Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Prešov Spisová značka: 7To/26/2017 Identifikačné číslo súdneho spisu: 8716010303 Dátum vydania rozhodnutia: 15. 03. 2018 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Peter Tobiaš ECLI: ECLI:SK:KSPO:2018:8716010303.1 Uznesenie Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Petra Tobiaša a sudcov JUDr. Moniky Halkociovej a JUDr. Mariána Sninského na verejnom zasadnutí konanom dňa 15.3.2018, v trestnej veci proti obž. H. V. pre zločin podvodu podľa § 221 ods. 1, 3 písm. a) Tr. zák., o odvolaní obžalovaného proti rozsudku Okresného súdu Poprad sp. zn. 6T/34/2016 zo dňa 14.6.2017 takto r o z h o d o l : Podľa § 319 Tr. por. z a m i e t a odvolanie obžalovaného H. V.. o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozsudkom Okresný súd Poprad uznal obž. H. V., nar. XX.X.XXXX za vinného zo zločinu podvodu podľa § 221 ods. 1, ods. 3 písm. a/ Tr. zákona na tom skutkovom základe, že po tom, ako spoločnosť T., s.r.o. so sídlom I. XXXX/XX, 058 XX L., N.: XX XXX XXX ako zhotoviteľ dňa 15. 4. 2013 v L. uzatvorila so U. V., so sídlom T. XXXX, 058 XX L., N.: XX XXX XXX ako objednávateľom, zmluvy o dielo č. T./V./XXXX a č. T./V. X/XXXX na realizáciu prác v zmysle bodov II. predmetných zmlúv (rekonštrukcia stúpačiek a výmena rozvodov SV, TÚV, KANÁL, PLYN) v objekte bytového domu V., T. XXXX/X, 4, 6, 8 a T. XXXX/XX, XX, XX, XX, XXX XX L., kde v týchto zmluvách je okrem iného uvedený v bodoch III. a IV. spôsob fakturácie za dielo a úhrady fakturovaných súm, pričom tieto majú byť uhrádzané bezhotovostne na bankový účet zhotoviteľa, uvedený na faktúrach, kde akékoľvek zmeny v uvedených zmluvách mohli byť riešené iba formou písomného dodatku, podpísaného oboma zmluvnými stranami, pričom aj napriek týmto zmluvne dohodnutým podmienkam niekedy koncom októbra 2013 obžalovaný H. V. ako vtedajší zamestnanec spoločnosti T., s.r.o. vo funkcii technického riaditeľa svojvoľne bez súhlasu a vedomia konateľa spoločnosti T., s.r.o. oznámil zodpovednej osobe Spoločenstva vlastníkov bytov V., a to jeho predsedovi P. X. zmenu čísla účtu, na ktorý majú vykonať platby za fakturované práce v zmysle uzatvorených zmlúv o dielo, kde sa malo jednať o číslo účtu XXXXXXXXXX/XXXX, pričom túto ústnu informáciu následne aj dňa 1. 11. 2013 potvrdil písomne, kde finančné prostriedky v zmysle vystavenej faktúry č. XXXX/XXX zo dňa 31. 12. 2013 na sumu 18.624,92 eur s DPH, č. účtu XXXXXXXXXX/XXXX a faktúry č. XXXX/XXX zo dňa 31. 12. 2013 na sumu 14.899,92 eur s DPH, č. účtu XXXXXXXXXX/XXXX neboli zo strany SVB V. uhradené na čísla účtov uvedených na faktúrach, ale boli už od novembra 2013 postupne v splátkach uhrádzané na číslo účtu XXXXXXXXXX/XXXX, kde na tento účet bola zo strany SVB V. uhradená do februára 2014 spolu suma vo výške 33.525,- eur, ktorú následne obžalovaný H. V. ako spoludisponent účtu vybral a naložil s ňou nezisteným spôsobom, čím týmto podvodným konaním spôsobil spoločnosti T., s. r. o. so sídlom I. XXXX/XX, XXX XX L., N.: XX XXX XXX, škodu vo výške 33.525,- eur. Za to mu súd prvého stupňa podľa § 221 ods. 3 Tr. zák. s použitím § 38 ods. 2 Tr. zák. uložil trest odňatia slobody vo výmere 3 (troch) rokov, ktorého výkon podľa § 51 ods. 1 Tr. zákona s použitím § 49 ods. 1 Tr. zák. podmienečne odložil a uložil mu probačný dohľad nad jeho správaním v skúšobnej