Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Prešov Spisová značka: 5CoE/53/2018 Identifikačné číslo súdneho spisu: 8710213617 Dátum vydania rozhodnutia: 02. 08. 2018 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Gabriela Világiová ECLI: ECLI:SK:KSPO:2018:8710213617.1 Uznesenie Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Gabriely Világiovej a členov senátu JUDr. Zlaty Simkovej a JUDr. Karola Krochtu v exekučnej veci oprávneného: POHOTOVOSŤ, s.r.o., Pribinova 25, 811 09 Bratislava, IČO: 35 807 598, proti povinnému: Z. A., nar. XX.XX.XXXX, bytom T. XXX/XX, L. U., o vymoženie 230,- eur s príslušenstvom, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Poprad, č. k. 10Er/586/2010-22 zo dňa 10.08.2015 takto r o z h o d o l : Z a m i e t a návrh na prerušenie konania. P o t v r d z u j e uznesenie v jeho napadnutej časti, t. j. vo výroku o vyhlásení exekúcie za neprípustnú a zastavení exekúcie. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým uznesením súd prvej inštancie vyhlásil exekúciu za neprípustnú. 2. Exekúciu zastavil. 3. Vyslovil, že o trovách exekúcie a exekučného konania rozhodne do 30 dní po právoplatnosti tohto rozhodnutia. 4. Vyslovil, že doručením písomného oznámenia Združenia na ochranu finančného spotrebiteľa OFS, Petzwalova 12, Nitra, zo dňa 15.08.2011, o tom, že vstupuje do exekučného konania vedeného na Okresnom súde Poprad pod sp. zn. 10Er/586/2010 ako vedľajší účastník na strane povinného, nenastali účinky vzniku vedľajšieho účastníctva tohto subjektu, preto jeho ďalšie podania zo dňa 15.08.2011 odmieta. 5. Rozhodnutie právne odôvodnil podľa ust. §§ 103; 251 ods. 4 OSP; §§ 57 ods. 1 písm. g); 58 ods. 1, 2; 243d ods. 1, 2 Exekučného poriadku, §§ 1 ods. 2; 2 písm. a), b) zák. č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov, § 2 písm. a), b) zák. č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa, §§ 52 ods. 1, 2; 53 od. 1, 4 písm. r), ods. 5; 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka a ako interpretačné pravidlo výkladu spotrebiteľského práva využil i Smernicu Rady č. 93/13/EHS. 6. Vo vzťahu k napadnutému výroku o vyhlásení exekúcie za neprípustnú a zastaveniu exekúcie súd prvej inštancie konštatoval, že spoločne so žiadosťou o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie boli súdu prvej inštancie doručené Všeobecné podmienky poskytnutia úveru spolu s rozhodcovskou doložkou (čl. 15. VOP). Z rozhodcovskej doložky vyplýva, že táto síce dáva spotrebiteľovi možnosť výberu medzi všeobecným súdom a rozhodcovským súdom, avšak v prípade, ak by dodávateľ podal žalobu na rozhodcovský súd predtým, ako spotrebiteľ podal žalobu na všeobecný súd, neplatí ustanovenie rozhodcovskej doložky, podľa ktorého podaním žaloby ktorejkoľvek zmluvnej strany na všeobecný súd dochádza k rozviazaniu rozhodcovskej doložky, a teda spotrebiteľ je v takom prípade (nedochádza k rozviazaniu rozhodcovskej doložky) nútený podrobiť sa začatému rozhodcovskému konaniu na rozhodcovskom súde, ktorého právomoc je založená rozhodcovskou doložkou a žalobou dodávateľa na rozhodcovskom súde. Táto rozhodcovská doložka bráni tomu, aby na základe nej vydaný rozhodcovský rozsudok (na návrh dodávateľa) mohol byť exekučným titulom. Rozhodcovská doložka v predmetnej veci, ktorá mala založiť legitimitu pre exekučný titul, znemožňuje voľbu spotrebiteľa dosiahnuť rozhodovanie sporu štátnym súdom, ak dodávateľ ešte pred spotrebiteľom podal žalobu na rozhodcovskom súde. Rozhodcovskú