Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Prešov Spisová značka: 4CoKR/1/2019 Identifikačné číslo súdneho spisu: 8115225710 Dátum vydania rozhodnutia: 17. 10. 2019 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Anna Ilčinová ECLI: ECLI:SK:KSPO:2019:8115225710.3 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Anny Ilčinovej a členov senátu JUDr. Viery Zoľákovej a JUDr. Mareka Kohúta, v právnej veci žalobcu: Enter Engineering Pte. Ltd., so sídlom 176 Joo Chiat Road 02-02, Singapur, Singapurská republika, registračné číslo: 201008405G, právne zastúpeného: PRK Partners s. r. o., Hurbanovo námestie 3, Bratislava, IČO: 35 978 643, proti žalovanému: Q.. B. F., so sídlom kancelárie W. XX, W., správca úpadcu GasOil engineering, a.s. „v konkurze", Tatranská 742, Spišská Teplica, IČO: 36 471 224, právne zastúpenému JUDr. Jánom Bodnárom, advokátom so sídlom Žriedlová 3, Košice, IČO: 42 329 191, o určenie právneho dôvodu a výšky pohľadávky proti podstate, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Prešov, č.k. 2Cbi/42/2015-122 z 18. septembra 2018 takto r o z h o d o l : Potvrdzuje rozsudok. Žalobca má nárok na náhradu trov odvolacieho konania proti žalovanému v rozsahu 100 %. o d ô v o d n e n i e : 1. Okresný súd Prešov (ďalej len „súd prvej inštancie“) napadnutým rozsudkom rozhodol takto: „I. U r č u j e, že pohľadávka žalobcu proti úpadcovi vo výške 171.306,40 CZK je nesporná čo do výšky a pravosti ako pohľadávka proti konkurznej podstate v konkurze vedenom na Okresnom súde Prešov od sp.zn. 1R/5/2013, pričom právnym dôvodom tejto pohľadávky je právo na náhradu trov konania, ktoré žalobcovi vzniklo na základe právoplatného uznesenia Obvodného súdu pre Prahu I zo dňa 12. decembra 2014, č.j. 42C/200/2014 -30 a právoplatného uznesenia Mestského súdu v Prahe ako odvolacieho súdu zo dňa 22.mája 2015, č.j. 64Co/63/2015-49. II. Žalobca má voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %, o výške tejto rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.“ 2. V odôvodnení okrem iného uviedol, že „... Uznesením Okresného súdu Prešov zo dňa 27. januára 2014. sp. zn.: 1R/5/2013. ktoré bolo zverejnené v Obchodnom vestníku č. 23/2014 dňa 4. februára 2014 pod č. K002302, Okresný súd Prešov zastavil reštrukturalizačné konanie voči úpadcovi, a zároveň vyhlásil konkurz na jeho majetok. Súčasne ustanovil za správcu konkurznej podstaty Q.. J.. Q. B., so sídlom R. X, XXX XX S.. V tomto uznesení súd Prešov vyzval veriteľov úpadcu. aby svoje pohľadávky, ktoré nie sú pohľadávkami proti podstate, prihlásili v základnej lehote 45 dní od vyhlásenia konkurzu. Uznesením Okresného súdu Prešov zo dňa 16. mája 2014, sp. zn. 111/5/2013, ktoré bolo zverejnené v Obchodnom vestníku č. 97/2014 dňa 23. mája 2014 pod č. K009811, bol správca konkurznej podstaty Q.. J.. Q. B. odvolaný z funkcie správcu konkurznej podstaty úpadcu a za nového správcu konkurznej podstaty úpadcu bol ustanovený žalovaný. Z uznesenia Obvodného súdu pre Prahu l zo dna 12. decembra 2014 č.j. 42 C 200/2014, a uznesenia Mestského súdu v Prahe zo dňa 22. mája 2015, č.j, 64 Co 63/2015 - 49 súd zistil, že obe tieto konania boli právoplatne zastavené pre nedostatok právomoci súdov. Žalobca si v konkurznom konaní úpadcu výzvou zo dňa 10. júla 2015 uplatnil zaplatenie predmetnej pohľadávky, ako pohľadávky proti podstate v zmysle § 87 ods. 7 ZKR, ktorú žalovaný neuznal, ako to vyplýva z písomného prednesu žalobcu. ...