dobe. Podľa § 51 ods. 2 Tr. zák. určil skúšobnú dobu v trvaní 30 (tridsať mesiacov) a zároveň mu podľa § 51 ods. 4 písm. g/ Tr. zák. uložil povinnosť podrobiť sa v súčinnosti s probačným a mediačným úradníkom alebo iným odborníkom programu sociálneho výcviku alebo inému výchovnému programu, ktorá je súčasťou probačného dohľadu. Proti tomuto rozsudku podal odvolanie obž. H. V., ktoré odôvodnil tým, že súd prvého stupňa dospel k nesprávnemu záveru o jeho vine. Mal za to, že faktúra č. XXXX/XXX na sumu 18.624,92 eur bola uvedená so súkromným číslom účtu J. T. a nie s firemným číslom účtu, teda tieto peniaze by sa ani v prípade platby na tento účet nikdy nedostali do dispozičnej sféry samotnej spoločnosti T., s.r.o., keďže konateľ J. T. by si tieto príjmy nechal pre seba. Ďalej poukázal na to, že súd prvého stupňa išiel nad rámec obžaloby, ak konštatoval, že obžalovaný by spáchal trestný čin aj v prípade, keby svoje konanie spojené so zmenou čísla účtu realizoval s vedomím J. T., čím navodzuje dojem, že nie je úplne presvedčený, že obžalovaný konal bez T. súhlasu. Ďalej sa podľa jeho názoru súd prvého stupňa nevysporiadal s otázkou, že číslo účtu, na ktoré žiadal obžalovaný zaslať platby od SVB V., bolo v skutočnosti číslom účtu patriacemu J. T., teda ak sa niekto obohatil, tak to bol práve J. T., nehovoriac o dohode medzi obžalovaným a T., že platby od SVB V. budú práve týmto spôsobom použité na úhradu provízií. Taktiež sa súd prvého stupňa nevysporiadal s dvojitým vedením účtovníctva zo strany spoločnosti T., s.r.o. a túto otázku mal konfrontovať s vierohodnosťou svedkov T. a X., ktorí sú nedôveryhodní jednak s ohľadom na ich zaujatosť voči obžalovanému a jednak vzhľadom na ich niekoľkoročnú činnosť spočívajúcu v krátení dane, za čo je aj J. T. trestne stíhaný. Spoločnosť T. by podľa jeho názoru aj bez zmeny čísla účtu neobdržala a neevidovala sumu 18.624,92 eur. Poukázal aj na účelovosť vystavenia faktúry XXXX/XXX, na to však dôkaz nemá, lebo otázky účtovníctva nie sú jeho oblasťou a je v týchto veciach laik. Dal však do pozornosti viaceré nepriame indície, ktoré vytvárajú pochybnosti o tejto otázke. Sumy ani splatnosti faktúr nekorešpondujú so splátkovým kalendárom, keďže mesačné splátky boli dohodnuté po 3.725,- eur. Spoločnosť T. nikdy neuhradenie týchto faktúr neurgovala, pričom T. musel vedieť o vykonávaných pohyboch na svojom vlastnom účte. Neskoré riešenie tejto situácie až okolo mája 2014 bolo účelové, aby vytvorili konštrukciu pre obvinenie obžalovaného po jeho odchode z firmy. Musel sa navyše prispôsobiť firmenej kultúre, pričom z neskúsenosti netrval na tom, aby sa dohody riešili písomnou formou. Vo vzťahu medzi T. a ním je viacero sporných otázok, ktoré sú predmetom civilných konaní. Záverom poukázal na výpovede J. T. a Y. X. pred Daňovým úradom L., z ktorých podľa jeho názoru vyplýva, že obžalovaný riadil spoločnosť T., prikazoval ekonómke, s akým číslom účtu má vystavovať faktúry a mal túto právomoc okrem iného aj za účelom vyplácania provízie, čo je v rozpore s ich výpoveďami v prípravnom konaní. Žiadal, aby odvolací súd zrušil napadnutý rozsudok podľa § 321 ods. 1 písm. a/, b/, c/, d/ a aby podľa § 322 ods. 1 vrátil vec súdu prvého stupňa na nové prejednanie a rozhodnutie. K podanému odvolaniu sa vyjadril okresný prokurátor. Považoval odvolanie za nedôvodné poukazujúc na