Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Prešov Spisová značka: 3Co/43/2018 Identifikačné číslo súdneho spisu: 8717208751 Dátum vydania rozhodnutia: 07. 06. 2018 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eva Šofranková ECLI: ECLI:SK:KSPO:2018:8717208751.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Evy Šofrankovej a členov senátu JUDr. Antónie Kandravej a JUDr. Martina Barana v spore žalobcu: X. U., nar. XX.XX.XXXX, bytom W. XXX/XX, V., právne zastúpený JUDr. Igor Šafranko, advokát, ul. Sov. Hrdinov 163/66, Svidník, proti žalovanej POHOTOVOSŤ s.r.o., so sídlom Pribinova 5, Bratislava, IČO: 35 807 598, o vydanie bezdôvodného obohatenia a o určenie neprijateľnej zmluvnej podmienky, o odvolaní žalobcu a žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Poprad zo dňa 01. 12. 2017, č. k. 17Csp/164/2017-43 v spojení s dopĺňacím rozsudkom zo dňa 09. 01. 2018, č. k. 17Csp/164/2017-57 takto jednohlasne r o z h o d o l : I. Potvrdzuje rozsudok v spojení s dopĺňacím rozsudkom vo výroku o určení, že zmluvná podmienka uvedená v čl. 13 Všeobecných podmienok poskytnutia úveru žalobcu platných k 29. 02 2008 je neprijateľnou zmluvnou podmienkou. II. Zrušuje rozsudok v spojení s dopĺňacím rozsudkom vo výroku o vydanie bezdôvodného obohatenia a vo výroku o trovách konania v rozsahu zrušenia vracia vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. o d ô v o d n e n i e : 1. Okresný súd Poprad (ďalej len „súd prvej inštancie“) napadnutým rozsudkom v spojení s dopĺňacím rozsudkom určil, že zmluvná podmienka uvedená v čl. 13 Všeobecných podmienok poskytnutia úveru žalobcu platných k 29. 02. 2008 v znení: „Dlžník uznáva dlžnú sumu vrátane poplatku v celej výške na základe tejto zmluvy ako svoj dlh voči veriteľovi, čo do dôvodu aj výšky ako je uvedené v tejto zmluve. Tretina poplatku predstavuje dohodnutý úrok a zvyšné dve tretiny zahŕňajú náklady na vypracovanie a uzatvorenie zmluvy o úvere spolu so všetkou administratívou s tou spojenou“ je neprijateľná zmluvná podmienka. Žalobu o vydanie bezdôvodného obohatenia zamietol a vyslovil, že priznáva žalovanej voči žalobcovi náhradu trov konania v plnom rozsahu. 2. Rozhodnutie právne odôvodnil ust. § 52 ods. 1, 2, 4, § 53 ods. 1, 4, § 451 ods. 1, § 100 ods. 1, 2, § 107 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka a § 4 ods. 1, 2, 3 zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch účinného k 29. 02. 2008. 3. Vykonaným dokazovaním mal súd prvej inštancie za preukázané, že žalobca v predmetnom konaní uplatnil nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia vo výške 321,34 Eur ako rozdiel medzi platbami žalobcu a žalovanému titulom zmluvy o úvere, číslo XXXXXXX z 29. 02. 2008, keď predmetný úver žalobca považuje za bezúročný a bez poplatkov, pretože neobsahuje náležitosti v zmysle ust. § 4 ods. 2 písm. d), g), h), i), j) k) zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Z prehľadu splátok žalobcu súd zistil, že žalobca titulom predmetnej úverovej zmluvy žalovanému uhradil 653,28 Eur, pričom poslednú splátku vo výške 272,20 Eur uhradil 20. 04. 2009. Súd dospel k záveru, že uzatvorená zmluva o spotrebiteľskom úvere medzi stranami sporu dňa 29. 02. 2008 neobsahuje náležitosti uvedené v § 4 ods. 2 písm. d), g), h), i), j), k) zmluvy o spotrebiteľskom úvere, a preto je potrebné považovať poskytnutý úver za bezúročný a bez poplatkov. Pokiaľ žalovaný poskytol žalobcovi úver vo výške 331,94 Eur (10 000 Sk), žalobcom zaplatená suma nad rámec 331,94 Eur predstavuje bezdôvodné obohatenie, ktoré je žalovaný povinný vydať v zmysle § 457 Občianskeho zákonníka. K žalovaným vznesenej námietke premlčania súd uviedol, že žalobca plnil poslednú splátku titulom úveru dňa 20. 04. 