Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Prešov Spisová značka: 22Co/97/2018 Identifikačné číslo súdneho spisu: 8317207145 Dátum vydania rozhodnutia: 27. 11. 2018 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Viera Kandriková ECLI: ECLI:SK:KSPO:2018:8317207145.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Viery Kandrikovej a členov senátu JUDr. Petra Straku a JUDr. Michala Boroňa v spore žalobkyne: E.. L. S., nar. XX.XX.XXXX, bytom Z. XXXX/X, XXX XX U., zast. JUDr. Igorom Šafrankom, advokátom, Sov. hrdinov 163/66, 089 01 Svidník, proti žalovanému: PROFI CREDIT Slovakia, s.r.o., so sídlom Pribinova 25, Bratislava 824 96, IČO: 35 792 752, zast. Advokátska kancelária JUDr. Andrea Cviková, s.r.o., so sídlom Kubániho 16, 811 04 Bratislava, o zaplatenie 2.243,58 eura a o určenie neprijateľných zmluvných podmienok, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Humenné, č.k. 9Csp/172/2017-70 zo dňa 21.02.2018, takto jednohlasne r o z h o d o l : I. Potvrdzuje sa rozsudok okrem výroku o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti. II. Náhrada trov odvolacieho konania sa stranám sporu nepriznáva. o d ô v o d n e n i e : 1. Okresný súd Humenné (ďalej len „súd prvej inštancie“) napadnutým rozsudkom rozhodol tak, že cit.: „Súd určuje, že zmluvná podmienka v zmluve o revolvingovom úvere č. XXXXXXXXXX zo dňa 24.10.2014, uvedená v bode 6 v znení: „Poplatok za poskytnutie úveru/revolvingu: 150 eur“, je neplatná z dôvodu jej neprijateľnosti. Súd určuje, že zmluvná podmienka - Dohoda o poskytovaní služieb č. XXXXXXXXXX zo dňa 24.10.2014 je neplatná z dôvodu jej neprijateľnosti. Žalovaný je povinný vydať žalobcovi bezdôvodné obohatenie vo výške 505,99 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne z tejto sumy od 19.08.2017 do zaplatenia do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Žalobu v prevyšujúcej časti zamieta. Žalobca má nárok na náhradu trov konania v rozsahu 2/3 proti žalovanému." 2. Rozhodnutie právne odôvodnil ustanoveniami § 52 ods. 1 až 4, § 53 ods. 1, 2, 3, 4 písm. t), 5, § 54 ods. 1, 2, § 451 ods. 1 a 2, § 456, § 458 ods. 1, § 517 ods. 1 a 2 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len OZ), § 1 ods. 2, § 9 ods. 1, 2, § 11 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „ZoSÚ“), § 3 ods. 3, § 8 ods. 3 a 4 zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa. 3. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že medzi žalobkyňou a žalovaným bola dňa 24.10.2014 uzatvorená zmluva o revolvingovom úvere (ďalej len „Zmluva“), ktorá je zmluvou o spotrebiteľskom úvere, na základe ktorej bol žalobkyni reálne poskytnutý úver vo výške 1350 eur, ktorý sa zaviazala splatiť v 42 splátkach vo výške 47,43 eura mesačne. V prospech žalovaného žalobkyňa uhradila sumu 1.855,99 eura. Spolu so Zmluvou bola uzatvorená aj Dohoda o poskytovaní služieb, podľa ktorej sa zákazník, teda žalobkyňa zaväzuje, že za uzavretie Dohody zaplatí mesačne poskytovateľovi odplatu, pričom táto dohoda sa týka poskytnutia balíčka služieb v Dohode bližšie identifikovaných. Posúdil Zmluvu z hľadiska existencie obligatórnych náležitostí zmluvy o spotrebiteľskom úvere podľa ZoSÚ a zistil, že tá neobsahuje údaj o dobe trvania zmluvy a termíne konečnej splatnosti úveru (§ 9 ods. 2 písm. f) ZoSÚ) a údaj o termínoch splátok istiny, úrokov a iných poplatkov (§ 9 ods. 2 písm. k ZoSÚ). Vzhľadom na uvedené skutočnosti dospel k záveru, že poskytnutý spotrebiteľský úver je potrebné podľa § 11 ods. 1 ZoSÚ považovať za bezúročný a bez poplatkov. Žalovanému tak vznikol nárok iba na vrátenie finančných prostriedkov, ktoré z jeho strany boli žalobkyni reálne poskytnuté a to vo výške 1.350 eur. Nakoľko však žalobkyňa v prospech žalovaného uhradila celkovo sumu 1.855,99 eura na strane žalovaného došlo k bezdôvodnému obohateniu vo výške 505,99 eura a súd ho preto zaviazal na zaplatenie tejto sumy žalobkyni. Žalobkyňa v podanej žalobe nesprávne vyčíslila výšku bezdôvodného obohatenia na sumu 2.243,58 eura, preto súd žalobu v prevyšujúcej časti zamietol. Vo vzťahu k zmluvnej podmienke v Zmluve uvedenej v bode 6 v znení: „Poplatok za poskytnutie úveru/revolvingu: 150 eur“ mal súd prvej inštancie za to, že žalovaný nepreukázal individuálne dojednanie poplatku za sprostredkovanie úveru, a nepreukázal, že by tomuto poplatku zodpovedalo nejaké reálne protiplnenie, preto jeho dojednanie spôsobuje hrubú nerovnováhu v neprospech spotrebiteľa a je neprijateľné v zmysle § 53 ods. 1 OZ, čoho následkom je jeho absolútna neplatnosť (§ 53 ods. 4 OZ). Z uvedeného dôvodu preto súd prvej inštancie zmluvnú podmienku uvedenú v bode 6 Zmluvy určil za neplatnú z dôvodu jej neprijateľnosti. Vo vzťahu k zmluvnej podmienke - Dohoda o poskytovaní služieb č. XXXXXXXXXX zo dňa 24.10.2014 videl súd prvej inštancie neprijateľnosť uvedenej dohody o poskytovaní služby ako zmluvnej podmienky nielen v samotnom predmete tohto dojednania, v jeho cene, ale aj v okolnostiach uplatňovania tohto ustanovenia. Konštatoval, že napriek tomu, že je na samostatnej listine, bola vnútená spotrebiteľovi, keď mu bola predložená na podpis spolu so Zmluvou. Uvedená podmienka sa uplatní aj v prípade, ak spotrebiteľ počas trvania zmluvného vzťahu uvedené služby nevyužije, pričom žalovanému pri nevyužití uvedenej služby nevzniká povinnosť zaplatený poplatok spotrebiteľovi vrátiť. Celá konštrukcia služieb, tak ako je uvedená v Dohode, je neprijateľná, výrazne zhoršujúca postavenie spotrebiteľa, a preto ako neprijateľná je v zmysle ust. § 53 ods. 5 OZ neplatná. Taktiež odmena ako taká je neprimerane vysoká, keďže dosahuje 107,52 % poskytnutého úveru (1.451,52 Eur). 4. O trovách konania rozhodol súd prvej inštancie podľa § 255 ods. 2 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“). Predmetom tohto konania boli 3 samostatne žalovateľné nároky. V časti o vydanie bezdôvodného obohatenia mal prevažný úspech žalovaný a vo zvyšných dvoch o určenie neprijateľnosti zmluvných podmienok mala úspech žalobkyňa, preto jej súd priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 2/3. O výške trov konania rozhodne súd samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku. 5. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný. Odvolanie právne odôvodil ust. § 365 ods. 1 písm. d), f) a h) CSP. Namietal tvrdenie súdu prvej inštancie o tom, že poplatku nezodpovedá žiadne reálne plnenie. Poplatok definuje svojím názvom (označením), za čo sa platí. Ide o platbu za takú činnosť, ktorá je aj v záujme spotrebiteľa (získanie peňažných prostriedkov). Platba (poplatok, odmena) za činnosť, ktorá je v záujme oboch účastníkov úverového vzťahu nie je slovenskému právnemu poriadku neznáma. Ust. § 499 Obchodného zákonníka upravuje dohodu o provízii za záväzok veriteľa poskytnúť dlžníkovi peňažné prostriedky. Poplatok za poskytnutie úveru je v zmluve o spotrebiteľskom úvere uvedený transparentným spôsobom, ktorý vyplýva z jeho jednoznačného označenia. Rovnako je zreteľne uvedená aj výška poplatku. Poplatky spojené so spotrebiteľským úverom boli a sú bežnou súčasťou obchodnej praxe spojenej s poskytovaním úveru. Vzhľadom na zmenu právnej úpravy § 9 ods. 10 ZoSÚ je zrejmé, že zákonodarca poplatok za poskytnutie úveru nepovažoval za problematický a neprípustný. Poplatok za poskytnutie úveru bol taktiež posúdený ako oprávnený Národnou bankou Slovenska. Vo vzťahu k Dohode o poskytovaní služieb namietal, že z rozsudku nevyplýva žiadny relevantný ani zákonný dôvod, v zmysle ktorého práve zo zhody dátumov vyplýva, že dohoda o poskytovaní služieb musela byť podpísaná, že bola vnútená. Žalobkyňa netvrdila, že podpísanie dohody bolo vnucované, podmieňované, či vôbec prezentované ako podmienka na získanie úveru. Súd prvej inštancie bez konkrétnej skutočnosti vyplývajúcej z dokazovania považoval dohodu za neprijateľnú. Neuviedol, na základe čoho je nepochybná hrubá nerovnováha v spojení s uvedenou dohodou a akým spôsobom mala byť dohoda a jej uzavretie vnútené. Žalovaný popieral správnosť a zákonnosť záverov súdu prvej inštancie aj ohľadne posúdenia úveru ako bezúročného a bez poplatkov. Namietal, že Zmluva je tvorená ustanoveniami nachádzajúcimi sa na jej lícnej a rubovej strane, tiež prílohami v zmysle čl. 7 ods. 7.1.1 zmluvných dojednaní, ktoré sú jej neoddeliteľnou súčasťou. Oznámenie veriteľa o schválení úveru dlžníkovi predstavuje nielen potvrdenie akceptácie predloženého návrhu na uzavretie zmluvy, ale je súčasťou zmluvy ako takej. Údaj o dni splatnosti poslednej splátky vyplýva z Oznámenia veriteľa o schválení úveru dlžníkovi. Zmluva obsahuje určenie termínu konečnej splatnosti viacerými spôsobmi a to určením podľa dátumu splatnosti splátok v jednotlivých mesiacoch a počtu mesačných splátok resp. spôsobom vyplývajúcim z čl. 4. bod 4.5 zmluvných dojednaní, v zmysle ktorých dátum splatnosti poslednej splátky uvedený v oznámení o schválení úveru je zároveň termínom konečnej splatnosti. Podporne poukázal na rozhodnutie Súdneho dvora EU vo veci C-42/15, kedy podľa súdneho dvora nie je potrebné, aby zmluva uvádzala splatnosť splátok spotrebiteľa odkazom na konkrétny dátum, pokiaľ podmienky tejto zmluvy umožňujú spotrebiteľovi bez ťažkostí a s istotou identifikovať dátumy týchto splátok. Na záver namietal rozhodnutie súdu prvej inštancie v časti priznávajúcej zaplatenie úroku z omeškania, nakoľko táto povinnosť vyplýva až z vydaného rozhodnutia. Navrhol, aby odvolací súd v napádanej časti rozsudok zrušil a žalobu v príslušnej časti zamietol. Zároveň si uplatnil nárok na priznanie náhrady trov odvolacieho konania voči žalobkyni v rozsahu 100 %. 6. Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“) príslušný na rozhodnutie o odvolaní (ustanovenie § 34 CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie, ako aj konanie mu predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ustanovenia § 379 a nasl. CSP, bez nariadenia pojednávania (ustanovenie § 385 CSP a contrario) s tým, že miesto a čas vyhlásenia rozhodnutia oznámil na úradnej tabuli Krajského súdu v Prešove a na jeho webovej stránke najmenej 5 dní vopred a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné. 7. Odvolací súd v odvolacom konaní posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích dôvodov v kontexte s namietaným nesprávnym právnym posúdením, to, či súd prvej inštancie na zistený skutkový stav správne, v úplnosti, aplikoval príslušné právne predpisy, či riadne svoje rozhodnutie odôvodnil, to všetko s prihliadnutím na to, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní (Ústavný súd Slovenskej republiky II.ÚS 78/05). 8. Z obsahu spisu vyplýva, že žalobkyňa a žalovaný uzavreli Zmluvu o revolvingovom úvere č. XXXXXXXXXX (ďalej len „Zmluva“), ktorá bola žalobkyňou ako dlžníkom podpísaná dňa 20.10.2014 a žalovaným ako veriteľom dňa 24.10.2014. Predmetom Zmluvy bolo poskytnutie úveru vo výške 1.500 eur, so splatnosťou úveru v 42 mesačných splátkach vo výške 47,43 eura, RPMN za úver bola 25,77 %, priemerná RPMN za úver bola 44,06 %, ročná úroková sadzba 18,08 %, a poplatok za poskytnutie úveru 150,00 eur. Súčasťou zmluvy boli aj Zmluvné dojednania Zmluvy o revolvingovom úvere spoločnosti PROFI CREDIT Slovakia, s.r.o. Žalobkyňa a žalovaný uzavreli aj Dohodu o poskytovaní služieb č. XXXXXXXXXX, ktorá bola žalobkyňou podpísaná dňa 20.10.2014 a žalovaným dňa 24.10.2014. Ďalej sa v spise nachádza Oznámenie veriteľa o schválení úveru dlžníkovi - Zmluva o revolvingovom úvere číslo XXXXXXXXXX zo dňa 24.10.2014 . 9. Podľa § 9 ods. 2 ZoSÚ v znení účinnom ku dňu uzavretia Zmluvy (24.10.2014), zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí podľa Občianskeho zákonníka musí obsahovať tieto náležitosti: f) dobu trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere a termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru, k) výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, prípadné poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami spotrebiteľského úveru na účely jeho splatenia. 10. Podľa § 11 ods. 1 ZoSÚ v znení účinnom ku dňu uzavretia Zmluvy (24.10.2014), spotrebiteľský úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov, ak a) zmluva o spotrebiteľskom úvere nemá písomnú formu podľa § 9 ods. 1, b) zmluva o spotrebiteľskom úvere neobsahuje náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm. a) až k), r) a y). 11. V súvislosti s údajom podľa ust. § 9 ods. 2 písm. f) ZoSÚ a rozsudkom Súdneho dvora vo veci C-42/2015 Home Credit Slovakia, a.s. a Klára Biróová odvolací súd poukazuje na priamy účinok smerníc. Otázka priameho účinku smerníc sa vo všeobecnosti v podstate týka vymedzenia podmienok, za ktorých vnútroštátne orgány môžu určitú normu práva Únie aplikovať priamo, bezprostredne, na prípad, ktorý riešia. 12. Vzhľadom na existenciu ustálenej judikatúry SD EÚ na otázku priameho účinku smerníc v spore medzi jednotlivcami (v tomto konkrétnom prípade veriteľ verzus spotrebiteľ) v zásade platí zákaz horizontálneho priameho účinku spočívajúci v tom, že žiadne ustanovenie smernice zaručujúce jednotlivcovi práva alebo ukladajúce povinnosti ako také sa nemôže použiť v rámci sporu, v ktorom stoja proti sebe výhradne jednotlivci. 13. Z uvedeného vyplýva, že priamy účinok je tak v zásade možný len v spore medzi jednotlivcom a štátom, kedy sa jednotlivec dovolá svojho práva vyplývajúceho zo smernice priamo voči štátu ako subjektu zodpovednému za nesprávne implementovanie smernice. 14. Zákon o spotrebiteľských úveroch v § 9 ods. 2 presne definuje, aké náležitosti, okrem všeobecných (§ 43 Občianskeho zákonníka), musí spotrebiteľská zmluva obsahovať. 15. Tak explicitne presné ustanovenie akým je ustanovenie § 9 ods. 2 písm. f) ZoSÚ cez prizmu eurokonformného výkladu nemožno ignorovať a tolerovať absenciu termínu konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru. 16. Odvolací súd sa stotožňuje so záverom súdu prvej inštancie o absencii údaja o termíne konečnej splatnosti úveru (§ 9 ods. 2 písm. f) ZoSÚ). Termín konečnej splatnosti v Zmluve uvedený nie je a tento nemožno určiť ani na základe ostatných údajov uvedených v zmluve, keďže v Zmluve je uvedený len počet splátok, absentuje však uvedenie dátumu prvej splátky. Keďže nie je zrejmý dátum počiatku povinnosti splácania úveru, nemožno určiť ani jeho konečnú splatnosť. 