Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Prešov Spisová značka: 23Co/118/2018 Identifikačné číslo súdneho spisu: 6715200070 Dátum vydania rozhodnutia: 27. 05. 2019 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Miloš Kolek ECLI: ECLI:SK:KSPO:2019:6715200070.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Miloša Koleka a členov senátu JUDr. Mariany Muránskej a JUDr. Daniely Babinovej v spore žalobcu: S. S., nar. XX.XX.XXXX, bytom J. XX, proti žalovanej: X.. O. S., nar. XX.XX.XXXX, bytom Q. XX, Poprad, v konaní o zaplatenie 888,27 eur s prísl., o odvolaní žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Poprad č. k. 20C/38/2015-139 zo dňa 17.10.2017 takto r o z h o d o l : Mení rozsudok vo výroku o povinnosti žalovanej zaplatiť žalobcovi 571,67 eur s 8,25 % úrokom z omeškania ročne od 01.072012 do zaplatenia tak, že žalobu v tejto časti zamieta. Žiadna zo strán nemá nárok na náhradu trov odvolacieho konania. o d ô v o d n e n i e : 1. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom zaviazal žalovanú zaplatiť žalobcovi 571,67 eur s úrokom z omeškania 8,25 % ročne od 01.07.2012 do zaplatenia. Konanie o zaplatenie 270 eur zastavil, v prevyšujúcej časti žalobu zamietol. Rozsudok odôvodnil tým, že žalobca sa podanou žalobou domáhal vydania bezdôvodného obohatenia. Žalobca bol zaviazaný rozsudkom Okresného súdu vo Zvolene zo dňa 12.12.2007 prispievať na výživu žalovanej sumou 30 % zo životného minima, pričom za obdobie od mája 2011 žalovaná žalobcovi neoznámila žalobcovi ukončenie prípravy na povolanie a súčasne vlastný príjem, v dôsledku čoho sa žalovaná na úkor žalobcu bezdôvodne obohatila. Súd uviedol, že dospel k záveru, že žaloba je čiastočne dôvodná. Žalovaná bola študentkou H. v období od 12.09.2008 do 06.06.2011 a od 08.08.2011 do 26.05.2014. Súčasne bola v roku 2011 vybratá spomedzi študentov pod záštitou programu E. na štúdium do R.. V tom čase bolo žalovanej poskytované štipendium, ktoré síce nepostačovalo na krytie všetkých jej výdavkov, preto si našla prácu v piatky aj soboty večer v hoteli, pričom jej mesačný príjem v období od decembra 2012 do augusta 2013 činil od 200 do 800 eur mesačne. Tento príjem žalovanej postačoval na krytie jej potrieb. Sama žalovaná uviedla priemerný príjem cca 500 eur mesačne. Potvrdila, že od septembra 2013 sa zaúčala na svoju budúcu pozíciu a mala mesačný príjem cca 2.580 eur mesačne. Je zrejmé, že mala dostatočný príjem i keď jej vzdelávanie v danom okamihu nebolo ukončené. Jej príjem viacnásobne prevyšoval príjem žalobcu. Žalobca v rozhodnom období uhradil výživné v sume 841,67 eur. S prihliadnutím na § 75 ods. 2 zákona o rodine tak uvedenú sumu poskytnutú ako výživné možno považovať za výživné v rozpore s dobrými mravmi a keďže sa jedná o plnoleté dieťa, jedná sa o bezdôvodné obohatenie v zmysle § 451 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Súd mal preukázanú oprávnenosť výpočtu žalobcu čo do sumy 571,67 eur za obdobie od júla 2012 do apríla 2014. Nakoľko žalovaná žalobcovi neoznámila existenciu vlastného príjmu, ktorý prevyšoval niekoľkonásobne príjem žalobcu (2.580 eur), toto konanie možno považovať za konanie v rozpore s dobrými mravmi. 2. Proti tomuto rozsudku v zákonom stanovenej lehote podala odvolanie žalovaná. Uviedla, že sa neobohacovala na úkor žalobcu v rozpore s dobrými mravmi, snažila sa žiť z mesiaca na mesiac s úplným minimom ako len mohla, aby sa mohla pripraviť na svoje budúce povolanie. Uviedla, že od augusta 2011 do septembra 2013 bola neustále v mínuse s výnimkou letným mesiacov júl až november 2012. Nerozumie ako príjem z brigády počas štúdia jej mal postačovať na život v R.. Nesúhlasila so záverom súdu, že jej príjem postačoval na krytie jej potrieb. Uviedla, že samotná skutočnosť, že dieťa je schopné nejakej zárobkovej činnosti (napr. brigády) nestačí na to, aby došlo k zániku vyživovacej povinnosti. Nie je si vedomá toho, že porušuje zákon a bezdôvodne sa v období od 2011 do 2014 obohacovala na úkor žalobcu. Uviedla, že príjmy v R. sú vysoké, ale v R. sú vysoké aj životné výdavky. Navrhla, aby odvolací súd zvážil ešte raz rozhodnutie. 