doložku si spotrebiteľ osobitne nevyjednal a nemal na výber vzhľadom na jej splynutie s ostatnými štandardnými podmienkami. Mohol len zmluvu ako celok odmietnuť, alebo podrobiť sa všetkým Všeobecným podmienkam poskytnutia úveru, a teda aj rozhodcovskému konaniu, ak ho vyvolal dodávateľ ako prvý. Spotrebiteľ sa v porovnaní s dodávateľom nachádza v znevýhodnenom postavení, pokiaľ ide o vyjednávaciu silu, ale aj úroveň informovanosti, a táto situácia ho vedie k pristúpeniu na podmienky vopred pripravené dodávateľom bez toho, aby mohol podstatným spôsobom ovplyvniť ich obsah. Povaha zmluvy je teda adhézna, teda spotrebiteľ ju mohol prijať buď ako celok, resp. odmietnuť. Obsah rozhodcovskej doložky bol dodávateľom vopred pripravený. Len veľmi ťažko možno predpokladať, že si spotrebiteľ bol vedomý všetkých dôsledkov, ktoré so sebou dojednanie rozhodcovskej doložky nesie. Rozhodcovská doložka je neprijateľná, pretože nebola spotrebiteľom osobitne vyjednaná a núti spotrebiteľa v určitých prípadoch neodvolateľne sa podrobiť rozhodcovskému konaniu. Dojednanie rozhodcovskej doložky v predmetnej spotrebiteľskej zmluve je neprimeranou podmienkou, spotrebiteľ ňou nie je viazaný, a táto je v rozpore s príslušnými ustanoveniami najmä § 52 a nasledujúcimi Občianskeho zákonníka, ako aj v rozpore s ustanoveniami smernice 93/13/EHS. Preto súd prvej inštancie vyhlásil exekúciu za neprípustnú a exekúciu zastavil. 7. Proti tomuto uzneseniu, a to proti výroku o vyhlásení exekúcie za neprípustnú a zastavení exekúcie, podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie oprávnený. V odvolaní poukázal na nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 499/2012-47 a na judikatúru Súdneho dvora Európskej únie. Namietal, že ak exekučný súd už vydal poverenie na vykonanie exekúcie, nie je možné, aby následne posudzoval neplatnosť rozhodcovskej zmluvy (doložky) a na takéto posúdenie viazal jej zastavenie. Exekučný súd neumožnil účastníkom exekučného konania viesť kontradiktórne konanie. Všeobecný súd založil svoju právomoc, dôsledkom ktorej zrealizoval úplný judiciálny proces. Súd nesprávnou a nesúladnou interpretáciou ustanovenia § 45 ods. 2 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní sa postavil do pozície orgánu vykonávajúceho komplexné preskúmanie exekučného titulu. Exekučný súd nie je legitímne schopný vykonávať úkony smerujúce k opätovnému komplexnému rozhodovaniu o veci, s tým, že výsledkom takéhoto rozhodovania je úplná nemožnosť vykonať právo pre veriteľa. Exekučný súd je limitovaný ustanovením § 40 v spojení s ust. § 43 Zákona o rozhodcovskom konaní. Exekučný súd nie je súdom v zmysle ust. § 40 a nasl. Zákona o rozhodcovskom konaní, nekoná o zrušenie tuzemského rozhodcovského rozsudku a nepokračuje v konaní vo veci v rozsahu uvedenom v žalobe alebo vo vzájomnej žalobe. Ak nedôjde k včasnému splneniu formálnych a materiálnych podmienok obsiahnutých v ust. § 40 Zákona o rozhodcovskom konaní, zanikne právomoc všeobecného súdu meritórne rozhodovať o veci. Dôsledkom realizácie právomoci všeobecného súdu upravenej v ust. § 40 Zákona o rozhodcovskom konaní je inter alia zrušenie rozhodcovského rozsudku. Všeobecný súd nemôže dotvárať svoje rozhodovacie oprávnenia smerujúce k zamedzeniu účinkom rozhodcovského rozsudku na právne postavenie žalovaného tam, kde neexistujú. Ochranu práva, pre ktorú existovala právnymi predpismi vymedzená cesta nie je možné využiť dodatočne potom, čo takýto prostriedok