej inštitúcie sociálneho zabezpečenia ZUS Varšava, že v posledných rokoch vznikali na území Slovenskej republiky firmy, ktoré sprostredkúvali pre poľské samostatne zárobkovo činné osoby pracovný pomer. V mnohých prípadoch cieľom tejto činnosť nie je primárne výkon zamestnania na pracovnú zmluvu mimo hraníc Poľskej republiky, ale vyhýbanie sa plateniu odvodov na sociálne zabezpečenie ZUS z podnikateľskej činnosti, ktorú tieto osoby vykonávajú v Poľskej republike. 48. Na účely správneho vykonávania základného nariadenia a vykonávacieho nariadenia z rozhodnutia správnej komisie pre koordináciu systémov sociálneho zabezpečenia č. H5 z 18.3.2010 o spolupráci v boji proti podvodom a omylom v rámci nariadenia Rady (ES) č. 883/2004 a Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 987/2009 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia vyplýva, že orgány a inštitúcie členských štátov spolupracujú v oblasti boja proti podvodom a omylom. Na zabezpečenie riadneho vykonávania základného nariadenia sú tieto orgány a inštitúcie členských štátov povinné navzájom spolupracovať a informovať sa o relevantných skutočnostiach. Preto bola inštitúcia sociálneho zabezpečenia ZUS Varšava oprávnená požadovať preukázanie relevantných skutočností na určenie uplatniteľnej legislatívy a súvzťažne Sociálna poisťovňa, ktorá je príslušná inštitúcia na určenie uplatniteľnej legislatívy na území Slovenskej republiky, bola povinná rozhodujúce skutočnosti preskúmať. 49. Na základe listu poľskej inštitúcie sociálneho zabezpečenia ZUS zo dňa 10.10.2013 Sociálna poisťovňa dňa 10.12.2013 akceptovala návrh poľskej inštitúcie sociálneho zabezpečenia ZUS na uzatvorenie spoločnej dohody medzi sociálnou poisťovňou a poľskou inštitúciou sociálneho zabezpečenia ZUS v súlade s článkom 16 (4) vykonávacieho nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 987/2009, v zmysle ktorej bolo žalobcovi určené poľské zákonodarstvo, ktoré má konečnú platnosť. 50. Žalovaná uzavrela, že kontrola vykonaná pobočkou žalovanej dňa 16.5.2011, na ktorú sa odvolával účastník konania, nebola zameraná na preukázanie reálneho výkonu činnosti účastníka konania, ale na kontrolu odvodov poistného na sociálne poistenie v súlade s § 242 a nasl. Zákona o sociálnom poistení. Kontrolné zistenia nemajú vplyv na posúdenie uplatniteľnej legislatívy v súlade so základným nariadením a vykonávacím nariadením. Výkon činnosti je oprávnený kontrolovať len inšpektorát práce, ktorého kontrolné zistenia sú pre sociálnu poisťovňu záväzné. Kontrola odvodu poistného na sociálne poistenie bola vykonaná ešte pred oznámením Inšpektorátu práce Košice o zistených skutočnostiach. V. 51. Zákon č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v tretej časti v ustanoveniach § 172 až § 225 upravuje konanie vo veciach sociálneho poistenia. 52. Z odôvodnení rozhodnutí správnych orgánov, ale predovšetkým žalovanej, ktorá argumentuje článkami základného nariadenia a príslušnými ustanoveniami Zákona o sociálnom poistení je nesporné, že pravidlá, ktoré majú určiť uplatniteľnú legislatívu, majú za úlohu zabezpečiť, aby sa na zamestnanca a samostatne zárobkovo činnú osobu nevzťahovala legislatíva dvoch alebo viacerých členských štátov, resp. aby nedošlo k situácii, že sa na nich nebude vzťahovať legislatíva žiadneho členského štátu. Základné nariadenie v článku 13 upravuje, ktorým právnym predpisom podlieha osoba vykonávajúca činnosti v dvoch alebo viacerých členských štátoch. 53. Článok 13 (3) základného nariadenia upravuje, že osoba, ktorá zvyčajne vykonáva činnosť ako zamestnaná osoba a činnosť ako samostatne zárobkovo činná osoba v odlišných členských štátoch, podlieha právnym predpisom členského štátu, v ktorom vykonáva činnosť ako zamestnanec, alebo ak vykonáva takúto činnosť v dvoch alebo viacerých členských štátoch právnym predpisom určeným v súlade s článkom 13 (1) základného nariadenia. 