Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Prešov Spisová značka: 23Co/29/2017 Identifikačné číslo súdneho spisu: 8115228167 Dátum vydania rozhodnutia: 28. 02. 2018 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Miloš Kolek ECLI: ECLI:SK:KSPO:2018:8115228167.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Miloša Koleka a členov senátu JUDr. Mariany Muránskej a JUDr. Daniely Babinovej v právnej veci žalobkyne: M. K., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom X. X, XXX XX P., právne zastúpená: Advokátska kancelária JUDr. Igor Šafranko, so sídlom Sov. hrdinov 163/66, Svidník, proti žalovanému: TELERVIS PLUS, a. s., Staré Grunty 7, 841 04 Bratislava, IČO: 35 717 769, právne zastúpený: JUDr. Alan Strelák, advokát so sídlom Na vŕšku 12, 811 01 Bratislava, o bezdôvodné obohatenie 1.105,30 eur a určenie neprijateľnej zmluvnej podmienky, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Prešov č.k. 14C/455/2015-87 zo dňa 19.12.2016 takto r o z h o d o l : Potvrdzuje rozsudok okrem výroku o vylúčení vzájomnej žaloby žalovaného na samostatné konanie. Žiadna zo strán nemá nárok na náhradu trov odvolacieho konania. o d ô v o d n e n i e : 1. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom rozhodol, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobkyni sumu 1.105,30 eur spolu s 5,05 % - tným ročným úrokom z omeškania od 15.12.2015 do zaplatenia, v lehote 3 dní odo dňa právoplatnosti tohto rozsudku, Určil, že zmluvná podmienka uvedená v čl. I Zmluvy o spotrebiteľskom úvere č. XXXXXXXXX, uzavretej stranami sporu dňa 01.02.2014 v znení: „Za poskytnutie úveru si veriteľ účtuje servisný poplatok vo výške 18 % z istiny“, je neplatná, určuje, že zmluvná podmienka uvedená v čl. II, bod 2.2 Zmluvy o poskytovaní domáceho servisu, uzavretej stranami sporu dňa 01.02.2014 v znení: „Klient sa zaväzuje využívať domáci servis a zaplatiť poskytovateľovi odmenu v celkovej výške 573,30 eur a to v pravidelných 1 - 3 mesačných splátkach vo výške 191,10 eur“, je neplatná. Priznal žalobkyni nárok na náhradu trov konania voči žalovanému v rozsahu 100 %, vzájomnú žalobu žalovaného proti žalobkyni na zaplatenie sumy 1.207 eur s prísl. vylúčil na samostatné konanie. Rozsudok odôvodnil tým, že úverová zmluva uzavretá medzi stranami neobsahuje termín konečnej splatnosti, a preto je úver bezúročný a bez poplatkov. Zmluva neobsahuje správny údaj o ročnej percentuálnej miere nákladov, pretože poplatok za domáci servis nebol zahrnutý do výpočtu RPMN. Zmluva ďalej neobsahuje uvedenie výšky, počtu a termínu splátok úrokov a iných poplatkov, pričom neuvedenie týchto údajov má tiež za následok, že úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov. Žalovaný okrem výsluchu svedkyne žiadnym iným spôsobom nepreukázal, že pri uzatváraní zmluvy konal s odbornou starostlivosťou, teda náležite zisťoval aspoň príjmy a výdavky žalobkyne, ktorá sa vyjadrila tak, že žalovaný prispôsobuje tieto údaje tomu, aby úver spotrebiteľovi mohol byť poskytnutý. Táto skutočnosť má tiež za následok, že úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov. Keďže úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov a žalobkyňa tento úver zaplatila v celom rozsahu, súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobkyni sumu 1.105,30 eur ako rozdiel medzi poskytnutou sumou 1.400 eur a sumou 2.505,30 eur, ktorú žalobkyňa