už nemožno uplatniť. Pokiaľ je postupom podľa ust. § 40 a nasl. Zákona o rozhodcovskom konaní žalobou napadnutý rozsudok rozhodcovského súdu, bremeno tvrdenia a dôkazné bremeno zaťažujú žalobcu. Úspešný žalobca v rozhodcovskom konaní stráca vplyvom nahradenia opravného procesu svoje práva spojené s právom na súdnu ochranu. Je povinnosťou všeobecných súdov vykladať právny predpis ústavne konformným spôsobom. Právna úprava, ktorá umožňuje bez časového obmedzenia zasahovať do právoplatných rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov verejnej moci, je v materiálnom právnom štáte neakceptovateľná. Zákon o rozhodcovskom konaní určuje lehotu, v ktorej je možné právny akt alebo jeho účinky napadnúť právnou cestou. Inak platí, že táto lehota márne plynie. Zákonodarca priznal všeobecným súdom právomoc posudzovať zákonnosť rozhodnutí rozhodcovských súdov iba v rámci konania o zrušenie rozhodcovského rozsudku. Všeobecný súd nebol povinný sa zaoberať skúmaním, či rozhodnutie rozhodcovského súdu bolo vydané v súlade s platnými predpismi. Aj keby bolo pravdou, čo v napadnutom uznesení uviedol súd, nemalo by to vplyv na uvedené tvrdenie. Vzhľadom na to, že právoplatný rozhodcovský rozsudok má rovnaké účinky ako rozsudok všeobecného súdu, exekučný súd musí s takýmto rozsudkom nakladať rovnako ako s rozsudkom všeobecného súdu. V štádiu posudzovania splnenia zákonných predpokladov pre poverenie súdneho exekútora na vykonanie exekúcie exekučný súd nie je oprávnený posudzovať vecnú správnosť (skutkové a právne závery) rozsudku všeobecného súdu ani rozhodcovského súdu. Ak sa všeobecný súd nestotožní s ústavne súladnou interpretáciou ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, oprávnený žiadal, aby súd postupom podľa ust. § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p. prerušil konanie a podal Ústavnému súdu SR návrh na konanie o súlade ust. § 44 ods. 2 veta prvá a druhá Exekučného poriadku s čl. 1 ods. 1 veta prvá Ústavy SR. 8. Oprávnený poukazujúc na ust. § 45 ods. 2 Zákona o rozhodcovskom konaní ďalej namietal, že exekučný súd môže pristúpiť k zastaveniu konania o výkone rozhodnutia rozhodcovského rozsudku alebo exekučného konania realizovaného na takomto podklade len na návrh účastníka konania. Exekučný súd je oprávnený skúmať len to, či plnenie priznané rozhodcovským súdom je v súlade s dobrými mravmi a nie otázku súladnosti rozhodcovskej doložky s dobrými mravmi. Ak odvolací súd napriek tejto argumentácii usúdil, že exekučný súd je oprávnený skúmať platnosť rozhodcovskej doložky, táto je platná. Dojednanie, ktorým zmluvné strany založili právomoc rozhodcovského súdu neustanovuje, že spory s dodávateľom budú riešené výlučne v rozhodcovskom konaní. Účastníkom zmluvy je daná možnosť voľby, ktorá je skutočná. Preto nejde o neprijateľnú podmienku v zmysle § 53 ods. 4 písm. r) Občianskeho zákonníka. 9. Oprávnený v odvolaní nesúhlasil s posúdením zmluvy uzavretej medzi ním a povinným ako zmluvy o spotrebnom úvere v zmysle zákona o spotrebiteľských úveroch a ďalej namietal nesprávne právne posúdenie neprimeranosti úrokov z omeškania. Uviedol, že súd poverenie na vykonanie exekúcie vydal, teda zistil súlad žiadosti o udelenie poverenia, návrhu na vykonanie exekúcie a exekučného titulu so zákonom Podľa oprávneného súd v exekučnom konaní nie je oprávnený z úradnej povinnosti vysloviť neprípustnosť exekúcie začatej na podklade rozhodcovského rozsudku ako exekučného titulu. Exekúcia bola začatá zákonným spôsobom, súd vydal súdnemu exekútorovi poverenie na vykonanie exekúcie a od vydania exekučného titulu ani od vydania poverenia na vykonanie exekúcie nenastali žiadne nové právne ani skutkové okolnosti, ktoré by mali viesť k zmene postoja súdu. 10. Na základe uvedeného oprávnený žiadal, aby odvolací súd napadnuté uznesenie v celom rozsahu zrušil a vrátil vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. 