2009. Objektívna premlčacia doba tak uplynula najneskôr 20. 04. 2012. Pokiaľ žalobca podal žalobu na súde 25. 08. 2017, stalo sa tak po uplynutí 3- ročnej objektívnej premlčacej doby, a preto súd v časti vydania bezdôvodného obohatenia premlčaný nárok žalobcovi nepriznal a žalobu zamietol. 4. Keďže súd rozsudkom zo dňa 01. 12. 2017 nerozhodol o celom predmete konania, dopĺňacím rozsudkom zo dňa 09. 01. 2018 rozhodol o určení neprijateľnosti zmluvnej podmienky podľa § 298 ods. 1 Civilného sporového poriadku. Súd bol toho názoru, že predmetné zmluvné dojednanie je neprijateľnou zmluvnou podmienkou, keďže jeho obsah je v neprospech spotrebiteľa, je neurčité, nie je možné z neho s určitosťou vypočítať výšku poplatku, vo všeobecných podmienkach poskytnutia úveru žalobcom nebolo individuálne dojednané a žalobca ako spotrebiteľ nemal možnosť ani namietať znenie tohto dojednania. 5. Proti zamietavej časti rozsudku a proti výroku o náhrade trov konania podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca dôvodiac, že súd prvej inštancie zamietol žalobu o vydanie bezdôvodného obohatenia z dôvodu premlčania nároku v dôsledku uplynutia 3-ročnej objektívnej premlčacej doby, keď neakceptoval 10-ročnú premlčaciu dobu. K aplikácií objektívnej 10-ročnej premlčacej doby odvolateľ poukázal na rozhodnutia Krajského súdu v Prešove sp. zn. 1Co/14/2017, 2Co/193/2016, 3Co/85/2017, 4Co/17/2016, 6Co/278/2015, 7Co/84/2011, 12Co/46/2017, 17Co/12/2017, 18Co/282/2015, 19Co/67/2017 a 20Co/275/2016. Zdôraznil, že rovnako rozhodujú aj ďalšie senáty Krajského súdu v Prešove, ale aj senáty Krajského súdu v Trenčíne a Krajského súdu v Žiline, ktoré má žalobca k dispozícií a na vyzvanie, ktoréhokoľvek z rozhodnutí, na ktoré poukazuje, ho súdu predloží. Z uvedených dôvodov navrhol napadnutý rozsudok zrušiť a vrátiť vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. 6. Proti dopĺňaciemu rozsudku o určení neprijateľnosti zmluvnej podmienky podal odvolanie žalovaný navrhujúc, aby odvolací súd dopĺňací rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Uviedol, že žalobca so žalovaným uzatvoril dňa 29. 02. 2008 zmluvu o úvere, ktorou veriteľ poskytol dlžníkovi sumu 331,94 Eur, ktorú sa dlžník zaviazal vrátiť o príslušný poplatok vo výške 321,32 Eur, teda celkom sumu 653,26 Eur. Žalovaný poukazuje na skutočnosť, že žalobca uhradil svoj záväzok dňa 20. 04. 2009, a teda v prípade určenia zmluvy za neplatnú, resp. určenia neprijateľnosti zmluvnej podmienky nezakladal by takýto rozsudok žiadne nové práva alebo povinnosti, nebol by ani vykonateľným, ani aplikovateľným. Okrem toho žalobcov nárok je v celom rozsahu premlčaný a v prípade, ak by súd určil neprijateľnú zmluvnú podmienku, nevyriešilo by to aj tak s konečnou platnosťou stav právnej neistoty medzi sporovými stranami. Pretože definitívne vyriešiť danú otázku, či bolo plnené na existujúci alebo neexistujúci záväzok, možno len v konaní o návrhu na plnenie. Rozhodnutie o určenie neprijateľnosti zmluvnej podmienky v tomto konaní by nevytvorilo pevný právny základ pre vzťah strán a bolo by iba predpokladom ďalšej žaloby na prípadné vydanie bezdôvodného obohatenia, resp. v prípade platnosti zmluvy na plnenie zo zmluvy jednou zo sporových strán. Žalobca podal nedôvodne žalobu na plnenie a nedôvodne podáva aj určujúcu žalobu. Takéto konanie žalobcu sa javí ako účelové s cieľom navyšovať trovy konania, pričom ak súd žalobu žalobcu zamietol, samotné rozhodnutie súdu o určení neprijateľnosti zmluvnej podmienky vzhľadom na to, že zmluva je uhradená a záväzok žalobcu zanikol splnením, nezakladá pre takéto rozhodnutie žiadne práva ani povinnosti, resp. žiadny stav sa nezmenil. 