17. Uvedenie údaja o termíne prvej a poslednej splátky v listine označenej ako Oznámenie veriteľa o schválení úveru zo dňa 24.10.2014 nie je postačujúce, nakoľko predmetnú listinu nie je možné považovať za súčasť zmluvy o úvere, keďže predstavuje jednostranné oznámenie veriteľa, ktoré žalobkyňa písomne neodsúhlasila. 18. Na tomto závere nemôže nič zmeniť ani čl. 7.1 písm. g) Zmluvných dojednaní - Zmluvy o revolvingovom úvere spoločnosti PROFI CREDIT, s. r.o., pretože žiadne zmluvné dojednanie nemôže byť považované za platné, pokiaľ nerešpektuje ZoSÚ, ktorý vyžaduje písomnú formu, t. j. aj podpis na zmluve o spotrebiteľskom úvere, teda aj vo vzťahu k dojednaniam, ktoré sú uvedené v Oznámení veriteľa o schválení úveru dlžníkovi, čo sa v danom prípade nestalo. Bez tohto podpisu dlžníka - žalobkyne tento dokument možno považovať len za jednostranný právny úkon. 19. Navyše žalobkyňa o obsahu Oznámenia veriteľa o schválení úveru v čase podpisovania zmluvy (20.10.2014) nemala vedomosť. Termín konečnej splatnosti úveru musí byť spotrebiteľovi známy najneskôr v čase, kedy vstupuje do zmluvného vzťahu (v danom prípade teda dňa 20.10.2014). V opačnom prípade by sa minulo účinku ust. § 9 ods. 2 ZoSÚ, ktorého cieľom bolo zabezpečiť, aby bol spotrebiteľ v potrebnom rozsahu informovaný o základných skutočnostiach týkajúcich sa zmluvného vzťahu už v čase jeho vzniku. 20. Žalovaný v odvolaní odkazuje na článok 4 ods. 4.5 zmluvných dojednaní zmluvy o revolvingovom úvere, z ktorého vyplýva, že „Deň splatnosti poslednej splátky úveru, resp. revolvingu podľa posledného splátkového kalendára je dňom konečnej splatnosti úveru“. K uvedenému odvolací súd dodáva, že z uvedeného nie je možné bez pochýb jednoducho zistiť dokedy bude trvať zmluvný vzťah, určiť, kedy nastane konečná splatnosť úveru. Pokiaľ teda žalovaný v odvolaní tvrdil, že deň splatnosti poslednej splátky je termínom konečnej splatnosti, jeho odvolacia námietka neobstojí. 21. ,,Vzhľadom na odvolacie dôvody odvolací súd udáva, že vyššie uvedený výklad nie je ani v rozpore so Smernicou Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES, ktorá v Čl. 10 ods. 2 pís. c) vyžaduje ako náležitosť zmluvy uvedenie dĺžky trvania zmluvy o úvere (teda má byť jasné ako dlho bude trvať zmluvný vzťah), a ak zmluva o úvere neobsahuje všetky náležitosti uvedené v článku 10 ods. 2 smernice, táto zmluva sa bude považovať za zmluvu o úvere bez úrokov a poplatkov, pokiaľ ide o okolnosť, ktorej neuvedenie môže spochybniť možnosť spotrebiteľa posúdiť rozsah svojho záväzku. Údaje v zmluve musia byť uvedené tak, aby ich bolo možné bez pochybností a bez matematických prepočtov zistiť, neuvedenie údajov tak, aby bolo jednoducho zistiteľné do kedy bude trvať zmluvný vzťah, spochybňuje možnosť spotrebiteľa posúdiť rozsah svojho záväzku. Spôsob určenia konečnej splatnosti, tak ako ju vyvodzuje žalovaný nie je v súlade so zákonom a ním sledovaným cieľom. Smernica 2008/48, na ktorú poukazuje aj žalovaný bola prijatá v záujme boja proti nespravodlivým úverovým podmienkam a na to, aby sa dlžníkovi umožnilo poznať všetky podmienky budúceho plnenia uzavretej zmluvy. Článok 4 Smernice 87/102 vyžaduje, aby dlžník pri uzatváraní zmluvy poznal všetky okolnosti, ktoré môžu mať vplyv na rozsah jeho záväzku (rozsudok zo dňa 09.07.2015, Bucura, C 348/14), aj podľa Smernice, treba zmluva považovať za zmluvu o úvere bez úrokov a poplatkov, pokiaľ ide o okolnosť, ktorej neuvedenie môže spochybniť možnosť spotrebiteľa posúdiť rozsah svojho záväzku. Okresný súd správne považoval predmetný úver s odkazom na ust. § 11 ods. 1 zákona č.129/2010 Z.z. za bezúročný a bez poplatkov. Takýto záver súdu je aj v súlade so Smernicou 2008/48, nakoľko neurčitý údaj o konečnej splatnosti úveru dlžníkovi neumožňuje poznať všetky podmienky budúceho plnenia uzavretej zmluvy. Ide pritom o skutočnosť, ktorej neuvedenie môže spochybniť možnosť spotrebiteľa posúdiť rozsah svojho záväzku“(pozri rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 11Co/85/2018 zo dňa 23.08.2018). 