to, že rozhodnutie súdu prvého stupňa považuje za zákonné a správne, vydané v súlade so zisteným skutkovým stavom. Súd sa v odôvodnení rozsudku podľa jeho názoru vysporiadal so všetkými skutočnosťami, ktoré boli predmetom konania, pričom obžalovaný v podanom odvolaní neuviedol žiadne nové skutočnosti, ktoré by neboli známe prvostupňovému súdu v čase jeho rozhodovania. Navrhol, aby odvolací súd odvolanie obžalovaného podľa § 319 Tr. poriadku zamietol. Na základe takto podaného odvolania krajský súd v zmysle ustanovenia § 317 ods. 1 Tr. poriadku preskúmal zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým obžalovaný podal odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré mu predchádzalo, prihliadajúc aj na chyby, ktoré neboli odvolaním vytýkané, ak by odôvodňovali podanie dovolania podľa § 371 ods. 1 Tr. poriadku a dospel k záveru, že odvolanie obžalovaného nie je dôvodné. Odvolací súd po splnení prieskumnej povinnosti zistil, že súd prvého stupňa vykonal na hlavnom pojednávaní všetky dostupné a potrebné dôkazy na objasnenie skutkového stavu tak, aby umožnili súdu spravodlivé rozhodnutie v súlade s § 2 ods. 10 Tr. por. <https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ ZZ/2005/301/> a tieto dôkazy aj správne vyhodnotil jednotlivo aj v ich súhrne tak, ako mu to ukladá ust. § 2 ods. 12 Tr. por. <https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2005/301/> Dôkazy vykonané súdom prvého stupňa a ich následné hodnotenie vo vzťahu ku skutku možno považovať za správne a zákonné. Súd prvého stupňa vykonal dokazovanie výsluchom obžalovaného H. V., ďalej svedkov J. T., Y. X., P. X., T.. H. U. a T. Y.. Konštatoval, že spáchanie skutku potvrdzujú predovšetkým svedkovia T., X., X. a U., ktorých výpovede boli v zhode s oboznámenými listinnými dôkazmi súvisiacimi s realizáciou samotného diela, fakturáciou diela a pohybom finančných tokov súvisiacich s platbami za vykonané dielo. Osobitne poukázal na výpoveď svedka T., ktorý vo svojej výpovedi podrobne poukázal na okolnosti skutku, ako aj na skutočnosť, že účet, na ktorý boli poukázané platby celkovo vo výške 33.525,- eur, bol síce jeho osobným účtom, ale bol zriadený na požiadanie obžalovaného, ktorý s ním aj disponoval a reálne nakladal. Svedok T. takisto poprel, aby mal o konaní obžalovaného vedomosť. Ďalej vykonal dokazovanie oboznámením listinných dôkazov, najmä zmlúv o dielo medzi spoločnosťou T., s.r.o. a U. V., ktoré boli podpísané J. T. ako konateľom spoločnosti T. a P. X. ako predsedom SVB V. a v zmysle ktorých úhrady za dielo na základe fakturácie mali byť uhrádzané bezhotovostne, na bankový účet zhotoviteľa uvedený na faktúrach s tým, že akékoľvek zmeny obsahu zmlúv mohli byť riešené iba formou písomného dodatku podpísaného oboma zmluvnými stranami. Poukázal aj na faktúry zo dňa 31.12.2013 č. 069/2013 na sumu 18.624,92 eur a č. XXX/XXXX na sumu 14.899,92 eur, ktoré boli zo strany SVB V. uhradené nie na číslo účtu uvedené na týchto faktúrach, ale na číslo účtu, ktoré oznámil obžalovaný. Vykonané dôkazy podľa záverov súdu prvého stupňa v celom rozsahu vyvracajú obranu obžalovaného a naopak, jeho trestnú činnosť plne preukazujú. Prvostupňový súd v odôvodnení napadnutého rozsudku v súlade s ust. § 168 ods. 1 Tr. por. <https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2005/301/> podrobne uviedol, ktoré skutočnosti