7. K odvolaniu žalobcu žalovaný uviedol, že nesúhlasí s názorom žalobcu, že z jeho strany ide o úmyselné bezdôvodné obohatenie. Na preukázanie úmyslu konajúcej osoby získať bezdôvodné obohatenie nestačí všeobecné tvrdenie o zaužívanej praxi žalovaného pri uzatváraní zmlúv o úvere, ale bolo by nutné v každom jednotlivom prípade, s poukazom na okolnosti uzatvorenia úverovej zmluvy preukázať, že žalovaný v čase uzatvorenia zmluvy a prijatia plnenia na základe tejto zmluvy skutočne vedel, alebo aspoň bol uzrozumený s tým, že sa bezdôvodne obohacuje. Žalovaný so žalobcom uzatvoril zmluvu o úvere v zmysle Obchodného zákonníka, pričom veriteľ sa zaviazal, že na požiadanie dlžníka poskytne v jeho prospech peňažné prostriedky a dlžník sa zaviazal, že poskytnuté peňažné prostriedky veriteľovi vráti a zaplatí dohodnuté úroky. Žalovaný skutočne požadoval za poskytnutie peňažných prostriedkov odplatu vo forme úrokov za poskytnutý úver, keďže je to činnosť, ktorou sa žalovaný v čase uzatvorenia zmlúv o úvere zaoberal a na ktorú mal oprávnenie, nakoľko žalovaný mal v predmete podnikania aj poskytovanie úverov z vlastných zdrojov, čo medzi stranami sporné nebolo. Táto skutočnosť nedokazuje úmysel žalovaného získať bezdôvodné obohatenie. Žalovaný v čase uzatvorenia zmluvy nemohol mať vedomosť, ani predpokladať, že o niekoľko rokov neskôr môže byť predmetná zmluva o úvere posúdená ako zmluva spotrebiteľská. 8. Žalobca sa k odvolaniu žalovaného nevyjadril. 9. Odvolací súd prejednal vec podľa § 378 a nasl. CSP, a to bez nariadenia pojednávania (§ 385 CSP a contrario) a zistil, že odvolanie žalobcu je dôvodné a odvolanie žalovaného nie je dôvodné. 10. Žalovaný v odvolaní tvrdí, že dopĺňací rozsudok súdu prvej inštancie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávne právne posúdenie je chybnou aplikáciou práva na zistený skutkový stav; dochádza k nej vtedy, ak súd nepoužil správny náležitý právny predpis, alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval, alebo, ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. 11. Podľa § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka účinnom v čase uzavretia zmluvy o úvere (29. 02. 2008) spotrebiteľskou zmluvou je každá zmluva bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom. 12. Podľa § 53 ods. 3, 4 Občianskeho zákonníka, dodávateľ je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy koná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti. Spotrebiteľ je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti. 13. Podľa § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka, spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (ďalej len „neprijateľná podmienka“). To neplatí, ak ide o predmet plnenia, cenu plnenia alebo ak boli neprijateľné podmienky individuálne dojednané. 14. Podľa § 4 ods. 2 písm. g), h), i), j), k) zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch účinného k 29. 02. 2008, zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí musí obsahovať konečnú splatnosť spotrebiteľského úveru, ročnú úrokovú sadzbu, výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, ročnú percentuálnu mieru nákladov a celkové náklady spotrebiteľa spojené so spotrebiteľským úverom, vypočítané na základe údajov platných v čase uzatvorenia zmluvy o spotrebiteľskom úvere, priemernú hodnotu ročnej percentuálnej miery nákladov na príslušný spotrebiteľský úver platnú ku dňu podpisu zmluvy o spotrebiteľskom úvere, zverejnenú podľa § 7a ods. 2. 15. V zhode so súdom prvej inštancie, ani odvolací súd v predmetnej veci nemal pochybnosti o tom, že právny vzťah medzi stranami sporu založený predmetnou zmluvou o úvere zo dňa 29. 02. 