22. Čo sa týka výšky, počtu a termínu splátok úrokov, tento údaj v Zmluve absentuje. V danom prípade Zmluva, ktorá bola uzatvorená medzi stranami sporu obsahovala len výšku a počet anuitných splátok, a to v sume 47,43 eura (suma bez platby podľa Dohody o poskytovaní služieb) v počte 42 splátok. Účelom právnej úpravy (§ 9 odsek 2 ZoSÚ) je bez akýchkoľvek pochybností aj poskytnutie ochrany spotrebiteľovi. Ten má totiž právo byť informovaný o výške (sume) úrokov z úveru a poplatkoch. Žalovaný ako dodávateľ má preto zákonnú povinnosť v zmluve o spotrebiteľskom úvere uviesť údaj o výške úrokov a poplatkov, a to priamo v zmluve so sankciou straty práva na úroky a poplatky v zmluve neuvedené (§ 11 odsek 1 ZoSÚ). Informácia spotrebiteľa o úrokoch a poplatkoch má podstatný význam z dôvodu, že prispieva k transparentnosti trhu a umožňuje spotrebiteľovi poznať rozsah svojho záväzku. Žalovaný ako spotrebiteľ však túto možnosť nemal, keďže výška úroku a poplatkov nie je uvedená v zmluve o spotrebiteľskom úvere. (Porovnaj tiež uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2Cdo 245/2010). 23. Vo vzťahu k záverom Súdneho dvora EÚ vo veci C-42/15 odvolací súd poukazuje na príspevok doc. JUDr. Jánošikovej, PhD.: „Otázne však je, ako by na tento záver mal zareagovať sudca rozhodujúci konkrétny spor. Ak totiž zistí, že neuvedenie konkrétnej náležitosti v zmluve o spotrebiteľskom úvere by malo byť v zmysle § 9 ods. 2 zákona č. 129/2010 sankcionované zánikom nároku veriteľa na úrok a poplatky, ale súčasne dospeje k záveru, že ide o náležitosť, ktorej neuvedenie v zmluve o spotrebiteľskom úvere nemá vplyv na možnosť spotrebiteľovi posúdiť rozsah jeho záväzku, tak vlastne narazil na rozpor medzi vnútroštátnou právnou úpravou a právom Únie. Keďže však norma práva Únie má v tomto prípade podobu smernice, vzhľadom na horizontálny právny vzťah medzi veriteľom a spotrebiteľom nemôže mať smernica priamy účinok. Zistený rozpor je teda možné vyriešiť len prostredníctvom nepriameho účinku smernice, čo znamená pokúsiť sa o taký výklad zákona č. 129/2010, ktorým sa rozpor odstráni. Domnievam sa však, že v tomto prípade by sudca narazil na jednu z hraníc povinnosti eurokonformného výkladu vnútroštátneho práva, ktorou je zákaz výkladu contra legem. Neviem si totiž predstaviť, akou výkladovou metódou by bolo možné obísť príkaz považovať zmluvu o spotrebiteľskom úvere za bezúročnú a bez poplatkov obsiahnutý v § 9 ods. 2 zákona č. 129/2010. Nešlo by už podľa môjho názoru o výklad práva, ale o sudcovskú tvorbu práva.“ 24. Odvolací súd odkazuje na väčšinové stanovisko Občianskoprávneho kolégia Krajského súdu v Prešove: „1. Ustanovenie § 9 ods. 2 písm. l) zákona č.129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej aj „sporné pravidlo“) obsahuje právo spotrebiteľa na uvedenie splátok istiny spotrebiteľského úveru ako aj splátok úrokov a poplatkov. Primárnemu účelu právnej úpravy normami spotrebiteľského práva zodpovedá taký výklad sporného pravidla, ktorý každý z atribútov vyjadrených v zákone slovami „výška“, „počet“ a „termíny splátok“ viaže ku každej z tam uvedených zložiek spotrebiteľského úveru majúceho sa v konečnom dôsledku zaplatiť, teda ako k istine, tak i k úrokom, a tiež k poplatkom (porov. rozsudok NS SR z 28.06.2016 sp. zn. 7Sžo61/2015, porov. tiež pri použití historického výkladu k totožnej dikcii podľa zákona č.258/2001 Z. z. rozsudok NS SR vo veci 7Cdo/128/2016). 2. Uvedené zákonné pravidlo sa deroguje s účinnosťou od 01.05.2018 novelou zákona č. 129/2010 Z. z. vykonanou zákonom č. 279/2017 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 483/2001 Z. z. o bankách a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony. 3. Do nadobudnutia účinnosti uvedenej zmeny zákona (uvedenej v bode 2). nie je v súlade s princípmi súkromného práva docieliť ten istý derogačný efekt súdmi tzv. eurokonformným výkladom, pretože ten by: 1. odporoval zákazu eurokonformného výkladu contra legem, 2. odporoval by princípu právnej istoty, 3. nebol by súladný ani s výkladom rozsudku Súdneho dvora EÚ vo veci C-42/15, keďže Súdny dvor EÚ za euronekonformnú považoval a) len amortizačnú tabuľku a b) len vo vzťahu k istine. Sporné zákonné pravidlo pritom predpokladá oveľa širší diapazón možnosti špecifikácie splátok spotrebiteľského úveru než je amortizačná tabuľka a než je len špecifikácia istiny. Navyše, smernica Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES z 23. apríla 2008 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení smernice Rady 87/102/EHS predpokladá na účely výpočtu ročnej percentuálnej miery nákladov (RPMN) údaje o splátkach, a to tak, aby transparentne bolo zrejmé, že tam nie sú uvedené tie poplatky, ktoré môžu byť v splátkach zahrnuté, ale do RPMN sa nezapočítavajú (čl. 19 ods. 2 smernice 2008/48/ES). Smernica taktiež výslovne predpokladá informovanie spotrebiteľov o špecifikácii splátok úrokov a poplatkov (čl.10 ods.1 písm .j/, príloha II., 2.). “ 25. V kontexte uvedeného ako aj so zreteľom na Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Cdo/155/2011 zo dňa 21.12.2011, v ktorom Najvyšší súd SR ustálil, že: „Požiadavky na reflektovanie kasačného rozhodnutia v následnom rozhodnutí krajského (okresného) súdu sú totiž výrazne prísnejšie, než je tomu tak v prípade „púhej“ záväznosti precedenčnej. Zatiaľ čo v prípade tzv. precedenčnej záväznosti rozhodnutí najvyššieho súdu existuje možnosť, aby všeobecný súd rôzneho stupňa (ne)reflektoval právne závery najvyššieho súdu tým, že v dobrej viere predostrie konkurujúce úvahy a začne s judikátom zmysluplný právny dialóg, kasačná záväznosť môže (pochopiteľne len za nezmeneného skutkového stavu) byť reflektovaná len bezpodmienečným rešpektovaním rozhodnutia najvyššieho súdu. V konaní nasledujúcom po kasačnom rozhodnutí preto nie je priestor pre úvahy, či je právny názor najvyššieho súdu správny, fundovaný či úplný.