vzal za preukázané, o ktoré dôkazy svoje skutkové zistenia oprel, existenciu ktorých skutočností pokladal so zreteľom na výsledky vykonaného dokazovania za pochybné a akými úvahami sa spravoval pri hodnotení dôkazov, najmä tých, ktoré si vzájomne odporovali. Z odôvodnenia rozsudku, najmä z jeho písomných dôvodov podrobne rozpísaných, je zrejmé, ako sa okresný súd vysporiadal s obhajobou obžalovaného i tvrdeniami jednotlivých svedkov o tom, ako malo dôjsť k skutku, za ktorý bol obžalovaný trestne stíhaný. Aj podľa názoru krajského súdu vykonaným dokazovaním bola vyvrátená obrana obžalovaného, ktorý od počiatku popieral spáchanie skutku a na voju obranu uvádzal, že jeho konanie spočívajúce v tom, že dal pokyn na zmenu čísla účtu, na ktorý malo SVB V. platiť jednotlivé splátky, bolo s vedomím konateľa J. T. a že mal z titulu svojej pozície právo dať pokyn na zmenu čísla účtu, pričom spoločnosť T. mohla pri bežnej kontrole platieb zistiť, že platby neprichádzajú, napriek tomu sa situácia začala riešiť až v mesiaci apríl XXXX, čo je možné vnímať ako akt pomsty zo strany J. T.. Preto krajský súd sa v prevažnej miere stotožňuje s argumentáciou súdu prvého stupňa a odkazuje na dôvody uvedené v jeho rozsudku, pričom na ich podporu uvádza nasledovné. Spáchanie skutku tak, ako je obžalovanému kladené za vinu, priamo potvrdzujú vo svojich výpovediach svedkovia J. T. a Y. X., pričom ich tvrdenia sú podporené nepriamymi svedectvami svedkov P. X. a T.. H. U.. Svedok J. T. ako konateľ firmy T. presne a bez podstatných rozporov popísal postavenie obžalovaného v spoločnosti ako aj okolnosti, za ktorých došlo k vytvoreniu nového účtu na jeho meno, avšak s dispozičným právom obžalovaného. Rovnako popísal, v ktorom období sa dozvedel, že s platbami od SVB V. nie je niečo v poriadku, pričom situáciu začal bezodkladne riešiť až na jar v roku 2014, keď vyšlo najavo, že obžalovaný dal pokyn k zmene čísla účtu, na ktorý mu prišli úhrady od SVB V., ktoré neskôr z účtu vybral a použil na svoje súkromné účely. Svedkyňa X. ako účtovníčka spoločnosti T. zhodne ako svedok T. opísala okolnosti podpisu zmlúv o dielo a spôsob realizácie diela vrátane platieb s tým, že približne v mesiaci apríl 2014 si všimla na účte č. XXXXXXXXXX/XXXX významné transakcie od SVB V., keďže aj ona tento účet mohla kontrolovať, no spočiatku tak nerobila, keďže na to nemala dôvod. Popísala aj systém fakturácie prác s tým, že ich vystavovala postupne na základe informácií od obžalovaného. Predmetné faktúry XXX a XXX vystavila koncom roka preto, aby mohla účtovne uzavrieť rok. Čo sa týka svedkov X. a U., títo zhodne popísali okolnosti uzavretia zmlúv o dielo a dôvody, pre ktoré sa rozhodli práve pre spoločnosť T.. Rovnako popísali aj pokyn na zmenu čísla účtu zo strany obžalovaného, o ktorom im vystavil písomné potvrdenie. Obaja považovali obžalovaného za osobu oprávnenú konať za spoločnosť a podrobnosti nemali dôvod riešiť. Podobne ako svedok J. T. uviedli, že zo strany spoločnosti T. sa situácia začala riešiť až niekedy v období apríla - mája 2014, kedy sa dozvedeli, že úhrady neboli zrejme vykonané na správny účet. Čo sa týka výpovede svedka T. Y., ten vo vzťahu k samotnému skutku neuviedol žiadne podstatné skutočnosti, jeho výpoveď sa týkala predovšetkým okolností týkajúcich sa dohody o provízii medzi J. T. a obžalovaným a bola zjavne