KAUZIS.SK
UznesenieKrajský súd Prešov28. 11. 2018plný text

Uznesenie Krajského súdu Prešov sp. zn. 21CoP/30/2018 z 28. 11. 2018

CitáciaUznesenie Krajského súdu Prešov z 28. novembra 2018, sp. zn. 21CoP/30/2018, ECLI:SK:KSPO:2018:8317208579.1

Text rozhodnutia

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 21CoP/30/2018
Identifikačné číslo súdneho spisu: 8317208579
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 11. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Antónia Kandravá
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2018:8317208579.1

Uznesenie
Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Antónie Kandravej a členiek
senátu JUDr. Elišky Wagshalovej a JUDr. Ingrid Kalinákovej, v právnej veci manželov: Y. J., nar.
XX.XX.XXXX, trvale bytom T. XXX, U. nad O., t. č. B. R., S., S XDV, Y. kráľovstvo T. U. a Y. X.,
právne zastúpenej JUDr. Jozefom Madejom, advokátom, so sídlom Laurinská 3, Bratislava a H. J., nar.
XX.XX.XXXX, trvale bytom T. XXX, U. nad O., právne zastúpeného JUDr. Martinou Řeřichovou PhD,
advokátkou, so sídlom Mierová 2529/87, Humenné, o rozvod manželstva a o úpravu práv a povinností
rodičov k mal. H. G. J., nar. XX.XX.XXXX, mal. J. J., nar. XX.XX.XXXX, mal. J. J., nar. XX.XX.XXXX
a mal. W. J., nar. XX.XX.XXXX, zastúpené kolíznym opatrovníkom Úradom práce, sociálnych vecí a
rodiny Humenné, pracovisko Snina na čas po rozvode, o odvolaní manželky proti rozsudku Okresného
súdu Humenné č. k.8P/342/2017-49 zo dňa 16.07.2018, takto

r o z h o d o l :

I. P o t v r d z u j e rozsudok vo výroku II. a III.

II. Žiaden z účastníkov n e m á nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

I. Predmet konania

1. Manželka sa podaným návrhom domáhala rozvodu manželstva, zverenia mal. detí do jej osobnej
starostlivosti a uloženia povinnosti otcovi prispievať na výživu mal. H. G. a mal. J. sumou po 1.500,- Eur
mesačne na každé z nich a na mal. J. a W. sumou po 1.300,- Eur mesačne, na každú z nich. Stretávanie
otca s mal. deťmi manželka upraviť nežiadala.

II. Obsah napadnutého rozhodnutia

2. Okresný súd Humenné ako súd prvej inštancie (ďalej aj ako „súd“) napadnutým rozsudkom rozviedol
manželstvo účastníkov konania, zastavil konanie o úprave práv a povinností k mal. deťom na čas po
rozvode a žiadnemu z účastníkov konania nárok na náhradu trov konania nepriznal.

3. Rozhodnutie právne zdôvodnil čl. 1 až 4, § 18, § 19, § 22, § 23 ods. 1, 2, 3 zákona č. 36/2005 Z. z.
zákona o rodine a o zmene a doplnení niektorých zákonov, § 100 Civilného mimosporového poriadku, čl.
7 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 3 ods. 1 písm. b), čl. 8 ods. 1 Nariadenia rady (ES) č. 2201/2003
o súdnej právomoci a uznávaní a výkone rozsudkov v manželských veciach a veciach rodičovských práv
a povinností a § 9 Civilného sporového poriadku.

4. Vykonaným dokazovaním súd dospel k záveru, že od manželov nie je možné očakávať obnovenie
manželského spolužitia. Vzťahy medzi manželmi sú tak vážne narušené a trvalo rozvrátené, že
manželstvo nemôže plniť svoj účel. Manželia nežijú v spoločnej domácnosti päť rokov a nezhody
spočívajúce v nevere druhého manžela narušili vzájomné spolužitie manželov.