2008 je vzťahom spotrebiteľských v zmysle vyššie citovaných zákonných ustanovení, pretože nepochybne ide o spotrebiteľský úver v zmysle zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch. 16. Je potrebné konštatovať, že poplatok vo výške 321,32 Eur je z dvoch tretín tvorený nákladmi na vypracovanie a uzatvorenie zmluvy o úvere spolu so všetkou administratívou s tou spojenou (čl. 13 Všeobecných podmienok poskytnutia úveru). 17. Pokiaľ ide o podmienku v zmluve uzatvorenej 29. 02. 2008 v časti poplatku je potrebné súhlasiť s názorom súdu prvej inštancie, že v dvoch tretinách je tento poplatok neúmerne vysoký, a to vo vzťahu k nákladom na vypracovanie, uzatvorenie zmluvy o úvere a na tzv. všetku administratívnu činnosť. Ide o vágne ustanovenie, ktoré vôbec nešpecifikuje o aké činnosti ide, pričom výška poplatku predstavuje cca 90 % poskytnutej sumy. V tejto súvislosti je nutné konštatovať, že v porovnaní s praktikami bánk, ktoré požadujú 1 % - 2% za spracovanie úveru, je takýto poplatok neúmerne vysoký a v tomto slova zmysle aj taký, ktorý je v rozpore s dobrými mravmi. To je dôvod na určenie neplatnosti tejto časti dojednaného poplatku. 18. Z uvedeného vyplýva, že tak z dôvodu absencie RPMN v predmetnej zmluve o spotrebiteľskom úvere, ako aj z dôvodu vzťahujúceho sa na dve tretiny tohto poplatku (neúmerne vysoké a nešpecifikované administratívne náklady na spracovanie úveru), je predmetný poplatok v celosti neakceptovateľný. 19. Z vyššie uvedených dôvodov je potrebné súhlasiť aj s určením absolútnej neplatnosti a neprijateľnosti zmluvnej podmienky vo vzťahu k 2/3-tinám tohto poplatku z úveru, pretože skutočne ide o neprijateľnú zmluvnú podmienku, ktorá spôsobuje značnú nerovnováhu vo vzťahu medzi účastníkmi tohto konania ako dodávateľom a spotrebiteľom. 20. Neprijateľnosť tejto zmluvnej podmienky týkajúcej sa časti predmetného poplatku za poskytnutie úveru v zmysle Všeobecných podmienok poskytnutia úveru, je možné vyvodiť z generálnej klauzuly uvedenej v § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka a v súvislosti s porušením princípu dobrých mravov, ako to analyzuje v odôvodnení svojho rozhodnutia aj súd prvej inštancie. 21. Skutočne je potrebné konštatovať, že takto zadefinovaný poplatok je neúmerne vysoký, v konaní absentuje dôkaz, že žalobkyňa ako spotrebiteľka s jeho podstatou bola oboznámená, nakoľko je súčasťou spomínaných Všeobecných podmienok poskytnutia úveru žalovaného a nie je uvedený priamo v texte zmluvy, pričom tento poplatok nie je ani náležite špecifikovaný a viaže sa (jeho časť v rozsahu 2/3-tín) na bližšie neurčité náklady na vypracovanie a uzavretie zmluvy spolu so všetkou administratívou s tým spojenou. Navyše, je potrebné konštatovať, že nejde o cenu plnenia, pretože túto by mal odrážať úrok z úveru. Podstatou tohto poplatku je pridanie bližšie nešpecifikovaných a spotrebiteľke nevysvetlených nákladov, ktoré nie sú preukázané a so zreteľom na výšku poskytnutého úveru ide o poplatok neúmerne vysoký. 22. V tejto súvislosti nemožno opomenúť, že ide vlastne o situáciu typickú ako je judikovaná v rozsudku Vrchného krajinského súdu v Karlsruhe z 03.05.2010 sp. zn. AZ 17 U 192/2010, v ktorom tento súd konštatoval, že ak banka od spotrebiteľov požaduje poplatok za spracovanie pri poskytovaní spotrebiteľského úveru, poškodzuje tým spotrebiteľa, pričom je pre spotrebiteľa vždy neprijateľné spoplatňovanie akýchkoľvek úkonov a služieb dodávateľa, ktorými spotrebiteľovi neposkytuje skutočné protiplnenie, ale naopak, tieto sú poskytované vo vlastnom záujme dodávateľa. 