“ 3. Súd prvej inštancie predmet sporu právne posúdil podľa § 87 ods. 1, 2, 8, § 100 ods. 2 písm. a/ zákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „ZKR“). V nadväznosti na citované ustanovenia uviedol, že ustanovenie § 87 ZKR vymedzuje podmienky, ktoré musia byť obligatórne splnené, aby bolo možné pohľadávku považovať za pohľadávku proti podstate. Jednou z obligatórnych podmienok je okamih vzniku predmetnej pohľadávky po vyhlásení konkurzu, teda ide o tzv. konkurzné nároky veriteľa. Dospel k záveru, že pohľadávka žalobcu vzniknutá pred súdmi v Českej republike z titulu priznaných trov konania ako úspešnému účastníkovi, je pohľadávkou, ktorá nie je vylúčená z uspokojenia v konkurze, keďže zo žaloby žalobcu jednoznačne vyplýva, že konanie iniciované žalovaným pred Obvodným súdom pre Prahu I bolo konaním o zaplatenie pohľadávky úpadcu, ktoré konanie nie je konaním súvisiacim s konkurzom. Keďže žalobca riadne, dostatočne a zrozumiteľne zdôvodnil výšku a pravosť uplatneného nároku ako pohľadávky proti konkurznej podstate predloženými listinnými dôkazmi, súd prvej inštancie žalobe vyhovel. 4. O trovách strán sporu rozhodol súd prvej inštancie v súlade s ustanovením § 255 ods. 1 Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“), teda úspešnému žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania proti neúspešnému žalovanému v rozsahu 100 %. 5. V zákonom stanovenej lehote podal proti rozsudku súdu prvej inštancie odvolanie žalovaný. Odvolacie dôvody podriadil pod ustanovenie § 365 ods. 1 písm. d/, f/, h/ CSP, teda namietal, že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, nesprávne skutkové zistenia ako aj nesprávne právne posúdenie veci. Trval na tom, že právnym dôvodom pohľadávky žalobcu sú trovy účastníka konania, ktoré mu vznikli v konaní súvisiacom s konkurzným konaním. Konanie vedené Mestským súdom Praha I pod sp. zn. 64Co/63/2015 a konanie vedené Obvodným súdom pre Prahu I, sp. zn. 42C/200/2014 sú totižto konaniami súvisiacimi s konkurzným konaním, keďže tieto by bez toho, aby bol na majetok úpadcu GasOil engineering, a.s. vyhlásený konkurz, nemuseli byť iniciované. Poukazom na ustanovenie § 86 ods. 2 ZKR je totižto správca majetku úpadcu povinný využívať všetky právne prostriedky na ochranu a vymáhanie majetkových práv podliehajúcich konkurzu a keďže toto uvedené konanie bolo iniciované za účelom ochrany a vymáhania majetkových práv, ktoré podliehajú konkurzu, tak konania nevyhnutne súviseli s konkurzným konaní vedeným Okresným súdom Prešov pod sp. zn. 1R/5/2013. Poukazom na znenie § 100 ods. 2 písm. a/ ZKR žalovaný zdôraznil, že z uspokojenia v konkurze sú vylúčené aj trovy účastníkov konania, ktoré im vznikli účasťou v konkurznom konaní a v konaniach súvisiacich s týmto konaním, ak tento zákon neustanovuje inak. ZKR však ustanovuje inak napr. pri postupe podľa § 78 ods. 5 ZKR, podľa ktorého trovy konania o vylúčení majetku zo súpisu sú podľa rozhodnutia súdu pohľadávkou proti dotknutej podstate. Z tohto ustanovenia je zrejmé, že ZKR presne špecifikuje prípady, v ktorých sú trovy účastníkov pohľadávkou proti podstate, preto trovy žalobcu v konaní vedenom Mestským súdom Praha I a Obvodným súdom pre Prahu I nemôžu byť pohľadávkou proti podstate. Žalovaný mal za to, že v zmysle právneho názoru Krajského súdu v Prešove vysloveného v uznesení, č.k. 5CoKR/4/2016 z 27.3.2018 bolo nevyhnutné posúdiť, či uplatňovaná pohľadávka proti podstate vznikla v konaní, ktoré bolo iniciované na základe autonómnej žaloby, ktorú je možné podať aj bez predpisov konkurzného práva. V zmysle vysloveného právneho názoru je zrejmé, že za konania súvisiace s konkurzom možno považovať sporové konania, v ktorých sa rozhoduje o hmotnoprávnych právach a povinnostiach vyplývajúcich zo ZKR, prípadne iných právnych predpisov, ktoré osobitným spôsobom upravujú práva a povinnosti účastníkov týchto právnych vzťahov pre prípad konkurzu, prípadne úpadku. Trovy žalobcu vznikli ako výsledok sporu, ktorý bol iniciovaný správcom, keďže žalovaná pohľadávka je súčasťou konkurznej podstaty a prípadný úspech