“ Odvolací súd sa odklonil od rozhodnutia Najvyššieho súdu SR vo veci sp. zn. 3Cdo/146/2017 zo dňa 22.02.2018 a ustálil, že princíp právnej istoty prevažuje, smernica nemá priamy účinok na horizontálne vzťahy medzi jednotlivcami a nepriamy účinok smernice nemožno použiť contra legem, a preto v súlade s doterajšou masívnou aplikačnou praxou súdov je potrebné vyžadovať aj špecifikáciu splátok podľa istiny, úrokov a poplatkov. 26. Záverom odvolací súd dodáva, že uznesením Krajského súdu v Prešove č. k. 22Co/20/2018 zo dňa 27.03.2018 bola podaná prejudiciálna otázka v reakcii na rozsudok C-42/15. 27. Z týchto dôvodov je podľa odvolacieho súdu plne legitímny záver o bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru poskytnutého žalobkyni, a to v súlade s ust. § 11 ods. 1 písm. b) ZoSÚ, v zmysle ktorého poskytnutý spotrebiteľský úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov, zmluva o spotrebiteľskom úvere neobsahuje náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm. a) až k), r) a y). Odvolací súd podotýka, že pre záver o bezúročnosti úveru, postačuje aj absencia čo i len jednej z obligatórnych náležitostí zmluvy o spotrebiteľskom úvere. 28. Súd prvej inštancie posúdil ako neprijateľnú zmluvnú podmienku v zmluve o revolvingovom úvere č. XXXXXXXXXX zo dňa 24.10.2014, uvedenú v bode 6 v znení: „Poplatok za poskytnutie úveru/revolvingu: 150 eur.“ 29. Pri Zmluve o spotrebiteľskom úvere revolvingového typu si žalovaný ako veriteľ vyúčtoval poplatok za poskytnutie úveru vo výške 150 eur. Z rozhodovacej praxe je tunajšiemu súdu známe, že žalovaný poskytnutý úver automaticky zníži o sumu poplatku za poskytnutie úveru. Spotrebiteľ tak reálne neobdrží sumu, ktorá je uvedená v zmluve ako istina/ výška úveru, ale istinu poníženú o výšku poplatku za poskytnutie úveru. 30. V prípade predmetného úveru žalobkyňa teda od žalovaného obdržala sumu 1.350 eur a nie 1.500 eur ako to uviedol žalovaný a ako to je chybne uvedené aj v predmetnej zmluve. Žalovaný si tak vyúčtoval poplatok vo výške 10 % samotného úveru, ktorý žalobkyňa reálne nikdy neobdržala. 31. Odvolací súd zdôrazňuje, že predmetná Zmluva bola vyhotovená veriteľom - dodávateľom, poskytovateľom služieb, bez možnosti žalobkyne privodiť jej zmenu, ktorá tým, že podpísala zmluvu, keďže mala záujem o poskytovanú službu, musela prijať aj ostatné podmienky zmluvného vzťahu určené dodávateľom, vrátane poplatkov. Táto zmluvná podmienka je zakomponovaná do textu zmluvy, teda je súčasťou vopred pripravenej formulárovej zmluvy a podľa názoru súdu nebola so žalobkyňou individuálne dojednaná. Zmluvná podmienka upravujúca poplatok za poskytnutie úveru tak nebola so spotrebiteľom individuálne dojednaná (§ 53 ods. 2 Občianskeho zákonníka), preto podlieha prieskumu v zmysle § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka. 32. Neprijateľnou zmluvnou podmienkou je podmienka, ktorá vyvoláva v neprospech spotrebiteľa, ako slabšej zmluvnej strany, hrubú nerovnováhu. Znaky neprijateľnej zmluvnej podmienky napĺňa nielen podmienka, ktorá je neprimeraná (napr. neprimeraná sankcia za porušenie záväzku spotrebiteľa), ale aj podmienka, ktorá je neurčitá alebo je v rozpore s „ratio legis" zákonného ustanovenia, podľa ktorého bola dojednaná. 33. Princíp ochrany spotrebiteľa vyžaduje transparentnosť zmluvných dojednaní, ktoré sú spotrebiteľovi dodávateľom predkladané k podpisu. Z nich musí byť zrejmé, aké bude finálne finančné zaťaženie príjemcu úveru, lebo len takto informovaný spotrebiteľ môže urobiť spoľahlivú komparáciu na trhu dostupných a ponúkaných úverov bez toho, aby neskôr zistil, že vychádzal zo zámerne skreslených informácií. Problém ochrany spotrebiteľa nespočíva v zákaze obchodných podmienok, ale v možnosti sa s nimi riadne oboznámiť v ich zreteľnom označení, formulácii a možnosti ich po zrelej úvahe akceptovať alebo odmietnuť. 34. Vzhľadom na výšku predmetného poplatku a spôsob jeho úhrady, takéto dojednanie spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach medzi dodávateľom a spotrebiteľom v neprospech spotrebiteľa ako to predpokladá ust. § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka. 35. Poplatkové zaťaženie spotrebiteľa bez poskytnutého protiplnenia banky je potrebné vyhodnotiť ako neprijateľné. 