zaplatila žalovanému. Súd vyslovil, že zmluvná podmienka o servisnom poplatku vo výške 18 % z istiny je neprijateľná z dôvodu, že tento poplatok nebol individuálne dojednaný a zo zmluvy nie je absolútne zrejmé, za čo je servisný poplatok účtovaný a čo zahŕňa, aké protiplnenie z neho vyplýva pre spotrebiteľa. Preto súd tento poplatok považoval za rozporný s dobrými mravmi. Žalovaný obišiel zákon tým, že dojednal úrok, ktorého výška navonok pôsobí ako nerozporná s dobrými mravmi, avšak pri sčítaní úroku a servisného poplatku je zrejmé, že výška úroku predstavuje 38 %, pričom z prehľadu NBS o priemerných úrokových sadzbách vyplýva, že za obdobný úver si banky účtovali úrok vo výške 6,99 %, resp. 11,16 % - ta, čo predstavuje až 4-násobok v prejednávanom prípade. V súvislosti so zmluvou o poskytovaní domáceho servisu súd skonštatoval, že vykonaným dokazovaním bolo preukázané, že uzavretie tejto zmluvy bezprostredne a nepodmienečne súviselo s uzavretím zmluvy o poskytnutí spotrebiteľského úveru. Z výsluchu svedkyne vyplynulo, že pokiaľ bol úver poskytovaný v hotovosti, tak bolo nevyhnutné jeho splácanie v hotovosti osobným inkasovaním na základe zmluvy o poskytnutí domáceho servisu. Dojednanie poplatku za hotovostné inkasovanie platieb nie je dojednaním o hlavnom predmete plnenia, preto súd môže skúmať či je dojednanie v tejto zmluvnej podmienky došlo k značnej nerovnováhe v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Výška poplatku za domáci servis predstavuje vo vzťahu k istiny 41 % a súd považuje za absurdné, aby spotrebiteľ súhlasil s tým, že splátky úveru bude uhrádzať hotovostným výberom a že zároveň bude dobrovoľne platiť aj takéto neprimerane vysoké poplatky za takúto službu. Vyberanie takýchto poplatkov spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa, pretože akýkoľvek iný bežný spôsob úhrady splátok je nepochybne neporovnateľne lacnejší než spôsob, ktorý dojednal žalovaný bez toho, aby dal žalobkyni na výber inú možnosť. Výrok o vylúčení žaloby na samostatné konanie súd odôvodnil ust. § 147 ods. 4 CSP, výrok o trovách konania odôvodnil ust. § 255 ods. 1 CSP. 2. Proti tomuto rozsudku v zákonom stanovenej lehote podal odvolanie žalovaný. Odvolanie odôvodnil tým, že vnútroštátna právna úprava jednoznačne neustanovuje akým spôsobom má byť termín konečnej splatnosti špecifikovaný, teda neobstojí požiadavka špecifikovať termín konečnej splatnosti výhradne konkrétnym dátumom. Vnútroštátna úprava nevyhovuje požiadavke článku 10 Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES z 23.04.2008. Nakoľko požiadavka zakotvená v Smernici 2008/48 nestanovila povinnosť uvádzania konečnej splatnosti úveru, je jednoznačné, že vnútroštátna právna úprava nemala stanoviť povinnosť uvádzania údaja o konečnej splatnosti v zmluvách. V tejto súvislosti poukázal aj na rozsudok Súdneho dvora Európskej únie sp. zn. C-42/15 a dal do pozornosti rozsudok Súdneho dvora Európskej únie vo veci Simmenthal, z ktorého vyplýva, že vnútroštátny súd, ktorý v rámci svojej právomoci aplikuje ustanovenia práva spoločenstva, je povinný zabezpečiť plný účinok týchto noriem a v prípade potreby z vlastnej úradnej moci neuplatní každé vnútroštátne ustanovenie, hoci by išlo o neskoršie ustanovenie, ktoré je v rozpore s právom spoločenstva bez toho, aby musel najskôr žiadať alebo čakať na jeho zrušenie legislatívnou cestou, alebo