11. Povinný sa k odvolaniu oprávneného nevyjadril. 12. Krajský súd v Prešove ako súd odvolací (§ 34 CSP) po zistení, že odvolanie bolo podané v zákonom stanovenej lehote (§ 362 ods. 1 CSP), oprávnenou osobou (§ 359 CSP) proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné (§ 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku), preskúmal uznesenie v jeho napadnutej časti ako aj konanie mu predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 379 a nasl. CSP, bez nariadenia pojednávania (§ 385 CSP a contrario) a dospel k záveru, že odvolanie oprávneného nie je dôvodné. 13. Súd prvej inštancie v danej veci v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav a zo zistených skutočností vyvodil správny právny záver. Keďže ani v priebehu odvolacieho konania sa na týchto skutkových a právnych zisteniach nič nezmenilo, odvolací súd si osvojil náležité a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia prvoinštančným súdom, na ktoré v plnom rozsahu odkazuje. 14. K dôvodom, pre ktoré súd prvej inštancie správne vyhlásil exekúciu za neprípustnú a exekúciu zastavil, odvolací súd uvádza, že exekučný súd je povinný pri nútenom výkone rozhodnutia postupovať v medziach a v súlade so zákonom, a preto je povinný nepripustiť vykonanie exekúcie na podklade exekučného titulu vydaného orgánom, ktorý stratil legitimitu na vydanie rozhodcovského rozsudku. Na základe takéhoto titulu nemožno viesť exekúciu proti povinnému. Chýba mu totiž dôležitá vlastnosť, a to jej materiálna vykonateľnosť. 15. Vychádzajúc z právnej úpravy obsiahnutej v Exekučnom poriadku je zrejmé, že exekučný súd je povinný dôsledne skúmať, či sú splnené formálne i materiálne predpoklady pre vedenie exekúcie, a to v každom štádiu vedenia exekúcie, na návrh účastníka konania alebo aj bez takéhoto návrhu a v prípade zistenia, že nie sú splnené podmienky materiálnej alebo formálnej vykonateľnosti exekučného titulu, musí na zistenie nezákonnosti vedenia exekúcie aj primerane procesne zareagovať. Predovšetkým je povinný skúmať, či podklad, na základe ktorého je exekúcia vykonávaná, je spôsobilým exekučným titulom v zmysle ustanovenia § 41 Exekučného poriadku. 16. Skutočnosť, že exekučný súd je oprávnený skúmať, či sú splnené predpoklady exekúcie v každom štádiu exekučného konania, vyplýva aj z uznesenia Ústavného súdu SR z 09.12. 2010, sp. zn. II. ÚS 545/2010-15. 17. Podľa § 4 ods. 2 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní rozhodcovská zmluva musí mať písomnú formu, inak je neplatná. Písomná forma je zachovaná, ak je rozhodcovská zmluva obsiahnutá v dokumente podpísanom zmluvnými stranami alebo vo vzájomne vymenených listoch, ak je dohodnutá telefaxom alebo pomocou iných telekomunikačných zariadení, ktoré umožňujú zachytenie obsahu rozhodcovskej zmluvy a označenie osôb, ktoré ju dohodli. 