54. Z predloženého administratívneho spisu možno konštatovať, že konanie vo veci bolo začaté na podnet príslušnej poľskej inštitúcie sociálneho zabezpečenia (ZUS Varšava) o preskúmanie rozhodujúcich skutočností za účelom určenia uplatniteľnej legislatívy, t.j. či zamestnanci v predmetných veciach skutočne vykonávajú zamestnanie na území Slovenskej republiky, keďže výkon zamestnania v nimi údajne vykonávanom rozsahu vzbudzuje pochybnosti o reálnom výkone práce v zamestnaneckom pomere, a to z dôvodu, že v posledných rokoch vznikli firmy, ktoré sprostredkúvajú pre poľských podnikateľov zamestnanie na úväzok v iných členských štátoch a v niektorých prípadoch cieľom tejto činnosti nie je skutočne aj výkon zamestnania na pracovnú zmluvu mimo hraníc Poľskej republiky, ale vyhýbanie sa plateniu odvodov na sociálne zabezpečenie ZUS z podnikateľskej činnosti, ktorú tieto osoby vykonávajú v Poľskej republike. 55. Správne orgány závery obsiahnuté v odôvodneniach rozhodnutí založili na dokazovaní realizovanom Inšpektorátom práce Košice na základe žiadosti Sociálnej poisťovne, pobočka Košice zo dňa 21.03.2011, kde národný inšpektorát práce v liste zo dňa 17.06.2011 uviedol, že za účelom posúdenia zákonnosti dôvodov na uplatňovanie spôsobu uzatvárania pracovných pomerov zamestnávateľským subjektom Boguslaw Jakub Bulat, Južná trieda 53, Košice..., ktoré zamestnávajú poľských štátnych občanov na území Slovenskej republiky, kedy Inšpektorát práce Košice v rámci výkonu inšpekcie práce najprv navštívil sídlo subjektu v Košiciach osobne, následne z dôvodu ich nezastihnutia na uvedených adresách im zaslal výzvu na predloženie dokladov a obe listové zásielky sa na inšpektorát práce vrátili ako nedoručené v odbernej lehote. Z tohto dôvodu inšpektorát práce vypracoval úradný záznam o skutočnostiach zistených pri výkone inšpekcie práce. Z úradného záznamu o skutočnostiach zistených pri výkone inšpekcie práce zo dňa 27.05.2011 č. IKO-26-42-2.4/UZ-E 24.25-11 vyplýva, že 29.04.2011 inšpektori práce začali kontrolu zameranú na dodržiavanie pracovnoprávnych predpisov, mzdových predpisov a kontrolu nelegálneho zamestnávania u zamestnávateľa Boguslaw Jakub Bulat, Južná trieda 53, Košice, IČO: 44 990 651. Úradný záznam ďalej obsahuje nasledovný text: „Inšpektori práce začali previerku na adrese Južná trieda 53, Košice uvedenej v informatívnom výpise zo živnostenského registra, kde bolo nájomníkmi bytov oznámené, že vyššie uvedená fyzická osoba má na uvedenej adrese prenajatý byt, avšak nachádza sa tam iba výnimočne. Vzhľadom na skutočnosť, že sa na adrese Južná trieda 53, Košice nikto nenachádzal, inšpektorát práce zaslal oznámenie o výkone inšpekcie práce a výzvu na predloženie dokladov, ktorá sa vrátila ako zásielka neprevzatá v odbernej lehote a na uvedenú fyzickú osobu nie je ani žiaden dostupný telefonický kontakt. Na základe vyššie uvedeného je inšpekcia práce ukončená úradným záznamom.“ Žalobca bol zamestnancom uvedeného zamestnávateľa. 56. Z dokazovania vykonaného správnymi orgánmi je podľa názoru súdu zrejmé, že tieto závery o tom, že žalobcovi nevzniklo povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti na základe vykonanej kontroly Inšpektorátom práce Košice, sú predčasné. Vzhľadom na veľký počet zamestnávateľov zamestnávajúcich poľských občanov ide výlučne o dedukciu a zovšeobecňovanie, že aj u tohto zamestnávateľa žalobcu ide o fiktívnu spoločnosť. Na základe výsledkov uvedenej kontroly nebolo nespochybniteľne preukázané, že práve táto osoba (žalobca) na území Slovenskej republiky reálne nevykonával činnosť ako zamestnanec, a preto nemôže podliehať slovenským právnym predpisom podľa čl. 13 (3) základného nariadenia. Takýto záver žalovanej je predčasný, prijatý na základe nedostatočne zisteného skutkového stavu. Z predloženého administratívneho spisu nie je zrejmé, akým spôsobom malo byť nespochybniteľne preukázané, že žalobca reálne činnosť zamestnanca nevykonával. 