zmätočná a rozporná. Aj z hodnotenia dôkazov súdom prvého stupňa vyplýva, že svoje závery o túto svedeckú výpoveď neopieral. Z vykonaného dokazovania bolo preukázané, že činnosť obžalovaného spočívala vo vybavovaní, dohadovaní a následnom technickom riadení a dozore nad zákazkami týkajúcimi sa výmeny rozvodov v bytových domoch. Pracoval v pozícii technického riaditeľa a táto jeho pozícia by sa dala prirovnať k určitej forme obchodného zastúpenia. Zo žiadneho dôkazu však nemožno vyvodiť záver, že obžalovaný mal právomoc konať a rozhodovať za spoločnosť v zásadných otázkach. Rovnaký záver sa dá vyvodiť aj zo splnomocnenia, ktoré mal obžalovanému udeliť T., ktorý však bol vždy konateľom a teda jedinou osobou oprávnenou právne konať za spoločnosť. Obžalovaný teda v rozpore s ustanoveniami zmlúv o dielo a ich prílohami, najmä splátkovými kalendármi dal svojvoľne a bez vedomia J. T. ako konateľa spoločnosti T. pokyn, aby úhrady vykonávali na iné číslo účtu ako dovtedy, pričom ním uvedené číslo účtu nie je v súlade ani s faktúrami XXXX/XXX a XXXX/XXX, ktoré sa týkajú týchto úhrad. Je prirodzené, že zo strany predsedu SVB V. P. X. neboli žiadne pochybnosti o tom, že obžalovaný je oprávnený takúto zmenu vykonať, keďže celý čas vo vzťahu k SVB V. vystupoval ako zástupca spoločnosti T.. Odvolací súd poukazuje na argumentáciu súdu prvého stupňa, že v zmysle uzavretých zmlúv o dielo sa mali jednotlivé platby uhrádzať na číslo účtu uvedené na príslušných faktúrach. Tu je potrebné poukázať na časovú následnosť, keď pokyn k platbe na iný účet, konkrétne novovytvorený účet č. XXXXXXXXXX/ XXXX, dal obžalovaný dňa 1.11.2013, avšak faktúry na predmetnú sumy boli vystavené až následne, dňa 31.12.2013 a je na nich uvedené, ako už bolo vyššie spomenuté, iné číslo účtu, presnejšie na faktúre č. 2013/069 je uvedený účet č. XXXXXXXXXX/XXXX a na faktúre č. XXXX/XXX účet č. XXXXXXXXXX/ XXXX, pričom tieto čísla účtov sú uvedené aj v splátkových kalendároch. Z toho nepochybne vyplýva, že zodpovedné osoby v spoločnosti T. nemohli mať vedomosť o tom, že obžalovaný takýto pokyn zadal, keďže by nedávalo zmysel uvedenie iných čísel účtu na neskôr vydaných faktúrach. Rovnako je nelogické, aby za situácie, keby T. vedel o zmene čísla účtu zo strany obžalovaného a keby tak obžalovaný urobil s jeho súhlasom a teda by mal vedomosť o tom, že platby prichádzajú na „nový“ účet, vyvesoval neskôr vo vchode bytového domu V. pamflety, že ho okradli, ako vo svojej výpovedi uviedol svedok P. X.. Predmetné faktúry sa navyše nachádzajú aj v knihe došlej pošty SVB V. a sú riadne prijaté a podpísané predsedom spoločenstva, čo vyvracia tvrdenie obžalovaného, že boli vystavené iba fiktívne. Tiež je potrebné v tejto súvislosti poukázať aj na časový rámec vytvorenia predmetného účtu, ktorý bol vytvorený na žiadosť samotného obžalovaného v októbri 2013, teda necelý mesiac pred tým, ako obžalovaný oznámil zmenu čísla účtu, na ktorý malo SVB V. zasielať jednotlivé platby. Toto konanie navodzuje dojem, že obžalovaný účelovo žiadal vytvoriť nový účet, pričom už v tom čase plánoval, že dá pokyn k zasielaniu platieb na tento novovytvorený účet. Aký bol účel jeho vytvorenia na meno T. s jeho dispozičným právom, sa nepodarilo jednoznačne preukázať, kým však T. uviedol ako dôvody jeho vytvorenia snahu V. vyhnúť sa exekúciám a zatajiť príjmy pred