36. Vo vzťahu k uvedenému odvolací súd poukazuje na rozsudok SD EÚ vo veci C-377/14, ktorý vo výroku rozsudku v bode 3. výslovne uviedol, že článok 3 písm. l) a článok 10 ods. 2 smernice 2008/48/ ES ako aj bod I prílohy I tejto smernice sa majú vykladať v tom zmysle, že celková výška úveru a výška čerpania úveru označujú celkovú sumu, ktorá bola daná k dispozícii spotrebiteľovi, čo vylučuje sumy, ktoré si poskytovateľ úveru účtuje na úhradu nákladov súvisiacich s predmetným úverom a ktoré nie sú tomuto spotrebiteľovi reálne vyplatené. 37. Vo vzťahu k ust. § 499 Obchodného zákonníka odvolací súd dodáva, že predmetné ustanovenie upravuje možnosť dojednania odplaty za tzv. „rezervovanie“ prostriedkov veriteľa pre dlžníka, ide o odplatu za to, že veriteľ od uzavretia zmluvy o úvere s týmito nemôže disponovať a čaká na to, kedy, v akej výške a či vôbec ich dlžník reálne bude čerpať. V predmetnom prípade však už priamo v žiadosti o poskytnutie úveru/zmluve o úvere je žalovaným predformulovaná žiadosť dlžníka o prevod čiastky úveru na jeho účet (bod 11. Zmluvy), teda žalovanému je už v čase uzavretia zmluvy zrejmé, že dlžník žiada o čerpanie finančných prostriedkov okamžite, t.j. momentom uzatvorenia zmluvy, a to v plnej výške určenej zmluvou. Obdobie „rezervácie“ prostriedkov tak v danom prípade nenastáva, a preto dojednanie poplatku za poskytnutie úveru je neprijateľné s poukazom na ust. § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka, keďže spotrebiteľovi zaň nie je poskytnuté zo strany veriteľa žiadne protiplnenie. 38. Súd prvej inštancie posúdil taktiež ako neprijateľnú zmluvnú podmienku Dohodu o poskytovaní služieb č. XXXXXXXXXX zo dňa 24.10.2014. 39. V súvislosti s odvolacími námietkami žalovaného ohľadne určenia, že Dohoda o poskytovaní služieb č. XXXXXXXXXX zo dňa 24.10.2014 je neprijateľnou zmluvnou podmienkou a je neplatná, odvolací súd dáva do pozornosti ustanovenie § 298 ods. 1, 2 CSP v spojení s ustanovením § 137 písm. c/ CSP, ako aj ustanovenie § 53 ods. 1, 4, § 54 ods. 1, 2, ako aj § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Na základe tejto dohody sa žalovaný zaviazal poskytovať žalobkyni služby označené ako informácia o zostávajúcich záväzkoch, odklad splatnosti splátok, informácia pred splatnosťou splátky, informácia o prijatí platby, vyhotovenie a zaslanie kópie dokumentácie, zmena zmluvy na podnet klienta, prepárovanie platieb na príslušnú zmluvu, druhá upomienka zdarma, podpora call centra a osobné stretnutie s viazaným finančným agentom. Za tieto služby mala žalobkyňa platiť odplatu vo výške 2,56 % zo sumy schváleného úveru zníženej o sumu poplatku za poskytnutie úveru (článok I. bod 7.1. Dohody). 40. Odvolací súd zdôrazňuje, že v oblasti ochrany spotrebiteľa je potrebné mať na zreteli aj zásadu poctivosti a to vo forme tzv. princípu dôvery v oblasti ochrany spotrebiteľa. Ústavný súd Českej republiky v Nálezoch II. ÚS 3/06 a I. ÚS 3512/11 uviedol, že uplatňovanie princípu dôvery v úkony ďalších osôb v sociálnom styku je základným predpokladom pre fungovanie komplexnej spoločnosti. Dôveru je potrebné pokladať za elementárnu kategóriu sociálneho života. V praxi sa zásada poctivosti prejavuje okrem iného v tom, že text spotrebiteľskej zmluvy, osobitne vtedy, keď sa jedná o formulárovú zmluvu, má byť pre priemerného spotrebiteľa dostatočne čitateľný, prehľadný a logicky usporiadaný. Odvolací súd v zhode s názorom súdu prvej inštancie považuje Dohodu o poskytovaní služieb zo dňa 22.10.2014 za neprijateľnú zmluvnú podmienku. 41. Odvolací súd uvádza, že uvedenou odplatou poskytovateľ (žalovaný) v skutočnosti neposkytol službu, resp. za „služby“ označil svoje evidenčné a administratívne úkony. V súvislosti s odkladom splatnosti splátok ide iba o hypotetickú možnosť požiadať o odklad splátok. Žalobkyňa má hradiť mesačný poplatok (odplatu) bez ohľadu na to, či túto hypotetickú možnosť, už aj vzhľadom na podmienky, ktoré žalovaný stanovil pre možnosť odkladu splatnosti splátok (dlhodobá práceneschopnosť, strata zamestnania, úmrtie manžela, či príbuzného v priamom rade), dlžník využije alebo nevyužije. Nepochybne minimálne odplata za poskytovanie služby spočívajúcej v možnosti odkladu splatnosti splátok v dohode o poskytovaní služieb predstavuje peňažný záväzok spotrebiteľa za plnenie, ktoré mu po materiálnej stránke nebolo dodané a služba v skutočnosti bola len záujmom dodávateľa. Pokiaľ ide o formu dojednania predmetnej dohody o poskytovaní služieb, odvolací súd konštatuje, že samotný podpis tejto dohody, resp. skutočnosť, že bola vyhotovená ako osobitná dohoda, nemožno považovať za splnenie podmienky preukázania individuálne dojednanej zmluvy tak, ako to tvrdí žalovaný. Predmetná dohoda je formulárová, vyhotovená žalovaným, rovnako ako samotná Zmluva. Povinnosťou veriteľa bolo dlžníkovi ako spotrebiteľovi prezentovať informácie o ponúkaných doplnkových službách jasne, zrozumiteľne a jednoznačne tak, aby sa dlžník na ich základe mohol rozhodnúť, či služby ponúkané veriteľom potrebuje alebo nie v situácii, ak tieto služby podľa znenia Dohody o poskytovaní služieb majú byť doplnkové a dobrovoľné (bod I. 2 Dohody). 