23. To znamená, že tento súd aj dojednanie poplatku súvisiaceho s poskytovaním úveru považuje za neprijateľnú zmluvnú podmienku a konštatuje, že za tento poplatok sa neposkytuje spotrebiteľovi skutočné protiplnenie, čo je preukázané aj v predmetnej veci a to práve so zreteľom na neurčitosť a nešpecifikovanosť predmetných 2/3-tín poplatku. Vo svetle týchto okolností nemožno súhlasiť s názorom, že kvalifikovanie uvedeného poplatku ako neprijateľnej zmluvnej podmienky je zásahom do voľnej, dohodou strán ustálenej tvorby cien. 24. S poukazom na vyššie uvedené dôvody odvolací súd postupom vyplývajúcim z ust. § 387 ods. 1 a 2 CSP dopĺňací rozsudok súdu prvej inštancie o určení, že zmluvná podmienka uvedená v čl. 13 Všeobecných podmienok poskytnutia úveru je neprijateľnou zmluvnou podmienkou, ako vecne správny potvrdil. 25. V ostatnej časti napadnutého rozsudku, pokiaľ ide o zamietavú časť rozsudku o vydanie bezdôvodného obohatenia a proti výroku o náhrade trov konania, je odvolanie žalobcu dôvodné. 26. Ak sa súd v spore so slabšou zmluvnou stranou nevyrovná s inými právoplatnými súdnymi rozhodnutiami v obdobných spoločenských vzťahoch ako je prejednávaná vec a konanie vedie v zásadnom odklone od správneho právneho posúdenia veci, súd tým znemožní stranám sporu procesné prostriedky útoku či obrany. O takýto prípad ide nepochybne aj vtedy, ak sa konajúci súd vôbec nevenoval možnému úžerníckemu charakteru skúmanej spotrebiteľskej zmluvy. 27. V predmetnej veci ide o nárok z porušenia práva z úverovej zmluvy a za obdobné spoločenské vzťahy tak možno považovať úverové vzťahy a prirodzene aj úroky, o ktorých vrátenie ide aj v predmetnej veci (celková odplata vrátane administratívneho poplatku cca 90 %). 28. Súdy vrátane najvyšších súdnych inštancií všeobecného a ústavného súdnictva sa otázkou úžernej ceny úverového právneho úkonu už v minulosti zaoberali. Nemali by byť žiadne pochybnosti o tom, že v demokratickej spoločnosti sú úžernícke úroky v úverových vzťahoch absolútne netolerovateľné a že odporujú dobrým mravom (porov. „Nemohou byt žádné pochybnosti o tom, že nepřiměřeně vysoké úroky sjednané při peněžité půjčce jsou považovaný za odporující obecně uznávaným pravidlům chování“ NS ČR 21Cdo1484/04)“. Za určitých okolností dokonca problém nadobúda trestnoprávny rozmer (porov. NS ČR sp. zn. 3 Tdo 225/2012). 29. Rovnako by nemali existovať pochybnosti o tom, že na absolútnu neplatnosť úžerného právneho úkonu alebo v časti úžerného plnenia sa pre rozpor s dobrými mravmi prihliada aj bez návrhu (porov. Najvyšší súd Slovenskej republiky vo veci 1MCdo 1/09 pri úrokoch 60% ,,Dohoda o výške úrokov musí byť v súlade s ustanovením § 39 Občianskeho zákonníka, teda nesmie sa priečiť dobrým mravom. Právny úkon postihnutý takouto vadou je absolútne neplatný“.) 30. Obdobne Najvyšší súd Slovenskej republiky vo veci 5Cdo26/11 pri úrokoch 48 % uviedol, že ,,Dohoda o výške úrokov totiž musí byť v súlade s ustanovením § 39 Občianskeho zákonníka, teda nesmie sa priečiť dobrým mravom. Právny úkon postihnutý takouto vadou je absolútne neplatný.“ 31. Pre zmenu z českého právneho prostredia Ústavný súd Českej republiky vo veci US ČR I.ÚS 3308/16 uviedol ,, Při posuzování, zda v tom kterém případě došlo k nepřípustné lichvě, musí civilní soudy do svého rozhodování promítnout ústavní principy spravedlnosti, přiměřenosti a ochrany slabší smluvní strany. V projednávané věci však Ústavní soud konstatuje, že závěry, k nimž okresní a krajský soud v napadených rozhodnutích dospěly, navíc bez náležitého vysvětlení, tyto principy neodrážejí a neposkytují stěžovatelce ochranu před společensky nebezpečnou lichvou. 32. Napriek tomu, že výška úrokov pri poskytnutí úveru nie je stanovená a úroky či odplata sú predmetom voľného zmluvného dojednania medzi účastníkmi zmluvného vzťahu, táto skutočnosť neznamená, že možno dohodnúť úroky v akejkoľvek výške. Dohoda o výške úrokov/odplaty musí byť v súlade s ustanovením § 39 Občianskeho zákonníka, teda nesmie sa priečiť dobrým mravom. Otázky neprimeraných úrokov/odplaty sa dotýkajú aj právoplatné rozsudky vo veciach tunajšieho súdu (porov. rozsudok vo veci 16Co 97/2016 alebo 3Co/151/2013, v ktorom súd konštatoval cit. ,,Pri nebankových spoločnostiach sa dajú akceptovať vyššie úroky, rozhodne nie viac ako 100% oproti priemeru bánk“). 