žalobcu ako správcu by znamenal plnenie v prospech konkurznej podstaty, čím by sa v tomto konaní v konečnom dôsledku rozhodovalo o právach a povinnostiach účastníkov konkurzného konania, ktorí by z prípadného plnenia do konkurznej podstaty boli uspokojovaní. Pozornosť odvolacieho súdu upriamil odvolateľ aj na znenie ustanovenia § 87 ods. 2 ZKR, ktoré taxatívne vymedzuje prípady, kedy nároky veriteľov proti konkurznej podstate možno považovať za pohľadávky proti podstate. Pohľadávka proti podstate, ktorej právny dôvod a výška bola napadaným rozsudkom určená, nie je vymedzená ani v jednom z taxatívnych, zákonom predpokladaných prípadoch, teda napadnutý rozsudok nie je pre potreby konkurzného konania vedeného na majetok žalovaného vykonateľný, keďže súd určil právny dôvod pohľadávky proti podstate, ktorý ZRK nepozná. Takýto dôvod sa nenachádza v taxatívnom výpočte pohľadávok proti podstate v ustanovení § 87 ods.2 ZKR a nenachádza sa ani v žiadnom inom ustanovení ZKR. Takto určenú pohľadávku proti podstate nie je možné zaradiť do zoznamu pohľadávok proti podstate. Keďže ustanovenie § 87 ods. 2 ZKR obsahuje taxatívny výpočet pohľadávok proti podstate, bolo podľa názoru žalovaného potrebné žalobu v celom rozsahu zamietnuť. Navrhol rozsudok súdu prvej inštancie zmeniť a žalobu zamietnuť a priznať mu nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. 6. K odvolaniu žalovaného sa vyjadril žalobca podaním z 28.11.2018. Rozhodnutie súdu prvej inštancie považoval za správne. Poukázal na to, že žalovaný v odvolaní vzniesol právne argumenty, ktoré dosiaľ neboli prednesené pred súdom prvej inštancie, preto sa súd s nimi nezaoberal. Ani tieto nové argumenty nepovažoval však za spôsobilé spochybniť správnosť právneho záveru súdu prvej inštancie. V súvislosti s argumentáciou žalovaného naväzujúcou na ustanovenie § 100 ods. 2 písm. a/ ZKR žalobca uviedol, že argumentácia žalovaného je mylná. V prvom rade bolo totižto nutné skúmať, či sa predmetné ustanovenie ako celok vzťahuje na pohľadávku, čo by bolo len v prípade, keby pohľadávka predstavovala pohľadávku z konania súvisiaceho s konkurzom. Konanie, z ktorého pohľadávka žalobcu vzišla však nebolo konaním súvisiacim s konkurzom, čo ustálil krajský súd, nebol teda dôvod skúmať, či sa na pohľadávku vzťahuje výnimka z pravidla, ak sa na ňu nevzťahuje pravidlo samotné. Pokiaľ žalovaný tvrdí, že konanie, z ktorého vznikla pohľadávka žalobcu je konaním súvisiacim s konkurzom, tak žalobca mal za to, že s touto argumentáciou sa tak krajský súd ako aj súd prvej inštancie vysporiadali konštatovaním, že ak „žaloba predstavuje autonómnu žalobu, ktorá nie je založená na konkurznom práve a nevyžaduje si ani začatie takéhoto typu konania, samotná skutočnosť, že správca konkurznej podstaty je účastníkom konania nepostačuje na to, aby toto konanie mohlo byť kvalifikované ako konanie vyplývajúce priamo z konkurzu alebo ako konanie s ním súvisiace“. Žalobca nesúhlasil ani s tvrdením žalovaného, že pohľadávka žalobcu nie je vymedzená ani v jednom z taxatívne uvedených prípadov v § 87 ods. 2 ZKR. Vyslovil názor, že ide o pohľadávku, ktorá vznikla v súvislosti s prevádzkovaním podniku počas konkurzu v zmysle § 87 ods. 2 písm. e/ ZKR, teda o pohľadávku, ktorá vznikla po začatí konkurzného konania, pričom je nepochybné, že súčasťou prevádzkovania podniku v konkurze je aj uplatňovanie nárokov úpadcu na príslušných súdoch. Naviac zdôraznil, že žalovaný v priebehu celého konania žiadnym prostriedkom procesného útoku nenamietal, že pohľadávka žalobcu nie je vymedzená ani v jednom z taxatívne uvedených prípadov v § 87 ods. 2 ZKR. Nevyvrátil teda tvrdenia žalobcu, ktorý takto pohľadávku identifikoval už v žiadosti a aj v žalobe. Pokiaľ teda žalovaný danú skutočnosť nenamietal, tak súd prvej inštancie nebol povinný sa touto otázkou osobitne zaoberať. Uvedenú argumentáciu považoval žalobca za účelovú. Navrhol napadnuté rozhodnutie potvrdiť a priznať mu nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. 