5. Svoje rozhodnutie vo vzťahu k zastaveniu konania o úprave práv a povinností k mal. deťom na čas
po rozvode odôvodnil tým, že maloleté deti majú obvyklý pobyt na území Veľkej Británie a Severného
Írska, rozhodovanie vo veci úpravy práv a povinností rodičov k maloletým deťom na čas po rozvode z
tohto dôvodu nepatrí do právomoci súdov Slovenskej republiky.

6. O trovách konania rozhodol v zmysle ustanovenia § 52 Civilného mimosporového poriadku.

III. Obsah odvolania manželky

7. V zákonom stanovenej lehote podala proti rozsudku odvolanie manželka napadajúc oba výroky
rozsudku z dôvodu ich bezprostrednej nadväznosti. Samotný výrok o rozvode manželstva je však podľa
manželky v poriadku, pretože boli splnené procesné aj hmotnoprávne podmienky pre jeho vydanie.
Nesúhlasí so zastavením konania súdom v časti o úprave práv a povinnosti rodičov k maloletým
deťom na čas po rozvode. Konanie o úprave rodičovských práv a povinností je spojené s konaním
o rozvod manželstva, preto nie je zrejmé, z akých dôvodov súd určoval právomoc podľa Nariadenia
Rady č. 2201/2003. Súd prvej inštancie rozhodol o osobnom stave (rozvode), preto bol v zmysle čl.
5 ods. 2 Nariadenia povinný rozhodnúť aj o výživnom. Po podaní návrhu o rozvod manželstva sa
manželka domáhala nariadenia neodkladného opatrenia ohľadom dočasnej úpravy výživného. Krajský
súd v Prešov v uznesení sp. zn. 24CoP/6/2018 skonštatoval, že súd v mieste obvyklého pobytu by
zrejme vedel lepšie posúdiť oprávnené náklady, súvisiace s výživou mal. detí, ale v rámci konania o
rozvod manželstva nie je možné o uvedenej veci nerozhodnúť. Za najdôležitejšiu považuje manželka tú
skutočnosť, že v konaní sa jedná o rozvod dvoch slovenských občanov a o ich právach a povinnostiach
k mal. deťom. Je preto neprijateľne, aby Slovenská republika chcela preniesť právomoc na súdy iného
štátu. Súd mal postupovať v zmysle ustanovenia. § 62 ods. 1, 2, 4, § 35 ods. 1 Zákona o rodine. Navrhla
zmeniť napadnutý rozsudok tak, že súd manželstvo rozvádza a mal. deti zveruje na čas po rozvode do
osobnej starostlivosti matky, ktorá ich bude zastupovať a spravovať ich majetok. Otec je povinný platiť
výživné na mal. H. G. J. mal. J. J. sumou 1.500,- Eur mesačne a na mal. W. a J. J. sumu po 1.300,-
Eur mesačne na každú z nich, všetko do 15. dňa v mesiaci k rukám matky. Styk otca s mal. deťmi
súd neupravuje a je ponechaný na dohode rodičov. Žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov
konania, alternatívne, napadnutý rozsudok zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.

8. Manžel vo vyjadrení k odvolaniu manželky uviedol, že matka s mal. deťmi trvale žije vo Veľkej
Británii a Severnom Írsku. Začatie konania o rozvod manželstva netvorí prekážku pre začatie konania
o úpravu rodičovských práv a povinností k mal. deťom v členskom štáte obvyklého pobytu. Uviedol, že
neprijal právomoc Okresného súdu Humenné vo veci konať, preto nie je splnená podmienka založenia
právomoci slovenských súdov v zmysle čl. 12 ods. 1 písm. b) Nariadenia. Navrhol napadnutý rozsudok
potvrdiť ako vecne správny.
9. Kolízny opatrovník vo vyjadreniach k odvolaniu uviedol, že rozhodnutie o správnosti rozhodnutia súdu
prvej inštancie ponecháva na rozhodnutie odvolacieho orgánu.