3. Vo vyjadrení k odvolaniu žalobca navrhol rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdiť. Poukázal na to, že príjem žalovanej v R. jej postačoval na krytie životných potrieb, že tak sama uviedla na pojednávaní a uviedla, že za obdobie, za ktoré súd priznal bezdôvodné obohatenie dokázala žalobkyňa ušetriť 12.470 eur. 4. Odvolací súd preskúmal napadnuté rozhodnutie ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, a zistil, že odvolanie žalovanej je dôvodné. Už v predchádzajúcom zrušujúcom uznesení odvolací súd uložil súdu prvej inštancie zistiť, do kedy trvala vyživovacia povinnosť žalobcu voči žalovanej a či nejakými rozhodnutiami bola táto vyživovacia povinnosť zmenená alebo zrušená. Mal zistiť dokedy trvala príprava žalovanej na svoje budúce povolanie. Pokiaľ žalobca platil výživné na žalovanú v čase kedy jeho vyživovacia povinnosť netrvala, možno uvažovať za splnenie ďalších podmienok o vydanie bezdôvodného obohatenia. Pokiaľ žalobca platil výživné len za obdobie, kedy jeho vyživovacia povinnosť trvala, nebude sa jednať o bezdôvodné obohatenie. Pokiaľ by súd bol toho názoru, že sa jedná o konanie v rozpore s dobrými mravmi, mal zohľadniť nielen príjem žalovanej v R., ale mal sa zaoberať aj tým, či takýto príjem postačoval na krytie jej potrieb. Súd prvej inštancie sa týmito pokynmi neriadil. 5. Vyživovacia povinnosť žalobcu voči žalovanej bola určená rozsudkom Okresného súdu vo Zvolene z 12.12.2007, ktorým bola žalobca zaviazaný prispievať na výživu žalovanej sumou 30 % zo sumy životného minima. Súd prvej inštancie zistil, že žalovaná sa pripravovala na budúce povolanie až do 26.05.2014. Napriek tomu priznal žalobcovi bezdôvodné obohatenie za obdobie od júla 2012 do apríla 2014 s argumentáciou, že suma poskytnutá žalobcom v tomto čase ako výživné je v rozpore s dobrými mravmi, pretože žalovaná mala vlastný príjem, ktorý niekoľkonásobne prevyšoval príjem žalobcu. Skutočnosťami aké mala žalovaná výdavky, sa súd prvej inštancie nezaoberal, nezaoberal sa ani tým, či bola vyživovacia povinnosť žalobcu zmenená alebo zrušená. 6. Vychádzajúc zo súdom prvej inštancie zisteného skutkového stavu odvolací súd postupom podľa § 388 CSP zmenil rozhodnutie súdu prvej inštancie v napadnutom výroku a žalobu o zaplatenie bezdôvodného obohatenia vo výške 571,67 Eur zamietol. Žalobca plnil vyživovaciu povinnosť voči žalovanej na základe rozhodnutia súdu. Toto rozhodnutie nebolo zrušené ani zmenené. Vyživovacia povinnosť žalobcu voči žalovanej trvala aj v období od júla 2012 do apríla 2014 a bola stanovená vo výške minimálneho výživného. Aj keď v konaní bolo preukázané, že žalovaná mala aj vlastný príjem, táto skutočnosť nemá za následok zánik vyživovacej povinnosti žalobcu voči žalovanej. Odvolací súd zdôrazňuje, že výživné v prípade žalobcu bolo stanovené ako minimálne výživné, teda aspoň takéto výživné musí platiť každý rodič povinný výživou a to bez ohľadu na to, aký má príjem. Za súčasného právneho stavu aj rodič úplne bez príjmu je povinný prispievať na výživu svojho dieťaťa sumou minimálneho výživného. To že žalovaná, ktorá mala právo na výživné od žalobcu, pracovala a sama si obstarávala prostriedky na svoje živobytie, nemá vplyv na trvanie vyživovacej povinnosti žalobcu a ani na výšku vyživovacej povinnosti. To, že žalovaná pracovala, aby mohla študovať v zahraničí, treba oceniť nie „trestať“ stratou výživného. 7. Podľa názoru odvolacieho súdu zohľadnenie dobrých mravov by bolo možné len v štádiu pri určovaní výživného, nie pri posudzovaní bezdôvodného obohatenia. V danom prípade to znamená, že pokiaľ by žalobca podal návrh súdu na zníženie výživného a argumentoval by tým, že žalovaná má vlastný príjem niekoľkonásobne prevyšujúci jeho príjem, súd prvej inštancie by mohol znížiť výživné alebo zrušiť vyživovaciu povinnosť ak by zistil, že sa jedná o rozpor s dobrými mravmi. Pokiaľ však takéto rozhodnutie vydané nebolo, nie je v rozpore s dobrými mravmi a žalovaná sa bezdôvodne neobohacuje, pokiaľ žalobca žalovanej platil výživné, na ktoré bolo podľa rozhodnutia súdu povinný. 8. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 2 ods. 1 CSP, § 396 ods. 1 CSP, § 262 ods. 1 CSP a § 255 ods. 1 CSP. V odvolacom konaní bola úspešná žalovaná, trovy odvolacieho konania jej nevznikli, neúspešný žalobca nemá nárok na náhradu trov odvolacieho konania, a preto odvolací súd rozhodol, že žiadna zo strán nemá nárok na náhradu trov odvolacieho konania. 9. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3:0. Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 420 CSP alebo 421 ods. 1 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Povinnosť byť zastúpený advokátom neplatí za podmienok ustanovených v § 429 ods. 2 CSP.