33. Súdy sa značne kriticky vyjadrili už aj k nižším úrokovým sadzbám (5Cdo26/2011 (48 %), 1MCdo 1/09 (60 %), Krajský súd v Prešove vo veci 3Co 67/2008 (25 %). Nemecký BGH v rozsudku z 13. 3. 1990 AZ XI ZR 252/89 vyhlásil úver s rozdielom o 12 % percentuálnych bodov oproti priemeru na trhu pre obdobný úver za nemravný . 34. Žalovaným požadovaná odplata takmer 90 % (z toho úroky vo výške 30 %) je úplne drastická a v demokratickej spoločnosti neakceptovateľná. Takéto úroky mali viesť súd k správnemu vedeniu procesu a adekvátnemu právnemu posúdeniu skutku. Odvolací súd s poukazom na vyššie uvedené dôvody považuje úverovú zmluvu najmenej v časti o úrokoch za neprijateľnú (§ 53 ods. 1 OZ), odporujúcu dobrým mravom, a preto podľa § 39 OZ za absolútne neplatnú a právo na vydanie úrokov z dôvodu bezdôvodného obohatenia za existujúce. 35. Dôležité bude v ďalšom konaní opätovné posúdenie premlčania. Otázka, či ide o neplatnosť celého úverového právneho úkonu, závisí od skutočnosti, či žalovaný poskytol úver za takmer 90%-nú odplatu za súčasného (kumulatívneho) využitia nadvlády nad žalobcom pod vplyvom niektorého kvalifikačného kritéria, napríklad tiesne (de lege lata sú kritéria uvedené v 39a OZ, pred účinnosťou tie isté podľa § 39 OZ), (porov. OGH vo veci 7Ob636/56 ,,Stav núdze je daný, keď zmluvný partner stojí pred voľbou vstúpiť do zmluvného vzťahu alebo utrpieť ujmu, ktorá podľa rozumného uváženia je ťažšia ako hospodárska strata, ktorú má zmluva za následok“). 36. Súd prvej inštancie vychádzal zo správneho ustanovenia § 107 OZ, na ktoré odvolací súd odkazuje a pri objektívnej dobe aj správne stanovil jej začiatok od momentu, kedy došlo k plneniu zo strany žalobcu. 37. Pokiaľ však ide o otázku úmyslu obohatiť sa na neprimeraných úrokoch, rozsudok neprispel k posilneniu spravodlivého procesu (nepreskúmateľnosť). Rozsudok by mal dať presvedčivú odpoveď na otázku, ako je možné ,,len z nedbanlivosti“ poskytovať úžerné úroky vrátane poplatkov takmer 90% (úžerníčime ale len z nedbanlivosti). Rozsudok nesmie postrádať zdravý logicky úsudok a v tomto smere sa súd musí vyrovnať s požiadavkou podnikania s odbornou starostlivosťou vo finančných službách, ktoré čo do nepriaznivého dopadu na súkromie občanov sú veľmi časté. Je dôležité zohľadniť názor mienky odbornej i laickej verejnosti k takejto výške úrokov z hľadiska dobrých mravov, ktorými sú pravidlá správania, ktoré sú v spoločnosti v prevažnej miere uznávané a sú súčasťou fundamentálneho hodnotového poriadku (porov. pre zmenu aj rozhodnutie KS v Ostrave vo veci Profi Credit 16Cm944/2010,cit.,, Řízením bylo jednoznačně prokázáno, že smlouva o revolvingovém úvěru č. xxxxxxxxxxxx ze dne 19. 10. 2009 uzavřená mezi žalobcem a žalovaným č. 2 jakožto dlužníkem je absolutně neplatná pro rozpor s dobrými mravy podle § 39 občanského zákoníku. Soud ze zákona a z úřední povinnosti ( ex officio et ex lege) hodnotí platnost právních úkonů. Příčinou rozporu s dobrými mravy je skutečnost, že výše roční procentní sazby nákladů (RPSN) u této smlouvy o úvěru činí 96,31%, jde tak o nepřiměřeně vysoké, nebo-li lichvářské úroky. Soudu je z jeho činnosti známo, že nejvyšší bankovní úroky u srovnatelných úvěrů činí maximálně 20 % ročně, sjednaný úrok v projednávané věci je však téměř 5x vyšší, podle setrvalé judikatury nejvyššího soudu ČR je čtyřnásobek maximálního bankovního úroku považováno za odůvodnění právního závěru, že jde o ujednání, které je v rozporu s dobrými mravy a tedy absolutně neplatné podle § 39 občanského zákoníku (srovnej např. rozsudek nejvyššího soudu ČR z 15.12.2004 sp. zn. 21 Cdo1484/2004)". Alebo aj závery tunajšieho súdu , napr. vo veci 6Co 150/2015 a iné. 38. Kým pre objektívnu dobu by mal byť okamih jej začiatku nepochybný (čas platenia úrokov zo strany žalobcu) a otázna je už len dĺžka objektívnej premlčacej doby, tak pri subjektívnej premlčacej dobe bude dôležité zistenie, kedy sa žalobca dozvie o tom, že sa žalovaný na jeho úkor bezdôvodne obohatil a v akej výške. 