10. Manžel vo vyjadrení k vyjadreniu kolízneho opatrovníka uviedol, že v celom rozsahu zotrváva na
podanom vyjadrení k odvolaniu manželky a dôvodoch tam uvedených. Napadnutý rozsudok navrhol
potvrdiť ako vecne správny.

11. Manželka v rámci podanej repliky uviedla, že k vyjadreniu kolízneho opatrovníka nemá výhrady
aj keď by očakávala, že kolízny opatrovník bude v prvom rade hájiť záujmy mal. detí a tieto bude
aj jednoznačnejšie formulovať. Súhlas otca s napadnutým rozsudkom manželka vníma ako snahu
otca vyhnúť sa plneniu vyživovacej povinnosti. V ďalšom rozsahu vyjadrenia opätovne poukázala na
Nariadenie, v zmysle ktorého sa postupuje podľa štátnej príslušnosti, pretože túto nie je možné vylúčiť
z predpokladov určovania príslušnosti. Je vylúčené, aby členský štát nemohol rozhodovať o svojich
občanoch len kvôli tomu, že sa jeden z účastníkov dočasne nachádza na území iného členského
štátu, resp. že sa tam nachádzajú mal. deti. Naďalej trvala na tom, aby o mal. deťoch rozhodol
slovenský súd, pretože aj samotný výkon rozhodnutí o výživnom by musel realizovať slovenský súd,
resp. exekútor, pretože manžel sa zdržiava na Slovensku, kde vlastní prevažnú časť majetku a realizuje
svoje podnikateľské aktivity.



12. Manžel považoval vyjadrenie matky o vyhýbaní sa plnenia vyživovacej povinnosti za zavádzajúce a
poškodzujúce jeho meno. Uviedol, že vyživovaciu povinnosť plní aj nad rámec súdom stanovenej výšky.
V ďalšom rozsahu zotrval na podanom vyjadrení k odvolaniu manželky.

IV. Hodnotenie odvolacieho súdu

13. Krajský súd v Prešove (ďalej aj ako „odvolací súd“) v rámci kompetencií vyplývajúcich z ust. § 2 ods.
1 zákona č. 161/2015 Z. z. Civilného mimosporového poriadku (ďalej aj ako „CMP“), v spojení s ust. §
34 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku (ďalej aj ako „CSP“) preskúmal rozsudok v
jeho napadnutých výrokoch podľa zásad uvedených v § 62 a nasl. CMP, bez nariadenia pojednávania
podľa § 385 ods. 1 CSP a contrario a zistil, že odvolanie manželky nie je dôvodné.

14. Z podaného odvolanie je zrejmé, že manželka namieta správnosť všetkých výrokov rozsudku súdu
prvej inštancie. Vychádzajúc však z obsahu odvolania, odvolací súd dospel k záveru, že manželka
namieta len výrok rozsudku o zastavení konania v časti úpravy rodičovských práv a povinností rodičov
k maloletým deťom na čas po rozvode manželstva. Výrok o rozvode manželstva manželka napadla len
z dôvodu vzájomnej nadväznosti výrokov rozsudku, a to aj napriek tomu, že súd v tejto časti vyhovel
návrhu manželky a podľa jej vyjadrení je v poriadku, pretože boli splnené procesné aj hmotnoprávne
podmienky pre jeho vydanie.

15. Odvolací súd v tejto súvislosti uvádza, že rozhodnutie o rozvode manželstva spočíva na
samostatnom skutkovom základe a nie je závislé od toho, či súd upraví aj výkon rodičovských práv a
povinností k mal. deťom na čas po rozvode. Ak sa odvolaním napáda len niektorý výrok z rozsudku,
nenapadnutý výrok o rozvode manželstva nadobudne právoplatnosť samostatne.