42. Občiansky zákonník obsahuje len demonštratívny výpočet neprijateľných zmluvných podmienok. Znamená to, že súdu nebráni žiadna prekážka, aby vyvodil dôsledky zo zmluvného dojednania v štandardnej formulárovej zmluve, ak spôsobuje hrubú nerovnováhu v právach a povinnostiach medzi dodávateľom a spotrebiteľom, v neprospech spotrebiteľa podľa § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Žalobkyňa ako spotrebiteľ a ako slabšia strana sporu nemá možnosť participovať na vytvorení predmetnej formulárovej zmluvy a nepochybne je z hľadiska informovanosti a vyjednávacej pozície slabšou stranou. Žalovaný nepreukázal, že v danom prípade mala žalobkyňa možnosť výberu, či predmetnú dohodu podpíše alebo nepodpíše, napriek vyhláseniu, že dohodnuté služby sú doplnkové a dobrovoľné a nemajú charakter podmienky alebo predpokladu pre uzavretie akéhokoľvek zmluvného vzťahu medzi stranami sporu. Žalovanému sa nepodarilo ani preukázať, že predmetná dohoda bola individuálne dojednaná. Rovnako ako súd prvej inštancie, aj odvolací súd má za to, že ide o nekalú obchodnú praktiku, ktorej cieľom je neoprávnene sa obohatiť, keď odplata za uzavretie dohody bola zahrnutá do pravidelných mesačných splátok úveru, ktoré sa dlžník zaviazal splácať. Odvolací súd preto uvedenú dohodu považuje za neprijateľnú zmluvnú podmienku, pretože vyjadruje finančný záväzok spotrebiteľa za plnenia, ktoré mu po materiálnej stránke nie sú dodané a v skutočnosti slúžia záujmom dodávateľa (tzv. teória skutočného plnenia spomínaná najčastejšie v súvislosti s poplatkami v spotrebiteľských úverových vzťahoch). Zmluvné dojednanie služby „odklad splatnosti splátok“ nie je formulované tak, že ak spotrebiteľ skutočne chce odklad splátok, môže si ho aktivovať, ale naopak tak, že za službu napriek tomu, že ju spotrebiteľ ešte nepotrebuje a zjavne ani nechce, zaplatí poplatok - odplatu vo výške 2,56 % zo sumy schváleného úveru zníženej o sumu poplatku za poskytnutie úveru v pravidelných mesačných splátkach. 43. Na základe uvedeného sa odvolací súd sa stotožňuje so záverom súdu prvej inštancie, že Dohoda o poskytovaní služieb obsahuje zmluvné podmienky, ktoré sú neprimerané, neprijateľné a dodávateľ (žalovaný) pri uzatváraní zmluvy uplatnil obchodnú praktiku, ktorú možno považovať za nekalú. 44. Pokiaľ ide o odvolaciu námietku žalovaného tykajúcu sa rozhodnutia súdu prvej inštancie v časti priznávajúcej zaplatenie úroku z omeškania, aj v tomto smere je správny záver o tom, kedy sa žalovaný dostal do omeškania. Pohľadávka z bezdôvodného obohatenia nemá splatnosť určenú dohodou alebo zákonom, bolo teda potrebné vyzvať žalovaného na úhradu tejto pohľadávky (§ 563 OZ). Za výzvu súd prvej inštancie správne považoval doručenú žalobu a od druhého dňa po doručení žaloby (žaloba doručená 18.08.2017) je žalovaný v omeškaní (splatnosť pohľadávky nastala nasledujúci deň po doručení žaloby). 45. Správnym výrokom vo veci samej zodpovedá aj správny výrok o trovách konania. Za daného stavu odvolací súd rozsudok okrem výroku o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti, vrátané súvisiaceho výroku o trovách konania ako vecne správny potvrdil (§ 387 ods. 1 a 2 CSP). 46. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255 CSP. Dôvodom takéhoto rozhodnutia o trovách bola skutočnosť, že žalobkyňa bola úspešná, no v priebehu odvolacieho konania jej žiadne preukázateľné trovy nevznikli a žalovanému ako procesne neúspešnej strane nárok na náhradu trov odvolacieho konania nevznikol. Odvolací súd vychádzal z čl. 17 Základných princípov CSP zakotvujúceho procesnú ekonómiu. Rozhodovanie postupom najskôr podľa § 262 CSP v spojení s § 396 ods. 1 CSP o priznaní nároku strane na náhradu trov konania a následne súdom prvej inštancie o výške náhrady trov konania, za situácie, keď oprávnenej strane žiadne trovy v konaní nevznikli, by bolo zjavne nielen nerozumné, ale i v rozpore so zásadou hospodárnosti civilného súdneho konania. 47. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3:0. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods.2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).