39. V danej právnej veci bezdôvodné obohatenie vzniklo z neprijateľnej zmluvnej podmienky (takmer 90% odplata). Doposiaľ nebola prekonaná judikatúra súdneho dvora Európskej únie o existencii nezanedbateľného nebezpečenstva, že priemerný spotrebiteľ nepoukáže na neprijateľnosť zmluvnej podmienky v čase jej uzatvárania (porov. spojené prípady C-240 až 244/98). Tým sa ale zákonite natíska otázka, že ak takéto obavy existujú v čase vzniku zmluvy, o čo menšie obavy existujú v čase, keď spotrebiteľ vykonáva reálne plnenie z takejto zmluvnej podmienky. Zdá sa, že je tu rovnaké nebezpečenstvo a reálny život to potvrdzuje, že spotrebitelia platia z nevedomosti správne aplikovať právo a v pochybnostiach (arg. slovo „mala pochybnosti o preplácaní úveru“), ktorú skutočnosť súd prvej inštancie použil paradoxne v neprospech žalobcu. 40. Je úplne logické sa domnievať, že spotrebitelia by asi sotva platili, ak by mali vedomosť, že platiť nemajú. Nie sú však chránení neobmedzenú dobu, ale len kým im neuplynie objektívna premlčacia doba, ktorá začína plynúť bez ohľadu na to, či sa dozvedeli o bezdôvodnom obohatení a o tom, kto sa na ich úkor obohatil. 41. K obave, že žalovaný by nemal proti žalobcovi ,,žiadnu obranu“ prichodí poznamenať, že žalovaný zinkasoval takmer 90%-nú odplatu, a objektívna premlčacia doba nie je závislá na poznatkoch žalobcu. 42. Viaceré súdy posudzujú začiatok subjektívnej premlčacej doby už od času, kedy spotrebiteľ plní s odôvodnením, že má poznať právo, a preto už v tom čase sa spotrebiteľ dozvedá o bezdôvodnom obohatení. Odvolací súd sa s týmto názorom nestotožňuje. Každý je povinný poznať právo, no nikomu nemožno nanútiť povinnosť, aby to právo vedel aj správne aplikovať. Zákon pre začiatok plynutia subjektívnej premlčacej doby predpokladá to, kedy sa dotknutá osoba dozvedela o bezdôvodnom obohatení a kto ho získal. Nie teda čas, od kedy sa dozvedieť mala a mohla s poukazom na to, že mala poznať právo. Právny poriadok slova ,,vedieť mal a mohol“ pritom obsahuje v iných prípadoch, no na účely začiatku premlčacej doby ich nestanovil. 43. Existuje preto obava, že nedôsledným výkladom zákonného termínu ,, dozvie“ sa, potiera rozdiel medzi objektívnou a subjektívnou dobou. Najzávažnejšie negatívne následky by nastali v prípade rozumovo menej vyspelých osôb, ktorým by sa nanútila povinnosť poznať aplikáciu práva bez ohľadu na úroveň ich mysle. (OGH 3Ob592/77 ,,Na slabomyslenosť podľa § 879 Abs 2 Z 4 ABGB je potrebný menší stupeň slabosti mysle ako taký, ktorý má za následok nesvojprávnosť“. Inými slovami povedané, nemožno prikázať všetkým bez rozdielu úrovne mysle byť ,,advokátom“, aj keď ani u advokátov nemožno vylúčiť, že sa o bezdôvodnom obohatení dozvedia až s odstupom času po vykonaní plnenia. Relevanciu má teda to, od kedy sa dotknutá osoba dozvie, že plniť nemala a nie že plnila. 44. Ako vyplýva z početných rozhodnutí súdov, pre začiatok plynutia subjektívnej doby je rozhodujúce poznanie skutkových okolností (ani nie tak právneho posúdenia ), no okolností nie zo zmluvy, ale okolností z porušenia práva, v danom prípade z bezdôvodného obohatenia (okolnosť, že došlo k porušeniu zákona, o výške bezdôvodného obohatenia a príčinnej súvislosti medzi prvými dvoma okolnosťami). Zdá sa teda, že nepostačujú pochybnosti, ale ,,dozvedenie“ sa o skutkových okolnostiach bezdôvodného obohatenia. 