18. Z obsahu spisu je zrejmé, že rozhodcovská doložka bola súčasťou Všeobecných podmienok poskytnutia úveru. Aj keď tie boli priložené na zadnej strane zmluvy o úvere, zmluvné strany podpísali len Zmluvu o úvere a nie uvedené všeobecné podmienky (a teda aj rozhodcovskú doložku). Pokiaľ je rozhodcovská doložka súčasťou len Všeobecných podmienok poskytnutia úveru, nie je možné tvrdiť, že je dojednaná individuálne a že nie je podmienkou poskytnutia úveru, keďže to vyplýva už len zo samotného názvu „podmienky poskytnutia úveru“. 19. Odvolací súd sa preto plne stotožňuje so záverom súdu prvej inštancie, že v tomto prípade nebola rozhodcovská doložka individuálne dojednaná, v dôsledku ktorej nebola platne založená právomoc rozhodcovského súdu. Ním vydaný rozhodcovský rozsudok preto nemôže byť vykonateľným exekučným titulom (a to bez ohľadu na charakter účastníkov konania), a preto prvoinštančný súd správne exekúciu zastavil. 20. K ďalším odvolacím námietkam oprávneného odvolací súd uvádza, že judikatúra súdov vrátane Európskeho súdu nevyžaduje, aby na každý argument strany (účastníka) bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia (porov. rozsudok Georgiadis proti Grécku z 29. mája 1997, sťažnosť č. 21522/93, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1997-III; rozsudok Higginsová a ďalší proti Francúzsku z 19. februára 1998, sťažnosť č. 20124/92, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1998-I; uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky z 23. júna 2004 sp. zn. III. ÚS 209/04). Odvolací súd so zreteľom na neplatnú rozhodcovskú doložku nepovažoval za potrebné zaoberať sa ostatnými odvolacími námietkami. 21. Preto odvolací súd uznesenie v jeho napadnutej časti podľa ustanovenia § 387 ods. 1, 2 Civilného sporového poriadku ako vecne správne potvrdil. 22. Vo vzťahu k návrhu oprávneného na prerušenie konania a predloženie veci Ústavnému súdu SR na konanie o súlade ust. § 44 ods.2 veta práva a druhá Exekučného poriadku s čl. l ods. l veta prvá Ústavy Slovenskej republiky, odvolací súd konštatuje, že považuje výklad právnej normy - ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku za ústavne konformný a nerozporný s ústavou. Neboli splnené zákonné podmienky na prerušenie konania, predpokladané v ustanovení § 109 ods. 1 písm. b) O.s.p. (účinného do 30.06.2016), pretože rozhodnutie súdu nezávisí od otázky, ktorú by nebol v tomto konaní oprávnený riešiť a rovnako nebola splnená podmienka, uvedená v druhej vete tohto ustanovenia, že by pred rozhodnutím vo veci dospel k záveru, že všeobecne záväzný právny predpis, ktorý sa týka veci, je v rozpore s ústavou, zákonom alebo medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná. 23. Preto odvolací súd zamietol návrh oprávneného na prerušenie konania. 24. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3:0. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu odvolanie n i e j e prípustné. Poučenie o dovolaní: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. (§ 419 Civilného sporového poriadku, v ďalšom texte už len „CSP“) Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP). Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n). (§ 421 ods. 1 a 2 CSP) Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 1 a 2 CSP) Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423 CSP) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde. (§ 427 ods. 1 a 2 CSP) V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 Ods. 1 C. s. p. (ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). (§ 428 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa. (§ 429 CSP) Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania. (§ 430 CSP).