manželkou, V. tieto tvrdenia síce poprel, ale vlastné dôvody neuviedol. V každom prípade však z výpisov z predmetného účtu nie je zrejmá žiadna činnosť T. ako majiteľa účtu, čo len potvrdzuje jeho tvrdenia, že s týmto účtom plne a výhradne disponoval obžalovaný V.. Za takýchto okolností sa javí ako nedôvodná aj námietka obhajoby, že T. musel vedieť o pohyboch na účte, keďže mu ako majiteľovi účtu chodili súhrnné výpisy z účtu. Nakoľko s účtom reálne nevykonával žiadne transakcie a bol vytvorený vyslovene pre V., je logické, že sa podrobne nezaoberal ani súhrnnými výpismi, zvlášť ak sa na účte odohrávalo veľké množstvo transakcií v rôznych hodnotách, čo vyplýva z výpisov z účtu a len pri skutočne dôkladnom skúmaní jednotlivých prevodov mohol zistiť, že sa medzi nimi nachádzajú aj platby od SVB V., ktoré naviac neboli uhrádzané v jednotnej sume. Vo vzťahu k argumentácii obhajoby ohľadom údajnej trestnej činnosti konateľa J. T. spočívajúcej vo vedení duplicitného účtovníctva s cieľom krátiť daň odvolací súd uvádza, že tieto skutočnosti sú predmetom vyšetrovania v iných konaniach a aj v prípade, keby sa daňová trestná činnosť J. T. potvrdila, táto nemá vplyv na posúdenie viny obžalovaného v prejednávanej veci. Inak povedané, trestná činnosť konateľa T. týkajúca sa skrátenia dane nijakým spôsobom nevylučuje trestnú činnosť obžalovaného, ktorá je predmetom tohto konania. Aj keby obžalovaný bol reálne ukrátený o nevyplatené provízie, nemal právo svojvoľne v skutku popísaným spôsobom si nechať vyplatiť tieto finančné prostriedky. Táto otázka provízií v prospech obžalovaného je však sporná, pričom z vykonaného dokazovania skôr vyplýva, že obžalovanému provízie ani len nemohli byť vyplatené, keďže nevykonal konečné vyúčtovanie jednotlivých zákaziek, čo bol povinný vykonať a navyše, ako vyplýva z výpovede svedka T., pôžičky, ktoré si mal obžalovaný brať od spoločnosti, prevyšovali výšku jeho nároku plynúceho z nevyplatených provízií, čo obžalovaný poprel. Krajský súd nevidí ani zásadný význam rozporov tvrdení T. a X. v konaní pred daňovým orgánom ohľadom postavenia a kompetencií obžalovaného. Skutočnosť, že obžalovaný zadával Y. X. ako účtovníčke informácie a podklady, aby mala na základe čoho vykonávať priebežnú fakturáciu diela ešte neznamená, že spoločnosť reálne V. riadil a že mal právomoc určovať, na ktorý účet sa majú platby vykonávať, zvlásť za situácie, ak na faktúrach boli uvedené iné čísla účtov, ako zadal obžalovaný vo vzťahu k SVB V.. V týchto intenciách sa obaja vyjadrovali vo svojich výpovediach v prípravnom konaní aj na hlavnom pojednávaní a z ich vyjadrení pred daňovým orgánom, na ktoré poukázala obhajoba v odvolaní, nevyplývajú zásadne rozdielne skutočnosti. Odvolací súd ďalej poukazuje na viaceré skutočnosti týkajúce sa vnútorného vzťahu medzi obžalovaným a samotnou spoločnosťou, prípadne konateľom T.. Jedná sa o tvrdenia ohľadom údajných pôžičiek, ktoré si mal obžalovaný brať od spoločnosti a mali byť celkovo v sume okolo 58.000,- eur, pričom zo strany obžalovaného bolo uvádzané, že to mali byť provízie vyplácané mu firmou za zákazky. Tieto skutočnosti sa však týkajú skôr súkromnoprávnych nárokov medzi zúčastnenými stranami, nesúvisia priamo s obžalobným skutkom a navyše v tomto konaní ich existencia či rozsah nebol riadne preukázaný. Majú skôr charakter „tvrdenia proti tvrdeniu“ a mohli