16.Predmetom prieskumu odvolacieho súdu s poukazom na obsah preskúmavaného rozsudku
i argumenty predostreté v odvolacom konaní bolo posúdiť, či sú splnené zákonné podmienky
odôvodňujúce zastavenie konania v časti úpravy výkonu rodičovských práv a povinnosti k maloletým
deťom na čas po rozvode manželstva rodičov súdom prvej inštancie vrátane súvisiaceho výroku o
trovách konania.

17. Súd prvej inštancie konanie o úprave rodičovských práv a povinností rodičov k mal. deťom na čas po
rozvode manželstva pre nedostatok právomoci zastavil. Správne konštatoval, že v zmysle čl. 7 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky, nariadenie ako všeobecne záväzný právny akt, ktorý je priamo uplatniteľný
vo svojej celistvosti v celej Európskej únii má v právnom poriadku Slovenskej republiky prednosť pred
zákonmi. Z tohto dôvodu pri určení súdnej právomoci v manželských veciach a vo veciach rodičovských
práv a povinností je potrebné prioritne vychádzať z ustanovení Nariadenia Rady (ES) č. 2201/2003 z 27.
novembra 2003 o súdnej právomoci a uznávaní a výkone rozsudkov v manželských veciach a vo veciach
rodičovských práv a povinností, ktorým sa zrušuje nariadenie (ES) č. 1347/2000 (ďalej len „Nariadenie“).

18. Odvolací súd uvádza, že založenie právomoci slovenského súdu na rozvod manželstva účastníkov
konania, automaticky nezakladá aj právomoc slovenského súdu na rozhodnutie o úprave rodičovských
práv a povinností rodičov k mal. deťom na čas po rozvode manželstva (viď uznesenie Súdneho dvora
Európskej únie vo veci C-604/17).

19. Podľa čl. 8 ods. 1, 2 Nariadenia, súdy členského štátu majú právomoc vo veciach rodičovských práv
a povinností k dieťaťu, ktoré má obvyklý pobyt v tomto členskom štáte v čase začatia konania. Odsek
1 sa uplatňuje s výhradou ustanovení článkov 9, 10 a 12.

20. Podľa č. 9 ods. 1, 2 Nariadenia, keď sa dieťa oprávnene presťahuje z jedného členského štátu do
iného členského štátu a nadobudne tam nový obvyklý pobyt, súdy členského štátu pôvodného obvyklého
pobytu dieťaťa si zachovávajú, ako výnimku z článku 8, právomoc počas trojmesačného obdobia po
presťahovaní vo veci zmeny rozsudku o práve styku, ktorý bol vydaný v tomto členskom štáte predtým,
ako sa dieťa presťahovalo, ak nositeľ práva styku na základe rozsudku o práve styku má naďalej svoje
obvyklý pobyt v členskom štáte pôvodného obvyklého pobytu dieťaťa. Odsek 1 sa neuplatňuje, ak sa
nositeľ práva styku, ktorý je uvedený v odseku 1 podrobil právomoci súdov členského štátu nového
obvyklého pobytu dieťaťa účasťou na konaní pred týmito súdmi bez toho, aby namietal ich právomoc.