7. K vyjadreniu žalobcu k odvolaniu žalovaného predložil svoje stanovisko žalovaný podaním zo 14.12.2018. Trval na tom, že právne argumenty vznesené v odvolaní boli prednesené už v konaní pred súdom prvej inštancie. Naviac zdôraznil, že právnymi argumentmi strany je súd povinný zaoberať sa v ktorejkoľvek časti konania. Mal za to, že v konkurznej veci úpadcu GasOil engineering, a.s. v konkurze uplatňovaná pohľadávka nemohla vzniknúť ako pohľadávka, ktorá vznikla v súvislosti s prevádzkovaním podniku počas konkurzu, keďže žalobcom uplatňovaná pohľadávka nemá akýkoľvek súvis s prípadným prevádzkovaním podniku úpadcu. Navyše tento podnik nie je správcom prevádzkovaný. Zotrval na tvrdení, že žalobca v doterajšom priebehu konania správne neuviedol, pod ktoré písmeno § 87 ods. 2 ZKR jeho údajná pohľadávka proti podstate patrí a ak takúto pohľadávku proti podstate nemožno subsumovať pod žiadne ustanovenie § 87 ods. 2 ZKR, tak nemôže ísť o pohľadávku proti podstate. Vzhľadom na to, že v konaní pred súdom prvej inštancie táto skutočnosť nebola žalobcom žiadnym prostriedkom procesného útoku namietaná a súd sa uvedenou skutočnosťou nezaoberal, konanie pred súdom prvej inštancie trpí vadou, ktorá má za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Opakovane navrhol rozsudok súdu prvej inštancie zmeniť a žalobu zamietnuť, vrátane priznania nároku na náhradu trov konania. 8. Žalobca vo svojom stanovisku z 8.1.2019 k vyjadreniu žalovaného uviedol, že tvrdenie žalovaného, že jeho právna argumentácia obsiahnutá v odvolaní bola už vznesená v konaní pred súdom prvej inštancie je nepravdivé. Z obsahu spisu jednoznačne vyplýva, že žalovaný sa sústredil výlučne na argumentáciu spočívajúcu v aplikácii ustanovenia § 100 ods. 2 písm. a/ ZKR a argumentáciu týkajúcu sa údajnej nesprávnej aplikácie ustanovenia § 87 ZKR žalovaný predniesol prvýkrát až v odvolaní. Poukázal na to, že predmetnú pohľadávku ako pohľadávku vzniknutú v súvislosti s prevádzkovaním podniku označil už v žalobe, pričom žalovaný toto skutkové tvrdenie žalobcu v priebehu konania pred súdom prvej inštancie nenamietal žiadnym prostriedkom procesnej obrany. Pokiaľ žalovaný v odvolaní, resp. vyjadrení tvrdil, že žalobcom uplatňovaná pohľadávka nemá akýkoľvek súvis s prípadným prevádzkovaním podniku úpadcu a v konkurznej veci úpadcu navyše nie je podnik úpadcu správcom prevádzkovaný, tak tieto tvrdenia považoval žalobca za popretie skutkových tvrdení uvedených v žalobe, ktoré však žalovaný predniesol prvýkrát až v odvolaní, preto sú tieto tvrdenia v zmysle § 154 Civilného sporového poriadku (ďalej len CSP) bez akejkoľvek právnej relevancie. Tieto tvrdenia žalovaného predstavujú neprípustné novoty v odvolacom konaní v zmysle ustanovenia § 366 CSP. Pokiaľ žalovaný namietal, že žalobca v doterajšom priebehu konania neuviedol, pod ktoré písmeno § 87 ods. 2 ZKR jeho údajná pohľadávka proti podstate patrí, tak v tejto súvislosti žalovaný zdôraznil, že podľa zásady iura novit curia nebolo jeho povinnosťou právne kvalifikovať svoj nárok, ale toto bolo úlohou súdu prvej inštancie, ktorý takúto právnu kvalifikáciu vo svojom rozsudku aj riadne uskutočnil. V závere upriamil pozornosť na ustanovenie § 151 ods. 1 CSP, v zmysle ktorého súd prvej inštancie správne považoval za nesporné skutkové tvrdenia žalobcu, že pohľadávka súvisí s prevádzkovaním podniku úpadcu počas konkurzu. Opakovane navrhol rozsudok súdu prvej inštancie potvrdiť a uplatnil si trovy odvolacieho konania. 9. Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“) príslušný na rozhodnutie o odvolaní podľa § 34 CSP, preskúmal napadnutý rozsudok ako aj konanie mu predchádzajúce v súlade s ustanovením § 378 a nasl. CSP a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné. O odvolaní bolo rozhodnuté postupom podľa § 385 ods. 1 CSP a contrario, pričom miesto a čas vyhlásenia rozhodnutia boli oznámené na úradnej tabuli súdu a na príslušnej webovej stránke súdu najmenej 5 dní pred vyhlásením. 10. Súd prvej inštancie v predmetom spore vykonal potrebné dokazovanie, na základe ktorého dospel k správnym skutkovým zisteniam a z týchto vyvodil aj správny právny záver. Odvolací súd poukazuje na odôvodnenie rozhodnutia, s ktorým sa stotožňuje a len vo vzťahu k odvolacím námietkam žalovaného uvádza nasledovné. 11. Vo vzťahu k odvolacej námietke žalovaného týkajúcej sa výkladu ustanovenia § 100 ods. 2 písm. a/, v nadväznosti na ustanovenie § 78 ods. 5 ZKR je potrebné uviesť, že posledná časť vety ustanovenia § 100 ods. 2 písm. a/ v znení „ak tento zákon neustanovuje inak“ pripúšťa výnimku z vylúčenia trov účastníkov konania z uspokojenia v konkurze vzniknuté účasťou v konkurznom konaní a v konaniach súvisiacich, čo znamená, že výnimka sa vzťahuje výlučne na trovy vzniknuté účasťou v konkurznom konaní a v konaniach súvisiacich s týmto konaním, o ktorý prípad pri trovách konania žalobcu nešlo. Preto ani akákoľvek výnimka nemôže byť pre posúdenie predmetu sporu právne významná. Súd prvej inštancie vo svojom rozhodnutí totižto uzavrel, že konanie iniciované žalovaným pred Obvodným súdom pre Prahu I bolo konaním nesúvisiacim s konkurzom, s ktorým záverom sa odvolací súd stotožňuje. Tento záver nie je možné vyvrátiť ani tvrdením žalovaného, že prípadný úspech žalobcu ako správcu v konaní pred Obvodným súdom pre Prahu I by znamenal plnenie v prospech konkurznej podstaty, čím by sa v tomto konaní v konečnom dôsledku rozhodovalo o právach a povinnostiach účastníkov konkurzného konania, ktorí by z prípadného plnenia do konkurznej podstaty boli uspokojovaní. Odvolací súd zdôrazňuje, že konania súvisiace s konkurzným konaním musia mať bezprostredný súvis s prebiehajúcim konkurzným konaním v čase začatia súvisiaceho konania a nie súvislosť následnú vo vzťahu k právam a povinnostiam všetkých účastníkov konkurzného konania, ktorí by z prípadného plnenia do konkurznej podstaty boli uspokojovaní. 12. Vo vzťahu k odvolacej námietke žalovaného spočívajúcej v nemožnosti podriadiť pohľadávku žalobcu ako pohľadávku proti podstate v zmysle ustanovenia § 87 ods. 2 ZKR sa odvolací súd stotožnil s argumentáciou žalobcu uvedenou vo vyjadreniach k odvolaniu a k replike žalovaného, že táto skutočnosť je novou skutočnosťou uvádzanou po prvýkrát v jeho odvolaní. 13. Podľa § 154 CSP prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany možno uplatniť najneskôr do vyhlásenia uznesenia, ktorým sa dokazovanie končí. 14. Podľa § 366 CSP prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak a) sa týkajú procesných podmienok, b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu, c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci alebo d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie. 15. V súlade s citovanými ustanoveniami odvolací súd na nový prostriedok procesnej obrany žalovaného neprihliadal. 16. S poukazom na uvedené odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny v zmysle ustanovenia § 387 ods. 1 CSP, vrátane výroku o trovách strán sporu. 17. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1 CSP a úspešnému žalobcovi boli priznané trovy odvolacieho konania proti neúspešnému žalovanému v rozsahu 100 %. 18. Rozsudok bol prijatý senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3:0. Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh - § 428 CSP).