57. Je treba poukázať tiež na tú skutočnosť, že rozhodnutie Sociálnej poisťovne, pobočka Košice je odôvodnené veľmi stručne. Tento nedostatok v druhostupňovom rozhodnutí žalovaná doplnila argumentáciou, že zamestnávateľ žalobcu nereagoval na výzvu Inšpektorátu práce Košice na predloženie dokladov a zásielka sa vrátila ako nedoručená. Doplnila tak, že na základe výsledkov šetrenia vykonaného inšpekciou práce sa nepodarilo preukázať reálny výkon činnosti ako žalobcu, tak ani zamestnávateľa. 58. Závery správnych orgánov v tejto veci sú však iba dedukciou, že vzhľadom na zistené skutočnosti vznikajú vážne pochybnosti o reálnom výkone činnosti žalobcu ako zamestnanca. V tomto štádiu konania je však takto zistený skutkový stav nedostatočný pre prijatie tohto záver. 59. Z ustanovení Zákona o sociálnom poistení vyplýva, že sociálna poisťovňa má vykonať dokazovanie v dostatočnom rozsahu. Obstaranie podkladov pre rozhodnutie je vecou organizačnej zložky Sociálnej poisťovne. Organizačná zložka sociálnej poisťovne nie je viazaná len návrhmi účastníkov konania ale je povinná vykonať z vlastnej iniciatívy také dôkazy, ktoré môžu prispieť k presnému a úplnému zisteniu skutočného stavu veci. 60. Podľa § 195 ods. 1 tohto zákona organizačná zložka Sociálnej poisťovne pred vydaním rozhodnutia postupuje tak, aby presne a úplne zistila skutočný stav veci, a na ten účel obstará potrebné podklady na rozhodnutie. 61. Podľa § 195 ods. 2 zákona podkladom na rozhodnutie sú najmä podania, návrhy a vyjadrenia účastníkov konania, dôkazy, čestné vyhlásenia, ako aj skutočnosti všeobecne známe alebo známe organizačnej zložke Sociálnej poisťovne z jej činnosti. 62. Podľa § 195 ods. 3 zákona organizačná zložka Sociálnej poisťovne pri posudzovaní veci objasňuje rovnako dôkladne všetky rozhodujúce skutočnosti bez ohľadu na to, či svedčia v prospech, alebo v neprospech účastníka konania. 63. Podľa § 196 ods. 1 zákona dôkazom je všetko, čo môže prispieť k zisteniu a objasneniu skutočného stavu veci, najmä výpovede účastníkov konania a vyjadrenia účastníkov konania a svedkov, odborné posudky, znalecké posudky, správy, listiny, vyjadrenia a potvrdenia iných fyzických osôb a právnických osôb. Netreba dokazovať skutočnosti všeobecne známe alebo skutočnosti známe z činnosti Sociálnej poisťovne. 64. Podľa § 196 ods. 2 zákona organizačná zložka Sociálnej poisťovne môže ako dôkaz použiť výpoveď svedkov, ktorých pred výpoveďou poučí o ich povinnosti vypovedať pravdivo a nič nezamlčať a o právnych následkoch nepravdivej výpovede. 65. Aplikáciu citovaných ustanovení neneguje ani ustanovenie § 196 ods. 6 Zákona o sociálnom poistení, podľa ktorého účastník konania je povinný navrhnúť dôkazy na podporu svojich tvrdení. 66. Podľa § 196 ods. 7 tohto zákona organizačná zložka sociálnej poisťovne hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy a to každý dôkaz osobitne a všetky dôkazy vo vzájomnej súvislosti. 67. Na podklade uvedeného je zrejmé, že bolo povinnosťou príslušných správnych orgánov vo veci vykonať rozsiahle dokazovanie tak, aby v konaní bolo jednoznačne preukázané, že žalobca v pozícii zamestnanca reálne nevykonával činnosť na území Slovenskej republiky, a preto tak nepodlieha legislatíve Slovenskej republiky. 