21. Podľa čl. 10 Nariadenia, v prípade neoprávneného premiestnenia alebo zadržiavania dieťaťa si
súdy členského štátu, v ktorom malo dieťa svoj obvyklý pobyt bezprostredne pred svojim neoprávneným
premiestnením alebo zadržaním, zachovávajú právomoc, až kým dieťa nenadobudne obvyklý pobyt v
inom členskom štáte a: a) každá osoba, orgán alebo iný subjekt, ktorý vykonáva opatrovnícke právo
sa zmieril s premiestnením alebo zadržaním, alebo b) dieťa sa zdržiavalo v tomto inom členskom štáte
najmenej jeden rok po tom, ako sa osoba, orgán alebo iný subjekt, ktorý vykonáva opatrovnícke právo,
dozvedel, alebo mohol dozvedieť, o mieste pobytu dieťaťa, dieťa sa usadilo v novom prostredím a je
splnená najmenej jedna z týchto podmienok: i) do jedného roka odvtedy, ako sa nositeľ opatrovníckeho
práva dozvedel alebo mohol dozvedieť o mieste pobytu dieťaťa, sa nepodala žiadosť o návrat dieťaťa
na príslušné orgány členského štátu, do ktorého bolo dieťa premiestnené alebo v ktorom je zadržiavané;
ii) nositeľ opatrovníckeho práva vzal späť svoju žiadosť o návrat a v lehote stanovenej v bode i)
sa nepodala nová žiadosť; iii) konanie na súde členského štátu, v ktorom malo dieťa obvyklý pobyt
bezprostredne pred neoprávneným premiestnením alebo zadržaním, sa skončilo podľa článku 11 ods.
7; iv) súdy členského štátu, v ktorom malo dieťa obvyklý pobyt bezprostredne pred neoprávneným
premiestnením alebo zadržaním, vydali rozsudok o opatrovníckom práve, z ktorého nevyplýva povinnosť
návratu dieťaťa.

22. Podľa čl. 12 ods. 1, 3 Nariadenia, súdy členského štátu pri výkone svojej právomoci podľa článku 3,
na základe návrhu na rozvod, rozluku alebo anulovanie manželstva, majú právomoc v každej veci, ktorá
sa týka rodičovských práv a povinností a ktorá súvisí s týmto návrhom, ak: a) aspoň jeden z manželov má
rodičovské práva a povinnosti k dieťaťu a b) manželia a nositelia rodičovských práv a povinností prijali
právomoc týchto súdov výslovne alebo iným jednoznačným spôsobom v čase začatia konania a ak je to v
najlepšom záujme dieťaťa. Súdy členského štátu majú takisto právomoc v otázkach rodičovských práv a
povinností aj v iných konaniach, ako sú konania uvedené v odseku 1, ak: a) dieťa má vo vzťahu k tomuto
členskému štátu podstatnú väzbu, najmä na základe skutočnosti, že jeden z nositeľov rodičovských práv
a povinností má obvyklý pobyt v tomto členskom štáte, alebo že dieťa je štátnym príslušníkom tohto
štátu; a b) všetci účastníci konania prijali právomoc súdov výslovne alebo iným jednoznačným spôsobom
v čase začatia konania, a ak je to v najlepšom záujme dieťaťa.

23. Ako z obsahu spisu vyplýva, mal. deti mali v čase začatia konania obvyklý pobyt vo Veľkej Británii a
Severnom Írsku, preto len súdy tohto členského štátu majú právomoc rozhodnúť o úprave rodičovských
práv a povinností rodičov k mal. deťom. Prihľadajúc na oprávnenú dlhodobosť pobytu mal. detí vo Veľkej
Británii a Severnom Írsku (od roku 2011) a námietku manžela ohľadom právomoci slovenského súdu,
založenie právomoci slovenského súdu na rozhodnutie vo veci v zmysle čl. 9 ods. 1, čl. 10 či čl. 12
Nariadenia neprichádza do úvahy.

24. „S ohľadom na uvedené a obsah spisu je zrejmé, že pri určení právomoci v tejto veci je potrebné
vychádzať zo všeobecného princípu upraveného v článku 8 Nariadenia (pozn. Nariadenie Rady č.
2201/2003 o súdnej právomoci a uznávaní a výkone rozsudkov v manželských veciach a vo veciach
rodičovských práv a povinností), v zmysle ktorého rozhodujúcim kritériom pre určenie je obvyklý pobyt
detí s ohľadom na to, že odporca vo viacerých vyjadreniach s právomocou slovenských súdov nesúhlasil.
Pojem obvyklý pobyt Nariadenie nedefinuje. Tento pojem treba vykladať s odkazom na rozhodnutia
súdneho dvora EÚ (C-523/07, C-479/10 ) s princípom perpetuatio fori a prihliadnutím na okolnosti
konkrétneho prípadu a v súlade s cieľmi a účelom nariadenia. V danom prípade je zo spisového materiálu
zrejmé, že maloleté deti v čase začatia konania od narodenia bývali spolu s rodičmi v Českej republike,
kde navštevovali aj školské a predškolské zariadenia, ich prítomnosť nemala dočasný alebo príležitostný
charakter. Odvolací súd ako aj súd prvého stupňa preto správne posúdili, že obvyklým pobytom detí je
na území Českej republiky. Rozhodnutie o zastavení konania pre nedostatok právomoci slovenských
súdov bolo preto správne a dovolací súd nezistil namietanú vadu“. ( porovnaj uznesenie Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky vo veci vedenej pod sp. zn. 8Cdo 819/2015 zo dňa 23.03.2016).