by byť predmetom súkromnoprávnych sporov v civilnom konaní. Odvolací súd považuje za nadbytočné konštatovanie súdu prvého stupňa o tom, že aj keby konateľ J. T. vedel o konaní obžalovaného, toho by to nezbavilo trestnej zodpovednosti, keďže sa nejednalo o finančné prostriedky patriace T., ale spoločnosti T., s.r.o. Ak by sa preukázalo, že T. vedel o zmene čísla účtu, menilo by to skutkovú vetu uvedenú v obžalobe a mohlo by to mať aj prípadné následky pri posudzovaní konania obžalovaného. Keďže však aj súd prvého stupňa ustálil vinu obžalovaného na základe vykonaného dokazovania za skutok podľa skutkovej vety v zmysle obžaloby, toto jeho konštatovanie je potrebné vyhodnotiť snáď ako hypotézu, ktorá však nijakým spôsobom nespochybnila záver o vine obžalovaného aj vzhľadom na to, že vedomosť J. T. o konaní obžalovaného z vykonaného dokazovania nevyplynula. Zo všetkých týchto dôvodov súd prvého stupňa správne uznal obž. H. V. za vinného zo spáchaného skutku uvedeného vo výrokovej časti napadnutého rozsudku, lebo obžalovaný svojím úmyselným protiprávnym konaním naplnil subjektívnu aj objektívnu stránku trestného činu podvod podľa § 221 odsek 1, odsek 3 písmeno a) Tr. zák., a teda trestným činom spôsobil značnú škodu. Chránený objekt je v prípade tohto trestného činu ochrana majetkových hodnôt iných subjektov, a protiprávnym konaním ohrozujúcim chránený objekt je obohatenie sa trestne zodpovedného subjektu na škodu cudzieho subjektu tým, že uviedol iného do omylu. Konkrétne konanie obžalovaného teda spočívalo v tom, že obžalovaný bez vedomia a súhlasu konateľa spoločnosti T., s.r.o. J. T. a bez toho, aby ma na takýto úkon oprávnenie, oznámil a to aj písomne SVB V. zmenu čísla účtu, na ktorý mali zasielať jednotlivé splátky za vykonané dielo, využijúc ich omyl spočívajúci v domnienke, že je oprávnený konať za spoločnosť T., pričom U. V. na základe tohto oznámenia aj vykonalo úhrady na predmetný účet v celkovej sume 33.525,- eur, obžalovaný tieto následne z účtu vybral a použil bližšie nezisteným spôsobom, čím sa obohatil na úkor spoločnosti T., ktorej tieto úhrady patrili a spôsobil jej škodu vo výške 33.525,- eur. Čo sa teda týka právnej kvalifikácie konania, aj táto bola súdom prvého stupňa ustálená správne. Vo vzťahu k otázke ukladania trestu, vzhľadom na osobu obžalovaného a jeho doterajší život, takýto trest možno považovať za zákonný a správny. Súd prvého stupňa pri ukladaní trestu postupoval v súlade s ust. § 34 a nasl. Tr. zákona, pričom správne konštatoval neexistenciu poľahčujúcich ani priťažujúcich okolností a uložil obžalovanému trest na spodnej hranici trestnej sadzby, ktorý mu podmienečne odložil na skúšobnú dobu v rámci zákonného rozpätia. Zároveň obligatórne uložil probačný dohľad nad správaním obžalovaného v skúšobnej dobe, keďže výška trestu prevyšuje 2 roky, pričom v rámci probačného dohľadu mu uložil primeranú povinnosť v súlade s ust. § 51 ods. 4 písm. g/ Tr. zákona. Súd prvého stupňa sa takisto správne nezaoberal rozhodovaním o nároku na náhradu škody, keďže poškodený sám v konaní oznámil, že si takýto nárok neuplatňuje. Z týchto dôvodov preto krajský súd považujúc odvolanie obž. V. za nedôvodné rozhodol tak, že toto postupom podľa § 319 Tr. por. ako nedôvodné zamietol. Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu ďalší riadny opravný prostriedok nie je prípustný.