iným ústavným postupom. S uvedeným sa stotožnil aj Ústavný súd SR v uznesení PL. ÚS/37/2015-27. Žalovaný má za to, že splnil požiadavku uvedenia termínu konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru. Taktiež nie je správny záver prvostupňového súdu, že zmluva neobsahuje náležitosť, ktorou je doba trvania zmluvy. Uvedená náležitosť je explicitne uvedená v bode 2 obchodných podmienok tvoriacich neoddeliteľnú súčasť zmluvy o úvere. Žalovaný nesúhlasil s tvrdením, že zmluva o poskytovaní domáceho servisu odporuje zákonu alebo ho obchádza, alebo sa prieči dobrým mravom. Jedná sa o samostatnú zmluvu, na základe ktorej bola poskytnutá ďalšia služba z portfólia služieb poskytovaných žalovaným. Táto bola uzavretá na základe samostatnej žiadosti žalobcu, čím sa súd vôbec nezaoberal. Zmluva o poskytovaní domáceho servisu je vyjadrená určito, jasne a zrozumiteľne. Za zrejmé je nutné považovať aj ustanovenia predmetnej zmluvy v časti odmeny. Zmluva o poskytovaní domáceho servisu je akcesorickej povahy k zmluve o spotrebiteľskom úvere, no nie je podmienkou získania úveru. Obsahuje ustanovenia o predmete plnenia a jeho cene, pričom obe sú vyjadrené určite, jasne a zrozumiteľne. Vzhľadom na to, že zmluva o doplnkovej službe nie je podmienkou získania úveru, odmena za túto službu sa nezapočítava do RPMN, čo preukazujú aj stanoviská kontrolných orgánov, t.j. Ministerstva financií SR, Slovenskej obchodnej inšpekcie, či Národnej banky Slovenska v prípade posudzovania obdobnej zmluvy. Zmluva o spotrebiteľskom úvere neobsahuje žiadnu zmienku či inú podmienku vzťahujúcu sa k zmluve o poskytovaní domáceho servisu alebo samotnej službe. Nič nebránilo žalobcovi hradiť splátky úveru vkladom alebo bezhotovostným prevodom na účet žalovaného uvedený v záhlaví zmluvy. Ďalej žalovaný uviedol, že prvostupňový súd postupoval v rozpore s ustanoveniami CSP, keď nárok uplatnený vzájomnou žalobou vylúčil na samostatné konanie. Nárok uplatnený vzájomnou žalobou sa týkal oboch sporových strán a uvedené veci spolu skutkovo súvisia. Súd ju teda nemohol vylúčiť na samostatné konanie. Navrhol, aby odvolací súd zmenil rozhodnutie súdu prvej inštancie a žalobu zamietol. 3. žalobkyňa sa k odvolaniu nevyjadrila. 4. Odvolací súd preskúmal napadnuté rozhodnutie ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, a zistil, že rozhodnutie súdu prvej inštancie je vo výroku vecne správne. Súd prvej inštancie okrem iného založil svoje právne posúdenie na tom, že zmluva o spotrebiteľskom úvere uzavretá medzi účastníkmi neobsahuje termín konečnej splatnosti. Odvolací súd sa s týmto záverom stotožňuje. Z uzavretej zmluvy vyplýva v akých splátkach má žalobkyňa poskytnutý úver platiť, okrem tejto náležitosti však zákon o spotrebiteľských úveroch vyžaduje aj uvedenie termínu konečnej splatnosti. Žiaden takýto termín v zmluve nie je uvedený. Vo všeobecných obchodných podmienkach je uvedené, že konečná splatnosť úveru je 370- tý deň po uzatvorení zmluvy, pričom doba trvania úveru je od uzatvorenia zmluvy o úvere do konečnej splatnosti úveru. Podľa názoru odvolacieho súdu termín konečnej splatnosti úveru nie je možné uviesť takýmto spôsobom. Účelom úpravy zákona o spotrebiteľských úveroch bolo vyjasniť postavenie spotrebiteľa, teda dať mu informáciu o tom, dokedy bude zmluvný vzťah založený úverovou zmluvou trvať. Podľa názoru odvolacieho súdu je