25. „Nariadenie Rady (ES) č. 2201/2003 z 27. novembra 2003 o súdnej právomoci a uznávaní a výkone
rozsudkov v manželských veciach a vo veciach rodičovských práv a povinností, ktorým sa zrušuje
nariadenie (ES) č. 1347/2000, sa má vykladať v tom zmysle, že súd členského štátu, ktorý má v zmysle
článku 3 ods. 1 písm. b) tohto nariadenia právomoc rozhodnúť o návrhu na rozvod manželov, ktorí sú
štátnymi príslušníkmi tohto členského štátu, nemá právomoc rozhodnúť o osobnej starostlivosti o dieťa
manželov a práve na návštevy tohto dieťaťa, ak má toto dieťa v čase začatia konania obvyklý pobyt v
inom členskom štáte a nie sú splnené iné podmienky potrebné na vznik tejto právomoci uvedeného súdu



v zmysle článku 12 uvedeného nariadenia, okrem iného vzhľadom na skutočnosť, že ani z okolností veci
samej nevyplýva, táto právomoc by mohla vychádzať z článkov 9, 10 alebo 15 toho istého nariadenia.
Okrem iného tento súd nespĺňa podmienky na rozhodovanie o návrhu na určenie výživného stanovené v
článku 3 písm. d) nariadenia Rady (ES) č. 4/2009 z 18. decembra 2008 o právomoci, rozhodnom práve,
uznávaní a výkone rozhodnutí a o spolupráci vo veciach vyživovacej povinnosti“(porovnaj uznesenie
Súdneho dvora Európskej únie vo veci C-604/17).

26.Vzhľadom na uvedené súd prvej inštancie správne postupoval, pokiaľ konanie o výkone rodičovských
práv a povinností k mal. deťom na čas po rozvode manželstva pre nedostatok právomoci zastavil. Z
vyššie uvedených dôvodov odvolací súd potvrdil rozsudok v napadnutom rozsahu vrátane správneho
výroku o trovách konania ako vecne správny v zmysle ustanovenia § 387 ods. 1 CSP v spojení s
ustanovením § 2 ods. 1 CMP.

27. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd v zmysle ustanovenia § 396 ods. 1 CSP v
spojení s ustanovením § 52 a § 2 ods. 1 CMP, podľa ktorého žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu
trov konania.

Rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu v pomere hlasov 3 : 0 (§ 3 ods. 9 zákona číslo
757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov § 393 ods. 2 CSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 CSP v dovolacom konaní zastúpený
advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Rozhodnutia, na ktoré sa odkazuje

Priebeh sporu (identifikačné číslo spisu 8317208579)

  1. 16. 7. 2018Rozsudok Okresného súdu Humenné sp. zn. 8P/342/2017 z 16. 7. 2018
  2. 28. 11. 2018Uznesenie Krajského súdu Prešov sp. zn. 21CoP/30/2018 z 28. 11. 2018 (toto rozhodnutie)
  3. 28. 11. 2018Uznesenie Krajského súdu Prešov sp. zn. 21CoP/30/2018 z 28. 11. 2018