45. V doterajšom konaní sa súd nevyrovnal s inými právoplatnými súdnymi rozhodnutiami v obdobných spoločenských vzťahoch ako je prejednávaná vec a konanie viedol v zásadnom odklone od správneho právneho posúdenia veci s dopadom na procesné strany a ich právo na spravodlivý proces. To bol aj dôvod pre zrušenie rozsudku a vrátenie veci na ďalšie konanie a nové rozhodnutie (§ 389 ods. 1 písm. b /CSP). 46. Úlohou súdu prvej inštancie v ďalšom konaní bude: - priznať princípu ochrany slabšej zmluvnej strany právnu silu ústavného princípu (Ústavní soud připomíná, že v jeho judikatuře již byla ochrana slabší smluvní strany shledána principem ústavněprávního významu, jímž se orgány veřejné moci mají v aplikační praxi povinnost řídit. Tento princip je obzvláště akcentován v oblasti právních vztahů specifického charakteru, jako jsou spotřebitelské smlouvy, vztahy vyplývající z pracovního, směnečného či nájemního práva, apod. [srov. např. nález sp. zn. II. ÚS 2164/10 ze dne 1. 11. 2011 (N 187/63 SbNU 171), usnesení sp. zn. III. ÚS 3436/12 ze dne 19. 3. 2013, dále např. nálezy sp. zn. I. ÚS 3512/11 ze dne 11. 11. 2013, sp. zn. III. ÚS 562/12 ze dne 24. 10. 2013 a sp. zn. II. ÚS 1774/14 ze dne 9. 12. 2014 (N 221/75 SbNU 485)]. Cílem je nahradit formální rovnost smluvních stran rovností materiální. Od vstupu České republiky do Evropské unie se zásada účinné ochrany spotřebitele promítá do českého právního řádu také prostřednictvím evropského práva, v němž jsou jejím právním základem ustanovení Smlouvy o fungování Evropské unie a článek 38 Listiny základních práv Evropské unie, prováděné celou řadou směrnic. - považovať poplatok takmer 90 % za úžerné plnenie, odporujúce dobrým mravom, - zaoberať sa nepriamym úmyslom žalovaného nadobudnúť od žalobcu predmetnú úžernú odplatu (vedel, že dojednáva spoločensky neprijateľnú odplatu a pre prípad, že sa tak stane, bol s tým uzrozumený) aj vo svetle rozhodnutí súdov k neprimeranosti úrokov/odplaty, a teda vytvoriť najmä pre žalovaného priestor na procesnú obranu, - umožniť stranám procesné práva v súvislosti s novým názorom na začiatok premlčacej doby, dať žalobcovi priestor uviesť a preukázať, kedy sa o bezdôvodnom obohatení skutočne dozvedel, novo posúdiť subjektívnu premlčaciu dobu od momentu, kedy sa žalobca dozvedel o relevantných skutkových okolnostiach pre podanie žaloby, a teda o skutku nie zo zmluvy, ale o skutku z porušenia práva, a teda o všetkých skutkových zložkách bezdôvodného obohatenia (neprijateľnosť klauzuly o úrokoch, výšku do úvahy prichádzajúceho bezdôvodného obohatenia a príčinnú súvislosť) tak, aby mohol podať žalobu (napr. rozsudok NS SSR sp. zn. Cpj 37/98 - R 1/1979, NS ČR sp. zn. 33Odo306/2005, NS ČR sp. zn. 25Cdo 3306/2007, mutatis mutandis NS ČR sp. zn. 33Cdo 83/2004). Teda nielen o pochybnostiach o tom, čo žalobca tušil, ale o skutočnej, nie predpokladanej vedomosti o skutku z porušenia práva. Bude dôležitý výsluch žalobcu na tvrdenie o čase, kedy sa o skutkových okolnostiach bezdôvodného obohatenia dozvedel. V rámci aplikačnej praxe súdov sa vyskytli prípady, že sa upozornenie združenia antidatovalo, pričom relevanciu má čas skutočného času, kedy sa žalobca dozvedel o bezdôvodnom obohatení. Bude preto dôležité vytvoriť procesný priestor aj pre procesnú obranu žalovaného k tvrdeniu žalobcu a predloženým dôkazom, - súd nanovo rozhodne o trovách prvoinštnačného aj o trovách odvolacieho konania (§ 396 CSP). 47. Súd prvej inštancie je viazaný právnym názorom odvolacieho súdu (§ 391 ods. 2 CSP). 48. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3 : 0. Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).