potrebné tento termín konečnej splatnosti úveru uviesť minimálne v rozsahu mesiaca a roka. Keďže takýto údaj sa v uzavretej zmluve neuvádza, správny je záver súdu prvej inštancie o tom, že zmluva je bezúročná a bez poplatkov. Odvolací súd sa stotožňuje aj s tým, že pokiaľ do výpočtu RPMN nebolo zahrnuté aj plnenie vyplývajúce zo zmluvy o poskytnutí domáceho servisu, je RPMN vypočítaná nesprávne v neprospech spotrebiteľa. Aj uvedenie RPMN v neprospech spotrebiteľa v spotrebiteľskej zmluve má za následok bezúročnosť a bezpoplatkovosť úveru. Súd prvej inštancie správne priznal žalobkyni bezdôvodné obohatenie ako rozdiel medzi sumou, ktorú na základe uzavretej úverovej zmluvy vyplatila žalovanému, a poskytnutým úverom 1.400 eur. 5. Odvolací súd sa stotožňuje so skutkovými zisteniami a právnym hodnotením veci čo sa týka zmluvnej podmienky o servisnom poplatku vo výške 18 % z istiny a dojednania o domácom servise. Z vykonaných dôkazov, najmä z výsluchu svedkyne pracovníčky žalovaného vyplynulo, že v prípade hotovostnej pôžičky bolo nevyhnutné uzatvoriť aj zmluvu o poskytovaní domáceho servisu. Nie je preto pravdivé tvrdenie, že zmluva o poskytnutí domáceho servisu je nezávislou zmluvou a spotrebiteľ sa môže rozhodnúť, či má o ňu záujem alebo nie. Aj keď zo zmluvy o úvere a zo zmluvy o poskytnutí domáceho servisu ich previazanosť nevyplýva, táto vyplynula z výsluchu svedkyne. Z dôkazov vyplynulo, že zmluva o domácom servise bola nerozlučne spojená s uzavretím úverovej zmluvy, keďže úver bol hotovostný. Odvolací súd sa stotožňuje aj s tým, že dojednanie o domácom servise je dojednaním v neprospech spotrebiteľa a že sa nejedná o dojednanie o hlavnom predmete plnenia. Dojednania o domácom servise a o platbe zaň boli vecne len vedľajšími zmluvnými dojednaniami týkajúcimi sa zmluvy o úvere. Neprimerane vysoká je platba za tento domáci servis ako to uviedol súd prvej inštancie, keď táto tvorí cca 40 % z poskytnutého úveru, pričom sa jedná len o službu spočívajúcu v upovedomení klienta o následkoch nezaplatenia a v inkasovaní splátok úveru v hotovosti. 6. V danom prípade nie je možné neuplatniť vnútroštátne ustanovenie zákona, pretože tieto sú pre súd aj strany záväzné. Naviac, takýto postup (neuplatnenie vnútroštátnych ustanovení) prichádza do úvahy len vtedy, ak má byť aplikované primárne právo EÚ (v danom prípade by sa mala aplikovať smernica, teda sekundárne právo). 7. Z uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok v celom rozsahu, teda s výnimkou výroku o vylúčení vzájomnej žaloby žalovaného na samostatné konanie potvrdil postupom podľa §387 ods. 1 CSP. 8. Výrok o vylúčení časti nároku na samostatné konanie nemôže byť napadnutý odvolaním a odvolací súd ho teda nemôže preskúmavať. 9. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 CSP, § 262 ods. 1 CSP a § 255 ods. 1 CSP. V odvolacom konaní bola úspešná žalobkyňa, ktorej trovy odvolacieho konania nevznikli, neúspešný žalovaný nemá nárok na náhradu trov odvolacieho konania. Z uvedeného dôvodu odvolací súd rozhodol, že žiadna zo strán nemá nárok na náhradu trov odvolacieho konania. 10. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3:0. Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 420 CSP alebo 421 ods. 1 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Povinnosť byť zastúpený advokátom neplatí za podmienok ustanovených v § 429 ods. 2 CSP.