68. Správny súd preto po preskúmaní postupu a rozhodnutí správnych orgánov dospel k záveru, že doteraz vykonané dokazovanie žalovanou, resp. prvostupňovým správnym orgánom je nedostatočné na vykonanie objektívneho záveru, že žalobca na území Slovenskej republiky reálne nevykonával činnosť zamestnanca. Zistenie skutkového stavu je nedostatočné na jednoznačný záver prezentovaný v odôvodnení napadnutého rozhodnutia a rozhodnutie nie je odôvodnené v súlade s ustanovením § 209 ods. 4 Zákona o sociálnom poistení, ktoré ukladá organizačnej zložke sociálnej poisťovne uviesť, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bola organizačná zložka vedená pri hodnotení dôkazov a pri aplikácii príslušných právnych predpisov. 69. Aj keď počet zamestnávateľov - podnikateľov Poľskej republiky a zamestnancov, tiež občanov Poľskej republiky, vyvoláva vážne a dôvodné podozrenie, že môže ísť o postup, ktorým by sa poľskí občania ako samostatne zárobkovo činné osoby v Poľskej republike mohli vyhýbať povinnosti platiť poistné v Poľskej republike. Netreba však pritom zabúdať na to, že Slovenská republika je v zmysle Ústavy Slovenskej republiky zvrchovaným demokratickým a právnym štátom, pričom štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. 70. Zákon o sociálnom poistení ukladá organizačnej zložke, teda pobočke a rovnako tiež ústrediu povinnosť zistiť dostatočne skutkový stav, aby mohla vo veci rozhodnúť objektívne a na základe dostatočne zisteného stavu veci v súlade s príslušnými zákonnými ustanoveniami. 71. Predovšetkým je potrebné poukázať tiež na to, že pobočke sociálnej poisťovne bolo známe, kto platí jednotlivé druhy poistného, počet zamestnávateľov a zamestnancov občanov Poľskej republiky a už v predchádzajúcom období tak bolo potrebné vykonať nielen kontrolu platenia poistného, ale aj reálny výkon činnosti zamestnancov občanov Poľskej republiky, aby boli tieto sporné skutočnosti náležite zistené. Ani veľký počet rozhodovaných vecí nemôže byť dôvodom na taký postup, ktorý sa javí ako paušalizovanie a nedostatočné zistenie stavu veci, a to dokonca retroaktívne. 72. Správny súd tak po preskúmaní prvostupňového rozhodnutia sociálnej poisťovne, pobočky Košice a žalobou napadnutého druhostupňového rozhodnutia žalovanej v rozsahu a z dôvodov uvedených v žalobe dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie bolo vydané na základe nedostatočne zisteného stavu veci a je tak nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov. 73. Súd preto podľa § 191 ods. 1, písm. d/, e/ S.s.p. napadnuté rozhodnutie v spojení s prvostupňovým rozhodnutím zrušil a vec vrátil žalovanej na ďalšie konanie, v ktorom je nevyhnutné vykonať dokazovanie v takom rozsahu, aby nevznikali žiadne pochybnosti, či konkrétny žalobca na území Slovenskej republiky vykonával reálne činnosť zamestnanca, alebo túto činnosť nevykonával. V odôvodnení nového rozhodnutia je žalovaná povinná v zmysle § 209 ods. 4 zákona uviesť, ktoré skutočnosti boli podkladom pre vydanie rozhodnutia a akými úvahami bola vedená pri hodnotení dôkazov a na základe ktorých právnych predpisov rozhodovala. VI. 74. O náhrade trov konania rozhodol podľa § 167 ods. 1 S.s.p. a priznal úspešnému žalobcovi právo na náhradu trov konania voči žalovanej s tým, že o výške náhrady trov konania rozhodne správny súd po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník ( § 175 ods. 2 S.s.p.). VII. 75. Senát správneho súdu vo veci rozhodol v pomere hlasov 3:0. Poučenie: Proti tomuto rozsudku je prípustná kasačná sťažnosť v lehote jedného mesiaca od doručenia rozhodnutia (§ 443 ods. 1 S.s.p.) na Najvyšší súd Slovenskej republiky prostredníctvom Krajského súdu v Prešove, a to písomne v dvoch vyhotoveniach. V kasačnej sťažnosti sa musí popri všeobecných náležitostiach (§ 57 ods. 1, 2 S.s.p.) uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 S.s.p. sa podáva a návrh výroku rozhodnutia. Sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom (§ 449 ods. 1 S.s.p.). Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom, okrem prípadov podľa § 449 ods. 2 S.s.p.